Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 181/2019
PDF · 218.75 KB
No categories available
II. ÚS 181/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. júla 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára a Ľuboša Szigetiho
(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti MWH,
s. r. o., IČO 35 730 480, Staničná 502, Vráble, právne zastúpenej Advokátskou kanceláriou
JUDr. Peter Kováč, s. r. o., Kubániho 16, Bratislava, v mene ktorej koná advokát
JUDr. Peter Kováč, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20
ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky postupom v konaní a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 5 Obdo 38/2018 z 29. januára 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti MWH, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2019
doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti MWH, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),
vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47
ods. 3 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) postupom v konaní a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Obdo 38/2018 z 29. januára 2019 (ďalej aj „napadnutý
rozsudok“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Krajský súd v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) rozsudkom č. k. 2 CoZm 36/2016-335
z 24. januára 2017 rozsudok Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“
alebo „súd prvej inštancie“) č. k. 3 CbZm 111/2010-274 z 21. januára 2016, ktorým súd
prvej inštancie ponechal v platnosti zmenkový platobný rozkaz súdu prvej inštancie
č. k. 1 Zm 302/2010-26 z 22. novembra 2010, zmenil tak, že zmenkový platobný rozkaz
v celom rozsahu zrušil a žalovanému priznal náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho
konania. Sťažovateľka má v dotknutých konaniach postavenie žalovanej.
2.1 Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, ktorým sa domáhal,
aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zmenil tak, že potvrdí rozsudok
súdu prvej inštancie. Najvyšší súd o dovolaní rozhodol napadnutým rozsudkom,
ktorým zmenil rozsudok krajského súdu č. k 2 CoZm 36/2016-335 z 24. januára 2017 tak,
že rozsudok okresného súdu č. k. 3 CbZm 111/2010-274 z 27. januára 2016 potvrdil.
Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol:
„Dovolací súd pri riešení položenej právnej otázky najskôr akcentuje skutočnosť,
že odvolací súd poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu, ktoré má byť základom pre jeho
zmeňujúce rozhodnutie, a ktoré má obsahovať právny záver konvenujúci záverom
vysloveným odvolacím súdom.
Dovolací súd v ďalšom tento záver odvolacieho súdu vyvracia, keďže odvolacím
súdom citované uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Obo/54/2011,
ktorým podporil svoj právny záver, týkajúci sa spôsobu označenia splnomocnenca
na zmenke, práve argumentáciu odvolacieho súdu vyvracia a ide o právny omyl
pri interpretácii rozhodnutia súdu vyššej inštancie, aplikujúc ho na situáciu, ktorá však
nie je ani len obdobná skutkovej situácii, na ktorú malo byť konajúcim súdom dané právne
posúdenie...
Právne posúdenie odvolacieho súdu vo veci prejednávanej (sp. zn. 5Obdo/38/2018)
teda paradoxne odkazuje na rozhodnutie, ktoré obsahuje právny názor opačný ako ten,
ku ktorému dospel odvolací súd, pričom dovolací súd považuje za správny názor
už najvyšším súdom judikovaný a túto úvahovú líniu meniť nemieni, keďže k tomu
nie je dôvod...
Zmenkové konanie bolo v čase rozhodovania súdu prvej inštancie ovládané
tzv. koncentračnou zásadou, v zmysle ktorej v konaní o námietkach môže súd preskúmať
len tie námietky, ktoré boli podané v lehote 3 dní od doručenia zmenkového platobného
rozkazu. Na neskôr podané námietky nemôže súd prihliadnuť bez ohľadu
na ich opodstatnenosť. Žalovaný okruh námietok ani ich odôvodnenie nemôže po podaní
včasných námietok účinne meniť ani rozširovať. Môže len navrhovať dôkazy na preukázanie
riadne a včas uplatnených námietok, keďže znáša dôkazné bremeno na preukázanie
oprávnenosti svojich námietok. Zákon pritom nerozlišuje námietky procesnej povahy
od námietok majúcich povahu hmotnoprávnu, ktoré napádajú samotnú zmenku alebo
skutočnosti, ktoré so zmenkou súvisia, ani námietky absolútne od námietok relatívnych.
