Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 204/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. mája 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Miroslava Duriša a Mojmíra

Mamojku (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpenej advokátskou kanceláriou IKRÉNYI

& REHÁK, s. r. o., Šoltésovej 2, Bratislava, konajúcou prostredníctvom prokuristu a

advokáta JUDr. Viktora Ewerlinga, PhD., vo veci namietaného porušenia jej základných

práv podľa a 4 a , práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 29. novembra 2016

a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 29. novembra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. marca

2019 elektronicky doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a 4 a

(ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 29. novembra 2016 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 29. novembra

2018 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“).

2. Sťažovateľka uviedla, že ona a jej zosnulý manžel „prinajmenšom od roku 1951

nepretržite a nerušene užívali nehnuteľnosti v , ktoré zahŕňali dom s priľahlým

pozemkom a k nemu prislúchajúcou predzáhradkou na druhej strane prístupovej cesty

(vtedy Táto predzáhradka historicky vždy prislúchala k nehnuteľnostiam, ktoré

boli sťažovateľke a jej manželovi pridelené v povojnovom období.

Predzáhradku sťažovateľka a zosnulý manžel užívali dlhodobo ako vlastníci a úplne

nerušene bez toho, aby tento stav ktokoľvek spochybnil.

Povojnové pridelenie bolo následne aj formalizované, v prípade sťažovateľky a jej

zosnulého manžela postupne štyrmi prídelovými listinami...

Počas celého obdobia od nasťahovania až do úmrtia manžela sťažovateľky v roku

2005, kedy sťažovateľka v rámci dedičského konania po zosnulom manželovi zistila,

že predmetná predzáhradka bola v roku 1996 zapísaná v katastri v prospech susedov

(v následnom súdnom konaní žalovaných), užívali predzáhradku nerušene a v dobrej viere.

Nikdy od roku 1951 až do roku 2005 práva sťažovateľky ani jej manžela

k predzáhradke nikto nijak nespochybnil. Sťažovateľka a jej manžel tak predmetnú

predzáhradku užívali, riadne obhospodarovali a starali sa o ňu nerušene po dobu 54 rokov

v úprimnom, hlbokom a ničím nespochybnenom presvedčení, že im patrí.“.

3. Sťažovateľka ďalej uviedla, že až na základe neskoršieho dedičského konania

a súdneho konania vedeného so žalovanými susedmi (potomkami pôvodných susedov, ktorí

si na predzáhradku nikdy nijako nenárokovali) zistila, že prídelovým listinám vydaným

v prospech sťažovateľky a jej manžela z roku 1969 mala predchádzať prídelová listina

v prospech predchodcov žalovaných. V dôsledku uvedeného a na základe zásady nemo plus

iuris ad alium transferre potest quam ipse habet malo byť neskoršie pridelenie sporných

pozemkov sťažovateľke a jej manželovi neúčinné, o čom však oni nemali a nemohli mať

vedomosť. Sťažovateľka preto v konaní namietala, že ak s manželom predzáhradku účinne

nenadobudli prídelovou listinou, nadobudli ju potom vydržaním, pričom vydržacia doba

začala plynúť najneskôr 21. septembra 1969 a plynula nerušene najmenej 36 rokov

bez akéhokoľvek spochybnenia.

4. Okresný súd Pezinok (ďalej len „okresný súd“) určovaciu žalobu sťažovateľky,

ktorou sa domáhala ochrany svojho vlastníckeho práva, zamietol napriek tomu,

že z historických listín okrem iného vyplynulo, že už k 1. januáru 1964 boli sťažovateľka

s manželom evidovaní v prehľade úhrnných údajov evidenčných listov Ústrednej správy

geodézie a kartografie Bratislava-vidiek pre obec Limbach ako vlastníci a užívatelia tohto

pozemku s výmerou 252 m². Tento rozsudok následne potvrdil svojím rozhodnutím krajský

súd.

5. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, v ktorom namietala

najmä (i) neaplikovanie zákonnej vyvrátiteľnej domnienky oprávnenosti držby v zmysle

, ako aj príslušnej judikatúry; (ii) nezákonné rozvrhnutie

dôkazného bremena, keďže rozsudok krajského súdu vychádzal z toho, že sťažovateľka

ako žalobkyňa znáša dôkazné bremeno dobromyseľnosti (hoci súdna prax vyžaduje, že ten,

kto dobromyseľnosť popiera, má dôkazné bremeno nedobromyseľnosti; (iii)

že dobromyseľnosť nemôže byť spochybnená odkazom na listiny (prídel predchodcom

žalovaných), o ktorých sťažovateľka a jej manžel nemali vedomosť a desaťročia ich nijako

nenamietali; (iv) že pri posudzovaní otázky dobromyseľnosti držiteľa je vo všeobecnosti

možné a potrebné prihliadať aj na aktivitu alebo, naopak, pasivitu vlastníkov veci,

a to či vzniesli počas celej doby držby nároky alebo požiadavky voči držiteľovi, ak tak

spraviť mohli (čo nespravili); (v) že skoršia prídelová listina než prídelová listina, od ktorej

domnelý vlastník a držiteľ odvodzuje svoju dobromyseľnosť, neobsahovala posudzovanú

nehnuteľnosť, nemôže vylúčiť dobromyseľnosť takéhoto držiteľa; (vi) pretrhnutie

dobromyseľnosti musí byť založené na jednoznačnom závere ; (vii) že aj viaceré orgány

a tretie osoby so sťažovateľkou a jej manželom konali ako s riadnym a nesporným

vlastníkom; (viii) že pri posudzovaní „dobromyseľnosti držiteľa je potrebné prihliadnuť

aj na historický kontext rozhodných skutočností, ako napr. nižšiu mieru publicity,

formalizmu a všeobecného povedomia v jednotlivých historických obdobiach, nakoľko tieto

definujú objektívne hľadisko dobromyseľnosti z hľadiska toho, či vnútorný psychický stav

držiteľa mohol byť vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby.

Medzi tieto kritériá patrí neexistencia povinných či záväzných zápisov do evidencie

nehnuteľností, odlišný spoločenský prístup k vlastníctvu počas povojnového obdobia

či obdobia socializmu, absentujúca resp. prinajmenšom podstatne nižšia miera publicity

vo vlastníckych vzťahoch, ako aj nižšia úroveň právneho povedomia v porovnaní

so súčasným stavom a podobne.“.

6. Najvyšší súd dovolanie sťažovateľky zamietol rozsudkom sp. zn.

z 29. novembra 2018, v odôvodnení ktorého sa v zásade obmedzil na konštatovanie,

že sťažovateľka a jej manžel neboli dobromyseľní, keďže existencia dvoch prídelových

listín s rôznym obsahom musela vyvolať dôvodnú pochybnosť v tom, že im (neskoršou)

prídelovou listinou pridelená nehnuteľnosť patrí. Súčasne najvyšší súd vyvodil, že má ísť

o také vyvrátenie dobromyseľnosti, že nie je daná pochybnosť a vylučuje sa tým

vyvrátiteľná právna domnienka oprávnenosti držby, na základe čoho bolo krajským súdom

opačne nastavené dôkazné bremeno rozložené správne. Najvyšší súd sa podľa sťažovateľky

podrobnejšie nevysporiadal ani s judikatúrou, ani s podstatnou argumentáciou sťažovateľky

a navyše jeho rozhodnutie je aj vnútorne priamo rozporné, poznačené arbitrárnosťou, čím

došlo k porušeniu práv označených sťažovateľkou.

7. Sťažovateľka predovšetkým poukázala na absolútne si protirečiace tvrdenia

najvyššieho súdu, ktorý v bode 22 odôvodnenia rozhodnutia, parafrázujúc konštantnú

judikatúru, uvádza, že dobrá viera musí byť podložená konkrétnymi okolnosťami

zakladajúcimi presvedčenie, že držiteľ má vlastnícky titul, a tým môže byť práve

ospravedlniteľný právny omyl, a následne v bode 23 uvádza:

