Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 537/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. novembra

2018 predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného spoločnosťou IURISTICO s. r. o., Cimborkova 13, Košice, v mene ktorej koná

advokátka Mgr. Michaela Gočová, vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 , ako aj a 3 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 31. mája 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júla 2018

elektronicky doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci

namietaného porušenia a (ďalej len

„ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 31. mája 2018.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný

súd“) č. k. -70 z 2. februára 2018 na základe návrhu navrhovateľa

(ďalej len „navrhovateľ“), bola sťažovateľovi uložená povinnosť

zdržať sa zásahov do realizácie práv zodpovedajúcich vecnému bremenu zriadenému

dohodou o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva z 15. mája 1998, ktoré sú

zapísané na , k. ú. , ako právo prechodu cez parc. č. 509/4

a parc. č. 509/5 vo vyznačenom rozsahu podľa geometrického plánu č. 3/98 v prospech

vlastníkov parc. č. 509/3 a parc. č. 509/1, a to v takom rozsahu, aby bol vlastníkovi parc.

č. 509/3 a spoluvlastníkovi parc. č. 509/1 umožnený nielen prechod cez parc. č. 509/4

a parc. č. 509/5, ale aj prejazd motorovými vozidlami cez tieto parcely.

Uznesením krajského súdu č. k. -152 z 31. mája 2018 bolo uznesenie

okresného súdu potvrdené. Uznesenie krajského súdu bolo právnemu zástupcovi

sťažovateľa doručené 13. júna 2018.

Podľa názoru okresného súdu návrh navrhovateľa na nariadenie neodkladného

opatrenia bol dôvodný, lebo napriek existencii práva zodpovedajúceho vecnému bremenu je

navrhovateľovi znemožnený prístup motorovým vozidlom k jeho nehnuteľnosti. Právo cesty

v podobe práva prechodu a prejazdu bolo pritom zo strany navrhovateľa nerušene

vykonávané od uzavretia dohody v roku 1998 minimálne až do roku 2011, keď sťažovateľ

mal začať realizovať prvé úkony smerujúce k obmedzeniu práva navrhovateľa. Podľa

názoru okresného súdu skutočnosť, že zmluva v časti týkajúcej sa zriadenia vecného

bremena neobsahuje údaj o tom, že ide o právo prejazdu, nie je rozhodujúca, lebo

rozhodujúca je v tomto prípade potreba panujúceho pozemku s ohľadom na jeho stav

a spôsob využitia. Navrhovateľ je aj spoluvlastníkom pozemku parc. č. 509/1, na ktorom sa

nachádza stavba súp. č. 2960 slúžiaca ako prevádzka rýchleho občerstvenia. Pre riadne

užívanie tejto nehnuteľnosti (napr. pre potreby zásobovania) sa vyžaduje aj prístup

motorovým vozidlom. Sťažovateľ pritom umožňuje prejazd nájomcovi nebytových

priestorov prevádzkujúcemu predajňu rýchleho občerstvenia na základe uzatvorenej dohody

o užívaní prechodu cez parc. č. 509/4 a parc. č. 509/5, čo dokazuje aj skutočnosť, že

odovzdal kľúče od visiaceho zámku na vstupnej bráne nájomcovi. Ak je teda prejazd na

parc. č. 509/1 umožnený nájomcovi stavby na tejto parcele, nemožno potom právo prejazdu

zamedziť spoluvlastníkovi stavby, ktorý navyše má právo prechodu zapísané aj na liste

vlastníctva. Rovnako je potrebné pri výklade obsahu práva prechodu prihliadnuť aj na

rozsah vecného bremena vymedzeného geometrickým plánom ako pás prechodu so šírkou

2,5 m, teda so šírkou väčšou, ako je potrebná pre prechod chodcov.

