Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 184/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. júla 2019

predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť , ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Harakálym, advokátska kancelária,

Mlynská 28, Košice, vo veci namietaného porušenia Slovenskej

republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

zo 7. marca 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júna 2019

osobne do podateľne doručená ústavná sťažnosť , ,

, (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

(ďalej len „“) a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Nitre

(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

zo 7. marca 2019.

2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou proti žalovanej –

(ďalej len „žalovaná“), domáhal náhrady škody na zdraví,

a to za bolesť, sťaženie spoločenského uplatnenia a liečebné náklady. Žalobu skutkovo

odôvodnil tým, že pri dopravnej nehode 25. augusta 2008 ako spolujazdec v motorovom

vozidle utrpel ťažké zranenia s vážnymi trvalými následkami, následkom ktorých sa stal

invalidným. Ďalej sa domáhal aj príslušenstva v podobe úrokov z omeškania z jednotlivých

náhrad, ktoré mu žalovaná počas súdneho konania čiastočne plnila. Sťažovateľ vychádzal

z toho, že podaním zo 16. decembra 2009 si u žalovanej riadne uplatnil náhradu za bolesť

a sťaženie spoločenského uplatnenia a podaním z 5. mája 2010 náhradu za náklady spojené

s liečením. Po uplatnení nároku sťažovateľa za bolesť a za sťaženie spoločenského

uplatnenia mala žalovaná v zmysle o povinnom

zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o povinnom zmluvnom poistení“) lehotu troch mesiacov na skončenie prešetrenia

potrebného na zistenie rozsahu jej povinnosti plniť. Sťažovateľ bol preto toho názoru,

že uplynutím tejto lehoty 16. marca 2010 sa žalovaná dostala do omeškania s plnením

náhrady za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia. Pri náhrade za náklady spojené

s liečením poukázal sťažovateľ na to, že žalovaná listom z 18. mája 2010 odmietla tieto

náklady uhradiť, a preto sa dostala do omeškania v tejto časti už tohto dňa. Na základe toho

sťažovateľ požadoval zaplatenie úrokov z omeškania vychádzajúc z časových momentov,

v ktorých mu žalovaná jednotlivé čiastočné úhrady poskytovala, a to takto:

- 9 % úrok z omeškania ročne zo sumy 7 884 € (bolestné) od 16. marca 2010

do 22. februára 2011;

- 9 % úrok z omeškania ročne zo sumy 17 600,40 € (sťaženie spoločenského

uplatnenia) od 16. marca 2010 do 22. februára 2011;

- 9 % úrok z omeškania ročne zo sumy 880,76 € (liečebné náklady) od 18. mája 2010

do 22. februára 2011;

- 9 % úrok z omeškania ročne zo sumy 1 962,80 € (bolestné) od 16. marca 2010

do 10. marca 2011;

- 9 % úrok z omeškania ročne zo sumy 15 831,20 € (sťaženie spoločenského

uplatnenia) od 16. marca 2010 do 8. júna 2011;

- 9 % úrok z omeškania ročne zo sumy 799,60 € (bolestné) od 16. marca 2010

do 17. januára 2014;

- 9 % úrok z omeškania ročne zo sumy 2 733,44 € (bolestné) od 16. marca 2010

do 14. apríla 2015;

- 9 % úrok z omeškania ročne zo sumy 14 286,40 € (sťaženie spoločenského

uplatnenia) od 16. marca 2010 do 14. apríla 2015;

- 9 % úrok z omeškania ročne zo sumy 430,18 € (liečebné náklady) od 18. mája 2010

do 14. apríla 2015;

- 9 % úrok z omeškania ročne zo sumy 18 798 € (sťaženie spoločenského uplatnenia)

od 16. marca 2010 do 26. septembra 2016.

3. Čas plnenia jednotlivých čiastočných úhrad nebol medzi stranami sporný. Spornou

bola len otázka, či na strane žalovanej došlo k omeškaniu s plnením jednotlivých náhrad,

a ak áno, kedy sa toto omeškanie začalo.

4. Rozsudkom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) č. k. 25 C 101/2010-

529 z 2. mája 2017 bol sťažovateľovi priznaný nárok na úrok z omeškania vo výške 9 %

ročne zo sumy 37 047,62 € od 30. augusta 2011 do 17. januára 2014, zo sumy 36 248,02 €

od 18. januára 2014 do 14. apríla 2015 a zo sumy 18 790 € od 15. apríla 2015

do 27. septembra 2016. V odôvodnení rozsudku okresný súd poukázal na to, že žalovaná sa

dostala do omeškania až 30. augusta 2011. Podľa okresného súdu bola žaloba podaná

predčasne, lebo v čase jej podania nebolo zrejmé, kto zodpovedá za vznik škody

sťažovateľovi, a táto prekážka odpadla až právoplatnosťou trestného rozkazu 20. januára

2011 vydaného v trestnom konaní vo veci predmetnej dopravnej nehody. Ďalej sťažovateľ

až 11. mája 2011 predložil žalovanej doklady preukazujúce jeho nároky, a preto až od tohto

dňa mohla začať plynúť trojmesačná lehota v zmysle § 11 ods. 6 zákona o povinnom

zmluvnom poistení, a po jej uplynutí ešte 15-dňová lehota na poskytnutie plnenia podľa

§ 11 ods. 7 zákona o povinnom zmluvnom poistení. Z týchto dôvodov sa žalovaná podľa

okresného súdu dostala do omeškania až 30. augusta 2011. O trovách konania rozhodol tak,

že v zmysle žiadnej zo strán nepriznal právo

na náhradu trov konania. Vychádzal z toho, že spoluvina sťažovateľa na vzniku škody bola

stanovená vo výške 50 %, a preto je každá zo strán úspešná, resp. neúspešná v jednej

polovici.

