Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 16/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. januára 2019

predbežne prerokoval sťažnosť , , t. č. Ústav

na výkon trestu odňatia slobody a Ústav na výkon väzby , zastúpeného

advokátkou JUDr. Ivanou Halahijovou, advokátska kancelária, Vazovova 9/A, Bratislava,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného

v , základného práva na obhajobu zaručeného

v a práv zaručených v , 2 a 3 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 24. októbra 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. decembra

2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal

porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“), základného práva na obhajobu

zaručeného v a práv zaručených v , 2 a 3 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 24. októbra

2018.

V podstatnej časti sťažnosti uviedol, že ho 27. októbra 2016 Okresný súd Nitra (ďalej

len „okresný súd“) uznal vinným z obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby

omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania

s nimi podľa a s poukazom na

písm. b), j) , za čo mu uložil trest odňatia slobody v trvaní jedenástich

rokov a ôsmich mesiacov.

Proti rozsudku podal odvolanie „z dôvodu, že rozsudok nezodpovedá vykonanému

dokazovaniu. Krajský súd v Nitre na základe Uznesenia zo dňa 7.2.2017 vydaného pod

spisovou značkou odvolanie zamietol ako nedôvodné“.

Proti rozsudku okresného súdu v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn.

zo 7. februára 2017 podal sťažovateľ dovolanie voči výroku o vine, treste

a konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo, z dôvodov zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku, z dôvodu, že bolo zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu a v zmysle

, t. j. že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré

neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. Najvyšší súd dovolanie zamietol uznesením

sp. zn. z 24. októbra 2018.

Sťažovateľ uviedol: „Pokiaľ ide o dovolací dôvod v zmysle ustanovenia § 371 ods. 1

písm. c) , t. j. zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu,

poukazoval sťažovateľ na skutočnosť, že v spise Okresného súdu Nitra... sa nachádza

písomné doplnenie výpovede svedka ... písomnosť bola súdu doručená dňa

23.9.2016, t. j. ešte pred konaním hlavného pojednávania dňa 28.9.2016. Okresný súd Nitra

vôbec neoboznámil doručenie predmetnej písomnosti, pričom obsah písomnosti je z

pohľadu obhajoby kľúčový, nakoľko potvrdzuje, že svedkovia vypočutí vo veci boli

ovplyvňovaní zo strany orgánov činných v trestnom konaní. Táto skutočnosť je o to

závažnejšia, že odsúdenie sťažovateľa je založené výlučne na svedeckých výpovediach,

nakoľko v konaní nebol produkovaný žiaden iný dôkaz, ktorý by spájal sťažovateľa

s trestnou činnosťou kladenou mi za vinu...

Pokiaľ ide o dovolací dôvod v zmysle ustanovenia § 371 ods. 1 písm. g) Trestného

poriadku, t. j. rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným

spôsobom obhajoba predovšetkým poukazovala na skutočnosť, že z vykonaného

dokazovania tak v prípravnom konaní ako na hlavnom pojednávaní nebolo možné ustáliť,

na základe akých konkrétnych skutočností bol vykonaný dňa 30.4.2015 zákrok

na sťažovateľovi a na základe čoho boli vo veci stotožnené jednotlivé osoby

svedkov. Doposiaľ v konaní nebola preukázaná dôvodnosť a teda zároveň ani zákonnosť

takéhoto zákroku na sťažovateľovi ...

Vzhľadom k uvedenému sťažovateľ podal dovolanie, ktoré však Najvyšší súd

Slovenskej republiky na základe uznesenia vydaného v konaní vedenom pod spisovou

značkou zamietol. Najvyšší súd SR ako súd dovolací svojim rozhodnutím

neodstránil nezákonný stav nastolený rozhodnutím prvostupňového aj odvolacieho súdu.

