Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 537/2018
PDF · 248.58 KB
No categories available
II. ÚS 537/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. novembra
2018 predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného spoločnosťou IURISTICO s. r. o., Cimborkova 13, Košice, v mene ktorej koná
advokátka Mgr. Michaela Gočová, vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod
sp. zn. 18 Co 71/2018 a jeho uznesením z 31. mája 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júla 2018
elektronicky doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci
namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Co 71/2018 a jeho uznesením z 31. mája 2018.
2. Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný
súd“) č. k. 8 C 4/2018-70 z 2. februára 2018 na základe návrhu navrhovateľa
(ďalej len „navrhovateľ“), bola sťažovateľovi uložená povinnosť
zdržať sa zásahov do realizácie práv zodpovedajúcich vecnému bremenu zriadenému
dohodou o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva z 15. mája 1998, ktoré sú
zapísané na , k. ú. , ako právo prechodu cez parc. č. 509/4
a parc. č. 509/5 vo vyznačenom rozsahu podľa geometrického plánu č. 3/98 v prospech
vlastníkov parc. č. 509/3 a parc. č. 509/1, a to v takom rozsahu, aby bol vlastníkovi parc.
č. 509/3 a spoluvlastníkovi parc. č. 509/1 umožnený nielen prechod cez parc. č. 509/4
a parc. č. 509/5, ale aj prejazd motorovými vozidlami cez tieto parcely.
Uznesením krajského súdu č. k. 18 Co 71/2018-152 z 31. mája 2018 bolo uznesenie
okresného súdu potvrdené. Uznesenie krajského súdu bolo právnemu zástupcovi
sťažovateľa doručené 13. júna 2018.
Podľa názoru okresného súdu návrh navrhovateľa na nariadenie neodkladného
opatrenia bol dôvodný, lebo napriek existencii práva zodpovedajúceho vecnému bremenu je
navrhovateľovi znemožnený prístup motorovým vozidlom k jeho nehnuteľnosti. Právo cesty
v podobe práva prechodu a prejazdu bolo pritom zo strany navrhovateľa nerušene
vykonávané od uzavretia dohody v roku 1998 minimálne až do roku 2011, keď sťažovateľ
mal začať realizovať prvé úkony smerujúce k obmedzeniu práva navrhovateľa. Podľa
názoru okresného súdu skutočnosť, že zmluva v časti týkajúcej sa zriadenia vecného
bremena neobsahuje údaj o tom, že ide o právo prejazdu, nie je rozhodujúca, lebo
rozhodujúca je v tomto prípade potreba panujúceho pozemku s ohľadom na jeho stav
a spôsob využitia. Navrhovateľ je aj spoluvlastníkom pozemku parc. č. 509/1, na ktorom sa
nachádza stavba súp. č. 2960 slúžiaca ako prevádzka rýchleho občerstvenia. Pre riadne
užívanie tejto nehnuteľnosti (napr. pre potreby zásobovania) sa vyžaduje aj prístup
motorovým vozidlom. Sťažovateľ pritom umožňuje prejazd nájomcovi nebytových
priestorov prevádzkujúcemu predajňu rýchleho občerstvenia na základe uzatvorenej dohody
o užívaní prechodu cez parc. č. 509/4 a parc. č. 509/5, čo dokazuje aj skutočnosť, že
odovzdal kľúče od visiaceho zámku na vstupnej bráne nájomcovi. Ak je teda prejazd na
parc. č. 509/1 umožnený nájomcovi stavby na tejto parcele, nemožno potom právo prejazdu
zamedziť spoluvlastníkovi stavby, ktorý navyše má právo prechodu zapísané aj na liste
vlastníctva. Rovnako je potrebné pri výklade obsahu práva prechodu prihliadnuť aj na
rozsah vecného bremena vymedzeného geometrickým plánom ako pás prechodu so šírkou
2,5 m, teda so šírkou väčšou, ako je potrebná pre prechod chodcov.
