Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 31/2019
PDF · 222.41 KB
No categories available
II. ÚS 31/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. januára 2019
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Omsktechuglerod OOO (Omsk
Carbon Group OOO), Pushkina 17/1, Omsk, Ruská federácia, právne zastúpenej
advokátskou kanceláriou JUDr. Martin Repáň, advokát s. r. o., Mamateyova 12, Bratislava,
v mene ktorej koná advokát JUDr. Martin Repáň, vo veci namietaného porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Okresného
súdu Košice I sp. zn. 20 Er 1829/2017 z 12. júla 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Omsktechuglerod OOO (Omsk Carbon
Group OOO) o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. septembra
2018 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Omsktechuglerod OOO [Omsk Carbon
Group OOO (ďalej len „sťažovateľka“)], ktorou namietala porušenie základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), porušenie práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu
Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 20 Er 1829/2017 z 12. júla 2018 (ďalej len
„napadnuté uznesenie“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka na základe rozsudku vydaného
Medzinárodným rozhodcovským súdom ICC v Ženeve č. 20808/MHM z 22. novembra
2016 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“) bola povinná zaplatiť určité peňažné prostriedky
obchodným spoločnostiam a
(ďalej len „žalobcovia“) a zároveň aj žalobcovia boli povinní
zaplatiť sťažovateľke istú sumu peňažných prostriedkov.
Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že žiadna zo strán sporu svoje povinnosti nesplnila.
Žalobcovia začali svoje nároky vyplývajúce z rozhodcovského rozsudku vymáhať
v exekučnom konaní.
3. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: «Dňa 23.05.2017 súdny exekútor
podal na prepravu prostredníctvom kuriéra DHL zásielku obsahujúcu o.i. aj
upovedomenie o začatí exekúcie zo dňa 30.03.2017 (ďalej tiež „Upovedomenie“).
Dňa 25.05.2017 bola zásielka v cudzine - mesto Omsk, Ruská Federácia doručená
Sťažovateľovi.
Voči Upovedomeniu podal Sťažovateľ námietky, v ktorých žiadal Exekúciu ako
protizákonnú zastaviť.
Uznesením OS Košice I, vydaným dňa 19.09.2017 (doručeným Sťažovateľovi dňa
02.10.2017) v konaní sp. zn. 20 Er 1829/2017 exekučný súd námietkam Sťažovateľa
čiastočne (z dôvodu uplatnenia kompenzačnej námietky) vyhovel. Vo zvyšnej časti námietky
zamietol.
Vzhľadom na existujúcu judikatúru vo veci relevantných prostriedkov procesnej
obrany Sťažovateľa v exekučnom konaní, Sťažovateľ podaním zo dňa 18.10.2017 požiadal
exekučný súd aby:
a) Exekúciu odložil;
b) Exekúciu, ako neprípustnú, zastavil,
O návrhu na odklad a zastavenie Exekúcie exekučný súd rozhodol Uznesením zo dňa
12.07.2018, vydaným v konaní sp. zn. 20 Er 1829/2017 (ďalej len „Uznesenie“), pričom
návrhu Sťažovateľa na odklad Exekúcie ani návrhu na zastavenie Exekúcie nevyhovel.»
4. Sťažovateľka vidí porušenie už označených práv napadnutým uznesením najmä
v tom, že „a) exekučný súd v rámci vedenia Exekúcie úplne ignoroval ustanovenie § 44
ods. 6 Exekučného poriadku, čím odňal Sťažovateľovi základný prostriedok procesnej
obrany;
b) Sťažovateľovi nikdy nebolo zákonným spôsobom doručené Upovedomenie,
a napriek tejto skutočnosti súd dodnes vedie Exekúciu na majetok Sťažovateľa;
c) exekučný súd v rámci Exekúcie ignoroval existujúcu judikatúru;
d) v Uznesení absentuje relevantné odôvodnenie podstatných argumentov
Sťažovateľa, čím je Uznesenie arbitrárne.“.
