Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 3/2019
PDF · 156.48 KB
No categories available
II. ÚS 3/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. januára 2019
predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného
advokátom JUDr. Jaroslavom Feketem, Záhradnícka 1, Prešov, vo veci namietaného
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 32 Cb 205/04 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
10. decembra 2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 32 Cb 205/04 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 2. marca 2004 okresnému
súdu návrh na vydanie platobného rozkazu na zaplatenie sumy 400 000 Sk (13 277,57 €)
s príslušenstvom (ďalej len „návrh“). Okresný súd rozsudkom č. k. 32 Cb 205/2004-152
z 13. novembra 2017 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) rozhodol v napadnutom konaní
v merite veci a návrhu vyhovel.
Proti rozsudku okresného súdu podala žalovaná odvolanie, o ktorom Krajský súd
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozhodol rozsudkom č. k. 2 Cob 93/2018-176
z 27. júna 2018 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) tak, že rozsudok okresného súdu
potvrdil a sťažovateľovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Rozsudok
okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu nadobudol právoplatnosť
24. októbra 2018.
3. Sťažovateľ a jeho právny zástupca v sťažnosti okrem iného uviedli:
„Dňa 23.6.2004 Okresný súd Košice II vydal platobný rozkaz, ktorým zaviazal
žalovaných zaplatiť spoločne a nerozdielne žalovanú sumu s prísl. ako aj trovy konania.
Dňa 13.7.2004 bol zo strany žalovanej podaný kvalifikovaný odpor.
Prvé súdne pojednávanie vo veci sa uskutočnilo dňa 5.5.2009, teda takmer 4,5 roka
po podaní odporu zo strany žalovanej. Z dôvodu doplnenia dokazovania rozporných tvrdení
súd pojednávanie odročil na neurčito. V poradí druhé pojednávanie sa konalo dňa
13.3.2012 s vyhlásením rozsudku (v danom prípade od predchádzajúceho pojednávania
v máji 2009 uplynula doba takmer 3 roky). Vyhlásený rozsudok bol v celom rozsahu
v prospech sťažovateľa - žalobcu.
Na základe podaného odvolania žalovanou Krajský súd v Košiciach uznesením
č. k. 2Cob/132/2012-96 zo dňa 31.10.2012 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a v rozsahu
zrušenia vec vrátil súdu I. stupňa na ďalšie konanie. Dôvodom zrušenia tak ako je to
konštatované na str. 6 vyššie uvedeného uznesenia Krajského súdu v Košiciach bolo
procesné pochybenie súdu prvého stupňa.
Medzičasom došlo k úmrtiu žalovaného v 3. rade ako aj k zmene sudcu.
Po splnení požiadaviek súdu bolo dňa 13.11.2017 nariadené pojednávanie
na Okresnom súde Košice II a bol vyhlásený rozsudok č. k. 32Cb/205/2004-152 zo dňa
13.11.2017, ktorým súd sťažovateľovi - žalobcovi opäť vyhovel.
Po odvolaní strany žalovanej Krajský súd v Košiciach rozsudkom
č. k. 2Cob/93/2018-176 zo dňa 27.6.2018 potvrdil rozsudok prvostupňového súdu.
Právoplatnosť rozsudok Krajského súdu č. k. 2 Cob/93/2018-176 zo dňa 27.6.2018
nadobudol dňa 24.10.2018 a vykonateľným sa stal 9.11.2018.“
4. Sťažovateľ je presvedčený, že „... základné princípy súdneho konania... v danom
prípade neboli súdom náležite využité“, a zhrnul, že „Ak by sme časovo ohraničili dĺžku
súdneho konania v danom prípade od podania návrhu sťažovateľa po vydanie
právoplatného rozsudku t. j. od 2.3.2004 do právoplatnosti rozsudku ktorým súd, tak
prvostupňový ako aj odvolací vyhoveli sťažovateľovi – žalobcovi, t. j. do 24.10.2018
uplynula doba 14,5 roka... ide o dĺžku konania blížiacu sa bez niekoľkých mesiacov k 15-tim
rokom, čo je hranica tzv. extrémnych prieťahov v konaní pred všeobecnými súdmi.“.
5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo ... na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručené čl. 48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva
a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn.
32 Cb/205/2004 porušené bolo.
2. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume
24.000,- € (slovom dvadsaťštyri tisíc eur), ktoré je Okresný súd Košice II povinný vyplatiť
mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresný súd Košice II je povinný uhradiť JUDr. Jaroslavovi Feketemu trovy
konania v sume 325,42 € (slovom tristodvadsaťpäť eur štyridsaťdva centov) na jeho účet...
do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.“
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
8. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom či rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnený možno považovať návrh, pri predbežnom prerokovaní
ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva, reálnosť ktorej
by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02).
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať
aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným
súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať
o zbytočných prieťahoch (m. m. II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04).
12. Z obsahu sťažnosti, ako i z jej petitu vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 32 Cb 205/04. Dĺžku napadnutého konania
sťažovateľ namieta aj v spojení s odvolacím konaním a tvrdí, že celkovo konanie o jeho
návrhu trvalo 14 rokov a 6 mesiacov.
13. Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú
odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).
14. Z obsahu sťažnosti a jej príloh považuje ústavný súd za preukázané, že okresný
súd v napadnutom konaní meritórne rozhodol a že konanie je právoplatne skončené
vzhľadom na to, že rozsudok okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu
nadobudol právoplatnosť 24. októbra 2018.
15. Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať
aj z toho, že porušenie uvedeného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným
súdom, v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu tohto
práva nečinnosťou tohto orgánu verejnej moci v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu
nemohlo dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).
16. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto
základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané
porušenie označeného práva ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02).
17. Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemohlo dochádzať
k namietanému porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne
ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých
dôvodov skončilo toto porušovanie (napr. II. ÚS 139/02). Uvedený právny názor ústavného
súdu je akceptovaný aj judikatúrou ESĽP (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej
republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05).
18. Zo samotnej sťažnosti vyplýva, že napadnuté konanie bolo na okresnom súde
právoplatne skončené. Sťažovateľ sa napriek tomu na ústavný súd obrátil so svojou
sťažnosťou až 10. decembra 2018, t. j. v čase, keď k porušovaniu označených práv na súde,
ktorý sťažovateľ označil za účastníka konania, už nemohlo dochádzať a stav jeho právnej
neistoty už nemohol trvať. Konanie o jeho sťažnosti pred ústavným súdom by tak
nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k právu
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
(mutatis mutandis I. ÚS 6/03).
19. Možnosť domáhať sa ochrany označeného základného práva zaručeného čl. 48
ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
podaním sťažnosti ústavnému súdu vo vzťahu k postupu okresného súdu bola
pre sťažovateľa časovo ohraničená obdobím, počas ktorého prebiehalo v jeho veci
prvostupňové konanie, t. j. do doručenia rozsudku okresného súdu.
20. V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20
ods. 4 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného
súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ
domáhal. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite
svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv
21. Vzhľadom na to, že sťažovateľ v petite nenamietal aj konanie pred krajským
súdom, ústavný súd nemal možnosť posudzovať celkovú dĺžku konania vrátane konania
pred krajským súdom, keďže je petitom podanej sťažnosti viazaný (§ 20 ods. 4 zákona
o ústavnom súde).
22. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v súlade
s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. januára 2019