Podľa názoru krajského súdu navrhovateľ osvedčil právny vzťah k dotknutým
nehnuteľnostiam, a preto bolo na mieste nariadiť neodkladné opatrenie. Podľa
konštatovania krajského súdu je faktom, že pomery medzi stranami, ktoré vyústili
do neúnosnej situácie a do potreby neodkladného opatrenia, vznikli bezprostredne pred
podaním návrhu. Na tom nič nemení okolnosť, že už od roku 2011 existovali spory medzi
sťažovateľom a navrhovateľom.
3. Podľa názoru sťažovateľa uznesením krajského súdu došlo k porušeniu jeho
označených práv podľa ústavy a dohovoru.
Dňa 15. mája 1998 sťažovateľ uzavrel so svojimi súrodencami (navrhovateľom a
) dohodu o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva
k dovtedy spoločným nehnuteľnostiam v k. ú. zapísaným na .
Geometrickým plánom č. 3/98 boli vytvorené tri samostatné pozemky, a to parc.
č. 509/3 s výmerou 196 m² (nadobudol ju navrhovateľ), parc. č. 509/2 s výmerou 364 m²
(nadobudol ju sťažovateľ) a parc. č. 509/1 s výmerou 221 m² (ostala v podielovom
spoluvlastníctve všetkých troch súrodencov a rovnako aj stavba súp. č. 2960). Súčasťou
dohody bola aj zmluva o zriadení vzájomných vecných bremien. Došlo k zriadeniu vecného
bremena, ktorému zodpovedá právo prechodu cez parc. č. 509/1 vrátane schodiska
v prospech vlastníka parc. č. 509/3 v rozsahu vyznačenom na geometrickom pláne č. 3/98.
Ďalej bolo zriadené vecné bremeno, ktorému zodpovedá právo prechodu cez parc. č. 509/3
v prospech podielových spoluvlastníkov parc. č. 509/1 v rozsahu vyznačenom na
geometrickom pláne č. 3/98. Napokon bolo zriadené vecné bremeno, ktorému zodpovedá
právo prechodu cez parc. č. 509/2 v prospech vlastníka parc. č. 509/3 a podielových
spoluvlastníkov parc. č. 509/1 v rozsahu vyznačenom na geometrickom pláne č. 3/98.
Na základe uzatvorenej dohody došlo k vkladu vecných bremien do katastra
nehnuteľností.
Z uzatvorenej dohody je podľa názoru sťažovateľa jednoznačne zrejmé, že zmluvné
vecné bremeno sa týka výlučne práva prechodu, a nie práva prejazdu. Teória a súdna prax
jednoznačne rozlišuje medzi právom prechodu a právom prejazdu. Právom prejazdu sa
rozumie právo prejazdu motorovými, prípadne inými vozidlami a právo prechodu sa
vzťahuje na pešie užívanie cudzej nehnuteľnosti.
Otázkou rozsahu vecného bremena na základe uzatvorenej dohody medzi
sťažovateľom a navrhovateľom sa v minulosti zaoberal aj krajský súd v konaní vedenom
pod sp. zn. 3 S 63/2012. Išlo o žalobu, ktorou sa sťažovateľ domáhal preskúmania
rozhodnutia bývalého Krajského stavebného úradu v Prešove z 15. mája 2012 v spojení
s rozhodnutím mesta Prešov z 1. februára 2012. Týmito rozhodnutiami bola povolená stavba
spočívajúca v obnove podkrovia dvorného krídla stavby v Prešove na stojacej na
parc. č. 509/3 pre navrhovateľa ako stavebníka. Rozsudkom krajského súdu sp. zn.
3 S 63/2012 zo 6. septembra 2013 boli obe rozhodnutia správnych orgánov zrušené a vec
bola vrátená na ďalšie konanie. Krajský súd sa okrem iného vysporiadal aj s otázkou, či
z dohody uzatvorenej medzi sťažovateľom a navrhovateľom vyplýva pre navrhovateľa
okrem práva pešieho prechodu aj právo prejazdu po parc. č. 509/4 a parc. č. 509/5
v súvislosti so zásobovaním stavby materiálom za pomoci malometrážnych vozidiel.
