Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 204/2019
PDF · 295.06 KB
No categories available
I. ÚS 204/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. mája 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Miroslava Duriša a Mojmíra
Mamojku (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpenej advokátskou kanceláriou IKRÉNYI
& REHÁK, s. r. o., Šoltésovej 2, Bratislava, konajúcou prostredníctvom prokuristu a
advokáta JUDr. Viktora Ewerlinga, PhD., vo veci namietaného porušenia jej základných
práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa
čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co 499/2012 z 29. novembra 2016
a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 106/2017
z 29. novembra 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. marca
2019 elektronicky doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 499/2012
z 29. novembra 2016 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 106/2017 z 29. novembra
2018 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“).
2. Sťažovateľka uviedla, že ona a jej zosnulý manžel „prinajmenšom od roku 1951
nepretržite a nerušene užívali nehnuteľnosti v , ktoré zahŕňali dom s priľahlým
pozemkom a k nemu prislúchajúcou predzáhradkou na druhej strane prístupovej cesty
(vtedy Táto predzáhradka historicky vždy prislúchala k nehnuteľnostiam, ktoré
boli sťažovateľke a jej manželovi pridelené v povojnovom období.
Predzáhradku sťažovateľka a zosnulý manžel užívali dlhodobo ako vlastníci a úplne
nerušene bez toho, aby tento stav ktokoľvek spochybnil.
Povojnové pridelenie bolo následne aj formalizované, v prípade sťažovateľky a jej
zosnulého manžela postupne štyrmi prídelovými listinami...
Počas celého obdobia od nasťahovania až do úmrtia manžela sťažovateľky v roku
2005, kedy sťažovateľka v rámci dedičského konania po zosnulom manželovi zistila,
že predmetná predzáhradka bola v roku 1996 zapísaná v katastri v prospech susedov
(v následnom súdnom konaní žalovaných), užívali predzáhradku nerušene a v dobrej viere.
Nikdy od roku 1951 až do roku 2005 práva sťažovateľky ani jej manžela
k predzáhradke nikto nijak nespochybnil. Sťažovateľka a jej manžel tak predmetnú
predzáhradku užívali, riadne obhospodarovali a starali sa o ňu nerušene po dobu 54 rokov
v úprimnom, hlbokom a ničím nespochybnenom presvedčení, že im patrí.“.
3. Sťažovateľka ďalej uviedla, že až na základe neskoršieho dedičského konania
a súdneho konania vedeného so žalovanými susedmi (potomkami pôvodných susedov, ktorí
si na predzáhradku nikdy nijako nenárokovali) zistila, že prídelovým listinám vydaným
v prospech sťažovateľky a jej manžela z roku 1969 mala predchádzať prídelová listina
v prospech predchodcov žalovaných. V dôsledku uvedeného a na základe zásady nemo plus
iuris ad alium transferre potest quam ipse habet malo byť neskoršie pridelenie sporných
pozemkov sťažovateľke a jej manželovi neúčinné, o čom však oni nemali a nemohli mať
vedomosť. Sťažovateľka preto v konaní namietala, že ak s manželom predzáhradku účinne
nenadobudli prídelovou listinou, nadobudli ju potom vydržaním, pričom vydržacia doba
začala plynúť najneskôr 21. septembra 1969 a plynula nerušene najmenej 36 rokov
bez akéhokoľvek spochybnenia.
4. Okresný súd Pezinok (ďalej len „okresný súd“) určovaciu žalobu sťažovateľky,
ktorou sa domáhala ochrany svojho vlastníckeho práva, zamietol napriek tomu,
že z historických listín okrem iného vyplynulo, že už k 1. januáru 1964 boli sťažovateľka
s manželom evidovaní v prehľade úhrnných údajov evidenčných listov Ústrednej správy
geodézie a kartografie Bratislava-vidiek pre obec Limbach ako vlastníci a užívatelia tohto
pozemku s výmerou 252 m². Tento rozsudok následne potvrdil svojím rozhodnutím krajský
súd.
5. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, v ktorom namietala
najmä (i) neaplikovanie zákonnej vyvrátiteľnej domnienky oprávnenosti držby v zmysle
§ 130 Občianskeho zákonníka, ako aj príslušnej judikatúry; (ii) nezákonné rozvrhnutie
dôkazného bremena, keďže rozsudok krajského súdu vychádzal z toho, že sťažovateľka
ako žalobkyňa znáša dôkazné bremeno dobromyseľnosti (hoci súdna prax vyžaduje, že ten,
kto dobromyseľnosť popiera, má dôkazné bremeno nedobromyseľnosti; (iii)
že dobromyseľnosť nemôže byť spochybnená odkazom na listiny (prídel predchodcom
žalovaných), o ktorých sťažovateľka a jej manžel nemali vedomosť a desaťročia ich nijako
nenamietali; (iv) že pri posudzovaní otázky dobromyseľnosti držiteľa je vo všeobecnosti
možné a potrebné prihliadať aj na aktivitu alebo, naopak, pasivitu vlastníkov veci,
a to či vzniesli počas celej doby držby nároky alebo požiadavky voči držiteľovi, ak tak
spraviť mohli (čo nespravili); (v) že skoršia prídelová listina než prídelová listina, od ktorej
domnelý vlastník a držiteľ odvodzuje svoju dobromyseľnosť, neobsahovala posudzovanú
nehnuteľnosť, nemôže vylúčiť dobromyseľnosť takéhoto držiteľa; (vi) pretrhnutie
dobromyseľnosti musí byť založené na jednoznačnom závere ; (vii) že aj viaceré orgány
a tretie osoby so sťažovateľkou a jej manželom konali ako s riadnym a nesporným
vlastníkom; (viii) že pri posudzovaní „dobromyseľnosti držiteľa je potrebné prihliadnuť
aj na historický kontext rozhodných skutočností, ako napr. nižšiu mieru publicity,
formalizmu a všeobecného povedomia v jednotlivých historických obdobiach, nakoľko tieto
definujú objektívne hľadisko dobromyseľnosti z hľadiska toho, či vnútorný psychický stav
držiteľa mohol byť vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby.
Medzi tieto kritériá patrí neexistencia povinných či záväzných zápisov do evidencie
nehnuteľností, odlišný spoločenský prístup k vlastníctvu počas povojnového obdobia
či obdobia socializmu, absentujúca resp. prinajmenšom podstatne nižšia miera publicity
vo vlastníckych vzťahoch, ako aj nižšia úroveň právneho povedomia v porovnaní
so súčasným stavom a podobne.“.
6. Najvyšší súd dovolanie sťažovateľky zamietol rozsudkom sp. zn. 6 Cdo 106/2017
z 29. novembra 2018, v odôvodnení ktorého sa v zásade obmedzil na konštatovanie,
že sťažovateľka a jej manžel neboli dobromyseľní, keďže existencia dvoch prídelových
listín s rôznym obsahom musela vyvolať dôvodnú pochybnosť v tom, že im (neskoršou)
prídelovou listinou pridelená nehnuteľnosť patrí. Súčasne najvyšší súd vyvodil, že má ísť
o také vyvrátenie dobromyseľnosti, že nie je daná pochybnosť a vylučuje sa tým
vyvrátiteľná právna domnienka oprávnenosti držby, na základe čoho bolo krajským súdom
opačne nastavené dôkazné bremeno rozložené správne. Najvyšší súd sa podľa sťažovateľky
podrobnejšie nevysporiadal ani s judikatúrou, ani s podstatnou argumentáciou sťažovateľky
a navyše jeho rozhodnutie je aj vnútorne priamo rozporné, poznačené arbitrárnosťou, čím
došlo k porušeniu práv označených sťažovateľkou.
