Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 14 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (19)III. ÚS 342/2018
PDF · 160.33 KB
No categories available
III. ÚS 342/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. novembra 2018
v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu
Mojmíra Mamojku prerokoval sťažnosť advokáta ,
, pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 9 T 138/2007 a takto
rozhodol:
1. Základné právo advokáta na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 9 T 138/2007 p o r u š e n é b o l o .
2. Advokátovi p r i z n á v a finančné zadosťučinenie
v sume 1 200 € (slovom tisícdvesto eur), ktoré j e Okresný súd Žilina p o v i n n ý zaplatiť
mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
III. ÚS 342/2018-11 zo 4. septembra 2018 prijal na ďalšie konanie sťažnosť advokáta
, (ďalej len „sťažovateľ“), podľa § 25 ods. 3
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktorou namietal porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej
len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 T 138/2007 (ďalej aj „napadnuté
konanie“).
2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že v napadnutom konaní vedenom pred okresným
súdom dochádza k zbytočným prieťahom. Poukázal na nasledujúce skutočnosti:
„Návrhom na priznanie odmeny voči Okresnému súd Žilina zo dňa 5.10.2013,
podanom dňa 15.11.2013, som si uplatnil nárok na priznanie odmeny za obhajobu
obvineného (ustanovenie obhajcu opatrením Okresného súdu Žilina
Tp 223/2007 zo dňa 22.3.2007).
Nakoľko Okresný súd Žilina o mojom návrhu nerozhodol, obrátil som sa na predsedu
Okresného súdu Žilina so sťažnosťou zo dňa 28.4.2016, pričom som žiadal rozhodnutie
vo veci.
Predseda Okresného súdu Žilina na moju sťažnosť reagoval vyjadrením k sťažnosti
na prieťahy v konaní č. 1SprS/220/2016 zo dňa 10.5.2016, z ktorej vyplýva, že v súdnom
spise sa nenachádza môj podaný návrh.
Na vyjadrenie predsedu okresného súdu som reagoval urgenciou sťažnosti zo dňa
12.5.2016, v ktorej som žiadal o okamžité rozhodnutie o mojom návrhu a priložil som
k urgencii sťažnosti rovnopis návrhu na priznanie odmeny s pečiatkou Okresného súdu
Žilina, s ktorej vyplýva, že návrh na priznanie odmeny bol podaný osobne na podateľni
okresného súdu dňa 15.11.2013.
Na moju urgenciu sťažnosti reagoval predseda okresného súdu doplnením
vyjadrenia k sťažnosti na prieťahy v konaní č. 1SprS/220/2016 zo dňa 19.5.2016, z ktorého
vyplýva, že na základe mnou preukázaného podania návrhu na priznanie odmeny o mojom
návrhu bolo rozhodnuté dňa 17.5.2016. Súčasne predseda okresného súdu uviedol, že moja
pôvodná sťažnosť bola opodstatnená a dôvodne podaná.
Napriek vyjadreniu predsedu Okresného súdu Žilina doposiaľ mi nebolo doručené
ani rozhodnutie o návrhu na priznanie odmeny obhajcu a ani odmena mi nebola
vyplatená.“
3. Sťažovateľ zdôraznil, že okresný súd o jeho návrhu na priznanie odmeny
nerozhodol už 4 roky a 8 mesiacov, pričom o tomto návrhu mal rozhodnúť do 30 dní
od jeho podania.
4. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd v náleze
vyslovil, že okresný súd v napadnutom konaní porušil jeho základné právo podľa čl. 48 ods.
2 ústavy, aby prikázal okresnému súdu rozhodnúť o návrhu sťažovateľa bez zbytočných
prieťahov a zaplatiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €.
5. Na výzvu ústavného súdu sa podaním sp. zn. 1 SprS/278/2018 z 2. októbra 2018
doručeným ústavnému súdu 8. októbra 2018 vyjadril k sťažnosti predseda okresného súdu,
ktorý predložil vyjadrenie zákonného sudcu a zoznam procesných úkonov vykonaných
vo veci sp. zn. 9 T 138/2007. Z vyjadrenia zákonného sudcu vyplýva, že vo veci bol
vyhlásený rozsudok 11. januára 2008 a následne po jeho vyhotovení bol celý spis
odovzdaný na ďalšie konanie vyššej súdnej úradníčke a asistentke. Poukázal tiež na to, že
vec nie je skutkovo a právne zložitá a už vôbec nie, pokiaľ ide o rozhodovanie o trovách
trestného konania. V súlade so skutočnosťami uvedenými v podanej ústavnej sťažnosti
ďalej uviedol, že po sťažnosti sťažovateľa adresovanej predsedovi okresného súdu bola
uznesením okresného súdu zo 17. mája 2016 sťažovateľovi priznaná odmena a náhrady
za zastupovanie odsúdeného v predmetnej trestnej veci. Toho istého
dňa, t. j. 17. mája 2016 bol príslušný spisový materiál odovzdaný asistentke senátu 9 T
na expedovanie predmetného uznesenia. Uvedené uznesenie však bolo odsúdenému
, sťažovateľovi a Okresnej prokuratúre Žilina zaslané až 20. augusta
2018. Zákonný sudca k tomu uviedol, že uznesenie nebolo sťažovateľovi doručené
pravdepodobne z dôvodu administratívnej chyby a v tomto smere ide o extrémne prieťahy
v konaní.
