Details
The publication number is not recorded.
Open legal thesis sourceECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 53/2019
PDF · 231.62 KB
No categories available
I. ÚS 53/2019
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. júla 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára (sudca spravodajca)
a Ľuboša Szigetiho o ústavnej sťažnosti , ,
, zastúpeného advokátom Mgr. Petrom Troščákom, Hlavná 50,
Prešov, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Okresného súdu Košice I sp. zn. 21 P 111/2018 z 5. októbra 2018 a jemu predchádzajúcim
postupom takto
rozhodol:
Ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. I. ÚS 53/2019-17 z 30. januára 2019 prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť
, (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.
21 P 111/2018 z 5. októbra 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) a jemu predchádzajúcim
postupom.
2. Následne ústavný súd 4. februára 2019 vyzval okresný súd na vyjadrenie
sa k vecnej stránke prijatej sťažnosti a oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho
pojednávania o prijatej sťažnosti.
3. Vyjadrenie okresného súdu bolo ústavnému súdu doručené 11. marca 2019.
Okresný súd vo svojom vyjadrení v podstatnom uviedol:
„Sťažovateľ (navrhovateľ) je v konaní zastúpený advokátom... Doručovanie súdnych
písomnosti navrhovateľovi je upravené v ust. § 127 Civilného mimosporového poriadku...
Pokiaľ navrhovateľ podáva návrh na začatie konania prostredníctvom advokáta, budú
sa písomnosti doručovať tomuto subjektu... V konaní o navrátenie dieťaťa, ktoré je viazané
prísnymi lehotami, je tento postup odôvodňovaný procesnou ekonómiou, v rámci ktorej
sa predpokladá, že právny zástupca navrhovateľa je v priamom kontakte so svojím klientom
a s obsahom písomnosti ho oboznámi...
Na pojednávaní dňa 24. 9. 2018 súd vec prejednal a pojednávanie odročil
na 5. 10. 2018 za účelom navrhnutého výsluchu navrhovateľa – otca. Súd oboznámil
právneho zástupcu navrhovateľa, že on je povinný oboznámiť navrhovateľa s termínom
pojednávania a že navrhovateľovi súd predvolanie nebude posielať.
Na pojednávanie nariadené na 5. 10. 2018 sa navrhovateľ nedostavil. Pre
neprítomnosť navrhovateľa súd pojednávanie odročil na 11. 10. 2018 a navrhovateľovi
uložil poriadkovú pokutu vo výške 500 EUR.“
4. Právny zástupca sťažovateľa vo svojom vyjadrení doručenom 21. júna 2019
vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci. Zároveň zotrval na dôvodnosti
podanej ústavnej sťažnosti, pričom zopakoval svoje výhrady proti postupu okresného súdu
a jeho napadnutému uzneseniu.
5. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) účinného od 1. marca 2019, ktorý
sa pri zachovaní právnych účinkov úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019,
použije aj na konania začaté do 28. februára 2019 (§ 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom
súde), upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ústavnou
sťažnosťou, stanoviskami účastníkov konania, ako aj s obsahom spisu dospel k názoru,
že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
6. Pre úplnosť ústavný súd uvádza, že vec bola pôvodne pridelená sudkyni
spravodajkyni Marianne Mochnáčovej, ktorej funkčné obdobie sudkyne ústavného súdu
uplynulo 16. februára 2019. Preto v súlade s čl. X bodom 2 písm. a) Rozvrhu práce
Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019
(ďalej len „rozvrh práce“) bola vec prerozdelená sudcovi spravodajcovi Petrovi Molnárovi
a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu práce bola meritórne prejednaná v druhom senáte
ústavného súdu (avšak pod pôvodnou spisovou značkou, pozn.) v zložení, ako je uvedené
v záhlaví tohto rozhodnutia.
II.
7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho
základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením okresného súdu a jeho postupom, ktorý mu predchádzal.
9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
11. Podstatou ústavnej sťažnosti je námietka sťažovateľa, že okresný súd mu uložil
poriadkovú pokutu v sume 500 € nezákonne. Túto námietku bližšie rozvádza do viacerých
rovín. Prvou z nich je polemika, či bolo potrebné doručovať predvolanie na pojednávanie
aj sťažovateľovi zastúpenému advokátom v danom type konania (o navrátenie dieťaťa
do cudziny). Sťažovateľ v tomto smere tvrdil, že nebol riadne predvolaný s poukazom
na § 110 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej aj „CSP“), pričom súdu oznámil aj adresu na území Slovenskej republiky,
na ktorej sa bude v priebehu konania zdržiavať. Ďalej namieta, že v predvolaní doručenom
jeho právnemu zástupcovi absentovalo poučenie o možnosti uložiť poriadkovú pokutu.
