Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 41/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. januára 2019

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

Česká republika, zastúpeného advokátkou Mgr. Alenou Mikudovou, advokátska kancelária,

Orlická 16, Poprad, vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a 5 a čl. 46 ods. 1 a 4

, Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 11. septembra 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

31. decembra 2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci

namietaného porušenia a 5 a a 4

(ďalej len „ústava“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Prešove

(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 11. septembra 2018. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 27. decembra 2018.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením krajského súdu č. k. -711

z 11. septembra 2018 doručeným sťažovateľovi 24. októbra 2018 bol zmenený rozsudok

Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) č. k. -633 zo 16. decembra

2014 v časti nároku sťažovateľa ako žalobcu na náhradu trov konania tak, že právo

na náhradu trov konania nebolo priznané žiadnej zo strán sporu.

Podľa názoru sťažovateľa tým došlo k porušeniu jeho označených práv podľa ,

dohovoru a dodatkového protokolu.

3. Žalobou zo 16. júna 2006 vedenou okresným súdom pod sp. zn. sa

sťažovateľ ako žalobca domáhal v dôsledku dopravnej nehody, pri ktorej došlo k úplnému

zničeniu jeho motorového vozidla, zaplatenia náhrady škody z 13 rozličných dôvodov.

Požadoval A. rozdiel medzi obstarávacou cenou havarovaného vozidla a tým, čo dostala

spoločnosť RENAULT LEASING CZ, s. r. o., od ČSOB Pojišťovne, a. s., a následne

naúčtovala na ťarchu sťažovateľa v sume 68 504 Kč, B. pomernú časť zaplateného

poistného v rámci havarijného poistenia za obdobie od 20. januára 2004 do 28. júna 2004,

resp. od 29. júna 2004 do 19. januára 2005 v sume 7 975 Kč, C. náklady na naleptanie

bezpečnostných kódov na sklo jeho nového motorového vozidla v sume 717 Kč, D. náklady

právnych služieb spojených s uplatnením tu uvedených nárokov sťažovateľa pred podaním

žaloby v sume 15 529,50 Kč, E. náklady na montáž pneumatík na havarované vozidlo

v sume 6 409 Kč, F. náklady na prenájom náhradného vozidla na 2 mesiace v sume

20 000 Kč, G. cenu diaľničnej známky v sume 800 Kč, H. finančnú spoluúčasť pri uplatnení

havarijného poistenia v sume 13 250 Kč, I. rozdiel medzi oceňovacou cenou zničeného

vozidla po dopravnej nehode (150 000 Kč) a predajnou cenou vozidla (120 000 Kč)

vo výške 30 000 Kč, J. náklady na odtiahnutie zničeného vozidla sťažovateľa v sume

5 601 Kč, K. škodu v dôsledku straty zlatej retiazky v sume 3 960 Kč, L. časť nákladov

na náhradnú dopravu z miesta dopravnej nehody do miesta trvalého bydliska v sume 540 Kč

a M. príslušenstvo všetkých už uvedených nárokov pozostávajúce z úrokov z omeškania

v zákonom stanovenej výške.

V priebehu konania prebiehajúceho 8 rokov boli sťažovateľovi postupne viacerými

rozhodnutiami právoplatne priznané a vedľajším účastníkom (intervenientom) uznané, ako

aj následne uhradené nároky uvedené v bodoch D., F. až L. spolu s úrokom z omeškania

(bod M.). Nárok uvedený v bode E. vzal sťažovateľ počas konania späť. Vo zvyšku bola

žaloba neúspešná. Znamená to teda, že sťažovateľ uspel vo finančnom vyjadrení v sume

89 680,50 Kč, čo predstavuje 51,83 % sumy pôvodne uplatnenej žalobou.