Uvedeným konaním Najvyšší súd odňal sťažovateľovi právo na prístup k súdu a spravodlivé

súdne konanie garantované v článku 46 ods. 1 , keď tento

de facto nemal inú možnosť, ako sa brániť voči predchádzajúcim rozhodnutiam, avšak ani

v dovolacom konaní sa nápravy nedomohol.“

Sťažovateľ zastáva tento názor: „napádané rozhodnutie nemá oporu v účinnej

právnej úprave a porušuje jeho právo na prístup k súdu a spravodlivé súdne konanie

garantované v článku 46 ods. 1 , právo na obhajobu zakotvené

v článku 50 ods. 3 a článku 6 odseku 1, 2 a 3 Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd „rozhodol, že základné práva sťažovateľa

uvedené v článku 46 odseku 1, článku 50 odseku 3 SR a článku 6 odseku 1, 2 a 3

Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.10.2018 vydaného v konaní čisto

porušené a zrušuje toto rozhodnutie, uložil Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky nahradiť sťažovateľovi trovy konania.“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v , základného práva na obhajobu zaručeného v

a práv zaručených v , 2 a 3 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 24. októbra 2018, pretože ním podľa sťažovateľa bolo „zásadným

spôsobom porušené právo na obhajobu a v zmysle § 371 ods. 1 písm. g) Trestného

poriadku, t. j. že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané

zákonným spôsobom“.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, považuje sa

za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto

minimálne práva:

a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou

a dôvodom obvinenia vzneseného proti nemu;

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;

c) obhajovať sa osobne alebo prostredníctvom obhajcu podľa vlastného výberu, alebo

pokiaľ nemá dostatok prostriedkov na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak

to záujmy spravodlivosti vyžadujú;

d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie

a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe;

e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom

alebo týmto jazykom nehovorí.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Najvyšší súd napadnutým uznesením sp. zn. z 24. októbra 2018

dovolanie sťažovateľa odmietol. V odôvodnení uviedol najmä:

«... Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací

( )... V prvom rade najvyšší súd poznamenáva, že v zmysle

je dovolací súd viazaný dovolacími dôvodmi, ktoré sú v ňom uvedené,

z čoho vyplýva, že táto viazanosť sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia

a konania, ktoré mu prechádzalo ( ) a nie právnych dôvodov

dovolania uvedených v ňom v súlade s z hľadiska ich

hodnotenia (R 120/2012-I).

S ohľadom na uvedené nebol najvyšší súd oprávnený preskúmavať iné v dovolaní

označené porušenia zákona, ktoré nezodpovedajú vymedzeným dovolacím dôvodom, pretože

by si tak atrahoval prieskum právoplatného rozhodnutia a jemu prechádzajúceho konania

nad rámec návrhu dovolania, čo by znamenalo prekročenie právomoci vyplývajúcej

zo zákona ( ) a z (ďalej len

„Ústava“).

Z uvedeného je preto potrebné vyvodiť, a to s ohľadom na povahu dovolacieho

konania, ktoré je ako návrhové konanie vždy podmienené návrhom oprávnenej osoby znalej

práva - minister spravodlivosti, generálny prokurátor, obhajca (v mene obvineného), že

najvyšší súd je viazaný návrhom do takej miery, že v rámci prieskumu dodržiavania

zákonnosti nemôže ísť nad rámec návrhu a tam špecifikovaných dôvodov dovolania(§ 385

). Preto najvyšší súd podrobil prieskumu vecné argumenty dovolateľa,

zodpovedajúce dovolacím dôvodom podľa , bez hlbšieho

prieskumu tých argumentov, ktoré im nezodpovedajú.

K dovolaciemu dôvodu podľa : Podľa

ods. 1 písm. c) dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom bolo

porušené právo na obhajobu Právo na obhajobu je jedným zo základných atribútov

spravodlivého procesu zabezpečujúcim „rovnosť zbraní“ medzi obvineným na jednej strane

a prokurátorom ako žalobcom v trestnom konaní, na strane druhej. Táto základná zásada

trestného konania je v upravená v ustanovení Trestného

poriadku, vyplýva z a je garantovaná v ďalších

významných právnych dokumentoch, akými sú Listina základných práv a slobôd a Dohovor

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“). Podľa čl. 50 ods. 3

obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby, a aby sa mohol obhajovať sám, alebo prostredníctvom obhajcu...