Vzhľadom na uvedené, pokiaľ boli žalovaným dodatočne vznesené námietky v odvolaní,
týkajúce sa neplatnosti zmenky z dôvodu rozporu s čl. III § 3 zmenkového zákona, ide o
nové námietky, na ktoré súd nemôže prihliadať, i keby bola ich dôvodnosť preukázaná.
Výnimku z koncentračnej zásady tvoria iba niektoré námietky procesného charakteru, ktoré
sa týkajú podmienok konania (dôsledkom ktorých je zastavenie konania, prípadne
postúpenie veci na prejednanie príslušnému súdu) a ku ktorým musí súd prihliadať
kedykoľvek za konania aj bez návrhu účastníkov. V prejednávanej veci sa však o uvedený
prípad nejedná.
Dovolací súd k postupu odvolacieho súdu uvádza, že tento na takto vznesenú
námietku nielenže nemal prihliadať, takúto právnu úpravu na daný vzťah ani vôbec nemal
aplikovať, keďže , ktorá zmenku podpísala, nekonala ako splnomocnenec
spoločnosti MWH, k s., ale ako jej štatutárny orgán, keďže plná moc jej bola udelená
na konanie spoločnosťou , komplementárom a teda jediným
štatutárnym orgánom vystaviteľa zmenky. Takéto konanie je konaním priamym a nemožno
ho podriadiť právnej úprave obsiahnutej v čl. III. § 3 ZZŠ ( hoci aj v tom prípade by súd
nemohol dospieť k záveru o neplatnosti označenia vystaviteľa zmenky)...
Ak za právnickú osobu koná zákonný zástupca (napr. v zmysle § 15 ObZ)
alebo splnomocnenec na základe plnej moci, je potrebné, aby pri svojom podpise uviedol
názov právnickej osoby, za ktorú koná. Pri absencii označenia právnickej osoby
nie je právnická osoba z takéhoto zmenkovo-právneho úkonu zaviazaná. Pokiaľ uvedie
konajúca osoba bez ďalšieho len svoj podpis, bude z takéhoto konania zaviazaná
ako fyzická osoba v zmysle čl. I § 8 ZZŠ. Nie je však správny záver, že okrem názvu
konajúcej právnickej osoby má byť označená aj ďalšia osoba, od ktorej plná moc
na konanie fyzickej osoby, pripájajúcej svoj podpis, prípadne na základe plnej moci
pochádza. V tom prípade by bola zároveň zo zmenky zaviazaná aj táto ďalšia právnická
osoba.
Pokiaľ teda nastane situácia, že komplementárom, a tak štatutárnym orgánom
komanditnej spoločnosti, je právnická osoba, ktorá udelí plnú moc ako splnomocniteľ
na konanie vo svojom mene fyzickej osobe ako splnomocnencovi, v súvislosti s následným
konaním komanditnej spoločnosti pôjde vždy o jej priame konanie, kedyže v jej mene bude
konať štatutárny orgán - komplementár, osobou, ktorá k takémuto úkonu je priamo
splnomocnená (tu rešpektujúc princíp publicity, abstrakcie a pričítania v zastúpení tak,
ako je formulovaný v ust. § 32 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Pôjde tak o konanie
komanditnej spoločnosti, nie o konanie osoby splnomocnenej v jej mene konať...
Nijako nemožno dospieť k záveru, že vystaviteľ zmenky, ktorý je právnickou osobou,
musí byť na zmenke označený inak ako svojim názvom, prípadne inými identifikátormi
a pripojeným podpisom osoby, ktorá je jej štatutárnym orgánom alebo osobou inak
splnomocnenou v mene vystaviteľa konať.
