Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 22/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. novembra 2019

v pléne zloženom z predsedu pléna Ivana Fiačana a zo sudcov Jany Baricovej, Ladislava

Duditša, Libora Duľu, Miroslava Duriša, Rastislava Kaššáka, Jany Laššákovej, Miloša

Maďara, Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca), Petra Molnára, Petra Straku, Ľuboša

Szigetiho a Martina Vernarského predbežne prerokoval návrh skupiny 31 poslancov

Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpenej doc. PhDr. Martinom Klusom, PhD., MBA,

poslancom Národnej rady Slovenskej republiky, na začatie konania o súlade § 6 ods. 5

písm. a) časti vety za bodkočiarkou, § 6 ods. 6 druhej vety, § 6 ods. 7 vety

pred bodkočiarkou, a druhej až štvrtej vety

o politických stranách a politických hnutiach v znení neskorších predpisov, ako aj § 50

ods. 4 písm. c), , a

o podmienkach výkonu volebného práva a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov s čl. 16 ods. 1, čl. 20 ods. 4 a 5, čl. 24 ods. 3, čl. 26 ods. 1 a 4, čl. 29

ods. 2 a 3 a a takto

rozhodol:

1. Návrh skupiny 31 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky p r i j í m a

na ďalšie konanie.

2. Návrhu na pozastavenie účinnosti § 6 ods. 5 písm. a) časti vety za bodkočiarkou,

§ 6 ods. 6 druhej vety, § 6 ods. 7 vety pred bodkočiarkou, § 8a ods. 2 a § 24 ods. 3 druhej

až štvrtej vety o politických stranách a politických hnutiach v znení

neskorších predpisov, ako aj § 50 ods. 4 písm. c), § 50 ods. 7, § 80 ods. 4 písm. b) a § 80

ods. 7 o podmienkach výkonu volebného práva a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 18. februára

2019 doručený návrh skupiny 31 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpenej

doc. PhDr. Martinom Klusom, PhD., MBA, poslancom Národnej rady Slovenskej republiky

(ďalej len „skupina poslancov“ alebo „navrhovatelia“), na začatie konania podľa čl. 125

ods. 1 písm. a) (ďalej len „“) a podľa

písm. a) v spojení s

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) o súlade

písm. a) časti vety za bodkočiarkou, § 6 ods. 6 druhej vety, § 6 ods. 7 vety

pred bodkočiarkou, a druhej až štvrtej vety

o politických stranách a politických hnutiach v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o politických stranách“), ako aj § 50 ods. 4 písm. c), § 50 ods. 7, § 80 ods. 4

písm. b) a o podmienkach výkonu volebného práva

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „volebný

zákon“) s čl. 16 ods. 1, čl. 20 ods. 4 a 5, čl. 24 ods. 3, čl. 26 ods. 1 a 4, čl. 29 ods. 2 a 3

a .

2. Skupina poslancov k namietanému nesúladu § 6 ods. 5 písm. a) časti vety

za bodkočiarkou zákona o politických stranách s a 4 v návrhu na začatie

konania uvádza, že uvedené ustanovenie, ktorým bola zavedená regulácia názvu politickej

strany, bez legitímneho odôvodnenia zasahuje do ústavného práva na slobodu prejavu

zaručeného v , ktoré je ďalej rozvinuté v .

Podľa názoru navrhovateľov «meno alebo priezvisko osoby, ktorá je štatutárnym orgánom

alebo členom štatutárneho orgánu alebo členom prípravného orgánu strany v prípade,

kedy je súčasťou strany, žiadnym spôsobom neohrozuje práva a slobody iných,

ani bezpečnosť štátu, verejného poriadku, verejného zdravia alebo mravnosť. Dokonca

aj v iných štátoch možno nájsť príklady, kedy je meno a priezvisko štatutára súčasťou názvu

strany; príkladom môže byť Rakúsko, kde sa v roku 2013 dostala do parlamentu strana

„Team Stronach fűr Österreich“ (v preklade „Team Stronach pre Rakúsko“), ktorá

obsahovala priezvisko jej predsedu Franka Stronacha. Ďalším príkladom - rovnako

zo susedného Rakúska je situácia, kedy pre voľby v roku 2017 bola vytvorená volebná

strana (Wahlpartei) s názvom „Liste Sebastian Kurz - die neue Volkspartei (ÖVP)“,

v preklade „Listina Sebastiana Kurza - nová Ľudová strana (ÖVP)“, ktorá obsahovala

meno a priezvisko štatutára a súčasného kancelára Sebastiana Kurza.».

