Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 31/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. januára 2019

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Omsktechuglerod OOO (Omsk

Carbon Group OOO), Pushkina 17/1, Omsk, Ruská federácia, právne zastúpenej

advokátskou kanceláriou JUDr. Martin Repáň, advokát s. r. o., Mamateyova 12, Bratislava,

v mene ktorej koná advokát JUDr. Martin Repáň, vo veci namietaného porušenia

základného práva podľa a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Okresného

súdu Košice I sp. zn. z 12. júla 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Omsktechuglerod OOO (Omsk Carbon

Group OOO) o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. septembra

2018 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Omsktechuglerod OOO [Omsk Carbon

Group OOO (ďalej len „sťažovateľka“)], ktorou namietala porušenie základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa (ďalej len

„ústava“), porušenie práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu

Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 12. júla 2018 (ďalej len

„napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka na základe rozsudku vydaného

Medzinárodným rozhodcovským súdom ICC v Ženeve č. 20808/MHM z 22. novembra

2016 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“) bola povinná zaplatiť určité peňažné prostriedky

obchodným spoločnostiam a

(ďalej len „žalobcovia“) a zároveň aj žalobcovia boli povinní

zaplatiť sťažovateľke istú sumu peňažných prostriedkov.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že žiadna zo strán sporu svoje povinnosti nesplnila.

Žalobcovia začali svoje nároky vyplývajúce z rozhodcovského rozsudku vymáhať

v exekučnom konaní.

3. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: «Dňa 23.05.2017 súdny exekútor

podal na prepravu prostredníctvom kuriéra DHL zásielku obsahujúcu o.i. aj

upovedomenie o začatí exekúcie zo dňa 30.03.2017 (ďalej tiež „Upovedomenie“).

Dňa 25.05.2017 bola zásielka v cudzine - mesto Omsk, Ruská Federácia doručená

Sťažovateľovi.

Voči Upovedomeniu podal Sťažovateľ námietky, v ktorých žiadal Exekúciu ako

protizákonnú zastaviť.

Uznesením OS Košice I, vydaným dňa 19.09.2017 (doručeným Sťažovateľovi dňa

02.10.2017) v konaní sp. zn. exekučný súd námietkam Sťažovateľa

čiastočne (z dôvodu uplatnenia kompenzačnej námietky) vyhovel. Vo zvyšnej časti námietky

zamietol.

Vzhľadom na existujúcu judikatúru vo veci relevantných prostriedkov procesnej

obrany Sťažovateľa v exekučnom konaní, Sťažovateľ podaním zo dňa 18.10.2017 požiadal

exekučný súd aby:

a) Exekúciu odložil;

b) Exekúciu, ako neprípustnú, zastavil,

O návrhu na odklad a zastavenie Exekúcie exekučný súd rozhodol Uznesením zo dňa

12.07.2018, vydaným v konaní sp. zn. (ďalej len „Uznesenie“), pričom

návrhu Sťažovateľa na odklad Exekúcie ani návrhu na zastavenie Exekúcie nevyhovel.»

4. Sťažovateľka vidí porušenie už označených práv napadnutým uznesením najmä

v tom, že „a) exekučný súd v rámci vedenia Exekúcie úplne ignoroval ustanovenie § 44

ods. 6 Exekučného poriadku, čím odňal Sťažovateľovi základný prostriedok procesnej

obrany;

b) Sťažovateľovi nikdy nebolo zákonným spôsobom doručené Upovedomenie,

a napriek tejto skutočnosti súd dodnes vedie Exekúciu na majetok Sťažovateľa;

c) exekučný súd v rámci Exekúcie ignoroval existujúcu judikatúru;

d) v Uznesení absentuje relevantné odôvodnenie podstatných argumentov

Sťažovateľa, čím je Uznesenie arbitrárne.“.