5. Tak sťažovateľ, ako aj žalovaná podali proti rozsudku okresného súdu odvolanie.

6. Sťažovateľ v podanom odvolaní namietal, že okresný súd síce správne posúdil,

že žalovaná sa s plnením jednotlivých nárokov dostala do omeškania, avšak nesprávne určil

deň začiatku omeškania. Poukázal na to, že si u žalovanej riadne uplatnil nárok na náhradu

za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia, pričom spolu s uplatnením týchto

nárokov predložil žalovanej aj riadne lekárske posudky, v ktorých bolo bolestné a sťaženie

spoločenského uplatnenia bodovo hodnotené. Išlo o legálne doklady preukazujúce výšku

nároku na bolestné a na sťaženie spoločenského uplatnenia. Sťažovateľ preto žalovanej

preukázal výšku svojich nárokov zákonom predpokladaným spôsobom. Rovnako riadne

si uplatnil aj náhradu liečebných nákladov. Za správnu sťažovateľ nepovažoval ani

argumentáciu okresného súdu, podľa ktorej bola žaloba podaná predčasne, keďže ešte

jednoznačne nebolo určené, kto je zodpovedná osoba a či má sťažovateľ nárok voči

žalovanej niečo si uplatňovať. Pochybnosti o tom, kto viedol motorové vozidlo, prevádzkou

ktorého bola spôsobená sťažovateľovi škoda, vznikli len pri primárnych úkonoch

vyšetrovacích orgánov na samotnom mieste dopravnej nehody. Hneď potom však bolo na

základe výsluchov svedkov, lekárskych správ a znaleckého posudku jednoznačne

stanovené, že motorové vozidlo neviedol sťažovateľ, ale Vörös. Sťažovateľ mal pritom

nárok na náhradu škody predovšetkým z titulu objektívnej zodpovednosti za škodu

vyvolanú osobitnou povahou prevádzky motorového vozidla v zmysle § 427 a nasl.

, pri ktorej nie je potrebné skúmať subjektívny prvok zavinenia

zo strany vodiča motorového vozidla. Vo vzťahu k žalovanej bola podstatná len skutočnosť,

že motorové vozidlo neviedol samotný sťažovateľ, ale iná osoba, čo bolo nepochybne

zrejmé už z uznesenia o začatí trestného stíhania. Preto nebolo dôvodné odďaľovanie

poskytnutia plnenia jednotlivých nárokov sťažovateľa až do právoplatného skončenia

trestného konania. Pokiaľ žalovaná tieto plnenia bezdôvodne odkladala, musí niesť

zodpovednosť za oneskorené plnenia sťažovateľovi. Sťažovateľ namietal aj výrok o náhrade

trov konania. V časti 50 %, v ktorej mu neboli jeho nároky priznané z dôvodu jeho

spoluzavinenia na vzniku škody, záviselo rozhodnutie súdu od skutočností, ktoré boli

zistené až v priebehu samotného konania vykonaným dokazovaním, a následne od vlastnej

úvahy súdu. V momente, keď bol sťažovateľovi známy skutkový stav zistený v procese

dokazovania a výsluchu svedkov, už mohol približne legitímne očakávať, že pri stanovení

výšky jeho uplatnených nárokov je nutné prihliadať aj na istú mieru spoluzavinenia, ktorú

potom následne zohľadnil pri úprave žalobného návrhu podaním z 2. decembra 2013.

Stanovil pritom vlastnú mieru spoluzavinenia podľa svojej úvahy. Z uvedených dôvodov

nebolo možné pri hodnotení úspechu či neúspechu sťažovateľa v konaní prihliadať

na nepriznanú časť nárokov v pomere 50 %, keďže časť z tejto sumy zodpovedajúcej 25 %

si už sťažovateľ v konaní v čase, keď mohol legitímne očakávať zohľadnenie konkrétnej

miery spoluzavinenia v konečnom rozhodnutí, neuplatňoval.

7. Žalovaná v podanom odvolaní namietala výrok o priznaní úrokov z omeškania.

Poukázala na ustanovenie § 11 ods. 5 zákona o povinnom zmluvnom poistení (v aktuálnom

znení ide o odsek 6). Toto ustanovenie ukladalo žalovanej ako poisťovateľke určité

povinnosti, ktoré ak splní, nevznikne poškodenému v zmysle § 11 ods. 8 právo uplatňovať

voči nej ako poisťovateľke úrok z omeškania. Okrem toho žalovaná poukazovala na to,

že v konaní pred okresným súdom prebiehalo dokazovanie, v ktorom sa ustálila výška

bodového ohodnotenia bolestného, resp. sťaženia spoločenského uplatnenia, a tým aj výška

náhrady, a preto nemohlo omeškanie žalovanej vzniknúť skôr, ako bolo vo veci právoplatne

rozhodnuté. Podľa žalovanej si táto splnila všetky právne povinnosti vyplývajúce

jej z ustanovenia § 11 ods. 6, a preto jej nevznikla povinnosť zaplatiť sťažovateľovi úroky

z omeškania v zmysle § 11 ods. 7 zákona o povinnom zmluvnom poistení. Táto povinnosť

by jej mohla eventuálne vzniknúť až v prípade nesplnenia povinnosti uloženej právoplatným

rozhodnutím.