3. Ďalším ustanovením, ktorým zákonodarca podľa názoru skupiny poslancov

neodôvodnene reštriktívne zasiahol do ústavných práv občanov, je neprimeraná regulácia

kreovania orgánov strany, podľa ktorej členom orgánu strany môže byť iba člen strany.

Uvedená reštrikcia vyplýva z § 6 ods. 7 časť vety pred bodkočiarkou zákona o politických

stranách, ktorý skupina poslancov považuje za rozporný s a ods. 3 .

Navrhovatelia z ústavnoprávneho hľadiska považujú „reguláciu členstva v orgánoch

strany a jeho zúženie na členov strany za iracionálne a nenachádzame v ňom akékoľvek

opodstatnenie hlavne z pohľadu členov revízneho orgánu, ktorého náplň spočíva v dohľade

nad dodržiavaním právnych predpisov a plnením povinnosti v súlade s platnou právnou

úpravou a rozhodnutiami relevantných štátnych či straníckych orgánov. Máme za to,

že nie je v záujme dohľadu nad zákonnosťou a dodržiavaním právnych predpisov, aby bol

v takýchto orgánoch uprednostnená stranícka príslušnosť pred princípom odbornosti.

Za zákonné fungovanie strany nesú zodpovednosť jej členovia. Považujeme za neprimerané,

aby boli bezdôvodne obmedzovaní zákonodarcom v možnosti zabezpečiť čo najlepšie

fungovanie svojich straníckych orgánov. A teda v danom prípade zákonný imperatív,

aby členmi napr. revízneho orgánu mohli byť iba členovia, môže byť ohrozené ústavné

právo zakladať politické strany, pretože členstvo v revíznom orgáne z povahy veci

predpokladá určité vzdelanie i prax a nie vždy je možné získať takúto osobu do členských

radov politickej strany. Nemožnosť nahradenia členstva v revíznom orgáne strany odborne

spôsobilou osobou na základe zmluvného vzťahu za finančnú odmenu, bude mať nevyhnutne

za následok nemožnosť vytvárania a etablovania sa nových strán a tiež pokles schopnosti

malých strán zabezpečiť svoj riadny chod a fungovanie.“.

4. Za najvýznamnejší zásah do ústavných práv považujú navrhovatelia povinnosť

politickej strany odovzdávať Štátnej komisii pre voľby a kontrolu financovania politických

strán na jej požiadanie evidenciu členov strany na plnenie úloh podľa zákona o politických

stranách. Predmetný zásah je legislatívne zakotvený v § 8a ods. 2 zákona o politických

stranách a je podľa navrhovateľov v rozpore s .

Skupina poslancov k namietanému rozporu § 8a ods. 2 zákona o politických stranách

s uvádza, že «politické strany prechádzajú určitým vývojom, rovnako

ako prechádzajú určitým vývojom politické postoje jednotlivých občanov, ktorí sú členmi

politických strán. Niektorí sa pri vstupe do strany nechajú zlákať mladíckou

nerozvážnosťou, iní sa nechajú strhnúť charizmatickým lídrom politickej strany, o ktorom

v čase vstupu nemajú bližšie informácie. Hrozba negatívnej etiketizácie (nálepkovania)

občanov a s tým spojený zásah do súkromia hrozí najmä v prípadoch, ak sa daná osoba

stala členom politickej strany, ktorej politika nebola v čase vstupu do strany spoločensky

kontroverzná a ktorej politika sa stala kontroverznou až v neskoršom období. Z minulosti

by sa ako príklad dala použiť strana KSČ, ktorá vznikla v r. 1921 ako ľavicová strana

bojujúca za legitímne hospodárske práva priemyselného robotníctva a totalitnou stranou

sa stala až v roku 1948. Obdobným vývojom prešla Slovenská ľudová strana, ktorá vznikla

vr. 1913 a v prvých rokoch svojej existencie bránila predovšetkým jazykové práva Slovákov

v Uhorsku, neskôr presadzovala autonomistický program v rámci prvej ČSR a ako totalitná

strana pôsobila už pod doplneným názvom „Hlinková slovenská ľudová strana“ v rokoch

1939-1945. Nálepka „ľudák“, či „komunista“ však mnohým jej radovým členom zostala,

bez ohľadu na to, v ktorom období do nej vstúpili a bez ohľadu na to, či ako radoví členovia

mohli ovplyvniť konanie svojich straníckych elít.