5. K námietke týkajúcej sa skutočnosti, že exekučný súd nepostupoval podľa § 44

ods. 6 Exekučného poriadku sťažovateľka uviedla: „Podľa §44 ods. 6 Exekučného poriadku

ak sa navrhuje vykonanie exekúcie na podklade cudzieho exekučného titulu, ktorého

uznanie sa nevyslovuje osobitným rozhodnutím, ktorý bol osvedčený podľa osobitného

predpisu, alebo ak bol súdu doručený návrh na vykonanie cudzieho rozhodnutia z cudziny

osobitným postupom upraveným medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika

viazaná, alebo ak takáto medzinárodná zmluva upravuje, že návrh na uznanie a výkon

cudzieho exekučného titulu sa podáva na súd, doručí súd návrh na vykonanie exekúcie

povinnému do vlastných rúk; to neplatí, ak o uznaní súd rozhodol v osobitnom konaní.

Exekučný súd bol pred vydaním poverenia povinný doručiť návrh na vykonanie

exekúcie Sťažovateľovi do vlastných rúk a poskytnúť Sťažovateľovi pätnásť (15) dňovú

lehotu na uvedenie dôvodov, ktoré by uznaniu alebo vykonaniu Rozhodcovského rozsudku

bránili. Vzhľadom na skutočnosť, že exekučný súd tak neurobil, odňal Sťažovateľovi právo

uviesť dôvody, ktoré by uznaniu alebo vykonaniu cudzieho exekučného titulu bránili,

resp. podať návrh na jeho samostatné uznanie.“

6. Podľa názoru sťažovateľky okresný súd „... dodnes vedie Exekúciu na majetok

Sťažovateľa, a to napriek tomu, že v čase rozhodovania existovala relevantná judikatúra

Najvyššieho súdu SR, ktorú však exekučný súd ignoroval, čim porušil právo Sťažovateľa

na súdnu ochranu a spravodlivý proces.“.

7. Sťažovateľka uviedla, že prvýkrát jej bolo upovedomenie o začatí exekúcie

doručené prostredníctvom kuriéra v meste Omsk 25. mája 2017 a druhýkrát jej bolo

doručené prostredníctvom pošty v cudzine 9. júna 2017. Sťažovateľka uviedla: „Podľa §34

ods. 1 Exekučného poriadku Súdy... ak rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch

a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, sú povinní oznámiť exekútorovi na jeho

písomnú žiadosť údaje o majetku povinného, ktoré sú im známe z ich úradnej činnosti

a ktoré sú potrebné na vykonanie exekúcie. Ak je tieto údaje potrebné zistiť v cudzine,

exekútor požiada súd, ktorý ho poveril vykonaním exekúcie, o vypracovanie dožiadania

o právnu pomoc a jeho zaslanie do cudziny. To platí aj v prípade, ak je nutné doručiť

písomnosť adresátovi v cudzine.

Povinnosti exekútora (a zároveň súdu) o doručovaní písomností do cudziny upravuje

tiež Haagsky dohovor z roku 1965 (Dohovor o doručovaní súdnych a mimosúdnych

písomností v cudzine v občianskych a obchodných veciach (Vyhláška MZV SR ),

podľa ktorého Tento Dohovor sa použije vo všetkých občianskych a obchodných veciach,

keď sa má súdna alebo mimosúdna písomnosť zaslať do cudziny, aby tam bola doručená.

(Článok 1 Dohovoru).

Exekútor (a súd) boli povinní Upovedomenie doručiť Sťažovateľovi spôsobom

uvedeným v Dohovore, čo však neurobili. Takýto postup má za následok, že Upovedomenie

nebolo Sťažovateľovi nikdy platne doručené.“

8. V závere sťažnosti sťažovateľka uviedla, že napadnuté uznesenie je arbitrárne,

pretože sa okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia nevysporiadal so všetkými

relevantnými argumentmi prednesenými sťažovateľkou v exekučnom konaní.

9. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého

uznesenia a o jej sťažnosti rozhodol nálezom: „Základné právo Sťažovateľa na súdnu a inú

právnu ochranu podľa a právo na spravodlivý

súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Košice I, v konaní vedenom pod sp. zn.

porušené bolo.

Uznesenie Okresného súdu Košice I, vydané dňa 12.07.2018 v konaní sp. zn.

ústavný súd zrušuje a vracia Okresnému súdu Košice I na ďalšie konanie.