Obvinený namietal v dovolaní že bolo jeho právo na obhajobu porušené zásadným

spôsobom, pretože nemal vedomosť o tvrdení svedka o ovplyvňovaní

svedkov. Vzhľadom k tomu, že obhajoba od začiatku namietala nezákonnosť prípravného

konania, tak mu bolo znemožnené navrhnúť ďalšie dôkazy v prospech obvineného.

ESĽP tradične uvádza, že k obmedzeniu práv obhajoby spôsobom, ktorý sa nezlučuje

s čl. 6 Dohovoru, dochádza predovšetkým vtedy, keď sa odsúdenie zakladá výlučne alebo

v rozhodujúcej, určujúcej miere na výpovediach svedka, ktorého obvinený vo fáze

vyšetrovania ani pri konaní pred súdom nemal možnosť vypočuť či dať vypočuť.

V posudzovanej veci o takýto prípad nejde. Obvinený navrhol

písomne (č. 1. 489) prostredníctvom advokáta okrem iného vypočuť svedka

. Tento bol predvolaný na hlavné pojednávanie 10. mája 2016 (č. 1. 593)

a následne bol aj kontradiktórne vypočutý. Prokurátor na hlavnom pojednávaní v rámci

možnosti kladenia otázok svedkovi uviedol: „... svedok zjavne ku skutku, ktorý my

prejednávame, nemá čo uviesť“.

Na spravodlivé súdne konanie a na kritickú previerku výpovede svedka postačuje, ak

je výsluch svedka vykonaný v prítomnosti obvineného alebo jeho obhajcu v konaní pred

súdom (R 30/2010).

Svedok vypovedal pod prísahou a bol podrobený riadnemu

kontradiktórnemu výsluchu na hlavnom pojednávaní.

Pokiaľ súd opomenul oboznámiť podanie uvedeného svedka založené v spise

na čl. 700, je to chyba súdu, ale nie je to taká podstatná chyba, ktorá by vo svetle ostatných

dôkazov znamenala porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom. V danom prípade

nešlo o nový dôkaz a ani o jediný a rozhodujúci dôkaz.

Obsah a rozsah vlastnej úvahy súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri

plnení povinností podľa a ako aj vlastné hodnotenie

dôkazov podľa nemožno považovať za porušenie práva

na obhajobu zásadným spôsobom. Pre zisťovanie skutkového stavu veci a hodnotenie

dôkazov platia v trestnom konaní zákonom stanovené pravidlá, podľa ktorých je potrebné

zisťovať skutkový stav veci v rozsahu, ktorý je nevyhnutný na rozhodnutie.

pritom neustanovuje žiadne pravidlá, pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných

na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov. Platí zásada voľného

hodnotenia dôkazov vyjadrená v 2 ods. 12 , v zmysle ktorej orgány činné

v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho

vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu

jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom

konaní alebo niektorá zo strán. Najvyšší súd v rámci dovolacieho konania nemôže opätovne

prehodnocovať vykonané dôkazy podľa predstáv obvineného - dovolateľa, pretože takéto

oprávnenie mu zo zákona nevyplýva. Hodnotenie dôkazov totiž nenapĺňa žiadny dovolací

dôvod...

Vznesené námietky obvineného vo svojej podstate vlastne napádajú skutkové zistenia,

proti ktorým môže podať dovolanie len minister spravodlivosti § 371 ods. 3 Trestného

poriadku. Účelom dovolacieho konania je totiž posudzovanie právnych otázok, nie

posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c)

naplnený nebol.

K dovolaciemu dôvodu podľa :

Dovolací dôvod podľa možno úspešne

uplatňovať v prípadoch, keď je rozhodnutie súdu založené na dôkazoch, ktoré neboli

na hlavnom pojednávaní vykonané zákonným spôsobom. Skutočnosť, že rozhodnutie je

založené na dôkazoch vykonaných v rozpore so zákonom, musí byť z obsahu spisu zrejmá

a porušenie zákona by malo svojou povahou a závažnosťou zodpovedať porušeniu práva

na spravodlivý proces podľa čl. 6 Dohovoru, čomu napokon zodpovedá i samotná povaha

dovolania ako mimoriadneho (nie ďalšieho riadneho) opravného prostriedku.

