Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 283/2019
PDF · 137.25 KB
No categories available
II. ÚS 283/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. októbra 2019
predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť , ,
, zastúpeného GARANT PARTNER legal, s. r. o., Einsteinova 21,
Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Martin Dočár, vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva podľa čl. 36 písm. b) a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 CoPr 5/2018 z 13. februára 2019
a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
14. mája 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného GARANT PARTNER
legal, s. r. o., Einsteinova 21, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát
JUDr. Martin Dočár, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 36
písm. b) a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 CoPr 5/2018
z 13. februára 2019 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v procesnom postavení
žalobcu sa v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III (ďalej len „okresný súd“)
pod sp. zn. 9 Cpr 4/2012 domáhal voči žalovanému (Slovenská republika, zastúpená
Ministerstvom obrany Slovenskej republiky) určenia trvania služobného pomeru
profesionálneho vojaka. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 9 Cpr 4/2012 z 25. februára 2014
žalobu zamietol. Proti rozsudku súdu prvej inštancie sťažovateľ podal odvolanie.
Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu a žalovanému
priznal náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
3. Podľa názoru sťažovateľa „všeobecné súdy v rozpore so zásadou spravodlivého
súdneho konania zaťažili Sťažovateľa ako žalobcu dôkazným bremenom prislúchajúceho
žalovanému a zrejme od žalobcu aj očakávali, že bude dokazovať skutočnosti ktoré má
preukazovať žalovaný. Sťažovateľ ako žalobca vznik a následné trvanie služobného pomeru
preukázal. Opak, teda zánik služobného pomeru bolo potrebné preukázať žalovaným,
a to kvalifikovaným spôsobom... Procesnú zodpovednosť za nepredloženie jasného
a nespochybniteľného personálneho rozkazu má niesť žalovaný. Ak svoje bremeno dôkazu
bez akýchkoľvek pochybností žalovaný neuniesol, následkom by malo byť vyhovenie návrhu
žalobcu...“.
4. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uvádza, že napadnutý rozsudok krajského súdu
v spojení s prvoinštančným rozsudkom považuje za arbitrárny, konštatuje svojvôľu záverov
prijatých súdom, keďže tieto sú podľa jeho mienky v zjavnom rozpore s obsahom súdneho
spisu a vykonaným dokazovaním. Za vadu rozhodnutia považuje eklektický výber
a svojvoľné hodnotenie dôkazov súdom bez rešpektovania výsledkov dokazovania, ako i to,
že v odôvodnení napadnutého rozsudku absentuje logická stránka hodnotenia dôkazov
jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti.
5. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti sťažovateľ navrhuje,
aby ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Základné právo , ,
, a to právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základného právo na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu
podľa čl. 36 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky a ľudské právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 CoPr/5/2018-331 zo dňa 13. 2. 2019
a doručeného sťažovateľovi dňa 15. 3. 2019 porušené boli.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 2 CoPr/5/2018-331 zo dňa 13. 2. 2019 a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť Sťažovateľom trovy právneho zastúpenia
v sume 415,51 € (t. j. za 2 úkony právnej služby r. 2019, 2x režijný paušál r. 2019 + DPH)
na účet jeho právneho zástupcu.“
II.
6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu
ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho
prijatiu na ďalšie konanie.
9. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. Ústavou vymedzená právomoc ústavnému súdu neumožňuje, aby nahrádzal
rozhodovaciu činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo
na základe zákona. Ústavný súd môže uplatniť svoju právomoc až vtedy, ak fyzická alebo
právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.
Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania
zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd.
Naopak, z čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne vyplýva, že sťažovateľ predtým ako požiada
o ústavnú ochranu ústavný súd musí vyčerpať všetky (iné) dostupné a účinné prostriedky
ochrany svojich práv. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavný súd nie je oprávnený
poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol (môže) domôcť
ochrany svojich práv v konaní pred všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a v danom
prípade Civilným sporovým poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi (I. ÚS 161/02,
11. Pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti ústavný súd zistil, že sťažovateľ
sa v súvislosti s namietaným porušením označených základných práv podľa ústavy a práva
podľa dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu obrátil priamo na ústavný súd
bez toho, aby proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal dovolanie.
12. Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť nie je prípustná,
ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho
základných práv a slobôd.
13. Podľa § 132 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie
ústavnej sťažnosti pre jej neprípustnosť, ak sťažovateľ preukáže, že nevyčerpal právne
prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, z dôvodov
hodných osobitného zreteľa.
14. Keďže sťažovateľ právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho
práv, nevyčerpal a nepreukázal, že sa tak stalo z dôvodov hodných osobitného zreteľa,
ústavný súd sa meritórne nezaoberal podanou ústavnou sťažnosťou, ktorou sťažovateľ
namietal porušenie svojho základného práva na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu
podľa čl. 36 písm. b) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale túto
pri predbežnom prerokovaní podľa zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú
(predčasne podanú) podľa § 132 ods. 2 v spojení s § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom
súde.
15. V tejto súvislosti už ústavný súd opakovane vyslovil názor, že v prípadoch
uplatnenia dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku spôsobilého zabezpečiť
ochranu práv sťažovateľa, následne však odmietnutého dovolacím súdom pre neprípustnosť,
je lehota na podanie ústavnej sťažnosti ustanovená § 124 zákona o ústavnom súde v zásade
zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného
súdu (m. m. III. ÚS 674/2014, pozri aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva
z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99,
body 51, 53 a 54). Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti nepripúšťa „predĺžené“
lehoty na podanie ústavnej sťažnosti podľa § 124 in fine zákona o ústavnom súde
v prípadoch, keď procesnoprávna úprava výslovne ustanovuje neprípustnosť dovolania
proti napádanému rozhodnutiu všeobecného súdu. O takýto prípad však v prejednávanej
ústavnej sťažnosti nejde.
16. Po odmietnutí ústavnej sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. októbra 2019
Jana Laššáková
predsedníčka senátu