Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 218/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-46

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. septembra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára (sudca

spravodajca) a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavné sťažnosti obchodných

spoločností ARTRA s. r. o., Námestie slobody 846/69, Oslany, IČO 31 594 689;

ČECHOVO, s. r. o., Námestie Slobody 39, Sabinov, IČO 46 186 484; JANOLI, s. r. o.,

Uzovce 26, IČO 36 515 507; JASTA Slovakia, s. r. o., Orechová 5, Prešov,

IČO 36 491 799; ARAVER a. s., M. R. Štefánika 26, Trenčín, IČO 00 679 291; Auto

Gábriel, s. r. o. Košice, Osloboditeľov 70, Košice, IČO 31 699 090; GALIMEX s. r. o.,

Sučianska 5470/49, Martin, IČO 31 559 093; DS – CAR, s. r. o., Hlavná 21, Dunajská

Streda, IČO 36 233 510; PO CAR, s. r. o., Petrovianska 11565/1, Prešov, IČO 31 693 989;

Š – AUTOSERVIS Vranov, s. r. o., Požiarnická 5, Stropkov, IČO 36 455 385,

a Ing. Jaroslava Marinicu – MARINI, Malinová 13681/20, Prešov, IČO 37 533 924,

zastúpených spoločnosťou URBAN FALATH GAŠPEREC BOŠANSKÝ, s. r. o.,

advokátska kancelária, Havlíčkova 16, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát

JUDr. Ondrej Urban, MBA, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa

a podľa Listiny základných práv

a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, ako aj porušenia v spojení s

a Listiny základných práv a slobôd postupom

Národnej rady Slovenskej republiky spočívajúcim v nezriadení a nekreovaní komisie

na kontrolu používania informačno-technických prostriedkov v súlade s ustanovením § 8a

o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-

technických prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o ochrane

pred odpočúvaním) v znení neskorších predpisov a takto

rozhodol:

Ústavné sťažnosti obchodných spoločností ARTRA s. r. o., ČECHOVO, s. r. o.,

JANOLI, s. r. o., JASTA Slovakia, s. r. o., ARAVER a. s., Auto Gábriel, s. r. o. Košice,

GALIMEX s. r. o., DS – CAR, s. r. o., PO CAR, s. r. o., Š – AUTOSERVIS Vranov, s. r. o.,

a Ing. Jaroslava Marinicu – MARINI o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

13. septembra 2018 doručená ústavná sťažnosť (doplnená podaním doručeným ústavnému

súdu 19. septembra 2018) obchodných spoločností ARTRA s. r. o., Námestie

slobody 846/69, Oslany, IČO 31 594 689; ČECHOVO, s. r. o., Námestie Slobody 39,

Sabinov, IČO 46 186 484; JANOLI, s. r. o., Uzovce 26, IČO 36 515 507; JASTA Slovakia,

s. r. o., Orechová 5, Prešov, IČO 36 491 799, a Ing. Jaroslava Marinicu – MARINI,

Malinová 13681/20, Prešov, IČO 37 533 924 (ďalej aj „sťažovatelia 1“), zastúpených

spoločnosťou URBAN FALATH GAŠPEREC BOŠANSKÝ, s. r. o., advokátska kancelária,

Havlíčkova 16, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Ondrej Urban,

MBA, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj porušenia

v spojení s a s listiny postupom Národnej rady Slovenskej

republiky (ďalej len „národná rada“) spočívajúcim v nezriadení komisie na kontrolu

používania informačno-technických prostriedkov (ďalej len „komisia“) v súlade

s ustanovením o ochrane súkromia pred neoprávneným

použitím informačno-technických prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov

(zákon o ochrane pred odpočúvaním) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ochrane súkromia“).

2. Ústavnému súdu bola 31. októbra 2018 doručená aj ústavná sťažnosť obchodných

spoločností ARAVER a. s., M. R. Štefánika 26, Trenčín, IČO 00 679 291; Auto

Gábriel, s. r. o. Košice, Osloboditeľov 70, Košice, IČO 31 699 090; GALIMEX s. r. o.,

Sučianska 5470/49, Martin, IČO 31 559 093; DS – CAR, s. r. o., Hlavná 21, Dunajská

Streda, IČO 36 233 510; PO CAR, s. r. o., Petrovianska 11565/1, Prešov, IČO 31 693 989;

Š – AUTOSERVIS Vranov, s. r. o., Požiarnická 5, Stropkov, IČO 36 455 385 (ďalej aj

„sťažovatelia 2“; spolu so sťažovateľmi 1 aj „sťažovatelia“), zastúpených spoločnosťou

URBAN FALATH GAŠPEREC BOŠANSKÝ, s. r. o., advokátska kancelária,

Havlíčkova 16, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Ondrej Urban,

MBA, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa

a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru, ako aj porušenia

v spojení s a listiny postupom národnej

rady spočívajúcom v nezriadení komisie v súlade s § 8a zákona o ochrane súkromia.

