Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 39/2019
PDF · 253.59 KB
No categories available
II. ÚS 39/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. januára 2019
predbežne prerokoval sťažnosti , ,
zastúpeného spoločnosťou Burian & partners, s. r. o., Vojtecha Tvrdého 1, Žilina, v mene
ktorej koná advokát JUDr. Martin Burian, vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 12
ods. 1, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky 1) postupom Okresného
súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 36 Cbi 27/2017 a jeho uznesením z 30. apríla
2018 a postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn.
16 CoKR 19/2018 a jeho uznesením z 23. októbra 2018, ako aj 2) postupom Okresného
súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 36 Cbi 28/2017 a jeho uznesením z 30. apríla
2018 a postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn.
16 CoKR 13/2018 a jeho uznesením z 24. októbra 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosti o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 21. decembra
2018 doručené sťažnosti (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného
porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) 1) postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 36 Cbi 27/2017 a jeho uznesením z 30. apríla 2018
a postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 16 CoKR 19/2018 a jeho uznesením z 23. októbra 2018, ako aj 2) postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 36 Cbi 28/2017 a jeho uznesením z 30. apríla
2018 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 16 CoKR 13/2018 a jeho
uznesením z 24. októbra 2018. Sťažnosti boli odovzdané na poštovú prepravu 19. decembra
2018.
2. Uznesením ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 15/2019 zo 17. januára 2019 boli obe
sťažnosti vedené pod sp. zn. Rvp 2532/2018 a sp. zn. Rvp 2538/2018 spojené na spoločné
konanie vedené ďalej pod sp. zn. Rvp 2532/2018.
3. K prvej sťažnosti
3.1 Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením okresného súdu sp. zn. 38 K 48/2015
z 10. decembra 2015 bol vyhlásený konkurz na majetok dlžníka (ďalej len
„úpadca“), a do funkcie správcu bola ustanovená (ďalej len
„správca“).
Správca 15. mája 2017 zverejnil v Obchodnom vestníku oznam z 10. mája 2017,
ktorý obsahoval zoznam pohľadávok proti oddelenej podstate zabezpečeného veriteľa
ČSOB, a. s. (ďalej len „ČSOB“), ktoré boli alebo majú byť uspokojené z výťažku
zo speňaženia oddelenej podstaty. Zároveň oznámil zámer zostaviť konečný rozvrh výťažku
z tejto oddelenej podstaty a oznámil tiež zostavenie zoznamu pohľadávok ČSOB
proti oddelenej podstate, ktoré boli alebo majú byť uspokojené z výťažku zaradeného
do tejto oddelenej podstaty, z ktorej sa rozvrh zostavuje. Napokon oznámil aj zámer
zostaviť rozvrh výťažku z oddelenej podstaty ČSOB.
ČSOB ako veriteľ úpadcu v zákonnej lehote prihlásila svoje pohľadávky do
konkurzu vyhláseného na majetok úpadcu, a to v celkovej výške 662 642,61 €. Išlo
o pohľadávky z úverovej zmluvy zo 6. septembra 2000 vo výške 61 683,61 € a zo zmluvy
o revolvingovom úvere vo výške 600 959 €. Obe tieto pohľadávky uplatnila ČSOB
v konkurze 15. januára 2016 ako zabezpečené pohľadávky s poradovými č. 1 a 2.
3.2 V zmysle § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka veriteľ môže svoju pohľadávku aj
bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému. V zmysle § 524 ods. 2
Občianskeho zákonníka s postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky
práva s ňou spojené.
Zmluvou o postúpení pohľadávky z 18. marca 2016 uzatvorenou medzi
sťažovateľom ako postupníkom a ČSOB ako postupcom sťažovateľ nadobudol obe už
uvedené pohľadávky, v dôsledku čoho sa z titulu sukcesie ipso iure stal veriteľom úpadcu.
3.3 Podľa § 96 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o konkurze“) veriteľský výbor, dotknutý zabezpečený veriteľ a každý, kto tvrdí, že je
veriteľom pohľadávky proti podstate, je oprávnený do 30 dní od zverejnenia oznamu
o zostavení zoznamu pohľadávok proti podstate do neho nahliadnuť a podaním
na predpísanom tlačive namietnuť u správcu poradie pohľadávky proti podstate.