8. Rozsudkom krajského súdu č. k. -529 z 2. mája 2017 (správne má

byť zrejme č. k. -586 zo 7. marca 2019, pozn.) bol rozsudok okresného súdu

v zamietajúcom výroku týkajúcom sa úrokov z omeškania potvrdený a vo vyhovujúcom

výroku zmenený tak, že žaloba bola zamietnutá. Krajský súd poukázal v odôvodnení

na ustanovenie § 11 ods. 6 až 8 zákona o povinnom zmluvnom poistení. Žalovaná vždy

bez zbytočného odkladu začala prešetrovanie potrebné na zistenie rozsahu jej povinnosti

poskytnúť poistné plnenie a o výsledku šetrenia informovala sťažovateľa v zákonnej lehote.

Sťažovateľovi by podľa názoru krajského súdu vznikol nárok na úroky z omeškania

až v prípade, ak by si žalovaná nesplnila povinnosť uloženú jej právoplatným rozhodnutím.

Poukázal pritom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší

súd“) sp. zn. z 22. novembra 2018, podľa ktorého peňažná sankcia

v podobe úrokov z omeškania upravená v ustanovení § 11 ods. 8 je viazaná na nesplnenie

nepeňažnej povinnosti vyjadrenej v ustanovení § 11 ods. 6 písm. a) alebo b) zákona

o povinnom zmluvnom poistení. Skutočnosť, že žalovaná neodôvodnila odmietnutie

poistného plnenia podľa predstáv sťažovateľa, nemožno vykladať tak, že by si túto

povinnosť nesplnila vôbec s následným záverom, že nesplnením tejto povinnosti sa dostala

do omeškania. Čo sa týka náhrady trov konania, krajský súd poukázal na to, že obe strany

mali v konaní úspech len čiastočný, a preto žiadna zo strán nemá v zmysle § 255

ods. 2 právo na náhradu trov konania.

9. Podľa názoru sťažovateľa prvým a druhým výrokom rozsudku krajského súdu

č. k. -586 zo 7. marca 2019 došlo k porušeniu označených práv sťažovateľa

podľa a dohovoru.

10. Vecne nesprávne výroky v rozsudku krajského súdu vychádzajú podľa názoru

sťažovateľa z nesprávneho a tiež nedostatočného právneho posúdenia systému práv

a povinností plynúcich jednotlivým subjektom občianskoprávnych vzťahov z príslušnej

všeobecnej, ale aj špeciálnej právnej úpravy.

11. Nárok na úrok z omeškania z náhrady škody spôsobenej prevádzkou motorového

vozidla voči poisťovateľovi zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového

vozidla je potrebné posudzovať komplexne s prihliadnutím na to, aké právne povinnosti

má poisťovateľ voči poškodenému a kedy sa s plnením týchto povinností dostane

do omeškania. Pritom je potrebné mať na zreteli, že každému právu jedného subjektu zväčša

zodpovedá právna povinnosť iného subjektu.

12. Poistený má v zmysle § 4 ods. 2 písm. b) zákona o povinnom zmluvnom poistení

právo na to, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky

na náhradu škody. Z tohto ustanovenia je zrejmé, že nároky na náhradu škody platí

poisťovateľ priamo poškodenému. Uvedenému právu poisteného zodpovedá právna

povinnosť poisťovateľa plniť mu preukázané nároky na náhradu škody. Taktiež v zmysle

ustanovenia § 15 ods. 1 zákona o povinnom zmluvnom poistení má poškodený právo

uplatniť nárok na náhradu za škodu priamo voči poisťovateľovi. Aj tomuto právu

zodpovedá právna povinnosť poisťovateľa plniť preukázané nároky na náhradu škody

poškodenému. Uvedená právna povinnosť poisťovateľa je základnou a najpodstatnejšou

jeho právnou povinnosťou. Poisťovateľ teda nie je v zmysle ustanovenia § 11

ods. 6 písm. a) a b) zákona o povinnom zmluvnom poistení povinný len začať prešetrovanie

poistenej udalosti, skončiť ho v lehote troch mesiacov a oznámiť výsledky prešetrenia

poškodenému, ale poisťovateľ je predovšetkým povinný poškodenému jeho oprávnené

a preukázané nároky reálne plniť v rozsahu, v akom mu tieto nároky reálne patria. Keďže

v zmysle sa škoda uhrádza v peniazoch, ide o peňažnú

povinnosť poisťovateľa.

13. Uvedená peňažná povinnosť poisťovateľa je takou právnou povinnosťou,

pri ktorej má poisťovateľ postavenie dlžníka a poškodený postavenie veriteľa. Uvedené

plnenie náhrady škody musí byť zaplatené riadne a včas tak, ako to ukladá ustanovenie

. Pokiaľ poisťovateľ nesplní svoju peňažnú povinnosť

voči poškodenému a neposkytne mu plnenie náhrady škody, ktorá mu reálne patrí, riadne

a včas, dostáva sa v zmysle do omeškania. V tejto

súvislosti je potrebné zdôrazniť, že poisťovateľ sa s plnením konkrétnej peňažnej povinnosti

v prípade jej neplnenia riadne a včas dostane do omeškania bez ohľadu na to, či zašle

alebo nezašle oznámenie v zmysle ustanovenia § 11 ods. 6 písm. a) a b) zákona o povinnom

zmluvnom poistení. Právna povinnosť poskytnúť peňažné plnenie poškodenému

zodpovedajúce náhrade škody nie je totožná s právnou povinnosťou poisťovateľa skončiť

prešetrovanie poistnej udalosti a zaslať poškodenému oznámenie o plnení, resp. o dôvodoch

neplnenia. Ide o dve odlišné právne povinnosti poisťovateľa, ktoré síce spolu súvisia,

ale sú to relatívne dve samostatné právne povinnosti. Splnením povinnosti poisťovateľa

skončiť prešetrenie poistnej udalosti a zaslať poškodenému oznámenie o plnení,

resp. o dôvodoch neplnenia, nezaniká povinnosť poisťovateľa poškodenému plniť náhradu

škody, ktorá mu oprávnene patrí, a túto náhradu plniť riadne a včas.

