Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 365/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. novembra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára

a Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej

spoločnosti MAKS-D, s. r. o., M. R. Štefánika 1, Nováky, IČO 36 332 534, právne

zastúpenej Advokátskou kanceláriou NIŽNÍK & Partners, s. r. o., Žižkova 4E, Košice,

v mene ktorej koná advokát JUDr. Roman Nižník, vo veci namietaného porušenia

základného práva podľa rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 11. septembra 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti MAKS-D, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

28. októbra 2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti MAKS-D, s. r. o.,

M. R. Štefánika 1, Nováky, IČO 36 332 534 (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa

(ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 11. septembra 2019 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že najvyšší súd napadnutým rozsudkom

zamietol kasačnú sťažnosť proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský

súd“) č. k. -62 zo 16. mája 2018, ktorým krajský súd zamietol žalobu, ktorou sa

sťažovateľka ako žalobca domáhala preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia

Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej aj „žalovaný“ alebo „finančné

riaditeľstvo“) č. 102528039/2017 zo 7. decembra 2017, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie

správcu dane č. 101957602/2017 z 13. septembra 2017. Prvostupňovým rozhodnutím bol

sťažovateľke určený rozdiel v sume nadmerného odpočtu vo výške 39 376,99 eur na dani

z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2016 znížením nadmerného odpočtu zo sumy

222 990,96 eur na sumu 183 613,87 eur.

Správne orgány pri svojom rozhodovaní vychádzali zo zistenia, že v kontrolovanom

období si sťažovateľka okrem iného uplatnila právo na odpočítanie dane za prenájom

reklamnej plochy na pretekoch Fusion Cup Bankov a Moris Cup Košice na závodných

autách Mitsubishi Lancer Evo 9, KE SI 18 a Peugeot 206, KE S079, ktoré mala dodať

spoločnosť R5+ s. r. o., Košice. Správne orgány dospeli k záveru, že neboli splnené

podmienky pre uplatnenie práva na odpočítanie dane z prijatých dodávok, keď vykonaným

dokazovaním dospeli k záveru, že sťažovateľka nepreukázala, že plnenie bolo poskytnuté

dodávateľom uvedeným na faktúre, a súčasne dospeli k záveru, že v predmetnej veci ide

v skutočnosti o sponzoring, a nie o prenájom reklamných plôch, resp. reklamu,

tak ako v sporných obchodoch deklarovala sťažovateľka.

2.1 Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi

kasačnej sťažnosti proti napadnutému rozsudku Krajského súdu v Trenčíne

a po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu, nezistil žiaden dôvod na to, aby sa

odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverom obsiahnutých

v odôvodnení napadnutého rozsudku.

Kasačný súd konštatuje, že správca dane vykonal v rámci daňovej kontroly

a vyrubovacieho konania rozsiahle dokazovanie, ktoré bolo zamerané na preukázanie

reálneho dodania služieb, ktorým mal byť prenájom reklamnej plochy u dodávateľa

sťažovateľa, spoločnosť R5+ s.r.o. a či následné dodanie služieb napĺňalo skutkový stav

skutočného obsahu právneho úkonu podľa ust. § 3 ods. 6 daňového poriadku v nadväznosti

na vznik daňovej povinnosti podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH.

Z obsahu administratívneho spisu vyplynuli zistenia, že spoločnosť MM Rally team

s.r.o. nevykonávala reklamnú činnosť, len prenajímala automobily na účasť na pretekoch

a zároveň zabezpečovala ich pripravenosť na tieto podujatia. Z vyjadrení konateľa

spoločnosti R5+ s.r.o. a spoločnosti MM Rally team s.r.o. možno konštatovať, že reálne

nebolo preukázané uskutočnenie fakturovaných reklamných činností. Správca dane

posudzoval dodanie služby u odberateľa, pričom výsledkom jeho šetrení boli skutočnosti,

že spoločnosti R5+ s.r.o. a MM Rally team s.r.o. sú personálne prepojené, a to osobou

, ktorý je v uvedených spoločnostiach jediný konateľ a spoločnosti

MM Rally team s.r.o. je spoločníkom. Z vykonaného dokazovania správcom dane vyplýva,

že tvrdenia sťažovateľa sú v rozpore so zisteniami správcu dane. Spoločnosť R5+ s. r. o.

predmetné reklamné služby reálne nevykonala.

