Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 663/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-43

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. decembra 2018

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša

a sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, , , vo veci namietaného

porušenia práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd v spojení s čl. 4 Dodatkového protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Trenčín sp. zn.

z 12. apríla 2018, uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. z 11. mája 2018,

uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. z 3. júla 2018, uznesením

Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. z 29. mája 2018, uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 4. októbra 2017 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 1. júna 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

22. októbra 2018 doručená sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich práv podľa

čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) v spojení s čl. 4 Dodatkového protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol č. 7“) rozsudkom

Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 12. apríla 2018

(ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“), uznesením okresného súdu sp. zn.

z 11. mája 2018 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“), uznesením

Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 3. júla 2018

(ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu z 3. júla 2018“), uznesením krajského súdu

sp. zn. z 29. mája 2018 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu

z 29. mája 2018“), uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. zo 4. októbra 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu zo 4. októbra 2017“) a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 1. júna 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu z 1. júna 2017“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol právoplatne uznaný za vinného

a odsúdený na základe napadnutého rozsudku okresného súdu sp. zn.

z 12. apríla 2018 v spojení s napadnutým uznesením krajského súdu sp. zn.

z 3. júla 2018 za spáchanie obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1, ods. 2

písm. c) a ods. 3 písm. a) s poukazom na Trestného

zákona, za čo mu bol uložený podľa s použitím

s prihliadnutím na v spojení s a

trest odňatia slobody na doživotie.

Napadnutým uznesením okresného súdu sp. zn. z 11. mája 2018 bola

zamietnutá žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, pretože dôvody väzby

podľa , naďalej trvajú. Podľa

súd väzbu sťažovateľa nenahradil dohľadom probačného a mediačného

úradníka. Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej

rozhodol krajský súd napadnutým uznesením sp. zn. z 29. mája 2018 tak,

že ju zamietol.

Najvyšší súd na základe dovolania podaného ministrom spravodlivosti Slovenskej

republiky napadnutým uznesením sp. zn. zo 4. októbra 2017 vyslovil, že

uznesením krajského súdu sp. zn. zo 7. júla 2015 a konaním, ktoré mu

predchádzalo, bol porušený zákon, a to v prospech sťažovateľa. Zároveň najvyšší súd

označeným uznesením zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn. zo 7. júla 2015

a rozsudok okresného súdu sp. zn. z 15. mája 2015.

Napadnutým uznesením sp. zn. z 1. júna 2017 najvyšší súd ako

dovolací súd podľa odmietol dovolanie sťažovateľa

smerujúce proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. zo 7. júla 2015.

Sťažovateľ v rámci podrobnej sťažnostnej argumentácie opakuje, že skutok kladený

mu za vinu nespáchal, že jeho priznanie k spáchaniu tohto skutku v prípravnom konaní bolo

dôsledkom nátlaku (bitky) a manipulácie zo strany orgánov činných v trestnom konaní,

pričom v jeho trestnej veci konajúce súdy nevykonali dôkazy potrebné na preukázanie jeho

neviny (nevypočuli svedkov); sťažovateľ opakovane prehlasuje, že nikoho nezavraždil,

pričom telo poškodeného našiel už mŕtve ležať na hnojisku. V čase vraždy bol sťažovateľ

podľa svojho tvrdenia na inom mieste (v pohostinstve Raj), čo môžu dosvedčiť viacerí

svedkovia.

Sťažovateľ žiada, aby bol prepustený na slobodu, a žiada tiež o ustanovenie advokáta

na konanie pred ústavným súdom.

Vzhľadom na skutočnosti uvedené v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný

súd o nej rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jeho práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13

dohovoru v spojení s čl. 4 dodatkového protokolu č. 7 napadnutými rozhodnutiami

okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu a prizná mu primerané finančné

zadosťučinenie v sume 10 000 € od najvyššieho súdu a v sume 7 000 € od krajského súdu

a okresného súdu, ktoré ho majú vyplatiť spoločne a nerozdielne.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25

ods. 2 nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv napadnutými

uzneseniami najvyššieho súdu sp. zn. zo 4. októbra 2017 a sp. zn.

z 1. júna 2017

Vo vzťahu k sťažnosťou napadnutým uzneseniam najvyššieho súdu ústavný súd

konštatuje, že jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej

podanie v lehote ustanovenej v . Táto lehota je

dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo

upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa,

keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty

je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25

ods. 2 ). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom

ustanovenej lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť

(pozri napr. , , ).

