Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 218/2019
PDF · 233.29 KB
No categories available
II. ÚS 218/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. septembra 2019
v senáte zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára (sudca
spravodajca) a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavné sťažnosti obchodných
spoločností ARTRA s. r. o., Námestie slobody 846/69, Oslany, IČO 31 594 689;
ČECHOVO, s. r. o., Námestie Slobody 39, Sabinov, IČO 46 186 484; JANOLI, s. r. o.,
Uzovce 26, IČO 36 515 507; JASTA Slovakia, s. r. o., Orechová 5, Prešov,
IČO 36 491 799; ARAVER a. s., M. R. Štefánika 26, Trenčín, IČO 00 679 291; Auto
Gábriel, s. r. o. Košice, Osloboditeľov 70, Košice, IČO 31 699 090; GALIMEX s. r. o.,
Sučianska 5470/49, Martin, IČO 31 559 093; DS – CAR, s. r. o., Hlavná 21, Dunajská
Streda, IČO 36 233 510; PO CAR, s. r. o., Petrovianska 11565/1, Prešov, IČO 31 693 989;
Š – AUTOSERVIS Vranov, s. r. o., Požiarnická 5, Stropkov, IČO 36 455 385,
a Ing. Jaroslava Marinicu – MARINI, Malinová 13681/20, Prešov, IČO 37 533 924,
zastúpených spoločnosťou URBAN FALATH GAŠPEREC BOŠANSKÝ, s. r. o.,
advokátska kancelária, Havlíčkova 16, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát
JUDr. Ondrej Urban, MBA, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, ako aj porušenia čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 2 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd postupom
Národnej rady Slovenskej republiky spočívajúcim v nezriadení a nekreovaní komisie
na kontrolu používania informačno-technických prostriedkov v súlade s ustanovením § 8a
zákona č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-
technických prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o ochrane
pred odpočúvaním) v znení neskorších predpisov a takto
rozhodol:
Ústavné sťažnosti obchodných spoločností ARTRA s. r. o., ČECHOVO, s. r. o.,
JANOLI, s. r. o., JASTA Slovakia, s. r. o., ARAVER a. s., Auto Gábriel, s. r. o. Košice,
GALIMEX s. r. o., DS – CAR, s. r. o., PO CAR, s. r. o., Š – AUTOSERVIS Vranov, s. r. o.,
a Ing. Jaroslava Marinicu – MARINI o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
13. septembra 2018 doručená ústavná sťažnosť (doplnená podaním doručeným ústavnému
súdu 19. septembra 2018) obchodných spoločností ARTRA s. r. o., Námestie
slobody 846/69, Oslany, IČO 31 594 689; ČECHOVO, s. r. o., Námestie Slobody 39,
Sabinov, IČO 46 186 484; JANOLI, s. r. o., Uzovce 26, IČO 36 515 507; JASTA Slovakia,
s. r. o., Orechová 5, Prešov, IČO 36 491 799, a Ing. Jaroslava Marinicu – MARINI,
Malinová 13681/20, Prešov, IČO 37 533 924 (ďalej aj „sťažovatelia 1“), zastúpených
spoločnosťou URBAN FALATH GAŠPEREC BOŠANSKÝ, s. r. o., advokátska kancelária,
Havlíčkova 16, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Ondrej Urban,
MBA, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj porušenia čl. 1 ods. 1 ústavy
v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a s čl. 2 ods. 2 listiny postupom Národnej rady Slovenskej
republiky (ďalej len „národná rada“) spočívajúcim v nezriadení komisie na kontrolu
používania informačno-technických prostriedkov (ďalej len „komisia“) v súlade
s ustanovením § 8a zákona č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným
použitím informačno-technických prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(zákon o ochrane pred odpočúvaním) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ochrane súkromia“).
2. Ústavnému súdu bola 31. októbra 2018 doručená aj ústavná sťažnosť obchodných
spoločností ARAVER a. s., M. R. Štefánika 26, Trenčín, IČO 00 679 291; Auto
Gábriel, s. r. o. Košice, Osloboditeľov 70, Košice, IČO 31 699 090; GALIMEX s. r. o.,
Sučianska 5470/49, Martin, IČO 31 559 093; DS – CAR, s. r. o., Hlavná 21, Dunajská
Streda, IČO 36 233 510; PO CAR, s. r. o., Petrovianska 11565/1, Prešov, IČO 31 693 989;
Š – AUTOSERVIS Vranov, s. r. o., Požiarnická 5, Stropkov, IČO 36 455 385 (ďalej aj
„sťažovatelia 2“; spolu so sťažovateľmi 1 aj „sťažovatelia“), zastúpených spoločnosťou
URBAN FALATH GAŠPEREC BOŠANSKÝ, s. r. o., advokátska kancelária,
Havlíčkova 16, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Ondrej Urban,
MBA, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru, ako aj porušenia
čl. 1 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 2 ods. 2 listiny postupom národnej
rady spočívajúcom v nezriadení komisie v súlade s § 8a zákona o ochrane súkromia.