Súd priznáva Sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 39.386,05 EUR, ktoré

mu je Okresný súd Košice I povinný vyplatiť do dvoch (2) mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

Okresný súd Košice I je povinný uhradiť Sťažovateľovi trovy konania do pätnástich

(15) dní od doručenia tohto nálezu na účet právneho zástupcu Sťažovateľa...“

II.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

12. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

13. Základné právo na súdnu ochranu podľa zaručuje, že každý

sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde.

14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom.

15. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

16. Okresný súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia vo vzťahu

k návrhu na odklad exekúcie uviedol: „Súdny exekútor v podaní doručenom tunajšiemu

súdu dňa 4.5.2018 a opätovne v podaní zo dňa 3.7.2018 oznámil, že vzhľadom na podanie

právneho zástupcu oprávneného zo dňa 23.4.2018 je zrejmé, že v kalendárnom mesiaci

február 2018 (t. j. po až po podaní návrhu na odklad exekúcie zo strany povinného) došlo

k úhrade celého vymáhaného nároku oprávneného, s výnimkou trov právneho zastúpenia

oprávneného, súdneho poplatku a trov exekúcie. Predmetné exekučné konanie je teda

v súčasnosti vedené na vymoženie neuhradenej časti vymáhaného nároku (trovy právneho

zastúpenia, súdny poplatok a trovy exekúcie), pričom takmer celá výška tohto zostatku

vymáhaného nároku vymáhaného v predmetnom exekučnom konaní je deponovaná

dlžníkom povinného... a to na podklade doručeného príkazu na začatie exekúcie prikázaním

iných peňažných pohľadávok.

Podľa ust. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti (ďalej len EP) v znení účinnom do 31.3.2017, na návrh povinného môže súd (§ 45)

povoliť odklad exekúcie, ak sa povinný bez svojej viny ocitol prechodne v takom postavení,

že by neodkladná exekúcia mohla mať pre neho alebo pre príslušníkov jeho rodiny zvlášť

nepriaznivé následky a oprávnený by nebol odkladom exekúcie vážne poškodený. Odklad

exekúcie môže súd povoliť iba na návrh povinného, ktorý je fyzickou osobou.

Podľa ust. § 56 ods. 2 EP v znení účinnom do 31.3.2017, aj bez návrhu môže súd

povoliť odklad exekúcie, ak možno očakávať, že exekúcia bude zastavená.

Povinný nepreukázal ani jednu zo zákonných náležitosti pre povolenie odkladu

exekúcie. Z obsahu podania povinného vyplýva, že o povolenie odkladu žiada v zmysle

ust. § 56 ods. 2 EP, v zmysle ktorého aj bez návrhu môže súd povoliť odklad exekúcie,

ak možno očakávať, že exekúcia bude zastavená. Nakoľko však povinný vo svojom podaní

súdu nepredložil žiadne dôkazy nasvedčujúce, že exekúcia bude zastavená, súd má

za preukázané, že nie sú splnené dôvody na zastavenie exekúcie v zmysle uvedeného

ustanovenia. V exekučnom konaní spadá dôkazné bremeno výlučne na ťarchu povinného

a je preto nutné aby povinný všetky svoje tvrdenia, ktoré uvádza vo svojom podaní podložil

relevantnými dôkazmi, ktoré by súd mohol preskúmať a následne vyvodiť záver. Nakoľko

však povinný súdu nepredložil ani jeden dôkaz, ktorý by súd mohol preskúmať a prípadne

následne dospieť k záveru, že je možné očakávať, že exekúcia bude zastavená, súd dospel

k záveru, že podanie povinného je nepreskúmateľné, nakoľko v podaní absentujú základné

prvky odôvodňujúce povolenie odkladu a to relevantné dôkazy, ktorými by boli tvrdenia

povinného preukázané. Na základe uvedeného ani z tohto dôvodu nemá súd za preukázané,

aby bol návrh na odklad exekúcie dôvodný, preto podanému návrhu nevyhovel.“

17. Sťažovateľka návrh na zastavenie exekúcie odôvodnila najmä nedodržaním

postupu pri vydaní poverenia exekútora na vykonanie exekúcie [§ 57 ods. 1 písm. a)

Exekučného poriadku] a tiež požadovala zastavenie exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. g)

Exekučného poriadku (exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlási za neprípustnú,

pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať).