Odhliadnuc od rozporu s je povinnosť

oznamovať evidenciu členov politickej strany Štátnej komisii pre voľby a kontrolu

financovania politických strán tiež v rozpore s čl. 9 nariadenia Európskeho parlamentu

Rady (EU) 2016/679 z 27. apríla 2016 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných

údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov, ako aj o ochrane

osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v ktorom je dané ustanovenie

citovaného nariadenia upravené rovnakým spôsobom.

Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/679 o ochrane fyzických osôb

pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov, ktorým sa zrušuje

smernica 95/46/ES (všeobecné nariadenie o ochrane údajov) v čl. 9 ods. 1 zakazuje

spracúvanie osobných údajov, ktoré odhaľujú rasový alebo etnický pôvod, politické názory,

náboženské alebo filozofické presvedčenie alebo členstvo v odborových organizáciách

a spracúvanie genetických údajov, biologických údajov, na individuálnu identifikáciu

fyzickej osoby, údajov týkajúcich sa zdravia alebo údajov týkajúcich sa sexuálneho života

alebo sexuálnej orientácie fyzickej osoby. Výnimku z tohto zákazu citované nariadenie

v čl. 9 ods. 2 písm. d) priznáva iba spracúvaniu v rámci svojej zákonnej činnosti

s primeranými zárukami viacerým subjektom, o.i. aj neziskovým subjektom s politickým

zameraním za predpokladu, že spracúvanie sa týka výlučne členov alebo bývalých členov

subjektu a že bez súhlasu dotknutej osoby sa osobné údaje neposkytnú mimo tohto subjektu.

Ďalej citované nariadenie pripúšťa spracúvanie, ak je nevyhnutné z dôvodov verejného

záujmu na základe práva Únie alebo práva členského štátu, ktoré sú primerané vzhľadom

na sledovaný cieľ rešpektujú podstatu práva na ochranu údajov a stanovujú vhodné

a konkrétne opatrenia na zabezpečenie základných práv a záujmov dotknutej osoby (čl. 9

ods. 2 písm. g) citovaného nariadenia). Uvedené ustanovenia sú prevzaté do slovenského

právneho poriadku, konkrétne do ( a

písm. d)). Znamená to, že osobitné kategórie osobných údajov o politických názoroch môžu

spracúvať len politické strany. ide však nad rámec tohto nariadenia

a to spôsobom, ktorý z podstaty veci ide proti duchu i textu európskeho nariadenia

i vnútroštátneho zákona. Zavádza totiž povinnosť odovzdávania plošných databáz členov

Štátnej komisii pre voľby a kontrolu financovania politických strán, ktorej členovia nemajú

žiadnu povinnosť mlčanlivosti, naopak, sú priamo delegovaní politickými stranami,

pre ktoré je z podstaty veci politický boj súčasťou popisu práce.

Podľa čl. 267 tretieho odseku Zmluvy o fungovaní Európskej únie: „Ak sa takáto

otázka (t.j. otázka výkladu zmlúv alebo právnych predpisov Európskej únie, pozn.) položí

v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný

opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť

sa na Súdny dvor Európskej únie. Vzhľadom na to, že nariadenie Európskeho parlamentu

a Rady (EÚ) má priamy účinok, navrhujeme, aby sa Ústavný súd Slovenskej republiky

obrátil v zmysle v spojení s

na Súdny dvor EÚ s prejudiciálnou otázkou v tejto veci.