14. Ustanovenie § 11 ods. 8 zákona o povinnom zmluvnom poistení upravuje nárok

poškodeného na úrok z omeškania len v súvislosti s porušením povinností poisťovateľa

v zmysle § 11 ods. 6, teda porušením povinností poisťovateľa súvisiacich so včasným

a riadnym prešetrením poistnej udalosti. Toto ustanovenie sa však nijakým spôsobom

nezaoberá dôsledkami omeškania poisťovateľa v súvislosti s omeškaním pri jeho povinnosti

plniť samotnú náhradu. Dôsledky omeškania v súvislosti so samotnou povinnosťou

poisťovateľa plniť nie sú riešené ustanovením § 11 ods. 8 (tu sa riešia len dôsledky

omeškania poisťovateľa v súvislosti s jeho povinnosťou začať a včas ukončiť šetrenie

poistnej udalosti), ale ani iným ustanovením zákona o povinnom zmluvnom poistení.

Preto je nevyhnutné na dôsledky omeškania poisťovateľa s plnením jeho hlavnej právnej

povinnosti plniť samotnú náhradu škody aplikovať všeobecný právny predpis, ktorým

je ustanovenie . Podľa tohto ustanovenia

ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ od dlžníka právo popri plnení

požadovať aj úroky z omeškania. Ak teda poisťovateľ nesplní právnu povinnosť plniť

oprávnenú náhradu škody poškodenému riadne a včas, dostáva sa s plnením tejto povinnosti

do omeškania a poškodenému vzniká nárok uplatňovať si voči poisťovateľovi aj úroky

z omeškania v zmysle , a to bez ohľadu na to,

či poisťovateľ riadne a včas splnil aj inú svoju právnu povinnosť podľa ustanovenia § 11

ods. 6 zákona o povinnom zmluvnom poistení (začať včas prešetrovanie poistnej udalosti

a toto prešetrovanie aj včas ukončiť).

15. Identický právny názor zaujal pri obdobnej právnej úprave aj Najvyšší súd Českej

republiky, ktorý v rozsudku sp. zn. zo 17. decembra 2009 uviedol,

že námietku dovolateľky týkajúcu sa výšky úrokov z omeškania, resp. aplikácie nariadenia

vlády č. 142/1994 Sb., nepovažoval za opodstatnenú, lebo ustanovenie § 9 ods. 4 zákona

č. 168/1999 Sb. upravuje úrok z omeškania výlučne ako sankciu za nesplnenie povinnosti

uloženej poisťovateľovi v odseku 3 tohto ustanovenia, t. j. povinnosti vykonať v stanovenej

lehote prešetrenie škodovej udalosti. O tento prípad však v danej veci nejde; predmetom

sporu je nárok na výplatu poistného plnenia, pri ktorom omeškanie poistiteľa nastáva

uplynutím 15. dňa od ukončenia prešetrenia škodovej udalosti (§ 9 ods. 2 zákona

č. 168/1999 Sb.), a pretože zákon č. 168/1999 Sb. neobsahuje špeciálnu úpravu pre prípad

omeškania s poskytnutím poistného plnenia, neprichádza do úvahy iný spôsob určenia

výšky úrokov z omeškania než aplikácia ustanovenia

a nariadenia vlády č. 142/1994 Sb.

16. Z už uvedeného je zrejmé, že ide o chybný výklad ustanovenia § 11

ods. 8 zákona o povinnom zmluvnom poistení, keď je interpretované tak, že poškodený

má nárok na úrok z omeškania jedine v prípade uvedenom v tomto ustanovení.

Toto ustanovenie sa totiž zaoberá len prípadom omeškania poisťovateľa s plnením

jeho povinnosti riadne a včas začať a skončiť prešetrovanie poistnej udalosti a jeho

výsledky riadne poškodenému oznámiť. Avšak toto ustanovenie sa už nezaoberá

omeškaním poisťovateľa so splnením jeho inej, podstatnejšej právnej povinnosti, teda

riadne a včas poskytnúť poškodenému plnenie náhrady preukázanej škody. Ustanovenie

§ 11 ods. 8 zákona o povinnom zmluvnom poistení nevylučuje vznik nároku poškodeného

na úrok z omeškania pri samotnom omeškaní s poskytnutím peňažného plnenia ako náhrady

škody zo strany poisťovateľa, a preto nie je možné na základe tohto ustanovenia v takomto

prípade nárok na úrok z omeškania u poškodeného vylúčiť. Z tohto ustanovenia totiž

nevyplýva, že poškodený má nárok na úrok z omeškania len v prípade v ňom uvedenom.