7. Sťažovateľka predovšetkým poukázala na absolútne si protirečiace tvrdenia
najvyššieho súdu, ktorý v bode 22 odôvodnenia rozhodnutia, parafrázujúc konštantnú
judikatúru, uvádza, že dobrá viera musí byť podložená konkrétnymi okolnosťami
zakladajúcimi presvedčenie, že držiteľ má vlastnícky titul, a tým môže byť práve
ospravedlniteľný právny omyl, a následne v bode 23 uvádza:
„Až v prídelovej listine vydanej 21.09.1969 je uvedený v predmete prídelu okrem
nehnuteľností identických s predchádzajúcimi listinami, sporný pozemok. V tejto listine
sa však neuvádzajú žiadne dôvody, ktoré by vysvetľovali zmenu v predmete prídelu oproti
pôvodnej prídelovej listine, resp. prídelovej listine vydanej 19.09.1969, t.j. dva dni predtým
a podpísanej tou istou pracovníčkou vo forme za vedúceho odboru. Z tejto prídelovej listiny
nebolo teda zrejmé, že sa ňou opravuje pôvodná prídelová listina, resp. prídelová listina
z 19.09.1969 tak, ako to žalobkyňa tvrdí v dovolaní. Žalobkyňa a jej manžel si museli byť
preto vedomí toho, že sa im touto prídelovou listinou prideľuje niečo, čo nebolo predmetom
pôvodnej prídelovej listiny a ani predmetom prídelovej listiny vydanej dva dni pred touto
listinou. Odvolací súd preto dospel k správnemu záveru, že pri zachovaní náležitej
opatrnosti, ktorú možno po každom požadovať, žalobkyňa a jej manžel museli mať
pochybnosť o tom, že im takto pridelená nehnuteľnosť právom patrí.“
8. Najvyšší súd tak podľa sťažovateľky výslovne potvrdil, že touto listinou
sa sťažovateľke a jej manželovi prideľoval dotknutý pozemok. Uvádza k tomu, že si museli
byť vedomí, že sa im prideľuje niečo, čo sa im skoršou (dva dni predtým vydanou) listinou
neprideľovalo. Ako však z tejto skutočnosti má vyplývať to, že len na základe toho mali
mať pochybnosť, či im takto pridelený pozemok patrí, najvyšší súd nevysvetľuje. Takýto
záver nie sú spôsobilé objasniť ani pravidlá logickej úvahy. To, že sa v neskoršej listine
rozšíril okruh formálne prideľovaných pozemkov, nie je spôsobilé vyvolať pochybnosť
v tom, že by takto pridelený pozemok mal byť pridelený neplatne, navyše v situácii, keď ide
o pozemok v tom čase už približne 20 rokov nerušene užívaný sťažovateľkou
a jej manželom.
9. Sťažovateľka zdôraznila, že je nesporné, že jej bola štátnym orgánom vydaná
listina, ktorá jej a jej manželovi pozemok pridelila. Je nesporné, že ide o chronologicky
poslednú listinu v rade viacerých listín a že táto listina nebola nikdy zrušená ani
spochybnená týmto štátnym orgánom ani nikým iným, a preto neexistuje nič, na základe
čoho mala mať sťažovateľka s manželom pochybnosť, že posledný finálny stav
konštituovaný rozhodnutím štátneho orgánu nie je platným právnym stavom. Sťažovateľka
a jej manžel nemali dôvod mať pochybnosť o autorite štátu, ktorý potvrdil v poslednej
prídelovej listine stav, ktorý fakticky a nerušene platil 20 rokov predtým a 36 rokov potom.
10. Konajúce všeobecné súdy v danej veci nespochybnili poslednú prídelovú listinu
ako skutočný nadobúdací titul sťažovateľky, ale dôvodom, pre ktorý podľa súdov
nenadobudla sťažovateľka a jej manžel vlastnícke právo priamo na základe tejto prídelovej
listiny, bolo len a výhradne to, že jej predchádzala prídelová listina vydaná na rovnaký
pozemok predchodcom žalovaných a s tým spojená zásada nemo plus iuris. Ak by takáto
listina predchodcov žalovaných absentovala, priamo prídelová listina by bola nepochybne
platným a účinným nadobúdacím titulom sťažovateľky a jej manžela. Prípadnú
dobromyseľnosť v tom, že sťažovateľke a jej manželovi nehnuteľnosť patrí na základe
prídelovej listiny, by mohli potenciálne a vo všeobecnosti spochybniť len dve skutočnosti:
- ak by práve neskoršia (posledná) prídelová listina na rozdiel od skoršej
neobsahovala sporný pozemok, t. j. ak by sporný pozemok dodatočne bol vypustený
z predmetnej listiny, ak by im takáto listina bola preukázateľne doručená, alebo
- ak by predchodcovia žalovaných v rozhodnom čase (pred uplynutím vydržacej
doby) preukázateľne sťažovateľom zdokladovali, že predmetný pozemok bol skôr pridelený
im.
