Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 135/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. novembra 2019

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu

a Ladislava Duditša (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, zastúpenej

advokátom JUDr. Milanom Szőllőssym, Mlynská 28, Košice, vo veci namietaného

porušenia základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského

súdu v Prešove sp. zn. zo 17. januára 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

4. apríla 2019 doručená ústavná sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia

základného práva podľa (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

zo 17. januára 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Ústavná sťažnosť po jej doručení nebola pridelená sudcovi spravodajcovi. Plénum

ústavného súdu prijalo 16. októbra 2019 Dodatok č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu

Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej len

„rozvrh práce“). Podľa čl. X bodu 5 rozvrhu práce veci, ktoré neboli v období

od 17. februára 2019 do 16. októbra 2019 pridelené sudcom spravodajcom, boli

prerozdelené náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov

medzi sudcov menovaných do funkcie 10. októbra 2019. Ústavná sťažnosť bola pridelená

sudcovi spravodajcovi Ladislavovi Duditšovi a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu práce bola

prejednaná vo IV. senáte ústavného súdu, ktorý pracuje v zložení Miroslav Duriš (predseda

senátu), Libor Duľa a Ladislav Duditš (členovia senátu).

3. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa ako žalobkyňa

domáhala na Okresnom súde Prešov (ďalej len „okresný súd“) proti ČSOB Poisťovni, a. s.,

Žižkova 11, Bratislava, IČO 31325416 (ďalej len „žalovaný v 1. rade“), a Slovenskej

kancelárii poisťovateľov, Bajkalská 19B, Bratislava, IČO 36062235 (ďalej len „žalovaný

v 2. rade“), náhrady škody z ublíženia na zdraví. Predmetné konanie bolo na okresnom súde

vedené pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté konanie“).

4. Sťažovateľka v priebehu napadnutého konania podaním zo 16. mája 2017 vzala

žalobu späť v časti o zaplatenie sumy 15 021,85 € z dôvodu vyplateného poistného plnenia

žalovaným v 1. rade. Podaním doručeným okresnému súdu 20. júna 2017 sťažovateľka

vzala žalobu späť vo vzťahu k žalovanému v 2. rade v celom rozsahu.

5. Okresný súd uznesením sp. zn. z 26. júla 2017 zastavil napadnuté

konanie v časti o zaplatenie sumy 15 021,85 €. Druhým výrokom zastavil napadnuté

konanie vo vzťahu k žalovanému v 2. rade. O trovách konania medzi sťažovateľkou

a žalovaným v 2. rade rozhodol tak, že žalovanému v 2. rade priznal proti sťažovateľke

nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (ďalej len „uznesenie okresného súdu“).

6. Krajský súd napadnutým uznesením na základe odvolania podaného

sťažovateľkou vo vzťahu k výroku, ktorým okresný súd priznal žalovanému v 2. rade proti

sťažovateľke nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, rozhodol tak, že prvým

výrokom potvrdil uznesenie okresného súdu vo výroku o trovách konania vo vzťahu medzi

sťažovateľkou a žalovaným v 2. rade a druhým výrokom rozhodol, že žalovaný v 2. rade

má nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti sťažovateľke v rozsahu 100 %.

7. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti poukazuje na to, že k porušeniu jej základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivý súdny proces

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru viedlo vo svojich účinkoch nesprávne právne posúdenie

procesných predpisov upravujúcich vedenie súdneho konania krajským súdom

v napadnutom uznesení.

8. Sťažovateľka namieta posúdenie práva žalovaného v 2. rade na náhradu trov

konania proti nej, pretože to je podľa názoru sťažovateľky v zjavnom rozpore

s principiálnou spravodlivosťou, ako aj s Civilný

sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“), ktorý odkazuje

na spravodlivosť, účinnosť ochrany ohrozených alebo porušených práv a právom

chránených záujmov v záujme princípu právnej istoty.

9. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti poukazuje na skutočnosť, že mala vedomosť

o vznesení obvinenia, ako aj o podanej obžalobe proti konkrétnej osobe pre skutok týkajúci

sa spôsobenia dopravnej nehody, pri ktorej utrpela škodu na zdraví, avšak ďalej uvádza:

„... Uznesenie o vznesení obvinenia ako ani podaná obžaloba... nemajú právnu silu uznania

a preukázania spáchania konkrétneho skutku konkrétnej osobe. Obe rozhodnutia sú len

rozhodnutiami v jednotlivých procesných štádiách trestného konania a neznamenajú,

že konkrétna osoba bude v konečnom dôsledku uznaná vinnou zo spáchania konkrétneho

skutku, ktorý napĺňa skutkovú podstatu trestného činu. Takúto právnu silu má až

právoplatné rozhodnutie trestného súdu, ktoré však dovtedy nebolo vydané,

resp. nenadobudlo právoplatnosť. Preto trestné konanie aj po vznesení obvinenia ako aj po

podaní obžaloby mohlo skončiť aj spôsobom, že obžalovaná osoba by bola spod obžaloby

oslobodená v dôsledku nepreukázania spáchania skutku tejto osobe. V takomto prípade

by osoba, ktorá žalobkyni spôsobila škodu prevádzkou motorového vozidla nebola zistená.