Členmi Štátnej komisie pre voľby a kontrolu financovania politických strán

sú zastúpení aj nominanti politických strán zastúpených v Národnej rade Slovenskej

republiky ( o podmienkach výkonu volebného práva

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov), ktorí získané údaje

môžu využívať v rámci politického boja, prípadne ako podklad pre personálne čistky

v štátnej a verejnej správe.».

5. Za nekonformnú s považujú navrhovatelia aj právnu úpravu zakotvenú

v § 24 ods. 3 druhej až štvrtej vete zákona o politických stranách, podľa ktorej dary,

ktoré neboli strane poukázané prevodom z iného účtu a ktoré nie je možné vrátiť darcovi,

sa považujú za príjem štátneho rozpočtu a strana je povinná túto skutočnosť bezodkladne

oznámiť Ministerstvu financií Slovenskej republiky a dary poukázať na príjmový účet

štátneho rozpočtu. Navrhovatelia sa domnievajú, že «z hľadiska neupraveného právneho

postupu (k prechodu vlastníctva na štát dochádza ex lege, bez existencie právotvorného

rozhodnutia v administratívnom konaní bez akéhokoľvek opravného prostriedku), resp.

bez zabezpečenia následnej súdnej ochrany takto dotknutých práv a právom chránených

záujmov ide o neprijateľné zasahovanie štátu do vnútorných záležitosti politickej strany

a do jej majetkových vzťahov. Zvolená legislatívna konštrukcia je podobná trestu

prepadnutia veci v trestnom konaní, prípadne spĺňa znaky „vyvlastnenia ex lege“; ani

v jednom ani v druhom prípade prechodu vlastníctva na štát nepredchádza žiadne úradné

konanie, či už administratívne alebo súdne. Komentárová literatúra vo všeobecnosti

vyžaduje pre proces vyvlastnenia existenciu administratívneho aktu; nepriznáva legitimitu

vyvlastnenia „zo zákona“. Neexistencia predchádzajúceho úradného postupu preto zakladá

priamy rozpor s .

V praxi vznikne celý rad situácii, kedy dar nebude možné vrátiť späť darcovi

z viacerých objektívnych dôvodov a to buď z dočasného alebo trvalého charakteru,

napríklad ak darca bude dlhodobo mimo územia Slovenskej republiky alebo ak darca

zomrie a nebude možné v takej krátkej dobe, ako ustanovuje schválený zákon, napr. zistiť

okruh dedičov a pohľadávku prihlásiť ako aktívum dedičstva. Prechod daru do vlastníctva

štátu ex lege možno považovať aj v istom zmysle za bezdôvodné obohatenie.».

6. Za jeden z najzávažnejších zásahov do garantovaných práv možno podľa

skupiny poslancov tiež považovať reguláciu minimálneho počtu členov politickej strany

podľa volebného zákona. Navrhovatelia poukazujú na právnu úpravu obsiahnutú v § 50

ods. 4 písm. c) a § 50 ods. 7 volebného zákona, ktorá v praxi znamená, že „strana

si môže vybrať, či ako súčasť kandidátnej listiny bude (najmenej) 45-členný zoznam členov

(5-násobok počtu členov výkonného orgánu strany) alebo dvojnásobok počtu kandidátov.

K druhej možnosti sa priklonia prevažne menšie strany, ktoré postavia menej kandidátov

a predložiť dvojnásobok počtu kandidátov je pre nich výhodnejšie.

Zrkadlovo identickú úpravu zákonodarca zvolil pre prípad volieb do Európskeho

parlamentu; ide o dvojicu ustanovení - a

Z. z.“. V tejto súvislosti je podľa navrhovateľov potrebné poukázať na relevantné ústavné

východiská obsiahnuté v a 3 a v .

Podľa názoru navrhovateľov «stanovenie minimálneho počtu úradne osvedčených

podpisov jednotlivých členov ako prílohy kandidátnych listín je možné kvalifikovať

ako obmedzenie základného práva garantovaného v čl. 30 ods. 4, podľa ktorého občania

majú za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám.

