Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 41/2019
PDF · 193.68 KB
No categories available
II. ÚS 41/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. januára 2019
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
Česká republika, zastúpeného advokátkou Mgr. Alenou Mikudovou, advokátska kancelária,
Orlická 16, Poprad, vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a 5 a čl. 46 ods. 1 a 4
Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Co 153/2017
a jeho uznesením z 11. septembra 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
31. decembra 2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci
namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a 5 a čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Prešove
(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Co 153/2017 a jeho uznesením
z 11. septembra 2018. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 27. decembra 2018.
2. Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením krajského súdu č. k. 19 Co 153/2017-711
z 11. septembra 2018 doručeným sťažovateľovi 24. októbra 2018 bol zmenený rozsudok
Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) č. k. 8 C 114/2006-633 zo 16. decembra
2014 v časti nároku sťažovateľa ako žalobcu na náhradu trov konania tak, že právo
na náhradu trov konania nebolo priznané žiadnej zo strán sporu.
Podľa názoru sťažovateľa tým došlo k porušeniu jeho označených práv podľa ústavy,
dohovoru a dodatkového protokolu.
3. Žalobou zo 16. júna 2006 vedenou okresným súdom pod sp. zn. 8 C 114/2006 sa
sťažovateľ ako žalobca domáhal v dôsledku dopravnej nehody, pri ktorej došlo k úplnému
zničeniu jeho motorového vozidla, zaplatenia náhrady škody z 13 rozličných dôvodov.
Požadoval A. rozdiel medzi obstarávacou cenou havarovaného vozidla a tým, čo dostala
spoločnosť RENAULT LEASING CZ, s. r. o., od ČSOB Pojišťovne, a. s., a následne
naúčtovala na ťarchu sťažovateľa v sume 68 504 Kč, B. pomernú časť zaplateného
poistného v rámci havarijného poistenia za obdobie od 20. januára 2004 do 28. júna 2004,
resp. od 29. júna 2004 do 19. januára 2005 v sume 7 975 Kč, C. náklady na naleptanie
bezpečnostných kódov na sklo jeho nového motorového vozidla v sume 717 Kč, D. náklady
právnych služieb spojených s uplatnením tu uvedených nárokov sťažovateľa pred podaním
žaloby v sume 15 529,50 Kč, E. náklady na montáž pneumatík na havarované vozidlo
v sume 6 409 Kč, F. náklady na prenájom náhradného vozidla na 2 mesiace v sume
20 000 Kč, G. cenu diaľničnej známky v sume 800 Kč, H. finančnú spoluúčasť pri uplatnení
havarijného poistenia v sume 13 250 Kč, I. rozdiel medzi oceňovacou cenou zničeného
vozidla po dopravnej nehode (150 000 Kč) a predajnou cenou vozidla (120 000 Kč)
vo výške 30 000 Kč, J. náklady na odtiahnutie zničeného vozidla sťažovateľa v sume
5 601 Kč, K. škodu v dôsledku straty zlatej retiazky v sume 3 960 Kč, L. časť nákladov
na náhradnú dopravu z miesta dopravnej nehody do miesta trvalého bydliska v sume 540 Kč
a M. príslušenstvo všetkých už uvedených nárokov pozostávajúce z úrokov z omeškania
v zákonom stanovenej výške.
V priebehu konania prebiehajúceho 8 rokov boli sťažovateľovi postupne viacerými
rozhodnutiami právoplatne priznané a vedľajším účastníkom (intervenientom) uznané, ako
aj následne uhradené nároky uvedené v bodoch D., F. až L. spolu s úrokom z omeškania
(bod M.). Nárok uvedený v bode E. vzal sťažovateľ počas konania späť. Vo zvyšku bola
žaloba neúspešná. Znamená to teda, že sťažovateľ uspel vo finančnom vyjadrení v sume
89 680,50 Kč, čo predstavuje 51,83 % sumy pôvodne uplatnenej žalobou.