Dovolací súd pre správnosť úvah a komplexnosť posúdenia námietok súdom prvej
inštancie uvádza, že:
a. Súd prvej inštancie, vychádzajúc z obsahu námietok vznesených žalovaným
v odpore voči zmenkovému platobnému rozkazu z vykonaného dokazovania správne uzavrel,
že z údajov uvedených na prvopise zmenky vyplýva, že žalovaná zmenka po formálno -
právnej stránke vykazuje všetky podstatné náležitosti, ktoré musí vlastná zmenka pre svoju
platnosť obsahovať. Keďže žalovaný namietal svoj podpis, bolo vykonané znalecké
dokazovanie znalcom, RNDr. Katarínou Klepáčovou, z odboru písmoznalectvo, odvetvie:
ručné písmo (identifikácia pisateľa), ktorý v záveroch znaleckého posudku č. 6/2015 zo dňa
13. 03. 2015 uviedol, že sporný podpis vystaviteľa zmenky je pravým podpisom
. S námietkou, že k podpisu vystaviteľa nie je uvedené v zmysle § 3 zmenkového
zákona meno a priezvisko osoby, ktorá ako zmocnenec podpisuje a za koho koná, sa súd
prvej inštancie vysporiadal tak, že zmenka je opatrená odtlačkom pečiatky vystaviteľa
zmenky a podpisom osoby oprávňujúcej konať menom komplementára. Ako vyplýva z výpisu
z obchodného registra, v rozhodnom čase vystavenia zmenky bol oprávnený za žalovaného,
v tom čase komanditnej spoločnosti, konať komplementár spoločnosť .
Súdu bolo zároveň predložené plnomocenstvo , štatutára spoločnosti
, udelené pre ,
na konanie vo všetkých veciach a k zastupovaniu ako jediného komplementára v spoločnosti
MWH, k. s. Ďalej súd prvej inštancie zistil, že v trestnom konaní, ČVS: ORP-603/3-VYS-B3-
2015, vypovedal dňa 20. 10. 2015 , súčasný konateľ žalovaného, ktorý uviedol,
že záväzok, vyplývajúci zo zmenky je zahrnutý v účtovníctve žalovaného. Súd prvej inštancie
tak námietku, že žalovaný zmenku nepodpísal, vyhodnotil ako nedôvodnú, keďže zmenka
bola podpísaná splnomocneným zástupcom komplementára a pohľadávka podľa vyjadrenia
samotného žalovaného bola zahrnutá v jeho účtovníctve.
b. Súd prvej inštancie tiež správne uviedol, že záväzok zo zmenky je nesporným
záväzkom a žalobca ako majiteľ zmenky nemá povinnosť svoj nárok preukazovať iným
spôsobom než predložením prvopisu zmenky. Pre hmotnoprávny charakter zmenkových
záväzkov je príznačná ich abstraktnosť, nespornosť a prísnosť. Táto abstraktnosť
sa prejavuje v tom, že je to žalovaný, ktorý musí prípadné námietky vzniesť a musí tiež
ich oprávnenosť jednoznačne preukázať. Ani jednu zo skutočností tvrdených v námietkach
proti zmenkovému platobnému rozkazu žalovaný nepreukázal, rovnako ako nepreukázal
ich prípadný vplyv na platnosť, resp. neplatnosť prijatého zmenkového záväzku, preto k nim
nebolo možné prihliadnuť, preto súd prvej inštancie ponechal zmenkový platobný rozkaz
v platnosti v celom rozsahu.