Navrhovateľ ako stavebník totiž tak isto tvrdil, že z uzatvorenej dohody mu vyplýva nielen
právo prechodu, ale aj právo prejazdu, teda že je oprávnený užívať parc. č. 509/4 a parc.
č. 509/5 aj na prepravu materiálu a zásobovanie za pomoci motorových vozidiel.
Krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 3 S 63/2012 skonštatoval: „Ako správne
namietal žalobca, keďže časť stavby sa má realizovať aj na parc. č. 509/1 a na nej stojacej
stavbe súp. č. 2960, ktorá nie je vo výlučnom vlastníctve stavebníka a zásobovanie stavby
materiálom malometrážnymi vozidlami sa má uskutočňovať aj po pozemkoch, ku ktorým má
stavebník len právo prechodu, nie aj právo prejazdu, boli správne orgány povinné sa
zaoberať a v celom rozsahu akceptovať námietky žalobcu, ako podielového spoluvlastníka
parc. č. 509/1 a výlučného vlastníka parciel č. 509/4, 509/5, ktoré sú odčlenené od parcely
č. 509/2.“ Krajský súd v tejto otázke ďalej uviedol: „Obdobne to platí, aj čo sa týka
určenia podmienok zásobovania stavby materiálom malometrážnymi vozidlami, pretože
stavebníkovi takéto vecné bremeno (právo prejazdu) nesvedčí, právo prechodu nemožno
vykladať extenzívne (aj na právo prejazdu), na takomto spôsobe zásobovania sa stavebník
so žalobcom nedohodli, naopak, ten v námietkach s takýmto spôsobom zásobovania
výslovne nesúhlasil, čo správne orgány neakceptovali, vyhodnotili to ako neodôvodnenú
námietku a teda rozhodli nezákonne.“
Okresný súd a krajský súd extenzívne vyložili dohodnutý obsah práva prechodu
a vyvodili z neho aj právo prejazdu motorovými vozidlami. Ako argument pre extenzívny
výklad použili skutočnosť, že právo prechodu bolo zriadené v šírke 2,5 m, resp. že si to
vyžaduje potreba panujúceho pozemku a prejazd je umožňovaný aj nájomcovi užívajúcemu
nebytové priestory na parc. č. 509/1.
Podľa názoru sťažovateľa uvedené dôvody, na ktoré všeobecné súdy poukázali, nie
sú dostatočné na to, aby sa urobil extenzívny výklad, ktorý odporuje výslovnému
a jednoznačnému jazykovému zneniu uzatvorenej dohody. Navyše v konaní neboli
preukázané žiadne relevantné okolnosti pri uzatváraní dohody, ktoré by takýto extenzívny
výklad umožňovali. Naopak, z okolností uzatvárania dohody je zrejmé, že právo prechodu
bolo zriadené cez všetky tri novovzniknuté pozemky, teda parc. č. 509/1, parc. č. 509/2
a parc. č. 509/3, a to v rovnakom znení. Pritom v prípade parc. č. 509/1 ide o prechod
realizovaný cez vnútorné nebytové priestory, v ktorých sa nachádza prevádzka bagetérie,
ale tiež cez schodisko. Evidentne v prípade prechodu cez tento pozemok môže ísť výlučne
len o peší prechod, keďže prejazd motorovými vozidlami je nerealizovateľný. Znenie
obsahu vecného bremena je však vo všetkých troch prípadoch rovnaké a bolo dohodnuté
ako „právo prechodu“. Ak by teda bolo vôľou zmluvných strán založiť po parc. č. 509/2
(v súčasnosti parc. č. 509/4 a parc. č. 509/5) aj právo prejazdu (na rozdiel od spôsobu
užívania parc. č. 509/1), je len logické, že by zmluvné strany uviedli okrem práva prechodu
aj právo prejazdu.
Argument spočívajúci len v šírke dohodnutého prechodu, prípadne potrebe
panujúceho pozemku, je nedostatočný na to, aby len na tomto základe bolo možné urobiť
extenzívny výklad obsahu dohodnutého vecného bremena. Samotná šírka prechodu
nezakladá rôzny obsah (rozsah) vecného bremena a práva mu zodpovedajúceho.