Okresný súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia vo vzťahu

k návrhu na zastavenie exekúcie uviedol: „Skončenie exekúcie vymožením pohľadávky, jej

príslušenstva a trov exekúcie je jedným zo zákonných spôsobov, ktorým sa exekúcia zastaví

bez toho, aby súd musel vydať osobitné rozhodnutie o zastavení exekúcie. V danom prípade

povinný uhradil po podaní návrhu na odklad exekúcie iba časť pohľadávky, preto v časti,

ktorú povinný zaplatil, exekútor upustí od vykonania exekúcie a vo zvyšnej časti exekúcia

pokračuje až do vymoženia dlžnej sumy. O tom však súd nerozhoduje uznesením o zastavení

exekúcie, pretože v časti uhradenej pohľadávky je exekúcia skončená samotným upustením

exekútora od vykonávania exekúcie. Súd nemôže rozhodovať o zastavení exekúcie, nakoľko

uznesením nemôže čiastočne zastaviť exekúciu, ktorá už je v časti uhradenej pohľadávky

skončená... Plnenie povinného v priebehu exekúcie nie je možné považovať za dobrovoľné,

preto sa považuje úhrada pohľadávky za istinu, ktorú vymohol exekútor v priebehu

exekúcie, i keď pohľadávku uhradil povinný priamo oprávnenému. V tejto časti je exekúcia

skončená, nakoľko vzhľadom na uvedené skutočnosti, de iure súd nemá čo zastavovať.

V časti nezaplatenej pohľadávky výkon exekúcie pokračuje, nakoľko povinný nepreukázal

existenciu žiadneho zákonného dôvodu, pre ktorý musí súd exekúciu zastaviť vo zvyšnej

časti. Na záver súd poukazuje na tú skutočnosť, že povinný opakovane žiada a namieta tie

isté skutočnosti, aké uviedol vo svojich predchádzajúcich podaniach (námietky proti

exekúcii), návrhom na zastavenie exekúcie, pri ktorom povinný uvádza rovnaký skutkový

základ ako v predošlých podaniach, o ktorých bolo už právoplatne rozhodnuté, povinný tým

marí uplatnenie základného práva oprávneného na uspokojenie jeho pohľadávky

vymáhanej v tomto exekučnom konaní.“

III.

18. Napadnutým uznesením okresný súd nevyhovel návrhu sťažovateľky

na zastavenie exekúcie, resp. návrhu na odklad exekúcie. Sťažovateľka ako nosné

argumenty, pre ktoré podľa jej názoru mala byť exekúcia zastavená a odložená, uviedla

najmä nedodržanie postupu podľa § 44 ods. 6 Exekučného poriadku okresným súdom,

nesprávny postup exekútora pri doručovaní upovedomenia o začatí exekúcie do cudziny,

odklon rozhodovania okresného súdu od rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a nedostatočné odôvodnenie napadnutého uznesenia.

19. Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či okresný súd napadnuté uznesenie

primeraným spôsobom odôvodnil, či ho nemožno považovať za arbitrárne, a teda

z ústavného hľadiska za neakceptovateľné a neudržateľné, a či postupom okresného súdu

nedošlo k zásahu do sťažovateľkou už označených práv.

20. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani posúdenie ich skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(m. m. , , ).

21. Ústavný súd v záujme zachovania právnej istoty požiadal okresný súd o zaslanie

spisu vedeného v exekučnom konaní sp. zn. s cieľom preskúmania postupu

okresného súdu.

22. Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,

pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (m. m. , ).

23. Ústavný súd z predloženého spisu zistil, že 21. apríla 2017 bola okresnému súdu

doručená žiadosť o súčinnosť pri doručení upovedomenia o začatí exekúcie v zmysle § 34

ods. 1 v spojení s § 42 ods. 14 Exekučného poriadku.