Keďže odvolací súd vo svojom odvolacom prieskume išiel nad rámec rigor cambialis
a prísnej koncentračnej zásady aplikovanej na prebiehajúce zmenkové konanie, naviac
aplikujúc vo vzťahu k novo - vznesenej námietke nesprávne právne závery, dovolací súd
s poukazom na správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvej inštancie, aplikujúc
postup podľa § 449 ods. 3 C. s. p., zmenil napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, a to tak,
že označený rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil, keďže jeho
rozhodnutie spočívalo na záveroch právne súladných s vyjadrenými právnymi závermi
dovolacieho súdu.“
3. Porušenie práva na spravodlivý súdny proces sťažovateľka tvrdí predovšetkým
z dôvodu, že v súvislosti s dovolacím konaním nebolo na jej písomné vyjadrenie
k dovolaniu vôbec prihliadnuté, dovolací súd sa ním nezaoberal, a to aj napriek tomu,
že sťažovateľka sa podľa jej slov k dovolaniu písomne vyjadrila a svoje vyjadrenie doručila
súdu prvej inštancie v určenej lehote. V napadnutom rozsudku sa však konštatuje,
že sťažovateľka sa vo veci nevyjadrila. Na základe opísaných skutočností sťažovateľka
tvrdí, že bolo porušené jej právo byť vypočutá vo vlastnej veci, bol porušený princíp
kontradiktórnosti sporového konania a aj princíp rovnosti sporových strán.
3.1 Ďalší dôvod ústavnej sťažnosti je spojený s nezohľadnením námietky
sťažovateľky, že podané dovolanie vykazuje vady a nedostatky, ktoré bránia
jeho prejednateľnosti. Podľa sťažovateľky ani obsah napadnutého rozsudku
nie je jednoznačný a zrejmý v otázke, ako bolo posúdené splnenie zákonných náležitostí
dovolania, ktoré bolo podané z dôvodu podľa § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku
(ďalej aj ,,CSP“).
3.2 Podľa tvrdenia sťažovateľky vo vyjadrení k dovolaniu uvádzala, že dovolanie
nespĺňa náležitosti podľa zákona, pretože neobsahuje označenie žiadnej právnej otázky,
ktorá by podľa dovolateľa bola podstatná a (nesprávne) riešená už odvolacím súdom.
Na uvedené mal podľa mienky sťažovateľky najvyšší súd prihliadať aj ex offo, lebo
ide o procesnú otázku prípustnosti dovolania, kam patrí aj posúdenie, či dovolanie
je prejednateľné. Namiesto toho si dovolací súd podľa úsudku sťažovateľky sám formuloval
právnu otázku, o ktorej bude rozhodovať, hoci taký postup Civilný sporový poriadok
nepripúšťa. Konštatovanie najvyššieho súdu, ktoré sa uvádza v bode 44 odôvodnenia
napadnutého rozsudku, podľa presvedčenia sťažovateľky vôbec nekorešponduje
s dovolaním a ide nad jeho rámec. V dovolaní sa žiadna právna otázka ani priamo
a ani opisom neformuluje. Tento nedostatok dovolací súd podľa sťažovateľky nemohol
nahradiť, pretože povinnosť ju formulovať v dovolaní vyplýva priamo zo zákona
pre dovolateľa.
3.3 Podľa názoru sťažovateľky sa z napadnutého rozsudku nedá ustáliť ani to,
či dovolací súd otázku náležitostí dovolania v zmysle požiadaviek zákona skúmal.
Prejednanie dovolania, ktorého obsah vzbudzuje pochybnosti o zachovaní zákonných
náležitostí, je takým konaním súdu, ktoré podľa sťažovateľky porušuje práva sťažovateľa
na spravodlivý súdny proces.
3.4 Podľa argumentácie sťažovateľky ďalší dôvod ústavnej sťažnosti súvisí
so samotným rozhodnutím a jeho dôvodmi. Postup súdu, spočívajúci v odôvodňovaní
svojho rozhodnutia pomocou skorších súdnych rozhodnutí, porušuje podľa sťažovateľky
princíp právnej istoty a predvídateľnosti súdneho rozhodovania. V tomto prípade porušenie
právnej istoty vyplývajúcej z čl. 1 ods. 1 ústavy zasiahlo podľa sťažovateľky
do jej vlastníckeho práva garantovaného čl. 20 ods. 1 ústavy. Túto námietku sťažovateľka
uvádza v súvislosti so záverom najvyššieho súdu v bode 47 a 48 odôvodnenia napadnutého
rozsudku, kde sa uvádza, že odvolací súd nesprávne interpretoval skoršie rozhodnutie
najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 4 Obo 54/2011 a že práve toto odkazované rozhodnutie
popiera závery odvolacieho súdu, a teda aj správnosť ním vydaného rozsudku. Najvyšší súd
sa podľa sťažovateľky dopustil zásadného pochybenia v tejto otázke v tom, že z rozhodnutia
sp. zn. 4 Obo 54/2011 práve on používa pre svoje rozhodovanie len určitú jeho časť
a v úplne inom kontexte. Teda nie odvolací súd, ale dovolací súd nesprávne použil iné
rozhodnutie dovolacieho súdu, domnieva sa sťažovateľka.