Hoci sťažovateľ v konaní namietal, že ide o spojené konanie o viacerých jeho

nárokoch na náhradu škody (sťažovateľ si neuplatnil jeden nárok v sume 173 040,50 Kč, ale

viacero samostatných nárokov, o ktorých z dôvodu hospodárnosti všeobecné súdy konali

a rozhodovali v rámci jedného súdneho konania), krajský súd iba stroho odmietol na daný

prípad aplikovať závery rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít (osobitne judikát

R 28/1970) a jednotlivé samostatné čiastkové nároky sťažovateľa označil za „finančné

položky“, ktoré „však nie je možné považovať za samostatné čiastkové nároky, lebo nimi

bola iba kvantifikovaná celková výška škody, ktorá mala žalobcovi vzniknúť v dôsledku

dopravnej nehody, ktorú spôsobil žalovaný. Tu nejde o prípad, podrobne rozobratý

v notoricky známom judikáte R 28/1970.“. Ďalšie dôvody krajský súd neuviedol. Navyše sa

vôbec nevysporiadal ani s ďalšou argumentáciou, podľa ktorej žalovaný bol v celom konaní

úplne pasívny, v dôsledku čoho mu vznikli nepomerne nižšie náklady. Nevznikli mu ani

žiadne náklady spojené s právnym zastupovaním. Intervenientovi vystupujúcemu na jeho

strane žalovaný nijako nebránil v zbytočnom predlžovaní konania. Krajský súd úplne

prehliadol tú skutočnosť, že intervenient prejavil zjavnú neochotu plniť čokoľvek

v prospech sťažovateľa a hoci si bol vedomý, že sťažovateľovi vznikajú v konaní nemalé

výdavky, proti každému z jeho nárokov vznášal opakovane často zbytočné a riadne

neodôvodnené námietky, nenavrhol prerušenie konania a ani nesúhlasil s prerušením

konania pre účely mimosúdneho vysporiadania nárokov sťažovateľa, proti niektorým

nárokom sťažovateľa podal odvolanie, ktoré nezdôvodnil, bránil sa vysporiadaniu nároku

sťažovateľa na úhradu úrokov z omeškania, čo výrazne prispelo k zdĺhavosti konania

a zvýšeným nákladom.

4. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ namieta, že uznesenie krajského

súdu je výrazom neprípustnej svojvôle pri rozhodovaní o jeho nároku na náhradu trov

konania, keďže bez riadneho, preskúmateľného a presvedčivého odôvodnenia založeného

na precíznej právno-teoretickej analýze odmietol rešpektovať zjavné závery rozhodovacej

praxe najvyšších súdnych autorít, popierajúc tým obsah inštitútu procesného nároku

a princíp právnej istoty. Došlo aj k popretiu princípu materiálnej spravodlivosti, keďže

krajský súd nárok na náhradu trov konania posudzoval výlučne formalisticky. Skutočnosť,

že pomer úspechu a neúspechu sťažovateľa predstavuje v percentuálnom vyjadrení 51,83 %

k 48,17 %, sama osebe nie je dôvodom na popretie jeho nároku na náhradu trov konania.

Ustanovenie ukladá súdu v prípade čiastočného

úspechu vo veci povinnosť pomerne rozdeliť náhradu trov konania a následne aj možnosť

nepriznať právo na náhradu trov konania žiadnej zo strán sporu, avšak percentuálna rovnosť

nie je bez ďalšieho dôvodom na nepriznanie náhrady trov konania, lebo ide iba o formálnu

matematickú rovnosť, a nie rovnosť nárokov na náhradu trov konania v ich finančnom

(materiálnom) vyjadrení.

Ak má byť podľa argumentácie sťažovateľa poskytovaná súdna ochrana spravodlivá,

musí napĺňať spravodlivosť nie iba formálne, ale musí zodpovedať samotnej podstate

princípu materiálneho právneho štátu. Poprieť právo na náhradu trov konania možno iba

v tom prípade, ak by nároky strán na náhradu trov konania boli vzájomne približne rovnaké

v ich finančnom vyjadrení. V takom prípade by pomerné priznanie práva na náhradu trov

konania nemalo žiadny praktický význam. V prípade zjavnej nerovnosti nárokov, ktorá je

v predmetnej veci medzi sťažovateľom a žalovaným viac ako len očividná, predstavuje

popretie práva na náhradu trov konania v pomernej časti iba formalistický (formálne

zjednodušujúci) výkon spravodlivosti vedúci k výraznej procesnej nerovnosti strán sporu.

