Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 263/2019
PDF · 254.17 KB
No categories available
II. ÚS 263/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. októbra 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára a Ľuboša
Szigetiho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpeného
advokátom JUDr. Jozefom Polákom, advokátska kancelária, Aleja Slobody 1890/50, Dolný
Kubín, vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1, čl. 46, čl. 47 ods. 2 a čl. 48
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 2 a čl. 38 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom
pod sp. zn. 10 CoE 4/2018 a jeho uznesením z 29. novembra 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako oneskorene podanú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť a skutkový stav
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
26. júna 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia čl. 20 ods. 1, čl. 46, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 2 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline
(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 CoE 4/2018 a jeho uznesením
z 29. novembra 2018. Ústavná sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 24. júna 2019.
2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ vystupuje ako povinný v exekučnom
konaní vedenom Okresným súdom Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“)
pod sp. zn. 6 Er 194/2017 pre vymoženie sumy 43 293,92 € s prísl. Exekúcia je vedená
na základe rozsudku okresného súdu č. k. 2 Cb 16/2012-443 z 10. februára 2016 v spojení
s rozsudkom krajského súdu č. k. 13 Cob 214/2016-552 z 22. februára 2017.
3. Uznesením okresného súdu sp. zn. 6 Er 194/2017 z 29. septembra 2017 bola
sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 6 Er 194/2017
zo 6. júla 2017 zamietnutá, ďalej bol zamietnutý aj jeho návrh na zastavenie exekúcie
z 18. mája 2017 a jeho námietky voči osobe súdneho exekútora.
4. Proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 6 Er 194/2017 z 29. septembra 2017 podal
sťažovateľ odvolanie, ktorým sa domáhal, aby bolo uznesenie v celom rozsahu zmenené
tak, že exekúcia sa zastavuje v celom rozsahu.
5. Uznesením krajského súdu č. k. 10 CoE 4/2018-438 z 29. novembra 2018
bolo uznesenie okresného súdu vo výroku o zamietnutí návrhu sťažovateľa na zastavenie
exekúcie z 18. mája 2017 potvrdené a odvolanie proti výroku o zamietnutí sťažnosti
podanej sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 6 Er 194/2017
zo 6. júla 2017, ako aj odvolanie proti výroku o zamietnutí námietok voči osobe súdneho
exekútora bolo odmietnuté. Uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené
11. februára 2019.
6. Proti uzneseniu krajského súdu č. k. 10 CoE 4/2018-438 z 29. novembra 2018
podal sťažovateľ dovolanie, ktorým žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) zrušil uznesenie krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
7. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 E Cdo 2/2019 z 21. mája 2019
bolo dovolanie sťažovateľa odmietnuté podľa § 447 písm. c) Civilného sporového poriadku,
pretože dovolanie proti uzneseniu vydanému v exekučnom konaní nie je prípustné podľa
§ 202 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“). Uznesenie
bolo sťažovateľovi doručené 18. júna 2019.
8. Ústavná sťažnosť smeruje proti odvolaciemu uzneseniu krajského súdu
č. k. 10 CoE 4/2018-438 z 29. novembra 2018.
9. Podľa presvedčenia sťažovateľa krajský súd odvolacie dôvody, ktorými
sa sťažovateľ bránil, vôbec neposudzoval a nebral do úvahy, resp. konštatoval, že v konaní
nevyšli najavo. Pritom v konaní došlo k závažnému pochybeniu spočívajúcemu
v nesprávnom procesnom postupe, keďže poverenie na vykonanie exekúcie bolo vydané
okresným súdom, tam aj celé exekučné konanie prebiehalo, hoci okresný súd nebol
kauzálne, ale ani miestne príslušný vzhľadom na zmenu Exekučného poriadku,
ku ktorej došlo s účinnosťou od 1. apríla 2017. V tomto exekučnom konaní mal byť podľa
názoru sťažovateľa kauzálne a miestne príslušný Okresný súd Banská Bystrica.