V neposlednom rade tiež tvrdil, že nebol včas predvolaný, keďže predvolanie
na pojednávanie určené mu na 5. október 2018 bolo jeho právnemu zástupcovi doručené
1. októbra 2018, teda nebola zachovaná lehota podľa § 33 ods. 2 zákona č. 161/2015 Z. z.
Civilný mimosporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CMP“).
Vychádzajúc z uvedeného, sťažovateľ je toho názoru, že neboli splnené predpoklady
na uloženie poriadkovej pokuty. V nadväznosti na svoju argumentáciu považuje
odôvodnenie napadnutého uznesenia okresného súdu tiež za nedostatočné a arbitrárne,
porušujúce jeho označené práva.
12. Ústavný súd ešte predtým, ako pristúpil k preskúmaniu napadnutého uznesenia
okresného súdu, považoval za nevyhnutné opakovane poukázať na charakter tohto
procesného inštitútu. Rozhodnutie o poriadkovej pokute je procesnou sankciou, ktorou
je možné vynútiť si splnenie tých procesných povinností, ktoré napriek tomu, že došlo k ich
účinnému uloženiu, splnené neboli. Základným predpokladom pre vydanie takéhoto
rozhodnutia je to, že konaním alebo opomenutím dôjde k sťaženiu postupu konania, t. j.
nesplnením takej povinnosti dôjde k predĺženiu súdneho konania. Svojou podstatou tak
uvedené poriadkové opatrenie umožňuje zabezpečiť nerušený priebeh konania a súčinnosť
strán sporu (účastníkov konania), resp. ich zástupcov a iných subjektov v prípade, ak títo
nemajú záujem podieľať sa na prebiehajúcom konaní spôsobom, ktorý zákon upravuje,
alebo ak by priebeh konania iným spôsobom sťažovali, predlžovali či dokonca marili.
Súčasne je rozhodnutie súdu o poriadkovom opatrení svojou povahou procesným
rozhodnutím s procesnoprávnymi dôsledkami len pre určité štádium civilného sporového
konania; nestáva sa samo osebe predmetom konania, a nejde tak o rozhodnutie vo veci
samej, ktoré by do práv a povinností strán sporu zasahovalo konečným spôsobom. Pokiaľ
ide o výšku poriadkovej pokuty, tú určuje súd s prihliadnutím na povahu porušenej
povinnosti, čo znamená, že pri stanovení sumy každej pokuty disponuje súd voľnou úvahou.
Miera voľnej úvahy súdu však nie je absolútna, ale je obmedzená maximálnou možnou
hranicou 500 €. Pôjde teda zväčša o pokuty v zanedbateľnej alebo bagateľnej výške
(m. m. III. ÚS 152/2017).
13. Okresný súd v odôvodnení svojho napadnutého uznesenia uviedol:
„1. , , bytom
bol predvolaný na pojednávanie v zmysle § 127 CMP prostredníctvom svojho
právneho zástupcu na pojednávaní dňa 24. 9. 2018
2. Podľa § 102 ods. 1 CSP, súd môže uložiť poriadkovú pokutu tomu, kto sťažuje
postup konania najmä tým, že...
b) sa nedostaví na súd, hoci naň bol riadne a včas predvolaný a svoju neprítomnosť
neospravedlnil včas a vážnymi okolnosťami,...
3. Podľa § 102 ods. 2 CSP, výšku poriadkovej pokuty určuje súd s prihliadnutím
na povahu porušenej povinnosti; poriadkovú pokutu možno uložiť do 500 eur.
4. Podľa § 127 CMP - Ak navrhovateľ nie je zastúpený advokátom, musí uviesť
adresu na doručovanie písomností v Slovenskej republike.