Aj v prípade, ak by sa dohodlo právo prechodu po celom pozemku bez rozsahu
vyznačeného v geometrickom pláne (teda bez akéhokoľvek obmedzenia šírky), nie je
prípustné z toho vyvodiť rozdielny obsah práva, než je ten, ktorý bol výslovne dohodnutý.
Rovnako je bez právneho významu argument, podľa ktorého, ak je umožnený prejazd
pre nájomcu prevádzky na parc. č. 509/1, potom musí mať toto právo aj spoluvlastník
pozemku. Pritom zo súdneho spisu jednoznačne vyplýva, že nájomca využíva parc. č. 509/4
a parc. č. 509/5 na základe osobitne uzatvorenej písomnej dohody, ktorá mu umožňuje aj
prejazd motorovým vozidlom výlučne pre účely zásobovania s prísne stanovenými
podmienkami prejazdu v určených časoch a dňoch (keďže ide o mimoriadne úzke parcely
slúžiace na peší prechod a pri nekontrolovanom prejazde motorovými vozidlami by došlo
k zvýšeniu ohrozenia chodcov). Z uvedeného je zrejmé, že nájomca má umožnený prejazd
na základe osobitného právneho titulu (osobitne uzatvorenej písomnej dohody o užívaní
pozemkov), ktorý nemá s vecným bremenom zriadeným v prospech navrhovateľa nič
spoločné. Z tohto osobitného právneho vzťahu medzi sťažovateľom ako prenajímateľom
nebytových priestorov a vlastníkom predmetných parciel na jednej strane a nájomcom
nebytových priestorov na strane druhej nemožno vo vzťahu k vlastníkovi parc. č. 509/3
a spoluvlastníkovi parc. č. 509/1 vyvodzovať žiadne práva a povinnosti. Naopak, táto
dohoda svedčí o tom, že žiadne vecné bremeno prejazdu pre vlastníkov parc. č. 509/1
(z ktorého by prípadne odvodzoval právo prejazdu aj nájomník) neexistuje, a preto bolo
nutné uzavrieť osobitnú dohodu umožňujúcu prejazd.
Extenzívny výklad obsahu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, ktorý si
osvojili všeobecné súdy, je z ústavnoprávneho hľadiska neudržateľný a predstavuje
nezákonný zásah do práva sťažovateľa vlastniť majetok. Samotný extenzívny výklad
v prípade vecných bremien nemá v slovenskom právnom poriadku miesto, pričom v danom
prípade bol navyše postavený ešte aj na irelevantných kritériách.
Vecné bremená vznikajú len zákonom taxatívne určenými spôsobmi a v prípade
vecných bremien zriadených písomnou zmluvou sa práva zodpovedajúce vecným
bremenám nadobúdajú vkladom do katastra nehnuteľností. Vecné bremená predstavujú
vecné práva obmedzujúce vlastníka nehnuteľnosti v prospech niekoho iného tak, že vlastník
je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať v prospech niekoho iného
(§ 151n Občianskeho zákonníka), a na druhej strane, aké konkrétne práva má osoba
oprávnená z vecného bremena, musí byť zmluvnými stranami presne a nepochybne
dohodnuté. Vzhľadom na charakter týchto práv zodpovedajúci vecným bremenám, ktoré
zákonným spôsobom obmedzujú vlastníka nehnuteľnosti, nie je prípustný akýkoľvek
extenzívny výklad obsahu týchto práv, ak tieto práva výslovne nevyplývajú z dohody
zmluvných strán.
Okresný súd prekročil výkladové pravidlá, keď dospel k záverom, ktoré sú v rozpore
s jazykovým znením dohody, v ktorej sa žiadne právo prejazdu neuvádza. V zmysle
konštantnej civilnej judikatúry interpretácia obsahu právneho úkonu súdom podľa § 35
ods. 2 Občianskeho zákonníka nemôže nahrádzať alebo meniť prejavenú vôľu. Použitie
zákonných výkladových pravidiel smeruje vždy iba k tomu, aby obsah právneho úkonu,
ktorý účastník realizoval, bol vyložený v súlade so stavom, ktorý existoval v čase, keď bol
úkon realizovaný.