10. Krajský súd v odôvodnení uznesenia uvádza, že hoci konanie oprávneného
pri podávaní návrhu na vykonanie exekúcie vykazuje určitú mieru účelovosti, rozhodne
ho nemožno označiť za zjavné zneužitie práva či za jej šikanózny výkon. Návrh
na vykonanie exekúcie rešpektoval právny stav existujúci v tom čase a samotná (vzhľadom
na právne zastúpenie zrejmá) vedomosť, či informovanosť oprávneného o nadchádzajúcej
zmene právnej úpravy nerobí z neho zneužitie práva ani pri zohľadnení neúplnosti návrhu
(doloženie exekučného titulu bez vyznačenej doložky právoplatnosti). Určujúce je, že v čase
vydania poverenia na vykonanie exekúcie bol oprávneným označený exekučný titul
už vykonateľný.
11. S takýmto názorom krajského súdu sa sťažovateľ v žiadnom prípade nemôže
stotožniť, pretože vo svojej podstate odporuje zmyslu a účelu právnej úpravy exekučného
konania, ktorá bola zavedená novelou Exekučného poriadku, teda zákonom č. 2/2017 Z. z.,
ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré
zákony. Názor krajského súdu by bol akceptovateľný iba v prípade, ak by v čase medzi
podaním neúplného návrhu na exekúciu (29. marca 2017) do dňa nadobudnutia
právoplatnosti a vykonateľnosti exekučného titulu (7. apríla 2017) nedošlo k podstatnej
zmene procesného predpisu upravujúceho exekučné konanie. V danom prípade však takýto
názor nie je akceptovateľný, lebo v čase nadobudnutia právoplatnosti exekučného titulu
už bola účinná iná právna úprava, ktorá v podstatnej miere menila spôsob vedenia
exekučného konania.
12. Podľa názoru sťažovateľa je zrejmé, že okresný súd nemohol rozhodovať
o udelení poverenia súdnemu exekútorovi do 31. marca 2017 (teda do nadobudnutia
účinnosti novelizácie), pretože exekučný titul ešte nebol vykonateľný, pričom v čase,
keď okresný súd rozhodol o udelení poverenia, už nebol kauzálne a miestne príslušný
(od 1. apríla 2017). Pokiaľ okresný súd neskúmal vecnú a miestnu príslušnosť
podľa právnych predpisov účinných v čase, keď prvýkrát mohol meritórne rozhodnúť
o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia (najskôr 7. apríla 2017, keď exekučný
titul nadobudol vykonateľnosť), potom zaťažil konanie takou závažnou vadou,
ktorá spôsobuje nulitu všetkých rozhodnutí vydaných v rámci konania vedeného okresným
súdom vrátane uznesenia krajského súdu. Nie je totiž akceptovateľné, aby konajúci súd
priznal právne účinky špekulatívnemu konaniu oprávneného, ktorý sa cestou podania
návrhu na vykonanie exekúcie v čase, keď nedisponoval exekučným titulom, snažil vyhnúť
účinkom novely Exekučného poriadku účinnej od 1. apríla 2017. Takéto konanie
oprávneného je zjavným zneužitím práva a jej šikanóznym výkonom, čo priamo odporuje
základným zásadám, na ktorých je postavený nový procesný poriadok (§ 200 prvá veta
Exekučného poriadku, § 5, § 3 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku).
13. Oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie už 29. marca 2017 a súdny
exekútor požiadal o vydanie poverenia už 4. apríla 2017, teda v čase, keď povinnosť
uložená sťažovateľovi exekučným titulom ešte nebola vykonateľná. Z obsahu návrhu
na vykonanie exekúcie je zrejmé, že v čase jeho podania neobsahoval obligatórne náležitosti
v zmysle ustanovenia § 39 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom
do 31. marca 2017. Ide o zjavné nedodržanie povinností pri podaní žiadosti o vydanie
poverenia zo strany exekútora a o svojvoľné uplatňovanie práva zo strany oprávneného
pri podávaní návrhu na exekúciu. Ide o špekuláciu zo strany oprávneného a o jeho snahu
obchádzať Exekučný poriadok v znení účinnom od 1. apríla 2017. Sťažovateľ
je presvedčený, že oprávnený nesmel a nemohol podať návrh na vykonanie exekúcie
už 29. marca 2017, keďže v tom čase sťažovateľovi ešte plynula paričná lehota
na dobrovoľné plnenie súdom uloženej povinnosti. Základným procesným predpokladom
oprávňujúcim podať návrh na vykonanie exekúcie je existencia vykonateľného rozhodnutia
(z materiálnej aj formálnej stránky). V súdnom konaní sa formálna vykonateľnosť
posudzuje podľa Civilného sporového poriadku. Chybnosť alebo nedostatok niektorej
zložky vykonateľnosti spôsobuje neprípustnosť vykonania exekúcie a jej zastavenie
v ktoromkoľvek štádiu. Skutočnosť, že v priebehu vykonávania exekúcie došlo
k správoplatneniu a vykonateľnosti exekučného titulu, je právne bezvýznamná,
pretože pôvodný stav nie je možné dodatočne konvalidovať, a to o to viac, keď počas
plynutia paričnej lehoty na plnenie povinnému nadobudla účinnosť novela Exekučného
poriadku, ktorá má priamy vplyv jednak na kauzálnu príslušnosť exekučného súdu,
ako aj priamo na osobu exekútora, ktorý má predmetnú exekúciu vykonávať.
14. Sťažovateľ je presvedčený, že postup, ktorý predchádzal vydaniu poverenia
na vykonanie exekúcie, ako aj vydaniu upovedomenia o začatí exekúcie, je nezákonný
a nemôže obstáť, pričom nezákonným vedením exekúcie voči sťažovateľovi na základe
neúčinného procesného predpisu (Exekučného poriadku v znení účinnom
do 31. marca 2017) došlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy. Uvedené
skutočnosti sú dôvodmi na zastavenie exekúcie podľa ustanovenia § 61k ods. 1 písm. a) a d)
Exekučného poriadku.
15. V predmetnom exekučnom konaní určil osobu exekútora oprávnený
nedisponujúci ku dňu podania návrhu na vykonanie exekúcie právoplatným
a vykonateľným exekučným titulom. Pritom podľa § 55 ods. 1 Exekučného poriadku
v znení účinnom od 1. apríla 2017 exekúciu vykoná súdny exekútor, ktorého poverí súd.
Súd prideľuje veci vydaním poverenia na vykonanie exekúcie rovnomerne jednotlivým
súdnym exekútorom náhodným výberom pomocou technických a programových
prostriedkov tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí. Podľa § 55
ods. 2 písm. a) Exekučného poriadku v znení účinnom od 1. apríla 2017 súd prideľuje veci
súdnemu exekútorovi vymenovanému pre územný obvod krajského súdu, v ktorom sa
nachádza miesto, na ktorom je adresa trvalého pobytu alebo pobytu povinného, ak je tento
fyzickou osobou. Z toho je zrejmé, že oprávneným zvolený súdny exekútor nebol
ustanovený zákonným spôsobom, a nebol preto oprávnený konať. Vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie došlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy. Z tohto dôvodu
sťažovateľ namietol osobu súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote.
