Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 263/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. októbra 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára a Ľuboša

Szigetiho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpeného

advokátom JUDr. Jozefom Polákom, advokátska kancelária, Aleja Slobody 1890/50, Dolný

Kubín, vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1, čl. 46, čl. 47 ods. 2 a čl. 48

ods. 1 , , a Listiny

základných práv a slobôd, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 29. novembra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť a skutkový stav

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

26. júna 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia , , a

(ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 2 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline

(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 29. novembra 2018. Ústavná sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 24. júna 2019.

2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ vystupuje ako povinný v exekučnom

konaní vedenom Okresným súdom Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. pre vymoženie sumy 43 293,92 € s prísl. Exekúcia je vedená

na základe rozsudku okresného súdu č. k. -443 z 10. februára 2016 v spojení

s rozsudkom krajského súdu č. k. -552 z 22. februára 2017.

3. Uznesením okresného súdu sp. zn. z 29. septembra 2017 bola

sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.

zo 6. júla 2017 zamietnutá, ďalej bol zamietnutý aj jeho návrh na zastavenie exekúcie

z 18. mája 2017 a jeho námietky voči osobe súdneho exekútora.

4. Proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 29. septembra 2017 podal

sťažovateľ odvolanie, ktorým sa domáhal, aby bolo uznesenie v celom rozsahu zmenené

tak, že exekúcia sa zastavuje v celom rozsahu.

5. Uznesením krajského súdu č. k. -438 z 29. novembra 2018

bolo uznesenie okresného súdu vo výroku o zamietnutí návrhu sťažovateľa na zastavenie

exekúcie z 18. mája 2017 potvrdené a odvolanie proti výroku o zamietnutí sťažnosti

podanej sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.

zo 6. júla 2017, ako aj odvolanie proti výroku o zamietnutí námietok voči osobe súdneho

exekútora bolo odmietnuté. Uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené

11. februára 2019.

6. Proti uzneseniu krajského súdu č. k. -438 z 29. novembra 2018

podal sťažovateľ dovolanie, ktorým žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) zrušil uznesenie krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

7. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 21. mája 2019

bolo dovolanie sťažovateľa odmietnuté podľa ,

pretože dovolanie proti uzneseniu vydanému v exekučnom konaní nie je prípustné podľa

o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“). Uznesenie

bolo sťažovateľovi doručené 18. júna 2019.

8. Ústavná sťažnosť smeruje proti odvolaciemu uzneseniu krajského súdu

č. k. -438 z 29. novembra 2018.

9. Podľa presvedčenia sťažovateľa krajský súd odvolacie dôvody, ktorými

sa sťažovateľ bránil, vôbec neposudzoval a nebral do úvahy, resp. konštatoval, že v konaní

nevyšli najavo. Pritom v konaní došlo k závažnému pochybeniu spočívajúcemu

v nesprávnom procesnom postupe, keďže poverenie na vykonanie exekúcie bolo vydané

okresným súdom, tam aj celé exekučné konanie prebiehalo, hoci okresný súd nebol

kauzálne, ale ani miestne príslušný vzhľadom na zmenu Exekučného poriadku,

ku ktorej došlo s účinnosťou od 1. apríla 2017. V tomto exekučnom konaní mal byť podľa

názoru sťažovateľa kauzálne a miestne príslušný Okresný súd Banská Bystrica.

10. Krajský súd v odôvodnení uznesenia uvádza, že hoci konanie oprávneného

pri podávaní návrhu na vykonanie exekúcie vykazuje určitú mieru účelovosti, rozhodne

ho nemožno označiť za zjavné zneužitie práva či za jej šikanózny výkon. Návrh

na vykonanie exekúcie rešpektoval právny stav existujúci v tom čase a samotná (vzhľadom

na právne zastúpenie zrejmá) vedomosť, či informovanosť oprávneného o nadchádzajúcej

zmene právnej úpravy nerobí z neho zneužitie práva ani pri zohľadnení neúplnosti návrhu

(doloženie exekučného titulu bez vyznačenej doložky právoplatnosti). Určujúce je, že v čase

vydania poverenia na vykonanie exekúcie bol oprávneným označený exekučný titul

už vykonateľný.