3. Uznesením ústavného súdu sp. zn. PLs. zo 14. novembra 2018 boli

obe ústavné sťažnosti uvedené v bode 1 a 2 odôvodnenia tohto uznesenia spojené

na spoločné konanie, pričom sťažovatelia 1 a sťažovatelia 2 ešte doplnili svoje ústavné

sťažnosti podaním doručeným ústavnému súdu 21. augusta 2019.

4. Z obsahu ústavnej sťažnosti sťažovateľov 1 a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia 1

podali národnej rade podnet na vykonanie prieskumu a na zabezpečenie nápravy podľa § 63

ods. 13 o elektronických komunikáciách v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o elektronických komunikáciách“), v ktorom dôvodili

závažným porušením zákona o elektronických komunikáciách zo strany Protimonopolného

úradu Slovenskej republiky (ďalej len „protimonopolný úrad“) v rámci ním vedeného

správneho konania č. vykonávaného podľa § 22 ods. 1 písm. b) zákona

č. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej

národnej rady č. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov

štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ochrane hospodárskej súťaže“) na účely prešetrenia možných dohôd obmedzujúcich

hospodársku súťaž a/alebo zosúladených postupov podľa príslušných ustanovení zákona

o ochrane hospodárskej súťaže. V podnete adresovanom národnej rade sťažovatelia 1

argumentovali, že si protimonopolný úrad v označenom správnom konaní vyžiadal

podľa príslušných ustanovení zákona o ochrane hospodárskej súťaže od Ministerstva vnútra

Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“) ako správcu Elektronického

trhoviska poskytnutie údajov o IP adresách sťažovateľov 1. Tejto žiadosti ministerstvo

vnútra vyhovelo. Sťažovatelia 1 v uvedenom podnete prezentovali názor, že poskytnuté

údaje o ich IP adresách tvoria telekomunikačné tajomstvo podľa § 63 ods. 1 písm. c) a d)

zákona o elektronických komunikáciách, pričom protimonopolný úrad pri ich získaní

nedodržal predpísaný zákonný postup, a teda nezákonne nakladá s údajmi, ktoré tvoria

predmet telekomunikačného tajomstva. Listami Osobitného kontrolného výboru národnej

rady na kontrolu činnosti Slovenskej informačnej služby zo 16. augusta 2018 a Osobitného

kontrolného výboru Národnej rady Slovenskej republiky na kontrolu činnosti Vojenského

spravodajstva z 21. augusta 2018 bolo sťažovateľom zhodne oznámené, že označené výbory

národnej rady nie sú kompetentným orgánom na vykonanie požadovaného prieskumu podľa

§ 63 ods. 13 zákona o elektronických komunikáciách, pretože v zmysle § 8a zákona

o ochrane súkromia patrí táto kompetencia komisii, ktorá však nebola dosiaľ zriadená

z dôvodu nezvolenia všetkých kandidátov do tejto komisie. Sťažovatelia 2 v ústavnej

sťažnosti prezentujú obdobnú argumentáciu ako sťažovatelia 1 a spresňujú, že v ich prípade

protimonopolný úrad vykonal v rámci správneho konania č. 0012/OKT/2016 inšpekciu

v priestoroch jedného zo sťažovateľov 2, pri ktorej podľa ich tvrdenia nezákonne zaistil

mailovú dokumentáciu, ktorej obsahom je zákonom chránené telekomunikačné tajomstvo.

Sťažovatelia 2 uvádzajú, že na ich podnet na vykonanie prieskumu a zabezpečenie nápravy

podľa § 63 ods. 13 zákona o elektronických komunikáciách, ktorý národnej rade adresovali,

reagoval Osobitný kontrolný výbor Národnej rady Slovenskej republiky na kontrolu činnosti

Slovenskej informačnej služby listom z 13. septembra 2018, v ktorom uviedol, že nie je

kompetentným orgánom na vykonanie požadovaného prieskumu.