Článok 30 ods. 4 priznáva pasívne volebné právo (právo byť volený) všetkým

občanom za rovnakých podmienok. Hoci navonok právna úprava pôsobí neutrálne

(zakotvuje rovnaké podmienky pre všetky kandidátne listiny), v praxi pôsobí diskriminačne

voči menším, začínajúcim a menej etablovaným stranám. Kombinácia psychologického

tlaku odovzdávania menoslovu členov Štátnej komisii pre voľby a kontrolu financovania

politických strán v spojitosti s podmienkou prikladania zoznamu určitého počtu členov

s ich úradne osvedčenými podpismi v praxi spôsobí, že zákonnú podmienku budú spĺňať

iba veľké a etablované strany a kandidátom malých strán tak bude odobratá možnosť

uplatnenia pasívneho volebného práva. Možno akceptovať argument, že štát má

s organizáciou volieb určité finančné náklady, avšak na kompenzáciu nákladov štátu

v prípade neuváženého kandidovania rôznych politických exhibicionistov slúži volebná

kaucia. Je v tejto súvislosti irelevantné, či volebná kaucia je dostatočná alebo nie, ak nie je,

štát má možnosť ju ako kompenzáciu reálnych výdavkov zvýšiť, nemá však právo brániť

výkon ústavného práva byť volený ďalšími a ďalšími nie vždy ľahko splniteľnými

podmienkami nefinančného charakteru. Ako bolo uvedené vyššie, túto kauciu má štát

možnosť zvýšiť tak, aby odzrkadľovala reálne náklady na voľby.

v presne vymedzuje aj dôvody, pre ktoré je možné obmedziť

právo zakladať politické strany. Týmito dôvodmi sú výlučne bezpečnosť štátu, ochrana

verejného poriadku, predchádzanie trestným činom a ochrana práv a slobôd iných.

Povedané zjednodušene, má sa jednať o prevenciu alebo potláčanie extrémizmu.

Pre dosiahnutie tohto cieľa je však počet členov irelevantný parameter.

Časť dôvodovej správy, schváleného zákona, ktorá naznačuje pohnútky

zákonodarcu: „... navrhovaná právna úprava taktiež zabráni účasti vo voľbách takým

subjektom, ktoré zjavne nemajú dostatočnú občiansku a vnútornú členskú podporu a teda

ani reálnu šancu uspieť vo voľbách, pričom nie zriedka sledujú svojou volebnou účasťou

primáme iné ciele, ako volebný úspech, a to často práve prospech majetkový alebo

marketingový“. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že „nereálnosť šance uspieť vo

voľbách“, nepatrí k dovoleným dôvodom na obmedzenie ústavného práva zakladať politické

strany, združovať sa v nich a kandidovať vo voľbách. Dôvodovou správou uvádzané

„sledovanie marketingových cieľov“ je možné práve z dôvodu pomerne nízkej volebnej

kaucie, kedy za úhradu 17 000 eur pri parlamentných voľbách 1700 eur pri voľbách do

Európskeho parlamentu možno pri určitej politickej výstrednosti získať bezplatnú

celoslovenskú publicitu.

Ďalšia oblasť, pri ktorej zákonodarca obmedzil riadny chod politických strán,

je oblasť financovania politických strán. Zákonná zmena sa týka mechanizmu pozastavenia

vyplácania príspevku na činnosť politickej strane, ktorej počet členov výkonného orgánu

strany klesne pod zákonom ustanovenú hranicu. Schválené znenie zákona nepredpokladá

spätné vyplatenie príspevku za obdobie pozastavenia jeho vyplácania, pričom zákonodarca

vôbec nevzal do úvahy možnosť, že určený počet členov výkonného orgánu politickej strany

sa môže znížiť z nepredvídateľných dôvodov ako napríklad úmrtie či vzdanie sa funkcie

člena výkonného orgánu. V takýchto prípadoch by malo byť politickým stranám umožnené

nahradiť chýbajúceho člena výkonného orgánu bez sankcie, ak by tak urobila

bez zbytočného odkladu, v súlade s jej Stanovami. Právna úprava schváleného zákona

v tomto prípade pôsobí diskriminačné voči ostatným politickým stranám, pretože doplnenie

výkonného orgánu politickej strany závisí od množstva okolnosti, ktoré nie sú vždy

ovplyvniteľné, čo znamená, že ich uskutočnenie si vyžaduje určitý čas.».