V súlade s uvedeným ustanovením sťažovateľ v postavení zabezpečeného veriteľa
podal v zákonnej lehote 14. júna 2017 u správcu námietku poradia pohľadávky proti
podstate týkajúcu sa pohľadávky proti oddelenej podstate vo výške 3 420 €. Právny dôvod
vzniku pohľadávky je v rozvrhu uvedený ako archivácia. Sťažovateľ v námietke uviedol, že
podľa jeho názoru ide o neprimerane vysokú sumu a do zoznamu pohľadávok by mala byť
zaradená v inom rozsahu.
3.4 Sťažovateľovi bolo doručené oznámenie správcu o vyhodnotení námietok poradia
pohľadávok proti podstate, v ktorom označil komplexne všetky námietky sťažovateľa ako
neopodstatnené. Nijako svoje stanovisko neodôvodnil, len stručne uviedol, že
„V nadväznosti na obdržanie námietok poradia pohľadávok proti podstate, dovoľujeme si
Vám uviesť, že tieto sme vyhodnotili ako neopodstatnené.“.
3.5 Uznesením okresného súdu č. k. 36 Cbi 27/2017-49 z 30. apríla 2018 bola žaloba
sťažovateľa vo veci určenia poradia pohľadávky proti podstate zamietnutá. Z odôvodnenia
uznesenia vyplýva, že žaloba bola zamietnutá pre absenciu aktívnej vecnej legitimácie
sťažovateľa. Podľa názoru okresného súdu žalobca (sťažovateľ) v zmysle § 25 ods. 5
zákona o konkurze mohol vykonávať práva zabezpečeného veriteľa spojené
s nadobudnutými pohľadávkami v označenom konkurznom konaní od zverejnenia oznamu
o nadobudnutí právoplatnosti uznesenia okresného súdu sp. zn. 38 K 48/2015 z 10. augusta
2017 v Obchodnom vestníku, teda od 13. septembra 2017. Vzhľadom na to, že 14. júna
2017 sťažovateľ v zmysle tohto ustanovenia nemohol vykonávať práva zabezpečeného
veriteľa spojené s predmetnými zabezpečenými (postúpenými) pohľadávkami
v konkurznom konaní, bolo potrebné posúdiť námietku poradia pohľadávky proti podstate
z 9. júna 2017 podanú sťažovateľom ako takú, ktorá bola podaná neoprávnenou osobou.
Podanie sťažovateľa doručené správcovi 14. júna 2017 a označené ako „Námietky poradia
pohľadávky proti podstate“ nevyvolalo právne účinky spojené s podaním námietok, ktoré
sú upravené v § 96 ods. 3 a 4 zákona o konkurze.
3.6 Sťažovateľ s argumentáciou okresného súdu nesúhlasí. Zastáva primárne názor,
že uzatvorením zmluvy o postúpení pohľadávok sa stal ich vlastníkom a z titulu singulárnej
sukcesie ipso iure aj veriteľom úpadcu a vstúpil tak do právneho vzťahu s úpadcom
namiesto ČSOB (stal sa zabezpečeným veriteľom úpadcu). Ako to z § 96 ods. 3 zákona
o konkurze expressis verbis vyplýva, legitimovaným na podanie námietky poradia
pohľadávky proti podstate je (inter alia) aj každý subjekt tvrdiaci, že je veriteľom
pohľadávky proti podstate. Zákonodarca teda diferencuje medzi zabezpečenými veriteľmi
na jednej strane a na druhej strane tými, ktorí o sebe tvrdia, že sú veriteľmi pohľadávky
proti podstate. Sťažovateľa preto nesporne možno subsumovať pod skupinu subjektov
oprávnených podať námietku v zmysle § 96 ods. 3 zákona o konkurze.
3.7 S ohľadom na uvedené skutočnosti aktívna legitimácia sťažovateľa vyplýva
z predpokladu, že je daná už legitimáciou na podanie námietok. Táto legitimácia je daná
samotným statusom veriteľa, a preto za aktívne legitimovaného treba považovať každého
hmotnoprávneho veriteľa, a to bez potreby povolenia vstupu do konkurzného konania.
Postačilo preto preukázať, že sťažovateľ je z hmotnoprávneho hľadiska veriteľom úpadcu.