5. Sťažovatelia 1 a sťažovatelia 2 v ústavných sťažnostiach poukazujú na § 8a zákona

o ochrane súkromia, podľa ktorého vykonáva kontrolu používania informačno-technických

prostriedkov národná rada, ktorá na tieto účely zriaďuje komisiu, ako aj na § 63 ods. 13

zákona o elektronických komunikáciách, podľa ktorého kontrolu získavania údajov, ktoré

sú predmetom telekomunikačného tajomstva, iným orgánom štátu, vykonáva národná rada,

pričom sa na túto kontrolu primerane vzťahujú ustanovenia o kontrole použitia informačno-

technických prostriedkov podľa zákona o ochrane súkromia. Poukazujúc na skutočnosť, že

komisia ako orgán kompetentný na vykonávanie kontroly používania informačno-

technických prostriedkov a kontroly získavania údajov, ktoré sú predmetom

telekomunikačného tajomstva, iným orgánom štátu, nebola dosiaľ zriadená z dôvodu

nezvolenia všetkých kandidátov, odkazujúc pritom na citované ustanovenia zákona

o ochrane súkromia a zákona o elektronických komunikáciách, sťažovatelia 1

a sťažovatelia 2 prezentujú názor, že národná rada, ktorá v rozpore so svojou ústavnou

povinnosťou komisiu nezriadila takýmto postupom, resp. svojou nečinnosťou zasiahla

do základného práva sťažovateľov 1 a sťažovateľov 2 na súdnu ochranu zaručeného čl. 46

ods. 1 a listiny a tiež do ich práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

6. V označenej nečinnosti národnej rady sťažovatelia 1 a sťažovatelia 2 vidia aj

porušenie v spojení s a listiny, «v ktorých

je vyjadrený „princíp legality“ deklarujúci zásadu právneho štátu», keďže podľa ich názoru

„V rámci extenzívneho výkladu ustanovenia SR je nutné predmetné

ustanovenie vnímať nielen tak, že štátny orgán môže konať na základe , v jej

medziach a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, ale naopak je povinnosťou štátneho orgánu

konať v súlade s , vrátane povinnosti konať v zmysle a v medziach zákona. Nejedná

sa len o generálne výkladové pravidlo konať v medziach svojej výslovne priznanej

právomoci, ale súčasne sa jedná o príkaz uplatniť svoju právomoc vždy, keď orgán verejnej

moci právomoc má.“.

7. Sťažovatelia 1 a sťažovatelia 2 napokon namietajú, že „(ne)konaním Porušovateľa

došlo v neposlednom rade aj k porušeniu práva Sťažovateľov na účinné opravné

prostriedky v zmysle čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“,

keďže podľa ich názoru „Predmetné ustanovenie teda vyžaduje existenciu (funkčného a

reálne existujúceho) vnútroštátneho (právneho) prostriedku, ktorý príslušnému orgánu

umožní rozhodnúť o vznesenej námietke porušenie Dohovoru a dosiahnuť adekvátnu

ochranu.“.

8. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovatelia 1 a sťažovatelia 2

žiadajú, aby ústavný súd rozhodol v ich veci nálezom, ktorým by vyslovil porušenie ich

základných práv podľa a podľa listiny a práv podľa

ods. 1 a podľa dohovoru, ako aj porušenie v spojení s

a s listiny postupom národnej rady spočívajúcim v nezriadení komisie

v súlade s § 8a zákona o ochrane súkromia, prikázal národnej rade vo veci konať a zriadiť

komisiu v súlade s § 8a zákona o ochrane súkromia a priznal im tiež náhradu trov právneho

zastúpenia.

II.

9. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

10. Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2

sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,

pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú

zachované.

12. Vec sťažovateľov 1 a sťažovateľov 2 bola pôvodne pridelená sudcovi

spravodajcovi Sergejovi Kohutovi, ktorého funkčné obdobie sudcu ústavného súdu

uplynulo 16. februára 2019. Preto v súlade s čl. X bodom 2 písm. a) Rozvrhu práce

Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019

(ďalej len „rozvrh práce“) bola vec prerozdelená sudcovi spravodajcovi Petrovi Molnárovi

a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu práce bola predbežne prejednaná v druhom senáte

ústavného súdu v zložení Jana Laššáková (predsedníčka senátu) a sudcovia Peter Molnár a

Ľuboš Szigeti.