Podľa názoru krajského súdu navrhovateľ osvedčil právny vzťah k dotknutým

nehnuteľnostiam, a preto bolo na mieste nariadiť neodkladné opatrenie. Podľa

konštatovania krajského súdu je faktom, že pomery medzi stranami, ktoré vyústili

do neúnosnej situácie a do potreby neodkladného opatrenia, vznikli bezprostredne pred

podaním návrhu. Na tom nič nemení okolnosť, že už od roku 2011 existovali spory medzi

sťažovateľom a navrhovateľom.

3. Podľa názoru sťažovateľa uznesením krajského súdu došlo k porušeniu jeho

označených práv podľa a dohovoru.

Dňa 15. mája 1998 sťažovateľ uzavrel so svojimi súrodencami (navrhovateľom a

) dohodu o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva

k dovtedy spoločným nehnuteľnostiam v k. ú. zapísaným na .

Geometrickým plánom č. 3/98 boli vytvorené tri samostatné pozemky, a to parc.

č. 509/3 s výmerou 196 m² (nadobudol ju navrhovateľ), parc. č. 509/2 s výmerou 364 m²

(nadobudol ju sťažovateľ) a parc. č. 509/1 s výmerou 221 m² (ostala v podielovom

spoluvlastníctve všetkých troch súrodencov a rovnako aj stavba súp. č. 2960). Súčasťou

dohody bola aj zmluva o zriadení vzájomných vecných bremien. Došlo k zriadeniu vecného

bremena, ktorému zodpovedá právo prechodu cez parc. č. 509/1 vrátane schodiska

v prospech vlastníka parc. č. 509/3 v rozsahu vyznačenom na geometrickom pláne č. 3/98.

Ďalej bolo zriadené vecné bremeno, ktorému zodpovedá právo prechodu cez parc. č. 509/3

v prospech podielových spoluvlastníkov parc. č. 509/1 v rozsahu vyznačenom na

geometrickom pláne č. 3/98. Napokon bolo zriadené vecné bremeno, ktorému zodpovedá

právo prechodu cez parc. č. 509/2 v prospech vlastníka parc. č. 509/3 a podielových

spoluvlastníkov parc. č. 509/1 v rozsahu vyznačenom na geometrickom pláne č. 3/98.

Na základe uzatvorenej dohody došlo k vkladu vecných bremien do katastra

nehnuteľností.

Z uzatvorenej dohody je podľa názoru sťažovateľa jednoznačne zrejmé, že zmluvné

vecné bremeno sa týka výlučne práva prechodu, a nie práva prejazdu. Teória a súdna prax

jednoznačne rozlišuje medzi právom prechodu a právom prejazdu. Právom prejazdu sa

rozumie právo prejazdu motorovými, prípadne inými vozidlami a právo prechodu sa

vzťahuje na pešie užívanie cudzej nehnuteľnosti.

Otázkou rozsahu vecného bremena na základe uzatvorenej dohody medzi

sťažovateľom a navrhovateľom sa v minulosti zaoberal aj krajský súd v konaní vedenom

pod sp. zn. . Išlo o žalobu, ktorou sa sťažovateľ domáhal preskúmania

rozhodnutia bývalého Krajského stavebného úradu v Prešove z 15. mája 2012 v spojení

s rozhodnutím mesta Prešov z 1. februára 2012. Týmito rozhodnutiami bola povolená stavba

spočívajúca v obnove podkrovia dvorného krídla stavby v Prešove na stojacej na

parc. č. 509/3 pre navrhovateľa ako stavebníka. Rozsudkom krajského súdu sp. zn.

zo 6. septembra 2013 boli obe rozhodnutia správnych orgánov zrušené a vec

bola vrátená na ďalšie konanie. Krajský súd sa okrem iného vysporiadal aj s otázkou, či

z dohody uzatvorenej medzi sťažovateľom a navrhovateľom vyplýva pre navrhovateľa

okrem práva pešieho prechodu aj právo prejazdu po parc. č. 509/4 a parc. č. 509/5

v súvislosti so zásobovaním stavby materiálom za pomoci malometrážnych vozidiel.

Navrhovateľ ako stavebník totiž tak isto tvrdil, že z uzatvorenej dohody mu vyplýva nielen

právo prechodu, ale aj právo prejazdu, teda že je oprávnený užívať parc. č. 509/4 a parc.