5. Menovaný sa svojím správaním vyhýba účasti na nariadenom výsluchu pred
súdom pričom svoju neúčasť neospravedlnil včas aj napriek skutočnosti, že predvolanie
bolo v zmysle zákona včas doručené jeho právnemu zástupcovi. Na základe uvedeného súd
dospel k záveru, že menovaný sa úmyselne vyhýba účasti na pojednávaní a preto mu uložil
poriadkovú pokutu vo výške 500 eur, nakoľko sa nedostavil na pojednávanie riadne a včas
predvolaný. V zmysle ust. § 362 ods. 1 CSP a contrario, odvolanie voči uzneseniu o uložení
poriadkovej nie je prípustné, nakoľko nie je uvedené medzi uzneseniami voči ktorým
odvolanie prípustné je.
6. Podľa daného ustanovenia § 127 CMP, ktoré je lex specialis a teda sa vzťahuje
výhradne na konanie o únosoch, je uložená osobitná procesná povinnosť navrhovateľovi
v tomto konaní, ktorému sa ukladá uviesť adresu na doručovanie písomností v Slovenskej
republike. Túto povinnosť však nemá, ak je v konaní zastúpený advokátom. Zákonodarca
túto povinnosť zaviedol z dôvodu procesnej ekonómie a bezproblémového doručovania
písomností v tomto konaní. Ide o osobitnú povinnú náležitosť návrhu nad rozsah
všeobecných náležitostí uvedených v ustanovení § 25 CMP, pri absencii ktorej súd
postupuje podľa § 129 CSP. Teda je zrejmé, že ak otec má právneho zástupcu má súd
povinnosť doručovať písomnosti a to vrátané predvolaní len právnemu zástupcovi, ktorí
je povinní o tom klient informovať z dôvodu procesnej ekonómie. Akýkoľvek iný výklad
by zmaril účel zákona a minul sa teda účinkom potrebnej rýchlosti v danom konaní. Súd
taktiež nepovažoval za dostatočné písomné vyjadrenia otca ani ústne vyjadrenia jeho
právneho zástupcu nakoľko tento nemohol poznať vnútorné pohnútky a vedomie otca a teda
skutočnosť, či otec vedel alebo nevedel o tom, že matka sa chystá s deťmi trvalo vysťahovať
na Slovensko. Tieto informácie sú nevyhnutné pre riadne rozhodnutie v konaní nakoľko bez
nich nebude mať súd objektívnu predstavu o tom či došlo alebo nedošlo k neoprávnenému
premiestneniu. Preto súd konanie otca vyhodnotil za natoľko závažné, že voči nemu použil
poriadkové opatrenie a uložil mu poriadkovú pokutu vo výške 500 eur nakoľko otec svojim
konaní marí súdne konanie s obzvlášť citlivým obsahom a problematikou.“
III.
a) K vzťahu medzi § 110 CSP a § 127 CMP
14. Sťažovateľ poukazoval na znenie § 110 ods. 1 CSP a namietal, že dané
ustanovenie Civilného sporového poriadku nebolo rešpektované, pretože aj v prípade, že má
strana právneho zástupcu so splnomocnením na celé konanie a strana má osobne v konaní
niečo vykonať, je potrebné doručovať písomnosť (v danom prípade predvolanie) aj priamo
strane. Ústavný súd sa na tomto mieste prikláňa k extenzívnemu výkladu § 127 CMP
(učinenému aj okresným súdom) v tom zmysle, že toto ustanovenie v pozícii lex specialis –
vychádzajúc z osobitného charakteru návratového konania, a len pre toto konanie –
modifikuje všeobecnou normou (§ 110 ods. 1 CSP) určenú požiadavku doručovania
písomností v prípadoch, keď má osobne niečo vykonať navrhovateľ, priamo účastníkovi,
a to bez ohľadu na skutočnosť, či je navrhovateľ zastúpený advokátom. Ak totiž
zákonodarca zabezpečuje rýchlosť konania (ktorá má v danom konaní kľúčový význam),
v prípade advokátom nezastúpeného navrhovateľa tým, že mu budú súdne písomnosti
doručované výlučne na ním oznámenú adresu na území Slovenskej republiky (pričom
v tomto druhu konania z povahy veci vyplýva, že adresa obvyklého pobytu navrhovateľa
je mimo územia Slovenskej republiky), ústavný súd považuje za logické, aby aj v prípade
navrhovateľa, zastúpeného advokátom, nebola rýchlosť postupu konania ohrozovaná
doručovaním na adresu navrhovateľa v cudzine. Aplikácia lex generalis na danú situáciu
by viedla k absurdnému záveru, že v prípadoch, ak ide o navrhovateľa s pobytom v cudzine,
ktorý je zastúpený v návratovom konaní advokátom, je potrebné doručiť predvolanie
na pojednávanie aj navrhovateľovi do zahraničia a v prípadoch v ktorých navrhovateľ
s pobytom v cudzine nie je zastúpený advokátom, tak sa mu budú doručovať písomnosti
(vrátane predvolania na pojednávanie) len na ním uvedenú adresu v Slovenskej republike.