Kasačný súd sa v danom prípade stotožnil s právnym názorom žalovaného, že

dôkazná povinnosť je na strane daňového subjektu, ktorý je povinný v daňovom konaní

preukazovať rozhodujúce skutočnosti. Takouto skutočnosťou pri uplatnení odpočtu DPH je

aj fakt, že príslušný zdaniteľný obchod zrealizoval konkrétny platiteľ, t.j. v predmetnej veci

dodávateľ reklamnej plochy, a to umiestnenie reklamy objednávateľa v zmysle zmluvy

o zabezpečení reklamy zo dňa 20.02.2016, ktorý mal aj vyhotoviť dodávateľskú faktúru.

V zmysle zákona o DPH je predloženie dokladov len jednou z hmotnoprávnych

podmienok na uznanie odpočítania dane. Sťažovateľ v daňovej kontrole predložil iba

formálne doklady o zdaniteľnom obchode s dodávateľom R5+ s.r.o., pričom z výsledkov

dokazovania vyplynulo, že uvedený dodávateľ R5+ s.r.o. a jeho subdodávateľ MM Rally

team s.r.o. neuskutočnili fakturované zdaniteľné plnenia tak ako bolo deklarované

na dodávateľskej faktúre č. 2016025 zo dňa 13.05.2016 od dodávateľa R5+ s.r.o.

Preskúmaním veci kasačný súd zistil, že v uvedenom prípade išlo v skutočnosti

o poskytnutie sponzorského príspevku na podporu automobilového športu, ktorým platiteľ

finančne podporil R5+ s.r.o. na preteku uvedeného vo faktúre 2016025. Keďže platiteľ

nepreukázal ako a či použil predmetné plnenie na svoje dodávky tovaru a služieb ako

platiteľ, nebola, podľa názoru kasačného súdu, splnená jedna z podmienok na odpočítanie

dane, uvedená vo vyššie citovanom ust. § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH...

Kasačný súd konštatuje, že v danom prípade nebol osvedčený ekonomický cieľ

reklamnej činnosti uplatniť produkty na trhu, a teda ide o absenciu pridanej hodnoty z takto

vyvíjanej činnosti na jeho dodávkach tovarov a služieb. Reklama musí vo svojej forme

a obsahu predstavovať ekonomickú protihodnotu, ktorú daňový subjekt využije na svoje

dodávky tovarov a služieb. Jej existencia sa preto musí prejaviť ako ekonomický prínos

na preukázanie čoho je dôkazné bremeno na strane žalobcu (sťažovateľa).

Reklama je forma platenej neosobnej komunikácie, jej cieľom je informovanie

spotrebiteľov a ovplyvnenie ich správania, s cieľom uplatniť svoje produkty na trhu.

Čiže reklama je činnosť orientovaná v zásade na spotrebiteľa, príp. odberateľa

daného produktu. Účinok reklamy je v zásade prezumovaný, ak v prostredí, v ktorom sa

reklama uskutočňuje je spôsobilá vyvolať asociáciu s určitými službami alebo tovarom.

Sťažovateľ si z množstva reklamných nástrojov vybral taký, u ktorého nebol osvedčený cieľ

uplatniť produkty na trhu.

Súčasne je potrebné poukázať na to, že náklady na vynaloženú reklamu by sa mali

vracať v podobe primeraného zisku. Pokiaľ takáto súvislosť absentuje, naznačuje to skôr

o existencii sponzoringu, u ktorého prevláda hospodársky cieľ podpory sponzorovanej

aktivity.

Na rozdiel od toho, u sponzoringu sa neprejavuje ekonomický prínos na strane

poskytovateľa sponzorského príspevku, pretože cieľ je odlišný. Sponzoring spojený

s prezentáciou obchodného mena podnikateľa možno uskutočňovať iba za splnenia

podmienok podľa ust. o športe.

V priebehu daňového konania sťažovateľ hospodársky cieľ nepreukázal, a teda

ekonomická súvislosť medzi týmto typom reklamy a jej prínosom pre podnikateľa zostala

neobjasnená.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že predloženými dokladmi sťažovateľ

nepreukázal právo na odpočet DPH v zmysle ust. § 49 zákona o DPH.

Kasačný súd konštatoval, že námietky uvedené v kasačnej sťažnosti je možné

vyhodnotiť ako neopodstatnené, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť

rozhodnutia.