Z tohto potom logicky vyplýva záver, že nesprávny procesný postup súdu pri

vykonávaní dôkazov môže byť dovolacím dôvodom v zmysle § 371 ods. 1 písm. g) Trestného

poriadku len vtedy, ak má, resp. mal negatívny dopad na práva obvineného. Ak sa

nepreukážu takéto účinky nesprávneho postupu pri vykonávaní dôkazov, potom nemožno

hovoriť o naplnení dovolacieho dôvodu podľa .

Aj so zreteľom na to, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1,

ods. 3 písm. d) Dohovoru by mohlo dôjsť len vtedy, ak by odsúdenie bolo založené výlučne

alebo v rozhodujúcej miere (solely or to a decisive extent) na dôkazoch získaných

nezákonným spôsobom, (pozri Mariana Marinescu p. Rumunsku, rozs. č. 36110/03

z 2. februára 2010, Emen p. Turecku, rozs. č. 25585/02 z 26. januára 2010, Van Mechelen

a ďalší p. Holandsku, Visser p. Holandsku, rozs. č. 26668/95 zo 14. februára 2002, Al -

Khawaja a Tahery p. Spojenému kráľovstvu, rozs. č. 26766/2005 a č. 22228/06

z 15. decembra 2011 a ďalšie).

Z obsahu dovolania je zrejmé, že jedným z ťažiskových argumentov dovolateľa

vo vzťahu k naplneniu dovolacieho dôvodu podľa

a vo všeobecnosti ním primáme namietanou vadou trestného konania je skutočnosť, že

akýmsi prvotným „impulzom“ pre výkon procesných úkonov orgánmi činnými v trestnom

konaní za účelom začatia trestného stíhania bola ich údajná (operatívno - pátracou

činnosťou získaná) informácia o podozrení z páchania drogovej trestnej činnosti

obvineným. Inak povedané, v súhrne s poukazom na dovolacie námietky obvineného (ktoré

sú v podstate totožné s odvolaním obvineného), možno dospieť k záveru, že tieto koncentruje

primáme na skutočnosť, že v predmetnej veci samotný procesný úkon zadržania obvineného

nebol vykonaný v súlade so zákonom, nakoľko bolo vykonané bez dôvodného podozrenia

zo spáchania čo i len priestupku, resp. trestného činu osôb, ktoré sa nachádzali

v zastavenom vozidle.

Obvinený ďalej namietal aj skutočnosť, že k obmedzeniu jeho osobnej slobody došlo

podľa nesprávneho ustanovenia , namietal samotnú

zákonnosť začatia trestného stíhania tzv. vo veci vykonaním prehliadky motorového vozidla

30. apríla 2015 o 16.20 hod.

K zákonnosti zadržania obvineného a začatia trestného stíhania sa už podrobne

vyjadril odvolací súd na str. 6 až 11 svojho rozhodnutia, ktoré právne závery dovolací súd

akceptuje a odkazuje na ne bez potreby opakovať tam uvedené, najmä ak dovolacie

argumenty sú takmer zhodné ako argumenty odvolacie...

Je plne prípustné, že informácie získané prostredníctvom operatívno - pátracej

činnosti získané aj podľa , a to konkrétne inštitútu sledovania osôb

a vecí podľa a nasl. (sledovanie osôb a vecí) môžu byť použité aj

pred začatím trestného stíhania. A contrario, po eventuálnom zistení trestnej činnosti sú

však orgány činné v trestnom konaní povinné začať bez meškania trestné stíhanie podľa

.

Obvinený namietal, že nebolo možné ustáliť, na základe akých konkrétnych

skutočností bol vykonaný 30. apríla 2015 služobný zákrok a na základe čoho boli vo veci

stotožnené osoby svedkov, že neexistuje žiaden záznam o tom, že pred zásahom vykonaným

na obvinenom prebiehala nejaká operatívno - pátracia činnosť.

Podľa názoru najvyššieho súdu overovanie pravdivosti informácií (podkladov)

operatívnych pracovníkov polície v tomto smere, by zákonite znamenalo odtajnenie

informátorov a predmetom dokazovania v súdom konaní by bolo zistenie a overenie

pravdivosti ich tvrdení len za tým účelom, či neklamali, keď informovali o „možnej trestnej

činnosti“. Títo informátori (takmer nikdy) nevystupujú v ďalšom konám ako svedkovia, ich

tvrdenia slúžia len polícií na odhalenie trestnej činnosti a ich páchateľov, nie však

na preukazovanie viny obvineným.