Napadnuté uznesenia najvyššieho súdu boli (podľa rukou písaného potvrdenia

o ich prijatí na napadnutých uzneseniach, pozn.) sťažovateľovi doručené

13. novembra 2017, pričom sťažnosť adresovaná ústavnému súdu bola podaná na poštovú

prepravu 18. októbra 2018, t. j. zjavne po uplynutí lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde.

Na základe uvedeného ústavný súd túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní

odmietol podľa v spojení s ako podanú

oneskorene.

II.2 K porušeniu sťažovateľom označených práv napadnutým rozsudkom

a napadnutým uznesením okresného súdu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť (a aj domáhal) využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy

pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku

právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

Sťažovateľ mal možnosť podať proti napadnutému odsudzujúcemu rozsudku

odvolanie a proti napadnutému uzneseniu o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby

na slobodu sťažnosť, čo aj využil, pričom o jeho odvolaní a sťažnosti bol oprávnený

a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní

sťažovateľa, ako aj o jeho sťažnosti vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti

odmietol podľa pre nedostatok svojej právomoci na jej

prerokovanie.

II.3 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv napadnutým

uznesením krajského súdu z 3. júla 2018

Aj vo vzťahu k tejto časti sťažnosti ústavný súd poukazuje na subsidiaritu svojej

právomoci rozhodovať o sťažnostiach podľa . Zo zistení ústavného

súdu vyplýva, že sťažovateľ podal 10. júla 2018 proti odsudzujúcemu rozsudku okresného

súdu v spojení s napadnutým uznesením krajského súdu sp. zn. z 3. júla 2018

dovolanie. Vzhľadom na túto skutočnosť bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť o dovolaní

sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu krajského súdu z 3. júla 2018 najvyšší súd ako

dovolací súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť

sťažnosti podľa pre nedostatok svojej právomoci.

II.4 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv napadnutým

uznesením krajského súdu z 29. mája 2018

Vo vzťahu k tejto časti sťažnosti sa ústavný súd zameral na posúdenie, či nie je

zjavne neopodstatnená. Z totiž vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

Napadnutým uznesením z 29. mája 2018 krajský súd zamietol sťažnosť sťažovateľa

proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 11. mája 2018, ktorým bola

zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, pretože dôvody väzby podľa

a naďalej trvajú, a ktorým okresný súd

nenahradil väzbu dohľadom probačného a mediačného úradníka.

V odôvodnení napadnutého uznesenia krajského súdu sp. zn.

z 29. mája 2018 sa uvádza, že sťažovateľ svoju žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu

odôvodnil tým, že „popiera spáchanie skutku s poukazom na to, že v čase keď sa mal

podľa obžaloby skutok stať, nachádzal sa na inom mieste a celý skutok je na neho

vymyslený políciou. Tú nezaujímali objektívne dôkazy a nevyhodnocovala dôkazy, ktoré

by preukazovali jeho nevinu. S poukazom na to, že je nevinný, je väzobné stíhanie

nezákonné a nedôvodné, preto sa obžalovaný domáhal, aby krajský súd zrušil napadnuté

uznesenie a prepustil ho z väzby na slobodu.“.

Následne krajský súd v napadnutom uznesení uviedol, že pri rozhodovaní okresného

súdu o väzbe sťažovateľa nezistil nijaké pochybenie, keďže „Obžalovaný bol

pri rozhodovaní o jeho žiadosti za prítomnosti obhajcu vypočutý a mohol sa vyjadriť

k dôvodom väzby. Pokiaľ ide o splnenie materiálnych podmienok väzby, krajský súd

sa nestotožnil s dôvodmi podanej sťažnosti obžalovaným, naopak sú správne závery súdu

prvého stupňa, že dôvodnosť trestného stíhania je naďalej daná, pričom závažné

podozrenie, že skutok bol spáchaný a tento spáchal naďalej pretrváva.