Skutočnosti, ktorými sťažovateľ v kasačnej sťažnosti spochybňuje predmetné

rozhodnutie krajského súdu boli totožné s námietkami, ktoré už sťažovateľ namietal

v administratívnom konaní ako aj v konaní pred správnym súdom a s ktorými sa krajský súd

náležíte vysporiadal. Kasačný súd zistil, že kasačná sťažnosť neobsahuje žiadne právne

relevantné tvrdenia a dôkazy, ktoré by mohli ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého

rozsudku krajského súdu, preto kasačnú sťažnosť podľa ako nedôvodnú

zamietol.“

3. Podľa sťažovateľky bolo porušené jej právo na súdnu alebo inú ochranu zo strany

najvyššieho súdu z dôvodu riadne neodôvodneného súdneho rozhodnutia.

Podľa presvedčenia sťažovateľky najvyšší súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku

len stotožnil s právnym názorom a právnymi argumentmi obsiahnutými v rozhodnutiach

z predchádzajúcich konaní, pričom riadne neodôvodnil svoj právny názor.

3.1 Sťažovateľka uvádza, že najvyšší súd sa nedostatočne zaoberal otázkou právneho

posúdenia obchodu ako reklamy a rovnako nedostatočne sa vysporiadal s argumentmi

sťažovateľky.

3.2 Sťažovateľka ďalej dôvodí, že extenzívny výklad podmienok pojmu reklama

zo strany najvyššieho súdu sa taktiež prieči nálezu ústavného súdu sp. zn. ,

v ktorom bolo podľa sťažovateľky judikované, že ani záujem štátu na realizácii príjmovej

stránky štátneho rozpočtu nemôže byť a ani nie je nadradený dodržiavaniu a rešpektovaniu

práv, ktoré zákony priznávajú daňovým subjektom. Podmienka tzv. ekonomického cieľa

a ekonomickej súvislosti medzi zdaniteľným plnením a dodávkou tovarov a služieb, ktorú

uvádza najvyšší súd v napadnutom rozsudku, nemá podľa názoru sťažovateľky žiadnu

zákonnú oporu a takýto postup súdu nie je riadne a náležite odôvodnený.

3.3 Najvyšší súd sa podľa mienky sťažovateľky taktiež vôbec nevysporiadal

s rozhodnutiami súdov v obdobných veciach, ktorými argumentovala sťažovateľka svoj

právny názor, a preto napadnutý rozsudok najvyššieho súdu považuje za arbitrárny.

Napadnutý rozsudok sťažovateľka nepovažuje za riadne odôvodnený tak, aby spĺňal naň

kladené atribúty stanovené judikatúrou ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské

práva, čím sa podľa presvedčenia sťažovateľky narúša jej právo na súdnu alebo inú právnu

ochranu.

4. Sťažovateľka navrhla vydať tento nález:

„... sťažovateľ navrhuje Ústavnému súdu Slovenskej republiky, aby rozhodnutie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. zo dňa 11.09.2019 zrušil,

pretože nie je riadne odôvodnené a vrátil mu vec na ďalšie konanie.“

II.

Relevantná právna úprava

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky

a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom

prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

6. Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že sťažovateľka sa v petite ústavnej

sťažnosti nedomáha vyslovenia porušenia niektorého z ústavných práv napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu. Z obsahu sťažnosti však vyplýva, že sťažovateľka namieta

porušenie napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu. Ústavný súd tak

pristupujúc k ústavnej sťažnosti z hľadiska materiálneho poňatia ochrany základných práv

a slobôd preskúmal a prerokoval ústavnú sťažnosť bez toho, aby vyzval sťažovateľku

na odstránenie opísaného nedostatku, a to aj z dôvodu, že sťažnosť je potrebné odmietnuť

pre jej zjavnú neopodstatnenosť z týchto dôvodov.

Všeobecne k daňovému konaniu

7. V daňovom konaní sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov

a správca dane je povinný riadne zistiť skutkový stav veci a preveriť skutkové tvrdenia

uvádzané daňovým subjektom, prípadne odstrániť procesné pochybenia, ktoré vykonal

správca dane počas daňovej kontroly. Daňové konanie je svojou povahou správnym

konaním a vzťahujú sa naň zásady činnosti orgánov verejnej správy, ale je možné

identifikovať aj jednotlivé procesné zásady daňového konania (porov. Vernarský, M.