3. Uznesením ústavného súdu sp. zn. PLs. ÚS 28/2018 zo 14. novembra 2018 boli
obe ústavné sťažnosti uvedené v bode 1 a 2 odôvodnenia tohto uznesenia spojené
na spoločné konanie, pričom sťažovatelia 1 a sťažovatelia 2 ešte doplnili svoje ústavné
sťažnosti podaním doručeným ústavnému súdu 21. augusta 2019.
4. Z obsahu ústavnej sťažnosti sťažovateľov 1 a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia 1
podali národnej rade podnet na vykonanie prieskumu a na zabezpečenie nápravy podľa § 63
ods. 13 zákona č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o elektronických komunikáciách“), v ktorom dôvodili
závažným porušením zákona o elektronických komunikáciách zo strany Protimonopolného
úradu Slovenskej republiky (ďalej len „protimonopolný úrad“) v rámci ním vedeného
správneho konania č. 009/OKT/2017 vykonávaného podľa § 22 ods. 1 písm. b) zákona
č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej
národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov
štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ochrane hospodárskej súťaže“) na účely prešetrenia možných dohôd obmedzujúcich
hospodársku súťaž a/alebo zosúladených postupov podľa príslušných ustanovení zákona
o ochrane hospodárskej súťaže. V podnete adresovanom národnej rade sťažovatelia 1
argumentovali, že si protimonopolný úrad v označenom správnom konaní vyžiadal
podľa príslušných ustanovení zákona o ochrane hospodárskej súťaže od Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“) ako správcu Elektronického
trhoviska poskytnutie údajov o IP adresách sťažovateľov 1. Tejto žiadosti ministerstvo
vnútra vyhovelo. Sťažovatelia 1 v uvedenom podnete prezentovali názor, že poskytnuté
údaje o ich IP adresách tvoria telekomunikačné tajomstvo podľa § 63 ods. 1 písm. c) a d)
zákona o elektronických komunikáciách, pričom protimonopolný úrad pri ich získaní
nedodržal predpísaný zákonný postup, a teda nezákonne nakladá s údajmi, ktoré tvoria
predmet telekomunikačného tajomstva. Listami Osobitného kontrolného výboru národnej
rady na kontrolu činnosti Slovenskej informačnej služby zo 16. augusta 2018 a Osobitného
kontrolného výboru Národnej rady Slovenskej republiky na kontrolu činnosti Vojenského
spravodajstva z 21. augusta 2018 bolo sťažovateľom zhodne oznámené, že označené výbory
národnej rady nie sú kompetentným orgánom na vykonanie požadovaného prieskumu podľa
§ 63 ods. 13 zákona o elektronických komunikáciách, pretože v zmysle § 8a zákona
o ochrane súkromia patrí táto kompetencia komisii, ktorá však nebola dosiaľ zriadená
z dôvodu nezvolenia všetkých kandidátov do tejto komisie. Sťažovatelia 2 v ústavnej
sťažnosti prezentujú obdobnú argumentáciu ako sťažovatelia 1 a spresňujú, že v ich prípade
protimonopolný úrad vykonal v rámci správneho konania č. 0012/OKT/2016 inšpekciu
v priestoroch jedného zo sťažovateľov 2, pri ktorej podľa ich tvrdenia nezákonne zaistil
mailovú dokumentáciu, ktorej obsahom je zákonom chránené telekomunikačné tajomstvo.
Sťažovatelia 2 uvádzajú, že na ich podnet na vykonanie prieskumu a zabezpečenie nápravy
podľa § 63 ods. 13 zákona o elektronických komunikáciách, ktorý národnej rade adresovali,
reagoval Osobitný kontrolný výbor Národnej rady Slovenskej republiky na kontrolu činnosti
Slovenskej informačnej služby listom z 13. septembra 2018, v ktorom uviedol, že nie je
kompetentným orgánom na vykonanie požadovaného prieskumu.