Hoci sťažovateľ v konaní namietal, že ide o spojené konanie o viacerých jeho
nárokoch na náhradu škody (sťažovateľ si neuplatnil jeden nárok v sume 173 040,50 Kč, ale
viacero samostatných nárokov, o ktorých z dôvodu hospodárnosti všeobecné súdy konali
a rozhodovali v rámci jedného súdneho konania), krajský súd iba stroho odmietol na daný
prípad aplikovať závery rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít (osobitne judikát
R 28/1970) a jednotlivé samostatné čiastkové nároky sťažovateľa označil za „finančné
položky“, ktoré „však nie je možné považovať za samostatné čiastkové nároky, lebo nimi
bola iba kvantifikovaná celková výška škody, ktorá mala žalobcovi vzniknúť v dôsledku
dopravnej nehody, ktorú spôsobil žalovaný. Tu nejde o prípad, podrobne rozobratý
v notoricky známom judikáte R 28/1970.“. Ďalšie dôvody krajský súd neuviedol. Navyše sa
vôbec nevysporiadal ani s ďalšou argumentáciou, podľa ktorej žalovaný bol v celom konaní
úplne pasívny, v dôsledku čoho mu vznikli nepomerne nižšie náklady. Nevznikli mu ani
žiadne náklady spojené s právnym zastupovaním. Intervenientovi vystupujúcemu na jeho
strane žalovaný nijako nebránil v zbytočnom predlžovaní konania. Krajský súd úplne
prehliadol tú skutočnosť, že intervenient prejavil zjavnú neochotu plniť čokoľvek
v prospech sťažovateľa a hoci si bol vedomý, že sťažovateľovi vznikajú v konaní nemalé
výdavky, proti každému z jeho nárokov vznášal opakovane často zbytočné a riadne
neodôvodnené námietky, nenavrhol prerušenie konania a ani nesúhlasil s prerušením
konania pre účely mimosúdneho vysporiadania nárokov sťažovateľa, proti niektorým
nárokom sťažovateľa podal odvolanie, ktoré nezdôvodnil, bránil sa vysporiadaniu nároku
sťažovateľa na úhradu úrokov z omeškania, čo výrazne prispelo k zdĺhavosti konania
a zvýšeným nákladom.
4. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ namieta, že uznesenie krajského
súdu je výrazom neprípustnej svojvôle pri rozhodovaní o jeho nároku na náhradu trov
konania, keďže bez riadneho, preskúmateľného a presvedčivého odôvodnenia založeného
na precíznej právno-teoretickej analýze odmietol rešpektovať zjavné závery rozhodovacej
praxe najvyšších súdnych autorít, popierajúc tým obsah inštitútu procesného nároku
a princíp právnej istoty. Došlo aj k popretiu princípu materiálnej spravodlivosti, keďže
krajský súd nárok na náhradu trov konania posudzoval výlučne formalisticky. Skutočnosť,
že pomer úspechu a neúspechu sťažovateľa predstavuje v percentuálnom vyjadrení 51,83 %
k 48,17 %, sama osebe nie je dôvodom na popretie jeho nároku na náhradu trov konania.
Ustanovenie § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku ukladá súdu v prípade čiastočného
úspechu vo veci povinnosť pomerne rozdeliť náhradu trov konania a následne aj možnosť
nepriznať právo na náhradu trov konania žiadnej zo strán sporu, avšak percentuálna rovnosť
nie je bez ďalšieho dôvodom na nepriznanie náhrady trov konania, lebo ide iba o formálnu
matematickú rovnosť, a nie rovnosť nárokov na náhradu trov konania v ich finančnom
(materiálnom) vyjadrení.
Ak má byť podľa argumentácie sťažovateľa poskytovaná súdna ochrana spravodlivá,
musí napĺňať spravodlivosť nie iba formálne, ale musí zodpovedať samotnej podstate
princípu materiálneho právneho štátu. Poprieť právo na náhradu trov konania možno iba
v tom prípade, ak by nároky strán na náhradu trov konania boli vzájomne približne rovnaké
v ich finančnom vyjadrení. V takom prípade by pomerné priznanie práva na náhradu trov
konania nemalo žiadny praktický význam. V prípade zjavnej nerovnosti nárokov, ktorá je
v predmetnej veci medzi sťažovateľom a žalovaným viac ako len očividná, predstavuje
popretie práva na náhradu trov konania v pomernej časti iba formalistický (formálne
zjednodušujúci) výkon spravodlivosti vedúci k výraznej procesnej nerovnosti strán sporu.