17. Nesprávny výklad jednotlivých zákonných ustanovení má aj ústavnoprávne

dôsledky. Chybným výkladom možno totiž dôjsť k absurdným záverom. Poisťovateľ

by uvedením akéhokoľvek dôvodu (aj absurdného či protiprávneho) a jeho oznámením

poškodenému podľa § 11 ods. 6 písm. b) zákona o povinnom zmluvnom poistení mohol

odmietať a zadržiavať plnenie, ktoré poškodenému riadne a právom patrí, a vyhýbať sa tak

plneniu svojej základnej povinnosti poskytnúť poškodenému plnenie náhrady škody,

a to bez akýchkoľvek právnych následkov. Podľa názoru sťažovateľa ide o absurdný

výklad, ktorý je v zrejmom rozpore so základným účelom a zmyslom zákona o povinnom

zmluvnom poistení, ktorým je okrem iného včasné poskytnutie spravodlivej náhrady škody

osobám poškodeným prevádzkou motorového vozidla. Pri poskytnutí primeranej náhrady

škody poškodenej osobe totiž nezohráva významnú úlohu len poskytnutie samotnej náhrady

škody, ale taktiež včasnosť poskytnutia náhrady škody. Uvedený chybný právny názor

by však v žiadnom prípade včasnosť poskytnutia náhrady škody nezabezpečoval.

Poisťovateľ by sa totiž právnych následkov za oneskorené plnenie náhrady veľmi

jednoducho mohol zbaviť uvedením akéhokoľvek dôvodu na odmietnutie plnenia vrátane

takého, ktorý by nemal absolútne žiadne právne opodstatnenie. Samozrejme, poškodený

môže uplatniť svoje práva na plnenie aj súdnou cestou. V podmienkach dnešnej rýchlosti

súdneho konania však často ide o súdne spory trvajúce niekoľko rokov. V týchto prípadoch

by sa preto poškodený domohol spravodlivej náhrady škody s niekoľkoročným omeškaním,

a to bez akéhokoľvek dôsledku pre poisťovateľa.

18. Najvyšší súd v rozsudku sp. zn. zo 7. marca 2019 (správne má

byť 22. novembra 2018, pozn.), na ktorý poukázal krajský súd, išiel mimo rámec právnej

otázky nastolenej v dovolaní a vymedzenej samotným najvyšším súdom v odôvodnení

rozsudku. Dovolateľ žiadal posúdiť spornú otázku, aké sú dôsledky omeškania poisťovateľa

s poskytnutím plnenia podľa § 11 ods. 7 zákona o povinnom zmluvnom poistení

a či je možné na toto omeškanie aplikovať aj ustanovenie § 517 ods. 2 Občianskeho

zákonníka. Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu je však zrejmé, že tento vôbec

neriešil možnosť aplikácie ustanovenia v prípade

omeškania poisťovateľa s plnením jeho peňažnej povinnosti poskytnúť poškodenému

plnenie náhrady škody. Najvyšší súd odpovedal len na otázku, či sa povinnosť poisťovateľa

platiť úroky z omeškania poškodenému podľa § 11 ods. 8 zákona o povinnom zmluvnom

poistení viaže len na nesplnenie nepeňažnej povinnosti poisťovateľa podľa § 11

ods. 6, alebo aj na nesplnenie peňažnej povinnosti poisťovateľa plniť poškodenému podľa

§ 11 ods. 7 zákona o povinnom zmluvnom poistení. Otázka, ktorú najvyšší súd zodpovedal,

ani nebola sporná, pretože v dovolaní sa nenamietalo, že povinnosť poisťovateľa platiť úrok

z omeškania upravená v ustanovení § 11 ods. 8 zákona o povinnom zmluvnom poistení sa

viaže len na nesplnenie nepeňažnej povinnosti poisťovateľa podľa ustanovenia § 11

ods. 6 zákona o povinnom zmluvnom poistení. Dovolateľ pritom namietal, že okrem

povinnosti poisťovateľa zaplatiť úrok z omeškania podľa § 11 ods. 8 zákona o povinnom

zmluvnom poistení sa na poisťovateľa vzťahuje aj povinnosť zaplatiť úrok z omeškania

podľa všeobecného ustanovenia , a to v prípade,

ak poisťovateľ neposkytne poškodenému plnenie náhrady škody riadne a včas. Inými

slovami, podľa názoru dovolateľa má poisťovateľ jednak nepeňažnú povinnosť upravenú

v ustanovení § 11 ods. 6 zákona o povinnom zmluvnom poistení, pri omeškaní s ktorou

je možné od poisťovateľa požadovať úrok z omeškania v zmysle § 11 ods. 8 zákona

o povinnom zmluvnom poistení. Okrem toho má však poisťovateľ aj peňažnú povinnosť

plniť poškodenému náhradu, pri omeškaní s ktorou vzniká poškodenému nárok na úrok

z omeškania podľa všeobecného ustanovenia (keďže

zákon o povinnom zmluvnom poistení pre omeškanie s plnením tejto povinnosti

poisťovateľa osobitným spôsobom vznik nároku na úrok z omeškania neupravuje). Túto

otázku najvyšší súd v predmetnom rozhodnutí vôbec nezodpovedal, hoci ju sám týmto

spôsobom vymedzil. V tomto smere nemožno považovať rozhodnutie najvyššieho súdu

a najmä jeho odôvodnenie za dostatočné. Najvyšší súd totiž v odôvodnení nereagoval

na najzásadnejší a najpodstatnejší argument dovolateľa.

19. Za nesprávny treba považovať aj výrok krajského súdu o náhrade trov konania.

Sťažovateľ bol eventuálne čiastočne neúspešný len vo vzťahu k predmetu konania

do momentu čiastočného späťvzatia žaloby. Po tomto úkone už bol vo vzťahu k predmetu

konania úspešnejší ako žalovaná. Za štádium konania po čiastočnom späťvzatí žaloby

by mu teda mala byť priznaná náhrada trov konania v pomernej časti zodpovedajúcej jeho

celkovému úspechu v spore.