Ani o jeden z týchto prípadov v konaní nešlo. Predchodcovia žalovaných nikdy
takúto skutočnosť netvrdili, pozemok neužívali ani sa jeho užívania na žiadnom takomto
základe nedomáhali.
11. Vadou prídelovej listiny tak bolo podľa konajúcich všeobecných súdov výhradne
skoršie pridelenie toho istého pozemku inou prídelovou listinou predchodcom žalovaných.
V konaní sa podľa sťažovateľky nijako nepreukázalo, že by o tejto vade sťažovateľka alebo
jej manžel vedeli. Žiadne iné konkrétne „vady“ titulu žiaden zo súdov konkrétne
nekonštatoval a neboli dané. Dobromyseľnosť sťažovateľky a jej manžela založená
na právnom omyle vyvolanom štátnym orgánom a dôverou v tento orgán a úradné
rozhodnutie ním vydané tak nemohla byť vyvrátená.
12. Podmienky vylúčenia dobromyseľnosti vymedzené samotným najvyšším súdom
v tomto konaní tak neboli naplnené a následné odôvodnenie s týmito podmienkami
nekorešponduje. Rozsudok najvyššieho súdu je tak zjavne arbitrárny a ústavne
neudržateľný, a tým súčasne zasahuje do základného práva sťažovateľky na majetok.
Sťažovateľka pre úplnosť uviedla, že „pokiaľ ide o poznámku najvyššieho súdu,
že posledná prídelová listina, od ktorej sťažovateľka odvodzuje dobromyseľnosť,
neobsahuje odôvodnenie toho, prečo je okruh nehnuteľností širší než v skoršej resp.
skorších prídelových listinách, táto skutočnosť nie je dôvodom ani pre nezákonnosť
ani neplatnosť prídelovej listiny ani pre vznik pochybnosti adresáta ojej správnosti.
Prídelové listiny boli vydávané na predtlačených tlačivách ŠEVT, do ktorých sa písacím
strojom len vpisovali údaje. Tieto listiny preto neobsahovali žiadne odôvodnenie či iné
adresné popísanie skutočností ktoré predchádzali ich vydaniu. Preto absencia odôvodnenia
prečo a ako došlo k zmene oproti listine vydanej dva dni predtým tou istou vedúcou
pracovníčkou (teda nie napr. omylom dvomi rôznymi odbormi) nemohla založiť pochybnosť
o tom, že neskoršia listina je listinou v celom rozsahu platnou a záväznou.“. Týmto
postupom sa podľa sťažovateľky najvyšší súd dopustil porušenia práva na súdnu ochranu
a spravodlivý proces, pretože takýto záver je jednak arbitrárny (vytýkať účastníkovi
nedostatok odôvodnenia na formulárovom rozhodnutí ŠEVT z roku 1969) a jednak
nerealizovateľný, keďže kladie na sťažovateľku nesplniteľné a nereálne nároky.
13. Sťažovateľka zastáva názor, že celkom zjavne je nesprávny a neudržateľný
aj záver najvyššieho súdu prezentovaný v bodoch 12 až 14 rozsudku najvyššieho súdu,
a to že v konaní nemali byť ani len pochybnosti o tom, či bola držba zo strany sťažovateľky
a jej manžela oprávnená, a preto bolo rozvrhnutie dôkazného bremena krajským súdom
správne. Sťažovateľka v konaní predložila príslušné rozhodnutie štátneho orgánu, ktoré
nebolo nikdy zrušené ani spochybnené, a tiež preukázala, že s ňou ako s vlastníkom konala
napríklad správa ciest, stavebný úrad či JRD. Taktiež preukázala, že ona a jej manžel boli
evidovaní už k 1. januáru 1964 v prehľade úhrnných údajov evidenčných listov Ústrednej
správy geodézie a kartografie Bratislava-vidiek pre obec Limbach pod por. ako
2
vlastníci a užívatelia tejto záhrady s výmerou 252 ms odkazom na popisné číslo
evidenčného listu Taktiež preukázala a osvojili si to aj súdy, že jej držba bola
dlhodobá a nerušená. Sťažovateľka, resp. akýkoľvek žalobca tak splní týmto spôsobom
svoju povinnosť tvrdenia aj dôkaznú povinnosť. Sťažovateľka tak nemá objektívne ako
„viac“ svoju dobromyseľnosť preukázať.