16. Sťažovateľ je presvedčený, že v skutočnosti exekučný titul sa nestal
vykonateľným ani do dňa spísania ústavnej sťažnosti (24. júna 2019), pretože rozsudok
krajského súdu č. k. 13 Cob 214/2016-552 z 22. februára 2017, ktorým bol potvrdený
rozsudok okresného súdu č. k. 2 Cb 16/2012-443 z 10. februára 2016, nebol ešte stále
sťažovateľovi riadne doručený. Exekučný súd je pritom oprávnený skúmať zákonnosť
exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania, teda nielen v súvislosti
s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, ale napr. aj na účely zistenia existencie
dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť. Zamietnutie
návrhu sťažovateľa na zastavenie exekúcie s odôvodnením, že nie je oprávnený preskúmať
zákonnosť exekučného titulu, je preto alibistické, arbitrárne a rozporné s ustálenou
judikatúrou ústavného súdu.
17. Pokiaľ okresný súd uvádza, že sťažovateľ bol (ako to vyplýva zo záhlavia
rozsudku krajského súdu sp. zn. 13 Cob 214/2016) zastúpený advokátom, takže nebol
dôvod doručovať rozsudok sťažovateľovi, treba uviesť, že takýto záver je nesprávny,
lebo v čase doručovania rozsudku krajského súdu sp. zn. 13 Cob 214/2016 sťažovateľ
nebolzastúpený právnym zástupcom z dôvodu vypovedania plnej moci, čo vyplýva zo spisu.
18. Z uvedených skutočností je tiež zrejmé, že na oboch stupňoch rozhodovali
nesprávne obsadené súdy, čím došlo k porušeniu čl. 48 ods. 1 ústavy.
19. Sťažovateľ 24. apríla 2017 podal proti rozsudku krajského súdu
sp. zn. 13 Cob 214/2016 z 22. februára 2017 (teda proti exekučnému titulu) dovolanie,
pričom zároveň požiadal aj o odklad vykonateľnosti rozsudku okresného súdu
č. k. 2 Cb 16/2012-443 z 10. februára 2016 v spojení s rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 13 Cob 214/2016 z 22. februára 2017. Uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 4 Obdo 36/2017 z 15. novembra 2017 bola do rozhodnutia o dovolaní sťažovateľa
odložená vykonateľnosť týchto rozsudkov.
20. Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10CoE/4/2018-438 zo dňa 29.11.2018
v časti výroku I. a III. bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 Ústavy
Slovenskej republiky, spočívajúce v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom
súde, základné právo sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, spočívajúce v práve na spravodlivé súdne konanie, základné právo
sťažovateľa podľa čl. 36 ods. 1, Ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina
základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej
a Slovenskej Federatívnej Republiky, spočívajúce v práve na súdnu ochranu, základné
právo sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, spočívajúce v práve
vlastniť majetok základné právo sťažovateľa podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, spočívajúce v práve na právnu pomoc, základné právo sťažovateľa podľa čl. 48
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, spočívajúce v práve na zákonného sudcu, základné
právo sťažovateľa podľa čl. 37 ods. 2, Ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza
Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej
a Slovenskej Federatívnej Republiky, spočívajúce v práve na právnu pomoc v konaní
pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy, a to od začiatku
konania a základné právo sťažovateľa podľa čl. 38 ods. 1 Ústavného zákona č. 23/1991 Zb.,
ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho
zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, spočívajúce v práve
na zákonného sudcu.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Žiline
sp. zn. 10CoE/4/2018-438 zo dňa 29.11.2018 v časti výroku I a III.
3. Zároveň sťažovateľ žiada priznať náhradu trov právneho zastúpenia vo výške
638,96 €, a túto poukázať jeho právnemu zástupcovi na účet...“
21. Z uznesenia krajského súdu č. k. 10 CoE 4/2018-438 z 29. novembra 2018
vyplýva, že ním bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 6 Er 194/2017-226
z 29. septembra 2017 vo výroku o zamietnutí návrhu sťažovateľa na zastavenie exekúcie
z 18. mája 2017 a ďalej bolo odmietnuté odvolanie sťažovateľa proti výroku o zamietnutí
jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 6 Er 194/2017 zo 6. júla 2017
a proti výroku o zamietnutí jeho námietok voči osobe súdneho exekútora.