Procesné zásady daňového konania. Košice : Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach,

2009. s. 11, 24 ‒ 25 anasl.).

7.1 Daňové konanie ovláda zásada objektívnej pravdy, avšak je na správcovi dane

vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom

dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery

vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím

na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už správca dane získal v rámci správy

daní a v priebehu konania.

7.2 Povinnosťou správneho orgánu v prvostupňovom správnom konaní, ako aj

v odvolacom konaní je dať odpoveď na ťažiskové argumenty účastníka konania v tom

smere, že v odôvodnení rozhodnutia uvedie, ako sa s jednotlivými argumentmi a tvrdeniami

účastníka vysporiadal.

7.3 Za relevantné námietky je potrebné považovať všetky námietky účastníka

daňového konania, ak sú argumentačne podložené jeho tvrdením, opierajúcim sa o zákonné

ustanovenia, alebo v nich poukazuje na skutkové súvislosti, z ktorých si vytvoril svoj

právny záver (porov. v tomto smere rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. mája 2013, s ktorého závermi smerujúcimi k problematike argumentácie účastníka

daňového konania sa ústavný súd stotožňuje).

Všeobecne k dôkaznému bremenu v daňovom konaní

8. Podľa o správe daní (daňový poriadok)

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový

poriadok“) daňového poriadku daňový subjekt preukazuje

a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je

povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať

podľa osobitných predpisov,

b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu

daňovej kontroly alebo daňového konania,

c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

8.1 Ústavný súd prvotne poznamenáva, že citované ustanovenie § 24 ods. 1

daňového poriadku upravuje otázku dokazovania v rámci správy daní vykonávanej

správcom dane. V procese dokazovania podľa daňového poriadku sa nerozlišuje, či správca

daní vykonal úkon z úradnej povinnosti alebo na základe návrhu (§ 3 ods. 5 daňového

poriadku). Proces dokazovania súvisí so základnou zásadou správy daní, podľa ktorej

správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky

dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo

najavo (§ 3 ods. 3 daňového poriadku).

8.2 K dôkaznému bremenu v daňovom konaní existuje bohatá tuzemská aj

zahraničná judikatúra, ako aj odborná spisba (k tomu pozri Kobík, J. – Šperl, J. Dokazování

v daňovém řízení. 2. Přepracované vydání. Praha : ASPI, 2005. 184 s.; Sochorová, V.

Specifika dokazování v daňovém řízení. Praha : C. H. Beck, 2013. 208 s.; všeobecne

k daňovému konaniu pozri Baxa, J. et al. Daňový řad. Komentář. I. a II. díl. Praha : Wolters

Kluwer, 2011. 1793 s.; Kubincová, S. Daňový poriadok. Praha : C. H. Beck, 2015. 750 s.).

8.3 Ústavný súd v uznesení sp. zn. z 2. decembra 2015 právnou

vetou (uznesenie publikované v Zbierke nálezov a uznesení ústavného súdu pod č. 72/2015)

vyslovil, že „prelievanie dôkazného bremena v daňovom konaní nie je samo osebe

porušením základného práva daňového subjektu na inú právnu ochranu“. Inými slovami,

aj daňový subjekt nesie v daňovom konaní dôkazné bremeno.

8.4 Najvyšší správny súd Českej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“),

na ktorý je vhodné v tomto momente poukázať, k problematike v rozsudku sp. zn.

z 27. januára 2012 uviedol: „Nejvyšší správní soud se k otázce rozložení

důkazního břemene v daňovém řízení již opakovaně vyjádřil. Ustáleně přitom judikuje, že

daňové řízení je postaveno na zásadě, že každý daňový subjekt má povinnost sám daň

přiznat, nese tedy břemeno tvrzení, ale také povinnost toto své tvrzení doložit, tj. nese

i břemeno důkazní. Daňový subjekt má povinnost prokazovat k výzvě správce daně jen ty

skutečnosti, které sám tvrdí (nález Ústavního soudu ze dne 24. 4. 1996, sp. zn. ,

všechna rozhodnutí tohoto soudu jsou dostupná na http://nalus.usoud.cz). Svá tvrzení

prokazuje především svým účetnictvím a jinými povinnými evidencemi a záznamy

(např. rozsudky Nejvyššího správního soudu ze dne 30. 1. 2008, čj. -119,

č. 1572/2008 Sb. NSS, ze dne 22. 10. 2008, čj. -86, ze dne 16. 7. 2009,

čj. -83, či ze dne 8. 7. 2010, čj. -124, všechna rozhodnutí tohoto

soudu jsou dostupná na www.nssoud.cz).