3.8 Ďalej je podľa sťažovateľa významné, že pre rozhodovanie súdu o predmete
tohto sporu je relevantný stav v čase vyhlásenia jeho uznesenia (§ 217 ods. 1 v spojení s §
234 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Okresný súd uznesením sp. zn. 38 K 48/2015
z 10. augusta 2017 povolil vstup sťažovateľa do konkurzného konania ako nového veriteľa
pohľadávok pôvodného veriteľa ČSOB, pričom toto uznesenie sa stalo právoplatným
5. septembra 2017 a v Obchodnom vestníku bolo oznámenie o právoplatnosti uverejnené
12. septembra 2017. Znamená to, že sťažovateľ v čase vydania uznesenia okresného súdu
č. k. 36 Cbi 27/2017-49 z 30. apríla 2018 disponoval aktívnou vecnou legitimáciou
v konaní, keďže pre toto uznesenie bol rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia (nie v čase
začatia konania).
3.9 Proti uzneseniu okresného súdu č. k. 36 Cbi 27/2017-49 z 30. apríla 2018 podal
sťažovateľ odvolanie, v ktorom požadoval zmeniť uznesenie tak, že sa žalobe v celom
rozsahu vyhovie, prípadne sa uznesenie zruší a vec vráti na ďalšie konanie.
3.10 Uznesením krajského súdu č. k. 16 CoKR 19/2018-76 z 23. októbra 2018 bolo
uznesenie okresného súdu potvrdené. Právoplatným sa stalo 9. novembra 2018.
3.11 Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd o jeho prvej sťažnosti nálezom takto
rozhodol:
„Okresný súd Trenčín v konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn.
36Cbi/27/2017 Uznesením 36Cbi/27/2017 zo dňa 30.04.2018 porušil právo Sťažovateľa
podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR (právo vlastniť majetok) v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy SR
(právo na rovnaké zaobchádzanie) a v spojení s čl. 46 ods. 1 Ústavy (právo na súdnu
ochranu).
Okresný súd Trenčín v konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn.
36Cbi/27/2017 Uznesením 36Cbi/27/2017 zo dňa 30.04.2018 porušil čl. 1 ods. 1 Ústavy SR
(princíp právnej istoty).
Krajský súd Trenčín uznesením sp. zn. 16CoKR/19/2018 zo dňa 23.10.2018 porušil
právo Sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR (právo vlastniť majetok) v spojení s čl. 12
ods. 1 Ústavy SR (právo na rovnaké zaobchádzanie) a v spojení s čl. 46 ods. 1 Ústavy
(právo na súdnu ochranu).
Krajský súd Trenčín uznesením sp. zn. 16CoKR/19/2018 zo dňa 23.10.2018 porušil
čl. 1 ods. 1 Ústavy SR (princíp právnej istoty).
Ústavný súd uznesenie Krajského súdu Trenčín uznesením sp. zn. 16CoKR/19/2018
zo dňa 23.10.2018, ktorým potvrdil Uznesenie Okresného súdu Trenčín, sp. zn.
36Cbi/27/2017 zo dňa 30.04.2018 zrušuje.
Ústavný súd uznesenie Okresného súdu Trenčín, sp. zn. 36Cbi/27/2017 zo dňa
30.04.2018 zrušuje a vracia vec Okresnému súdu Žilina na ďalšie konanie.
Žiaden účastník nemá nárok na náhradu trov konania pred Ústavným súdom.“
3.12 Sťažovateľ napokon žiada, aby ústavný súd dočasným opatrením odložil
vykonateľnosť uznesenia okresného súdu č. k. 36 Cbi 27/2017-49 z 30. apríla 2018.
4. K druhej sťažnosti
4.1 Z druhej sťažnosti vyplýva, že prevažná väčšina jej skutkových tvrdení, ako aj jej
právne závery sú zhodné s prvou sťažnosťou.
4.2 Odlišnosť v skutkových tvrdeniach je takáto:
Z dôvodu, že odmena správcu z oddelenej podstaty vo výške 70 475,89 € nebola
v zozname pohľadávok proti oddelenej podstate uvedená, sťažovateľ ako zabezpečený
veriteľ nemal možnosť túto skutočnosť namietať v súlade s § 96 ods. 3 zákona o konkurze
v 30-dňovej lehote od zverejnenia oznamu o zostavení zoznamu pohľadávok proti podstate.