11. S takýmto názorom krajského súdu sa sťažovateľ v žiadnom prípade nemôže

stotožniť, pretože vo svojej podstate odporuje zmyslu a účelu právnej úpravy exekučného

konania, ktorá bola zavedená novelou Exekučného poriadku, teda ,

ktorým sa mení a dopĺňa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré

zákony. Názor krajského súdu by bol akceptovateľný iba v prípade, ak by v čase medzi

podaním neúplného návrhu na exekúciu (29. marca 2017) do dňa nadobudnutia

právoplatnosti a vykonateľnosti exekučného titulu (7. apríla 2017) nedošlo k podstatnej

zmene procesného predpisu upravujúceho exekučné konanie. V danom prípade však takýto

názor nie je akceptovateľný, lebo v čase nadobudnutia právoplatnosti exekučného titulu

už bola účinná iná právna úprava, ktorá v podstatnej miere menila spôsob vedenia

exekučného konania.

12. Podľa názoru sťažovateľa je zrejmé, že okresný súd nemohol rozhodovať

o udelení poverenia súdnemu exekútorovi do 31. marca 2017 (teda do nadobudnutia

účinnosti novelizácie), pretože exekučný titul ešte nebol vykonateľný, pričom v čase,

keď okresný súd rozhodol o udelení poverenia, už nebol kauzálne a miestne príslušný

(od 1. apríla 2017). Pokiaľ okresný súd neskúmal vecnú a miestnu príslušnosť

podľa právnych predpisov účinných v čase, keď prvýkrát mohol meritórne rozhodnúť

o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia (najskôr 7. apríla 2017, keď exekučný

titul nadobudol vykonateľnosť), potom zaťažil konanie takou závažnou vadou,

ktorá spôsobuje nulitu všetkých rozhodnutí vydaných v rámci konania vedeného okresným

súdom vrátane uznesenia krajského súdu. Nie je totiž akceptovateľné, aby konajúci súd

priznal právne účinky špekulatívnemu konaniu oprávneného, ktorý sa cestou podania

návrhu na vykonanie exekúcie v čase, keď nedisponoval exekučným titulom, snažil vyhnúť

účinkom novely Exekučného poriadku účinnej od 1. apríla 2017. Takéto konanie

oprávneného je zjavným zneužitím práva a jej šikanóznym výkonom, čo priamo odporuje

základným zásadám, na ktorých je postavený nový procesný poriadok (§ 200 prvá veta

Exekučného poriadku, , a ).

13. Oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie už 29. marca 2017 a súdny

exekútor požiadal o vydanie poverenia už 4. apríla 2017, teda v čase, keď povinnosť

uložená sťažovateľovi exekučným titulom ešte nebola vykonateľná. Z obsahu návrhu

na vykonanie exekúcie je zrejmé, že v čase jeho podania neobsahoval obligatórne náležitosti

v zmysle ustanovenia § 39 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom

do 31. marca 2017. Ide o zjavné nedodržanie povinností pri podaní žiadosti o vydanie

poverenia zo strany exekútora a o svojvoľné uplatňovanie práva zo strany oprávneného

pri podávaní návrhu na exekúciu. Ide o špekuláciu zo strany oprávneného a o jeho snahu

obchádzať Exekučný poriadok v znení účinnom od 1. apríla 2017. Sťažovateľ

je presvedčený, že oprávnený nesmel a nemohol podať návrh na vykonanie exekúcie

už 29. marca 2017, keďže v tom čase sťažovateľovi ešte plynula paričná lehota

na dobrovoľné plnenie súdom uloženej povinnosti. Základným procesným predpokladom

oprávňujúcim podať návrh na vykonanie exekúcie je existencia vykonateľného rozhodnutia

(z materiálnej aj formálnej stránky). V súdnom konaní sa formálna vykonateľnosť

posudzuje podľa . Chybnosť alebo nedostatok niektorej

zložky vykonateľnosti spôsobuje neprípustnosť vykonania exekúcie a jej zastavenie

v ktoromkoľvek štádiu. Skutočnosť, že v priebehu vykonávania exekúcie došlo

k správoplatneniu a vykonateľnosti exekučného titulu, je právne bezvýznamná,

pretože pôvodný stav nie je možné dodatočne konvalidovať, a to o to viac, keď počas

plynutia paričnej lehoty na plnenie povinnému nadobudla účinnosť novela Exekučného

poriadku, ktorá má priamy vplyv jednak na kauzálnu príslušnosť exekučného súdu,

ako aj priamo na osobu exekútora, ktorý má predmetnú exekúciu vykonávať.