Podľa konštatovania krajského súdu tento v rámci odvolacieho konania zistil,
že dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu č. k. 13 Cob 214/2016-552
z 22. februára 2017 (exekučný titul) bolo uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 4 Obdo 36/2017 z 23. marca 2018 odmietnuté.
Podľa názoru krajského súdu z hľadiska posúdenia dôvodnosti odvolania treba
za určujúce považovať vyriešenie otázky okamihu začatia exekučného konania v tejto veci.
Zhodne s okresným súdom treba konštatovať, že exekučné konanie začína dňom podania
návrhu na vykonanie exekúcie, ktorého účinky ostávajú zachované aj v prípade, že návrh
na vykonanie exekúcie vykazuje určité nedostatky. Okresný súd správne zdôraznil
ustanovenie § 9a ods. 1 a 3 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017,
podľa ktorého sa na exekučné konanie primerane použijú ustanovenia Civilného sporového
poriadku a pojem žaloba sa vykladá (aj) ako návrh na vykonanie exekúcie a tiež súvisiace
rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 46/2000. To znamená, že hoci návrh
oprávneného doručený súdnemu exekútorovi 30. marca 2017 (a táto skutočnosť
je nesporná) nebol úplný, nepredstavovalo to prekážku brániacu začatiu exekučného
konania, pretože malo za následok „len“ nutnosť odstránenia dotknutej nedôslednosti.
Exekučný poriadok v znení účinnom do 31. marca 2017 v ustanovení § 40 priamo
predpokladal situáciu, keď návrh na vykonanie exekúcie bude mať nejaké nedostatky.
Sťažovateľ sa bez konkrétnej protiargumentácie k týmto úvahám a záverom okresného súdu
snaží tvrdiť, že ak k návrhu na vykonanie exekúcie nebol pripojený exekučný titul opatrený
doložkou vykonateľnosti, nie je v žiadnom prípade možné viesť exekúciu a ani vôbec začať
exekučné konanie. Takéto tvrdenie však nemá oporu v relevantnej právnej úprave. Napokon
sťažovateľ ani neoznačuje konkrétnu právnu normu, z ktorej by mal takýto výklad
vyplývať. Pritom naopak, je zrejmé, že môže nastať situácia, keď je návrh na vykonanie
exekúcie podaný, hoci tvrdený exekučný titul nie je (ešte) vykonateľný. Presne z tohto
predpokladu vychádza ustanovenie § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku v znení
účinnom do 31. marca 2017 označujúci za dôvod zastavenia exekúcie skutočnosť,
že rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným. Pokiaľ sťažovateľ (aj s čiastočnou dávkou
irónie) uvádza, že prístup zvolený okresným súdom môže viesť ad absurdum k tomu,
že ktokoľvek podá voči komukoľvek akýkoľvek návrh na vykonanie exekúcie, je treba
konštatovať, že naozaj je možná i takáto eventualita. Avšak práve na základe povinnosti
exekučného súdu skúmať podmienky pre vydanie poverenia pre súdneho exekútora
na vykonanie exekúcie v prípade ich nesplnenia by došlo k zamietnutiu návrhu
alebo k zastaveniu exekučného konania, ak by sa nesplnenie podmienok viazalo
na nesprávnosť, neúplnosť alebo nezrozumiteľnosť samotného návrhu na nariadenie
exekúcie. Inými slovami, štandardným výsledkom návrhu na začatie exekučného konania
nielen môže byť, ale taktiež nezriedka býva, že nedôjde ani len k začatiu samotného
bezprostredného núteného výkonu.
