Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 94/2019
PDF · 163.71 KB
No categories available
IV. ÚS 94/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. novembra 2019
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a
Ladislava Duditša (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, zastúpeného
Advokátskou kanceláriou ŠČURY, s. r. o., Za kasárňou 1, Bratislava, konajúcou
prostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. Jána Ščuryho, vo veci namietaného porušenia
jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4 Sžo 1/2018 z 11. septembra 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
17. decembra 2018 doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
Advokátskou kanceláriou ŠČURY, s. r. o., Za kasárňou 1, Bratislava, konajúcou
prostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. Jána Ščuryho, vo veci namietaného porušenia
jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Sžo 1/2018 z 11. septembra
2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Ústavná sťažnosť sťažovateľa je evidovaná pod sp. zn. Rvp 2510/2018 a bola
pôvodne pridelená sudcovi spravodajcovi Sergejovi Kohutovi. Do 16. februára 2019 (deň
uplynutia funkčného obdobia pôvodného sudcu spravodajcu, pozn.) nebola ústavná
sťažnosť sťažovateľa rozhodnutá. Plénum ústavného súdu prijalo 16. októbra 2019 dodatok
č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019
do 31. decembra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“). Podľa čl. X bodu 5 rozvrhu práce boli
nevybavené veci sudcov, ktorých funkčné obdobie uplynulo 16. februára 2019,
prerozdelené medzi sudcov menovaných do funkcie 10. októbra 2019, a to náhodným
výberom pomocou technických a programových prostriedkov. Ústavná sťažnosť bola
pridelená sudcovi spravodajcovi Ladislavovi Duditšovi a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu
práce bola prejednaná vo IV. senáte v zložení Miroslav Duriš (predseda senátu), Libor Duľa
a Ladislav Duditš (členovia senátu).
3. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou domáhal
na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) preskúmania rozhodnutia č. PO-
335/2014 z 1. októbra 2014, ktorým rektor Paneurópskej vysokej školy (ďalej len
„žalovaný“) nevyhovel sťažovateľovej žiadosti z 18. septembra 2014 o vrátenie školného
za akademický rok 2010/2011 z dôvodu opätovného zápisu do druhého ročníka
bakalárskeho stupňa štúdia. Krajský súd rozsudkom č. k. 2 S 254/2014-26 z 18. novembra
2015 preskúmavané rozhodnutie zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Najvyšší
súd na základe odvolania žalovaného potvrdil rozsudok krajského súdu ako vecne správny
podľa § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku rozsudkom sp. zn. 4 Sžo 24/2016
z 11. apríla 2017, proti ktorému podal žalovaný ústavnú sťažnosť. O nej ústavný súd
rozhodol nálezom sp. zn. III. ÚS 702/2017 z 13. februára 2018 tak, že rozsudok najvyššieho
súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom najvyšší súd napadnutým uznesením
rozsudok krajského súdu zrušil a vec postúpil Okresnému súdu Bratislava II na ďalšie
konanie a rozhodnutie.
4. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uviedol: «Najvyšší súd SR svojím vyššie uvedeným
uznesením zrušil rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2S/254/2014-26 zo dňa
18. novembra 2015 a to z dôvodu, že predchádzajúci rozsudok v predmetnej veci
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžo/24/2016 zo dňa 11 apríla 2017 bol
zrušený ústavným nálezom Ústavného súdu pod sp. zn. ÚS 702/2017-49 zo dňa 13.02.2018
(ďalej len „ústavný nález“)...
Najvyšší súd SR neoboznámil sťažovateľa s predmetným nálezom ústavného súdu ani
mu ho žiadnym spôsobom nedoručil, hoci na tento nález vo svojom neskoršom rozhodovaní
prihliadal a argumentáciu v ňom uvedenú prebral ako argumentáciu rozhodujúcu na
rozhodnutie vo veci samej a rozhodol úplne iným spôsobom ako vo svojom
predchádzajúcom rozhodnutí, teda v neprospech sťažovateľa.
Sťažovateľ je toho názoru, že nedoručením nálezu Ústavného súdu bolo porušené
jeho právo na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie a odňala sa mu možnosť
konať pred súdom. Doručenie tohoto nálezu nie je explicitne upravené v ustanoveniach
civilného sporového a správneho súdneho poriadku, ale jeho doručenie vyplýva
z ústavnoprávnych princípov a zásad správneho konania.
Princíp rovnosti strán konania sa v súčasnej dobe považuje za štandardnú
a implicitnú súčasť práva na spravodlivý proces - tento princíp predstavuje judikatúrnu
požiadavku, aby každá strana mala dostatočnú možnosť predstaviť a obhajovať svoj prípad
za takých podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatnej nevýhody vo vzťahu k protistrane.
Podľa názoru sťažovateľa je príslušný súd povinný zabezpečiť rovnaké možnosti na
uplatnenie ich práv...
... takýmto konaním sa mu konkrétne znemožnilo dozvedieť sa o všetkých
skutočnostiach zaznamenaných v spise, ktorých účelom je ovplyvniť rozhodovanie súdu
a vyjadriť sa k nim obzvlášť keď sa jedná o stanovisko súdu vyššej inštancie...
