Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 469/2019
PDF · 197.81 KB
No categories available
I. ÚS 469/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. novembra 2019
v senáte zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka
a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa
, , , zastúpeného Advokátskou
kanceláriou Ivan Syrový, s. r. o., Kadnárova 83, Bratislava, v mene ktorej koná advokát
JUDr. Ivan Syrový, PhD., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 10 Sžk 24/2018 z 28. februára 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
23. mája 2019 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľa ,
, (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 Sžk 24/2018 z 28. februára 2019 (ďalej len
„napadnutý rozsudok“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou
z 8. februára 2016 domáhal na Krajskom súde v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)
preskúmania rozhodnutia Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Banskej
Bystrici č. KRPZ-BB-V02-234-004/2015-PK zo 7. decembra 2015 a v spojitosti s ním
aj rozhodnutia Okresného riaditeľstva Policajného zboru Žiar nad Hronom č. ORPZ-ZH-
OPP-459-024/2015 z 29. septembra 2015 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“). Konanie
na krajskom súde bolo vedené pod sp. zn. 24 S 16/2016. Prvostupňové rozhodnutie
predstavovalo sťažovateľovo služobné hodnotenie príslušníka Policajného zboru
(ďalej len „služobné hodnotenie“) podľa § 27 ods. 6 písm. b) zákona č. 73/1998 Z. z.
o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru
väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru“).
3. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 24 S 16/2016 zo 14. júla 2016 (ďalej len „rozsudok
krajského súdu“) zamietol žalobu sťažovateľa v celom rozsahu. Rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť a stalo sa vykonateľným 14. septembra 2016.
4. Sťažovateľ podal v zákonnej lehote proti rozsudku krajského súdu kasačnú
sťažnosť, ktorú najvyšší súd napadnutým rozsudkom zamietol.
5. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti poukazuje na skutočnosť, že v kasačnej sťažnosti
okrem iného poukazoval aj na skutočnosť, že v súvislosti s jeho služobným hodnotením sú
v čase podania kasačnej sťažnosti vedené na krajskom súde konania sp. zn. 24 S 181/2015
a sp. zn. 24 S 180/2015, v rámci ktorých napádal zákonnosť dvoch disciplinárnych
rozhodnutí voči jeho osobe, pričom práve na týchto disciplinárnych rozhodnutiach stojí jeho
služobné hodnotenie. V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza: «Neskôr podaním označením ako
„doplnenie kasačnej sťažnosti“ zo dňa 5.3.2018 oznámil sťažovateľ ku konaniu o kasačnej
sťažnosti, že Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom 24S/7/2017 zo dňa 14.12.2017,
ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 25.1.2018, zrušil z dôvodu nezákonnosti druhostupňové
rozhodnutie pod č. ORPZ-ZH-V07-020/2015 zo dňa 18.11.2016 spolu s prvostupňovým
rozhodnutím - disciplinárny rozkaz č. 4 sťažovateľovho nadriadeného zo dňa 19.6.2015.
Okrem toho žalobca doplnil, že disciplinárne konanie začaté pod č. ORPZ-ZH-OPP-334-
001/2015 zo dňa 08. 06. 2015, ktoré bolo predmetom správneho konania na Krajskom súdu
v Banská Bystrica pod č. 24S/180/2015 a pod č. 24S/7/2017 bolo prvostupňovým
správnym orgánom v rámci jedného skutku zastavené pod č. ORPZ-ZH-VO-162-020/2018
zo dňa 04. 04. 2018 a v druhom skutku zrušené v rámci autoremedúrneho rozhodnutia
pod č. ORPZ-ZH- OPP-162-030/2018 zo dňa 04. 05. 2018 a zastavené pod č. ORPZ-ZH-
OPP-162-033/2018 zo dňa 16. 05. 2018. Toto disciplinárne rozhodnutie bolo podkladom
služobného hodnotenia sťažovateľa a bolo teda zrušené ako nezákonné a v konečnom
dôsledku bolo disciplinárne konanie aj zastavené v obidvoch skutkoch nakoľko služobný
úrad MV SR nepreukázal žalobcovi spáchanie disciplinárneho previnenia. V rámci
uvedeného mal sťažovateľ v konaní o kasačnej sťažnosti za to, že nezákonnosť
disciplinárneho opatrenia má presah do zákonnosti služobného hodnotenia, pričom na túto
skutočnosť upozorňoval v kasačnej sťažnosti vrátane upresnenia nových právnych
skutočností v doplnení kasačnej sťažnosti zo dňa 24. 05. 2018.»
6. Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd v napadnutom rozsudku nezaujal stanovisko
ku skutočnostiam, že disciplinárny rozkaz riaditeľa Okresného Policajného zboru
Žiar nad Hronom č. 4 z 19. júna 2015 (ďalej len „disciplinárny rozkaz“) bol krajským
súdom sp. zn. 24 S 7/2017 zrušený pre nezákonnosť, pričom tento disciplinárny rozkaz bol
čiastočne podkladom služobného hodnotenia sťažovateľa.
7. Sťažovateľ v závere ústavnej sťažnosti namieta, že najvyšší súd sa v napadnutom
rozsudku nezaoberal týmito zásadnými skutočnosťami, nezaujal k nim žiadne stanovisko
a predmetnou „právnou otázkou“ sa vôbec nezaoberal, čím porušil jeho základné právo
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru.
8. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje aby ústavný súd vo veci samej
nálezom rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa: , , bytom
, na riadne odôvodnenie rozhodnutia zaručené v čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces zaručené v čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu
SR v konaní so sp.zn. 10Sžk/24/2018 porušené bolo.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR
10Sžk/24/2018 zo dňa 28.2.2019 a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie
v sume 5.000,- €, ktoré je Najvyšší súd SR povinný vyplatiť sťažovateľovi do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania v plnom rozsahu.“
9. V súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej
republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1
(ďalej len „rozvrh práce“) bola vec 17. októbra 2019 pridelená sudcovi spravodajcovi
Milošovi Maďarovi a v zmysle čl. II bodu 3 písm. a) rozvrhu práce bola prejednaná v prvom
senáte ústavného súdu v zložení Jana Baricová – predsedníčka senátu, Rastislav Kaššák
a Miloš Maďar.
II.
Relevantná právna úprava
10. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
11. Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
13. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
14. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
16. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
17. Podľa § 438 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) kasačnou sťažnosťou možno napadnúť právoplatné
rozhodnutie krajského súdu.
18. Podľa § 454 SSP na rozhodnutie kasačného súdu je rozhodujúci stav v čase
právoplatnosti napadnutého rozhodnutia krajského súdu.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
19. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľa spočíva v námietke, že najvyšší súd
v napadnutom rozsudku nezaujal žiadne stanovisko k podstatnej argumentácii
sťažovateľa majúcej zásadný vplyv na celé konanie, a to nielen na administratívne,
ale aj na „správno-súdne“, v dôsledku čoho najvyšší súd napadnutým rozsudkom porušil
sťažovateľovo základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
20. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že odôvodnenie
rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania v rozhodovacej činnosti
ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho rezultuje pomerne bohatá
judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V odôvodnení
rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne
a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“)
pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa
zakladajú (García Ruiz c. Španielsko z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje,
aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď
práve na tento argument (Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko
z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať
sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou,
že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, II. ÚS 410/06).
21. Otázku, či všeobecný súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie
vyplývajúcu z čl. 6 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného
prípadu (Ruiz Torija v. Spain. séria A, 1994, č. 303-A, s. 12, bod 29). Podstatnou
požiadavkou na súdne rozhodnutie súladné s čl. 6 ods. 1 dohovoru je, aby súd riadne
odôvodnil argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci (Case of Hiro Balani, séria A,
1994, č. 303-B; zhodne Georgiadis v. Greece, rozsudok z 29. 5. 1997. Rep. 1997-III,
fasc. 38). „Účelom odôvodneného rozhodnutia je dať stranám najavo, že boli vypočuté.“
(Case of Suominen v. Finland, bod 37) „Jednou z požiadaviek čl. 6 dohovoru
na vnútroštátne súdy je, aby sa zaoberali najdôležitejšími argumentmi vznesenými
účastníkmi konania a aby uviedli dôvody na prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov.
Hoci rozsah, v ktorom sú súdy povinné uviesť dôvody, sa môže meniť v závislosti
od okolností prípadu, opomenutie zaoberať sa podstatnými argumentmi alebo zjavne
svojvoľné (arbitrárne) zaoberanie sa takými argumentmi je nezlučiteľné s ideou
spravodlivého procesu.“ (Vetrenko v. Moldova, rozsudok z 18. 5. 2010 k sťažnosti
č. 36552/02).
22. Uvedené východiská bol povinný dodržať pri rozhodovaní o kasačnej sťažnosti
sťažovateľa aj najvyšší súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného
prerokovania ústavnej sťažnosti posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej
miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe
formulovať záver, či ústavná sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.