Tej strane sporu, ktorej hrozia (vznikli) nepomerne nižšie náklady na konanie, sa „oplatí
súdiť“ (teda procesne nehospodárnym postupom bezdôvodne popierať aj zjavne dôvodné
nároky protistrany), zatiaľ čo druhá strana sporu, ktorej v dôsledku jej procesných
povinností a zákonom ustanovenej miestnej a vecnej príslušnosti súdu hrozia (vznikli)
v konaní nepomerne vyššie náklady, sa ocitne vo výrazne horšom procesnom postavení.
5. Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Krajský súd v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 19Co/153/2017 porušil
základné právo p. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy
Slovenskej republiky ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
prvej vety Dohovoru a právo na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 a 5 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu;
2. zrušuje uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 11. 9. 2018, č. k.
19Co/153/2017-711 a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie;
3. p. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške
1 000,00 €, ktoré je Krajský súd v Prešove povinný zaplatiť na účet p.
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu a
4. p. priznáva náhradu trov konania, ktorú je Krajský súd
v Prešove povinný zaplatiť na účet advokátky p. Mgr. Aleny Mikudovej do 1 mesiaca
od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
6. Z uznesenia krajského súdu č. k. 19 Co 153/2017-711 z 11. septembra 2018
vyplýva, že ním bol zmenený rozsudok okresného súdu č. k. 8 C 114/2006-633
zo 16. decembra 2014 vo výroku o trovách konania tak, že žiadna zo strán nemá právo
na náhradu trov konania. Intervenientovi na strane žalovaného sa priznáva proti
sťažovateľovi ako žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu
s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté okresným súdom samostatným uznesením.
Podľa konštatovania krajského súdu okresný súd zaviazal žalovaného jednak zaplatiť
sťažovateľovi úroky z omeškania vo výške 6 % ročne z konkrétne uvedených súm
a od konkrétne určených časových momentov, ale tiež zaplatiť sťažovateľovi trovy konania
vo výške 16 602,82 €.
Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie intervenient vystupujúci na strane
žalovaného. Jeho odvolacie námietky možno zhrnúť tak, že okresný súd jednak nesprávne
aplikoval § 142 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku, keď nezohľadnil pomerný
úspech strán v spore, a okrem toho odôvodnenie výroku okresného súdu o trovách konania
je nepreskúmateľné. Sťažovateľ bol toho názoru, že nárok na náhradu trov konania mu
patrí, lebo si proti žalovanému neuplatnil jeden nárok v celkovej sume 173 040,50 Kč, ale
viacero samostatných nárokov na náhradu škody, o ktorých z dôvodu hospodárnosti konali
a rozhodovali všeobecné súdy v rámci jedného súdneho konania. Sťažovateľ si preto
uplatňuje nárok na náhradu trov v prípade tých nárokov, v ktorých bol plne úspešný.
Podľa názoru krajského súdu žaloba sťažovateľa bola tvorená viacerými finančnými
položkami, ktoré však nie je možné považovať za samostatné čiastkové nároky, lebo nimi
bola iba kvantifikovaná celková výška škody, ktorá mala žalobcovi vzniknúť v dôsledku
dopravnej nehody, ktorú spôsobil žalovaný. Nejde tu preto o prípad podrobne rozobratý
v notoricky známom judikáte R 28/1970.
Sťažovateľovi bola z celkovej uplatnenej sumy súdmi priznaná suma 37 278,50 Kč.
Intervenient v priebehu konania sťažovateľovi plnil vo výške 52 402 Kč, v dôsledku čoho
došlo v tejto časti na návrh sťažovateľa k zastaveniu konania. K tomu boli sťažovateľovi
súdmi priznané úroky z omeškania. Čo sa týka zvyšku istiny, žaloba sťažovateľa bola
zamietnutá. Znamená to, že úspech sťažovateľa predstavuje 51,8 % a úspech žalovaného
predstavuje 48,2 %. To vytvára legitímny priestor pre aplikáciu § 256 ods. 1 a § 255 ods. 2
Civilného sporového poriadku, výsledkom ktorého je vyslovenie, že žiadna zo strán nemá
právo na náhradu trov konania.
