Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 102/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2019

predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť , ,

zastúpeného advokátom JUDr. Rudolfom Manikom, PhD., MBA, MHA, vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a pre nesplnenie zákonom

predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 5. februára

2019 doručené elektronické podanie , (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

, ktoré neobsahovalo zaručený elektronický podpis.

2. Z podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 16. septembra 2016 na Krajskom

súde v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) správnu žalobu o preskúmanie rozhodnutia

Ministerstva obrany Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“) sp. zn. SEĽUZ-4-49-

2/2016-OdSP z 13. júla 2016, ktorým bolo zamietnuté odvolanie sťažovateľa proti

rozhodnutiu Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia sp. zn. VÚSZ-65403040205104-

9/2015 z 29. apríla 2016 o prepočítane výsluhového dôchodku sťažovateľa. V predmetnom

konaní sťažovateľ tvrdil, že žalovaný nezapočítal na účely priznania výsluhového

dôchodku, resp. jeho každoročné zvyšovanie, celé obdobie štúdia sťažovateľa na Vojenskej

strednej odbornej škole letectva v Košiciach v rokoch 1991 ‒1995, počas ktorej sťažovateľ

so zbraňou vykonával dozornú a strážnu službu ešte pred dosiahnutím 18. roku života.

3. Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 24. mája 2017 rozhodol tak,

že žalobu sťažovateľa zamietol, proti čomu podal sťažovateľ kasačnú sťažnosť. Najvyšší

súd rozsudkom sp. zn. z 28. novembra 2018 kasačnú sťažnosť zamietol.

4. Sťažovateľ namieta predovšetkým skutočnosť, že nesprávnym procesným

postupom najvyššieho súdu mu bolo znemožnené uskutočniť procesné práva v takej miere,

že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a preto bolo porušené jeho právo

na súdnu a inú právnu ochranu podľa . Najvyšší súd sa podľa názoru

sťažovateľa vo svojom rozhodnutí nezaoberal podstatou veci a kasačnú sťažnosť zamietol

iba z dôvodu, že o prepočítanie svojho výsluhového dôchodku mal sťažovateľ žiadať

už v roku 2009 pri žiadosti o jeho priznanie, a nie až v roku 2016. Uvedeným postupom

najvyššieho súdu bolo sťažovateľovi odňaté právo na účinné bránenie sa v konaní a bola

porušená aj zásada dvojinštančnosti súdneho konania. Najvyšší súd sa nezaoberal meritom

tvrdení v správnej žalobe, ale kasačnú sťažnosť zamietol iba s poukázaním na vedené

nežiadanie prepočítania dôchodku sťažovateľom v roku 2009, hoci súd prvej inštancie

sa touto skutočnosťou vôbec na pojednávaní ani vo svojom rozhodnutí nezaoberal. Najvyšší

súd sa domnieval, že v danej veci by vyhovením žalobe došlo k porušeniu zásady ne bis in

idem, avšak nezohľadnil okolnosť, že sťažovateľ podal opravný prostriedok

proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu z roku 2016, a nie z roku 2009, mal tak

oprávnenie žiadať správnou žalobou o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu po jeho

potvrdení Ministerstvom obrany Slovenskej republiky ako druhostupňovým správnym

orgánom. Okrem toho platí, že výsluhové dôchodky sú predmetom každoročného

zvyšovania a proti každému takémuto správnemu rozhodnutiu o ich zvýšení je možné podať

opravný prostriedok. Navyše, v roku 2009 judikatúra súdov Slovenskej republiky

započítanie štúdia na vojenských stredných školách do výpočtu výsluhového či starobného

dôchodku neakceptovala, prelomovým bolo až rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave

z roku 2014. Sťažovateľ preto zastáva názor, že rozsudok najvyššieho súdu

je nepreskúmateľný, čím došlo k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivé súdne

konanie.

5. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku

48 ods. 2 č. v znení neskorších predpisov

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.:

9 porušené bolo.

Zrušuje sa rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. 11. 2018 sp. zn.:

9 -89 a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa vracia na nové konanie

a rozhodnutie vec vedená pod sp. zn. .

sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 5800,- €,

ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť mu do 2 mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

sa priznáva náhrada trov konania vo výške 421,30 €

za 2 úkony právnej pomoci á 200,85 € a 2 x režijný paušál á 9.80 €, ktoré je Najvyšší súd

Slovenskej republiky povinný zaplatiť jej na účet právneho zástupcu sťažovateľa

do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Návrh sťažovateľa bol pôvodne pridelený sudcovi spravodajcovi Mojmírovi

Mamojkovi, ktorý bol v zmysle Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky

na obdobie od 1. marca 2018 do 28. februára 2019 schváleného 14. februára 2018 členom

III. senátu ústavného súdu. V zmysle Dodatku č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu

Slovenskej republiky z 13. februára 2019, ktorý nadobudol účinnosť 17. februára 2019,

sa sudca Mojmír Mamojka stal členom I. senátu ústavného súdu, a preto v tejto veci koná

a rozhoduje I. senát ústavného súdu v zložení Jana Baricová ‒ predsedníčka senátu aJana

Laššáková a Mojmír Mamojka – členovia senátu.

8. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.

9. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

10. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. V prechodných ustanoveniach () stanovil,

že ak nie je ďalej ustanovené inak, použije sa tento zákon aj na konania začaté

do 28. februára 2019. Súčasne podľa právne účinky

úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

12. V čase doručenia sťažnosti sťažovateľa pred 1. marcom 2019 ústavný súd

v zmysle citovaných ustanovení posudzoval splnenie náležitostí

aj podľa predchádzajúcej právnej úpravy zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „zákon

č. ), ktorý všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania upravoval

v ustanovení § 20 ods. 1, v zmysle ktorého sa návrh na začatie konania ústavnému súdu

podával písomne a musel obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu

návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu

a navrhované dôkazy; návrh musel podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)

zástupca. V zmysle § 20 ods. 2 citovaného zákona sa k návrhu na začatie konania muselo

pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákon

neustanovoval inak, a v splnomocnení sa muselo výslovne uviesť, že sa udeľuje

na zastupovanie pred ústavným súdom.

13. Náležitosti sťažnosti obsahovalo ustanovenie ,

ktoré pre sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 vyžadovalo označenie,

a) ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili,

b) právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili základné

práva alebo slobody, c) proti komu sťažnosť smeruje.

14. Pokiaľ ide o podania urobené v elektronickej podobe do 28. februára 2019, v tom

čase účinné ustanovenie odkazovalo na primerané

použitie ustanovení (ďalej len „“) i na konanie

pred ústavným súdom, ak neustanovoval inak a povaha veci

to nevylučovala.

15. Podľa podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe

bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo

v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí

súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania

nevyzýva.

16. účinný od 1. marca 2019 už obsahuje osobitné

ustanovenie § 40 ods. 2, prakticky totožného znenia, podľa ktorého podanie

podané v elektronickej podobe bez autorizácie podľa

o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (zákon o e-Governmente) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákona o e-Governmente“) je potrebné ústavnému súdu dodatočne doručiť v listinnej

podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa zákona o e-Governmente;

ak sa dodatočne nedoručí ústavnému súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada.

Ústavný súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva.

17. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ doručil ústavnému súdu 5. februára 2019

elektronické podanie, ktoré neobsahovalo elektronický podpis. Podľa

v spojení s bolo v takomto prípade potrebné doručiť

podanie v listinnej podobe v lehote 10 dní, t. j. do 15. februára 2019, inak ústavný súd

na podanie nebude prihliadať. Sťažovateľ elektronické podanie v zákonom ustanovenej

lehote nedoplnil. Tie isté podmienky platili od 1. marca 2019 aj podľa citovaného

ustanovenia . Ústavný súd tak na podanie sťažovateľa

nemusel prihliadať.

18. Pre nesplnenie podmienky doplnenia neautorizovaného elektronického podania

v zákonom ustanovenej lehote neprichádzala po 1. marci 2019 v danej veci do úvahy

ani výzva na odstránenie nedostatkov návrhu na začatie konania podľa § 56 ods. 3 zákona

o ústavnom súde.

19. Napriek tomu ústavný súd nemohol ponechať bez povšimnutia, že sťažovateľ

spolu s návrhom nedoručil ústavnému súdu ani splnomocnenie na zastupovanie

pred ústavným súdom napriek tomu, že z obsahu elektronického podania vyplýva, že bolo

koncipované a zasielané advokátom JUDr. Rudolfom Manikom, PhD., MBA, MHA.

20. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že na odstránenie nedostatkov zákonom

predpísaných náležitostí slúži predovšetkým inštitút povinného právneho zastúpenia

v konaní pred ústavným súdom.

21. Podľa o advokácii a o zmene a doplnení

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení

neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky,

a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú,

aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak,

aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie

sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína

konanie pred ústavným súdom. Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada

„vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby

práva znalé (napr. advokáta).

22. Ústavný súd s poukazom na uvedené konštatuje, že sťažnosť vykazuje také

nedostatky náležitostí ustanovených zákonom, že nie je možné preskúmať splnenie hoci

len procesných podmienok konania pred ústavným súdom, a preto ju z uvedeného dôvodu

odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní [ ]

pre nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí.

23. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi

sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2019