5. K námietke týkajúcej sa skutočnosti, že exekučný súd nepostupoval podľa § 44
ods. 6 Exekučného poriadku sťažovateľka uviedla: „Podľa §44 ods. 6 Exekučného poriadku
ak sa navrhuje vykonanie exekúcie na podklade cudzieho exekučného titulu, ktorého
uznanie sa nevyslovuje osobitným rozhodnutím, ktorý bol osvedčený podľa osobitného
predpisu, alebo ak bol súdu doručený návrh na vykonanie cudzieho rozhodnutia z cudziny
osobitným postupom upraveným medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika
viazaná, alebo ak takáto medzinárodná zmluva upravuje, že návrh na uznanie a výkon
cudzieho exekučného titulu sa podáva na súd, doručí súd návrh na vykonanie exekúcie
povinnému do vlastných rúk; to neplatí, ak o uznaní súd rozhodol v osobitnom konaní.
Exekučný súd bol pred vydaním poverenia povinný doručiť návrh na vykonanie
exekúcie Sťažovateľovi do vlastných rúk a poskytnúť Sťažovateľovi pätnásť (15) dňovú
lehotu na uvedenie dôvodov, ktoré by uznaniu alebo vykonaniu Rozhodcovského rozsudku
bránili. Vzhľadom na skutočnosť, že exekučný súd tak neurobil, odňal Sťažovateľovi právo
uviesť dôvody, ktoré by uznaniu alebo vykonaniu cudzieho exekučného titulu bránili,
resp. podať návrh na jeho samostatné uznanie.“
6. Podľa názoru sťažovateľky okresný súd „... dodnes vedie Exekúciu na majetok
Sťažovateľa, a to napriek tomu, že v čase rozhodovania existovala relevantná judikatúra
Najvyššieho súdu SR, ktorú však exekučný súd ignoroval, čim porušil právo Sťažovateľa
na súdnu ochranu a spravodlivý proces.“.
7. Sťažovateľka uviedla, že prvýkrát jej bolo upovedomenie o začatí exekúcie
doručené prostredníctvom kuriéra v meste Omsk 25. mája 2017 a druhýkrát jej bolo
doručené prostredníctvom pošty v cudzine 9. júna 2017. Sťažovateľka uviedla: „Podľa §34
ods. 1 Exekučného poriadku Súdy... ak rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch
a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, sú povinní oznámiť exekútorovi na jeho
písomnú žiadosť údaje o majetku povinného, ktoré sú im známe z ich úradnej činnosti
a ktoré sú potrebné na vykonanie exekúcie. Ak je tieto údaje potrebné zistiť v cudzine,
exekútor požiada súd, ktorý ho poveril vykonaním exekúcie, o vypracovanie dožiadania
o právnu pomoc a jeho zaslanie do cudziny. To platí aj v prípade, ak je nutné doručiť
písomnosť adresátovi v cudzine.
Povinnosti exekútora (a zároveň súdu) o doručovaní písomností do cudziny upravuje
tiež Haagsky dohovor z roku 1965 (Dohovor o doručovaní súdnych a mimosúdnych
písomností v cudzine v občianskych a obchodných veciach (Vyhláška MZV SR 85/1982 Zb.),
podľa ktorého Tento Dohovor sa použije vo všetkých občianskych a obchodných veciach,
keď sa má súdna alebo mimosúdna písomnosť zaslať do cudziny, aby tam bola doručená.
(Článok 1 Dohovoru).
Exekútor (a súd) boli povinní Upovedomenie doručiť Sťažovateľovi spôsobom
uvedeným v Dohovore, čo však neurobili. Takýto postup má za následok, že Upovedomenie
nebolo Sťažovateľovi nikdy platne doručené.“
8. V závere sťažnosti sťažovateľka uviedla, že napadnuté uznesenie je arbitrárne,
pretože sa okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia nevysporiadal so všetkými
relevantnými argumentmi prednesenými sťažovateľkou v exekučnom konaní.
9. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého
uznesenia a o jej sťažnosti rozhodol nálezom: „Základné právo Sťažovateľa na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý
súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Košice I, v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Er 1829/2017
porušené bolo.
Uznesenie Okresného súdu Košice I, vydané dňa 12.07.2018 v konaní sp. zn.