č. 509/5 aj na prepravu materiálu a zásobovanie za pomoci motorových vozidiel.

Krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. skonštatoval: „Ako správne

namietal žalobca, keďže časť stavby sa má realizovať aj na parc. č. 509/1 a na nej stojacej

stavbe súp. č. 2960, ktorá nie je vo výlučnom vlastníctve stavebníka a zásobovanie stavby

materiálom malometrážnymi vozidlami sa má uskutočňovať aj po pozemkoch, ku ktorým má

stavebník len právo prechodu, nie aj právo prejazdu, boli správne orgány povinné sa

zaoberať a v celom rozsahu akceptovať námietky žalobcu, ako podielového spoluvlastníka

parc. č. 509/1 a výlučného vlastníka parciel č. 509/4, 509/5, ktoré sú odčlenené od parcely

č. 509/2.“ Krajský súd v tejto otázke ďalej uviedol: „Obdobne to platí, aj čo sa týka

určenia podmienok zásobovania stavby materiálom malometrážnymi vozidlami, pretože

stavebníkovi takéto vecné bremeno (právo prejazdu) nesvedčí, právo prechodu nemožno

vykladať extenzívne (aj na právo prejazdu), na takomto spôsobe zásobovania sa stavebník

so žalobcom nedohodli, naopak, ten v námietkach s takýmto spôsobom zásobovania

výslovne nesúhlasil, čo správne orgány neakceptovali, vyhodnotili to ako neodôvodnenú

námietku a teda rozhodli nezákonne.“

Okresný súd a krajský súd extenzívne vyložili dohodnutý obsah práva prechodu

a vyvodili z neho aj právo prejazdu motorovými vozidlami. Ako argument pre extenzívny

výklad použili skutočnosť, že právo prechodu bolo zriadené v šírke 2,5 m, resp. že si to

vyžaduje potreba panujúceho pozemku a prejazd je umožňovaný aj nájomcovi užívajúcemu

nebytové priestory na parc. č. 509/1.

Podľa názoru sťažovateľa uvedené dôvody, na ktoré všeobecné súdy poukázali, nie

sú dostatočné na to, aby sa urobil extenzívny výklad, ktorý odporuje výslovnému

a jednoznačnému jazykovému zneniu uzatvorenej dohody. Navyše v konaní neboli

preukázané žiadne relevantné okolnosti pri uzatváraní dohody, ktoré by takýto extenzívny

výklad umožňovali. Naopak, z okolností uzatvárania dohody je zrejmé, že právo prechodu

bolo zriadené cez všetky tri novovzniknuté pozemky, teda parc. č. 509/1, parc. č. 509/2

a parc. č. 509/3, a to v rovnakom znení. Pritom v prípade parc. č. 509/1 ide o prechod

realizovaný cez vnútorné nebytové priestory, v ktorých sa nachádza prevádzka bagetérie,

ale tiež cez schodisko. Evidentne v prípade prechodu cez tento pozemok môže ísť výlučne

len o peší prechod, keďže prejazd motorovými vozidlami je nerealizovateľný. Znenie

obsahu vecného bremena je však vo všetkých troch prípadoch rovnaké a bolo dohodnuté

ako „právo prechodu“. Ak by teda bolo vôľou zmluvných strán založiť po parc. č. 509/2

(v súčasnosti parc. č. 509/4 a parc. č. 509/5) aj právo prejazdu (na rozdiel od spôsobu

užívania parc. č. 509/1), je len logické, že by zmluvné strany uviedli okrem práva prechodu

aj právo prejazdu.

Argument spočívajúci len v šírke dohodnutého prechodu, prípadne potrebe

panujúceho pozemku, je nedostatočný na to, aby len na tomto základe bolo možné urobiť

extenzívny výklad obsahu dohodnutého vecného bremena. Samotná šírka prechodu

nezakladá rôzny obsah (rozsah) vecného bremena a práva mu zodpovedajúceho.