Následne je na žalovanom, aby dobromyseľnosť sťažovateľky vyvrátil, teda má
dôkaznú povinnosť vo vzťahu k preukázaniu, že držba bola neoprávnená a že sťažovateľka
o skoršom pridelení pozemku žalovanej strane mala vedomosť. Nič také žalovaná strana
netvrdila a ani nepreukázala. Pokiaľ všeobecné súdy napriek tomu vyžadovali väčšiu mieru
dôkazného bremena na strane sťažovateľky, konali podľa jej názoru nielen v priamom
rozpore s právnou domnienkou oprávnenosti držby v zmysle § 130 Občianskeho zákonníka,
ale aj v rozpore s konštantnou judikatúrou, na ktorú sťažovateľka poukázala, no najvyšší
súd sa s tým nevysporiadal. Opačný výklad a aplikácia práva v zjavnom rozpore
so zákonom a konštantnou judikatúrou sú nezákonné a neudržateľné, porušujúce princíp
rovnosti strán, právo na efektívnu súdnu ochranu a spravodlivý proces.
14. Podľa sťažovateľky je v tejto právnej veci daná potreba ústavnej korekcie
rozhodnutia všeobecných súdov aj z „hľadiska generálnej prevencie a ochrany ústavných
práv, pretože je ústavne neprijateľné a neakceptovateľné, aby všeobecné súdy vylučovali
dobromyseľnosť držiteľov na iných ako jednoznačných dôvodoch, osobitne v prípade,
ak držiteľ dobrú vieru vo svoje vlastnícke právo odvodzuje od rozhodnutia štátneho orgánu
a spája s ním 20 rokov predchádzajúcej a 36 rokov nasledujúcej držby a užívania pozemku
bez toho, aby to ktokoľvek relevantne napadol, spochybnil a preukázal.“.
15. V prípade sťažovateľky bolo porušené a neústavné fakticky odňaté právo
k pozemku, ktorý sťažovateľka v dobrej viere a na základe dôvery v štát a jeho rozhodnutia
užívala a zveľaďovala prakticky celý život. Intenzita zásahu do jej individuálnych
základných práv je tak nielen nesmierna, ale aj absurdná, pretože je tento zásah založený
len na existencii skoršieho (nie neskoršieho!) rozhodnutia vo forme prídelovej listiny
s užším rozsahom prideľovaných pozemkov. Je ústavne neprijateľné, aby v situácii, keď
posledné platné úradné rozhodnutie prideľuje pozemok sťažovateľke, toto rozhodnutie
nie je následne zrušené, zmenené či fakticky nahradené, pričom toto rozhodnutie
ani užívanie pozemku nikto desaťročia nespochybnil, aby v takej situácii súd rozhodol,
že k vydržaniu pozemku na základe dobrej viery napriek všetkému tomuto nemohlo dôjsť.
16. Sťažovateľka argumentovala, že v jej prípade vydržacia doba uplynula najmenej
tri a pol krát dlhšie než vyžaduje zákon, počas ktorej nebolo jej vlastnícke právo nijako
spochybnené. Následné odňatie vlastníckeho práva preto nie je možné pripustiť. Nároky,
ktoré všeobecné súdy kládli na sťažovateľku v tejto veci, tak boli nielen rozporné
so zákonom a judikatúrou, ale nezohľadňovali ani reálny stav a danosti príslušnej doby
(socializmus), v ktorej nebolo možné spochybňovať rozhodnutia štátnych orgánov.
Sťažovateľka a jej manžel preukázateľne nemali v rozhodnom období ani dôvod,
ani možnosť spochybňovať, ani napádať či vykonávať iné kroky v rámci bežnej
obozretnosti.