Existence účetních dokladů, tj. příjmových dokladů či faktur, byť formálně

bezvadných, sama o sobě zpravidla ještě neprokazuje, že se operace, která je jejich

předmětem, opravdu uskutečnila (rozsudky Nejvyššího správního soudu ze dne 28. 2. 2006,

čj. -99, ze dne 31. 12. 2008, čj. - 68). Správce daně proto

může vyjádřit důvodné pochybnosti o věrohodnosti, průkaznosti, správnosti či úplnosti

účetnictví a jiných povinných záznamů. V tomto ohledu správce daně podle § 31 odst. 8

písm. c) daňového řádu tíží důkazní břemeno, a to právě ve vztahu k prokázání důvodnosti

jeho pochyb. Správce daně není povinen prokázat, že údaje o určitém účetním případu jsou

v účetnictví daňového subjektu zaznamenány v rozporu se skutečností, je však povinen

prokázat, že o souladu účetnictví se skutečností existují vážné a důvodné pochyby. Správce

daně proto musí identifikovat konkrétní skutečnosti, na jejichž základě lze mít pochybnosti

o věrohodnosti, úplnosti, průkaznosti nebo správnosti účetnictví (srov. shora zmíněné

rozsudky čj. - 119, čj. - 86, čj. - 124, nález

Ústavního soudu ze dne 29. 10. 2002, sp. zn. ).

Pokud správce daně unese své důkazní břemeno ve vztahu k výše popsaným

skutečnostem, je opět na daňovém subjektu, aby prokázal pravdivost svých tvrzení

a průkaznost, věrohodnost a správnost účetnictví ve vztahu k předmětnému obchodnímu

případu, popř. aby svá tvrzení korigoval. Daňový subjekt přitom tyto skutečnosti prokazuje

zpravidla jinými důkazními prostředky než vlastním účetnictvím.“

8.5 Obdobné (až totožné) závery najvyšší správny súd formuloval aj v rozsudku

sp. zn. z 30. marca 2010 alebo v rozsudku sp. zn.

zo 14. júna 2012 (porov. aj v nich citovanú prejudikatúru).

8.6 Výlučne pre akademické účely a účely právnej komparatistiky je možné

poukázať aj na prax z oblasti daňového práva uplatňovanú v Spolkovej republike Nemecko

a odkázať na rozhodnutie Spolkového finančného súdu (Der Bundesfinanzhof)

sp. zn. V R 48/04 z 19. apríla 2007, v ktorom vyslovil prelievanie dôkazného bremena

v daňovom konaní týkajúcom sa DPH v tom zmysle, že daňový subjekt je povinný v rámci

svojej povinnosti kooperácie preukázať dôveryhodnosť predkladaných dôkazov (pozri

bod 65 uvedeného rozhodnutia; rozhodnutie dostupné na http://www.bundesfinanzhof.de/).

8.7 S rovnakou pohnútkou ako v predchádzajúcom bode možno poukázať aj na prax

z oblasti daňového práva uplatňovanú v právnej kultúre common law a ako príklad uviesť

rozhodnutie Najvyššieho súdu Kanady vo veci Anderson Logging Co. v. The King, [1925]

SCR 45, kde Najvyšší súd Kanady prvýkrát determinoval otázku dôkazného bremena

na strane daňového subjektu v daňovom (odvolacom) konaní (pozri stranu 50 citovaného

rozhodnutia dostupného na http://scc-csc.lexum.com/scc-csc/en/nav.do; k tomu porov.

aj Innes, W. – Moorthy, H. Onus of Proof and Misterial Assumptions : The Role and

Evolution of Burden of Proof in Income Tax Appeals. In: Canadian Tax Journal/Revue

Fiscale Canadienne. 1988, Vol. 46, No. 6. p. 1196).