Aj v prípade, ak by sa dohodlo právo prechodu po celom pozemku bez rozsahu

vyznačeného v geometrickom pláne (teda bez akéhokoľvek obmedzenia šírky), nie je

prípustné z toho vyvodiť rozdielny obsah práva, než je ten, ktorý bol výslovne dohodnutý.

Rovnako je bez právneho významu argument, podľa ktorého, ak je umožnený prejazd

pre nájomcu prevádzky na parc. č. 509/1, potom musí mať toto právo aj spoluvlastník

pozemku. Pritom zo súdneho spisu jednoznačne vyplýva, že nájomca využíva parc. č. 509/4

a parc. č. 509/5 na základe osobitne uzatvorenej písomnej dohody, ktorá mu umožňuje aj

prejazd motorovým vozidlom výlučne pre účely zásobovania s prísne stanovenými

podmienkami prejazdu v určených časoch a dňoch (keďže ide o mimoriadne úzke parcely

slúžiace na peší prechod a pri nekontrolovanom prejazde motorovými vozidlami by došlo

k zvýšeniu ohrozenia chodcov). Z uvedeného je zrejmé, že nájomca má umožnený prejazd

na základe osobitného právneho titulu (osobitne uzatvorenej písomnej dohody o užívaní

pozemkov), ktorý nemá s vecným bremenom zriadeným v prospech navrhovateľa nič

spoločné. Z tohto osobitného právneho vzťahu medzi sťažovateľom ako prenajímateľom

nebytových priestorov a vlastníkom predmetných parciel na jednej strane a nájomcom

nebytových priestorov na strane druhej nemožno vo vzťahu k vlastníkovi parc. č. 509/3

a spoluvlastníkovi parc. č. 509/1 vyvodzovať žiadne práva a povinnosti. Naopak, táto

dohoda svedčí o tom, že žiadne vecné bremeno prejazdu pre vlastníkov parc. č. 509/1

(z ktorého by prípadne odvodzoval právo prejazdu aj nájomník) neexistuje, a preto bolo

nutné uzavrieť osobitnú dohodu umožňujúcu prejazd.

Extenzívny výklad obsahu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, ktorý si

osvojili všeobecné súdy, je z ústavnoprávneho hľadiska neudržateľný a predstavuje

nezákonný zásah do práva sťažovateľa vlastniť majetok. Samotný extenzívny výklad

v prípade vecných bremien nemá v slovenskom právnom poriadku miesto, pričom v danom

prípade bol navyše postavený ešte aj na irelevantných kritériách.

Vecné bremená vznikajú len zákonom taxatívne určenými spôsobmi a v prípade

vecných bremien zriadených písomnou zmluvou sa práva zodpovedajúce vecným

bremenám nadobúdajú vkladom do katastra nehnuteľností. Vecné bremená predstavujú

vecné práva obmedzujúce vlastníka nehnuteľnosti v prospech niekoho iného tak, že vlastník

je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať v prospech niekoho iného

( ), a na druhej strane, aké konkrétne práva má osoba

oprávnená z vecného bremena, musí byť zmluvnými stranami presne a nepochybne

dohodnuté. Vzhľadom na charakter týchto práv zodpovedajúci vecným bremenám, ktoré

zákonným spôsobom obmedzujú vlastníka nehnuteľnosti, nie je prípustný akýkoľvek

extenzívny výklad obsahu týchto práv, ak tieto práva výslovne nevyplývajú z dohody

zmluvných strán.

Okresný súd prekročil výkladové pravidlá, keď dospel k záverom, ktoré sú v rozpore

s jazykovým znením dohody, v ktorej sa žiadne právo prejazdu neuvádza. V zmysle

konštantnej civilnej judikatúry interpretácia obsahu právneho úkonu súdom podľa § 35

ods. 2 nemôže nahrádzať alebo meniť prejavenú vôľu. Použitie

zákonných výkladových pravidiel smeruje vždy iba k tomu, aby obsah právneho úkonu,

ktorý účastník realizoval, bol vyložený v súlade so stavom, ktorý existoval v čase, keď bol

úkon realizovaný.