20 Er 1829/2017 ústavný súd zrušuje a vracia Okresnému súdu Košice I na ďalšie konanie.
Súd priznáva Sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 39.386,05 EUR, ktoré
mu je Okresný súd Košice I povinný vyplatiť do dvoch (2) mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
Okresný súd Košice I je povinný uhradiť Sťažovateľovi trovy konania do pätnástich
(15) dní od doručenia tohto nálezu na účet právneho zástupcu Sťažovateľa...“
II.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
12. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
13. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý
sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde.
14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom.
15. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
16. Okresný súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia vo vzťahu
k návrhu na odklad exekúcie uviedol: „Súdny exekútor v podaní doručenom tunajšiemu
súdu dňa 4.5.2018 a opätovne v podaní zo dňa 3.7.2018 oznámil, že vzhľadom na podanie
právneho zástupcu oprávneného zo dňa 23.4.2018 je zrejmé, že v kalendárnom mesiaci
február 2018 (t. j. po až po podaní návrhu na odklad exekúcie zo strany povinného) došlo
k úhrade celého vymáhaného nároku oprávneného, s výnimkou trov právneho zastúpenia
oprávneného, súdneho poplatku a trov exekúcie. Predmetné exekučné konanie je teda
v súčasnosti vedené na vymoženie neuhradenej časti vymáhaného nároku (trovy právneho
zastúpenia, súdny poplatok a trovy exekúcie), pričom takmer celá výška tohto zostatku
vymáhaného nároku vymáhaného v predmetnom exekučnom konaní je deponovaná
dlžníkom povinného... a to na podklade doručeného príkazu na začatie exekúcie prikázaním
iných peňažných pohľadávok.
Podľa ust. § 56 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (ďalej len EP) v znení účinnom do 31.3.2017, na návrh povinného môže súd (§ 45)
povoliť odklad exekúcie, ak sa povinný bez svojej viny ocitol prechodne v takom postavení,
že by neodkladná exekúcia mohla mať pre neho alebo pre príslušníkov jeho rodiny zvlášť
nepriaznivé následky a oprávnený by nebol odkladom exekúcie vážne poškodený. Odklad
exekúcie môže súd povoliť iba na návrh povinného, ktorý je fyzickou osobou.
Podľa ust. § 56 ods. 2 EP v znení účinnom do 31.3.2017, aj bez návrhu môže súd
povoliť odklad exekúcie, ak možno očakávať, že exekúcia bude zastavená.
Povinný nepreukázal ani jednu zo zákonných náležitosti pre povolenie odkladu
exekúcie. Z obsahu podania povinného vyplýva, že o povolenie odkladu žiada v zmysle
ust. § 56 ods. 2 EP, v zmysle ktorého aj bez návrhu môže súd povoliť odklad exekúcie,
ak možno očakávať, že exekúcia bude zastavená. Nakoľko však povinný vo svojom podaní
súdu nepredložil žiadne dôkazy nasvedčujúce, že exekúcia bude zastavená, súd má
za preukázané, že nie sú splnené dôvody na zastavenie exekúcie v zmysle uvedeného
ustanovenia. V exekučnom konaní spadá dôkazné bremeno výlučne na ťarchu povinného
a je preto nutné aby povinný všetky svoje tvrdenia, ktoré uvádza vo svojom podaní podložil
relevantnými dôkazmi, ktoré by súd mohol preskúmať a následne vyvodiť záver. Nakoľko
však povinný súdu nepredložil ani jeden dôkaz, ktorý by súd mohol preskúmať a prípadne
následne dospieť k záveru, že je možné očakávať, že exekúcia bude zastavená, súd dospel
k záveru, že podanie povinného je nepreskúmateľné, nakoľko v podaní absentujú základné
prvky odôvodňujúce povolenie odkladu a to relevantné dôkazy, ktorými by boli tvrdenia
povinného preukázané. Na základe uvedeného ani z tohto dôvodu nemá súd za preukázané,
aby bol návrh na odklad exekúcie dôvodný, preto podanému návrhu nevyhovel.“
17. Sťažovateľka návrh na zastavenie exekúcie odôvodnila najmä nedodržaním
postupu pri vydaní poverenia exekútora na vykonanie exekúcie [§ 57 ods. 1 písm. a)
Exekučného poriadku] a tiež požadovala zastavenie exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. g)
Exekučného poriadku (exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlási za neprípustnú,
pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať).