5. Sťažovatelia 1 a sťažovatelia 2 v ústavných sťažnostiach poukazujú na § 8a zákona
o ochrane súkromia, podľa ktorého vykonáva kontrolu používania informačno-technických
prostriedkov národná rada, ktorá na tieto účely zriaďuje komisiu, ako aj na § 63 ods. 13
zákona o elektronických komunikáciách, podľa ktorého kontrolu získavania údajov, ktoré
sú predmetom telekomunikačného tajomstva, iným orgánom štátu, vykonáva národná rada,
pričom sa na túto kontrolu primerane vzťahujú ustanovenia o kontrole použitia informačno-
technických prostriedkov podľa zákona o ochrane súkromia. Poukazujúc na skutočnosť, že
komisia ako orgán kompetentný na vykonávanie kontroly používania informačno-
technických prostriedkov a kontroly získavania údajov, ktoré sú predmetom
telekomunikačného tajomstva, iným orgánom štátu, nebola dosiaľ zriadená z dôvodu
nezvolenia všetkých kandidátov, odkazujúc pritom na citované ustanovenia zákona
o ochrane súkromia a zákona o elektronických komunikáciách, sťažovatelia 1
a sťažovatelia 2 prezentujú názor, že národná rada, ktorá v rozpore so svojou ústavnou
povinnosťou komisiu nezriadila takýmto postupom, resp. svojou nečinnosťou zasiahla
do základného práva sťažovateľov 1 a sťažovateľov 2 na súdnu ochranu zaručeného čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a tiež do ich práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.
6. V označenej nečinnosti národnej rady sťažovatelia 1 a sťažovatelia 2 vidia aj
porušenie čl. 2 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a čl. 2 ods. 2 listiny, «v ktorých
je vyjadrený „princíp legality“ deklarujúci zásadu právneho štátu», keďže podľa ich názoru
„V rámci extenzívneho výkladu ustanovenia čl. 2 ods. 2 Ústavy SR je nutné predmetné
ustanovenie vnímať nielen tak, že štátny orgán môže konať na základe ústavy, v jej
medziach a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, ale naopak je povinnosťou štátneho orgánu
konať v súlade s ústavou, vrátane povinnosti konať v zmysle a v medziach zákona. Nejedná
sa len o generálne výkladové pravidlo konať v medziach svojej výslovne priznanej
právomoci, ale súčasne sa jedná o príkaz uplatniť svoju právomoc vždy, keď orgán verejnej
moci právomoc má.“.
7. Sťažovatelia 1 a sťažovatelia 2 napokon namietajú, že „(ne)konaním Porušovateľa
došlo v neposlednom rade aj k porušeniu práva Sťažovateľov na účinné opravné
prostriedky v zmysle čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“,
keďže podľa ich názoru „Predmetné ustanovenie teda vyžaduje existenciu (funkčného a
reálne existujúceho) vnútroštátneho (právneho) prostriedku, ktorý príslušnému orgánu
umožní rozhodnúť o vznesenej námietke porušenie Dohovoru a dosiahnuť adekvátnu
ochranu.“.
8. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovatelia 1 a sťažovatelia 2
žiadajú, aby ústavný súd rozhodol v ich veci nálezom, ktorým by vyslovil porušenie ich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práv podľa čl. 6
ods. 1 a podľa čl. 13 dohovoru, ako aj porušenie čl. 1 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2
ústavy a s čl. 2 ods. 2 listiny postupom národnej rady spočívajúcim v nezriadení komisie
v súlade s § 8a zákona o ochrane súkromia, prikázal národnej rade vo veci konať a zriadiť
komisiu v súlade s § 8a zákona o ochrane súkromia a priznal im tiež náhradu trov právneho
zastúpenia.
II.
9. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2
zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,
pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú
zachované.
12. Vec sťažovateľov 1 a sťažovateľov 2 bola pôvodne pridelená sudcovi
spravodajcovi Sergejovi Kohutovi, ktorého funkčné obdobie sudcu ústavného súdu
uplynulo 16. februára 2019. Preto v súlade s čl. X bodom 2 písm. a) Rozvrhu práce
Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019
(ďalej len „rozvrh práce“) bola vec prerozdelená sudcovi spravodajcovi Petrovi Molnárovi
a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu práce bola predbežne prejednaná v druhom senáte
ústavného súdu v zložení Jana Laššáková (predsedníčka senátu) a sudcovia Peter Molnár a
Ľuboš Szigeti.
13. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže
na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh
na začatie konania: a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je
podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel
žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá
náležitosti ustanovené zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne
neoprávnenou osobou, f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
14. Podstatou ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľov 1 a sťažovateľov 2, ktorí
adresovali národnej rade podnet na vykonanie prieskumu, že nezriadením príslušnej komisie
národnej rady, ktorej činnosť má byť zameraná na kontrolu dodržiavania zákonnosti
pri využívaní informačno-technických prostriedkov, došlo k porušeniu ich v ústavnej
sťažnosti označených práv, pretože táto komisia má vykonávať aj kontrolu zákonnosti
získavania údajov, ktoré sú predmetom telekomunikačného tajomstva.
15. Ústavný súd sa pri posúdení ústavnej sťažnosti v prvom rade oboznámil
s relevantnou právnou úpravou, na ktorú sa sťažovatelia 1 a sťažovatelia 2 v ústavných
sťažnostiach odvolávajú:
Podľa § 63 ods. 1 zákona o elektronických komunikáciách predmetom
telekomunikačného tajomstva je a) obsah prenášaných správ, b) súvisiace údaje
komunikujúcich strán, ktorými sú telefónne číslo, obchodné meno a sídlo právnickej osoby,
alebo obchodné meno a miesto podnikania fyzickej osoby – podnikateľa alebo osobné údaje
fyzickej osoby, ktorými sú meno, priezvisko, titul a adresa trvalého pobytu; predmetom
telekomunikačného tajomstva nie sú údaje, ktoré sú zverejnené v telefónnom zozname,
c) prevádzkové údaje a d) lokalizačné údaje.
Podľa § 63 ods. 6 zákona o elektronických komunikáciách podnik je povinný
poskytnúť orgánom činným v trestnom konaní na účely trestného konania a inému orgánu
štátu podľa § 55 ods. 6 na účely plnenia jeho úloh v rozsahu podľa osobitných predpisov
údaje, ktoré sú predmetom telekomunikačného tajomstva podľa odseku 1 písm. b) až d);
v prípade údajov potrebných na účely trestného konania a pátrania po hľadanej osobe alebo
nezvestnej osobe a odcudzených motorových vozidlách sa postupuje podľa osobitných
predpisov. Podnik je povinný poskytnúť tieto údaje zrozumiteľným spôsobom v listinnej
podobe alebo v elektronickej podobe v šifrovanej forme. Náklady na hmotné nosiče, ktoré
sú potrebné na poskytnutie údajov, uhrádza orgán štátu, ktorému sa takéto údaje poskytli.
Podľa § 63 ods. 7 zákona o elektronických komunikáciách údaje podľa odseku 6
sa poskytujú len na základe písomnej žiadosti vyhotovenej na základe písomného súhlasu
zákonného sudcu (ďalej len „súhlas“). Súhlas možno udeliť, len ak nemožno sledovaný účel
dosiahnuť inak alebo ak by bolo jeho dosiahnutie iným spôsobom podstatne sťažené.
Podľa § 63 ods. 13 zákona o elektronických komunikáciách kontrolu stavu
získavania údajov podľa odseku 6 iným orgánom štátu vykonáva Národná rada Slovenskej
republiky; na kontrolu sa primerane vzťahujú ustanovenia o kontrole použitia informačno-
technických prostriedkov podľa osobitného predpisu (§ 9 zákona o ochrane súkromia).
Podľa § 8a ods. 1 zákona o ochrane súkromia kontrolu používania informačno-
technických prostriedkov vykonáva Národná rada Slovenskej republiky, ktorá na účely
výkonu kontroly zriaďuje komisiu na kontrolu používania informačno-technických
prostriedkov (ďalej len „komisia“). Komisia sa skladá z predsedu komisie a ďalších
siedmich členov komisie. Funkcia člena komisie je čestnou a neplatenou funkciou. Členovia
komisie sú pri výkone svojej funkcie nezávislí.
