Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 687/2018
PDF · 245.23 KB
No categories available
IV. ÚS 687/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. decembra 2018
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša
a sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátom JUDr. Gergelyom Pšenákom, Štefánikova trieda 15,
Nitra, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 5, čl. 46 ods. 1
a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Komárno v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 Tp 17/2018 a jeho uznesením z 2. augusta 2018, ako aj postupom
Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tpo 46/2018 a jeho uznesením
z 22. augusta 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
26. októbra 2018 doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného advokátom JUDr. Gergelyom Pšenákom, Štefánikova trieda 15, Nitra, vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Komárno
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tp 17/2018 a jeho
uznesením z 2. augusta 2018 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“),
ako aj postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 4 Tpo 46/2018 a jeho uznesením z 22. augusta 2018 (ďalej aj „napadnuté
uznesenie krajského súdu“). Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu
23. októbra 2018.
Zo sťažnosti vyplýva, že napadnutým uznesením sp. zn. 1 Tp 17/2018
z 2. augusta 2018 okresný súd zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby,
nenariadil dohľad probačného a mediačného úradníka a neprijal peňažnú záruku matky
sťažovateľa, ako ani jeho písomný sľub a rovnako neprijal ani ponuku na prevzatie záruky
za ďalšie správanie sťažovateľa zo strany matky, starostu obce a záujmového združenia
občanov (ďalej len „ “).
Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu sťažovateľ podal sťažnosť. Poukázal
v nej na to, že po obmedzení osobnej slobody riadne spolupracoval s orgánmi činnými
v trestnom konaní, podrobil sa každému procesnému úkonu a dobrovoľne vydal všetky
balenia liekov NARKAMON. Je síce pravdou, že vypovedal až na okresnom súde 2. mája
2018, avšak ku skutku sa priznal a vypovedal o skutočnostiach, ktoré mu boli známe.
Zaistené lieky prevážal pre (ďalej len „ “) z do Čiech,
a to na základe jej inštrukcií a ňou poskytnutých finančných prostriedkov. Už v žiadosti,
ako aj na neverejnom zasadnutí okresného súdu sťažovateľ poukázal na uznesenie krajského
súdu sp. zn. 4 Tpo 25/2018 z 15. mája 2018 (týmto rozhodnutím bola zamietnutá jeho
sťažnosť proti rozhodnutiu okresného súdu o jeho ponechaní vo väzbe, pozn.), v ktorom sa
uvádza, že je stíhaný pre obzvlášť závažný zločin, a preto nemožno jeho väzbu nahradiť
žiadnym z inštitútov na nahradenie účelu väzby bez súčasnej existencie výnimočných
okolností prípadu posudzovaných z hľadiska pomerov páchateľa, resp. konkrétnych
okolností jeho trestnej veci. Sťažovateľ svoju žiadosť o prepustenie z väzby riadne
odôvodnil, predovšetkým s poukazom na skutočnosť, že 17. mája 2018 podrobne vypovedal
pred vyšetrovateľom a opísal celý priebeh skutku, ku ktorému sa priznal.
Sťažovateľ zastáva názor, že skutok, ktorý sa mu kladie za vinu, je
„nadkvalifikovaný“, a to z dôvodu, že v čase spáchania skutku nevedel, čoho sa dopúšťa,
lebo v podstate bol kuriérom liekov pre zverolekárku . Následne po výsluchu
pri rekognícii opoznal osoby zverolekárov, a to a osobu, s ktorou sa stretol v
na základe jej inštrukcií, pričom až potom sa dozvedel, že na základe ním uvedených
skutočností budú tieto osoby obvinené z trestnej činnosti. S poukazom na odôvodnenie
uznesenia krajského súdu sp. zn. 4 Tpo 25/2018 z 15. mája 2018 sťažovateľ vo svojej
žiadosti o prepustenie z väzby vyslovil názor, že uvedené skutočnosti treba považovať
za výnimočné okolnosti prípadu, umožňujúce nahradiť jeho väzbu ponúknutými inštitútmi.
V žiadosti podrobne opísal, že od detstva športuje a je členom . Keďže jeho otec sa
zdržiava dlhodobo pracovne mimo Slovenska, žije v spoločnej domácnosti na adrese
trvalého pobytu so svojou matkou, ktorá ho riadne vychováva, stará sa o neho a vie
ovplyvniť jeho konanie a život. Spomenul tiež, že bol v každodennom styku s predsedom
, ktorý je v podstate jeho druhým otcom a podporoval ho celý život.