17. Sťažovateľka vzhľadom na to, že k § 124 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom
súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) absentuje vecná dôvodová správa, ako aj rozhodovacia prax ústavného
súdu a tiež s ohľadom na to, že toto ustanovenie by mohlo implikovať to, že v prípade
neúspešného dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku sa má prostredníctvom
ústavnej sťažnosti napádať aj mimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté rozhodnutie
súdu nižšej inštancie, podáva sťažovateľka túto sťažnosť subsidiárne a z dôvodu opatrnosti
aj proti rozsudku krajskému súdu. Sťažovateľka je toho názoru, že citované ustanovenie
sa má vzťahovať na prípady, keď podaný mimoriadny opravný prostriedok bol neprípustný,
a nie prípustný, no zamietnutý. Sťažovateľka je toho názoru, že v tejto a v obdobných
veciach by mala ústavná sťažnosť smerovať proti orgánu, ktorý rozhodoval v poslednej
inštancii.
18. Vo vzťahu k rozsudku krajského súdu sťažovateľka uviedla, že tento porušuje
právo sťažovateľky na majetok, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie obdobne
ako rozsudok najvyššieho súdu, keďže je založený na obdobných premisách, na rozpore
s judikatúrou a arbitrárnom odôvodnení. Argumentačne preto sťažovateľka odkazuje
na primerané použitie dôvodov ústavnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu
najvyššieho súdu, tak ako sú špecifikované.
19. Sťažovateľka požiadala ústavný súd, aby prednostne posúdil, či na základe novej
právnej úpravy je daná aj legitimácia krajského súdu. Ak ústavný súd dospeje k opačnému
záveru, žiada, aby ďalej konal len vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu.
20. Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľky vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 a 4 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 29. novembra 2018, sp. zn. 6Cdo 106/2017 porušené bolo.
2. Zrušuje sa rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. novembra 2018,
sp. zn. 6Cdo 106/2017, a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby v nej
znovu konal a rozhodol.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľke trovy
právneho zastúpenia k rukám právneho zástupcu do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
alternatívne
„1. Základné právo sťažovateľky vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 a 4 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 29. novembra 2018, sp. zn. 6Cdo 106/2017 a rozsudkom Krajského súdu v
Bratislave sp.zn. 5Co 499/2012 z 29. novembra 2016 porušené bolo.
2. Zrušuje sa rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. novembra 2018,
sp. zn. 6Cdo 106/2017 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 5Co 499/2012 z 29.
novembra 2016 a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave, aby v nej znovu konal a
rozhodol.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave sú povinní nahradiť
sťažovateľke trovy právneho zastúpenia k rukám právneho zástupcu do 30 dní od
právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
21. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
22. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
23. Podľa § 42 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde návrhom na začatie konania
je sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy.
24. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
25. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva.
Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva
je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona
a za primeranú náhradu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom...
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
III.
26. Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľka
sa domáha vyslovenia porušenia označených práv rozsudkom najvyššieho súdu, ktorým
bolo zamietnuté jej dovolanie proti rozsudku krajského súdu, ktorým bola žaloba
sťažovateľky o určenie vlastníckeho práva zamietnutá, alternatívne sa domáha vyslovenia
porušenia týchto práv aj rozsudkom krajského súdu, poukazujúc na § 124 poslednú vetu
zákona o ústavnom súde. Sťažovateľka namieta predovšetkým nedostatočné odôvodnenie
týchto rozhodnutí, nesprávnu aplikáciu vyvrátiteľnej právnej domnienky zakotvenej v § 130
ods. 1 Občianskeho zákonníka, nesprávne rozloženie dôkazného bremena v konaní pred
súdmi prvej a druhej inštancie, odklon od konštantnej judikatúry bez uvedenia dôvodov.
Sťažovateľka zdôraznila, že jej bolo odňaté vlastnícke právo k pozemku, ktorý v dobrej
viere odvodzovanej od rozhodnutia štátneho orgánu užívala nerušene najmenej 36 rokov
bez akéhokoľvek spochybnenia.
K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu
27. Sťažovateľka alternatívne namietala porušenie svojich práv aj rozsudkom
krajského súdu, poukazujúc na § 124 poslednú vetu zákona o ústavnom súde, podľa ktorého
ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie ústavnej
sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným prostriedkom
napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku.
28. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.
29. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza
zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci
na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
30. Ústavný súd konštatuje, že postup krajského súdu a jeho rozsudok boli meritórne
preskúmané na základe dostupného mimoriadneho opravného prostriedku (prípustného
dovolania), ktorý sťažovateľka aj využila, a preto ústavný súd podľa § 56 ods. 2 písm. a)
zákona o ústavnom súde sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie a rozhodnutie.
