Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 412/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

28. novembra 2018 predbežne prerokoval sťažnosť

, v zastúpení ,

zastúpenej advokátom JUDr. Viliamom Karasom. PhD., Advokátska kancelária MAPLE

& FISH s. r. o., Dunajská 15/A, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného

práva na súdnu ochranu zaručeného v , práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, ako aj základného práva a práva na ochranu vlastníctva zaručených

v a v Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave

sp. zn. z 19. apríla 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 23. mája 2018 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosť vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v ,

práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, ako aj základného práva a práva na ochranu vlastníctva

zaručených v a v Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 23. mája 2018 p r i j í m a na ďalšie

konanie.

2. Sťažnosť vo zvyšnej časti o d m i e t a

pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

23. augusta 2018 elektronicky doručená sťažnosť ,

Kajal 139, v zastúpení (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Viliamom Karasom. PhD., Advokátska

kancelária MAPLE & FISH s. r. o., Dunajská 15/A, Bratislava, vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj

základného práva a práva na ochranu vlastníctva zaručených v a v

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 19. apríla 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 23. mája 2018.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že napádaným rozsudkom sp. zn.

z 19. apríla 2017 krajský súd rozhodol o odvolaní žalovaného (Slovenského pozemkového

fondu; ďalej len „žalovaný“) proti rozsudku Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný

súd“) sp. zn. z 3. apríla 2012 v spojení s opravnými uzneseniami z 19. apríla

2012 a z 25. mája 2012, ktorým okresný súd v celom rozsahu vyhovel žalobe sťažovateľky,

ktorou sa domáhala reštitučného nároku na vydanie tam uvedených nehnuteľností v zmysle

o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám

a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej

len „reštitučný zákon“). Krajský súd napádaným rozsudkom potvrdil rozsudok okresného

súdu v časti ukladajúcej žalovanému vrátiť sťažovateľke ornú pôdu (v rozsudku označenú

ako parcela č. ), avšak v časti ukladajúcej žalovanému vrátiť sťažovateľke zastavanú

plochu a nádvorie (v rozsudku označenú ako parcela č. ) krajský súd rozsudok

okresného súdu zmenil tak, že žalobu sťažovateľky v tejto časti zamietol s odôvodnením, že

ide o parcelu, u ktorej nebolo preukázané, že bezprostredne slúži poľnohospodárskej výrobe

(ďalej len „sporná parcela“). Dovolanie sťažovateľky proti zamietajúcemu výroku rozsudku

odvolacieho súdu bolo uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 23. mája 2018

odmietnuté.

3. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľka namieta, že rozhodnutie

krajského súdu je v rozpore s vykonaným dokazovaním, pretože z dokazovania vykonaného

fotografickým materiálom týkajúcim sa spornej parcely malo vyplynúť, že na tejto parcele

sa nachádzajú nebytové budovy slúžiace ako sušiareň tabaku. Tento účel ich využitia mal

potvrdiť aj samotný žalovaný, teda podľa sťažovateľky bol účel využitia spornej parcely

na účely poľnohospodárskej výroby nesporný aj napriek tomu, že predmetná parcela je

v katastri nehnuteľností fakticky evidovaná ako „zastavané plochy a nádvoria“. Podľa

sťažovateľky mal súd brať na zreteľ nielen druh pozemku, v akom je sporná parcela

evidovaná v katastri nehnuteľností, ale aj jej skutočný (reálny) stav, na ktorý je

nehnuteľnosť využívaná. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že krajský súd bezdôvodne

odmietol jej návrh na vykonanie dokazovania ohliadkou spornej parcely na preukázanie

účelu jej využitia pre potreby poľnohospodárskej výroby, takže jeho závery o neunesení

dôkazného bremena sťažovateľkou, ktorá podľa názoru krajského súdu nepreukázala účel

jej využitia pre poľnohospodárku výrobu, považuje za ústavne neudržateľné. Sťažovateľka

v tejto súvislosti tiež uviedla, že v danom prípade mala byť vzatá na zreteľ aj skutočnosť, že

v čase odňatia spornej parcely jej pôvodným vlastníkom bola táto v pozemkovo knižnom

stave evidovaná ako orná pôda, pričom sporná parcela s aktuálnym parcelným číslom mala

byť vytvorená až „... na základe geometrického plánu č. , vyhotoveného dňa

5.12.2007...“. Z uvedeného má však tiež vyplývať, že sporná parcela je síce druhovo

evidovaná ako „zastavaná plocha a nádvorie“, avšak je označená kódom , ktorý

v zmysle vyhlášky Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky č. 79/1996