V žiadosti ďalej uviedol, že vykonáva činnosť trénera karate pre v obci
a viackrát týždenne trénuje mládež, ktorú si veľmi obľúbil.
Okresnému súdu sťažovateľ navrhol, aby jeho väzba bola nahradená zárukou matky,
zárukou a zárukou starostu obce nad jeho správaním po prepustení z väzby.
Zároveň navrhol tieto osoby vypočuť pred rozhodnutím o jeho žiadosti. Ponúkol aj peňažnú
záruku v sume 3 600 € poskytnutú jeho matkou. K žiadosti o prepustenie z väzby pripojil
mail matky jednej z jeho zverenkýň, ktorú trénuje. Tento email bol uverejnený v týždenníku
a predložil ho v úradnom preklade na účel preukázania, že možno jeho väzbu nahradiť
inými inštitútmi, a to vzhľadom na jeho predchádzajúci život a to, že nebol nikdy súdom
trestaný.
Sťažovateľ v žiadosti o prepustenie z väzby argumentoval aj tým, že v jeho prípade
sú dané výnimočné okolnosti aj vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ a ďalší zverolekár
sú v procesnom postavení obvinených a nezávisle od seba vypovedali tak,
že označovali ako objednávateľku liekov, pri preprave ktorých bol sťažovateľ
zadržaný. Následne bola 16. júla 2018 vyšetrovateľom obvinená za totožný
skutok v spolupáchateľstve, pričom vo svojej výpovedi kategoricky odmietala akúkoľvek
účasť na skutku, a to napriek výpovediam sťažovateľa a . Sťažovateľ poukazuje
tiež na to, že uznesenie o vznesení obvinenia nebolo na základe jej sťažnosti
dosiaľ zrušené, pričom nie je stíhaná väzobne, hoci je tak isto ako obvinená on, a preto
ak nie sú dané dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku vo vzťahu
k nej, tak to isté by malo platiť aj pre neho. Sťažovateľ tvrdil, že z doterajšieho dokazovania
vyplýva, že objednávateľkou bola a dodávateľom bol , pričom on len
vykonával prepravu liekov pre . Argumentuje tiež tým, že pokračovať v páchaní
trestnej činnosti by mohol iba v prípade, ak by v nej pokračovali aj (ktorá
je na slobode) a .
V odôvodnení svojej sťažnosti proti napadnutému uzneseniu okresného súdu
sťažovateľ navrhol, aby bolo zrušené a aby bol prepustený z väzby pre neexistenciu
jej dôvodov, resp. vzhľadom na existenciu výnimočných okolností jeho prípadu a jeho
predchádzajúci usporiadaný život. Zároveň žiadal, aby bola jeho väzba nahradená jeho
písomným sľubom, dohľadom probačného a mediačného úradníka, obmedzením
spočívajúcim v zákaze vycestovania do zahraničia a v zákaze stýkať sa s , zárukou
matky sťažovateľa, združenia občanov , zárukou starostu obce a prijatím
ponúknutej peňažnej záruky.
Zároveň sťažovateľ v sťažnosti zopakoval, že v páchaní trestnej činnosti by mohol
pokračovať iba v prípade, ak by v nej pokračovali aj obvinení a , keďže
k liekom – prekurzorom majú ako zverolekári prístup iba oni, pričom tieto osoby sú
na slobode. Sťažovateľ preto považuje napadnuté uznesenia okresného súdu a krajského
súdu za protizákonné a porušujúce jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3
ústavy. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy
sťažovateľ argumentuje tým, že väzobne je stíhaný iba on, pričom a
sa môžu obhajovať na slobode a naďalej vykonávať svoju profesiu. Podľa sťažovateľa došlo
aj k porušeniu základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, keďže neexistuje vzhľadom
na stav dokazovania dôvod väzby. Hoci okresný súd a krajský súd v napadnutých
uzneseniach dospeli k záveru, že existuje dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku, sťažovateľ tvrdí, že o jeho existencii by sa dalo uvažovať iba za predpokladu,
že by v páchaní trestnej činnosti pokračovali aj a , pričom navyše
s orgánmi činnými v trestnom konaní nespolupracuje a akékoľvek obvinenie
odmieta.
