Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 62/2019
PDF · 211.36 KB
No categories available
III. ÚS 62/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. októbra 2019
v senáte zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca) a zo sudcov
Petra Straku a Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , zastúpeného advokátom
JUDr. Rudolfom Fajbíkom, Dobšinského 14, Banská Štiavnica, vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
9 So 96/2017 z 27. februára 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. mája
2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných práv podľa
čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 9 So 96/2017 z 27. februára 2019 (ďalej len „napadnutý rozsudok najvyššieho
súdu“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ pracoval do 1. februára
1994 vo zvýhodnenej pracovnej kategórii I.AA ako baník v podzemí hlbinnej bane
vzhľadom na existenciu ionizujúceho žiarenia postavenej na roveň uránovej bane.
Na uvedenom pracovisku celkom odpracoval 9 rokov a 12 dní. Požiadal preto o priznanie
starobného dôchodku s poukazom na § 174 ods. l zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom
zabezpečení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom zabezpečení“),
kde je určené, v akom veku má zamestnanec nárok na starobný dôchodok v závislosti od
dĺžky zamestnania vo zvýhodnenej pracovnej kategórii. Jeho žiadosť však bola zamietnutá
rozhodnutím Sociálnej poisťovne č. 570 621 6428 0 z 12. januára 2016 (ďalej len
„rozhodnutie Sociálnej poisťovne“), pričom Sociálna poisťovňa toto rozhodnutie
odôvodnila § 174 ods. 2 zákona o sociálnom zabezpečení, podľa ktorého je ďalšou
podmienkou vzniku nároku na starobný dôchodok podľa odseku 1 trvanie práce
vo zvýhodnenej pracovnej kategórii k 31. decembru 1999.
3. Následne sťažovateľ napadol rozhodnutie Sociálnej poisťovne žalobou
o preskúmanie jeho zákonnosti, o ktorej rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len
„krajský súd“) rozsudkom č. k. 26 Sd 88/2016-20 z 5. októbra 2017 (ďalej len „rozsudok
krajského súdu“) tak, že rozhodnutie Sociálnej poisťovne potvrdil. Sťažovateľ preto napadol
rozsudok krajského súdu odvolaním, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým
rozsudkom tak, že rozsudok krajského súdu potvrdil.
4. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti poukázal na podľa neho sporné ustanovenia
zákona o sociálnom zabezpečení, v zmysle ktorých ďalšou podmienkou vzniku nároku
na starobný dôchodok podľa odseku 1 je trvanie práce vo zvýhodnenej pracovnej kategórii
k 31. decembru 1999. Podľa sťažovateľa je práve interpretácia a aplikácia tohto ustanovenia
zákona sporná a má vplyv na porušenie jeho práv. Sťažovateľ sa domnieva, že zmysel
a účel tohto zákona je umožniť skorší odchod do dôchodku za rovnakých právnych
podmienok všetkým, ktorí splnili rovnaké podmienky, teda vykonávali rovnakú prácu
v období do nadobudnutia účinnosti novej právnej úpravy. Pôvodne to bolo
do 31. decembra 1992, neskôr sa dátum sedemkrát posúval. Najvyšší súd vo viacerých
prípadoch skúmal predmetné ustanovenie a vždy deklaroval, že cieľom zákonodarcu
pri posúvaní dátumu nebolo zúžiť okruh osôb, ktorým zostanú zachované nároky,
ale naopak, umožniť ďalším osobám, aby získali potrebnú dobu. Účelom tohto ustanovenia
teda bolo vymedziť skupinu zamestnancov, ktorým zostanú nároky zachované, a postupným
predlžovaním doby túto skupinu rozšíriť. Jeho výklad (zdôrazňujúci jeho doslovné znenie)
je však v rozpore s takto deklarovaným účelom zákona.
5. Sťažovateľ považuje pôvodné znenie zákona a slovnú formuláciu „k 31.12.1992"
za nejednoznačnú. Poukázal pritom na dôvodovú správu k návrhu zákona č.235/1992 Zb.,
kde sa vo všeobecnej časti odvoláva na zmenu koncepcie sociálneho poistenia
(zabezpečenia) vzhľadom na zmenu spoločensko-ekonomickej situácie a prechod na trhovú
ekonomiku. Práve táto koncepčná zmena vyžaduje dôkladnú úpravu prechodného obdobia.