7. Skupina poslancov v návrhu na začatie konania zároveň navrhuje, aby ústavný súd

rozhodol o pozastavení účinnosti napadnutých ustanovení z dôvodu, že z už uvedenej

argumentácie jednoznačne vyplýva, že ohrozenie základných práv a slobôd je konkrétne,

priame a bezprostredné a následky ich ďalšieho uplatňovania môžu byť vážne

a nenapraviteľné.

8. Skupina poslancov na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

návrhu na ďalšie konanie a rozhodnutí o pozastavení účinnosti napadnutých ustanovení

rozhodol nálezom, v ktorom vysloví:

„Ustanovenia § 6 ods. 5 písm. a) časť vety za bodkočiarkou, § 6 ods. 6 druhej vety,

§ 6 ods. 7 časť vety pred bodkočiarkou, § 8a ods. 2 a § 24 ods. 3 druhá až štvrtá veta

o politických stranách a politických hnutiach v znení neskorších

predpisov, ako aj § 50 ods. 4 písm. c), § 50 ods. 7, § 80 ods. 4 písm. b) a § 80 ods. 7 zákona

č. o podmienkach výkonu volebného práva a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov nie sú v súlade s čl. čl. 16 ods. 1, čl. 20 ods. 4 a 5,

, a 4, a 3 a 30 .“

II.

9. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov

s , s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas

Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom

ustanoveným zákonom.

11. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2

sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,

pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú

zachované.

12. Keďže návrh skupiny poslancov bol ústavnému súdu doručený pred 1. marcom

2019, ústavný súd v zmysle citovaných ustanovení posudzoval

splnenie náležitostí podľa účinného v relevantnom čase.

13. Podľa ústavný súd začne konanie,

ak návrh podá najmenej pätina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (obdobne §

74 ).

14. Podľa návrh na začatie konania sa ústavnému

súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne

proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu

a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)

zástupca.

15. Podľa ak osoby uvedené v

písm. a) až písm. f) dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily nie je v súlade

s právnym predpisom vyššej právnej sily, môžu podať ústavnému súdu návrh na začatie

konania.

16. Podľa návrh na začatie konania okrem

všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať

a) označenie predpisu, ktorého nesúlad s právnym predpisom vyššej právnej sily

sa namieta, s vyjadrením, či navrhovateľ napáda predpis v celom rozsahu alebo v jeho časti,

prípadne v jednotlivom ustanovení,

b) označenie predpisu vyššej právnej sily, jeho časť alebo jednotlivé ustanovenie

alebo označenie medzinárodnej zmluvy, jej časti, alebo jednotlivého ustanovenia, s ktorým

napadnutý predpis nie je v súlade.

17. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

18. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

19. Podľa ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní návrh na začatie konania neodmietne alebo ho nezamietne podľa § 57, prijme

ho na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.

20. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnený

možno považovať návrh vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený preto treba považovať návrh, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný

súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej

by mohol posúdiť po prijatí návrhu na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, ). K zásahu do základných práv alebo slobôd pritom môže dôjsť

nielen na základe postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej moci v procese aplikácie

práva, t. j. pri vydávaní individuálneho právneho aktu, ale rovnako tak aj v rámci procesu

tvorby práva, t. j. pri prijímaní všeobecne záväznej právnej normy, resp. jej prijatím.

21. Z citovaného vyplýva, že je v právomoci ústavného

súdu preskúmavať súlad zákonov s . Okruh aktívne legitimovaných osôb na podanie

návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov v nadväznosti na čl. 130 ods. 1

ustanovoval v relevantnom čase účinný

22. Ústavný súd návrh skupiny poslancov prerokoval a konštatoval, že skupina

poslancov je oprávnená podať návrh podľa , pričom jej návrh

obsahuje všetky náležitosti.

23. Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní nezistil žiadne dôvody

na odmietnutie návrhu skupiny poslancov podľa , prijal

ho na ďalšie konanie podľa v rozsahu navrhovanom

skupinou poslancov.

III.

24. Podľa ak ústavný súd prijme návrh na konanie podľa

odseku 1, môže pozastaviť účinnosť napadnutých právnych predpisov, ich častí, prípadne

niektorých ich ustanovení, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva

a slobody, ak hrozí značná hospodárska škoda alebo iný vážny nenapraviteľný následok.