Okresný súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia vo vzťahu
k návrhu na zastavenie exekúcie uviedol: „Skončenie exekúcie vymožením pohľadávky, jej
príslušenstva a trov exekúcie je jedným zo zákonných spôsobov, ktorým sa exekúcia zastaví
bez toho, aby súd musel vydať osobitné rozhodnutie o zastavení exekúcie. V danom prípade
povinný uhradil po podaní návrhu na odklad exekúcie iba časť pohľadávky, preto v časti,
ktorú povinný zaplatil, exekútor upustí od vykonania exekúcie a vo zvyšnej časti exekúcia
pokračuje až do vymoženia dlžnej sumy. O tom však súd nerozhoduje uznesením o zastavení
exekúcie, pretože v časti uhradenej pohľadávky je exekúcia skončená samotným upustením
exekútora od vykonávania exekúcie. Súd nemôže rozhodovať o zastavení exekúcie, nakoľko
uznesením nemôže čiastočne zastaviť exekúciu, ktorá už je v časti uhradenej pohľadávky
skončená... Plnenie povinného v priebehu exekúcie nie je možné považovať za dobrovoľné,
preto sa považuje úhrada pohľadávky za istinu, ktorú vymohol exekútor v priebehu
exekúcie, i keď pohľadávku uhradil povinný priamo oprávnenému. V tejto časti je exekúcia
skončená, nakoľko vzhľadom na uvedené skutočnosti, de iure súd nemá čo zastavovať.
V časti nezaplatenej pohľadávky výkon exekúcie pokračuje, nakoľko povinný nepreukázal
existenciu žiadneho zákonného dôvodu, pre ktorý musí súd exekúciu zastaviť vo zvyšnej
časti. Na záver súd poukazuje na tú skutočnosť, že povinný opakovane žiada a namieta tie
isté skutočnosti, aké uviedol vo svojich predchádzajúcich podaniach (námietky proti
exekúcii), návrhom na zastavenie exekúcie, pri ktorom povinný uvádza rovnaký skutkový
základ ako v predošlých podaniach, o ktorých bolo už právoplatne rozhodnuté, povinný tým
marí uplatnenie základného práva oprávneného na uspokojenie jeho pohľadávky
vymáhanej v tomto exekučnom konaní.“
III.
18. Napadnutým uznesením okresný súd nevyhovel návrhu sťažovateľky
na zastavenie exekúcie, resp. návrhu na odklad exekúcie. Sťažovateľka ako nosné
argumenty, pre ktoré podľa jej názoru mala byť exekúcia zastavená a odložená, uviedla
najmä nedodržanie postupu podľa § 44 ods. 6 Exekučného poriadku okresným súdom,
nesprávny postup exekútora pri doručovaní upovedomenia o začatí exekúcie do cudziny,
odklon rozhodovania okresného súdu od rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a nedostatočné odôvodnenie napadnutého uznesenia.
19. Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či okresný súd napadnuté uznesenie
primeraným spôsobom odôvodnil, či ho nemožno považovať za arbitrárne, a teda
z ústavného hľadiska za neakceptovateľné a neudržateľné, a či postupom okresného súdu
nedošlo k zásahu do sťažovateľkou už označených práv.
20. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani posúdenie ich skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
21. Ústavný súd v záujme zachovania právnej istoty požiadal okresný súd o zaslanie
spisu vedeného v exekučnom konaní sp. zn. 20 Er 1829/2017 s cieľom preskúmania postupu
okresného súdu.
22. Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,
pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 88/07, II. ÚS 18/2018).
23. Ústavný súd z predloženého spisu zistil, že 21. apríla 2017 bola okresnému súdu
doručená žiadosť o súčinnosť pri doručení upovedomenia o začatí exekúcie v zmysle § 34
ods. 1 v spojení s § 42 ods. 14 Exekučného poriadku.