Z. z., ktorou sa vykonáva zákon Národnej rady Slovenskej republiky o katastri

nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon)

v znení neskorších predpisov (zrušená 1. decembra 2009, pozn.), predstavuje pozemok,

na ktorom je dvor. Podľa sťažovateľky krajský súd nezohľadnil, že skupinu druhu

pozemkov označených ako zastavené plochy a nádvoria tak nemusia tvoriť len zastavené

pozemky, ale aj pozemky, ktoré v skutočnosti nie sú zastavané, ale ktoré môžu slúžiť aj pre

poľnohospodárske účely „... (napr. zabezpečenie prístupu k pozemku, ochrannú funkciu,

uskladnenie strojov, náradia, ale aj úrody...). Z tohto dôvodu nie je možné bez ďalšieho

uzavrieť, že pozemok evidovaný ako zastavané plochy a nádvoria nie je možné vydať. Ak je

takýto pozemok súčasťou poľnohospodárskej usadlosti, čo vyplýva z pozemno-knižného

stavu i predloženej fotografie terénu a má hospodársky význam, čo potvrdila aj výpoveď

Žalovaného, a to že súvisí najmä so sušiarňou tabaku, tak ide o predmet spôsobilý na

vydanie podľa ust. § 2 ods. 1 písm. b), príp. a) Reštitučného zákona.“.

4. Sťažovateľka teda uzavrela, že reštitučný zákon bráni iba vydaniu pozemkov,

ktoré boli po ich prevode alebo prechode do vlastníctva štátu zastavané stavbami, a to aj tak

len stavbami, ktoré nemajú alebo neslúžia poľnohospodárskemu účelu, pretože tie vydané

byť môžu, takže reštitučný zákon nebráni vydaniu pozemku len preto, že je evidovaný ako

zastavaná plocha a nádvorie. Podľa sťažovateľky „Krajský súd i napriek tomu, že bolo

jednoznačne preukázané, že parcela č. nie je zastavaná, pôvodne bola podľa

pozemno-knižného stavu evidovaná ako orná pôda, a súčasne je evidovaná ako pozemok,

na ktorom je dvor, pričom z dôkazov a tvrdení Žalovaného vyplynulo, že slúži na sušenie

tabaku, čo bezpochyby je poľnohospodárska činnosť, túto napokon nevydal z dôvodu, že

Sťažovateľ údajne nepreukázal charakter nehnuteľnosti v zmysle § 2 Reštitučného zákona...

Zároveň z vykonaných dôkazov vyplýva, že ide o pozemok obkolesený inými

poľnohospodárskymi pozemkami, čo rovnako svedčí o jeho poľnohospodárskom

charaktere.“. V uvedených súvislostiach sťažovateľka na podporu svojej argumentácie

poukázala na rozhodnutia v obdobných veciach, a to jednako na rozhodnutia ústavného

súdu, ako aj na rozhodnutia všeobecných súdov, ktoré pri posúdení charakteru

reštituovaného pozemku v interakcii s tým, ako bol vedený v evidencii nehnuteľností, ako aj

v interakcii s jeho faktickým využitím, v porovnaní s napádaným rozhodnutím krajského

súdu odlišne aplikovali príslušné ustanovenia reštitučného zákona.

5. Nesprávnym právnym posúdením veci v dôsledku nesprávnej aplikácie

reštitučného zákonodarstva na daný prípad (reštriktívnym výkladom v rozpore s účelom

reštitučného zákonodarstva) sťažovateľka odôvodnila aj svoje dovolanie proti rozhodnutiu

krajského súdu, ktoré však najvyšší súd podľa sťažovateľky ústavne nekonformným

spôsobom odmietol, pretože ho posudzoval „... príliš reštriktívne, formalisticky, bez snahy

zachovať účel Reštitučného zákona, právo na súdnu ochranu a princíp spravodlivosti“.

Podľa sťažovateľky najvyšší súd, tak ako pred ním aj krajský súd, „... nesprávne právne

posúdil otázku spôsobilosti vydania pri parcele č. a nesprávne uzavrel, že musí ísť

o pozemok bezprostredne slúžiaci poľnohospodárskej výrobe. Namietame správnosť tohto

záveru, nakoľko ako už bolo uvedené vyššie, právna úprava v Reštitučnom zákone

nevyžaduje, aby išlo o pozemok, ktorý skutočne slúži poľnohospodárskej výrobe, ale aby

išlo o pozemok, pri ktorom je splnená možnosť potenciálneho produkčného využitia pôdy

alebo pozemok zabezpečujúci využívanie poľnohospodárskej pôdy na daný účel.