O tejto skutočnosti sa sťažovateľ dozvedel z e-mailu správcu zo 16. júna 2017 adresovaného
ČSOB, ktorým správca zaslal ČSOB návrh konečného rozvrhu výťažku zo speňaženia
oddelenej podstaty. Keďže prvý možný deň, keď sa sťažovateľ mohol dozvedieť o výpočte
odmeny správcu, je 16. júl 2017, treba považovať tento deň za deň zverejnenia oznamu
o zostavení zoznamu.
4.3 Sťažovateľ v pozícii zabezpečeného veriteľa podal v zákonnej lehote u správcu
námietku poradia pohľadávky proti podstate týkajúcu sa pohľadávky proti oddelenej
podstate vo výške 70 475,89 €. Namietal, že pri správnom výpočte tejto odmeny by malo ísť
len o sumu 28 200 €.
4.4 Sťažovateľovi bolo doručené oznámenie správcu o vyhodnotení námietok poradia
pohľadávok proti podstate, v ktorom označil komplexne všetky námietky
za neopodstatnené, a to bez konkrétneho odôvodnenia.
4.5 Uznesením okresného súdu č. k. 36 Cbi 28/2017-52 z 30. apríla 2018 bola žaloba
sťažovateľa vo veci určenia poradia pohľadávky proti podstate zamietnutá, a to z totožných
dôvodov ako v prvej sťažnosti.
Uznesením krajského súdu č. k. 16 CoKR 13/2018-78 z 24. októbra 2018 bolo
uznesenie okresného súdu potvrdené.
4.6 Námietky sťažovateľa proti obom uzneseniam sú zhodné s námietkami
uvedenými v prvej sťažnosti.
4.7 Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd o jeho druhej sťažnosti nálezom takto
rozhodol:
„Okresný súd Trenčín v konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn.
36Cbi/28/2017 Uznesením 36Cbi/28/2017 zo dňa 30.04.2018 porušil právo Sťažovateľa
podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR (právo vlastniť majetok) v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy SR
(právo na rovnaké zaobchádzanie) a v spojení s čl. 46 ods. 1 Ústavy (právo na súdnu
ochranu).
Okresný súd Trenčín v konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn.
36Cbi/28/2017 Uznesením 36Cbi/28/2017 zo dňa 30.04.2018 porušil čl. 1 ods. 1 Ústavy SR
(princíp právnej istoty).
Krajský súd Trenčín uznesením sp. zn. 16CoKR/13/2018 zo dňa 24.10.2018 porušil
právo Sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR (právo vlastniť majetok) v spojení s čl. 12
ods. 1 Ústavy SR (právo na rovnaké zaobchádzanie) a v spojení s čl. 46 ods. 1 Ústavy
(právo na súdnu ochranu).
Krajský súd Trenčín uznesením sp. zn. 16CoKR/13/2018 zo dňa 24.10.2018 porušil
čl. 1 ods. 1 Ústavy SR (princíp právnej istoty).
Ústavný súd uznesenie Krajského súdu Trenčín uznesením sp. zn. 16CoKR/13/2018
zo dňa 24.10.2018, ktorým potvrdil Uznesenie Okresného súdu Trenčín, sp. zn.
36Cbi/28/2017 zo dňa 30.04.2018 zrušuje.
Ústavný súd uznesenie Okresného súdu Trenčín, sp. zn. 36Cbi/28/2017 zo dňa
30.04.2018 zrušuje a vracia vec Okresnému súdu Žilina na ďalšie konanie.
Žiaden účastník nemá nárok na náhradu trov konania pred Ústavným súdom.“
4.8 Sťažovateľ napokon žiada, aby ústavný súd dočasným opatrením odložil
vykonateľnosť uznesenia okresného súdu č. k. 36 Cbi 28/2017-52 z 30. apríla 2018.
II.
5. Z uznesenia krajského súdu č. k. 16 CoKR 19/2018-76 z 23. októbra 2018
vyplýva, že ním bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 36 Cbi 27/2017-49
z 30. apríla 2018.