3.5 Sťažovateľka tvrdí, že akákoľvek zmena, v tomto prípade spočívajúca vo vyňatí
časti textu rozhodnutia/odôvodnenia z jeho kontextu, znamená absolútnu nepoužiteľnosť
celého takéhoto rozhodnutia pre rozhodovanie. Použiteľnosť rozhodnutí z iného konania
predpokladá skutkovú a právnu podobnosť.
3.6 V závere sťažovateľka uvádza, že najvyšší súd rozhodol v rozpore s obsahom
súdneho spisu aj v otázke zachovania koncentračnej zásady. Sťažovateľke sa zdá,
že najvyšší súd až nekriticky prevzal tvrdenie žalobcu (dovolateľa) o tom, že sťažovateľka
neuplatňovala námietku nedostatku podpisu na zmenke včas. Žalovaná, teda sťažovateľka,
pritom v námietkach proti zmenkovému platobnému rozkazu podľa jej slov uviedla,
že označenie vystaviteľa zmenky je neurčité, pretože neobsahuje označenie podpisovateľa
za vystaviteľa. Námietky bolo podľa platnej úpravy potrebné podľa mienky sťažovateľky
vymedziť skutkovo, nie právne.
4. Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého
rozsudku najvyššieho súdu až do rozhodnutia o tejto ústavnej sťažnosti, a navrhla následne
vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil, že:
„Právo spoločnosti MWH s.r.o., IČO: 35 730 480, sídlo: Staničná 502, 952 01
Vráble podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky bolo rozsudkom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.01. 2019, č. k. 5Obdo/38/2018 a postupom,
ktorý predchádzal jeho vydaniu, porušené.
Právo spoločnosti MWH s.r.o., IČO: 35 730 480, sídlo: Staničná 502, 952 01 Vráble
podľa článku 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky bolo rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 29.01. 2019, č. k. 5Obdo/38/2018 a postupom,
ktorý predchádzal jeho vydaniu, porušené.
Právo spoločnosti MWH s.r.o., IČO: 35 730 480, sídlo: Staničná 502, 952 01 Vráble
podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky bolo rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 29.01. 2019, č. k. 5Obdo/38/2018 a postupom,
ktorý predchádzal jeho vydaniu, porušené.
Právo spoločnosti MWH s.r.o., IČO: 35 730 480, sídlo: Staničná 502, 952 01 Vráble
podľa článku 1 ods. 1 v spojení s článkom 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky bolo
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.01. 2019, č. k. 5Obdo/38/2018
a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, porušené.
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.01. 2019,
č. k. 5Obdo/38/2018 sa ruší v celom rozsahu a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky na nové rozhodnutie.
Spoločnosti MWH s.r.o., IČO: 35 730 480, sídlo: Staničná 502, 952 01 Vráble
sa priznáva nárok na náhradu trov konania o ústavnej sťažnosti v rozsahu 100 %.“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom
prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
6. Ústavný súd, predbežne prerokujúc ústavnú sťažnosť sťažovateľky, zistil, že túto
je potrebné odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú, a to predovšetkým z týchto dôvodov.
6.1 Sťažovateľkine slová o nezohľadnení jej vyjadrenia k dovolaniu zo strany
najvyššieho súdu (ktorý v napadnutom rozsudku uviedol, že sťažovateľka sa ako žalovaná
k dovolaniu nevyjadrila) nemá ústavný súd ako verifikovať, keďže sťažovateľka ku svojej
sťažnosti dôkaz (t. j. kópiu uvedeného vyjadrenia s pečiatkou o doručení vyjadrenia
prvostupňovému súdu tak, ako to uvádza v ústavnej sťažnosti) na podporu tohto tvrdenia
nepriložila.