Takýto postup aký uviedla obhajoba - sprístupnenie takýchto podkladov - je

neprijateľný nielen v podmienkach Slovenskej republiky, ale predpokladane aj vo všetkých

demokratických krajinách, a to preto, že by to odporovalo samotnej podstate vyhľadávania

trestnej činnosti, mohlo by to viesť až k deštrukcii práce polície pri odhaľovaní trestnej

činnosti. Zadržanie podozrivého ani rozhodnutie o väzbe obvineného nie je rozhodnutím

o vine či nevine páchateľa prípadného trestného činu, ale len procesným prostriedkom

slúžiacim na odhaľovanie trestnej činnosti a jej prípadných páchateľov.

V tejto súvislosti by nemali byť súčasťou trestného spisu založené materiály

(podklady), ktoré odkrývajú pozadie vyhľadávania trestnej činnosti.

Obvinený argumentoval aj tým, že nezákonným uznesením o začatí trestného stíhania

boli aj nadväzujúce ďalšie procesné úkony (znalecké dokazovanie, výsluchy svedkov)

nezákonné.

V súvislosti s problematikou nezákonných dôkazov a na ne nadväzujúceho

dokazovania sa môžeme stretnúť s tzv. „teóriou ovocia (plodov) z otráveného stromu“.

V rámci právneho poriadku Slovenskej republiky existuje v oblasti zákonnosti dôkazov

základné pravidlo, v zmysle ktorého musia byť všetky dôkazy, ktoré boli získané

nezákonným spôsobom vylúčené. V posudzovanej veci okresný súd správne postupoval, keď

vyhodnotil procesný úkon vykonanie osobnej prehliadky z 30. apríla 2015 za nezákonný a

neprihliadal na dôkazy v jej rámci zaistené, čoho odrazom bola aj úprava skutkovej vety

v prvostupňovom rozsudku oproti obžalobe.

Na druhej strane neprichádza do úvahy absolútne vylúčenie všetkých dôkazov ako

„otráveného ovocia“ (v danom prípade výpovede všetkých svedkov, znalecké dokazovanie

atď.), nakoľko by to bolo neprimerané s prihliadnutím k jasnému konfliktu záujmov.

Nemožnosť usvedčenia a odsúdenia skutočného páchateľa spôsobená vylúčením týchto

dôkazov sa totiž prieči záujmom spoločnosti a zároveň by viedla k stavu absolútnej dôkaznej

núdze. Tieto dôkazy, teda výsluchy svedkov, ktoré usvedčovali obvineného neboli v príčinnej

súvislosti s jeho zadržaním a vykonaním osobnej prehliadky. Išlo o dôkazy získané

z nezávislého zdroja. V rámci analýzy otázky, kedy sú dôkazy získané zákonne a kedy nie,

viď rozhodnutie ESĽP v prípade Jalloh v, Nemecko, kde ESĽP veľmi precízne vymedzil, čo

sa považuje za dôkaz získaný zákonne a čo je potrebné, naopak, považovať za dôkaz získaný

nezákonne.

Dovolací súd rešpektujúc koncepciu materiálneho právneho štátu (čl. 1 ods. 1

) uzatvára, že v rámci trestného konania došlo k určitým formálnym pochybeniam

vo vzťahu k prvotným úkonom orgánov polície (NAKA), ktoré však nemalo vplyv na začatie

trestného stíhania a teda nespôsobilo ani nezákonnosť začatia trestného stíhania.

Pre posúdenie dôvodov na zadržanie podľa alebo

obmedzenie osobnej slobody podľa sú vždy relevantné

faktické okolnosti konkrétneho prípadu, nie formálne (paragrafové) označenie procesného

úkonu...