Nejde o to, zabezpečiť všetkým univerzálne či absolútne rovnaké práva. Ale súčasne treba
dbať, aby všetci v rovnakej situácii mali rovnaké práva, teda treba sa vyhnúť
neodôvodneným rozdielom, či diskriminácii.
6. Sťažovateľ konštatoval, že deklarovaný cieľ je rozšíriť počet zamestnancov, ktorí
môžu získať potrebnú dobu zamestnania, a splniť tak podmienky nároku. Pri zaužívanom
výklade je však skutočný účinok presne opačný. Je síce pravda, že niektorí ďalší
zamestnanci posunutím dátumu nárok získajú, ale súčasne ho niektorí (ktorých je v baníctve
podľa štatistiky štátnej banskej správy určite viac) stratia. Presne to sa stalo
aj sťažovateľovi. Keď odchádzal zo zamestnania 1. februára 1994, platil zákon o sociálnom
zabezpečení v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 59/1993 Z. z., ktorým
sa mení a dopĺňa zákon č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších
predpisov, podľa ktorého bolo podmienkou nároku trvanie zamestnania k 31. decembru
1993, a to sťažovateľ spĺňal. Mohol preto s pokojným svedomím odísť, lebo zákon mu
v tom čase garantoval zachovanie nároku na skorší odchod do dôchodku. Ďalšími novelami
však štát dátum posunul na neskorší a sťažovateľovi podľa doslovného znenia nárok
zanikol. Sťažovateľ však už nemal možnosť vrátiť sa do bane vzhľadom na zánik takýchto
pracovných miest z rozhodnutia štátu. Tento neodškriepiteľný fakt nutne nabáda
k zamysleniu, či je doslovný výklad zákona správny.
7. Podľa názoru sťažovateľa ide o situáciu, ktorú zákonodarca nepredpokladal
a je len následkom neústavného výkladu normatívneho textu. Z rozhodovacej praxe
najvyššieho súdu je zrejmé, že tento neústavný výklad je už natoľko zaužívaný, že sa súd
ani nenamáha podrobnejšie reagovať na námietky žalobcov (žiadateľov o dôchodok),
hoci sa vyskytujú aj nové argumenty. Najvyšší súd nemá vnútornú silu prehodnotiť svoj
prístup k veci a jedine ústavný súd môže ešte poskytnúť účinnú pomoc sťažovateľovi
a osobám v rovnakom postavení.
8. Sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí,
ako aj v iných obdobných prípadoch (dokonca aj v rozhodnutí publikovanom v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod č. 53/2011) uviedol, že doslovné
znenie sporného ustanovenia zodpovedá zámeru zákonodarcu, charakteru prechodného
ustanovenia, platí pre všetkých zamestnancov, a preto nie je diskriminačné. Svoje tvrdenia
však má v napadnutom rozsudku odôvodnené veľmi skromne, podľa sťažovateľa
nedostatočne a nesprávne. Okrem toho sa vôbec nezaoberal podstatnými argumentmi
sťažovateľa, ktoré uviedol v odvolaní.
9. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku podľa sťažovateľa vybočil z ústavných
medzí a opomína skutočný účel právnej normy. Jeho výklad právnej normy je príliš
formalistický a rozhodnutie nedostatočne odôvodnené. Následkom je porušenie označených
základných práv sťažovateľa. Sťažovateľ pritom poukázal na ustálenú judikatúru ústavného
súdu, podľa ktorej súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie je aj právo
účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany.
10. Na základe uvedenej sťažnostnej argumentácie sťažovateľ žiadal, aby ústavný
súd po prijatí jeho ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil porušenie
základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, tento rozsudok by zrušil a vec vrátil
najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľ žiadal o priznanie finančného
zadosťučinenia vo výške 6 000 € a zároveň si uplatnil náhradu trov konania.
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
11. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.
14. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
15. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
16. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
17. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m.
I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
18. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
19. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
20. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
21. Z ústavnej sťažnosti sťažovateľa vyplýva, že k porušeniu označených práv malo
dôjsť napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu z 27. februára 2019, ktorý je podľa
sťažovateľa založený na nesprávnom právnom posúdení veci a nesprávnom výklade zákona
o sociálnom zabezpečení, pričom najvyšší súd sa podľa sťažovateľa nemal dostatočne
vysporiadať s jeho argumentáciou uvedenou v odvolaní a diskriminuje ho.
