Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 62/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. októbra 2019

v senáte zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca) a zo sudcov

Petra Straku a Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , zastúpeného advokátom

JUDr. Rudolfom Fajbíkom, Dobšinského 14, Banská Štiavnica, vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa a 2 v spojení s

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 27. februára 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. mája

2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných práv podľa

a 2 a (ďalej len „“) a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 27. februára 2019 (ďalej len „napadnutý rozsudok najvyššieho

súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ pracoval do 1. februára

1994 vo zvýhodnenej pracovnej kategórii I.AA ako baník v podzemí hlbinnej bane

vzhľadom na existenciu ionizujúceho žiarenia postavenej na roveň uránovej bane.

Na uvedenom pracovisku celkom odpracoval 9 rokov a 12 dní. Požiadal preto o priznanie

starobného dôchodku s poukazom na ods. l o sociálnom

zabezpečení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom zabezpečení“),

kde je určené, v akom veku má zamestnanec nárok na starobný dôchodok v závislosti od

dĺžky zamestnania vo zvýhodnenej pracovnej kategórii. Jeho žiadosť však bola zamietnutá

rozhodnutím Sociálnej poisťovne č. 570 621 6428 0 z 12. januára 2016 (ďalej len

„rozhodnutie Sociálnej poisťovne“), pričom Sociálna poisťovňa toto rozhodnutie

odôvodnila § 174 ods. 2 zákona o sociálnom zabezpečení, podľa ktorého je ďalšou

podmienkou vzniku nároku na starobný dôchodok podľa odseku 1 trvanie práce

vo zvýhodnenej pracovnej kategórii k 31. decembru 1999.

3. Následne sťažovateľ napadol rozhodnutie Sociálnej poisťovne žalobou

o preskúmanie jeho zákonnosti, o ktorej rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len

„krajský súd“) rozsudkom č. k. -20 z 5. októbra 2017 (ďalej len „rozsudok

krajského súdu“) tak, že rozhodnutie Sociálnej poisťovne potvrdil. Sťažovateľ preto napadol

rozsudok krajského súdu odvolaním, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým

rozsudkom tak, že rozsudok krajského súdu potvrdil.

4. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti poukázal na podľa neho sporné ustanovenia

zákona o sociálnom zabezpečení, v zmysle ktorých ďalšou podmienkou vzniku nároku

na starobný dôchodok podľa odseku 1 je trvanie práce vo zvýhodnenej pracovnej kategórii

k 31. decembru 1999. Podľa sťažovateľa je práve interpretácia a aplikácia tohto ustanovenia

zákona sporná a má vplyv na porušenie jeho práv. Sťažovateľ sa domnieva, že zmysel

a účel tohto zákona je umožniť skorší odchod do dôchodku za rovnakých právnych

podmienok všetkým, ktorí splnili rovnaké podmienky, teda vykonávali rovnakú prácu

v období do nadobudnutia účinnosti novej právnej úpravy. Pôvodne to bolo

do 31. decembra 1992, neskôr sa dátum sedemkrát posúval. Najvyšší súd vo viacerých

prípadoch skúmal predmetné ustanovenie a vždy deklaroval, že cieľom zákonodarcu

pri posúvaní dátumu nebolo zúžiť okruh osôb, ktorým zostanú zachované nároky,

ale naopak, umožniť ďalším osobám, aby získali potrebnú dobu. Účelom tohto ustanovenia

teda bolo vymedziť skupinu zamestnancov, ktorým zostanú nároky zachované, a postupným

predlžovaním doby túto skupinu rozšíriť. Jeho výklad (zdôrazňujúci jeho doslovné znenie)

je však v rozpore s takto deklarovaným účelom zákona.

5. Sťažovateľ považuje pôvodné znenie zákona a slovnú formuláciu „k 31.12.1992"

za nejednoznačnú. Poukázal pritom na dôvodovú správu k návrhu ,

kde sa vo všeobecnej časti odvoláva na zmenu koncepcie sociálneho poistenia

(zabezpečenia) vzhľadom na zmenu spoločensko-ekonomickej situácie a prechod na trhovú

ekonomiku. Práve táto koncepčná zmena vyžaduje dôkladnú úpravu prechodného obdobia.

