Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 256/2019
PDF · 162.28 KB
No categories available
II. ÚS 256/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2019
predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť , ,
, zastúpenej advokátom Mgr. Petrom Hargašom, Košická 56,
Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej práv podľa čl. 3 ods. 1, čl. 4, čl. 26 a čl. 27
Dohovoru o právach dieťaťa, základných práv podľa čl. 39 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 7 So 29/2017-52
z 26. septembra 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako podanú oneskorene.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
bola 12. februára 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom
Mgr. Petrom Hargašom, Košická 56, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej práv
podľa čl. 3 ods. 1, čl. 4, čl. 26 a čl. 27 Dohovoru o právach dieťaťa, základných práv
podľa čl. 39 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 7 So 29/2017-52 z 26. septembra 2018 (ďalej len „namietaný
rozsudok“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že najvyšší súd namietaným
rozsudkom potvrdil rozsudok Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 8 Sd 124/2015-32 z 19. júla 2017, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Sociálnej
poisťovne ‒ ústredie (ďalej len „Sociálna poisťovňa“) č. 915922 6340 0 z 12. októbra 2015
o priznaní sirotského dôchodku sťažovateľke od 3. augusta 2015. Uvedenému rozhodnutiu
predchádzalo (vo veci rozhodovania o sirotskom dôchodku sťažovateľky) skoršie
rozhodnutie Sociálnej poisťovne o nepriznaní sirotského dôchodku sťažovateľke, ktoré bolo
potvrdené skorším rozsudkom krajského súdu a následne zrušené skorším rozhodnutím
najvyššieho súdu a vec bola vrátená Sociálnej poisťovni na ďalšie konanie a rozhodnutie.
3. Sťažovateľka v podstatnej časti svojich sťažnostných námietok vytýka
najvyššiemu súdu nedostatočné odôvodnenie namietaného rozsudku, v ktorom sa najvyšší
súd stotožnil so závermi rozhodnutia Sociálnej poisťovne a krajského súdu,
keď jej bol priznaný nárok na sirotský dôchodok až od roku 2015 (v tomto roku
sťažovateľka doplatila nedoplatok na sociálnom poistení za svoju nebohú matku),
teda nie spätne, t. j. počnúc úmrtím matky sťažovateľky, ktorá zomrela 30. októbra 2007.
4. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti argumentuje, že «Krajský súd Bratislava
a Najvyšší súd Slovenskej republiky boli povinní postupovať v prípade sťažovateľky
aj nad rámec zákona a vykladať právne normy takým spôsobom, aby bola zabezpečená
ochrana dieťaťa, ktoré prišlo o živiteľa rodiny. Je nespravodlivé žiadať od 16 ročného
dieťaťa, aby si uplatnil svoje práva v zmysle neprehľadnej právnej úpravy, ktorou právo
sociálneho zabezpečenia so svojimi mnohými výnimkami, častými zmenami a nepresne
definovanými ustanoveniami určite je...
Potom, ako sťažovateľke zomrela matka, požiadala sťažovateľka o priznanie
sirotského dôchodku. Sociálna poisťovňa jej sirotský dôchodok nepriznala,
pretože jej matka nesplnila ku dňu smrti podmienky na priznanie dôchodkovej dávky,
navyše Sociálna poisťovňa bez výzvy sťažovateľku riadne nepoučila kedy a v akej výške
má doplatiť dlžné poistné po matke, aby nárok na sirotský dôchodok získala…
Proti rozhodnutiu o nepriznaní sirotského dôchodku podala sťažovateľka odvolanie
a jej vec bola rozhodnutá… rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
sp. zn.: 1 So/38/2014 zo dňa 24. 03. 2015, ktorým súd vyslovil… „Podľa názoru
odvolacieho súdu mala odporkyňa poučiť navrhovateľku o možnosti doplatenia dlžnej sumy
poistného už v rámci konania na správnom orgáne, čím by sa predišlo zbytočnému súdnemu
konaniu.“… Následne… ako bolo rozhodnutie Sociálnej poisťovne zrušené,
bolo sťažovateľke umožnené doplatiť dlžné poistné za matku a bolo vydané nové
rozhodnutie, ktorým Sociálna poisťovňa priznala sirotský dôchodok
až odo dňa 03. 08. 2015, hoci sa sťažovateľka domnievala, že jej sirotský dôchodok
bude vyplatený aj spätne. Miesto toho, aby sťažovateľke… bol poskytnutý sirotský dôchodok
od roku 2007, tak jej bolo priznaný sirotský dôchodok až od roku 2015 vo veku kedy mala
24 rokov a blížila sa k veku, kedy má prísť automaticky zo zákona k zániku nároku
na sirotský dôchodok...