Okresný súd prípisom zo 16. mája 2017 exekútorovi oznámil, že jeho žiadosť
o doručenie upovedomenia považuje za bezpredmetnú a argumentoval tým, že
„... v osobitných prípadoch podľa § 107 ods. 2 adresát neuviedol inú adresu
na doručovanie, doručuje súd písomnosti... právnickej osobe na adresu sídla zapísaného
v obchodnom registri alebo inom verejnom registri, to znamená, že Upovedomenie o začatí
exekúcie sa povinnému, ktorý je právnickou osobou, doručuje na adresu jej sídla... Ak však
strana žiadnu adresu neuvedie, ustanovenie § 106 CSP zavádza koncepciu prísnej
objektívnej zodpovednosti za správnosť údajov zapísaných vo verejných registroch... Inými
verejnými registrami podľa § 106 ods. 1 písm. b) CSP sa pritom rozumejú nielen verejné
registre spravované štátnymi orgánmi Slovenskej republiky, ale aj verejné registre
spravované v iných štátoch.“.
24. Z už uvedeného vyplýva neopodstatnenosť námietky sťažovateľky, pokiaľ
namietala postup exekútora pri doručovaní upovedomenia o začatí exekúcie, vzhľadom
na skutočnosť, že exekútor postupoval v zmysle pokynov okresného súdu. Zo sťažnosti ako
aj z predloženého spisu vyplýva, že samotné upovedomenie bolo sťažovateľke doručené
a sťažovateľka využila prostriedok procesnej obrany, ktorý priamo nadväzuje na doručenie
upovedomenia o začatí exekúcie, keď podala námietky proti exekúcii, o ktorých okresný
súd rozhodol.
25. K námietke sťažovateľky týkajúcej sa nedodržania postupu podľa § 44 ods. 6
Exekučného poriadku (nedoručenie návrhu na vykonanie exekúcie povinnému) ústavný súd
poukazuje na odôvodnenie napadnutého uznesenia, v ktorom okresný súd uviedol:
„... povinný opakovane žiada a namieta tie isté skutočnosti, aké uviedol vo svojich
predchádzajúcich podaniach (námietky proti exekúcii), návrhom na zastavenie exekúcie,
pri ktorom povinný uvádza rovnaký skutkový základ ako v predošlých podaniach, o ktorých
bolo už právoplatne rozhodnuté, povinný tým marí uplatnenie základného práva
oprávneného na uspokojenie jeho pohľadávky vymáhanej v tomto exekučnom konaní.“
Ústavný súd poukazuje tiež na skutočnosť, že napriek tvrdeniu sťažovateľky
o nezákonnosti vedenia exekúcie, sťažovateľka po podaní návrhu na odklad exekúcie
uhradila vymáhaný nárok oprávneného s výnimkou trov právneho zastúpenia oprávneného,
súdneho poplatku a trov exekúcie.
26. K sťažovateľkinmu tvrdeniu o odklone okresného súdu pri rozhodovaní od praxe
najvyššieho súdu treba vo všeobecnosti zdôrazniť, že právne závery všeobecných súdov
obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných
sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky.
27. Na záver ústavný súd poukazuje na skutočnosť zistenú z predloženého spisu, že
súdny exekútor listom z 22. novembra 2018 (teda po podaní ústavnej sťažnosti) predložil
návrh na zastavenie exekúcie, v ktorom uviedol, že „Pohľadávka oprávneného bola
v predmetnom konaní uhradená... V rozsahu trov exekúcie oprávneného... bola jeho
pohľadávka vymožená... Súdny exekútor však k dnešnému dňu eviduje v predmetnom konaní
neuhradený zostatok trov exekúcie...“.
28. Ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie nemožno považovať za svojvoľné
či neodôvodnené a ani za také, ktoré by popieralo účel a zmysel zákona.
29. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že medzi
obsahom základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne
konanie (čl. 46 ústavy a čl. 6 dohovoru) a napadnutým uznesením okresného súdu
neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie reálne mohol rozhodnúť o porušení sťažovateľkou označených práv.
V tomto smere ústavný súd konštatuje, že závery okresného súdu nemožno považovať
za svojvoľné či neodôvodnené a ani za také, ktoré by popierali účel a zmysel zákona.
30. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi názormi okresného súdu
nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti týchto názorov.
31. Keďže ústavný súd vzhľadom na uvedené nezistil žiadnu možnosť porušenia
sťažovateľkou označených práv, dospel k záveru, že je sťažnosť neopodstatnená, a preto ju
z tohto dôvodu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. januára 2019