8.8 V tomto smere je potrebné poukázať na čl. 246 smernice Rady 2006/112 ES

o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len „smernica“), ktorý ukladá

daňovému subjektu povinnosť zabezpečiť vierohodnosť pôvodu faktúry („Po celé obdobie

uchovávania faktúr musí byť zaručená vierohodnosť ich pôvodu a neporušenosť ich obsahu,

ako aj ich čitateľnosť“), teda potvrdenie totožnosti dodávateľa, resp. poskytovateľa alebo

vyhotoviteľa faktúry. Tento článok smernice bol transponovaný do právneho poriadku § 71

o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej

len ,,zákon o DPH“), a tento má vplyv napríklad aj na odpočty DPH, ale aj na uvádzaný

skutkový stav (v čase rozhodovania daňového úradu bola uvedená povinnosť zabezpečiť

vierohodnosť faktúry upravená v § 71 ods. 3 zákona o DPH, pozn.).

8.9 Podľa § 71 ods. 1 písm. c) zákona o DPH (znenie platné a účinné ku dňu

rozhodovania daňového úradu) vierohodnosťou pôvodu faktúry sa rozumie potvrdenie

totožnosti dodávateľa tovaru alebo služby alebo osoby, ktorá v mene dodávateľa vyhotovila

faktúru.

Podľa § 71 ods. 3 zákona o DPH (znenie platné a účinné ku dňu rozhodovania

daňového úradu) zdaniteľná osoba je povinná zabezpečiť vierohodnosť pôvodu,

neporušenosť obsahu a čitateľnosť faktúry od jej vydania do konca obdobia na uchovávanie

faktúry. Ako spôsob zabezpečenia vierohodnosti pôvodu, neporušenosti obsahu

a čitateľnosti faktúry možno použiť

a) kontrolné mechanizmy podnikových procesov, ktoré spoľahlivo zabezpečia

priraditeľnosť faktúry k dokumentom súvisiacim s dodaním tovaru alebo služby,

b) zaručený elektronický podpis podľa osobitného predpisu alebo zákona platného

v inom členskom štáte upravujúceho použitie zaručeného elektronického podpisu,

c) elektronickú výmenu údajov, ak zmluva týkajúca sa tejto výmeny ustanoví

použitie postupov zabezpečujúcich vierohodnosť pôvodu a neporušenosť obsahu údajov,

d) iný spôsob zabezpečujúci vierohodnosť pôvodu a neporušenosť obsahu faktúry.

8.10 V neposlednom rade je možné poukázať na § 70 zákona o DPH, ktorý ukladá

(a rovnako ukladal aj v čase rozhodovania daňového úradu) platiteľovi dane povinnosť

viesť podrobné záznamy podľa jednotlivých zdaňovacích období o dodaných tovaroch

a službách a o prijatých tovaroch a službách, osobitne viesť záznamy o dodaní tovarov

a služieb do iného členského štátu, o nadobudnutí tovaru z iného členského štátu, o prijatí

služieb z iného členského štátu a o dovoze tovaru. V záznamoch sa uvádzajú údaje

rozhodujúce pre správne určenie dane. Inak povedané, zákon o DPH ukladá daňovému

subjektu povinnosť viesť záznamy o tovare a službách a v rámci daňovej kontroly

je povinný aj na ich základe preukázať pôvod a spôsob nadobudnutia tovaru a služby.

K námietkam sťažovateľky o arbitrárnosti napadnutého rozsudku

9. Z rozhodnutí správnych orgánov vyplýva, že správne orgány pri svojom

rozhodovaní vychádzali zo zistenia, že v kontrolovanom období si sťažovateľka okrem

iného uplatnila právo na odpočítanie dane za prenájom reklamnej plochy na pretekoch

Fusion Cup Bankov a Moris Cup Košice na závodných autách Mitsubishi Lancer Evo 9,

KE SI 18 a Peugeot 206, KE S079, ktoré mala dodať spoločnosť R5+ s. r. o., Košice.

Správne orgány dospeli k záveru, že neboli splnené podmienky pre uplatnenie práva

na odpočítanie dane z prijatých dodávok, keď vykonaným dokazovaním dospeli k záveru,

že sťažovateľka nepreukázala, že plnenie bolo poskytnuté dodávateľom uvedeným

na faktúre, a súčasne dospeli k záveru, že v predmetnej veci ide v skutočnosti o sponzoring,

a nie o prenájom reklamných plôch, resp. reklamu, tak ako v sporných obchodoch

deklarovala sťažovateľka.