31. Pokiaľ sťažovateľka poukazovala na § 124 poslednú vetu zákona o ústavnom
súde, ústavný súd konštatuje, že uvedené ustanovenie o zachovaní lehoty na podanie
sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo preskúmané mimoriadnym opravným
prostriedkom sa vzťahuje na procesnú situáciu, keď nedošlo k meritórnemu preskúmaniu
rozhodnutia napadnutého mimoriadnym opravným prostriedkom, ale o tomto bolo
rozhodnuté iba procesne. Uvedeným spôsobom sa do zákona o ústavnom súde premietlo
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská
v. Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, najmä jeho body 51, 53 a 54)
K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom najvyššieho súdu
32. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
33. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
34. Z námietok uvedených v sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľka sa zo strany
ústavného súdu domáha prehodnotenia záverov všeobecných súdov spôsobom, ktorý by mal
nasvedčovať opodstatnenosti jej právneho názoru, t. j. neodôvodnenosti odňatia
jej vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré v dobrej viere dlhodobo užívala. Tým dáva
ústavný súd do pozície ďalšej inštancie, ktorá mu, ako je už uvedené, neprináleží.
35. Podľa názoru ústavného súdu veľmi konkrétna argumentácia najvyššieho súdu
dostatočným a presvedčivým spôsobom odôvodňuje, v čom neboli naplnené zákonom
požadované dôvody na priznanie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam
v prospech sťažovateľky. Najvyšší súd vo vzťahu k najpodstatnejším námietkam
sťažovateľky konštatoval, že dobrá viera oprávneného držiteľa musí byť daná so zreteľom
na všetky okolnosti veci, najmä na titul, na základe ktorého malo držiteľovi vzniknúť
vlastnícke právo. Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám osebe podkladom pre
vydržanie, ak nie je vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby.
Podľa názoru ústavného súdu podstatnou je v danej právnej veci preukázaná existencia
viacerých prídelových listín, pričom posledná prídelová listina z 21. septembra 1969, od
ktorej sťažovateľka odvodzuje svoju dobromyseľnosť (v konaní predložená iba vo fotokópii
bez odtlačku okrúhlej pečiatky, nenachádzajúca sa v štátnom archíve), vydaná dva dni
po predchádzajúcej prídelovej listine bez akéhokoľvek relevantného odôvodnenia zahŕňala
aj sporný pozemok, ktorý sa v žiadnom z predchádzajúcich prídelov ani výmerov
nenachádzal. V konaní teda bolo preukázané, že sťažovateľka napriek užívaniu sporného
pozemku po dlhý čas nebola dobromyseľná, keďže jej znalosť o obsahu predchádzajúcich
prídelových listín bola spôsobilá vyvolať pochybnosti sťažovateľky ako držiteľky, že jej vec
skutočne patrí. Uvedené vylučuje nadobudnutie vlastníckeho práva sťažovateľky
vydržaním, ktoré prichádza do úvahy iba pri oprávnenej držbe. To, že sa žalovaní
nedomáhali svojich vlastníckych práv, nemožno podľa názoru ústavného súdu posúdiť ako
skutočnosť potvrdzujúcu dobromyseľnosť sťažovateľky o jej oprávnenej držbe, keďže
vlastníkovi povinnosť domáhať sa svojho vlastníckeho práva zo žiadneho právneho
predpisu nevyplýva.
36. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právny názor, na ktorom
je založený namietaný rozsudok najvyššieho súdu, nie je arbitrárny, je z ústavného hľadiska
akceptovateľný a v okolnostiach danej veci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že sťažovateľka sa nestotožňuje
s právnym názorom najvyššieho súdu, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti uvedeného rozhodnutia, preto ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto časti
odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.
37. Namietané porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy,
resp. práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu videla sťažovateľka
v záveroch napadnutého rozsudku najvyššieho súdu. Keďže ústavný súd nezistil porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu ňou označeného práva
vlastniť majetok garantovaného čl. 20 ods. 1 ústavy, resp. čl. 1 dodatkového protokolu.
38. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 56 ods. 2
písm. g) zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. mája 2019