22. Ústavný súd preto podrobil napadnutý rozsudok najvyššieho súdu dôkladnému
ústavnému prieskumu, na základe ktorého konštatuje, že najvyšší súd v napadnutom
rozsudku poukázal na obsah administratívneho spisu, z ktorého zistil, že sťažovateľ
pracoval u zamestnávateľa Banské stavby Banská Štiavnica od 1. januára 1985
do 30. septembra 1990, následne od 1. októbra 1990 do 1. februára 1992 pracoval
u zamestnávateľa Rudné bane Banská Štiavnica a napokon bol od 24. februára 1992
do 1. februára 1994 zamestnaný u zamestnávateľa ,
Z uvedeného je zrejmé, že v zamestnaniach postavených na roveň uránových baní pracoval
dokopy 9 rokov a 12 dní.
23. Záver o splnení podmienok vyžadovaných pre vznik nároku na starobný
dôchodok odôvodnil najvyšší súd v napadnutom rozsudku takto:
,,... Navrhovateľ... nebol teda zamestnaný minimálne 15 rokov vo vybraných
zamestnaniach v baníctve, resp. aspoň 10 rokov vo vybraných zamestnaniach v baníctve
v uránových baniach. Nespĺňa preto podmienky pre vznik nároku na starobný dôchodok
podľa nariadenia vlády ČSFR č. 557/1990 Zb.
Podľa § 21 ods. 1 občan má nárok na starobný dôchodok, ak bol zamestnaný
najmenej 25 rokov a dosiahol vek aspoň 55 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 25 rokov
a dosiahol vek
aspoň:
a) 55 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 15 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14
ods. 2 písm. a/ alebo najmenej 10 rokov v takom zamestnaní v uránových baniach...
... Zamestnaním uvedeným v § 14 ods. 2 písm. a) zákona č. 100/1988 Zb.
sú zamestnania v baníctve so stálym pracoviskom pod zemou v hlbinných baniach.
Navrhovateľ v zamestnaní zaradenom do 1AA kategórie, teda v zamestnaní
uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a/ zákona č. 100/1988 Zb. nezískal spolu najmenej 10 rokov
a teda nesplnil ani podmienky pre vznik nároku na starobný dôchodok ku dňu dovŕšenia
veku 55 rokov podľa § 21 ods. 1 písm. a/ zákona č. 100/1988 Zb.
Podľa § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. podmienkou vzniku nároku na starobný
dôchodok podľa odseku 1 je, že zamestnanie I. pracovnej kategórie alebo služba I. alebo II.
kategórie funkcií trvali k 31.12.1999; za zamestnanie sa na tieto účely považujú i náhradné
doby a doby uvedené v § 5 ods. I a v § 6 ods. 1 nariadenia vlády Československej
socialistickej republiky č. 117/1988 Zb.
Zámerom zákonodarcu, vzhľadom na predĺženie zaraďovania zamestnaní podľa
právneho poriadku Slovenskej republiky do I. a II. pracovnej kategórie až do 31.12.1999,
bolo umožniť skorší vznik nároku na starobný dôchodok len u tých občanov, ktorí
po 31.12.1999 dovŕšia príslušný vek a boli zamestnaní stanovenú dobu v zamestnaní
uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a) alebo v lakom zamestnaní v uránových baniach ak toto
zamestnania trvalo do 31.12.1999. pričom práve z dôvodu zrušenia pracovných kategórií
od 01.01.2000 nemohli objektívne až po 31.12.1999 splniť podmienku trvania takého
zamestnania po dobu 15, resp. 10 rokov, uvedenú v § 21 ods. 1 písm. a/ zákona č. 100/1988
Zb.
Navrhovateľ podľa potvrdení zamestnávateľov pracoval v takom zamestnaní 9 rokov
a 12 dni. Nesplnil však podmienku trvania takého zamestnania do 31.12.1999. Námietka
navrhovateľa, že táto podmienka nie je logická, odvolací súd nemohol zohľadniť.