„Až v prídelovej listine vydanej 21.09.1969 je uvedený v predmete prídelu okrem

nehnuteľností identických s predchádzajúcimi listinami, sporný pozemok. V tejto listine

sa však neuvádzajú žiadne dôvody, ktoré by vysvetľovali zmenu v predmete prídelu oproti

pôvodnej prídelovej listine, resp. prídelovej listine vydanej 19.09.1969, t.j. dva dni predtým

a podpísanej tou istou pracovníčkou vo forme za vedúceho odboru. Z tejto prídelovej listiny

nebolo teda zrejmé, že sa ňou opravuje pôvodná prídelová listina, resp. prídelová listina

z 19.09.1969 tak, ako to žalobkyňa tvrdí v dovolaní. Žalobkyňa a jej manžel si museli byť

preto vedomí toho, že sa im touto prídelovou listinou prideľuje niečo, čo nebolo predmetom

pôvodnej prídelovej listiny a ani predmetom prídelovej listiny vydanej dva dni pred touto

listinou. Odvolací súd preto dospel k správnemu záveru, že pri zachovaní náležitej

opatrnosti, ktorú možno po každom požadovať, žalobkyňa a jej manžel museli mať

pochybnosť o tom, že im takto pridelená nehnuteľnosť právom patrí.“

8. Najvyšší súd tak podľa sťažovateľky výslovne potvrdil, že touto listinou

sa sťažovateľke a jej manželovi prideľoval dotknutý pozemok. Uvádza k tomu, že si museli

byť vedomí, že sa im prideľuje niečo, čo sa im skoršou (dva dni predtým vydanou) listinou

neprideľovalo. Ako však z tejto skutočnosti má vyplývať to, že len na základe toho mali

mať pochybnosť, či im takto pridelený pozemok patrí, najvyšší súd nevysvetľuje. Takýto

záver nie sú spôsobilé objasniť ani pravidlá logickej úvahy. To, že sa v neskoršej listine

rozšíril okruh formálne prideľovaných pozemkov, nie je spôsobilé vyvolať pochybnosť

v tom, že by takto pridelený pozemok mal byť pridelený neplatne, navyše v situácii, keď ide

o pozemok v tom čase už približne 20 rokov nerušene užívaný sťažovateľkou

a jej manželom.

9. Sťažovateľka zdôraznila, že je nesporné, že jej bola štátnym orgánom vydaná

listina, ktorá jej a jej manželovi pozemok pridelila. Je nesporné, že ide o chronologicky

poslednú listinu v rade viacerých listín a že táto listina nebola nikdy zrušená ani

spochybnená týmto štátnym orgánom ani nikým iným, a preto neexistuje nič, na základe

čoho mala mať sťažovateľka s manželom pochybnosť, že posledný finálny stav

konštituovaný rozhodnutím štátneho orgánu nie je platným právnym stavom. Sťažovateľka

a jej manžel nemali dôvod mať pochybnosť o autorite štátu, ktorý potvrdil v poslednej

prídelovej listine stav, ktorý fakticky a nerušene platil 20 rokov predtým a 36 rokov potom.

10. Konajúce všeobecné súdy v danej veci nespochybnili poslednú prídelovú listinu

ako skutočný nadobúdací titul sťažovateľky, ale dôvodom, pre ktorý podľa súdov

nenadobudla sťažovateľka a jej manžel vlastnícke právo priamo na základe tejto prídelovej

listiny, bolo len a výhradne to, že jej predchádzala prídelová listina vydaná na rovnaký

pozemok predchodcom žalovaných a s tým spojená zásada nemo plus iuris. Ak by takáto

listina predchodcov žalovaných absentovala, priamo prídelová listina by bola nepochybne

platným a účinným nadobúdacím titulom sťažovateľky a jej manžela. Prípadnú

dobromyseľnosť v tom, že sťažovateľke a jej manželovi nehnuteľnosť patrí na základe

prídelovej listiny, by mohli potenciálne a vo všeobecnosti spochybniť len dve skutočnosti:

- ak by práve neskoršia (posledná) prídelová listina na rozdiel od skoršej

neobsahovala sporný pozemok, t. j. ak by sporný pozemok dodatočne bol vypustený

z predmetnej listiny, ak by im takáto listina bola preukázateľne doručená, alebo

- ak by predchodcovia žalovaných v rozhodnom čase (pred uplynutím vydržacej

doby) preukázateľne sťažovateľom zdokladovali, že predmetný pozemok bol skôr pridelený

im.