14. Sťažovateľ je presvedčený, že postup, ktorý predchádzal vydaniu poverenia

na vykonanie exekúcie, ako aj vydaniu upovedomenia o začatí exekúcie, je nezákonný

a nemôže obstáť, pričom nezákonným vedením exekúcie voči sťažovateľovi na základe

neúčinného procesného predpisu (Exekučného poriadku v znení účinnom

do 31. marca 2017) došlo k porušeniu a . Uvedené

skutočnosti sú dôvodmi na zastavenie exekúcie podľa ustanovenia § 61k ods. 1 písm. a) a d)

Exekučného poriadku.

15. V predmetnom exekučnom konaní určil osobu exekútora oprávnený

nedisponujúci ku dňu podania návrhu na vykonanie exekúcie právoplatným

a vykonateľným exekučným titulom. Pritom podľa § 55 ods. 1 Exekučného poriadku

v znení účinnom od 1. apríla 2017 exekúciu vykoná súdny exekútor, ktorého poverí súd.

Súd prideľuje veci vydaním poverenia na vykonanie exekúcie rovnomerne jednotlivým

súdnym exekútorom náhodným výberom pomocou technických a programových

prostriedkov tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí. Podľa § 55

ods. 2 písm. a) Exekučného poriadku v znení účinnom od 1. apríla 2017 súd prideľuje veci

súdnemu exekútorovi vymenovanému pre územný obvod krajského súdu, v ktorom sa

nachádza miesto, na ktorom je adresa trvalého pobytu alebo pobytu povinného, ak je tento

fyzickou osobou. Z toho je zrejmé, že oprávneným zvolený súdny exekútor nebol

ustanovený zákonným spôsobom, a nebol preto oprávnený konať. Vydaním poverenia

na vykonanie exekúcie došlo k porušeniu a . Z tohto dôvodu

sťažovateľ namietol osobu súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote.

16. Sťažovateľ je presvedčený, že v skutočnosti exekučný titul sa nestal

vykonateľným ani do dňa spísania ústavnej sťažnosti (24. júna 2019), pretože rozsudok

krajského súdu č. k. -552 z 22. februára 2017, ktorým bol potvrdený

rozsudok okresného súdu č. k. -443 z 10. februára 2016, nebol ešte stále

sťažovateľovi riadne doručený. Exekučný súd je pritom oprávnený skúmať zákonnosť

exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania, teda nielen v súvislosti

s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, ale napr. aj na účely zistenia existencie

dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť. Zamietnutie

návrhu sťažovateľa na zastavenie exekúcie s odôvodnením, že nie je oprávnený preskúmať

zákonnosť exekučného titulu, je preto alibistické, arbitrárne a rozporné s ustálenou

judikatúrou ústavného súdu.

17. Pokiaľ okresný súd uvádza, že sťažovateľ bol (ako to vyplýva zo záhlavia

rozsudku krajského súdu sp. zn. ) zastúpený advokátom, takže nebol

dôvod doručovať rozsudok sťažovateľovi, treba uviesť, že takýto záver je nesprávny,

lebo v čase doručovania rozsudku krajského súdu sp. zn. sťažovateľ

nebolzastúpený právnym zástupcom z dôvodu vypovedania plnej moci, čo vyplýva zo spisu.

18. Z uvedených skutočností je tiež zrejmé, že na oboch stupňoch rozhodovali

nesprávne obsadené súdy, čím došlo k porušeniu .

19. Sťažovateľ 24. apríla 2017 podal proti rozsudku krajského súdu

sp. zn. z 22. februára 2017 (teda proti exekučnému titulu) dovolanie,

pričom zároveň požiadal aj o odklad vykonateľnosti rozsudku okresného súdu

č. k. -443 z 10. februára 2016 v spojení s rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 22. februára 2017. Uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 15. novembra 2017 bola do rozhodnutia o dovolaní sťažovateľa

odložená vykonateľnosť týchto rozsudkov.

20. Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. -438 zo dňa 29.11.2018

v časti výroku I. a III. bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa

Slovenskej republiky, spočívajúce v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom

súde, základné právo sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, spočívajúce v práve na spravodlivé súdne konanie, základné právo

sťažovateľa podľa , Ústavného , ktorým sa uvádza Listina

základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej

a Slovenskej Federatívnej Republiky, spočívajúce v práve na súdnu ochranu, základné

právo sťažovateľa podľa , spočívajúce v práve

vlastniť majetok základné právo sťažovateľa podľa Slovenskej

republiky, spočívajúce v práve na právnu pomoc, základné právo sťažovateľa podľa čl. 48

ods. 1 , spočívajúce v práve na zákonného sudcu, základné

právo sťažovateľa podľa , Ústavného , ktorým sa uvádza

Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej

a Slovenskej Federatívnej Republiky, spočívajúce v práve na právnu pomoc v konaní

pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy, a to od začiatku

konania a základné právo sťažovateľa podľa Ústavného ,

ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho

zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, spočívajúce v práve

na zákonného sudcu.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Žiline

sp. zn. -438 zo dňa 29.11.2018 v časti výroku I a III.

3. Zároveň sťažovateľ žiada priznať náhradu trov právneho zastúpenia vo výške

638,96 €, a túto poukázať jeho právnemu zástupcovi na účet...“

21. Z uznesenia krajského súdu č. k. -438 z 29. novembra 2018

vyplýva, že ním bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. -226

z 29. septembra 2017 vo výroku o zamietnutí návrhu sťažovateľa na zastavenie exekúcie

z 18. mája 2017 a ďalej bolo odmietnuté odvolanie sťažovateľa proti výroku o zamietnutí

jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. zo 6. júla 2017

a proti výroku o zamietnutí jeho námietok voči osobe súdneho exekútora.

Podľa konštatovania krajského súdu tento v rámci odvolacieho konania zistil,

že dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu č. k. -552

z 22. februára 2017 (exekučný titul) bolo uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 23. marca 2018 odmietnuté.

Podľa názoru krajského súdu z hľadiska posúdenia dôvodnosti odvolania treba

za určujúce považovať vyriešenie otázky okamihu začatia exekučného konania v tejto veci.

Zhodne s okresným súdom treba konštatovať, že exekučné konanie začína dňom podania

návrhu na vykonanie exekúcie, ktorého účinky ostávajú zachované aj v prípade, že návrh

na vykonanie exekúcie vykazuje určité nedostatky. Okresný súd správne zdôraznil

ustanovenie § 9a ods. 1 a 3 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017,

podľa ktorého sa na exekučné konanie primerane použijú ustanovenia Civilného sporového

poriadku a pojem žaloba sa vykladá (aj) ako návrh na vykonanie exekúcie a tiež súvisiace

rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu

a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 46/2000. To znamená, že hoci návrh

oprávneného doručený súdnemu exekútorovi 30. marca 2017 (a táto skutočnosť

je nesporná) nebol úplný, nepredstavovalo to prekážku brániacu začatiu exekučného

konania, pretože malo za následok „len“ nutnosť odstránenia dotknutej nedôslednosti.

Exekučný poriadok v znení účinnom do 31. marca 2017 v ustanovení § 40 priamo

predpokladal situáciu, keď návrh na vykonanie exekúcie bude mať nejaké nedostatky.

Sťažovateľ sa bez konkrétnej protiargumentácie k týmto úvahám a záverom okresného súdu

snaží tvrdiť, že ak k návrhu na vykonanie exekúcie nebol pripojený exekučný titul opatrený

doložkou vykonateľnosti, nie je v žiadnom prípade možné viesť exekúciu a ani vôbec začať

exekučné konanie. Takéto tvrdenie však nemá oporu v relevantnej právnej úprave. Napokon

sťažovateľ ani neoznačuje konkrétnu právnu normu, z ktorej by mal takýto výklad

vyplývať. Pritom naopak, je zrejmé, že môže nastať situácia, keď je návrh na vykonanie

exekúcie podaný, hoci tvrdený exekučný titul nie je (ešte) vykonateľný. Presne z tohto

predpokladu vychádza ustanovenie § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku v znení