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že interpretácia na vec vzťahujúcich
sa noriem bola v okolnostiach veci primeraná, zohľadňujúca špecifiká daného druhu
konania a aj ústavne konformná.
15. Sťažovateľ sám v sťažnosti uviedol, že jeho právny zástupca bol
na predchádzajúcom pojednávaní konanom 24. septembra 2018 okresným súdom výslovne
poučený o tom, že „otcovi bude predvolanie zasielané na adresu jeho právneho zástupcu,
ktorý mu potom toto predvolanie prepošle. Taktiež ukladá právnemu zástupcovi otca, aby
ho s termínom riadne oboznámil a aby mu oznámil, že jeho prítomnosť na pojednávaní
je nutná.“. Vychádzajúc z uvedeného, možno konštatovať, že právny zástupca sťažovateľa
mal vedomosť o tom (bez ohľadu na jeho právny názor), ako bude okresný súd procesne
postupovať, a mal ako advokát aj povinnosť o tom informovať sťažovateľa. Napriek
uvedenému právny zástupca sťažovateľa, účasť svojho klienta ani na pojednávaní konanom
5. októbra 2018 nezabezpečil, jeho neprítomnosť včas a vážnymi okolnosťami
neospravedlnil a zotrval na svojom právnom názore týkajúcom sa povinnosti doručiť
predvolanie na pojednávanie svojmu klientovi. Ústavný súd preto konštatuje, že procesný
postup vo veci konajúceho súdu bol transparentný, predvídateľný, a preto ho nemožno
považovať ani za prekvapujúci.
b) K adrese navrhovateľa na území Slovenskej republiky, oznámenej
navrhovateľom súdu
16. Primárna adresa pobytu navrhovateľa je z povahy tohto konania v
. Navrhovateľ síce uviedol v návrhu aj adresu v Slovenskej republike, ale nežiadal
výslovne doručovať na túto adresu. Skutočnosť, že okresný súd v ďalšom postupe
(predvolanie na pojednávanie, nariadené na 26. február 2019) doručil navrhovateľovi
na ním oznámenú adresu, na ktorej sa má nachádzať na území Slovenskej republiky,
ústavný súd nepovažuje bez ďalšieho za dôkaz (ako uvádza sťažovateľ) nesprávnosti
dovtedajšieho procesného postupu okresného súdu pri doručovaní. Neprítomnosť
sťažovateľa na predchádzajúcich pojednávaniach sám sťažovateľ odôvodňoval plnením
pracovných povinností v .
c) K včasnosti predvolania na pojednávanie
17. Sťažovateľ ďalej namietal, že predvolanie určené sťažovateľovi bolo doručené
1. októbra 2018 na termín pojednávania, 5. október 2018, a teda nebola zachovaná lehota
podľa § 33 ods. 2 CMP, ktorá stanovuje, že predvolanie sa doručuje tak, aby mal
predvolaný dostatok času na prípravu, spravidla najmenej päť dní predo dňom, keď sa má
pojednávanie konať. Ústavný súd v súvislosti s touto námietkou konštatuje, že zákonodarca
pri formulácii použil slovo „spravidla“, čo umožňuje v odôvodnených prípadoch predvolať
strany aj v kratšej lehote ako päť dní v súlade s princípom procesnej ekonómie konania,
ktorá je v danom type konania kľúčová. Navyše, právny zástupca bol prítomný
na pojednávaní konanom 24. septembra 2018, ktoré bolo odročené na 5. október 2018, teda
mohol s dostatočným predstihom informovať sťažovateľa o termíne pojednávania.
Z materiálneho hľadiska možno konštatovať, že lehota podľa § 33 ods. 2 CMP bola
naplnená. Právnemu zástupcovi bolo 1. októbra 2018 doručené predvolanie na
pojednávanie určené sťažovateľovi, preto ďalšia námietka sťažovateľa, že „nemohol
zamestnávateľovi v riadne preukázať existenciu prekážky v práci, na
základe ktorej by ho zamestnávateľ mohol a musel uvoľniť z práce“, neobstojí.