Nejde o to, zabezpečiť všetkým univerzálne či absolútne rovnaké práva. Ale súčasne treba

dbať, aby všetci v rovnakej situácii mali rovnaké práva, teda treba sa vyhnúť

neodôvodneným rozdielom, či diskriminácii.

6. Sťažovateľ konštatoval, že deklarovaný cieľ je rozšíriť počet zamestnancov, ktorí

môžu získať potrebnú dobu zamestnania, a splniť tak podmienky nároku. Pri zaužívanom

výklade je však skutočný účinok presne opačný. Je síce pravda, že niektorí ďalší

zamestnanci posunutím dátumu nárok získajú, ale súčasne ho niektorí (ktorých je v baníctve

podľa štatistiky štátnej banskej správy určite viac) stratia. Presne to sa stalo

aj sťažovateľovi. Keď odchádzal zo zamestnania 1. februára 1994, platil zákon o sociálnom

zabezpečení v znení , ktorým

sa mení a dopĺňa o sociálnom zabezpečení v znení neskorších

predpisov, podľa ktorého bolo podmienkou nároku trvanie zamestnania k 31. decembru

1993, a to sťažovateľ spĺňal. Mohol preto s pokojným svedomím odísť, lebo zákon mu

v tom čase garantoval zachovanie nároku na skorší odchod do dôchodku. Ďalšími novelami

však štát dátum posunul na neskorší a sťažovateľovi podľa doslovného znenia nárok

zanikol. Sťažovateľ však už nemal možnosť vrátiť sa do bane vzhľadom na zánik takýchto

pracovných miest z rozhodnutia štátu. Tento neodškriepiteľný fakt nutne nabáda

k zamysleniu, či je doslovný výklad zákona správny.

7. Podľa názoru sťažovateľa ide o situáciu, ktorú zákonodarca nepredpokladal

a je len následkom neústavného výkladu normatívneho textu. Z rozhodovacej praxe

najvyššieho súdu je zrejmé, že tento neústavný výklad je už natoľko zaužívaný, že sa súd

ani nenamáha podrobnejšie reagovať na námietky žalobcov (žiadateľov o dôchodok),

hoci sa vyskytujú aj nové argumenty. Najvyšší súd nemá vnútornú silu prehodnotiť svoj

prístup k veci a jedine ústavný súd môže ešte poskytnúť účinnú pomoc sťažovateľovi

a osobám v rovnakom postavení.

8. Sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí,

ako aj v iných obdobných prípadoch (dokonca aj v rozhodnutí publikovanom v Zbierke

stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod č. 53/2011) uviedol, že doslovné

znenie sporného ustanovenia zodpovedá zámeru zákonodarcu, charakteru prechodného

ustanovenia, platí pre všetkých zamestnancov, a preto nie je diskriminačné. Svoje tvrdenia

však má v napadnutom rozsudku odôvodnené veľmi skromne, podľa sťažovateľa

nedostatočne a nesprávne. Okrem toho sa vôbec nezaoberal podstatnými argumentmi

sťažovateľa, ktoré uviedol v odvolaní.

9. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku podľa sťažovateľa vybočil z ústavných

medzí a opomína skutočný účel právnej normy. Jeho výklad právnej normy je príliš

formalistický a rozhodnutie nedostatočne odôvodnené. Následkom je porušenie označených

základných práv sťažovateľa. Sťažovateľ pritom poukázal na ustálenú judikatúru ústavného

súdu, podľa ktorej súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie je aj právo

účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany.

10. Na základe uvedenej sťažnostnej argumentácie sťažovateľ žiadal, aby ústavný

súd po prijatí jeho ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil porušenie

základných práv podľa a 2 a , ako aj práva podľa

dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, tento rozsudok by zrušil a vec vrátil

najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľ žiadal o priznanie finančného

zadosťučinenia vo výške 6 000 € a zároveň si uplatnil náhradu trov konania.

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

11. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.

14. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

15. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

16. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ).

17. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m.

, , ).

18. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

19. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

20. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

21. Z ústavnej sťažnosti sťažovateľa vyplýva, že k porušeniu označených práv malo

dôjsť napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu z 27. februára 2019, ktorý je podľa

sťažovateľa založený na nesprávnom právnom posúdení veci a nesprávnom výklade zákona

o sociálnom zabezpečení, pričom najvyšší súd sa podľa sťažovateľa nemal dostatočne

vysporiadať s jeho argumentáciou uvedenou v odvolaní a diskriminuje ho.

22. Ústavný súd preto podrobil napadnutý rozsudok najvyššieho súdu dôkladnému

ústavnému prieskumu, na základe ktorého konštatuje, že najvyšší súd v napadnutom

rozsudku poukázal na obsah administratívneho spisu, z ktorého zistil, že sťažovateľ

pracoval u zamestnávateľa Banské stavby Banská Štiavnica od 1. januára 1985

do 30. septembra 1990, následne od 1. októbra 1990 do 1. februára 1992 pracoval

u zamestnávateľa Rudné bane Banská Štiavnica a napokon bol od 24. februára 1992

do 1. februára 1994 zamestnaný u zamestnávateľa ,

Z uvedeného je zrejmé, že v zamestnaniach postavených na roveň uránových baní pracoval

dokopy 9 rokov a 12 dní.

23. Záver o splnení podmienok vyžadovaných pre vznik nároku na starobný

dôchodok odôvodnil najvyšší súd v napadnutom rozsudku takto:

,,... Navrhovateľ... nebol teda zamestnaný minimálne 15 rokov vo vybraných

zamestnaniach v baníctve, resp. aspoň 10 rokov vo vybraných zamestnaniach v baníctve

v uránových baniach. Nespĺňa preto podmienky pre vznik nároku na starobný dôchodok

podľa nariadenia vlády ČSFR č.

Podľa § 21 ods. 1 občan má nárok na starobný dôchodok, ak bol zamestnaný

najmenej 25 rokov a dosiahol vek aspoň 55 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 25 rokov

a dosiahol vek

aspoň:

a) 55 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 15 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14

ods. 2 písm. a/ alebo najmenej 10 rokov v takom zamestnaní v uránových baniach...

... Zamestnaním uvedeným v

sú zamestnania v baníctve so stálym pracoviskom pod zemou v hlbinných baniach.

Navrhovateľ v zamestnaní zaradenom do 1AA kategórie, teda v zamestnaní

uvedenom v nezískal spolu najmenej 10 rokov

a teda nesplnil ani podmienky pre vznik nároku na starobný dôchodok ku dňu dovŕšenia

veku 55 rokov podľa

Podľa podmienkou vzniku nároku na starobný

dôchodok podľa odseku 1 je, že zamestnanie I. pracovnej kategórie alebo služba I. alebo II.

kategórie funkcií trvali k 31.12.1999; za zamestnanie sa na tieto účely považujú i náhradné

doby a doby uvedené v § 5 ods. I a v § 6 ods. 1 nariadenia vlády Československej

socialistickej republiky č.

Zámerom zákonodarcu, vzhľadom na predĺženie zaraďovania zamestnaní podľa

právneho poriadku Slovenskej republiky do I. a II. pracovnej kategórie až do 31.12.1999,

bolo umožniť skorší vznik nároku na starobný dôchodok len u tých občanov, ktorí

po 31.12.1999 dovŕšia príslušný vek a boli zamestnaní stanovenú dobu v zamestnaní

uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a) alebo v lakom zamestnaní v uránových baniach ak toto

zamestnania trvalo do 31.12.1999. pričom práve z dôvodu zrušenia pracovných kategórií

od 01.01.2000 nemohli objektívne až po 31.12.1999 splniť podmienku trvania takého

zamestnania po dobu 15, resp. 10 rokov, uvedenú v

Zb.

Navrhovateľ podľa potvrdení zamestnávateľov pracoval v takom zamestnaní 9 rokov

a 12 dni. Nesplnil však podmienku trvania takého zamestnania do 31.12.1999. Námietka

navrhovateľa, že táto podmienka nie je logická, odvolací súd nemohol zohľadniť.