20. Sťažovateľ vyčerpal všetky možné právne prostriedky poskytnuté mu právnym

poriadkom Slovenskej republiky. V danej veci nie je prípustné dovolanie s poukazom

na ustanovenia a nasl. . Proti rozhodnutiu o náhrade

trov konania nie je dovolanie vôbec prípustné. Pri výrokoch týkajúcich sa nepriznania

nároku sťažovateľa na úrok z omeškania rovnako nie je splnená podmienka prípustnosti

dovolania s poukazom na znenie ustanovenia

a na už vyššie spomínaný rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 22. novembra 2018, ktorý túto spornú právnu otázku riešil. Preto podľa názoru

sťažovateľa je daná právomoc ústavného súdu v tejto veci meritórne konať a rozhodnúť.

21. Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Nitre prvým, druhým a štvrtým výrokom rozsudku

č. k. -586 zo dňa 07.03.2019 porušil základné právo sťažovateľa

, , na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Slovenskej

republiky a právo na spravodlivý súdny proces podľa článku 6 Dohovoru o ochrane

základných ľudských práv a slobôd.

2. Prvý, druhý a štvrtý výrok rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k.

586 zo dňa 07.03.2019 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi , , priznáva náhradu trov

právneho zastúpenia v sume 415,51 EUR, ktorú je Krajský súd v Nitre povinný zaplatiť

na účet právneho zástupcu JUDr. Petra Harakályho, advokáta, do jedného mesiaca

od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

22. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

23. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.

24. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

25. Ústavnú sťažnosť treba považovať za neprípustnú.

26. Podľa ústavná sťažnosť je neprípustná,

ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho

základných práv a slobôd.

27. Podľa ústavný súd neodmietne prijatie

ústavnej sťažnosti pre jej neprípustnosť, ak sťažovateľ preukáže, že nevyčerpal právne

prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, z dôvodov

hodných osobitného zreteľa.

28. Podľa dovolanie je prípustné proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej

inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

29. Podľa dovolanie podľa

ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok

minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou

slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška

príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

30. Podľa na určenie výšky minimálnej

mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej

inštancie.

31. Podľa § 1 ods. 1 písm. a) nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 441/2009

Z. z., ktorým sa ustanovuje suma minimálnej mzdy (ďalej len „nariadenie vlády“) suma

minimálnej mzdy sa ustanovuje na 307,70 eura za mesiac pre zamestnanca odmeňovaného

mesačnou mzdou.

32. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetom odvolacieho rozsudku

krajského súdu č. k. -586 zo 7. marca 2019, ktorý sa stal právoplatným

5. apríla 2019, boli všetky sťažovateľom uplatnené úroky z omeškania tak, ako sú tieto

uvedené v odseku 2. Okresný súd totiž časť požadovaných úrokov z omeškania priznal

a v prevyšujúcej časti žalobu sťažovateľa zamietol. Krajský súd v odvolacom konaní

rozhodoval o odvolaní sťažovateľa smerujúcom proti zamietajúcej časti rozsudku okresného

súdu, ako aj o odvolaní žalovanej smerujúcom proti vyhovujúcej časti rozsudku okresného

súdu. Kým rozsudok okresného súdu v zamietajúcej časti potvrdil (odvolaniu sťažovateľa

nevyhovel), zatiaľ jeho rozsudok vo vyhovujúcej časti zmenil a žalobu aj v tejto časti

zamietol (odvolaniu žalovanej vyhovel). Tým je nepochybne dané, že predmetom

meritórneho skúmania v odvolacom konaní boli všetky sťažovateľom požadované úroky

z omeškania. Keďže sťažovateľ považuje rozsudok krajského súdu za nesprávny v celosti,

napáda ho vlastne v celom rozsahu požadovaných úrokov.

33. Z citovaných ustanovení

a § 1 ods. 1 písm. a) nariadenia vlády možno dospieť k záveru, že podmienka majetkového

cenzu v prípade dovolania, v ktorom je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo

pohľadávky, je splnená, ak predmetom dovolacieho konania je len príslušenstvo

pohľadávky, ktorého výška v čase začatia dovolacieho konania prevyšuje sumu 3 077 €.

Vyplýva to zo skutočnosti, že s účinnosťou od 1. januára 2010 do 31. decembra 2010 bola

suma minimálnej mzdy ustanovená na 307,70 € za mesiac pre zamestnanca odmeňovaného

mesačnou mzdou.

34. Sťažovateľ v konaní pred všeobecnými súdmi, ale ani v ústavnej sťažnosti výšku

požadovaných úrokov z omeškania konkrétne nevyčíslil pevnými sumami, pretože

postupoval tak, že uviedol vždy ročnú výšku úroku, ďalej sumu, z ktorej sa má úrok počítať,

a napokon časové obdobie, za ktoré úrok z omeškania požaduje. Z rovnakých údajov

vychádzali aj všeobecné súdy. Pritom je zrejmé, že požadovaná výška úrokov tak, ako bola

sťažovateľom vyčíslená, bola konečná, pretože sa týkala pevne určeného a ukončeného

časového obdobia. Výška požadovaných úrokov z omeškania by bola preto rovnaká v čase

podania žaloby (teda v roku 2010), ako aj v čase, v ktorom plynula zákonná dvojmesačná

lehota na podanie dovolania (do 5. júna 2019).

35. Z celkom 10 položiek úrokov z omeškania, ktoré sťažovateľ v konaní uplatňoval,

už len samotná posledná položka tvorená 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 18 798 €

(sťaženie spoločenského uplatnenia) od 16. marca 2010 do 26. septembra 2016 predstavuje

sumu okolo 11 000 €, teda sumu podstatne prevyšujúcu stanovený majetkový cenzus.

36. Niet preto pochybností o tom, že z hľadiska podmienky majetkového cenzu bolo

dovolanie proti rozsudku krajského súdu prípustné.