Podľa názoru krajského súdu § 25 zákona o konkurze upravuje procesný postup
pre zmenu účastníka konkurzného konania v prípade, ak sa novým veriteľom pohľadávky
v priebehu konkurzu stane subjekt, ktorý nebol účastníkom konkurzného konania. Právny
predchodca sťažovateľa (ČSOB) mal v čase prevodu pohľadávky na sťažovateľa postavenie
účastníka konkurzného konania (§ 24 ods. 1 zákona o konkurze), pričom počas konkurzu
nemožno pohľadávku, ktorá sa v konkurze uplatňuje prihláškou, uspokojiť z majetku
podliehajúceho konkurzu inak ako rozvrhom výťažku zo speňaženia tohto majetku. Tento
účinok vyhlásenia konkurzu neobmedzoval pôvodného veriteľa (ČSOB), ktorý pohľadávku
do konkurzu prihlásil, v práve prihlásenú pohľadávku postúpiť podľa § 524 Občianskeho
zákonníka, čím došlo k zmene veriteľa tejto prihlásenej pohľadávky. Postupník (sťažovateľ)
sa však zmenou v osobe veriteľa nestáva automaticky aj účastníkom konkurzného konania.
Veriteľ, ktorý nie je účastníkom konkurzného konania (tak, ako aj v danom prípade
sťažovateľ), sa stane účastníkom konkurzného konania až po zverejnení oznámenia
o právoplatnosti uznesenia o vstupe do konkurzného konania v Obchodnom vestníku
v súlade s § 25 ods. 5 zákona o konkurze. Zo zisteného skutkového stavu je nepochybné, že
sťažovateľ mohol práva spojené s nadobudnutou pohľadávkou vykonávať v konkurznom
konaní od 13. septembra 2017 (§ 199 ods. 9 zákona o konkurze), keď sa v súlade
so zákonom stal účastníkom konkurzného konania. Do tohto dňa, t. j. do 12. septembra
2017, mohol práva spojené s prihlásenou pohľadávkou vykonávať pôvodný veriteľ (ČSOB)
ako účastník konkurzného konania. ČSOB ako oprávnený subjekt (zabezpečený veriteľ)
námietku poradia pohľadávky proti podstate podľa § 96 ods. 3 zákona o konkurze nepodala.
Okresný súd správne právne posúdil a uzavrel, že sťažovateľ 14. júna 2017 nebol subjektom
oprávneným namietať u správcu poradie pohľadávky proti podstate. Sťažovateľ počas
plynutia 30-dňovej zákonnej lehoty od zverejnenia oznamu o zostavení zoznamu
pohľadávok proti podstate nemal postavenie účastníka konkurzného konania ako
zabezpečený veriteľ a v konaní vedenom okresným súdom nielen nepreukázal, ale ani
netvrdil, že má postavenie veriteľa pohľadávky proti oddelenej podstate.
Výklad ustanovení § 25 ods. 1 a 5 a § 96 ods. 3 zákona o konkurze prezentovaný
sťažovateľom nie je správny a v súvislosti s konkurzným konaním neobstojí ani s poukazom
na § 217 ods. 1 a § 234 ods. 2 Civilného sporového poriadku. Okresný súd o žalobe
sťažovateľa rozhodol 30. apríla 2018, teda v čase, keď sťažovateľ mal postavenie účastníka
konkurzného konania. K účinkom zverejnenia oznamu podľa § 96 ods. 2 zákona o konkurze
došlo 16. mája 2017 a 17. mája 2017 začala plynúť 30-dňová (prekluzívna) lehota
na podanie námietky poradia pohľadávky proti podstate, ktorá plynula do 15. júna 2017.
I keď sťažovateľ podal námietku podľa § 96 ods. 3 zákona o konkurze v zákonnej lehote,
zákonné účinky podania tejto námietky nenastali, pretože na strane sťažovateľa absentovalo
postavenie účastníka konkurzného konania. K podmienkam možnosti podania žaloby podľa
§ 96 ods. 6 zákona o konkurze veriteľom ako účastníkom konkurzného konania patrí
podanie námietky a dodržanie prekluzívnej 60-dňovej lehoty na podanie žaloby, ktorá
v danom prípade začala plynúť 17. mája 2017 a plynula do 17. júla 2017. Žaloba
sťažovateľa došla okresnému súdu 14. júla 2017. Sťažovateľ sa stal účastníkom
konkurzného konania 13. septembra 2017, teda po uplynutí prekluzívnej 60-dňovej lehoty
na podanie žaloby. V čase podania žaloby sťažovateľ nemal postavenie osoby oprávnenej
na podanie námietky a na podanie žaloby. Po uplynutí zákonnej lehoty nemá právny vplyv
na postavenie sťažovateľa ako neoprávnenej osoby ani stav v čase vydania odvolaním
napadnutého uznesenia okresného súdu.