6. Predseda okresného súdu tiež vyslovil súhlas s upustením od ústneho pojednávania
v konaní o prijatej sťažnosti v zmysle § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
7. K vyjadreniu okresného súdu zaujal na základe výzvy ústavného súdu stanovisko
aj sťažovateľ. Tento vo svojom podaní doručenom ústavnému súdu 15. októbra 2018
konštatoval, že v predmetnej trestnej veci neboli spôsobené prieťahy v konaní vo veci
samej, ale k prieťahom došlo v konaní o priznanie odmeny za obhajobu. Znova uviedol
podstatné skutočnosti obsiahnuté už v sťažnosti podanej ústavnému súdu, pričom k náprave
došlo až v súvislosti s konaním na ústavnom súde, keďže mu už bolo doručené uznesenie
okresného súdu o priznaní odmeny za obhajobu a vyplatená odmena. Tiež poukázal na to,
že za pochybenia týkajúce sa organizácie práce nesie zodpovednosť okresný súd.
8. Sťažovateľ tiež vyslovil súhlas s upustením od ústneho pojednávania v konaní
o prijatej sťažnosti v zmysle § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
9. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa
s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
10. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov. K porušeniu sťažovateľom označeného práva malo
dôjsť postupom okresného súdu v napadnutom konaní.
12. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená
nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04,
13. Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní a porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd skúma vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu,
a preto aj v prípade sťažovateľa preskúmal z hľadiska charakteru prejednávanej veci jej
skutkovú a právnu zložitosť, ďalej správanie sťažovateľa v priebehu konania a napokon aj
postup konajúceho súdu.
14. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ide o priznanie odmeny
sťažovateľovi za obhajobu v trestnom konaní. Ústavný súd konštatuje, že obdobné konania
a rozhodnutia možno zaradiť k štandardnej agende všeobecného súdnictva, preto dĺžka
konania nebola závislá od skutkovej či právnej náročnosti prerokovávanej veci.
15. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných
prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľa v rámci konania o priznaní
odmeny za obhajobu v predmetnej trestnej veci. Ústavný súd konštatuje, že nezistil žiadne
okolnosti na strane sťažovateľa, ktoré by prispeli k doterajšej dĺžke napadnutého konania,
čo sa týka priznania jeho odmeny.
16. Napokon ústavný súd hodnotil postup okresného súdu z hľadiska existencie
zbytočných prieťahov v doterajšom priebehu konania a zistil, že z vyjadrenia okresného
súdu a z predloženého súdneho spisu vyplýva, že sťažovateľ si návrhom doručeným
okresnému súdu 15. novembra 2013 uplatnil nárok na priznanie odmeny za obhajobu
. Keďže okresný súd o tomto návrhu nerozhodol, sťažovateľ sa
28. apríla 2016 obrátil na predsedu okresného súdu so sťažnosťou, pričom žiadal
o rozhodnutie v danej veci. Nakoniec po preukázaní podania návrhu na priznanie odmeny
na podateľni okresného súdu 15. novembra 2013 predseda okresného súdu vyhodnotil
sťažnosť sťažovateľa ako opodstatnenú a okresný súd rozhodol o jeho návrhu 17. mája
2016, teda po 2 rokoch a 6 mesiacoch od jeho podania. Uvedené rozhodnutie o priznaní
odmeny sťažovateľovi však následne nebolo doručované a odmena mu nebola vyplatená.
K náprave došlo až v súvislosti s konaním na ústavnom súde, keď po podaní ústavnej
sťažnosti okresný súd 20. augusta 2018 vyexpedoval predmetné rozhodnutie, ktoré následne
31. augusta 2018 nadobudlo právoplatnosť. Na základe uvedeného uznesenia už bola
sťažovateľovi aj vyplatená odmena. Z uvedených skutočností vyplývajú prieťahy v konaní
o priznanie odmeny za obhajobu v dĺžke 4 rokov a 9 mesiacov, pričom extrémne prieťahy
boli uznané aj zo strany okresného súdu.
17. Vychádzajúc z týchto skutočností, ústavný súd dospel k záveru, že predmetným
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 T 138/2007 došlo k zbytočným
prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
18. Hoci ústavný súd zistil, že postupom okresného súdu došlo k porušeniu
označeného práva sťažovateľa, neprikázal mu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 9 T 138/2007
konal bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy, pretože
označená vec už bola v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľa
právoplatne skončená, a to uznesením okresného súdu o priznaní odmeny sťažovateľovi
č. k. 9 T 138/2007-1195 zo 17. mája 2016, ktoré nadobudlo právoplatnosť 31. augusta 2018.
III.
19. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
20. Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha.
21. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
22. Sťažovateľ v sťažnosti žiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
v sume 5 000 €, čo odôvodnil dĺžkou obdobia, počas ktorej okresný súd nerozhodol o jeho
návrhu, nedodržaním zákonnej lehoty na rozhodnutie, neposkytnutím nápravy zo strany
predsedu okresného súdu, nedoručením rozhodnutia o priznaní odmeny po jeho vydaní
a nedôvodným zadržiavaním príjmu za jeho prácu.
23. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany
porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo
spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu
porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva
24. Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal
zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
25. Vzhľadom na dĺžku konania o priznaní odmeny za obhajobu v trestnom konaní
vedeného okresným súdom v trvaní 4 rokov a 9 mesiacov, berúc do úvahy predmet konania
na okresnom súde, správanie sťažovateľa, ako aj všetky okolnosti daného prípadu, ústavný
súd považoval priznanie sumy 1 200 € pre sťažovateľa za primerané finančné
zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.
26. Ústavný súd o úhrade trov konania sťažovateľa nerozhodoval vzhľadom
na skutočnosť, že sťažovateľ si trovy konania neuplatnil.
27. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. novembra 2018