37. Treba ešte vyriešiť otázku, či prichádzala do úvahy prípustnosť dovolania

v zmysle ustanovenia , teda pre niektorú z troch

alternatív definovaných v tomto ustanovení.

38. Z obsahu ústavnej sťažnosti jednoznačne vyplýva, že sťažovateľ nesúhlasí

s posúdením právnej otázky týkajúcej sa toho, či sa žalovaná dostala do omeškania

s plnením peňažného dlhu voči sťažovateľovi. Sťažovateľ to v ústavnej sťažnosti definuje

vo všeobecnej rovine tak, že „Vecne nesprávne výroky krajského súdu v namietanom

rozhodnutí vychádzajú z nesprávneho a tiež nedostatočného právneho posúdenia systému

práv a povinností plynúcich jednotlivým subjektom občianskoprávnych vzťahov z príslušnej

všeobecnej aj špeciálnej právnej úpravy.“. V ďalšom potom sťažovateľ dospieva k (podľa

neho) rozhodujúcemu záveru, v zmysle ktorého ustanovenie § 11 ods. 8 zákona o povinnom

zmluvnom poistení sa nezaoberá omeškaním poisťovateľa so splnením jeho peňažnej

povinnosti poskytnúť náhradu škody sťažovateľovi s tým, že pri nedostatku úpravy

v zákone o povinnom zmluvnom poistení treba aplikovať v prípade omeškania poisťovateľa

s plnením jeho peňažnej povinnosti ustanovenie .

Z ďalšieho záveru sťažovateľa vyplýva, že podľa rozsudku najvyššieho súdu

sp. zn. z 22. novembra 2018 (o závery ktorého sa krajský súd oprel) bola

v ňom zodpovedaná len otázka, či sa povinnosť poisťovateľa platiť úroky z omeškania

poškodenému podľa ustanovenia § 11 ods. 8 zákona o povinnom zmluvnom poistení viaže

len na nesplnenie nepeňažnej povinnosti poisťovateľa podľa § 11 ods. 6, alebo

aj na nesplnenie peňažnej povinnosti poisťovateľa plniť poškodenému podľa § 11

ods. 7, hoci táto otázka sporná nebola. Sporné totiž bolo, či okrem povinnosti poisťovateľa

zaplatiť úrok z omeškania podľa § 11 ods. 8 zákona o povinnom zmluvnom poistení

sa na poistiteľa vzťahuje aj povinnosť zaplatiť úrok z omeškania podľa všeobecného

ustanovenia v prípade, ak poisťovateľ neposkytne

poškodenému plnenie náhrady škody riadne a včas. Túto otázku najvyšší súd podľa názoru

sťažovateľa v predmetnom rozsudku vôbec nezodpovedal, hoci ju sám týmto spôsobom

vymedzil. V tomto smere sťažovateľ nepovažuje rozsudok najvyššieho súdu, z ktorého

krajský súd vychádzal, za dostatočný, keďže nereagoval na najzásadnejší a najpodstatnejší

dovolací argument.

39. Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 22. novembra 2018

(z ktorého krajský súd vychádzal) sa dá zistiť, že v rámci dovolania, ktorého prípustnosť

sa opierala o ustanovenie , riešil

najvyšší súd právnu otázku, a to „aké sú dôsledky omeškania poisťovateľa s poskytnutím

plnenia podľa , či je možné na toto omeškanie aplikovať

ustanovenie v spojení s nariadenia vlády SR č. “. Potom,

ako najvyšší súd dospel k záveru, že táto otázka dosiaľ nebola v rozhodovacej praxi

dovolacieho súdu riešená, pristúpil k meritórnemu posúdeniu dôvodnosti dovolania.

Dovolateľ za podstatu nesprávnosti právnych záverov odvolacieho súdu považoval to,

že na posudzovaný prípad nesprávne aplikoval ustanovenie § 11 ods. 8 zákona o povinnom

zmluvnom poistení, a zároveň dospel k nesprávnemu záveru, že poškodený má nárok

na úrok z omeškania iba v prípade uvedenom v tomto ustanovení. Podľa názoru

odvolacieho súdu povinnosť zaplatiť úroky z omeškania vzniká až doručením

právoplatného rozhodnutia súdu o výške náhrady škody a poisťovateľ by sa do omeškania

mohol dostať až v prípade nesplnenia povinnosti, ktorá mu bola uložená právoplatným

rozhodnutím, teda zaplatiť poškodenému súdom priznanú náhradu škody. Na druhej strane

peňažná sankcia v podobe úrokov z omeškania upravená v ustanovení § 11 ods. 8 zákona

o povinnom zmluvnom poistení je viazaná na nesplnenie nepeňažnej povinnosti vyjadrenej

v ustanovení § 11 ods. 6 písm. a) alebo b) zákona o povinnom zmluvnom poistení, účelom

ktorej je ochrana poškodeného, aby poisťovateľ pod následkom tejto sankcie nezostal

nečinný, aby bol nútený v trojmesačnej lehote oznámiť poškodenému spôsob vybavenia

jeho poistnej udalosti. S uvedeným právnym názorom odvolacieho súdu sa najvyšší súd

v plnom rozsahu stotožnil. Je tej mienky, že ustanovenie § 11 zákona o povinnom

zmluvnom poistení sa týka výlučne nesplnenia povinnosti poisťovateľa, ktorá mu bola

uložená v súvislosti so šetrením poistnej udalosti na základe oznámenia poškodeného.