Vzhľadom na už uvedené je sťažovateľ toho názoru, že pre nariadenie neodkladného
opatrenia nebola naplnená zákonná podmienka spočívajúca v existencii skutočností
hodnoverne osvedčujúcich dôvodnosť nároku, ktorému sa má poskytnúť právna ochrana,
keďže právo prejazdu pre navrhovateľa z uzatvorenej dohody nevyplýva.
Sťažovateľ je tiež presvedčený, že nebola naplnená ani druhá zákonná podmienka
na vydanie neodkladného opatrenia, a to existencia potreby neodkladne upraviť pomery
medzi stranami.
Okresný súd sám konštatuje, že sťažovateľ minimálne od roku 2011 neumožňuje
navrhovateľovi prejazd po jeho pozemkoch. Pritom táto otázka bola riešená aj v roku 2013
v rámci správneho súdnictva. Vzhľadom na uvedené časové obdobie je neprípustné, aby sa
táto právna otázka riešila neodkladným opatrením, keďže daný právny a faktický stav tu
existuje celý rad rokov. Nedošlo teda k vytvoreniu takého náhleho stavu, ktorý by nezniesol
odklad a ktorý by si vyžadoval naliehavý a okamžitý zásah súdu. Ak navrhovateľovi daný
faktický a právny stav nevyhovoval, potom bolo na ňom, aby inicioval riadne súdne
konanie, v ktorom sa bude dožadovať určenia svojho práva.
Uznesením krajského súdu došlo k neadekvátnemu a neproporcionálnemu zásahu do
práva sťažovateľa vlastniť majetok, ako aj do jeho práva na súdnu ochranu a na spravodlivé
súdne konanie. Sťažovateľ ako vlastník pozemkov, po ktorých má navrhovateľ záujem
prechádzať motorovým vozidlom, bol uzneseniami všeobecných súdov bez riadneho
a úplného posúdenia skutkového stavu veci náhle obmedzený neodkladným opatrením.
Navyše on (a nie navrhovateľ) bol odkázaný podať žalobu vo veci samej, ktorej predmetom
má byť určenie, že navrhovateľ nemá právo prejazdu. Za daných skutkových a právnych
okolností neboli naplnené zákonné predpoklady na to, aby bol sťažovateľ vo svojom
vlastníckom práve obmedzený neodkladným opatrením.
4. Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa vlastniť majetok v zmysle ustanovenia článku 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na súdnu ochranu v zmysle ustanovenia
článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na spravodlivý súdny proces
v zmysle čl. 6 ods. 1 a ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Prešove zo dňa 31. mája 2018, sp. zn. 18Co/71/2018, porušené
bolo.
Uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 31. mája 2018, sp. zn. 18Co/71/2018, sa
zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.
Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania v sume
390,50 € k rukám advokátskej kancelárie IURISTICO s. r. o... do dvoch mesiacov od
právoplatnosti nálezu.“
II.
5. Z uznesenia okresného súdu č. k. 8 C 4/2018-70 z 2. februára 2018 vyplýva, že sa
ním sťažovateľovi uložila povinnosť zdržať sa zásahov do realizácie práv zodpovedajúcich
vecnému bremenu zriadenému dohodou o zrušení a vyporiadaní podielového
spoluvlastníctva z 15. mája 1998, ktoré sú zapísané na , k. ú. ,
ako právo prechodu cez parc. č. 509/4 a parc. č. 509/5 vo vyznačenom rozsahu podľa
geometrického plánu č. 3/98 v prospech vlastníkov parc. č. 509/3 a parc. č. 509/1, a to
v takom rozsahu, aby bol vlastníkovi parc. č. 509/3 a spoluvlastníkovi parc. č. 509/1
umožnený nielen prechod, ale aj prejazd motorovými vozidlami cez parc. č. 509/4 a parc.
č. 509/5. Okrem toho bol sťažovateľ poučený o tom, že je oprávnený podať na okresnom
súde žalobu proti navrhovateľovi o určenie, že navrhovateľ nemá právo prejazdu cez parc.