23. Ústavný súd po oboznámení sa s napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
konštatuje, že najvyšší súd v napadnutom rozsudku tak, ako to tvrdí sťažovateľ, nezaujal
žiadne stanovisko ku skutočnosti, ktorú sťažovateľ uviedol v doplnení kasačnej sťažnosti
z 5. marca 2018, a to, že krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 24 S 7/2017
rozsudkom zo 14. decembra 2017, ktorý nadobudol právoplatnosť 25. januára 2018,
zrušil rozhodnutie Okresného riaditeľstva Policajného zboru Žiar nad Hronom č. ORPZ-
ZH-VO7-020/2015-PK z 18. novembra 2016 a disciplinárny rozkaz riaditeľa Okresného
Policajného zboru Žiar nad Hronom č. 4 z 19. júna 2015 (ktoré tvorili čiastočný základ
sťažovateľovho služobného hodnotenia, pozn.) a vec vrátil prvostupňovému orgánu
na ďalšie konanie.
24. Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné uviesť, že podľa § 135 SSP
na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia
orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy. Správny
súdny poriadok pri preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy neviaže
stav rozhodovania orgánu verejnej správy iba na stav skutkový (ako to bolo podľa § 250i
ods. 1 veta prvá OSP). Správny súd tak zásadne pri preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia
orgánu verejnej správy vychádza nielen zo skutkového stavu, ale aj z právneho stavu, ktorý
tu bol v čase rozhodovania orgánu verejnej správy (právoplatnosti rozhodnutia a vydania
opatrení) (BARICOVÁ, J., FEČÍK, M., ŠTEVČEK, M., a kol. Správny súdny poriadok.
Komentár. Bratislava : C. H. Beck, 2018, s. 702-705, ISBN 978-80-7400-678-4.).
25. Kasačná sťažnosť je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorým je možné
napadnúť právoplatné rozhodnutie krajského súdu vydané v správnom súdnictve.
Podľa § 454 SSP na rozhodnutie kasačného súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti
rozsudku krajského súdu.
26. V zmysle uvedeného nemožno skutočnosti, ktoré nastali po právoplatnosti
rozsudku krajského súdu považovať za podstatné okolnosti, s ktorými sa mal najvyšší súd
povinnosť vysporiadavať, keďže tento vychádzal zo stavu v čase právoplatnosti rozsudku
krajského súdu. V danej veci teda nejde o posúdenie „iného právneho názoru“, ktorý by
mal najvyšší súd k danej skutočnosti zaujať, tak ako to mylne vyvodzuje sťažovateľ.
27. Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že tak ako to vyplýva
z ústavnej sťažnosti a jej príloh, sťažovateľ využil po rozhodnutí krajského súdu vo veci
vedenej pod sp. zn. 24 S 7/2017 inštitút obnovy konania podľa zákona o štátnej službe
Policajného zboru. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Policajného zboru
v rozhodnutí č. PPZ-KA1-221-008/2018-Pk z 30. novembra 2018 (ďalej len „rozhodnutie
ministerstva vnútra“), ktorým potvrdilo rozhodnutie riaditeľa Krajského riaditeľstva
Policajného zboru v Banskej Bystrici č. KRPZ-BB-VO2-3-002/2018-PK z 11. júna 2018
o zamietnutí návrhu na obnovu konania, uviedlo, že pristúpilo aj k posúdeniu, či ide o nové
skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mohli mať podstatný vplyv na rozhodnutie. V tomto
kontexte sa na s. 8 rozhodnutia ministerstva vnútra uvádza: „... je namieste skonštatovať,
že kritické disciplinárne previnenie nebolo jediným dôvodom na prijatie záveru uvedeného
služobného hodnotenia. Vlastný záver služobného hodnotenia vyplýval z komplexného
hodnotenia všetkých kritérií, ktoré sú taxatívne vymedzené v ustanovení § 27 ods. 2 zákona
a preto namietaná skutočnosť (zrušenie disciplinárneho rozkazu riaditeľa OPP OR PZ
v Žiari nad Hronom č. 4 zo dňa 19.06.2015) sama osebe (v prípade pripustenia jej
existencie v rozhodnom čase) nemohla mať podstatný vplyv na rozhodnutie.“
28. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že nezistil žiadnu príčinnú
súvislosť medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a právom sťažovateľa na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, a preto ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom
súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
29. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími
návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho ústavnej sťažnosti nezaoberal, keďže
rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody
podľa ústavy, alebo ľudského práva alebo základnej slobody podľa kvalifikovanej
medzinárodnej zmluvy, k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. novembra 2019
Jana Baricová
predsedníčka senátu