Okresný súd prípisom zo 16. mája 2017 exekútorovi oznámil, že jeho žiadosť

o doručenie upovedomenia považuje za bezpredmetnú a argumentoval tým, že

„... v osobitných prípadoch podľa § 107 ods. 2 adresát neuviedol inú adresu

na doručovanie, doručuje súd písomnosti... právnickej osobe na adresu sídla zapísaného

v obchodnom registri alebo inom verejnom registri, to znamená, že Upovedomenie o začatí

exekúcie sa povinnému, ktorý je právnickou osobou, doručuje na adresu jej sídla... Ak však

strana žiadnu adresu neuvedie, ustanovenie zavádza koncepciu prísnej

objektívnej zodpovednosti za správnosť údajov zapísaných vo verejných registroch... Inými

verejnými registrami podľa sa pritom rozumejú nielen verejné

registre spravované štátnymi orgánmi Slovenskej republiky, ale aj verejné registre

spravované v iných štátoch.“.

24. Z už uvedeného vyplýva neopodstatnenosť námietky sťažovateľky, pokiaľ

namietala postup exekútora pri doručovaní upovedomenia o začatí exekúcie, vzhľadom

na skutočnosť, že exekútor postupoval v zmysle pokynov okresného súdu. Zo sťažnosti ako

aj z predloženého spisu vyplýva, že samotné upovedomenie bolo sťažovateľke doručené

a sťažovateľka využila prostriedok procesnej obrany, ktorý priamo nadväzuje na doručenie

upovedomenia o začatí exekúcie, keď podala námietky proti exekúcii, o ktorých okresný

súd rozhodol.

25. K námietke sťažovateľky týkajúcej sa nedodržania postupu podľa § 44 ods. 6

Exekučného poriadku (nedoručenie návrhu na vykonanie exekúcie povinnému) ústavný súd

poukazuje na odôvodnenie napadnutého uznesenia, v ktorom okresný súd uviedol:

„... povinný opakovane žiada a namieta tie isté skutočnosti, aké uviedol vo svojich

predchádzajúcich podaniach (námietky proti exekúcii), návrhom na zastavenie exekúcie,

pri ktorom povinný uvádza rovnaký skutkový základ ako v predošlých podaniach, o ktorých

bolo už právoplatne rozhodnuté, povinný tým marí uplatnenie základného práva

oprávneného na uspokojenie jeho pohľadávky vymáhanej v tomto exekučnom konaní.“

Ústavný súd poukazuje tiež na skutočnosť, že napriek tvrdeniu sťažovateľky

o nezákonnosti vedenia exekúcie, sťažovateľka po podaní návrhu na odklad exekúcie

uhradila vymáhaný nárok oprávneného s výnimkou trov právneho zastúpenia oprávneného,

súdneho poplatku a trov exekúcie.

26. K sťažovateľkinmu tvrdeniu o odklone okresného súdu pri rozhodovaní od praxe

najvyššieho súdu treba vo všeobecnosti zdôrazniť, že právne závery všeobecných súdov

obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných

sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky.

27. Na záver ústavný súd poukazuje na skutočnosť zistenú z predloženého spisu, že

súdny exekútor listom z 22. novembra 2018 (teda po podaní ústavnej sťažnosti) predložil

návrh na zastavenie exekúcie, v ktorom uviedol, že „Pohľadávka oprávneného bola

v predmetnom konaní uhradená... V rozsahu trov exekúcie oprávneného... bola jeho

pohľadávka vymožená... Súdny exekútor však k dnešnému dňu eviduje v predmetnom konaní

neuhradený zostatok trov exekúcie...“.

28. Ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie nemožno považovať za svojvoľné

či neodôvodnené a ani za také, ktoré by popieralo účel a zmysel zákona.

29. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že medzi

obsahom základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne

konanie ( a dohovoru) a napadnutým uznesením okresného súdu

neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie reálne mohol rozhodnúť o porušení sťažovateľkou označených práv.

V tomto smere ústavný súd konštatuje, že závery okresného súdu nemožno považovať

za svojvoľné či neodôvodnené a ani za také, ktoré by popierali účel a zmysel zákona.

30. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi názormi okresného súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti týchto názorov.

31. Keďže ústavný súd vzhľadom na uvedené nezistil žiadnu možnosť porušenia

sťažovateľkou označených práv, dospel k záveru, že je sťažnosť neopodstatnená, a preto ju

z tohto dôvodu podľa odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. januára 2019