Tej strane sporu, ktorej hrozia (vznikli) nepomerne nižšie náklady na konanie, sa „oplatí

súdiť“ (teda procesne nehospodárnym postupom bezdôvodne popierať aj zjavne dôvodné

nároky protistrany), zatiaľ čo druhá strana sporu, ktorej v dôsledku jej procesných

povinností a zákonom ustanovenej miestnej a vecnej príslušnosti súdu hrozia (vznikli)

v konaní nepomerne vyššie náklady, sa ocitne vo výrazne horšom procesnom postavení.

5. Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. porušil

základné právo p. na súdnu ochranu podľa a 4

Slovenskej republiky ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

prvej vety Dohovoru a právo na ochranu majetku podľa a 5 Slovenskej

republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu;

2. zrušuje uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 11. 9. 2018, č. k.

-711 a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie;

3. p. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške

1 000,00 €, ktoré je Krajský súd v Prešove povinný zaplatiť na účet p.

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu a

4. p. priznáva náhradu trov konania, ktorú je Krajský súd

v Prešove povinný zaplatiť na účet advokátky p. Mgr. Aleny Mikudovej do 1 mesiaca

od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

6. Z uznesenia krajského súdu č. k. -711 z 11. septembra 2018

vyplýva, že ním bol zmenený rozsudok okresného súdu č. k. -633

zo 16. decembra 2014 vo výroku o trovách konania tak, že žiadna zo strán nemá právo

na náhradu trov konania. Intervenientovi na strane žalovaného sa priznáva proti

sťažovateľovi ako žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu

s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté okresným súdom samostatným uznesením.

Podľa konštatovania krajského súdu okresný súd zaviazal žalovaného jednak zaplatiť

sťažovateľovi úroky z omeškania vo výške 6 % ročne z konkrétne uvedených súm

a od konkrétne určených časových momentov, ale tiež zaplatiť sťažovateľovi trovy konania

vo výške 16 602,82 €.

Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie intervenient vystupujúci na strane

žalovaného. Jeho odvolacie námietky možno zhrnúť tak, že okresný súd jednak nesprávne

aplikoval a , keď nezohľadnil pomerný

úspech strán v spore, a okrem toho odôvodnenie výroku okresného súdu o trovách konania

je nepreskúmateľné. Sťažovateľ bol toho názoru, že nárok na náhradu trov konania mu

patrí, lebo si proti žalovanému neuplatnil jeden nárok v celkovej sume 173 040,50 Kč, ale

viacero samostatných nárokov na náhradu škody, o ktorých z dôvodu hospodárnosti konali

a rozhodovali všeobecné súdy v rámci jedného súdneho konania. Sťažovateľ si preto

uplatňuje nárok na náhradu trov v prípade tých nárokov, v ktorých bol plne úspešný.

Podľa názoru krajského súdu žaloba sťažovateľa bola tvorená viacerými finančnými

položkami, ktoré však nie je možné považovať za samostatné čiastkové nároky, lebo nimi

bola iba kvantifikovaná celková výška škody, ktorá mala žalobcovi vzniknúť v dôsledku

dopravnej nehody, ktorú spôsobil žalovaný. Nejde tu preto o prípad podrobne rozobratý

v notoricky známom judikáte R 28/1970.

Sťažovateľovi bola z celkovej uplatnenej sumy súdmi priznaná suma 37 278,50 Kč.

Intervenient v priebehu konania sťažovateľovi plnil vo výške 52 402 Kč, v dôsledku čoho

došlo v tejto časti na návrh sťažovateľa k zastaveniu konania. K tomu boli sťažovateľovi

súdmi priznané úroky z omeškania. Čo sa týka zvyšku istiny, žaloba sťažovateľa bola

zamietnutá. Znamená to, že úspech sťažovateľa predstavuje 51,8 % a úspech žalovaného

predstavuje 48,2 %. To vytvára legitímny priestor pre aplikáciu § 256 ods. 1 a § 255 ods. 2

, výsledkom ktorého je vyslovenie, že žiadna zo strán nemá

právo na náhradu trov konania.