9.1 Na uvedené odôvodnenie rozhodnutí a vysporiadanie sa správnych orgánov

s námietkami sťažovateľky poukázal v napadnutom rozsudku aj najvyšší súd,

pričom najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku reagoval, že sťažovateľka

v daňovej kontrole predložila iba formálne doklady o zdaniteľnom obchode s dodávateľom

R5+ s. r. o., pričom z výsledkov dokazovania vyplynulo, že uvedený dodávateľ R5+ s. r. o.

a jeho subdodávateľ MM Rally team s. r. o. neuskutočnili fakturované zdaniteľné plnenia,

tak ako bolo deklarované na dodávateľskej faktúre č. 2016025 z 13. mája 2016

od dodávateľa R5+ s. r. o. Najvyšší súd konštatoval, že v danom prípade nebol osvedčený

ekonomický cieľ reklamnej činnosti uplatniť produkty na trhu, a teda išlo o absenciu

pridanej hodnoty z takto vyvíjanej činnosti na jeho dodávkach tovarov a služieb. Kasačný

súd konštatoval, že v danom prípade nebol osvedčený ekonomický cieľ reklamnej činnosti

uplatniť produkty na trhu, a teda ide o absenciu pridanej hodnoty z takto vyvíjanej činnosti

na jeho dodávkach tovarov a služieb.

9.2 S ohľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu nemožno označiť za arbitrárny v tom smere, že by závery ním

formulované boli zjavne nelogické s ohľadom na zistený skutkový stav, ústavne

neudržateľné, rozporné s citovanou daňovou právnou úpravou alebo že by napadnutý

rozsudok nereflektoval ťažiskové skutočnosti dôležité pre riadne zistenie stavu veci

a rozhodnutie o odvolaní sťažovateľky alebo nezohľadnil tvrdenia sťažovateľky

o nevysporiadaní sa s jej námietkami v konaní pred krajským súdom alebo v správnom

konaní. Odôvodnenie napadnutého rozsudku a právny názor najvyššieho súdu ústavný súd

hodnotí ako ústavne aprobovateľné, logické a materiálne i formálne im nemožno vytknúť

nesúlad s princípmi základného práva podľa .

9.3 Najvyšší súd v napadnutom rozsudku k dôkaznému bremenu okrem iného

uviedol: „Kasačný súd sa v danom prípade stotožnil s právnym názorom žalovaného,

že dôkazná povinnosť je na strane daňového subjektu, ktorý je povinný v daňovom konaní

preukazovať rozhodujúce skutočnosti. Takouto skutočnosťou pri uplatnení odpočtu DPH

je aj fakt, že príslušný zdaniteľný obchod zrealizoval konkrétny platiteľ, t.j. v predmetnej

veci dodávateľ reklamnej plochy, a to umiestnenie reklamy objednávateľa v zmysle zmluvy

o zabezpečení reklamy zo dňa 20.02.2016, ktorý mal aj vyhotoviť dodávateľskú faktúru.

Keďže platiteľ nepreukázal ako a či použil predmetné plnenie na svoje dodávky tovaru

a služieb ako platiteľ, nebola, podľa názoru kasačného súdu, splnená jedna z podmienok

na odpočítanie dane, uvedená vo vyššie citovanom ust. § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH.“

9.4 Podľa ústavného súdu nemožno napadnutému rozsudku v tomto smere vytknúť

lakonickosť ani strohosť vo vzťahu k právnej problematike dokazovania (dôkazným

bremenom) v daňovom konaní v spojitosti s vecou sťažovateľky, keďže najvyšší súd

výstižne k tejto právnej otázke uviedol svoj právny názor, ktorý sa nedostáva do rozporu

s vyššie ústavným súdom akcentovaným posudzovaním dôkazného bremena v daňovom

konaní.

9.5 Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je aj z pohľadu popísaných záverov

ústavne udržateľný a neexistuje v tomto smere ústavne relevantný dôvod na vyslovenie

porušenia ústavných práv sťažovateľky po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie

konanie.

Záver

10. Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti nezistil

v postupe a v skutkových a právnych záveroch napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nič

ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo ich arbitrárnosti alebo ústavnej

neakceptovateľnosti, odmietol ústavnú sťažnosť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú z už uvedených dôvodov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. novembra 2019

Jana Laššáková

predsedníčka senátu