6. Z uznesenia krajského súdu č. k. 16 CoKR 13/2018-78 z 24. októbra 2018
vyplýva, že ním bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 36 Cbi 28/2017-52
z 30. apríla 2018. Vyslovené právne názory krajského súdu sú totožné s právnymi názormi
uvedenými v jeho uznesení č. k. 16 CoKR 19/2018-76 z 23. októbra 2018.
7. Z návrhu sťažovateľa z 3. júla 2017 doručeného okresnému súdu 11. júla 2017
vyplýva, že v rámci konkurzného konania vedeného okresným súdom pod sp. zn.
38 K 48/2015, týkajúceho sa úpadcu sťažovateľ žiada, aby okresný súd uznesením povolil
jeho vstup ako nového veriteľa do konkurzného konania namiesto pôvodného veriteľa
ČSOB, a to z toho dôvodu, že mu ČSOB zmluvou o postúpení pohľadávky z 18. marca
2016 postúpila svoje zabezpečené pohľadávky proti úpadcovi prihlásené do konkurzu
15. januára 2016 a vedené pod poradovým č. 1 a 2. Sťažovateľ pritom odkazuje na § 25
ods. 1 zákona o konkurze, podľa ktorého ak počas konkurzného konania dôjde k prevodu
alebo prechodu pohľadávky, ktorá veriteľovi zakladá postavenie účastníka konkurzného
konania, súd rozhodne na návrh nadobúdateľa pohľadávky o jeho vstupe do konkurzného
konania, ak je v návrhu nadobudnutie pohľadávky preukázané. Inak návrh na vstup
do konkurzného konania zamietne.
III.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
10. Na rozhodnutie o tej časti sťažností, ktorá pre porušenie čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1,
čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy smeruje proti postupu okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 36 Cbi 27/2017 a jeho uzneseniu z 30. apríla 2018, ako aj proti postupu
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 36 Cbi 28/2017 a jeho uzneseniu z 30. apríla
2018, nie je daná právomoc ústavného súdu.
Ako to z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Proti uzneseniu okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný
prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa mal
krajský súd v rámci odvolacieho konania. Treba poznamenať, že sťažovateľ možnosť
podania odvolania proti uzneseniam okresného súdu aj využil.
11. Odlišná je situácia vo vzťahu k zvyšnej časti sťažností. Túto treba považovať
za zjavne neopodstatnenú.
11.1 O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,
pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
11.2 Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
11.3 Jadrom sťažností je tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého z výslovného znenia
§ 96 ods. 3 zákona o konkurze legitimovaným na podanie námietky poradia pohľadávky
proti podstate je okrem iných subjektov aj každý subjekt tvrdiaci, že je veriteľom
pohľadávky proti podstate. Aktívna legitimácia sťažovateľa preto vyplývala z predpokladu,
že je daná už jeho legitimáciou na podanie námietok vyplývajúcou zo samotného statusu
veriteľa. Sťažovateľ z toho vyvodzuje, že za aktívne legitimovaného treba považovať
každého hmotnoprávneho veriteľa, a to bez potreby povolenia vstupu do konkurzného
konania. Postačovalo teda samotné preukázanie skutočnosti, že sa sťažovateľ
z hmotnoprávneho hľadiska stal veriteľom úpadcu.
11.4 Ústavný súd považuje argumentáciu krajského súdu za dostačujúcu
a presvedčivú, bez známok arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti. Samotná okolnosť, že
sťažovateľ má na vec odlišný názor, nezakladá bez ďalšieho porušenie jeho označených
práv. K tomu treba zároveň dodať, že sťažovateľ s podrobnou argumentáciou krajského
súdu vlastne priamo nepolemizuje, pretože sa zameral len na polemiku s okresným súdom.
Argumentáciu krajského súdu v podaných sťažnostiach ani neuvádza.