Podľa § 8a ods. 2 zákona o ochrane súkromia šiestich členov komisie volí Národná
rada Slovenskej republiky spomedzi členov Osobitného kontrolného výboru Národnej rady
Slovenskej republiky na kontrolu činnosti Slovenskej informačnej služby, členov
Osobitného kontrolného výboru Národnej rady Slovenskej republiky na kontrolu činnosti
Vojenského spravodajstva a členov výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre obranu
a bezpečnosť, a to dvoch členov z každého z uvedených výborov, a to tak, aby zo zvolených
členov komisie traja boli zástupcami navrhnutými politickými stranami alebo politickými
hnutiami, ktoré majú zastúpenie vo vláde Slovenskej republiky, a traja zástupcami
navrhnutými politickými stranami alebo politickými hnutiami, ktoré nemajú zastúpenie
vo vláde Slovenskej republiky, a súčasne, aby predseda komisie bol zástupcom navrhnutým
politickými stranami alebo politickými hnutiami, ktoré nemajú zastúpenie vo vláde
Slovenskej republiky.
Podľa § 8a ods. 3 zákona o ochrane súkromia ďalších dvoch členov komisie volí
Národná rada Slovenskej republiky spomedzi kandidátov na členov komisie, ktorých
predkladá Národnej rade Slovenskej republiky predseda výboru Národnej rady Slovenskej
republiky pre obranu a bezpečnosť, po predchádzajúcej dohode s predsedom Osobitného
kontrolného výboru Národnej rady Slovenskej republiky na kontrolu činnosti Slovenskej
informačnej služby a predsedom Osobitného kontrolného výboru Národnej rady Slovenskej
republiky na kontrolu činnosti Vojenského spravodajstva.
Podľa § 8a ods. 4 zákona o ochrane súkromia členom komisie voleným
podľa odseku 3 môže byť len občan Slovenskej republiky, ktorý je držiteľom platného
osvedčenia Národného bezpečnostného úradu na oboznamovanie sa s utajovanými
skutočnosťami stupňa utajenia „Prísne tajné“, dosiahol vek 40 rokov, vykonával funkciu
sudcu, prokurátora, príslušníka spravodajskej služby alebo Policajného zboru alebo inú
funkciu, povolanie alebo zamestnanie v oblasti právnej a bezpečnostnej teórie a praxe alebo
medzinárodných vzťahov a diplomacie najmenej 10 rokov a má vysokoškolské vzdelanie
druhého stupňa.
Podľa § 8a ods. 6 zákona o ochrane súkromia kontrolu používania informačno-
technických prostriedkov vykoná komisia raz ročne, kedykoľvek z vlastného podnetu alebo
z podnetu výboru podľa odseku 2, alebo na základe podnetu občana Slovenskej republiky,
ak sa domnieva, že sa informačno-technické prostriedky používajú voči nemu. Rokovanie
komisie je neverejné.
Podľa § 8a ods. 13 zákona o ochrane súkromia o výsledku kontroly vypracuje
komisia protokol o výsledku kontroly, ktorý následne predloží príslušnému výboru
podľa odseku 2 spolu so zápisnicou o jeho prerokovaní s vedúcim orgánu štátu.
Podľa § 8a ods. 14 zákona o ochrane súkromia ak príslušný výbor podľa odseku 2
na základe prerokovania protokolu o výsledku kontroly zistí skutočnosti, ktoré odôvodňujú
podozrenie z porušenia tohto zákona pri použití informačno-technického prostriedku,
informuje o tomto podozrení predsedu Národnej rady Slovenskej republiky; tento protokol
zároveň predloží generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky.
Podľa § 8a ods. 15 zákona o ochrane súkromia ustanovením odseku 6 nie je dotknuté
právo domáhať sa súdnej ochrany alebo inej právnej ochrany.
Podľa § 9 ods. 1 zákona o ochrane súkromia Národná rada Slovenskej republiky
na uplatnenie svojej ústavnej pôsobnosti kontrolovať dodržiavanie zákonov dva razy ročne
v pléne prerokuje správy výborov podľa § 8a ods. 2 o stave použitia informačno-
technických prostriedkov. Súčasťou správ predkladaných plénu musí byť každý zistený
prípad nezákonného použitia informačno-technických prostriedkov vrátane informácie
o zodpovednosti osôb podľa § 8. Správami sa nesmie odhaliť totožnosť osôb, proti ktorým
sa použili informačno-technické prostriedky, ani inak porušiť ich právo na súkromie.
Správami sa nesmie odhaliť ani totožnosť osoby, ktorá sa v súlade so zákonom podieľala
na použití informačno-technického prostriedku.