Hoci konanie oprávneného pri podávaní návrhu na vykonanie exekúcie vykazuje
určitú mieru účelovosti, rozhodne ho nemožno označiť za zjavné zneužitie práva
či za jeho šikanózny výkon. Návrh na vykonanie exekúcie rešpektoval právny stav
existujúci v čase jeho podania a samotná (vzhľadom na právne zastúpenie zrejmá)
vedomosť, či informovanosť oprávneného o nadchádzajúcej zmene právnej úpravy nerobí
z neho zneužitie práva ani pri zohľadnení neúplnosti návrhu (predloženie exekučného titulu
bez vyznačenej doložky právoplatnosti). Určujúcou je skutočnosť, že v čase vydania
poverenia na vykonanie exekúcie bol oprávneným označovaný exekučný titul
už vykonateľný, čo skutkovo nespochybňuje ani sťažovateľ.
V danej súvislosti je ešte významnejšie, že sťažovateľ ani len nespochybnil zásadné
vyjadrenie oprávneného o „neobvykle intenzívnom“ nakladaní sťažovateľa so všetkým
jeho bonitnejším majetkom po vydaní potvrdzujúceho rozsudku krajského súdu
v základnom (sporovom) konaní. Ani pri pripustení účelovosti počínania oprávneného
v rámci začatia exekučného konania nie je možné v tomto správaní vidieť intenzitu
vyžadovanú pre konštatovanie zjavného zneužitia práva. Nezodpovedalo by ani princípu
rovnakého prístupu k adresátom právnej normy, ak by len preto, že do účinnosti zakrátko
vstúpi iná (nahrádzajúca) právna norma, tí, ktorí postupovali podľa stále účinnej právnej
normy (v závere jej účinnosti), by nemali v porovnaní so subjektmi, ktoré vykonali
identické úkony v skoršom období, mať k dispozícii všetky oprávnenia a právne účinky
z nej vyplývajúce.
Napokon neobstojí ani námietka sťažovateľa, podľa ktorej mu údajne nebol
kvalifikovaným spôsobom doručený potvrdzujúci rozsudok krajského súdu v základnom
(sporovom) konaní. Už zo samotného vedenia a vykonania dovolacieho konania je zrejmé,
že rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť, keďže i táto skutočnosť
je podmienkou dovolacieho prieskumu. Len na okraj treba dodať, že hoci sťažovateľ
poukazoval na vypovedanie plnomocenstva pre jeho právneho zástupcu v závere sporového
konania (zrejme v čase doručovania potvrdzujúceho rozsudku) a tvrdil, že ho k odvolaniu
pripája, dotknutú písomnosť k odvolaniu nedoložil a nie je uvedená ani pri vymedzení
príloh na titulnej strane odvolania.
Výroky o zamietnutí sťažnosti podanej sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu
sp. zn. 6 Er 194/2017 zo 6. júla 2017 a o zamietnutí jeho námietok voči osobe súdneho
exekútora nepodliehajú odvolaciemu prieskumu (§ 355 ods. 2 Civilného sporového
poriadku čiastočne v spojení s § 357 a contrario Civilného sporového poriadku a čiastočne
s § 30 ods. 10 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017). Preto odvolanie
sťažovateľa muselo byť v týchto častiach odmietnuté ako smerujúce proti rozhodnutiu,
proti ktorému nie je odvolanie prípustné [§ 386 písm. c) Civilného sporového poriadku].
Uznesenie krajského súdu bolo právnemu zástupcovi sťažovateľa podľa
jeho vyznačenia doručené 11. februára 2019.
22. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 ECdo 2/2019 z 21. mája 2019 vyplýva,
že ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu
sp. zn. 10 CoE 4/2018 z 29. novembra 2018.