Ustanovenie § 174 zákona č. 100/1988 Zb. je ustanovením prechodného charakteru a jeho
účelom bolo priznanie skoršieho vzniku nároku na starobný dôchodok len tým
zamestnancom, ktorí nemohli získať potrebnú dobu určeného zamestnania podľa § 21 ods. 1
písm. a/ až d/ zákona č. 100/1988 Zb. až od 01.01.2000 práve z dôvodu zrušenia
pracovných kategórii. Navrhovateľ ukončil zamestnania podľa § 14 ods. 2 písm. a/ zákona
č. 100/1988 Zb. už v roku 1994.
Navrhovateľ nesplnil podmienku potrebnej doby podľa § 174 ods. I písm. d zákona
č. 100/1988 Zb.. a súčasne nesplnil ani podmienku trvania určeného zamestnania
do 31.12.1999 podľa § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb.. a preto mu nárok na starobný
dôchodok nevznikol...
... Pokiaľ zákonodarca mal v úmysle poskytovať určitým skupinám baníkov starobný
dôchodok skôr, ale za presne určených podmienok uvedených v § 174 ods. 1 a 2 zákona
č. 100/1988 Zb., potom tak odporkyňa ako aj súd sú viazané takým zákonom. Podmienka
trvania určeného zamestnania do 31.12.1999 platí pre všetkých zamestnancov (poistencov),
preto ju nemožno považovať za diskriminačnú ani vo vzťahu k navrhovateľovi, lebo sa s ním
nezaobchádzalo inak ako s inými žiadateľmi o dávku, ktorí sa ocitli v podobnej situácii...“
24. Nadväzujúc na uvedené, ústavný súd pripomína, že úlohou súdu v správnom
súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať zákonnosť
ich postupov a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok
rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesno-právne predpisy. Treba vziať do úvahy,
že správny súd posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu
verejnej správy. Vzhľadom na tieto špecifiká správneho súdnictva ústavný súd posudzoval
aj dôvodnosť námietok sťažovateľa proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu.
25. Ústavný súd s poukazom na obsah odôvodnenia napadnutého rozsudku
najvyššieho dospel k záveru, že najvyšší súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré
sťažovateľ v konaní nastolil, a vysvetlil, ako dospel k záveru o tom, že obstojí rozhodnutie
krajského súdu i rozhodnutie Sociálnej poisťovne. Tento záver je založený na aplikácii
§ 174 ods. 1 a 2 zákona o sociálnom zabezpečení, ktoré najvyšší súd zrozumiteľne vyložil a
aplikoval v súlade s ich účelom a zmyslom. Najvyšší súd konal v medziach svojej
právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval
a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, celkom legitímne
a ústavne akceptovateľné.
26. Tento záver najvyššieho súdu nepovažuje preto ani ústavný súd za nesúladný
so zisteným skutkovým stavom. Zohľadniac dôvody rozhodnutia najvyššieho súdu, ústavný
súd konštatuje, že rozhodnutie najvyššieho súdu nie je založené na takom výklade
aplikovaných ustanovení predpisov o sociálnom poistení a sociálnom zabezpečení, ktoré
by poprelo ich účel a zmysel. Ústavný súd argumentáciu sťažovateľa nevyhodnotil
ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov rozsudku najvyššieho súdu
a zároveň nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup a jeho závery mohli zakladať
dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku najvyššieho súdu v súlade
s právomocami ústavného súdu.
27. Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa, podľa ktorej samotná právna úprava
má vo vzťahu k nemu diskriminačný charakter a je rozporná so základnými právami,
ústavný súd konštatuje, že v konaní o ústavnej sťažnosti mu nepatrí riešiť otázku súladu
právnych predpisov s ústavou. Konanie o súlade právnych predpisov je konaním
samostatným, ktoré sa začína na návrh osôb uvedených v § 74 písm. a) až g) zákona
o ústavnom súde v prípade, ak tieto osoby dospejú k názoru, že právny predpis nižšej
právnej sily nie je v súlade s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou
zmluvou [čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy].
28. Vzhľadom na všetky tieto okolnosti a úvahy, ktorými sa ústavný súd riadil,
dospel preto k záveru, že ústavná sťažnosť sťažovateľa musí byť posúdená ako zjavne
neopodstatnená, a preto ju z tohto dôvodu podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom
súde odmietol.
29. Z dôvodu odmietnutia ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľa nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené
vyslovením porušenia označených práv a slobôd.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. októbra 2019
Mojmír Mamojka
predseda senátu