Ani o jeden z týchto prípadov v konaní nešlo. Predchodcovia žalovaných nikdy

takúto skutočnosť netvrdili, pozemok neužívali ani sa jeho užívania na žiadnom takomto

základe nedomáhali.

11. Vadou prídelovej listiny tak bolo podľa konajúcich všeobecných súdov výhradne

skoršie pridelenie toho istého pozemku inou prídelovou listinou predchodcom žalovaných.

V konaní sa podľa sťažovateľky nijako nepreukázalo, že by o tejto vade sťažovateľka alebo

jej manžel vedeli. Žiadne iné konkrétne „vady“ titulu žiaden zo súdov konkrétne

nekonštatoval a neboli dané. Dobromyseľnosť sťažovateľky a jej manžela založená

na právnom omyle vyvolanom štátnym orgánom a dôverou v tento orgán a úradné

rozhodnutie ním vydané tak nemohla byť vyvrátená.

12. Podmienky vylúčenia dobromyseľnosti vymedzené samotným najvyšším súdom

v tomto konaní tak neboli naplnené a následné odôvodnenie s týmito podmienkami

nekorešponduje. Rozsudok najvyššieho súdu je tak zjavne arbitrárny a ústavne

neudržateľný, a tým súčasne zasahuje do základného práva sťažovateľky na majetok.

Sťažovateľka pre úplnosť uviedla, že „pokiaľ ide o poznámku najvyššieho súdu,

že posledná prídelová listina, od ktorej sťažovateľka odvodzuje dobromyseľnosť,

neobsahuje odôvodnenie toho, prečo je okruh nehnuteľností širší než v skoršej resp.

skorších prídelových listinách, táto skutočnosť nie je dôvodom ani pre nezákonnosť

ani neplatnosť prídelovej listiny ani pre vznik pochybnosti adresáta ojej správnosti.

Prídelové listiny boli vydávané na predtlačených tlačivách ŠEVT, do ktorých sa písacím

strojom len vpisovali údaje. Tieto listiny preto neobsahovali žiadne odôvodnenie či iné

adresné popísanie skutočností ktoré predchádzali ich vydaniu. Preto absencia odôvodnenia

prečo a ako došlo k zmene oproti listine vydanej dva dni predtým tou istou vedúcou

pracovníčkou (teda nie napr. omylom dvomi rôznymi odbormi) nemohla založiť pochybnosť

o tom, že neskoršia listina je listinou v celom rozsahu platnou a záväznou.“. Týmto

postupom sa podľa sťažovateľky najvyšší súd dopustil porušenia práva na súdnu ochranu

a spravodlivý proces, pretože takýto záver je jednak arbitrárny (vytýkať účastníkovi

nedostatok odôvodnenia na formulárovom rozhodnutí ŠEVT z roku 1969) a jednak

nerealizovateľný, keďže kladie na sťažovateľku nesplniteľné a nereálne nároky.

13. Sťažovateľka zastáva názor, že celkom zjavne je nesprávny a neudržateľný

aj záver najvyššieho súdu prezentovaný v bodoch 12 až 14 rozsudku najvyššieho súdu,

a to že v konaní nemali byť ani len pochybnosti o tom, či bola držba zo strany sťažovateľky

a jej manžela oprávnená, a preto bolo rozvrhnutie dôkazného bremena krajským súdom

správne. Sťažovateľka v konaní predložila príslušné rozhodnutie štátneho orgánu, ktoré

nebolo nikdy zrušené ani spochybnené, a tiež preukázala, že s ňou ako s vlastníkom konala

napríklad správa ciest, stavebný úrad či JRD. Taktiež preukázala, že ona a jej manžel boli

evidovaní už k 1. januáru 1964 v prehľade úhrnných údajov evidenčných listov Ústrednej

správy geodézie a kartografie Bratislava-vidiek pre obec Limbach pod por. ako

2

vlastníci a užívatelia tejto záhrady s výmerou 252 ms odkazom na popisné číslo

evidenčného listu Taktiež preukázala a osvojili si to aj súdy, že jej držba bola

dlhodobá a nerušená. Sťažovateľka, resp. akýkoľvek žalobca tak splní týmto spôsobom

svoju povinnosť tvrdenia aj dôkaznú povinnosť. Sťažovateľka tak nemá objektívne ako

„viac“ svoju dobromyseľnosť preukázať.