Podľa názoru najvyššieho súdu z ustanovenia § 202 ods. 4 Exekučného poriadku
v znení účinnom od 1. apríla 2017 vyplýva, že dovolanie, ale ani dovolanie generálneho
prokurátora Slovenskej republiky proti uzneseniu vydanému v exekučnom konaní
nie je prípustné. Novela Exekučného poriadku modifikovala spôsobilý predmet dovolania
ako jednej z objektívnych podmienok jeho prípustnosti tak, že vylúčila prípustnosť
dovolania proti uzneseniam vydaným v exekučnom konaní. V prechodnom ustanovení
vo vzťahu k opravným konaniam, teda ani k dovolaciemu konaniu neurčila žiadne pravidlo,
a preto je potrebné vychádzať z princípu jej okamžitej aplikability. Z obsahu spisu
je zrejmé, že uznesenie krajského súdu bolo v rámci exekučného konania vydané
a dovolacie konanie začaté už za účinnosti novej právnej úpravy. Na toto dovolacie konanie
z hľadiska prípustnosti dovolania bolo potrebné aplikovať právnu úpravu Exekučného
poriadku v znení účinnom od 1. apríla 2017, ktorá vylúčila prípustnosť dovolania
proti uzneseniu vydanému v exekučnom konaní. Preto dovolanie podané sťažovateľom
treba považovať bez ďalšieho za neprípustné.
II.
Relevantné ustanovenia právnych predpisov
23. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
24. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.
25. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
26. Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť je neprípustná,
ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu
jeho základných práv a slobôd.
27. Podľa § 124 zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť možno podať do dvoch
mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia
alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta
odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Ak rozhodnutie
nadobúda právoplatnosť vyhlásením alebo oznámením a ak sa podľa osobitných predpisov
zároveň doručuje jeho písomné vyhotovenie, začína lehota plynúť dňom doručenia tohto
písomného vyhotovenia sťažovateľovi; ak sa rozhodnutie doručuje len jeho zástupcovi,
začína lehota plynúť dňom doručenia písomného vyhotovenia tohto rozhodnutia tomuto
zástupcovi. Ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie
ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným
prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom
opravnom prostriedku.
28. Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie
je jej podanie v lehote ustanovenej v § 124 zákona o ústavnom súde. Nedodržanie tejto
lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene
[§ 56 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde]. V prípade podania sťažnosti po uplynutí
zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty
odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).
III.
Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
29. Sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, podal dovolanie,
ktoré je explicitne zákonom (§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku) označené ako neprípustné.
30. Vyčerpanie opravných prostriedkov podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde,
ktoré je predpokladom prípustnosti ústavnej sťažnosti, sa vzťahuje len na tie opravné
prostriedky (riadne aj mimoriadne), ktoré právne predpisy sťažovateľovi na ochranu
jeho práv priznávajú. Len včasné vyčerpanie opravných prostriedkov, ktoré je sťažovateľ
zákonom oprávnený osobne uplatniť, možno považovať za účinné v tom zmysle,
že sú spôsobilé zabezpečiť jeho súdnu ochranu. Preto aj stabilná judikatúra ústavného súdu
konštatuje, že nie je možné zachovať lehotu na podanie ústavnej sťažnosti po doručení
rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku aj proti rozhodnutiu, ktoré takým
opravným prostriedkom bolo napadnuté v zmysle § 124 poslednej vety zákona o ústavnom
súde, ak bolo využitie mimoriadneho opravného prostriedku právnym predpisom vopred
explicitne vylúčené.
31. Na základe uvedeného v sťažovateľovom prípade lehota na podanie ústavnej
sťažnosti začala plynúť podľa § 124 prvej vety zákona o ústavnom súde
odo dňa právoplatnosti napadnutého rozhodnutia (11. februára 2019), a nie od doručenia
rozhodnutia o dovolaní, ktoré je zo zákona neprípustné.
32. Vzhľadom na to, že sťažovateľ podal ústavnú sťažnosť zjavne po uplynutí
zákonnej lehoty, ústavný súd ju ako oneskorene podanú odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. f)
33. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako oneskorene podaná, bolo
už bez právneho dôvodu rozhodovať o ďalších procesných návrhoch, ktoré by mali oporu
len vo vyslovení porušenia jeho v ústavnej sťažnosti označených práv.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. októbra 2019