účinnom do 31. marca 2017 označujúci za dôvod zastavenia exekúcie skutočnosť,

že rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným. Pokiaľ sťažovateľ (aj s čiastočnou dávkou

irónie) uvádza, že prístup zvolený okresným súdom môže viesť ad absurdum k tomu,

že ktokoľvek podá voči komukoľvek akýkoľvek návrh na vykonanie exekúcie, je treba

konštatovať, že naozaj je možná i takáto eventualita. Avšak práve na základe povinnosti

exekučného súdu skúmať podmienky pre vydanie poverenia pre súdneho exekútora

na vykonanie exekúcie v prípade ich nesplnenia by došlo k zamietnutiu návrhu

alebo k zastaveniu exekučného konania, ak by sa nesplnenie podmienok viazalo

na nesprávnosť, neúplnosť alebo nezrozumiteľnosť samotného návrhu na nariadenie

exekúcie. Inými slovami, štandardným výsledkom návrhu na začatie exekučného konania

nielen môže byť, ale taktiež nezriedka býva, že nedôjde ani len k začatiu samotného

bezprostredného núteného výkonu.

Hoci konanie oprávneného pri podávaní návrhu na vykonanie exekúcie vykazuje

určitú mieru účelovosti, rozhodne ho nemožno označiť za zjavné zneužitie práva

či za jeho šikanózny výkon. Návrh na vykonanie exekúcie rešpektoval právny stav

existujúci v čase jeho podania a samotná (vzhľadom na právne zastúpenie zrejmá)

vedomosť, či informovanosť oprávneného o nadchádzajúcej zmene právnej úpravy nerobí

z neho zneužitie práva ani pri zohľadnení neúplnosti návrhu (predloženie exekučného titulu

bez vyznačenej doložky právoplatnosti). Určujúcou je skutočnosť, že v čase vydania

poverenia na vykonanie exekúcie bol oprávneným označovaný exekučný titul

už vykonateľný, čo skutkovo nespochybňuje ani sťažovateľ.

V danej súvislosti je ešte významnejšie, že sťažovateľ ani len nespochybnil zásadné

vyjadrenie oprávneného o „neobvykle intenzívnom“ nakladaní sťažovateľa so všetkým

jeho bonitnejším majetkom po vydaní potvrdzujúceho rozsudku krajského súdu

v základnom (sporovom) konaní. Ani pri pripustení účelovosti počínania oprávneného

v rámci začatia exekučného konania nie je možné v tomto správaní vidieť intenzitu

vyžadovanú pre konštatovanie zjavného zneužitia práva. Nezodpovedalo by ani princípu

rovnakého prístupu k adresátom právnej normy, ak by len preto, že do účinnosti zakrátko

vstúpi iná (nahrádzajúca) právna norma, tí, ktorí postupovali podľa stále účinnej právnej

normy (v závere jej účinnosti), by nemali v porovnaní so subjektmi, ktoré vykonali

identické úkony v skoršom období, mať k dispozícii všetky oprávnenia a právne účinky

z nej vyplývajúce.

Napokon neobstojí ani námietka sťažovateľa, podľa ktorej mu údajne nebol

kvalifikovaným spôsobom doručený potvrdzujúci rozsudok krajského súdu v základnom

(sporovom) konaní. Už zo samotného vedenia a vykonania dovolacieho konania je zrejmé,

že rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť, keďže i táto skutočnosť

je podmienkou dovolacieho prieskumu. Len na okraj treba dodať, že hoci sťažovateľ

poukazoval na vypovedanie plnomocenstva pre jeho právneho zástupcu v závere sporového

konania (zrejme v čase doručovania potvrdzujúceho rozsudku) a tvrdil, že ho k odvolaniu

pripája, dotknutú písomnosť k odvolaniu nedoložil a nie je uvedená ani pri vymedzení

príloh na titulnej strane odvolania.

Výroky o zamietnutí sťažnosti podanej sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu

sp. zn. zo 6. júla 2017 a o zamietnutí jeho námietok voči osobe súdneho

exekútora nepodliehajú odvolaciemu prieskumu (§ 355 ods. 2 Civilného sporového

poriadku čiastočne v spojení s a contrario a čiastočne

s § 30 ods. 10 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017). Preto odvolanie

sťažovateľa muselo byť v týchto častiach odmietnuté ako smerujúce proti rozhodnutiu,

proti ktorému nie je odvolanie prípustné [ ].

Uznesenie krajského súdu bolo právnemu zástupcovi sťažovateľa podľa

jeho vyznačenia doručené 11. februára 2019.

22. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 21. mája 2019 vyplýva,

že ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu

sp. zn. z 29. novembra 2018.

