Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 16/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. januára 2019

predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Bilickým, Farská 8, Nitra, vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) a čl. 20 ods. 1 a 5

uznesením Okresného súdu Dunajská Streda č. k.

-105 z 5. októbra 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť , o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

27. decembra 2018 doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva

podľa a a 5 (ďalej len

„ústava“) uznesením Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) č. k.

-105 z 5. októbra 2018 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je súdny exekútor, ktorý

vykonáva exekúciu na základe poverenia vydaného okresným súdom v exekučnej veci

vedenej súdnym exekútorom pod sp. zn. EX 55/2017 a okresným súdom pod sp. zn.

o vymoženie 16 161,38 eur s príslušenstvom. V predmetnej exekúcii okresný

súd napadnutým uznesením rozhodol o zamietnutí sťažnosti povinného (v 1. rade) proti

uzneseniu okresného súdu z 23. mája 2017 o zastavení exekúcie proti povinnému v 2. rade

na návrh oprávneného (výrok I), o zamietnutí námietok povinného (v 1. rade) proti exekúcii

(výrok II) a o vyhovení námietkam povinného (v 1. rade) proti trovám exekúcie (výrok III).

3. Sťažovateľ namieta vo svojej sťažnostnej argumentácii podľa neho nesprávne

závery okresného súdu vo vzťahu k rozhodovaniu o trovách exekúcie (tretí výrok

napadnutého uznesenia) a uvádza:

«V odôvodnení Uznesenia na strane 7 v bode 35 súd okrem iného uviedol: „Úlohou

súdneho exekútora tak bude opätovne vyhotoviť vyčíslenie celkových predbežných trov

exekúcie, a to v súlade s ustanoveniami Exekučného poriadku a Vyhlášky MS SR

č. odmenách a náhradách súdnych exekútorov.“

Sťažovateľ poukazuje na to, že uvedená citácia z odôvodnenia Uznesenia má

charakter uloženia povinnosti, pričom uvedená povinnosť nie je súčasťou výrokovej časti

Uznesenia, čo je v rozpore s príslušnými procesnoprávnymi predpismi. Vzhľadom na

uvedené má sťažovateľ za to, že táto „kvázi“ povinnosť ho nezaväzuje a je nevykonateľná.

Navyše má za to, že vyčíslenie celkových predbežných trov exekúcie uskutočnil v súlade

s ustanoveniami Exekučného poriadku a Vyhlášky MS SR č. a rozhodovacou

praxou exekučných súdov.

Na základe uvedeného sťažovateľ tvrdí, že Uznesením bolo porušené jeho základné

právo podľa Čl. 13 ods. 1 písm. a) SR, nakoľko súd mu ukladá povinnosť v rozpore

so zákonom...

V odôvodnení Uznesenia na strane 6 v bode 32 súd okrem iného uviedol, že „dospel

k záveru, že v čase vyčíslenia predbežných trov exekúcie nemožno vychádzať zo základu na

určenie odmeny podľa Vyhlášky č. , teda pri určovaní predbežných

trov vychádzať z výšky vymoženej pohľadávky, keďže v tomto čase pohľadávky oprávneného

ešte nie je uhradená, resp. vymožená. Zároveň v zákone a vyhláške niet opory pre to, aby

exekútor pri vyčíslovaní predbežných trov vychádzal z výšky vymáhanej pohľadávky.

Vzhľadom na uvedené argumentáciu a tiež platnú právnu úpravu, pri vyčíslovaní

predbežných trov možno exekútorovi priznať len 50% z minimálnej sumy 33,19 EUR, t. j.

exekútor má nárok na odmenu vo výške 16.60 EUR +DPH.“

Sťažovateľ má za to, že vyčíslenie celkových predbežných trov exekúcie uskutočnil

v súlade s ustanoveniami Exekučného poriadku a Vyhlášky MS SR č. a

taktiež s 22 ročnou rozhodovacou praxou exekučných súdov...

Sťažovateľ má za to, že pri vyčísľovaní predbežných trov exekúcie v zmysle § 201

ods. 1 Exekučného poriadku, teda v rozsahu ako pri upustení od exekúcie, je potrebné

vychádzať z predpokladu, že dôjde k úplnému vymoženiu pohľadávky oprávneného, a teda

odmenu exekútora je potrebné stanoviť z vymáhanej sumy, aj keď k jej vymoženiu v čase

vyčísľovania predbežných trov ešte de facto nedošlo. Opačným výkladom, resp. výkladom,

ktorý uplatnil súd v Uznesení, by totiž mohlo dôjsť k situácii, že povinný uhradí pohľadávku

oprávneného vrátane takým (nesprávnym) spôsobom vyčíslených predbežných trov exekúcie

v lehote stanovenej v Upovedomení o začatí exekúcie, čím dôjde k jej vymoženiu, avšak

následne povinný neuhradí trovy exekúcie (ako súčasť nároku oprávneného). Za takej

situácie by bez adekvátnych zabezpečovacích prostriedkov (napr. blokácia prostriedkov

v zodpovedajúcej výške na účte povinného) mohlo dôjsť k tomu, že povinný následne zmarí

uspokojenie zvyšku nároku na úhradu trov exekúcie.

Na dôvažok sťažovateľ uvádza, že výkladom, aký uplatnil súd v Uznesení, by často

dochádzalo aj k zásahu do majetkových práv štátu, nakoľko by mohlo dôjsť k zmareniu

uspokojenia odmeny exekútora, z ktorej exekútor odvádza štátu DPH v príslušnej výške.