Odhliadnuc od uvedeného, z vykonaných dôkazov (geometrický plán, označenie druhu

pozemku kódom spôsobu využitia, fotodokumentácie predloženej Žalovaným a najmä ním

potvrdeným spôsobom využitia – sušiareň tabaku) je nepochybné, že parcela č. aj v

súčasnosti je reálne využívaná na poľnohospodársku činnosť. Na uvedenom nič nemení ani

skutočnosť, že to vyplynulo z dôkazov a tvrdení Žalovaného, nakoľko Sťažovateľ tieto

nerozporoval. Navyše Sťažovateľ v súčasnosti nevyužíva tento pozemok, a teda je

pochopiteľné, že nemá informácie o tom, na aký účel tento pozemok slúži.“.

6. Sťažovateľka uviedla, že „... výklad ustanovení Reštitučného zákona a , ktorý

podal Krajský súd a Dovolací súd a ktorý je uvedený v tejto sťažnosti, je neakceptovateľný

a postupom súdov došlo k odopretiu spravodlivosti a vylúčeniu Sťažovateľa z práva

na súdnu ochranu“.

7. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Ústavný súd Slovenskej republiky určuje, že rozsudkom Krajského súdu v Trnave

zo dňa 19.04.2017 sp. zn. -867 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 23.05.2018 sp. zn. boli porušené základné ľudské práva

sťažovateľa podľa a , podľa článku 1

Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článku 6

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa

19.04.2017 sp. zn. -867 a uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 23.05.2018

sp. zn. zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Trnave na nové konanie.

Porušovatelia sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť sťažovateľovi trovy

konania v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti nálezu.“

II.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. K rozhodnutiu krajského súdu

10.1 Pokiaľ ide o sťažovateľkou napádané rozhodnutie krajského súdu sp. zn.

z 19. apríla 2017, ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp

subsidiarity [„ak... nerozhoduje iný súd“], ktorý vyplýva z citovaného ,

môže poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je

namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže

domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

10.2 Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označených základných práv

oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po

predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

10.3 Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu

tých práv, porušenie ktorých sťažovateľka namieta v príčinnej súvislosti s označeným

rozhodnutím krajského súdu, neposkytujú všeobecné súdy na základe sťažovateľke

dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne prostriedky nápravy

namietaného porušenia jej práv.

10.4 Z hľadiska správnosti právneho posúdenia prejednávanej veci krajským súdom

pri posúdení otázky reštitučného nároku sťažovateľky na vydanie jej nehnuteľnosti, pod

právne posúdenie ktoré sa musia vtesnať všetky úvahy súdu vedúce k rozhodnutiu, a to

nie len úvahy právne, ale aj úvahy skutkové, ktoré sú podkladom pre ich právne posúdenie

a ktoré s nimi musia korešpondovať, mala sťažovateľka možnosť domáhať sa preskúmania,

sťažnosťou pred ústavným súdom napadnutého rozhodnutia krajského súdu využitím

príslušnými procesnými predpismi priznaného jej mimoriadneho opravného prostriedku

(dovolanie), ktoré, tak ako to vyplýva aj zo sťažnosti, napokon aj účinne využila.

Na základe sťažovateľkou podaného dovolania sa mal najvyšší súd v rozsahu svojho

preskúmavacieho oprávnenia v podstate vyrovnať s rovnakými argumentmi, aké

sťažovateľka proti rozhodnutiu krajského súdu uvádza aj v konaní pred ústavným súdom.

10.5 Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu

ochrany ústavnosti ( ), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (,

), ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti (proti rozhodnutiu krajského

súdu) už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej

prerokovanie ( ).

11. K rozhodnutiu najvyššieho súdu

11.1 Pokiaľ ide o napádané rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

z 23. mája 2018, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že sťažnosť

sťažovateľky spĺňa všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania pred ústavným súdom

predpísané v , ako aj osobitné náležitosti, ktoré sú pre konanie

o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb ustanovené v § 50 citovaného zákona,

a pretože nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa ,

rozhodol o jej prijatí na ďalšie konanie v rozsahu, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku

tohto rozhodnutia.

12. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd rozhoduje o jej prijatí len

vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa ňou namieta.

Rozhodovanie o tej časti návrhu, ktorou sa sťažovateľka domáha zrušenia rozhodnutia

všeobecného súdu a aby jej ústavný súd priznal úhradu trov právneho zastúpenia, nie je

rozhodovaním o základnom práve alebo slobode. Z tohto dôvodu ústavný súd v rámci

predbežného prerokovania o týchto otázkach ešte nerozhodoval ().

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. novembra 2018