Sťažovateľka bola preto vzhľadom na plynutie kvalifikovaných právnych lehôt stanovených

jej právnymi predpismi na uplatnenie jej nárokov, nútená pri zachovaní primeranej miery

opatrnosti, počítať aj z eventualitou, že vodič a motorové vozidlo, ktorého prevádzkou jej

škoda bola spôsobená, nebudú ani v trestnom konaní s mierou istoty zistené. V takomto

prípade by žalovanému v 2. rade svedčila hmotnoprávna povinnosť sťažovateľke nahradiť

uplatnené nároky na náhradu škody, a to v zmysle ustanovení “

10. Sťažovateľka v závere ústavnej sťažnosti poukazuje na skutočnosť, že situácia

v trestnom konaní nebola vôbec taká jednoznačná, ako to naznačil krajský súd v odôvodnení

napadnutého uznesenia, a podľa jej názoru je potrebné prihliadať na skutočnosť,

že žalovaný v 2. rade bol založený aj na účely poskytnutia náhrady nárokov osobám, ktorým

bola škoda spôsobená prevádzkou nezisteného motorového vozidla. S prihliadnutím

na uvedenú skutočnosť nemôže byť podľa názoru sťažovateľky žalovaný v 2. rade dotknutý

skutočnosťou, že by mal znášať vlastné trovy súdneho konania, ktorého sa zúčastnil práve

z dôvodu a na základe účelu, pre ktorý bol zriadený.

11. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej

nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Prešove oboma výrokmi uznesenia č. k. -105 zo dňa

17. 01. 2019 porušil základné právo sťažovateľky ,

na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 a právo

na spravodlivý súdny proces podľa článku 6 Dohovoru o ochrane základných ľudských

práv a slobôd.

2. Uznesenie Krajského súdu v Prešove č. k. -105 zo dňa 17. 01. 2019

sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľke , sa priznáva náhrada trov

právneho zastúpenia v sume 415,51 EUR, ktorú je Krajský súd v Prešove povinný zaplatiť

na účet právneho zástupcu JUDr. Milana Szôllóssyho, advokáta, do jedného mesiaca

od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

12. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

13. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

15. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

16. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

17. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

18. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

19. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľky spočíva v námietke, že krajský súd mal

v otázke náhrady trov napadnutého konania medzi ňou a žalovaným v 2. rade aplikovať

, podľa ktorého súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú

dôvody hodné osobitného zreteľa. Sťažovateľka tvrdila, že dôvodom hodným osobitného

zreteľa je skutočnosť, že bola nútená pri zachovaní primeranej miery opatrnosti žalovať

aj žalovaného v 2. rade, ktorému by v prípade nezistenia vodiča a motorového vozidla,

ktorého prevádzkou jej bola spôsobená škoda, svedčila hmotnoprávna povinnosť nahradiť

jej nárok na náhradu škody. V dôsledku uvedených skutočností sťažovateľka v petite

ústavnej sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru napadnutým

uznesením krajského súdu.

20. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka v petite ústavnej sťažnosti

nešpecifikovala konkrétny odsek označeného čl. 6 dohovoru, avšak z obsahu ústavnej

sťažnosti jednoznačne vyplynulo, že namieta porušenie práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd ustálil predmet tohto konania tak, ako to je

uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia.

21. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(m. m. , tiež napr. , , , ).

22. K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti

ústavnej sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita

namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného

orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu

(m. m. , m. m. ).

23. Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný

súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa môže postupom, ktorý nie je

v súlade so zákonom ( a ), porušiť základné právo účastníka

konania na súdnu ochranu (m. m ).

24. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa je

ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania

v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. 9. 1997).

25. Ústavný súd v súvislosti s námietkou o nesprávnom právnom posúdení

procesných predpisov upravujúcich vedenie súdneho konania krajským súdom uvádza,

že v zmysle svojej ustálenej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý

rozhoduje o ústavných sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd

vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto

právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu. Jeho úlohou totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných

porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd

je preto daná len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade,

že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou

ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve ().

26. Ústavný súd po oboznámení sa s napadnutým uznesením krajského súdu

konštatuje, že mu nie je z ústavnoprávneho hľadiska čo vytknúť. V tejto súvislosti ústavný

súd poukazuje na jasné, zrozumiteľné a náležité odôvodnenie napadnutého uznesenia

zo strany krajského súdu.