16. Z citovanej právnej úpravy, konkrétne z § 8a ods. 6 zákona o ochrane súkromia
v spojení s § 63 ods. 6 zákona o elektronických komunikáciách vyplýva, že komisia ako
iniciatívny a kontrolný orgán národnej rady vykonáva kontrolu stavu získavania údajov,
ktoré sú predmetom telekomunikačného tajomstva raz ročne, kedykoľvek z vlastného
podnetu alebo z podnetu príslušného výboru národnej rady alebo na základe podnetu občana
Slovenskej republiky, pričom ústavný súd zdôrazňuje, že v zmysle § 8a ods. 15 zákona
o ochrane súkromia popísanou kontrolnou činnosťou komisie nie je dotknuté právo
domáhať sa súdnej ochrany alebo inej právnej ochrany. Zo samotnej právnej úpravy,
na ktorú sa sťažovatelia 1 a sťažovatelia 2 v ústavných sťažnostiach odvolávajú, tak
podľa ústavného súdu vyplýva, že komisia nie je orgánom určeným bezprostredne na to,
aby si u neho dotknutý subjekt (fyzická osoba alebo právnická osoba) uplatňoval
individuálnu ochranu svojich subjektívnych práv súvisiacich s telekomunikačným
tajomstvom.
17. Ústavný súd tak poukazuje na to, že komisia národnej rady ako jej iniciatívny
a kontrolný orgán sa v rámci ústavnej pôsobnosti národnej rady kontrolovať dodržiavanie
zákonov zameriava na globálnu kontrolu stavu využívania informačno-technických
prostriedkov a stavu získavania údajov, ktoré sú predmetom telekomunikačného tajomstva.
Komisia vykonáva túto kontrolu vo verejnom záujme, pričom nedisponuje sankčným
mechanizmom pre účely uplatnenia právnej zodpovednosti v individuálnych prípadoch.
Cieľom kontrolnej činnosti komisie je zistiť celkový stav využívania informačno-
technických prostriedkov a získavania údajov, ktoré sú predmetom telekomunikačného
tajomstva v Slovenskej republike z hľadiska rešpektovania zákonnosti a s tým súvisiacim
rešpektovaním práv a slobôd dotknutých subjektov a oboznámiť s týmto stavom príslušné
orgány štátu, ktoré môžu v prípade zistenia nedostatkov iniciovať prijatie potrebných
opatrení. Inými slovami, kontrolná činnosť komisie nie je už zo samotnej podstaty tohto
subjektu zameraná na bezprostrednú individuálnu ochranu subjektívnych práv dotknutých
subjektov.
18. Ústavný súd v tejto súvislosti dodáva, že tak ako môže obvinený, voči ktorému
bol v trestnom konaní použitý informačno-technický prostriedok (napr. odpočúvanie
telefónnej komunikácie) uplatňovať ochranu svojich práv, predovšetkým právo na súkromie
v samotnom trestnom konaní, a namietať nezákonnosť touto cestou získaného dôkazu (pozri
napr. III. ÚS 133/2010, I. ÚS 274/05), rovnakým spôsobom mohli sťažovatelia 1
a sťažovatelia 2 uplatňovať ochranu svojich práv súvisiacich s telekomunikačným
tajomstvom v správnom súdnom konaní, v rámci ktorého je správny súd oprávnený
a zároveň povinný sa námietkami takéhoto charakteru zaoberať, a teda poskytnúť
účastníkom konania súdnu ochranu zaručenú čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1
dohovoru.
19. Aj keď ústavný súd považuje nezriadenie príslušnej komisie za výrazne
negatívny moment vo fungovaní celkového systému ochrany práv v príslušnej oblasti
(využívanie informačno-technických prostriedkov a tiež nakladanie s údajmi tvoriacimi
telekomunikačné tajomstvo), s ohľadom na čiastkové závery uvedené v predchádzajúcich
bodoch odôvodnenia tohto rozhodnutia konštatuje, že namietaným postupom,
resp. namietanou „nečinnosťou“ národnej rady spočívajúcou v nekreovaní komisie,
nemohlo dôjsť k porušeniu v ústavných sťažnostiach formulovaných práv sťažovateľov 1
a sťažovateľov 2. Ústavný súd preto posúdil ústavné sťažnosti sťažovateľov 1
a sťažovateľov 2 ako zjavne neopodstatnené a ako také ich podľa § 56 ods. 2 písm. g)
zákona o ústavnom súde odmietol.
20. S ohľadom na všetky uvedené závery bolo o ústavných sťažnostiach
sťažovateľov 1 a sťažovateľov 2 potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. septembra 2019