III.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
9. Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,
pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
10. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
11. Jadrom sťažnosti je tvrdenie, že podaná žaloba o náhradu škody bola vlastne
spojením viacerých nárokov sťažovateľa do jedného konania. Z tejto okolnosti vyvodzuje
sťažovateľ záver, podľa ktorého mieru úspešnosti, resp. neúspešnosti jeho žaloby nebolo
možné posudzovať podľa celkového výsledku (teda, v akej miere bol úspešný, resp.
neúspešný z celkovej žalovanej sumy), ale jeho úspešnosť či neúspešnosť bolo treba
posudzovať pri každom jednotlivom uplatnenom nároku osobitne.
12. Okresný súd sa s právnym názorom sťažovateľa stotožnil, avšak krajský súd
dospel k záveru, že rozhodujúca je celková miera úspešnosti, resp. neúspešnosti žaloby
vychádzajúca zo súčtu všetkých jednotlivých položiek, ktoré boli žalobou uplatnené.
13. Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu sa javí ako dostatočná
a presvedčivá, nenesie v sebe známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti. Nič na tom
nemení skutočnosť, že sťažovateľ má na výklad dotknutých ustanovení iný názor.
14. V uvedenej súvislosti ústavný súd poznamenáva, že právny názor sťažovateľa
v danej veci možno považovať za ďalší možný legitímny výklad vo vzťahu k rozhodovaniu
o náhrade trov konania. Podstatné však je, že výklad zákonov je v primárnej právomoci
všeobecných súdov a pokiaľ je ich výklad ústavne konformný, ústavný súd nemá dôvod
do takéhoto výkladu zasahovať len preto, že existuje aj iný možný a takisto ústavne
konformný výklad.
15. Sťažovateľ opiera svoj názor spochybňujúci výklad krajského súdu o stanovisko
Najvyššieho súdu Slovenskej socialistickej republiky č. 28/1970 a v tejto súvislosti vyčíta
krajskému súdu, že konkrétne neodôvodnil, prečo danú vec nebolo možné posúdiť podľa
uvedeného judikátu.
15.1 Podľa stanoviska č. 28/1970 jednotlivé zložky práva na náhradu škody, ktorými
je vymedzený obsah náhrady škody, sa prejavujú ako samostatné čiastkové nároky; s touto
ich samostatnosťou je nutné počítať aj pri rozhodovaní o trovách konania. Určenie výšky
nároku na náhradu za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia je závislé
od znaleckého posudku, kým nárok na náhradu za stratu na zárobku je spravidla objektívne
určiteľný porovnaním doterajšieho zárobku pred úrazom a po ňom. Táto rozdielnosť
v spôsobe zistenia výšky nároku má význam pri použití § 142 Občianskeho súdneho
poriadku, lebo má za následok dvojaký režim rozhodovania o náhrade trov konania
pri čiastočnom neúspechu alebo pri stanovení nižšej náhrady za bolesť a za sťaženie
spoločenského uplatnenia ako bola požadovaná; pokiaľ ide o nárok na náhradu za stratu
na zárobku, bude sa nárok na náhradu trov konania spravovať § 142 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku, pokiaľ ide o nárok na náhradu za bolesť a za sťaženie spoločenského
uplatnenia, bude sa nárok na náhradu trov konania spravovať § 142 ods. 3 Občianskeho
súdneho poriadku.
16. Možno konštatovať, že uvedené stanovisko (na ktoré sťažovateľ vo svojej
argumentácii osobitne poukazuje) rieši otázku odlišného režimu náhrady trov konania
v prípade takých nárokov, ktorých výška závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého
posudku, a takých nárokov, ktorých výška je objektívne a presne určiteľná žalobcom.
V konečnom dôsledku to znamená, že záver krajského súdu o neaplikovateľnosti tohto
stanoviska na daný prípad sa nejaví ako arbitrárny či zjavne neodôvodnený.
17. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. januára 2019