Vzhľadom na už uvedené je sťažovateľ toho názoru, že pre nariadenie neodkladného

opatrenia nebola naplnená zákonná podmienka spočívajúca v existencii skutočností

hodnoverne osvedčujúcich dôvodnosť nároku, ktorému sa má poskytnúť právna ochrana,

keďže právo prejazdu pre navrhovateľa z uzatvorenej dohody nevyplýva.

Sťažovateľ je tiež presvedčený, že nebola naplnená ani druhá zákonná podmienka

na vydanie neodkladného opatrenia, a to existencia potreby neodkladne upraviť pomery

medzi stranami.

Okresný súd sám konštatuje, že sťažovateľ minimálne od roku 2011 neumožňuje

navrhovateľovi prejazd po jeho pozemkoch. Pritom táto otázka bola riešená aj v roku 2013

v rámci správneho súdnictva. Vzhľadom na uvedené časové obdobie je neprípustné, aby sa

táto právna otázka riešila neodkladným opatrením, keďže daný právny a faktický stav tu

existuje celý rad rokov. Nedošlo teda k vytvoreniu takého náhleho stavu, ktorý by nezniesol

odklad a ktorý by si vyžadoval naliehavý a okamžitý zásah súdu. Ak navrhovateľovi daný

faktický a právny stav nevyhovoval, potom bolo na ňom, aby inicioval riadne súdne

konanie, v ktorom sa bude dožadovať určenia svojho práva.

Uznesením krajského súdu došlo k neadekvátnemu a neproporcionálnemu zásahu do

práva sťažovateľa vlastniť majetok, ako aj do jeho práva na súdnu ochranu a na spravodlivé

súdne konanie. Sťažovateľ ako vlastník pozemkov, po ktorých má navrhovateľ záujem

prechádzať motorovým vozidlom, bol uzneseniami všeobecných súdov bez riadneho

a úplného posúdenia skutkového stavu veci náhle obmedzený neodkladným opatrením.

Navyše on (a nie navrhovateľ) bol odkázaný podať žalobu vo veci samej, ktorej predmetom

má byť určenie, že navrhovateľ nemá právo prejazdu. Za daných skutkových a právnych

okolností neboli naplnené zákonné predpoklady na to, aby bol sťažovateľ vo svojom

vlastníckom práve obmedzený neodkladným opatrením.

4. Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa vlastniť majetok v zmysle ustanovenia článku 20 ods. 1

, základné právo na súdnu ochranu v zmysle ustanovenia

článku 46 ods. 1 , ako aj právo na spravodlivý súdny proces

v zmysle čl. 6 ods. 1 a ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Prešove zo dňa 31. mája 2018, sp. zn. , porušené

bolo.

Uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 31. mája 2018, sp. zn. , sa

zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania v sume

390,50 € k rukám advokátskej kancelárie IURISTICO s. r. o... do dvoch mesiacov od

právoplatnosti nálezu.“

II.

5. Z uznesenia okresného súdu č. k. -70 z 2. februára 2018 vyplýva, že sa

ním sťažovateľovi uložila povinnosť zdržať sa zásahov do realizácie práv zodpovedajúcich

vecnému bremenu zriadenému dohodou o zrušení a vyporiadaní podielového

spoluvlastníctva z 15. mája 1998, ktoré sú zapísané na , k. ú. ,

ako právo prechodu cez parc. č. 509/4 a parc. č. 509/5 vo vyznačenom rozsahu podľa

geometrického plánu č. 3/98 v prospech vlastníkov parc. č. 509/3 a parc. č. 509/1, a to

v takom rozsahu, aby bol vlastníkovi parc. č. 509/3 a spoluvlastníkovi parc. č. 509/1

umožnený nielen prechod, ale aj prejazd motorovými vozidlami cez parc. č. 509/4 a parc.