III.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

9. Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,

pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ).

10. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

11. Jadrom sťažnosti je tvrdenie, že podaná žaloba o náhradu škody bola vlastne

spojením viacerých nárokov sťažovateľa do jedného konania. Z tejto okolnosti vyvodzuje

sťažovateľ záver, podľa ktorého mieru úspešnosti, resp. neúspešnosti jeho žaloby nebolo

možné posudzovať podľa celkového výsledku (teda, v akej miere bol úspešný, resp.

neúspešný z celkovej žalovanej sumy), ale jeho úspešnosť či neúspešnosť bolo treba

posudzovať pri každom jednotlivom uplatnenom nároku osobitne.

12. Okresný súd sa s právnym názorom sťažovateľa stotožnil, avšak krajský súd

dospel k záveru, že rozhodujúca je celková miera úspešnosti, resp. neúspešnosti žaloby

vychádzajúca zo súčtu všetkých jednotlivých položiek, ktoré boli žalobou uplatnené.

13. Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu sa javí ako dostatočná

a presvedčivá, nenesie v sebe známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti. Nič na tom

nemení skutočnosť, že sťažovateľ má na výklad dotknutých ustanovení iný názor.

14. V uvedenej súvislosti ústavný súd poznamenáva, že právny názor sťažovateľa

v danej veci možno považovať za ďalší možný legitímny výklad vo vzťahu k rozhodovaniu

o náhrade trov konania. Podstatné však je, že výklad zákonov je v primárnej právomoci

všeobecných súdov a pokiaľ je ich výklad ústavne konformný, ústavný súd nemá dôvod

do takéhoto výkladu zasahovať len preto, že existuje aj iný možný a takisto ústavne

konformný výklad.

15. Sťažovateľ opiera svoj názor spochybňujúci výklad krajského súdu o stanovisko

Najvyššieho súdu Slovenskej socialistickej republiky č. 28/1970 a v tejto súvislosti vyčíta

krajskému súdu, že konkrétne neodôvodnil, prečo danú vec nebolo možné posúdiť podľa

uvedeného judikátu.

15.1 Podľa stanoviska č. 28/1970 jednotlivé zložky práva na náhradu škody, ktorými

je vymedzený obsah náhrady škody, sa prejavujú ako samostatné čiastkové nároky; s touto

ich samostatnosťou je nutné počítať aj pri rozhodovaní o trovách konania. Určenie výšky

nároku na náhradu za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia je závislé

od znaleckého posudku, kým nárok na náhradu za stratu na zárobku je spravidla objektívne

určiteľný porovnaním doterajšieho zárobku pred úrazom a po ňom. Táto rozdielnosť

v spôsobe zistenia výšky nároku má význam pri použití § 142 Občianskeho súdneho

poriadku, lebo má za následok dvojaký režim rozhodovania o náhrade trov konania

pri čiastočnom neúspechu alebo pri stanovení nižšej náhrady za bolesť a za sťaženie

spoločenského uplatnenia ako bola požadovaná; pokiaľ ide o nárok na náhradu za stratu

na zárobku, bude sa nárok na náhradu trov konania spravovať § 142 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku, pokiaľ ide o nárok na náhradu za bolesť a za sťaženie spoločenského

uplatnenia, bude sa nárok na náhradu trov konania spravovať § 142 ods. 3 Občianskeho

súdneho poriadku.

16. Možno konštatovať, že uvedené stanovisko (na ktoré sťažovateľ vo svojej

argumentácii osobitne poukazuje) rieši otázku odlišného režimu náhrady trov konania

v prípade takých nárokov, ktorých výška závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého

posudku, a takých nárokov, ktorých výška je objektívne a presne určiteľná žalobcom.

V konečnom dôsledku to znamená, že záver krajského súdu o neaplikovateľnosti tohto

stanoviska na daný prípad sa nejaví ako arbitrárny či zjavne neodôvodnený.

17. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. januára 2019