č. 509/4 a parc. č. 509/5.
Podľa názoru okresného súdu je návrh na nariadenie neodkladného opatrenia
dôvodný, lebo navrhovateľovi je v súčasnosti napriek existencii práva zodpovedajúceho
vecnému bremenu znemožnený prístup motorovým vozidlom k jeho nehnuteľnosti, resp.
k nehnuteľnosti, ktorej je podielovým spoluvlastníkom. Právo cesty v podobe prechodu
a prejazdu bolo pritom navrhovateľom nerušene vykonávané a sťažovateľom akceptované
od uzavretia dohody o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva v roku 1998
minimálne až do roku 2011, keď mal sťažovateľ začať realizovať prvé úkony smerujúce
k jeho obmedzeniu.
6. Z uznesenia krajského súdu č. k. 18 Co 71/2018-152 z 31. mája 2018 vyplýva, že
ním bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 8 C 4/2018-70 z 2. februára 2018.
Podľa názoru krajského súdu navrhovateľ preukázal právny vzťah
k nehnuteľnostiam, ktoré sčasti výlučne a sčasti v podielovom spoluvlastníctve vlastní práve
so sťažovateľom, ale tiež spôsob realizácie práva prechodu, ktorý sa riešil v roku 1998.
Aj z odvolania sťažovateľa je zrejmé, že spor medzi stranami v otázke práva prejazdu sa
vyhrotil koncom roku 2017, keď sa navrhovateľ opakovane dožadoval obnovenia stavu
spred roku 2011, dokedy bez problémov realizoval právo prechodu. Navrhovateľ predložil
listinné dôkazy a osvedčil právny vzťah k uvedeným nehnuteľnostiam, a preto bolo na
mieste nariadiť neodkladné nariadenie v rozsahu, ako o tom rozhodol okresný súd. Faktom
je, že pomery medzi stranami, ktoré vyústili do neúnosnej situácie a potreby neodkladného
opatrenia, vznikli bezprostredne pred podaním návrhu. Na tom nič nemení skutočnosť, že už
od roku 2011 existovali medzi navrhovateľom a sťažovateľom spory.
Možno súhlasiť s argumentáciou navrhovateľa, podľa ktorej sa krajský súd v rámci
správneho súdnictva (v konaní vedenom pod sp. zn. 3 S 63/2012) nezaoberal definitívne
doriešenou otázkou rozsahu vecného bremena, pričom nešlo o konečné rozhodnutie, keďže
krajský súd preskúmavané rozhodnutie správneho orgánu zrušil, pričom sa vo svojich
úvahách zaoberal aj otázkou práva prechodu peši a prejazdu motorovými vozidlami, ale
tento moment nebol definitívne doriešený rozhodnutím, ktoré by znamenalo viazanosť
iného všeobecného súdu a povinnosť rešpektovať toto rozhodnutie, prípadne prekážku rei
iudicatae.
III.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
9. Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
10. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,
pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
11. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
12. Sťažovateľ namieta, že medzi právom prechodu a právom prejazdu je zásadný
rozdiel. Pokiaľ zmluvne bolo dohodnuté vecné bremeno zodpovedajúce právu prechodu
(teda peši), nie je možné obsah tejto dohody vykladať extenzívne tak, že vzniklo aj právo
prejazdu (motorovým vozidlom). Ďalej poukazuje na to, že neexistovala potreba neodkladne
upraviť pomery medzi stranami, keď už okresný súd konštatuje, že sťažovateľ minimálne
od roku 2011 neumožňuje navrhovateľovi prejazd po jeho pozemkoch. Nejde teda o náhlu,
v blízkej minulosti vzniknutú situáciu.
13. Podľa § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka oprávnený držiteľ sa stáva
vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po
dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť.