č. 509/5. Okrem toho bol sťažovateľ poučený o tom, že je oprávnený podať na okresnom

súde žalobu proti navrhovateľovi o určenie, že navrhovateľ nemá právo prejazdu cez parc.

č. 509/4 a parc. č. 509/5.

Podľa názoru okresného súdu je návrh na nariadenie neodkladného opatrenia

dôvodný, lebo navrhovateľovi je v súčasnosti napriek existencii práva zodpovedajúceho

vecnému bremenu znemožnený prístup motorovým vozidlom k jeho nehnuteľnosti, resp.

k nehnuteľnosti, ktorej je podielovým spoluvlastníkom. Právo cesty v podobe prechodu

a prejazdu bolo pritom navrhovateľom nerušene vykonávané a sťažovateľom akceptované

od uzavretia dohody o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva v roku 1998

minimálne až do roku 2011, keď mal sťažovateľ začať realizovať prvé úkony smerujúce

k jeho obmedzeniu.

6. Z uznesenia krajského súdu č. k. -152 z 31. mája 2018 vyplýva, že

ním bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. -70 z 2. februára 2018.

Podľa názoru krajského súdu navrhovateľ preukázal právny vzťah

k nehnuteľnostiam, ktoré sčasti výlučne a sčasti v podielovom spoluvlastníctve vlastní práve

so sťažovateľom, ale tiež spôsob realizácie práva prechodu, ktorý sa riešil v roku 1998.

Aj z odvolania sťažovateľa je zrejmé, že spor medzi stranami v otázke práva prejazdu sa

vyhrotil koncom roku 2017, keď sa navrhovateľ opakovane dožadoval obnovenia stavu

spred roku 2011, dokedy bez problémov realizoval právo prechodu. Navrhovateľ predložil

listinné dôkazy a osvedčil právny vzťah k uvedeným nehnuteľnostiam, a preto bolo na

mieste nariadiť neodkladné nariadenie v rozsahu, ako o tom rozhodol okresný súd. Faktom

je, že pomery medzi stranami, ktoré vyústili do neúnosnej situácie a potreby neodkladného

opatrenia, vznikli bezprostredne pred podaním návrhu. Na tom nič nemení skutočnosť, že už

od roku 2011 existovali medzi navrhovateľom a sťažovateľom spory.

Možno súhlasiť s argumentáciou navrhovateľa, podľa ktorej sa krajský súd v rámci

správneho súdnictva (v konaní vedenom pod sp. zn. ) nezaoberal definitívne

doriešenou otázkou rozsahu vecného bremena, pričom nešlo o konečné rozhodnutie, keďže

krajský súd preskúmavané rozhodnutie správneho orgánu zrušil, pričom sa vo svojich

úvahách zaoberal aj otázkou práva prechodu peši a prejazdu motorovými vozidlami, ale

tento moment nebol definitívne doriešený rozhodnutím, ktoré by znamenalo viazanosť

iného všeobecného súdu a povinnosť rešpektovať toto rozhodnutie, prípadne prekážku rei

iudicatae.

III.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

9. Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

10. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,

pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (, , ).

11. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

12. Sťažovateľ namieta, že medzi právom prechodu a právom prejazdu je zásadný

rozdiel. Pokiaľ zmluvne bolo dohodnuté vecné bremeno zodpovedajúce právu prechodu

(teda peši), nie je možné obsah tejto dohody vykladať extenzívne tak, že vzniklo aj právo

prejazdu (motorovým vozidlom). Ďalej poukazuje na to, že neexistovala potreba neodkladne

upraviť pomery medzi stranami, keď už okresný súd konštatuje, že sťažovateľ minimálne

od roku 2011 neumožňuje navrhovateľovi prejazd po jeho pozemkoch. Nejde teda o náhlu,

v blízkej minulosti vzniknutú situáciu.

13. Podľa oprávnený držiteľ sa stáva

vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po

dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť.