Opodstatnenosť začatia trestného stíhania vo veci je nad všetky pochybnosti zrejmá

práve z výpovede už uvedeného svedka - príslušníka polície. Začatie trestného stíhania

vo veci ako také bolo prvým (v tomto prípade) procesným prostriedkom slúžiacim orgánom

činným v trestnom konaní na obstarávanie a vykonávanie dôkazov podľa Trestného

poriadku. Uznesenie o začatí trestného stíhania vo veci obsahuje všetky náležitosti podľa

, preto námietky obvineného v tomto smere nemožno uznať

za opodstatnené.

So zreteľom na vyššie uvedené najvyšší súd uzatvára, že žiadny v dovolaní

predložený argument obvineným nespĺňa predpoklady na vyslovenie pozitívneho záveru o

naplnení dovolacieho dôvodu podľa .

Dovolací súd na záver konštatuje, že odvolací súd i súd prvého stupňa v odôvodnení

svojich rozhodnutí zrozumiteľne a v súlade s ustanovením

rozobrali všetky podstatné a rozhodné skutkové i právne skutočnosti a presvedčivo

vysvetlili, prečo rozhodli tak ako rozhodli. Ich rozhodnutia považuje dovolací súd

za zrozumiteľné, nie len pre osoby znalé práva, ale aj pre verejnosť, pričom v nich možno

nájsť odpovede na všetky, pre dovolateľa nejasné či sporné otázky.»

III.

Po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že

dovolací súd sa podrobne zaoberal všetkými námietkami sťažovateľa vrátane sťažovateľom

tvrdenej nezákonnosti vykonania dôkazov v jeho trestnej veci. Dospel však k inému záveru

ako sťažovateľ. Najvyšší súd nezistil taký zásah do práva sťažovateľa na obhajobu

konajúcimi všeobecnými súdmi, ktorý by bolo možné kvalifikovať ako porušenie tohto

práva zásadným spôsobom, ako to v príslušnom ustanovení pre účely dovolania vyžaduje

[]. K rovnakým záverom dospel aj ústavný súd.

V napadnutom uznesení najvyšší súd správne interpretoval dotknutú právnu úpravu

a vo vzťahu k nej posúdil opodstatnenosť námietok sťažovateľa. Rozhodol o odmietnutí

dovolania a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. Právny záver o potrebe odmietnutia

dovolania sťažovateľa bol založený na racionálnom, náležitom, a teda ústavne konformnom

výklade relevantnej právnej úpravy, ktorý nepopiera jej účel a podstatu, a na základe toho

bol ustálený dôvod na odmietnutie dovolania.

Odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu predstavuje dostatočný

základ pre jeho výrok, pretože sa opiera o náležité vysvetlenie právnej úvahy a dostatočnú

odpoveď poskytnutú sťažovateľovi zo strany najvyššieho súdu, na ktorej tento postavil

svoje rozhodnutie. Ústavný súd tak považuje odôvodnenie jeho rozhodnutia za dostatočné,

nevybočujúce z limitov a dohovoru.

Námietku porušenia práva zaručeného v čl. 6 ods. 2 dohovoru sťažovateľ

nezdôvodnil, neuviedol, akým spôsobom mu napadnutým uznesením najvyššieho súdu malo

byť zasiahnuté do práva na prezumpciu neviny, preto sa ňou ústavný súd osobitne nemohol

zaoberať.

Vo vzťahu k námietke porušenia základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50

ods. 3 a práva podľa dohovoru ústavný súd poznamenáva, že

uvedené články zabezpečujú, aby každý obvinený mal čas na prípravu obhajoby, a tiež, že

bude mať možnosť pripraviť si obhajobu a že svoju obhajobu bude môcť predniesť právne

významným spôsobom buď sám, alebo prostredníctvom svojho obhajcu. Uplatnenie práva

na obhajobu však nezabezpečuje sťažovateľovi dosiahnutie takého rozhodnutia súdu,

o ktoré sa usiluje pomocou obhajoby. Účelom práva zaručeného

je poskytnutie príležitosti brániť sa obvineniu zo spáchania trestného činu (,

, ). Pretože sťažovateľ odôvodnil namietané porušenie

označeného práva na obhajobu rovnakým dôvodom ako porušenie

a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd nevzhliadol príčinnú súvislosť medzi napadnutým

rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením práva podľa a dohovoru.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. januára 2019