13. Ústavný súd podľa každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa ústavný súd môže

na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh

na začatie konania: a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je

podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel

žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá

náležitosti ustanovené zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne

neoprávnenou osobou, f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

14. Podstatou ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľov 1 a sťažovateľov 2, ktorí

adresovali národnej rade podnet na vykonanie prieskumu, že nezriadením príslušnej komisie

národnej rady, ktorej činnosť má byť zameraná na kontrolu dodržiavania zákonnosti

pri využívaní informačno-technických prostriedkov, došlo k porušeniu ich v ústavnej

sťažnosti označených práv, pretože táto komisia má vykonávať aj kontrolu zákonnosti

získavania údajov, ktoré sú predmetom telekomunikačného tajomstva.

15. Ústavný súd sa pri posúdení ústavnej sťažnosti v prvom rade oboznámil

s relevantnou právnou úpravou, na ktorú sa sťažovatelia 1 a sťažovatelia 2 v ústavných

sťažnostiach odvolávajú:

Podľa § 63 ods. 1 zákona o elektronických komunikáciách predmetom

telekomunikačného tajomstva je a) obsah prenášaných správ, b) súvisiace údaje

komunikujúcich strán, ktorými sú telefónne číslo, obchodné meno a sídlo právnickej osoby,

alebo obchodné meno a miesto podnikania fyzickej osoby – podnikateľa alebo osobné údaje

fyzickej osoby, ktorými sú meno, priezvisko, titul a adresa trvalého pobytu; predmetom

telekomunikačného tajomstva nie sú údaje, ktoré sú zverejnené v telefónnom zozname,

c) prevádzkové údaje a d) lokalizačné údaje.

Podľa § 63 ods. 6 zákona o elektronických komunikáciách podnik je povinný

poskytnúť orgánom činným v trestnom konaní na účely trestného konania a inému orgánu

štátu podľa § 55 ods. 6 na účely plnenia jeho úloh v rozsahu podľa osobitných predpisov

údaje, ktoré sú predmetom telekomunikačného tajomstva podľa odseku 1 písm. b) až d);

v prípade údajov potrebných na účely trestného konania a pátrania po hľadanej osobe alebo

nezvestnej osobe a odcudzených motorových vozidlách sa postupuje podľa osobitných

predpisov. Podnik je povinný poskytnúť tieto údaje zrozumiteľným spôsobom v listinnej

podobe alebo v elektronickej podobe v šifrovanej forme. Náklady na hmotné nosiče, ktoré

sú potrebné na poskytnutie údajov, uhrádza orgán štátu, ktorému sa takéto údaje poskytli.

Podľa § 63 ods. 7 zákona o elektronických komunikáciách údaje podľa odseku 6

sa poskytujú len na základe písomnej žiadosti vyhotovenej na základe písomného súhlasu

zákonného sudcu (ďalej len „súhlas“). Súhlas možno udeliť, len ak nemožno sledovaný účel

dosiahnuť inak alebo ak by bolo jeho dosiahnutie iným spôsobom podstatne sťažené.

Podľa § 63 ods. 13 zákona o elektronických komunikáciách kontrolu stavu

získavania údajov podľa odseku 6 iným orgánom štátu vykonáva Národná rada Slovenskej

republiky; na kontrolu sa primerane vzťahujú ustanovenia o kontrole použitia informačno-

technických prostriedkov podľa osobitného predpisu (§ 9 zákona o ochrane súkromia).

Podľa § 8a ods. 1 zákona o ochrane súkromia kontrolu používania informačno-

technických prostriedkov vykonáva Národná rada Slovenskej republiky, ktorá na účely

výkonu kontroly zriaďuje komisiu na kontrolu používania informačno-technických

prostriedkov (ďalej len „komisia“). Komisia sa skladá z predsedu komisie a ďalších

siedmich členov komisie. Funkcia člena komisie je čestnou a neplatenou funkciou. Členovia

komisie sú pri výkone svojej funkcie nezávislí.