Sťažovateľ sa domáha, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Právoplatným uznesením Okresného súdu Komárno sp. zn.: 1 Tp/17/2018
zo dňa 02. 08. 2018 v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 22. 08. 2018,
sp. zn. 4 Tpo/46/2018 boli porušené práva sťažovateľa ... uvedené v článku
46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozhodnutie Okresného súdu Komárno
sp. zn.: 1 Tp/17/2018 zo dňa 02. 08. 2018 v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre
zo dňa 22. 08. 2018, sp. zn. 4 Tpo/46/2018, na základe ktorých bola zamietnutá žiadosť
o prepustenie z väzby na slobody ...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne
neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 5, čl. 46
ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy napadnutým uznesením okresného súdu a napadnutým
postupom krajského súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.
II.1 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv napadnutým
uznesením okresného súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza
zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť (a aj domáhal) využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy
pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku
právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Proti napadnutému uzneseniu rozsudku okresného súdu, ako aj postupu, ktorý
predchádzal jeho vydaniu, mohol sťažovateľ podať sťažnosť (čo aj využil), o ktorej bol
oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť
o sťažnosti sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd
preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok
právomoci na jej prerokovanie.
II.2 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv napadnutým
uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu
Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sa ústavný súd sústredil
na posúdenie, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Z už citovaného § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde totiž vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. Podľa ustálenej
judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým
postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,
prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť,
pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05,
II.2.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47
ods. 3 ústavy
Sťažovateľ okrem iného namieta, že napadnutým uznesením krajského súdu,
ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu došlo k porušeniu jeho základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju
ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej sú ustanovenia čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy
(garantujúce právo na súdnu ochranu a právo na rovnosť účastníkov súdneho konania)
ratione materiae aplikovateľné len na rozhodovanie súdu vo veci samej, nie však
na rozhodovanie vo väzobných veciach, ktorému sa poskytuje ústavná ochrana
prostredníctvom ustanovení čl. 17 ústavy, ako aj prostredníctvom ustanovení čl. 5 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri napr. II. ÚS 10/2016, I. ÚS 124/08,
II. ÚS 60/08, III. ÚS 135/04, IV. ÚS 397/2010 atď.).
Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu, ktoré bolo
vydané vo väzobnej veci (krajský súd ním zamietol sťažnosť proti napadnutému uzneseniu
okresného súdu, ktorým bola zamietnutá žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby
na slobody, ako aj jeho žiadosť o nahradenie jeho väzby ponúknutými náhradami, pozn.),
ústavný súd, aplikujúc zásadu ratione materiae, túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
II.2.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práv a podľa čl. 17 ods. 5 ústavy
ústavný súd považuje za vhodné poukázať na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
(napr. rozhodnutie vo veci Toth c. Rakúsko), v ktorej sa opakovane zdôrazňuje, že prináleží
predovšetkým všeobecným súdom, aby dbali o to, aby doba väzby obvineného neprekročila
primeranú hranicu. Za tým účelom je ich úlohou skúmať všetky okolnosti spôsobilé
potvrdiť alebo vyvrátiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho
so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody
a uviesť ich v rozhodnutí o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby. Predovšetkým
na základe dôvodov uvedených v týchto väzobných rozhodnutiach, ako aj na základe
nesporných skutočností uvedených sťažovateľom sa zisťuje, či je ďalšie trvanie väzby
primerané.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu v spojení
s napadnutým uznesením okresného súdu dospel k presvedčeniu, že dôvody, pre ktoré bola
žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby zamietnutá, sa javia ako dostatočné, logické
a presvedčivé, a teda z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné. Hoci okresný súd
a krajský súd poukázali v napadnutých uzneseniach na konkrétne okolnosti, resp. fakty,
z ktorých pri rozhodovaní vychádzali, sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu
s argumentáciou všeobecných súdov v podstate konkrétne nepolemizuje a okolnosti,
na ktoré všeobecné súdy poukázali a ktoré tvorili základ ich rozhodnutia, nespochybňuje.