Následne je na žalovanom, aby dobromyseľnosť sťažovateľky vyvrátil, teda má

dôkaznú povinnosť vo vzťahu k preukázaniu, že držba bola neoprávnená a že sťažovateľka

o skoršom pridelení pozemku žalovanej strane mala vedomosť. Nič také žalovaná strana

netvrdila a ani nepreukázala. Pokiaľ všeobecné súdy napriek tomu vyžadovali väčšiu mieru

dôkazného bremena na strane sťažovateľky, konali podľa jej názoru nielen v priamom

rozpore s právnou domnienkou oprávnenosti držby v zmysle ,

ale aj v rozpore s konštantnou judikatúrou, na ktorú sťažovateľka poukázala, no najvyšší

súd sa s tým nevysporiadal. Opačný výklad a aplikácia práva v zjavnom rozpore

so zákonom a konštantnou judikatúrou sú nezákonné a neudržateľné, porušujúce princíp

rovnosti strán, právo na efektívnu súdnu ochranu a spravodlivý proces.

14. Podľa sťažovateľky je v tejto právnej veci daná potreba ústavnej korekcie

rozhodnutia všeobecných súdov aj z „hľadiska generálnej prevencie a ochrany ústavných

práv, pretože je ústavne neprijateľné a neakceptovateľné, aby všeobecné súdy vylučovali

dobromyseľnosť držiteľov na iných ako jednoznačných dôvodoch, osobitne v prípade,

ak držiteľ dobrú vieru vo svoje vlastnícke právo odvodzuje od rozhodnutia štátneho orgánu

a spája s ním 20 rokov predchádzajúcej a 36 rokov nasledujúcej držby a užívania pozemku

bez toho, aby to ktokoľvek relevantne napadol, spochybnil a preukázal.“.

15. V prípade sťažovateľky bolo porušené a neústavné fakticky odňaté právo

k pozemku, ktorý sťažovateľka v dobrej viere a na základe dôvery v štát a jeho rozhodnutia

užívala a zveľaďovala prakticky celý život. Intenzita zásahu do jej individuálnych

základných práv je tak nielen nesmierna, ale aj absurdná, pretože je tento zásah založený

len na existencii skoršieho (nie neskoršieho!) rozhodnutia vo forme prídelovej listiny

s užším rozsahom prideľovaných pozemkov. Je ústavne neprijateľné, aby v situácii, keď

posledné platné úradné rozhodnutie prideľuje pozemok sťažovateľke, toto rozhodnutie

nie je následne zrušené, zmenené či fakticky nahradené, pričom toto rozhodnutie

ani užívanie pozemku nikto desaťročia nespochybnil, aby v takej situácii súd rozhodol,

že k vydržaniu pozemku na základe dobrej viery napriek všetkému tomuto nemohlo dôjsť.

16. Sťažovateľka argumentovala, že v jej prípade vydržacia doba uplynula najmenej

tri a pol krát dlhšie než vyžaduje zákon, počas ktorej nebolo jej vlastnícke právo nijako

spochybnené. Následné odňatie vlastníckeho práva preto nie je možné pripustiť. Nároky,

ktoré všeobecné súdy kládli na sťažovateľku v tejto veci, tak boli nielen rozporné

so zákonom a judikatúrou, ale nezohľadňovali ani reálny stav a danosti príslušnej doby

(socializmus), v ktorej nebolo možné spochybňovať rozhodnutia štátnych orgánov.

Sťažovateľka a jej manžel preukázateľne nemali v rozhodnom období ani dôvod,

ani možnosť spochybňovať, ani napádať či vykonávať iné kroky v rámci bežnej

obozretnosti.