Podľa § 8a ods. 2 zákona o ochrane súkromia šiestich členov komisie volí Národná

rada Slovenskej republiky spomedzi členov Osobitného kontrolného výboru Národnej rady

Slovenskej republiky na kontrolu činnosti Slovenskej informačnej služby, členov

Osobitného kontrolného výboru Národnej rady Slovenskej republiky na kontrolu činnosti

Vojenského spravodajstva a členov výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre obranu

a bezpečnosť, a to dvoch členov z každého z uvedených výborov, a to tak, aby zo zvolených

členov komisie traja boli zástupcami navrhnutými politickými stranami alebo politickými

hnutiami, ktoré majú zastúpenie vo vláde Slovenskej republiky, a traja zástupcami

navrhnutými politickými stranami alebo politickými hnutiami, ktoré nemajú zastúpenie

vo vláde Slovenskej republiky, a súčasne, aby predseda komisie bol zástupcom navrhnutým

politickými stranami alebo politickými hnutiami, ktoré nemajú zastúpenie vo vláde

Slovenskej republiky.

Podľa § 8a ods. 3 zákona o ochrane súkromia ďalších dvoch členov komisie volí

Národná rada Slovenskej republiky spomedzi kandidátov na členov komisie, ktorých

predkladá Národnej rade Slovenskej republiky predseda výboru Národnej rady Slovenskej

republiky pre obranu a bezpečnosť, po predchádzajúcej dohode s predsedom Osobitného

kontrolného výboru Národnej rady Slovenskej republiky na kontrolu činnosti Slovenskej

informačnej služby a predsedom Osobitného kontrolného výboru Národnej rady Slovenskej

republiky na kontrolu činnosti Vojenského spravodajstva.

Podľa § 8a ods. 4 zákona o ochrane súkromia členom komisie voleným

podľa odseku 3 môže byť len občan Slovenskej republiky, ktorý je držiteľom platného

osvedčenia Národného bezpečnostného úradu na oboznamovanie sa s utajovanými

skutočnosťami stupňa utajenia „Prísne tajné“, dosiahol vek 40 rokov, vykonával funkciu

sudcu, prokurátora, príslušníka spravodajskej služby alebo Policajného zboru alebo inú

funkciu, povolanie alebo zamestnanie v oblasti právnej a bezpečnostnej teórie a praxe alebo

medzinárodných vzťahov a diplomacie najmenej 10 rokov a má vysokoškolské vzdelanie

druhého stupňa.

Podľa § 8a ods. 6 zákona o ochrane súkromia kontrolu používania informačno-

technických prostriedkov vykoná komisia raz ročne, kedykoľvek z vlastného podnetu alebo

z podnetu výboru podľa odseku 2, alebo na základe podnetu občana Slovenskej republiky,

ak sa domnieva, že sa informačno-technické prostriedky používajú voči nemu. Rokovanie

komisie je neverejné.

Podľa § 8a ods. 13 zákona o ochrane súkromia o výsledku kontroly vypracuje

komisia protokol o výsledku kontroly, ktorý následne predloží príslušnému výboru

podľa odseku 2 spolu so zápisnicou o jeho prerokovaní s vedúcim orgánu štátu.

Podľa § 8a ods. 14 zákona o ochrane súkromia ak príslušný výbor podľa odseku 2

na základe prerokovania protokolu o výsledku kontroly zistí skutočnosti, ktoré odôvodňujú

podozrenie z porušenia tohto zákona pri použití informačno-technického prostriedku,

informuje o tomto podozrení predsedu Národnej rady Slovenskej republiky; tento protokol

zároveň predloží generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky.

Podľa § 8a ods. 15 zákona o ochrane súkromia ustanovením odseku 6 nie je dotknuté

právo domáhať sa súdnej ochrany alebo inej právnej ochrany.

Podľa § 9 ods. 1 zákona o ochrane súkromia Národná rada Slovenskej republiky

na uplatnenie svojej ústavnej pôsobnosti kontrolovať dodržiavanie zákonov dva razy ročne

v pléne prerokuje správy výborov podľa § 8a ods. 2 o stave použitia informačno-

technických prostriedkov. Súčasťou správ predkladaných plénu musí byť každý zistený

prípad nezákonného použitia informačno-technických prostriedkov vrátane informácie

o zodpovednosti osôb podľa § 8. Správami sa nesmie odhaliť totožnosť osôb, proti ktorým

sa použili informačno-technické prostriedky, ani inak porušiť ich právo na súkromie.

Správami sa nesmie odhaliť ani totožnosť osoby, ktorá sa v súlade so zákonom podieľala

na použití informačno-technického prostriedku.