Podľa § 151o ods. 1 Občianskeho zákonníka vecné bremená vznikajú písomnou
zmluvou, na základe závetu v spojení s výsledkami konania o dedičstve, schválenou
dohodou dedičov, rozhodnutím príslušného orgánu alebo zo zákona. Právo zodpovedajúce
vecnému bremenu možno nadobudnúť tiež výkonom práva (vydržaním); ustanovenia § 134
tu platia obdobne. Na nadobudnutie práva zodpovedajúceho vecným bremenám je potrebný
vklad do katastra nehnuteľností.
14. Z pohľadu ústavného súdu sa javí ako rozhodujúce, že medzi stranami konania
vedeného všeobecnými súdmi bolo nesporné, že právo cesty v podobe prechodu a prejazdu
vykonával navrhovateľ nerušene od uzavretia dohody o zrušení a vyporiadaní podielového
spoluvlastníctva v roku 1998 minimálne až do roku 2011, keď mal sťažovateľ začať
realizovať prvé úkony smerujúce k jeho obmedzeniu. Z toho vychádzal aj okresný súd,
pričom sťažovateľ túto skutočnosť v odvolacom konaní, ale ani v konaní vedenom
ústavným súdom nijako nespochybňoval.
15. Ústavný súd je toho názoru, že už konštatovaná nesporná skutočnosť
dostatočným spôsobom osvedčuje, že k nadobudnutiu práva prejazdu motorovým vozidlom
ako vecného bremena mohlo dôjsť (aj) vydržaním tohto práva, ktoré bolo navrhovateľom
nerušene vykonávané po dobu asi 13 rokov. Nejde a nemôže ísť samozrejme o konečný
záver o tom, či k nadobudnutiu tohto vecného bremena vydržaním naozaj došlo, pretože
takýto záver bude možné vysloviť až na základe žaloby, o možnosti podania ktorej bol
sťažovateľ všeobecnými súdmi poučený.
16. V uvedenej súvislosti poukazuje ústavný súd aj na závery Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky uvedené v jeho rozsudku sp. zn. 3 Cdo 147/2016 z 22. februára 2018.
Vyplýva z neho, že od 1. januára 1992 nemôže dobrú vieru určitého subjektu v to, že
vykonáva právo zodpovedajúce vecnému bremenu, zakladať zmluva, na základe ktorej
nebol povolený vklad do katastra nehnuteľností. V danom prípade totiž k vkladu zmluvy,
ktorou sa zriaďovalo právo zodpovedajúce vecnému bremenu, došlo.
17. Vzhľadom na toto konštatovanie sa nejaví ako potrebné posudzovať dôvodnosť
argumentácie uvedenej v sťažnosti, keďže na odobrenie záverov všeobecných súdov
postačujú už uvedené úvahy.
18. Pokiaľ ide o námietku neexistencie potreby neodkladne upraviť pomery medzi
stranami, keďže už okresný súd konštatoval, že sťažovateľ minimálne od roku 2011
neumožňuje navrhovateľovi prejazd po jeho pozemkoch, v dôsledku čoho nešlo o náhlu,
v blízkej minulosti vzniknutú situáciu, treba uviesť, že krajský súd poukazuje na odvolanie
sťažovateľa, z ktorého je zrejmé, že spor medzi stranami v otázke práva prejazdu sa vyhrotil
koncom roku 2017, keď sa navrhovateľ opakovane dožadoval obnovenia stavu spred roku
2011. Krajský súd preto dospel k záveru, že pomery medzi stranami, ktoré vyústili
do neúnosnej situácie a potreby neodkladného opatrenia, vznikli bezprostredne pred
podaním návrhu, na čom nič nemení skutočnosť, že už od roku 2011 existovali medzi
navrhovateľom a sťažovateľom spory.
19. Treba zdôrazniť, že sťažovateľ v podanej sťažnosti na uvedenú argumentáciu
krajského súdu nijako nereaguje, a teda s ňou nijako nepolemizuje, iba tvrdí, že išlo o stav
trvajúci už od roku 2011. Za tohto stavu pri absencii relevantnej protiargumentácie zo strany
sťažovateľa ústavný súd nemá dôvod zasiahnuť do záverov krajského súdu týkajúcich sa
preukázania potreby neodkladnej úpravy pomerov.
20. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. novembra 2018