Zákonodarca totiž v ustanovení § 11 ods. 8 zákona o povinnom zmluvnom poistení jasne

a zreteľne formuluje podmienku, v zmysle ktorej je poisťovateľ povinný zaplatiť

poškodenému úroky z omeškania podľa osobitného predpisu (). Je

to tak v prípade, ak si poisťovateľ nesplní povinnosť podľa ustanovenia § 11 ods. 6 zákona

o povinnom zmluvnom poistení. Z dikcie tohto ustanovenia je zrejmé, že zákonodarca

povinnosti poisťovateľa viaže výlučne vo vzťahu k prešetrovaniu poistnej udalosti.

V posudzovanom prípade poisťovateľ splnil povinnosti v zmysle § 11 ods. 6 zákona

o povinnom zmluvnom poistení tým, že poskytol poškodenému písomné vysvetlenie

dôvodov, pre ktoré odmietol poskytnúť poškodeným nárokované poistné plnenie. Správnosť

záveru poisťovateľa v samotnom vysvetlení, z akého dôvodu odmietol poskytnúť plnenie, je

pritom irelevantný, lebo poisťovateľ je povinný „len“ poskytnúť písomné vysvetlenie a toto

doručiť poškodenému v lehote troch mesiacov. Skutočnosť, že poisťovateľ neodôvodnil

odmietnutie poistného plnenia podľa predstáv poškodeného, nemožno vykladať tak, že by si

túto povinnosť vôbec nesplnil, a následne prijať záver, že nesplnením tejto povinnosti sa

dostal v zmysle ustanovenia § 11 ods. 8 zákona o povinnom zmluvnom poistení do

omeškania. Poisťovateľ si svoju povinnosť podľa ustanovenia § 11 ods. 6 zákona

o povinnom zmluvnom poistení splnil, a nebol preto povinný uhradiť poškodenému úroky

z omeškania. Do omeškania by sa s plnením náhrady škody dostal až vtedy, ak by po

doručení právoplatného rozhodnutia súdu o výške náhrady škody neuhradil v lehote určenej

súdom priznanú náhradu škody poškodenému podľa ustanovenia § 11 ods. 7 zákona

o povinnom zmluvnom poistení.

40. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ pri skúmaní otázky, či vyčerpal všetky

možné právne prostriedky poskytnuté mu právnym poriadkom Slovenskej republiky

pred podaním ústavnej sťažnosti, uvádza, že tieto právne prostriedky vyčerpal, keďže

nie je splnená podmienka prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 Civilného sporového

poriadku, a to vzhľadom na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 22. novembra 2018. Inými slovami, sťažovateľ na jednej strane tvrdí, že najvyšší súd

v rozsudku sp. zn. z 22. novembra 2018 rozhodujúcu právnu otázku

nevyriešil (lebo hoci bola nastolená, neodpovedal na ňu), no na druhej strane vnútorne

protirečivým (a preto nekonzistentným a nepresvedčivým) spôsobom vychádza z toho,

že už bola judikovaná, čo vylučuje podľa jeho názoru prípustnosť dovolania.

41. Vzhľadom na zásadné stanovisko sťažovateľa, podľa ktorého rozhodujúca právna

otázka v tejto veci nebola citovaným rozsudkom najvyššieho súdu zodpovedaná, pričom

sťažovateľ, ale ani krajský súd na žiadne iné dovolacie rozhodnutie najvyššieho súdu

nepoukazuje (sťažovateľ poukazuje totiž iba na právny názor vyslovený v dovolacom

rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky, ktorý je zhodný s jeho vlastným právnym

názorom), treba dôjsť k záveru, že podľa presvedčenia sťažovateľa vlastne rozhodujúca

právna otázka, od vyriešenia ktorej závisel rozsudok krajského súdu, nebola v rozhodovacej

praxi najvyššieho súdu ešte vyriešená. K tomu treba z pohľadu ústavného súdu dodať,

že najvyšší súd v dovolacom rozsudku sp. zn. z 22. novembra 2018

výslovne konštatoval, že sťažovateľom nastolená právna otázka (ktorá bola totožná

s právnou otázkou riešenou v uvedenom rozsudku) nebola v rozhodovacej praxi

dovolacieho súdu dovtedy vyriešená.

42. Hoci sťažovateľ v ústavnej sťažnosti tvrdí, že dovolanie podľa ustanovenia § 421

ods. 1 nebolo prípustné, ústavný súd napriek tomu

preveroval, či dovolanie nebolo podané, a zistil, že sa tak nestalo.

43. S poukazom na to, že podľa názoru sťažovateľa sa najvyšší súd v rozsudku

sp. zn. z 22. novembra 2018 ním nastolenou rozhodujúcou právnou otázkou

v skutočnosti nezaoberal (berúc zároveň do úvahy, že najvyšší súd v uvedenom rozsudku

konštatoval, že dovtedy nebola nastolená právna otázka dovolacím súdom vyriešená), mal

sa sťažovateľ v zmysle vlastného právneho názoru vysloveného v ústavnej sťažnosti

ochrany svojich práv domáhať v dovolacom konaní, a to postupom podľa ustanovenia

, čo sa však nestalo. To zakladá

neprípustnosť ústavnej sťažnosti. Treba k tomu tiež poznamenať, že sťažovateľ

ani len netvrdil (tým menej preukazoval), že dovolanie nepodal z dôvodov hodných

osobitného zreteľa. Preto ani neprichádzal do úvahy prípadný postup ústavného súdu podľa

.

44. Vzhľadom na závery ústavného súdu nie je potrebné osobitne sa zaoberať

námietkami sťažovateľa týkajúcimi sa výroku rozsudku krajského súdu o náhrade trov

konania.

45. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2019