17. Sťažovateľka vzhľadom na to, že k o Ústavnom

súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) absentuje vecná dôvodová správa, ako aj rozhodovacia prax ústavného

súdu a tiež s ohľadom na to, že toto ustanovenie by mohlo implikovať to, že v prípade

neúspešného dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku sa má prostredníctvom

ústavnej sťažnosti napádať aj mimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté rozhodnutie

súdu nižšej inštancie, podáva sťažovateľka túto sťažnosť subsidiárne a z dôvodu opatrnosti

aj proti rozsudku krajskému súdu. Sťažovateľka je toho názoru, že citované ustanovenie

sa má vzťahovať na prípady, keď podaný mimoriadny opravný prostriedok bol neprípustný,

a nie prípustný, no zamietnutý. Sťažovateľka je toho názoru, že v tejto a v obdobných

veciach by mala ústavná sťažnosť smerovať proti orgánu, ktorý rozhodoval v poslednej

inštancii.

18. Vo vzťahu k rozsudku krajského súdu sťažovateľka uviedla, že tento porušuje

právo sťažovateľky na majetok, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie obdobne

ako rozsudok najvyššieho súdu, keďže je založený na obdobných premisách, na rozpore

s judikatúrou a arbitrárnom odôvodnení. Argumentačne preto sťažovateľka odkazuje

na primerané použitie dôvodov ústavnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu

najvyššieho súdu, tak ako sú špecifikované.

19. Sťažovateľka požiadala ústavný súd, aby prednostne posúdil, či na základe novej

právnej úpravy je daná aj legitimácia krajského súdu. Ak ústavný súd dospeje k opačnému

záveru, žiada, aby ďalej konal len vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu.

20. Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 a 4

Slovenskej republiky a podľa článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1

a právo na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 29. novembra 2018, sp. zn. porušené bolo.

2. Zrušuje sa rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. novembra 2018,

sp. zn. , a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby v nej

znovu konal a rozhodol.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľke trovy

právneho zastúpenia k rukám právneho zástupcu do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

alternatívne

„1. Základné právo sťažovateľky vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 a 4

Slovenskej republiky a podľa článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1

a právo na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 29. novembra 2018, sp. zn. a rozsudkom Krajského súdu v

Bratislave sp.zn. z 29. novembra 2016 porušené bolo.

2. Zrušuje sa rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. novembra 2018,

sp. zn. a rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp.zn. z 29.

novembra 2016 a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave, aby v nej znovu konal a

rozhodol.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave sú povinní nahradiť

sťažovateľke trovy právneho zastúpenia k rukám právneho zástupcu do 30 dní od

právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

21. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

22. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

23. Podľa návrhom na začatie konania

je sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa .

24. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

25. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva.

Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva

je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona

a za primeranú náhradu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom...

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

III.

26. Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľka

sa domáha vyslovenia porušenia označených práv rozsudkom najvyššieho súdu, ktorým

bolo zamietnuté jej dovolanie proti rozsudku krajského súdu, ktorým bola žaloba

sťažovateľky o určenie vlastníckeho práva zamietnutá, alternatívne sa domáha vyslovenia

porušenia týchto práv aj rozsudkom krajského súdu, poukazujúc na § 124 poslednú vetu

. Sťažovateľka namieta predovšetkým nedostatočné odôvodnenie

týchto rozhodnutí, nesprávnu aplikáciu vyvrátiteľnej právnej domnienky zakotvenej v § 130

ods. 1 , nesprávne rozloženie dôkazného bremena v konaní pred

súdmi prvej a druhej inštancie, odklon od konštantnej judikatúry bez uvedenia dôvodov.

Sťažovateľka zdôraznila, že jej bolo odňaté vlastnícke právo k pozemku, ktorý v dobrej

viere odvodzovanej od rozhodnutia štátneho orgánu užívala nerušene najmenej 36 rokov

bez akéhokoľvek spochybnenia.

K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu

27. Sťažovateľka alternatívne namietala porušenie svojich práv aj rozsudkom

krajského súdu, poukazujúc na poslednú vetu , podľa ktorého

ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie ústavnej

sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným prostriedkom

napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku.

28. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.

29. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

na jej prerokovanie (m. m. ).

30. Ústavný súd konštatuje, že postup krajského súdu a jeho rozsudok boli meritórne

preskúmané na základe dostupného mimoriadneho opravného prostriedku (prípustného

dovolania), ktorý sťažovateľka aj využila, a preto ústavný súd podľa § 56 ods. 2 písm. a)

sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie a rozhodnutie.