6.1.1 Konanie pred ústavným súdom neovláda vyhľadávacia zásada a v tejto
súvislosti ústavný súd nabáda na preukázanie svojich kľúčových tvrdení pred ústavným
súdom relevantným dôkazom (povinnosť plynúca z § 43 ods. 1 v spojení s § 123
ods. 3 zákona o ústavnom súde). V opačnom prípade sa podaná ústavná sťažnosť javí byť
ako oddané spoliehanie sa na paternalistickú ruku ústavného súdu bez ohľadu na aspoň
nevyhnutnú bdelosť sťažovateľa pri hájení svojich práv („vigilantibus iura scripta sunt“),
a to o to zvlášť, ak ide o sporovú stranu riadne zastúpenú osobou práva znalou
(t. j. advokátom).
6.1.2 Ústavný súd však pristupuje k ochrane základných práv a slobôd vždy
materiálne a aj v tomto prípade sa ústavný súd pozrel podrobnejšie na odôvodnenie
napadnutého rozsudku najvyššieho súdu. Ústavný súd tak zistil, že ku kľúčovým aspektom
dovolania, ktoré mali byť akcentované aj vo vyjadrení sťažovateľky k dovolaniu,
sa najvyšší súd riadne vyjadril, a to ústavne udržateľným spôsobom. Ide predovšetkým
o pochybnosti, že dovolanie vykazovalo vady a nedostatky, ktoré bránili
jeho prejednateľnosti, pričom podľa sťažovateľky dovolanie nespĺňalo náležitosti
podľa zákona, pretože neobsahovalo označenie žiadnej právnej otázky, ktorá by podľa
dovolateľa bola podstatná a (nesprávne) riešená už odvolacím súdom. Obdobné výhrady
však najvyšší súd rozptýlil a reagoval na tieto hneď v úvode svojich záverov k posúdenia
dovolania vo veci samej, kde konštatoval dôvodnosť dovolania, prítomnosť dovolacích
dôvodov i aplikáciu konkrétnych noriem Civilného sporového priadku vzhľadom na právny
stav veci.
6.2 Čo sa týka odkazovania najvyššieho súdu na svoju skoršiu judikatúru,
čo mu sťažovateľka v ústavnej sťažnosti vyčíta, ústavný súd musí konštatovať, že nešlo
o bezúčelné exhibovanie najvyššieho súdu, ale o nutnú reakciu na výklad a aplikáciu
jeho judikatúry zo strany krajského súdu, ktoré najvyšší súd dôvodne vyhodnotil ako právny
omyl v interpretácii judikatúry. Následne najvyšší súd ústavne čistým spôsobom
interpretoval a aplikoval svoju relevantnú prejudikatúru.
6.3 Pokiaľ ide o samotné materiálne dôvody vydania napadnutého rozsudku, ústavný
súd je názoru, že posúdenie veci (t. j. posúdenie aplikácie koncentračnej zásady
na predmetné zmenkové konanie, prítomnosti podstatných náležitostí, ktoré vlastná zmenka
pre svoju platnosť obsahovala, preukazovania nárokov zo zmenky a pod.) najvyšším súdom
a aplikácia príslušných noriem zákona č. 191/1950 Sb. Zákon zmenkový a šekový v znení
neskorších predpisov, nevykazujú známky arbitrárnosti a neústavnosti. Svoje myšlienkové
pochody a aplikáciu konkrétnych noriem na skutkový a právny stav danej veci najvyšší súd
riadne zdôvodnil, čomu nie je možné z pohľadu garancií spravodlivého procesu a ochrany
aj hmotných ústavných práv sťažovateľky nič vytknúť.
8. Vzhľadom na dosiaľ prezentované závery ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť
sťažovateľky podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. júla 2019