… Sociálna poisťovňa začala vyplácať sirotský dôchodok vo veku 24 rokov,
ktorý sa takmer kryje s tým, čo zaplatila na dlžnom poistnom, tj. sťažovateľka odovzdala
štátu peniaze, ktoré jej následne štát vypláca v splátkach. Takýto postup Sociálnej poisťovne
je v rozpore so zdravým rozumom a iba sa tým dokresľuje obraz o celkovom stave právnej
úpravy sociálneho zabezpečenia. Uvedenú absurdnú právnu úpravu mohol dať do súladu
už Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý mohol povedať, že súčasná právna úprava
je v rozpore s Dohovorom o právach dieťaťa a mohol napríklad povedať, že sirotský
dôchodok sa má automaticky vyplácať po smrti rodiča, pričom sa sirotský dôchodok mal
sirote do veku 18 rokov vyplácať alikvotné znížený o dlžné poistné po zosnulom rodičovi,
a na základe toho mal vec vrátiť Sociálnej poisťovne na ďalšie konanie...
Je v rozpore s princípmi sociálneho štátu, aby vyžadoval iniciatívu od dieťaťa
v tak neprehľadnej právnej úprave akou je právo sociálneho zabezpečenia...
Najvyšší súd Slovenskej republiky mal konštatovať, že hoci tu nie je v zmysle zákona
o sociálnom poistení povinnosť informovať sťažovateľku o možnosti doplatiť dlžné poistné,
tak Sociálna poisťovňa bola povinná v zmysle Dohovoru o právach dieťaťa konať
nad rámec zákona a umožniť zaplatenie dlžného poistného už v roku 2007 a súd mat
rozhodnutie Sociálnej poisťovne zrušiť, vec vrátiť na ďalšie konania a vysloviť záväzný
právny názor, že v prípade dieťaťa je nutné priznať sirotské už od smrti živiteľa rodiny,
čo je v súlade s Dohovorom o právach dieťaťa a Ústavou SR...».
5. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti takisto ústavný súd oboznamuje,
že jej predchádzajúca ústavná sťažnosť v totožnej právnej veci bola ústavným súdom
odmietnutá uznesením sp. zn. I. ÚS 29/2019 zo 16. januára 2019 pre nesplnenie zákonom
predpísaných náležitostí s odôvodnením, že „Sťažovateľka sťažnosť podala ústavnému súdu
elektronicky podpísanú elektronickým podpisom advokáta označeného v sťažnosti
ako jej zástupcu. V samotnej sťažnosti uvádza, že k sťažnosti pripája splnomocnenie
udelené advokátovi. Predmetné splnomocnenie však netvorilo prílohu elektronického
podania (ako dokument opatrený elektronickým podpisom sťažovateľky ako
splnomocniteľky a advokáta ako splnomocnenca, resp. ani ako zaručenou konverziou
overená kópia listinného dokumentu) a ústavnému súdu nebolo doručené ani neskôr poštou
alebo osobne v listinnej podobe.“. Sťažovateľka hodnotí predmetné uznesenie ústavného
súdu ako formalistické a je toho názoru, že na základe § 31a ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov mali byť v uvedenej situácii primerane
aplikované príslušné ustanovenia zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
v znení neskorších predpisov, pretože „Nedoloženie splnomocnenia k návrhu
je odstrániteľnou procesnou podmienkou, a teda Ústavný súd SR bol povinný predtým
ako odmietne sťažnosť vyzvať sťažovateľku na predloženie splnomocnenia.“.
6. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľka žiada, aby ústavný súd
rozhodol v jej veci nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jej práv podľa čl. 3 ods. 1, čl. 4,
čl. 26 a čl. 27 Dohovoru o právach dieťaťa, základných práv podľa čl. 39 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru namietaným rozsudkom najvyššieho súdu,
označený rozsudok zrušil a vrátil vec sťažovateľky najvyššiemu súdu na ďalšie konanie
a priznal tiež sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia, ako aj primerané finančné
zadosťučinenie v sume 17 904 €.
7. Vec sťažovateľky bola pôvodne pridelená sudcovi spravodajcovi
Milanovi Ľalíkovi, ktorého funkčné obdobie sudcu ústavného súdu uplynulo
16. februára 2019. Preto v súlade s čl. X bodom 2 písm. a) Rozvrhu práce Ústavného súdu
Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej
len „rozvrh práce“) bola vec prerozdelená sudcovi spravodajcovi Petrovi Molnárovi
a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu práce bola predbežne prejednaná v druhom senáte
ústavného súdu v zložení Jana Laššáková (predsedníčka senátu) a sudcovia Peter Molnár
a Ľuboš Szigeti.
II.
8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
v čl. I. § 1 až 13 a § 16 až 28 a § 32 až 248 a § 250 a 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona
o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom
právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
11. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže
na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh
na začatie konania: a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd
nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý
nemá náležitosti ustanovené zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne
neoprávnenou osobou, f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
12. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľky je jej nespokojnosť so závermi
namietaného rozsudku najvyššieho súdu, ktorý sa stotožnil so závermi prvostupňového
rozsudku krajského súdu, ako aj so závermi rozhodnutia správneho orgánu, a síce Sociálnej
poisťovne. Sťažovateľka hodnotí súdne konanie pred najvyšším súdom ako vykazujúce
závažné nedostatky, pričom namietaný rozsudok najvyššieho súdu považuje za nedostatočne
odôvodnený.
13. Ústavný súd poukazuje na ustanovenie § 124 zákona o ústavnom súde,
podľa ktorého ústavnú sťažnosť možno podať do dvoch mesiacov od nadobudnutia
právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu.
Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol
o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Ak rozhodnutie nadobúda právoplatnosť
vyhlásením alebo oznámením a ak sa podľa osobitných predpisov zároveň doručuje
jeho písomné vyhotovenie, začína lehota plynúť dňom doručenia tohto písomného
vyhotovenia sťažovateľovi; ak sa rozhodnutie doručuje len jeho zástupcovi, začína lehota
plynúť dňom doručenia písomného vyhotovenia tohto rozhodnutia tomuto zástupcovi.
Ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie ústavnej
sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným prostriedkom
napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku.
14. Nedodržanie uvedenej lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie
sťažnosti ako podanej oneskorene podľa § 56 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde.
V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon
o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie
§ 124 zákona o ústavnom súde neumožňuje (napr. m. m. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03,
15. Ústavný súd na základe súčinnosti poskytnutej krajským súdom zistil,
že namietaný rozsudok najvyššieho súdu nadobudol právoplatnosť 18. novembra 2018.
Je nepochybné, že ústavná sťažnosť sťažovateľky doručená ústavnému súdu
12. februára 2019 bola podaná po uplynutí predpísanej zákonnej lehoty dvoch mesiacov,
ktorá sťažovateľke uplynula k dátumu 18. január 2019. Zákonnú lehotu možno „predĺžiť“
konaním o mimoriadnom opravnom prostriedku podľa § 124 zákona o ústavnom súde
in fine. Konanie o v poradí prvej ústavnej sťažnosti sťažovateľky (I. ÚS 29/2019)
však takýmto konaním nebolo.
16. S ohľadom na všetky uvedené závery bolo o ústavnej sťažnosti sťažovateľky
potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. októbra 2019