16. Z citovanej právnej úpravy, konkrétne z § 8a ods. 6 zákona o ochrane súkromia

v spojení s § 63 ods. 6 zákona o elektronických komunikáciách vyplýva, že komisia ako

iniciatívny a kontrolný orgán národnej rady vykonáva kontrolu stavu získavania údajov,

ktoré sú predmetom telekomunikačného tajomstva raz ročne, kedykoľvek z vlastného

podnetu alebo z podnetu príslušného výboru národnej rady alebo na základe podnetu občana

Slovenskej republiky, pričom ústavný súd zdôrazňuje, že v zmysle § 8a ods. 15 zákona

o ochrane súkromia popísanou kontrolnou činnosťou komisie nie je dotknuté právo

domáhať sa súdnej ochrany alebo inej právnej ochrany. Zo samotnej právnej úpravy,

na ktorú sa sťažovatelia 1 a sťažovatelia 2 v ústavných sťažnostiach odvolávajú, tak

podľa ústavného súdu vyplýva, že komisia nie je orgánom určeným bezprostredne na to,

aby si u neho dotknutý subjekt (fyzická osoba alebo právnická osoba) uplatňoval

individuálnu ochranu svojich subjektívnych práv súvisiacich s telekomunikačným

tajomstvom.

17. Ústavný súd tak poukazuje na to, že komisia národnej rady ako jej iniciatívny

a kontrolný orgán sa v rámci ústavnej pôsobnosti národnej rady kontrolovať dodržiavanie

zákonov zameriava na globálnu kontrolu stavu využívania informačno-technických

prostriedkov a stavu získavania údajov, ktoré sú predmetom telekomunikačného tajomstva.

Komisia vykonáva túto kontrolu vo verejnom záujme, pričom nedisponuje sankčným

mechanizmom pre účely uplatnenia právnej zodpovednosti v individuálnych prípadoch.

Cieľom kontrolnej činnosti komisie je zistiť celkový stav využívania informačno-

technických prostriedkov a získavania údajov, ktoré sú predmetom telekomunikačného

tajomstva v Slovenskej republike z hľadiska rešpektovania zákonnosti a s tým súvisiacim

rešpektovaním práv a slobôd dotknutých subjektov a oboznámiť s týmto stavom príslušné

orgány štátu, ktoré môžu v prípade zistenia nedostatkov iniciovať prijatie potrebných

opatrení. Inými slovami, kontrolná činnosť komisie nie je už zo samotnej podstaty tohto

subjektu zameraná na bezprostrednú individuálnu ochranu subjektívnych práv dotknutých

subjektov.

18. Ústavný súd v tejto súvislosti dodáva, že tak ako môže obvinený, voči ktorému

bol v trestnom konaní použitý informačno-technický prostriedok (napr. odpočúvanie

telefónnej komunikácie) uplatňovať ochranu svojich práv, predovšetkým právo na súkromie

v samotnom trestnom konaní, a namietať nezákonnosť touto cestou získaného dôkazu (pozri

napr. , ), rovnakým spôsobom mohli sťažovatelia 1

a sťažovatelia 2 uplatňovať ochranu svojich práv súvisiacich s telekomunikačným

tajomstvom v správnom súdnom konaní, v rámci ktorého je správny súd oprávnený

a zároveň povinný sa námietkami takéhoto charakteru zaoberať, a teda poskytnúť

účastníkom konania súdnu ochranu zaručenú , ako aj

dohovoru.

19. Aj keď ústavný súd považuje nezriadenie príslušnej komisie za výrazne

negatívny moment vo fungovaní celkového systému ochrany práv v príslušnej oblasti

(využívanie informačno-technických prostriedkov a tiež nakladanie s údajmi tvoriacimi

telekomunikačné tajomstvo), s ohľadom na čiastkové závery uvedené v predchádzajúcich

bodoch odôvodnenia tohto rozhodnutia konštatuje, že namietaným postupom,

resp. namietanou „nečinnosťou“ národnej rady spočívajúcou v nekreovaní komisie,

nemohlo dôjsť k porušeniu v ústavných sťažnostiach formulovaných práv sťažovateľov 1

a sťažovateľov 2. Ústavný súd preto posúdil ústavné sťažnosti sťažovateľov 1

a sťažovateľov 2 ako zjavne neopodstatnené a ako také ich podľa § 56 ods. 2 písm. g)

odmietol.

20. S ohľadom na všetky uvedené závery bolo o ústavných sťažnostiach

sťažovateľov 1 a sťažovateľov 2 potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. septembra 2019