11.5 Z pohľadu ústavného súdu sa javí ako podstatná potreba dôsledne rozlišovať
medzi aktívnou procesnou legitimáciou a aktívnou vecnou legitimáciou. Oprávnenie podať
návrh na začatie konania (žalobu) možno označiť ako procesnú legitimáciu, lebo sa opiera
výlučne o procesné predpisy. V týchto prípadoch neprichádza vôbec do úvahy posudzovať,
či navrhovateľ (žalobca) je aj aktívne vecne legitimovaný. Aktívnou vecnou legitimáciou
totiž označujeme stav, keď strana konania je subjektom práva, ktoré je predmetom konania.
Práve preto strana konania, ktorá bola aktívne procesne legitimovaná návrh podať, bude
v konaní úspešná iba vtedy, ak sa preukáže, že je aj aktívne vecne legitimovaná, teda že je
nositeľkou toho hmotného práva, ktorého sa v konaní domáha.
11.6 Krajský súd evidentne vychádzal vo svojich úvahách z už uvedeného ponímania
procesnej a vecnej legitimácie. Podľa všetkého nemal žiadne pochybnosti o tom, že
sťažovateľ bol aktívne vecne legitimovaný, pretože v dôsledku postúpenia pohľadávok
zo strany ČSOB sa sám stal veriteľom úpadcu. Zároveň však bol toho názoru, že sťažovateľ
v rozhodujúcich časových okamihoch (pri podaní námietok poradia pohľadávky
proti oddelenej podstate a podaní oboch žalôb) nebol účastníkom konkurzného konania.
Krajský súd vychádzal z § 25 ods. 1 zákona o konkurze, z ktorého vyplýva, že k zmene
v osobe veriteľa v prípade prevodu alebo prechodu pohľadávky počas konkurzného konania
môže dôjsť len na návrh nadobúdateľa pohľadávky a na základe kladného rozhodnutia
konkurzného súdu. Podľa názoru krajského súdu teda nie je možné, aby sa nový veriteľ stal
účastníkom konkurzného konania ipso iure už tým, že nadobudol vlastníctvo k pohľadávke
od skoršieho vlastníka (veriteľa).
11.7 Sťažovateľ naproti tomu § 96 ods. 3 zákona o konkurze oprávňujúci podať
námietku každého, kto tvrdí, že je veriteľom pohľadávky proti podstate, vykladá tak, že toto
právo mu patrí bez ohľadu na to, či je, alebo nie je v momente uplatnenia námietky
účastníkom konkurzného konania.
11.8 Ústavný súd je toho názoru, že oba výklady (interpretáciu krajského súdu, ako aj
sťažovateľa) možno považovať za legitímne a ústavne konformné. Keďže je v primárnej
právomoci všeobecných súdov vykladať zákony, ústavný súd sa cíti byť oprávnený
do takéhoto výkladu zasiahnuť iba vtedy, ak ho možno považovať za ústavne nekonformný.
11.9 Napokon ústavný súd zdôrazňuje, že hoci sťažovateľ nadobudol pohľadávku
od ČSOB ešte 18. marca 2016 (keď bola uzatvorená zmluva o postúpení pohľadávky),
napriek tomu návrh okresnému súdu požadujúci povolenie vstupu sťažovateľa ako nového
veriteľa do konkurzného konania namiesto pôvodného veriteľa ČSOB podal až 3. júla 2017,
resp. jeho návrh bol okresnému súdu doručený 11. júla 2017. Návrh teda podal až po takmer
16 mesiacoch. Je jasné, že keby ho podal v primeranej dobe, v čase uplatnenia námietok
a podania žalôb by už bol účastníkom konkurzného konania. Z právneho hľadiska by bola
situácia odlišná v prípade, ak by sťažovateľ návrh na povolenie vstupu do konania podal
v primeranom čase, avšak z dôvodu prieťahov zo strany okresného súdu by v kritickom
čase, keď bolo treba námietky, resp. žalobu podať, nebolo ešte o jeho návrhu právoplatne
rozhodnuté. O takúto situáciu však nešlo.
12. Keďže ústavný súd sťažnosti odmietol, nie je už potrebné osobitne sa zaoberať
návrhmi sťažovateľa na vydanie dočasného opatrenia.
13. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. januára 2019