Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 102/2019
PDF · 160.01 KB
No categories available
I. ÚS 102/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2019
predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť , ,
zastúpeného advokátom JUDr. Rudolfom Manikom, PhD., MBA, MHA, vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod sp. zn. 9 Sžsk 99/2017 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a pre nesplnenie zákonom
predpísaných náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 5. februára
2019 doručené elektronické podanie , (ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
9 Sžsk 99/2017, ktoré neobsahovalo zaručený elektronický podpis.
2. Z podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 16. septembra 2016 na Krajskom
súde v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) správnu žalobu o preskúmanie rozhodnutia
Ministerstva obrany Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“) sp. zn. SEĽUZ-4-49-
2/2016-OdSP z 13. júla 2016, ktorým bolo zamietnuté odvolanie sťažovateľa proti
rozhodnutiu Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia sp. zn. VÚSZ-65403040205104-
9/2015 z 29. apríla 2016 o prepočítane výsluhového dôchodku sťažovateľa. V predmetnom
konaní sťažovateľ tvrdil, že žalovaný nezapočítal na účely priznania výsluhového
dôchodku, resp. jeho každoročné zvyšovanie, celé obdobie štúdia sťažovateľa na Vojenskej
strednej odbornej škole letectva v Košiciach v rokoch 1991 ‒1995, počas ktorej sťažovateľ
so zbraňou vykonával dozornú a strážnu službu ešte pred dosiahnutím 18. roku života.
3. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 3 Sa 27/2016 z 24. mája 2017 rozhodol tak,
že žalobu sťažovateľa zamietol, proti čomu podal sťažovateľ kasačnú sťažnosť. Najvyšší
súd rozsudkom sp. zn. 9 Sžsk 99/17 z 28. novembra 2018 kasačnú sťažnosť zamietol.
4. Sťažovateľ namieta predovšetkým skutočnosť, že nesprávnym procesným
postupom najvyššieho súdu mu bolo znemožnené uskutočniť procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a preto bolo porušené jeho právo
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 127 ústavy. Najvyšší súd sa podľa názoru
sťažovateľa vo svojom rozhodnutí nezaoberal podstatou veci a kasačnú sťažnosť zamietol
iba z dôvodu, že o prepočítanie svojho výsluhového dôchodku mal sťažovateľ žiadať
už v roku 2009 pri žiadosti o jeho priznanie, a nie až v roku 2016. Uvedeným postupom
najvyššieho súdu bolo sťažovateľovi odňaté právo na účinné bránenie sa v konaní a bola
porušená aj zásada dvojinštančnosti súdneho konania. Najvyšší súd sa nezaoberal meritom
tvrdení v správnej žalobe, ale kasačnú sťažnosť zamietol iba s poukázaním na vedené
nežiadanie prepočítania dôchodku sťažovateľom v roku 2009, hoci súd prvej inštancie
sa touto skutočnosťou vôbec na pojednávaní ani vo svojom rozhodnutí nezaoberal. Najvyšší
súd sa domnieval, že v danej veci by vyhovením žalobe došlo k porušeniu zásady ne bis in
idem, avšak nezohľadnil okolnosť, že sťažovateľ podal opravný prostriedok
proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu z roku 2016, a nie z roku 2009, mal tak
oprávnenie žiadať správnou žalobou o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu po jeho
potvrdení Ministerstvom obrany Slovenskej republiky ako druhostupňovým správnym
orgánom. Okrem toho platí, že výsluhové dôchodky sú predmetom každoročného
zvyšovania a proti každému takémuto správnemu rozhodnutiu o ich zvýšení je možné podať
opravný prostriedok. Navyše, v roku 2009 judikatúra súdov Slovenskej republiky
započítanie štúdia na vojenských stredných školách do výpočtu výsluhového či starobného
dôchodku neakceptovala, prelomovým bolo až rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave
z roku 2014. Sťažovateľ preto zastáva názor, že rozsudok najvyššieho súdu
je nepreskúmateľný, čím došlo k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivé súdne
konanie.
5. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:
„Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku
48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.:
9 Sžsk/99/2017 porušené bolo.
Zrušuje sa rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. 11. 2018 sp. zn.:
9 Sžsk/99/2017-89 a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa vracia na nové konanie
a rozhodnutie vec vedená pod sp. zn. 9 Sžsk/99/2017.
sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 5800,- €,
ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť mu do 2 mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
sa priznáva náhrada trov konania vo výške 421,30 €
za 2 úkony právnej pomoci á 200,85 € a 2 x režijný paušál á 9.80 €, ktoré je Najvyšší súd
Slovenskej republiky povinný zaplatiť jej na účet právneho zástupcu sťažovateľa
do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Návrh sťažovateľa bol pôvodne pridelený sudcovi spravodajcovi Mojmírovi
Mamojkovi, ktorý bol v zmysle Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky
na obdobie od 1. marca 2018 do 28. februára 2019 schváleného 14. februára 2018 členom
III. senátu ústavného súdu. V zmysle Dodatku č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu
Slovenskej republiky z 13. februára 2019, ktorý nadobudol účinnosť 17. februára 2019,
sa sudca Mojmír Mamojka stal členom I. senátu ústavného súdu, a preto v tejto veci koná
a rozhoduje I. senát ústavného súdu v zložení Jana Baricová ‒ predsedníčka senátu aJana
Laššáková a Mojmír Mamojka – členovia senátu.
8. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.
9. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
10. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. V prechodných ustanoveniach zákon o ústavnom súde (§ 246 ods. 1) stanovil,
že ak nie je ďalej ustanovené inak, použije sa tento zákon aj na konania začaté
do 28. februára 2019. Súčasne podľa § 246 ods. 2 zákona o ústavnom súde právne účinky
úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
12. V čase doručenia sťažnosti sťažovateľa pred 1. marcom 2019 ústavný súd
v zmysle citovaných ustanovení zákona o ústavnom súde posudzoval splnenie náležitostí
aj podľa predchádzajúcej právnej úpravy zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „zákon
č. 38/1993 Z. z.), ktorý všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania upravoval
v ustanovení § 20 ods. 1, v zmysle ktorého sa návrh na začatie konania ústavnému súdu
podával písomne a musel obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu
návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy; návrh musel podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)
zástupca. V zmysle § 20 ods. 2 citovaného zákona sa k návrhu na začatie konania muselo
pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákon
neustanovoval inak, a v splnomocnení sa muselo výslovne uviesť, že sa udeľuje
na zastupovanie pred ústavným súdom.
13. Náležitosti sťažnosti obsahovalo ustanovenie § 50 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z.,
ktoré pre sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 vyžadovalo označenie,
a) ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili,
b) právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili základné
práva alebo slobody, c) proti komu sťažnosť smeruje.
14. Pokiaľ ide o podania urobené v elektronickej podobe do 28. februára 2019, v tom
čase účinné ustanovenie § 31a ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. odkazovalo na primerané
použitie ustanovení Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) i na konanie
pred ústavným súdom, ak zákon č. 38/1993 Z. z. neustanovoval inak a povaha veci
to nevylučovala.
15. Podľa § 125 ods. 2 CSP podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe
bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo
v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí
súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania
nevyzýva.
16. Zákon o ústavnom súde účinný od 1. marca 2019 už obsahuje osobitné
ustanovenie § 40 ods. 2, prakticky totožného znenia, podľa ktorého podanie
podané v elektronickej podobe bez autorizácie podľa zákona č. 305/2013 Z. z.
o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (zákon o e-Governmente) v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákona o e-Governmente“) je potrebné ústavnému súdu dodatočne doručiť v listinnej
podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa zákona o e-Governmente;
ak sa dodatočne nedoručí ústavnému súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada.
Ústavný súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva.
17. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ doručil ústavnému súdu 5. februára 2019
elektronické podanie, ktoré neobsahovalo elektronický podpis. Podľa § 125 ods. 2 CSP
v spojení s § 31a ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. bolo v takomto prípade potrebné doručiť
podanie v listinnej podobe v lehote 10 dní, t. j. do 15. februára 2019, inak ústavný súd
na podanie nebude prihliadať. Sťažovateľ elektronické podanie v zákonom ustanovenej
lehote nedoplnil. Tie isté podmienky platili od 1. marca 2019 aj podľa citovaného
ustanovenia § 40 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd tak na podanie sťažovateľa
nemusel prihliadať.
18. Pre nesplnenie podmienky doplnenia neautorizovaného elektronického podania
v zákonom ustanovenej lehote neprichádzala po 1. marci 2019 v danej veci do úvahy
ani výzva na odstránenie nedostatkov návrhu na začatie konania podľa § 56 ods. 3 zákona
o ústavnom súde.
19. Napriek tomu ústavný súd nemohol ponechať bez povšimnutia, že sťažovateľ
spolu s návrhom nedoručil ústavnému súdu ani splnomocnenie na zastupovanie
pred ústavným súdom napriek tomu, že z obsahu elektronického podania vyplýva, že bolo
koncipované a zasielané advokátom JUDr. Rudolfom Manikom, PhD., MBA, MHA.
20. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že na odstránenie nedostatkov zákonom
predpísaných náležitostí slúži predovšetkým inštitút povinného právneho zastúpenia
v konaní pred ústavným súdom.
21. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení
zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení
neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky,
a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú,
aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak,
aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie
sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.
Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína
konanie pred ústavným súdom. Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada
„vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby
práva znalé (napr. advokáta).
22. Ústavný súd s poukazom na uvedené konštatuje, že sťažnosť vykazuje také
nedostatky náležitostí ustanovených zákonom, že nie je možné preskúmať splnenie hoci
len procesných podmienok konania pred ústavným súdom, a preto ju z uvedeného dôvodu
odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní [§ 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde]
pre nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí.
23. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi
sťažovateľa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. marca 2019