27. Konkrétne k námietke sťažovateľky o nutnosti aplikácie krajský

súd v bode 20 napadnutého uznesenia uviedol: „Odvolací súd po preskúmaní veci zistil,

že v predmetnej veci pri rozhodovaní o náhrade trov konania vo vzťahu medzi žalobkyňou

a žalovaným 2/, aplikácia ust. neprichádza do úvahy a dôvody, ktoré žalobkyňa

považovala za dôvody hodné osobitného zreteľa, nie je možné považovať za také, ktoré by

odôvodňovali výnimočné použitie tohto ustanovenia. Pri aplikácii ust. sú

rozhodujúce dve oblasti, a to pomery strán a okolnosti prípadu. V danom prípade

skutočnosť, že voči žalovanému 2/ si žalobkyňa uplatnila svoje nároky len z nevyhnutnej

opatrnosti pre prípad, ak by v trestnom alebo inom konaní nebolo zistené motorové vozidlo,

ktorým jej bola spôsobená škoda, alebo ak by mal súd za to, že dopravná nehoda bola

spôsobená nezisteným motorovým vozidlom, vzhľadom na okolnosti predmetnej dopravnej

nehody, nie je možné považovať za okolnosť, ktorá by odôvodňovala použitie ust.

pre nepriznanie nároku na náhradu trov konania žalovanému 2/. Tento zastavenie

predmetného konania procesné nezavinil, pričom tvrdenia žalobkyne, že vzhľadom na

plynutie lehôt na uplatnenie jej nárokov, bola nútená pri zachovaní primeranej miery

opatrnosti počítať aj s možnosťou, že vodič a motorové vozidlo, ktorého prevádzkou jej bola

spôsobená škoda, nebudú ani v trestnom konaní zistené a v takom prípade by žalovanému 2/

svedčila hmotnoprávna povinnosť žalobkyni nahradiť uplatnené nároky na náhradu škody,

sú len v rovine špekulácií, a preto ich nemožno akceptovať. V skutočnosti výsledky trestného

konania už od jeho začatia jasne poukazovali na to, kto je zodpovedný za predmetnú

škodu.“

28. Ústavný súd uvádza, že umožňuje súdu, aby v rámci svojho uváženia

v medziach tohto zákonného ustanovenia nepriznal náhradu trov konania tomu účastníkovi,

ktorému inak patrí ich náhrada. Dôvodom na použitie uvedeného ustanovenia môžu byť len

okolnosti hodné osobitného zreteľa, ktoré neuvádza

ani exemplifikatívne, čo však neznamená, že tým vytvára priestor na voľnú úvahu súdu.

Pri skúmaní, či existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, treba prihliadnuť na osobné,

zárobkové, majetkové a iné pomery účastníkov, procesný postoj účastníkov,

a to na obidvoch stranách sporu, okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nárokov,

pritom hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania,

ktorá jej nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného

procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania (m. m. ).

29. Rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou

týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania.

Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia

všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by mohla

dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel

upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie

a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle. Tento

záver sa vzťahuje zvlášť na rozhodovanie podľa , použitie ktorého je výnimkou,

pretože iba v prípade, že všeobecný súd dospeje k záveru, že v okolnostiach danej veci

existujú dôvody osobitného zreteľa, nemusí náhradu trov konania priznať. Vymedzenie

obsahu tohto právneho pojmu je úlohou všeobecných súdov, a to vždy so zreteľom

na kontext v konkrétne posudzovanej veci. Vzhľadom na to ústavnému súdu neprináleží

posudzovať existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa na aplikáciu daného

ustanovenia, pretože ide o nezávislé diskrečné oprávnenie všeobecných súdov (m. m.

).

30. Skutočnosť, že sa sťažovateľka nestotožňuje s právnymi závermi krajského súdu

o neexistencii dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa , nemôže podľa názoru

ústavného súdu viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov

svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom

by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento pri aplikácii a interpretácii

príslušných ustanovení natoľko odchýlil od ich znenia, že by zásadne poprel ich účel

a význam. Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie krajského súdu takéto prvky

nevykazuje.

31. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že z obsahu napadnutého

uznesenia krajského súdu sa presvedčil, že krajský súd sa námietkami sťažovateľky

zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľka v súdnom konaní

dostala odpoveď na všetky podstatné otázky týkajúce sa jej námietok, krajský súd konal

v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia dotknutých právnych predpisov,

ktoré boli podstatné pre posúdenie veci, ústavne konformným spôsobom interpretoval

a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom

legitímne a právne akceptovateľné.

32. Ústavný súd preto konštatuje, že napadnutým uznesením krajského súdu nedošlo

k porušeniu sťažovateľkinho základného práva na súdnu ochranu podľa

ani k porušeniu jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto

ústavnú sťažnosť odmietol podľa pre zjavnú

neopodstatnenosť.

33. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. novembra 2019

Miroslav Duriš predseda senátu