Ustanovenie je ustanovením prechodného charakteru a jeho

účelom bolo priznanie skoršieho vzniku nároku na starobný dôchodok len tým

zamestnancom, ktorí nemohli získať potrebnú dobu určeného zamestnania podľa § 21 ods. 1

písm. a/ až d/ až od 01.01.2000 práve z dôvodu zrušenia

pracovných kategórii. Navrhovateľ ukončil zamestnania podľa § 14 ods. 2 písm. a/ zákona

č. už v roku 1994.

Navrhovateľ nesplnil podmienku potrebnej doby podľa § 174 ods. I písm. d zákona

č. . a súčasne nesplnil ani podmienku trvania určeného zamestnania

do 31.12.1999 podľa . a preto mu nárok na starobný

dôchodok nevznikol...

... Pokiaľ zákonodarca mal v úmysle poskytovať určitým skupinám baníkov starobný

dôchodok skôr, ale za presne určených podmienok uvedených v § 174 ods. 1 a 2 zákona

č. , potom tak odporkyňa ako aj súd sú viazané takým zákonom. Podmienka

trvania určeného zamestnania do 31.12.1999 platí pre všetkých zamestnancov (poistencov),

preto ju nemožno považovať za diskriminačnú ani vo vzťahu k navrhovateľovi, lebo sa s ním

nezaobchádzalo inak ako s inými žiadateľmi o dávku, ktorí sa ocitli v podobnej situácii...“

24. Nadväzujúc na uvedené, ústavný súd pripomína, že úlohou súdu v správnom

súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať zákonnosť

ich postupov a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok

rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesno-právne predpisy. Treba vziať do úvahy,

že správny súd posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu

verejnej správy. Vzhľadom na tieto špecifiká správneho súdnictva ústavný súd posudzoval

aj dôvodnosť námietok sťažovateľa proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu.

25. Ústavný súd s poukazom na obsah odôvodnenia napadnutého rozsudku

najvyššieho dospel k záveru, že najvyšší súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré

sťažovateľ v konaní nastolil, a vysvetlil, ako dospel k záveru o tom, že obstojí rozhodnutie

krajského súdu i rozhodnutie Sociálnej poisťovne. Tento záver je založený na aplikácii

§ 174 ods. 1 a 2 zákona o sociálnom zabezpečení, ktoré najvyšší súd zrozumiteľne vyložil a

aplikoval v súlade s ich účelom a zmyslom. Najvyšší súd konal v medziach svojej

právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval

a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, celkom legitímne

a ústavne akceptovateľné.

26. Tento záver najvyššieho súdu nepovažuje preto ani ústavný súd za nesúladný

so zisteným skutkovým stavom. Zohľadniac dôvody rozhodnutia najvyššieho súdu, ústavný

súd konštatuje, že rozhodnutie najvyššieho súdu nie je založené na takom výklade

aplikovaných ustanovení predpisov o sociálnom poistení a sociálnom zabezpečení, ktoré

by poprelo ich účel a zmysel. Ústavný súd argumentáciu sťažovateľa nevyhodnotil

ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov rozsudku najvyššieho súdu

a zároveň nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup a jeho závery mohli zakladať

dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku najvyššieho súdu v súlade

s právomocami ústavného súdu.

27. Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa, podľa ktorej samotná právna úprava

má vo vzťahu k nemu diskriminačný charakter a je rozporná so základnými právami,

ústavný súd konštatuje, že v konaní o ústavnej sťažnosti mu nepatrí riešiť otázku súladu

právnych predpisov s . Konanie o súlade právnych predpisov je konaním

samostatným, ktoré sa začína na návrh osôb uvedených v § 74 písm. a) až g) zákona

o ústavnom súde v prípade, ak tieto osoby dospejú k názoru, že právny predpis nižšej

právnej sily nie je v súlade s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou

zmluvou [ ].

28. Vzhľadom na všetky tieto okolnosti a úvahy, ktorými sa ústavný súd riadil,

dospel preto k záveru, že ústavná sťažnosť sťažovateľa musí byť posúdená ako zjavne

neopodstatnená, a preto ju z tohto dôvodu podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom

súde odmietol.

29. Z dôvodu odmietnutia ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené

vyslovením porušenia označených práv a slobôd.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2019

Mojmír Mamojka

predseda senátu