31. Pokiaľ sťažovateľka poukazovala na § 124 poslednú vetu zákona o ústavnom

súde, ústavný súd konštatuje, že uvedené ustanovenie o zachovaní lehoty na podanie

sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo preskúmané mimoriadnym opravným

prostriedkom sa vzťahuje na procesnú situáciu, keď nedošlo k meritórnemu preskúmaniu

rozhodnutia napadnutého mimoriadnym opravným prostriedkom, ale o tomto bolo

rozhodnuté iba procesne. Uvedeným spôsobom sa do premietlo

rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská

v. Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, najmä jeho body 51, 53 a 54)

K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom najvyššieho súdu

32. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

33. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

34. Z námietok uvedených v sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľka sa zo strany

ústavného súdu domáha prehodnotenia záverov všeobecných súdov spôsobom, ktorý by mal

nasvedčovať opodstatnenosti jej právneho názoru, t. j. neodôvodnenosti odňatia

jej vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré v dobrej viere dlhodobo užívala. Tým dáva

ústavný súd do pozície ďalšej inštancie, ktorá mu, ako je už uvedené, neprináleží.

35. Podľa názoru ústavného súdu veľmi konkrétna argumentácia najvyššieho súdu

dostatočným a presvedčivým spôsobom odôvodňuje, v čom neboli naplnené zákonom

požadované dôvody na priznanie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam

v prospech sťažovateľky. Najvyšší súd vo vzťahu k najpodstatnejším námietkam

sťažovateľky konštatoval, že dobrá viera oprávneného držiteľa musí byť daná so zreteľom

na všetky okolnosti veci, najmä na titul, na základe ktorého malo držiteľovi vzniknúť

vlastnícke právo. Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám osebe podkladom pre

vydržanie, ak nie je vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby.

Podľa názoru ústavného súdu podstatnou je v danej právnej veci preukázaná existencia

viacerých prídelových listín, pričom posledná prídelová listina z 21. septembra 1969, od

ktorej sťažovateľka odvodzuje svoju dobromyseľnosť (v konaní predložená iba vo fotokópii

bez odtlačku okrúhlej pečiatky, nenachádzajúca sa v štátnom archíve), vydaná dva dni

po predchádzajúcej prídelovej listine bez akéhokoľvek relevantného odôvodnenia zahŕňala

aj sporný pozemok, ktorý sa v žiadnom z predchádzajúcich prídelov ani výmerov

nenachádzal. V konaní teda bolo preukázané, že sťažovateľka napriek užívaniu sporného

pozemku po dlhý čas nebola dobromyseľná, keďže jej znalosť o obsahu predchádzajúcich

prídelových listín bola spôsobilá vyvolať pochybnosti sťažovateľky ako držiteľky, že jej vec

skutočne patrí. Uvedené vylučuje nadobudnutie vlastníckeho práva sťažovateľky

vydržaním, ktoré prichádza do úvahy iba pri oprávnenej držbe. To, že sa žalovaní

nedomáhali svojich vlastníckych práv, nemožno podľa názoru ústavného súdu posúdiť ako

skutočnosť potvrdzujúcu dobromyseľnosť sťažovateľky o jej oprávnenej držbe, keďže

vlastníkovi povinnosť domáhať sa svojho vlastníckeho práva zo žiadneho právneho

predpisu nevyplýva.

36. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právny názor, na ktorom

je založený namietaný rozsudok najvyššieho súdu, nie je arbitrárny, je z ústavného hľadiska

akceptovateľný a v okolnostiach danej veci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu podľa ani práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že sťažovateľka sa nestotožňuje

s právnym názorom najvyššieho súdu, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti uvedeného rozhodnutia, preto ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto časti

odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

37. Namietané porušenie základného práva vlastniť majetok podľa ,

resp. práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu videla sťažovateľka

v záveroch napadnutého rozsudku najvyššieho súdu. Keďže ústavný súd nezistil porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu ňou označeného práva

vlastniť majetok garantovaného , resp. dodatkového protokolu.

38. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 56 ods. 2

písm. g) tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. mája 2019