Podľa názoru najvyššieho súdu z ustanovenia § 202 ods. 4 Exekučného poriadku

v znení účinnom od 1. apríla 2017 vyplýva, že dovolanie, ale ani dovolanie generálneho

prokurátora Slovenskej republiky proti uzneseniu vydanému v exekučnom konaní

nie je prípustné. Novela Exekučného poriadku modifikovala spôsobilý predmet dovolania

ako jednej z objektívnych podmienok jeho prípustnosti tak, že vylúčila prípustnosť

dovolania proti uzneseniam vydaným v exekučnom konaní. V prechodnom ustanovení

vo vzťahu k opravným konaniam, teda ani k dovolaciemu konaniu neurčila žiadne pravidlo,

a preto je potrebné vychádzať z princípu jej okamžitej aplikability. Z obsahu spisu

je zrejmé, že uznesenie krajského súdu bolo v rámci exekučného konania vydané

a dovolacie konanie začaté už za účinnosti novej právnej úpravy. Na toto dovolacie konanie

z hľadiska prípustnosti dovolania bolo potrebné aplikovať právnu úpravu Exekučného

poriadku v znení účinnom od 1. apríla 2017, ktorá vylúčila prípustnosť dovolania

proti uzneseniu vydanému v exekučnom konaní. Preto dovolanie podané sťažovateľom

treba považovať bez ďalšieho za neprípustné.

II.

Relevantné ustanovenia právnych predpisov

23. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

24. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.

25. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

26. Podľa ústavná sťažnosť je neprípustná,

ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu

jeho základných práv a slobôd.

27. Podľa ústavnú sťažnosť možno podať do dvoch

mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia

alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta

odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Ak rozhodnutie

nadobúda právoplatnosť vyhlásením alebo oznámením a ak sa podľa osobitných predpisov

zároveň doručuje jeho písomné vyhotovenie, začína lehota plynúť dňom doručenia tohto

písomného vyhotovenia sťažovateľovi; ak sa rozhodnutie doručuje len jeho zástupcovi,

začína lehota plynúť dňom doručenia písomného vyhotovenia tohto rozhodnutia tomuto

zástupcovi. Ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie

ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným

prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom

opravnom prostriedku.

28. Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie

je jej podanie v lehote ustanovenej v . Nedodržanie tejto

lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene

[ ]. V prípade podania sťažnosti po uplynutí

zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty

odpustiť (pozri napr. , , ).

III.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

29. Sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, podal dovolanie,

ktoré je explicitne zákonom (§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku) označené ako neprípustné.

30. Vyčerpanie opravných prostriedkov podľa ,

ktoré je predpokladom prípustnosti ústavnej sťažnosti, sa vzťahuje len na tie opravné

prostriedky (riadne aj mimoriadne), ktoré právne predpisy sťažovateľovi na ochranu

jeho práv priznávajú. Len včasné vyčerpanie opravných prostriedkov, ktoré je sťažovateľ

zákonom oprávnený osobne uplatniť, možno považovať za účinné v tom zmysle,

že sú spôsobilé zabezpečiť jeho súdnu ochranu. Preto aj stabilná judikatúra ústavného súdu

konštatuje, že nie je možné zachovať lehotu na podanie ústavnej sťažnosti po doručení

rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku aj proti rozhodnutiu, ktoré takým

opravným prostriedkom bolo napadnuté v zmysle § 124 poslednej vety zákona o ústavnom

súde, ak bolo využitie mimoriadneho opravného prostriedku právnym predpisom vopred

explicitne vylúčené.

31. Na základe uvedeného v sťažovateľovom prípade lehota na podanie ústavnej

sťažnosti začala plynúť podľa prvej vety

odo dňa právoplatnosti napadnutého rozhodnutia (11. februára 2019), a nie od doručenia

rozhodnutia o dovolaní, ktoré je zo zákona neprípustné.

32. Vzhľadom na to, že sťažovateľ podal ústavnú sťažnosť zjavne po uplynutí

zákonnej lehoty, ústavný súd ju ako oneskorene podanú odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. f)

.

33. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako oneskorene podaná, bolo

už bez právneho dôvodu rozhodovať o ďalších procesných návrhoch, ktoré by mali oporu

len vo vyslovení porušenia jeho v ústavnej sťažnosti označených práv.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2019