Koncept spravodlivého súdneho konania v sebe implikuje právo na kontradiktórne
konanie, podľa ktorého procesné strany musia dostať príležitosť predložiť nielen všetky
dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale aj zoznámiť sa so všetkými dôkazmi
a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa
pred ním.
... Najvyšší súd SR svojim nesprávnym postupom oddialil prístup žalobcu k súdu na
rozhodnutie o tom, či bola rozhodnutím žalovaného spôsobená ujma na jeho subjektívnych
právach, nakoľko ak by bol vedel o existencii ústavného nálezu, mohol by použiť ďalšiu
argumentáciu za účelom priaznivého rozhodnutia voči jeho osobe. Keďže sťažovateľovi
nebol doručený ústavný nález, nemal sa možnosť ani vyjadriť k podaniu žalovaného
z pohľadu právnych názorov vyjadrených v predmetnom ústavnom náleze.»
5. Napokon sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí ústavnej sťažnosti
na ďalšie konanie vydal nález v znení: „Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo sťažovateľa na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 11. septembra 2018, sp. zn.
4Sžo/1/2018 porušené boli.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej zo dňa 11. septembra 2018, sp. zn.
4Sžo/1/2018 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 1.000,- EUR, ktoré je
povinný Najvyšší súd Slovenskej republiky vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov odo
dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto nálezu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania
k rukám jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov odo dňa nadobudnutia právoplatnosti
tohto nálezu.“
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.
V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania
začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali
do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
8. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy podané navrhovateľom bez zastúpenia a bez ustanoveného právneho
zástupcu (v zmysle § 34, § 35 a § 37 zákona o ústavnom súde), návrhy, ktoré nemajú
náležitosti ustanovené zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané zjavne
neoprávnenou osobou, ako aj návrhy podané oneskorene a zjavne neopodstatnené návrhy
môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho
pojednávania.
9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
11. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta, že najvyšší súd ho neoboznámil
s nálezom ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 702/2017 ani mu ho nedoručil, čím mu znemožnil
sa k nemu vyjadriť, a tak mal poškodiť jeho práva, ktorých porušenie namieta.
12. Ústavný súd opakovane vyslovil názor, že jedným z aspektov práva
na spravodlivý proces je [popri práve domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom
súde (právo na prístup k súdu)] aj právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorá okrem
iných procesných záruk kladie dôraz aj na zachovanie kontradiktórnosti konania a „rovnosti
zbraní“ (podobne napr. III. ÚS 402/08). Podstatou princípu kontradiktórnosti a s ňou
súvisiacou „rovnosťou zbraní“ je, aby všetkým účastníkom konania bola poskytnutá reálna
možnosť využiť ich procesné práva, predložiť argumenty a reagovať na „protiargumenty“
protistrany. Osobitne to platí v sporových konaniach, v ktorých stoja proti sebe žalobca
a žalovaný a kde sa kontradiktórnosť uplatňuje v celom rozsahu (napr. IV. ÚS 42/09,
IV. ÚS 147/04). Naplnenie spomínaného princípu teda spočíva v poskytnutí možnosti
vyjadriť sa k procesnej aktivite protistrany a je povinnosťou súdu zabezpečiť sporovej
strane možnosť reagovať na skutkové tvrdenia a právne argumenty protistrany. Podobný
záver je vyjadrený aj v rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Trančíková
proti Slovenskej republike z 13. januára 2015, na ktoré sa sťažovateľ odvoláva v ústavnej
sťažnosti.
13. Ústavný súd zastáva názor, že práva sťažovateľa nemohli byť dotknuté postupom
najvyššieho súdu spočívajúcim v nedoručení nálezu ústavného súdu, ktorým bol zrušený
rozsudok najvyššieho súdu, sťažovateľovi. Nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 702/2017
bol doručený najvyššiemu súdu ako účastníkovi konania v konaní o ústavnej sťažnosti,
a preto ho nie je možné považovať za procesné podanie sporovej strany, vo vzťahu
ku ktorému má súd povinnosť ponúknuť protistrane možnosť vyjadriť sa. Ústavnému súdu
nie je jasné, čo mienil sťažovateľ dosiahnuť svojím vyjadrením sa k spomenutému nálezu
ústavného súdu za situácie, keď najvyšší súd bol viazaný právnym názorom ústavného súdu
a vo vzťahu k nemu by boli akékoľvek názory sťažovateľa ako účastníka v konaní
pred všeobecným súdom bez relevancie.
14. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesením
a právami, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť,
na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie
reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom
prerokovaní odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojich práv
napadnutým uznesením, podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
15. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti bolo už bez právneho významu
rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa uplatnených v petite ústavnej sťažnosti
(zrušenie napadnutého uznesenia a vrátenie veci na ďalšie konanie, finančné zadosťučinenie
pre sťažovateľa, ako aj priznanie náhrady trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. novembra 2019
Miroslav Duriš predseda senátu