25. Podľa ak ústavný súd prijme návrh na začatie

konania o súlade právnych predpisov na ďalšie konanie (§ 56 ods. 5), môže aj bez návrhu

pozastaviť účinnosť napadnutého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho

ustanovenia, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva a slobody, ak hrozí

značná hospodárska škoda alebo iný vážny nenapraviteľný následok.

26. V zmysle účinného v čase podania návrhu

návrh na pozastavenie účinnosti musel obsahovať konkretizáciu a spôsob ohrozenia

základných práv alebo slobôd alebo skutočností, ktoré preukazujú, že hrozí značná

hospodárska škoda alebo iný vážny nenapraviteľný následok (obdobné ustanovenie

obsahuje aj aktuálny , ).

27. Skupina poslancov v návrhu na začatie konania navrhuje, aby ústavný súd

rozhodol o pozastavení účinnosti namietaných častí právnych predpisov. Konkretizáciu

a spôsob ohrozenia základných práv alebo slobôd alebo skutočností, ktoré preukazujú,

že hrozí značná hospodárska škoda alebo iný vážny nenapraviteľný následok, návrh skupiny

poslancov na pozastavenie účinnosti napadnutej právnej úpravy stručne odôvodňuje tak,

že „ohrozenie základných práv a slobôd je konkrétne, priame a bezprostredné a tieto

následky ďalšieho uplatňovania môžu byť vážne a nenapraviteľné“.

28. Ústavný súd pripomína svoju ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej k uplatneniu

svojej právomoci pozastaviť účinnosť právnych predpisov pristupuje len v dostatočne

odôvodnených prípadoch a pritom celkom výnimočne, t. j. keď sú spôsob ohrozenia

označených základných práv a slobôd, resp. hrozba hospodárskej škody alebo iného

nenapraviteľného následku v návrhu dostatočne konkretizované, pričom z okolností prípadu

zjavne vyplýva, že ide o tvrdenie navrhovateľov, ktoré možno považovať za preukázané,

a teda opodstatnené (pozri ).

29. Pri rozhodovaní o pozastavení účinnosti napadnutých ustanovení právnych

predpisov je žiaduce, aby ústavný súd zachoval primeranú rovnováhu medzi požiadavkou

účinného a neodkladného (ale pritom výnimočného) opatrenia v prospech obrany

základných práv a slobôd alebo ochrany iného verejného záujmu vymedzeného v čl. 125

ods. 2 relevantného z hľadiska ochrany ústavnosti a požiadavkou primeraného

rešpektovania autonómie zákonodarnej moci (okrem iného aj vzhľadom na ústavný princíp

deľby moci) a z nej vyplývajúcej prezumpcie ústavnosti právnych predpisov. (m. m. sp. zn.

z 2. marca 2016).

30. Podľa názoru ústavného súdu je dôležité aj v súvislosti s načrtnutým kontextom,

aby atribúty reálnosti, bezprostrednosti a konkrétnosti ohrozenia základných práv alebo

slobôd či hrozby značnej hospodárskej škody alebo iného vážneho nenapraviteľného

následku nadobudli takú intenzitu a závažnosť, ktorá v konkrétnom posudzovanom prípade

odôvodní vstup ústavného súdu do (relatívne) autonómnej sféry pôsobnosti zákonodarcu

pozastavením účinnosti právneho predpisu ešte pred meritórnym preskúmaním jeho súladu

s ().

31. Ako už bolo uvedené, navrhovatelia návrh na pozastavenie účinnosti právnych

predpisov odôvodnili veľmi stručne, avšak ani ústavný súd z argumentov uvádzaných

navrhovateľmi vo veci samej nemohol vyvodiť, resp. nezistil, že by v danom prípade

existovali výnimočné a naliehavé okolnosti odôvodňujúce uplatnenie tejto „výnimočnej“

právomoci ústavného súdu, a preto návrhu skupiny poslancov na pozastavenie účinnosti

označených ustanovení právnych predpisov nevyhovel (bod 2 výrokovej časti rozhodnutia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. novembra 2019

Ivan Fiačan

predseda pléna

Ústavného súdu Slovenskej republiky