V okolnostiach prípadu právnemu zástupcovi nič nebránilo toto predvolanie doručiť
sťažovateľovi v elektronickej podobe, resp. informovať ho o ďalšom procesnom postupe
súdu bezprostredne po pojednávaní, uskutočnenom 24. septembra 2018. Vzhľadom na
procesné postavenie sťažovateľa v predmetnom konaní (navrhovateľ, v záujme ktorého je
čo najrýchlejšie vydanie rozhodnutia o navrátení maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého
pobytu) a vychádzajúc z uznesenia, vyhláseného súdom na pojednávaní, ústavný súd
považuje pasivitu právneho zástupcu sťažovateľa za nelogickú a kontraproduktívnu.
d) K nepoučeniu o hrozbe uloženia poriadkovej pokuty
18. Sťažovateľ ďalej namietal, že v predvolaní doručenom jeho právnemu zástupcovi
advokátovi nebol poučený o možnosti uloženia poriadkovej pokuty. Ústavný súd v tejto
súvislosti konštatuje, že poučenie o možnosti uložiť poriadkovú pokutu v okolnostiach
posudzovanej veci nebolo predpokladom jej uloženia s poukazom na úpravu § 160 ods. 3
písm. b) CSP, podľa ktorého súd neposkytuje stranám poučenia o ich procesných právach
a povinnostiach, ak je strana zastúpená advokátom, čo bol nepochybne aj prípad
sťažovateľa, a to najmä v kontexte toho, že sa sťažovateľ nedostavil ani na predchádzajúci
termín pojednávania údajne z toho istého dôvodu, že nebol riadne predvolaný
na pojednávanie, pretože mu nebolo doručené predvolanie do cudziny. Z uvedených
dôvodov ústavný súd považuje aj túto námietku sťažovateľa za neopodstatnenú.
19. Ústavný súd ďalej v tejto súvislosti konštatuje, že nie je jeho úlohou
prehodnocovať správnosť poriadkového opatrenia všeobecného súdu, a to ani v prípade,
ak by s takým rozhodnutím nesúhlasil. Také rozhodnutie by v zásade malo byť
nepreskúmateľné nielen nadriadeným súdom, pretože uvedený zákon takúto možnosť
výslovne nepripúšťa (čl. 2 ods. 2 ústavy), ale malo by byť vzhľadom na bagateľnú povahu
a ústavnoprávny rozmer vylúčené aj z prieskumu ústavným súdom. Opodstatnenosť
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho
vybočenia zo štandardov uplatňovaných v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktoré
môžu mať za následok porušenie ústavou garantovaných základných práv a slobôd, alebo
tiež v prípadoch absencie primeraného zdôvodnenia tohto rozhodnutia všeobecným súdom.
Takéto vybočenie, resp. neodôvodnenosť rozhodnutia však ústavný súd v prípade
sťažovateľa nevzhliadol. Jeho ústavná sťažnosť je v podstate len nesúhlasom s rozhodnutím
všeobecného súdu. Z prednesených argumentov nevyplýva nič, čo by posunulo
prejednávanú vec do ústavnoprávnej roviny. Možno preto konštatovať, že sťažovateľovi
nebolo odopreté právo na súdnu ochranu a postup všeobecného súdu nevzbudzuje
pochybnosti o jeho spravodlivosti. Z uvedených dôvodov sa ústavnému súdu javí
sťažovateľovo tvrdenie o porušení jeho ústavných práv ako neopodstatnené, a to o to viac,
ak prihliadne na skutočnosť, že celú situáciu primárne vyvolal sám tým, že sa opakovane
nedostavil na určený termín pojednávania, hoci naň bol riadne a včas predvolaný a svoju
neprítomnosť neospravedlnil včas vážnymi okolnosťami.
20. Vzhľadom na uvedené ústavný súd uzatvára, že nezistil príčinnú súvislosť medzi
napadnutým uznesením okresného súdu a základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy ani právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto
ústavnej sťažnosti nevyhovel.
21. Vzhľadom na nevyhovenie ústavnej sťažnosti ako celku bolo bez právneho
významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. júla 2019