Podľa vecné bremená vznikajú písomnou

zmluvou, na základe závetu v spojení s výsledkami konania o dedičstve, schválenou

dohodou dedičov, rozhodnutím príslušného orgánu alebo zo zákona. Právo zodpovedajúce

vecnému bremenu možno nadobudnúť tiež výkonom práva (vydržaním); ustanovenia § 134

tu platia obdobne. Na nadobudnutie práva zodpovedajúceho vecným bremenám je potrebný

vklad do katastra nehnuteľností.

14. Z pohľadu ústavného súdu sa javí ako rozhodujúce, že medzi stranami konania

vedeného všeobecnými súdmi bolo nesporné, že právo cesty v podobe prechodu a prejazdu

vykonával navrhovateľ nerušene od uzavretia dohody o zrušení a vyporiadaní podielového

spoluvlastníctva v roku 1998 minimálne až do roku 2011, keď mal sťažovateľ začať

realizovať prvé úkony smerujúce k jeho obmedzeniu. Z toho vychádzal aj okresný súd,

pričom sťažovateľ túto skutočnosť v odvolacom konaní, ale ani v konaní vedenom

ústavným súdom nijako nespochybňoval.

15. Ústavný súd je toho názoru, že už konštatovaná nesporná skutočnosť

dostatočným spôsobom osvedčuje, že k nadobudnutiu práva prejazdu motorovým vozidlom

ako vecného bremena mohlo dôjsť (aj) vydržaním tohto práva, ktoré bolo navrhovateľom

nerušene vykonávané po dobu asi 13 rokov. Nejde a nemôže ísť samozrejme o konečný

záver o tom, či k nadobudnutiu tohto vecného bremena vydržaním naozaj došlo, pretože

takýto záver bude možné vysloviť až na základe žaloby, o možnosti podania ktorej bol

sťažovateľ všeobecnými súdmi poučený.

16. V uvedenej súvislosti poukazuje ústavný súd aj na závery Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky uvedené v jeho rozsudku sp. zn. z 22. februára 2018.

Vyplýva z neho, že od 1. januára 1992 nemôže dobrú vieru určitého subjektu v to, že

vykonáva právo zodpovedajúce vecnému bremenu, zakladať zmluva, na základe ktorej

nebol povolený vklad do katastra nehnuteľností. V danom prípade totiž k vkladu zmluvy,

ktorou sa zriaďovalo právo zodpovedajúce vecnému bremenu, došlo.

17. Vzhľadom na toto konštatovanie sa nejaví ako potrebné posudzovať dôvodnosť

argumentácie uvedenej v sťažnosti, keďže na odobrenie záverov všeobecných súdov

postačujú už uvedené úvahy.

18. Pokiaľ ide o námietku neexistencie potreby neodkladne upraviť pomery medzi

stranami, keďže už okresný súd konštatoval, že sťažovateľ minimálne od roku 2011

neumožňuje navrhovateľovi prejazd po jeho pozemkoch, v dôsledku čoho nešlo o náhlu,

v blízkej minulosti vzniknutú situáciu, treba uviesť, že krajský súd poukazuje na odvolanie

sťažovateľa, z ktorého je zrejmé, že spor medzi stranami v otázke práva prejazdu sa vyhrotil

koncom roku 2017, keď sa navrhovateľ opakovane dožadoval obnovenia stavu spred roku

2011. Krajský súd preto dospel k záveru, že pomery medzi stranami, ktoré vyústili

do neúnosnej situácie a potreby neodkladného opatrenia, vznikli bezprostredne pred

podaním návrhu, na čom nič nemení skutočnosť, že už od roku 2011 existovali medzi

navrhovateľom a sťažovateľom spory.

19. Treba zdôrazniť, že sťažovateľ v podanej sťažnosti na uvedenú argumentáciu

krajského súdu nijako nereaguje, a teda s ňou nijako nepolemizuje, iba tvrdí, že išlo o stav

trvajúci už od roku 2011. Za tohto stavu pri absencii relevantnej protiargumentácie zo strany

sťažovateľa ústavný súd nemá dôvod zasiahnuť do záverov krajského súdu týkajúcich sa

preukázania potreby neodkladnej úpravy pomerov.

20. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. novembra 2018