Súčasne skutok, pre ktorý je stíhaný a bola podaná obžaloba, vykazuje znaky obzvlášť

závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1, ods. 2 písm. c), ods. 3 písm. a) Tr. zák.

s poukazom na ustanovenie § 139 ods. 1 písm. e) Tr. zák. Takýto záver vyplýva z doposiaľ

zadovážených dôkazov, vykonaných pred súdom prvého stupňa v rámci dokazovania

na hlavnom pojednávaní, na základe ktorých možno konštatovať pretrvávajúcu dôvodnosť

trestného stíhania, ktorá je umocnená i s prihliadnutím na skutočnosť, že na hlavnom

pojednávaní dňa 12. 04. 2018 bol okresným súdom vyhlásený rozsudok, i keď tento nie je

právoplatný, ktorým obžalovaného uznal vinným zo žalovaného trestného činu.

Pokiaľ ide o samotné dôvody väzby v zmysle , tieto sú

aj v súčasnosti i podľa názoru krajského súdu v tomto štádiu konania prítomné. Dôvod

väzby v zmysle je naďalej daný skutočnosťou, že obvinenému

za obzvlášť závažný zločin vraždy, z ktorého je obvinený, reálne hrozí vysoký trest odňatia

slobody a to na 25 rokov alebo doživotie. Úteková väzba je umocnená osobnými pomermi

obvineného, ktorý je bezdetný, bez nejakých rodinných väzieb v mieste pobytu. Uvedené

skutočnosti zakladajú dôvodnú obavu, že obžalovaný ujde alebo sa bude skrývať

pred hroziacim trestom. Napokon naďalej pretrváva aj dôvod preventívnej väzby v zmysle

, pričom ako správne uviedol už súd prvého stupňa, obava

z pokračovania v trestnej činnosti vyplýva predovšetkým zo zistení, že obžalovaný bol

doposiaľ 7-krát súdne trestaný a už v minulosti sa dopustil aj násilnej trestnej činnosti.

Zvýrazniť je potrebné predovšetkým odsúdenie v trestnej veci Krajského súdu v Banskej

Bystrici vedenej pod sp. zn. , kde bol obžalovaný odsúdený pre trestný čin

vraždy, teda pre rovnakú trestnú činnosť, pre ktorú je aktuálne trestne stíhaný. V súvislosti

s osobou obžalovaného súd prihliadol aj k doplneniu znaleckého posudku č. 2/2018

(č. l. 1270) vypracovaného , ktorý poukázal, že

u obžalovaného sa jedná o tendenciu k agresii vo všeobecnosti, agresivita bola

u obžalovaného vyhodnotená ako dominantná ľahko aktivovateľná dispozícia osobnosti,

pričom znalec zároveň uviedol, že resocializačná prognóza obžalovaného nedáva dobré

vyhliadky a podľa znalca je nemožná. Uvedené skutočnosti tak aj naďalej odôvodňujú

existenciu tzv. preventívnej väzby, nakoľko existuje dôvodná obava, že by obžalovaný

po prepustení na slobodu mohol pokračovať v páchaní ďalšej násilnej trestnej činnosti.

Vzhľadom na okolnosti prípadu a na osobu obvineného, aj podľa názoru krajského súdu,

nie je možné väzbu obvineného nahradiť inštitútmi pre tento účel

v zákone kodifikovanými.“.

Z citovanej časti napadnutého uznesenia krajského súdu z 29. mája 2018 zjavne

vyplýva, že krajský súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa svoj záver o potrebe

ponechať sťažovateľa vo väzbe riadne odôvodnil, a to tak z hľadiska naplnenia

materiálnych, ako aj formálnych podmienok ďalšieho trvania väzby, pričom ústavný súd

považuje toto odôvodnenie z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.

V prospech podpory tohto záveru možno poukázať aj na to, že v čase rozhodovania

ústavného súdu o sťažnosti je sťažovateľ za trestnú činnosť, z ktorej je obžalovaný,

už právoplatne odsúdený a vykonáva uložený trest odňatia slobody.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na dôvody, pre ktoré ústavný súd jednotlivé časti sťažnosti odmietol,

nepovažoval za hospodárne a ani žiaduce, aby sa osobitne zaoberal žiadosťou sťažovateľa

o ustanovenie advokáta na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, keďže ani

kvalifikovaná právna pomoc advokáta by v konkrétnych okolnostiach trestnej veci

sťažovateľa nemohla viesť k spochybneniu dôvodov, pre ktoré ústavný súd sťažnosť ako

celok odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. decembra 2018