Na základe uvedeného sťažovateľ zastáva názor, že súd rozhodol o trovách exekúcie

nesprávne, v rozpore s ustáleným výkladom predmetných ustanovení a zároveň všeobecne

akceptovateľnou praxou exekučných úradov, čím neoprávnene zasiahol do jeho

vlastníckeho práva garantovaného Čl. 20 ods. 1, ods. 5 SR...»

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné práva sťažovateľa podľa Čl. 13 ods. 1 písm. a) SR a Čl. 20

ods. 1, ods. 5 SR Uznesením Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 05.10.2018,

č. k. -105 porušené boli.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky ruší Uznesenie Okresného súdu Dunajská Streda

zo dňa 05.10.2018, č. k. -105 a vec vracia Okresnému súdu Dunajská Streda

na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho

zastúpenia vo výške 325,42 EUR..., ktoré je porušovateľ povinný vyplatiť sťažovateľovi na

účet jeho právneho zástupcu v lehote 30 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

7. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Podľa povinnosti možno ukladať zákonom alebo na

základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.

9. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa iné

zásahy do vlastníckeho práva možno dovoliť iba vtedy, ak ide o majetok nadobudnutý

nezákonným spôsobom alebo z nelegálnych príjmov a ide o opatrenie nevyhnutné

v demokratickej spoločnosti pre bezpečnosť štátu, ochranu verejného poriadku, mravnosti

alebo práv a slobôd iných.

10. V súvislosti s namietaným porušením označených článkov uznesením

okresného súdu ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1

, obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ ma právo domáhať sa ochrany

základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak im túto ochranu nemôže

poskytnúť iný súd.

11. Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd

môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby

alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie

ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných

právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným

súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu

nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. , ,

, , ).

12. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú

primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo

medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad určených ().

13. V danom prípade sťažovateľ v petite sťažnosti napáda uznesenie okresného súdu

v celosti, jeho sťažnostná argumentácia smeruje len voči tretiemu výroku uznesenia, ktorým

bolo vyhovené námietkam povinného smerujúcim proti trovám sťažovateľa ako súdneho

exekútora ním špecifikovaným v upovedomení o začatí exekúcie. Ústavný súd vo vzťahu

k sťažnostnej argumentácii sťažovateľa poukazuje na odôvodnenie napadnutého uznesenia,

v ktorom okresný súd zdôraznil, že „Úlohou súdneho exekútora... bude opätovne vyhotoviť

vyčíslenie celkových predbežných trov exekúcie, a to v súlade s ustanoveniami Exekučného

poriadku a Vyhlášky MS SR č. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov.

Tunajší súd však poukazuje aj na skutočnosť, že ak povinný nezaplatí súdnemu exekútorovi

vymáhanú pohľadávku spolu s trovami exekúcie v primeranej lehote, súdny exekútor môže

začať vymáhať svoje trovy, čo v konečnom dôsledku môže spôsobiť ich navýšenie

v budúcnosti.“. Z uvedeného, ako aj zo vzťahujúcej sa právnej úpravy Exekučného

poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017 (ktorým sa namietané exekučné konanie

začaté pred 31. marcom 2017 spravuje) vyplýva, že v príčinnej súvislosti s vyhovením

námietkam povinného proti trovám exekúcie nezaniká nárok súdneho exekútora na

vymáhanie jeho trov a má možnosť ich dodatočného vyčíslenia a vymáhania v

prebiehajúcom exekučnom konaní (s možnosťou podrobenia tohto vyčíslenia opätovnému

súdnemu prieskumu exekučným súdom). Uznesenie okresného súdu vo výroku o trovách

exekúcie nepredstavuje konečné rozhodnutie vo veci trov exekúcie, čo vylučuje právomoc

ústavného súdu.

14. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému

uzneseniu okresného súdu, pokiaľ ide o jeho výrok o vyhovení námietkam povinného proti

trovám exekúcie, pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.

15. Podľa § 35 ods. 1 Exekučného poriadku účastníkmi konania sú oprávnený

a povinný; iné osoby sú účastníkmi len tej časti konania, v ktorej im toto postavenie

priznáva tento zákon. Ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, účastníkom konania je aj

poverený exekútor.

16. Z citovanej definície účastníkov exekučného konania vyplýva, že poverený súdny

exekútor je účastníkom konania len vtedy, ak exekučný súd rozhoduje o trovách exekúcie.

V danom prípade súdny exekútor je účastníkom konania, a teda je oprávnený podať

sťažnosť, len pokiaľ ide o rozhodnutie okresného súdu týkajúce sa vzniku nároku na trovy

exekúcie, ktorú bol poverený vykonať. Súdny exekútor je preto účastníkom konania len pre

tento úsek konania. Pokiaľ sťažnosť sťažovateľa (v časti navrhovaného petitu) smeruje proti

napadnutému uzneseniu okresného súdu ako celku (teda nielen proti jeho výroku o trovách

exekúcie), v tejto časti sťažovateľ nie je účastníkom exekučného konania a ani osobou

oprávnenou na podanie sťažnosti ústavnému súdu.

17. Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd odmietol sťažnosť

sťažovateľa z dôvodu nedostatku právomoci, a v časti, ktorá sa netýkala trov exekúcie,

z dôvodu, že sťažnosť bola podaná zjavne neoprávnenou osobou (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

18. Pokiaľ ide o rozhodovanie týkajúce sa ostatných procesných návrhov

sťažovateľa, ústavný súd sa nimi z dôvodu odmietnutia sťažnosti ako celku bližšie

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. januára 2019