Základom sťažnostnej argumentácie sťažovateľa sú tri námietky. Sťažovateľ
predovšetkým tvrdí, že doterajšie vyšetrovanie nepreukázalo, že by sa dopustil trestného
činu, pretože konal na základe objednávky , pričom nevedel, že ide o drogy a túto
jeho obranu má potvrdzovať aj . Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje,
že z napadnutých uznesení krajského súdu a okresného súdu vyplýva, že prevážané lieky
sa našli nepochybne u sťažovateľa, ktorý vôbec nepopieral, že ich doviezol z Čiech, pričom
až po ukončení dokazovania budú môcť orgány činné v trestnom konaní objektívne posúdiť,
či subjektívna stránka konania sťažovateľa (vedomosť o tom, že preváža drogy) je alebo
nie je preukázaná. V tejto súvislosti aj ústavný súd považuje za podstatnú okolnosť, na ktorú
poukázal v napadnutom uznesení okresný súd, že „Obvinený pri prehliadke jeho osobného
motorového vozidla vydal uvedený liek pričom uviedol, že uvedené lieky mu patria
a že sa jedná o ketamín, takže dobre vedel čo preváža. Liek Narkamon nie je registrovaný
na Slovensku. Jeho účinná látka ketamín je omamnou látkou, ktorá sa zneužíva
ako rekreačná droga. Od vzatia obvineného do väzby, dôkazová situácia sa nezmenila
v jeho prospech. Zistilo sa však, že obvinený je pravdepodobne tiež konzumentom drogy,
nakoľko vo vzorke jeho moču bola potvrdená prítomnosť metamfetamínu...“.
Ďalej sťažovateľ namieta, že dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku (obava z pokračovania v trestnej činnosti) neexistuje aj preto, lebo v trestnej
činnosti by po prepustení z väzby mohol pokračovať iba v spolupráci s
a , pretože iba oni vedia (ako zverolekári) zabezpečiť potrebné lieky. Táto časť
argumentácie sa javí z pohľadu ústavného súdu ako kontraproduktívna, pretože práve
po prepustení sťažovateľa z väzby by mohla jeho spolupráca s a
pokračovať, keďže podľa tvrdenia sťažovateľa sú stíhaní na slobode.
Posledná časť sťažnostnej argumentácie sťažovateľa sa týka jeho výhrad proti tej
časti napadnutého uznesenia krajského súdu, v ktorom objasňuje, prečo nenahradil väzbu
sťažovateľa ponúknutými zárukami. Ústavný súd sa s touto časťou argumentácie
sťažovateľa nemôže stotožniť. Naopak, zastáva názor, že práve vysporiadaniu sa s touto
námietkou venoval krajský súd v napadnutom uznesení najväčšiu pozornosť, keď okrem
iného uviedol, že sťažovateľ „... je stíhaný pre obzvlášť závažný zločin, nie je možné jeho
väzbu nahradiť žiadnym z inštitútov na nahradenie účelu väzby uvedených v Trestnom
poriadku bez toho, aby bolo možné súčasne konštatovať existenciu výnimočných okolností
prípadu, ktorých existencia je obligatórnym predpokladom pre nahradenie účelu väzby.
Za výnimočné okolnosti prípadu v zmysle § 80 odsek 2 Trestného poriadku a § 81 odsek 1
Trestného poriadku sa však považujú také mimoriadne okolnosti prípadu, ktoré súčasne
nie je možné stotožňovať len s bežne sa vyskytujúcimi okolnosťami, ako napríklad v prípade
obvineného doterajšia bezúhonnosť a riadne rodinné zázemie. Výnimočné okolnosti prípadu
sú preto také okolnosti, ktoré sa svojim významom, či obsahom približujú okolnostiam
uvedeným v ustanovení § 39 Trestného zákona. Ani osoba obvineného a predovšetkým ani
samotné okolnosti prípadu však existenciu výnimočných okolností prípadu neodôvodňujú.
V prípade, ak je obvinený stíhaný pre obzvlášť závažný zločin, je obligatórnym
predpokladom pre nahradenie jeho väzby zistenie existencie výnimočných okolností.“.
Vo vzťahu k jednotlivým ponúkaným zárukám, ktorými mala byť nahradená väzba
sťažovateľa, krajský súd v konkrétnostiach uviedol: „... k sťažnostnej námietke obvineného
súvisiacej s prijatím záruky za jeho ďalšie správanie okrem iných osôb aj jeho matkou,
ktorá by mala podľa tvrdenia obvineného zabezpečiť jeho riadny život udáva, že napriek
tomu, že obvinený doteraz žije v spoločnej domácnosti so svojou matkou a táto ho podľa
jeho tvrdenia riadne vychováva a vie ovplyvniť jeho konanie, už bol v niekoľkých prípadoch
priestupkovo postihovaný a to aj za priestupok násilného charakteru. Bez ohľadu na úvahy
krajského súdu ohľadne nemožnosti nahradenia väzby niektorým z inštitútov na to určených
Trestným poriadkom z dôvodov neexistencie výnimočných okolností, krajský súd udáva,
že pokiaľ ide o návrh na nahradenie väzby obvineného prijatím záruky za jeho ďalšie
správanie dôveryhodnou osobou, ktorou by mala byť jeho matka, združenie občanov -
, starosta obce a v neposlednom rade k jeho sťažnosti
pripojenej záruky osoby - známej obvineného, krajský súd udáva
nasledovné: Podľa § 80 odsek 1 písmeno a/ Trestného poriadku možno účel väzby nahradiť
prijatím ponúknutej záruky dôveryhodnej osoby za ďalšie správanie obvineného v tom
prípade, ak súd považuje záruku, vzhľadom na osobu obvineného a na povahu
prejednávaného prípadu, za dostatočnú. Z daného vyplýva, že podmienkou prijatia takejto
záruky je okrem konštatovania dostatočnosti takéhoto inštitútu, vzhľadom na osobu
obvineného a na povahu prejednávaného prípadu skutočnosť, že osoba, ktorá záruku
ponúka, ma postavenie dôveryhodnej osoby. Podľa § 4 odsek 3 Trestného poriadku
dôveryhodná osoba je osoba, ktorá je schopná priaznivo ovplyvňovať správanie
obvineného. Ide o hodnotenie osoby ako osoby dôveryhodnej na účely nahradenia väzby
v prípade splnenia podmienok ustanovenia § 80 odsek 1 písmeno a/ Trestného poriadku.
Z daného vyplýva, že v prvom rade v prípade existencie ponuky záruky dôveryhodnej osoby
za ďalšie správanie obvineného tak, ako tomu bolo napríklad v prípade ponúknutých záruk
bolo potrebné zo strany súdu I. stupňa vyhodnotiť, či osoba ponúkajúca záruku, môže mať
postavenie dôveryhodnej osoby v zmysle § 4 odsek 3 Trestného poriadku, teda či spĺňa
kritériá dôveryhodnej osoby, t. j. či je osobou, ktorá je v zmysle citovaného ustanovenia
Trestného poriadku schopná priaznivo ovplyvňovať správanie obvineného. V prípade,
ak súd vyhodnotí, že osoba ponúkajúca záruku, nemôže mať postavenie dôveryhodnej
osoby, o takejto záruke ani nerozhoduje, pretože nie sú splnené formálne podmienky
ustanovenia § 80 odsek 1 písmeno a/ Trestného poriadku. Bez ohľadu na uvedené však
krajský súd poukazujúc na ustanovenie § 4 odsek 3 Trestného poriadku konštatuje, že z
hľadiska svojho postavenia matka obvineného a ostatné osoby ponúkajúce záruku za ďalšie
správanie obvineného v danom konkrétnom prípade nemôžu mať postavenie dôveryhodnej
osoby. Tak ako už bolo vyššie citované, dôveryhodná osoba je osoba, ktorá je schopná
priaznivo ovplyvňovať správanie obvineného. K matke obvineného sa krajský súd vyššie
vyjadril, pričom dané sa vzťahuje aj na ďalšie osoby ponúkajúce záruku za správanie
obvineného. Pokiaľ ide o starostu obce , je zrejmé, že osobu obvineného bližšie
nepozná, nie je občanom obce, pričom nie je zrejmé z vyjadrenia starostu akým konkrétnym
spôsobom by vplýval na správanie obvineného, z obsahu ponúknutej záruky je zrejmé, že
dôvodom tejto ponuky je skutočnosť, že neprítomnosťou obvineného trpí športový život
obce. Dané dôvody sa vzťahujú aj na záruku , napriek tomu,
že obvinený je členom tejto organizácie, predstaviteľ organizácie pozná obvineného osobne,
bol s ním každý deň v kontakte a napriek tomu osoba obvineného je dôvodne podozrivá
z obzvlášť závažného zločinu, bola viackrát priestupkovo postihovaná a preto nie je možné
konštatovať schopnosť tejto organizácie významnejšie ovplyvniť správanie obvineného.“
Na základe citovaného krajský súd v napadnutom uznesení skonštatoval, že „osoby
ponúkajúce záruku za správanie obvineného nemôžu mať postavenie dôveryhodnej osoby
z hľadiska ustanovenia § 4 odsek 3 Trestného poriadku a preto aj z týchto dôvodov nie je
možné týmto inštitútom väzbu obvineného nahradiť“. Ústavný súd považuje tento záver
krajského súdu z ústavného hľadiska za akceptovateľný a udržateľný rovnako tak,
ako všetky jeho ďalšie závery, ktorými odôvodnil svoje rozhodnutie, ktorým zamietol
sťažnosť sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu okresného súdu.
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť
sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. decembra 2018