Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 494/2019
PDF · 161.21 KB
No categories available
I. ÚS 494/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. decembra 2019
zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša
Maďara (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa
, ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Ladislavom Törökom,
Šafárikova 8, Rožňava, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Dunajská Streda v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 T 189/2011 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
28. decembra 2018 doručená ústavná sťažnosť ,
, (ďalej len „sťažovateľ“),
vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Dunajská Streda
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 189/2011 (ďalej aj „napadnuté
konanie“).
2. Ústavná sťažnosť sťažovateľa bola pôvodne pridelená sudcovi spravodajcovi
Ladislavovi Oroszovi, ktorému funkčné obdobie sudcu ústavného súdu skončilo
16. februára 2019. V súlade s čl. X bodom 5 písm. b) Rozvrhu práce Ústavného súdu
Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku
č. 1 (ďalej len „rozvrh práce“) bola vec náhodným výberom pomocou technických
a programových prostriedkov 17. októbra 2019 pridelená sudcovi spravodajcovi Milošovi
Maďarovi a v zmysle čl. II bodu 3 písm. a) rozvrhu práce prerokovaná v prvom senáte
ústavného súdu v zložení uvedenom v záhlaví tohto uznesenia.
3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že rozsudkom
okresného súdu sp. zn. 1 T 189/2011 z 12. septembra 2012 bol obžalovaný
, , uznaný za vinného zo spáchania zločinu podvodu podľa
§ 221 ods. 1 a 3 písm. a) Trestného zákona. V ďalších výrokoch tohto rozhodnutia okresný
súd, okrem iného, podľa § 51 ods. 4 písm. c) Trestného poriadku uložil obžalovanému
povinnosť nahradiť v skúšobnej dobe poškodeným spôsobenú škodu a podľa § 287
ods. 1 Trestného poriadku zaviazal obžalovaného k náhrade škody pre poškodených
sťažovateľa a , celkovo v sume 50 808, 65 €. Rozsudok okresného súdu
z 12. septembra 2012 nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť 12. septembra 2013.
4. Uznesením sp. zn. 1 T 189/2011 z 13. augusta 2012 v spojení s doplňujúcim
uznesením zo 16. decembra 2014 (ďalej len „uznesenie z 13. augusta 2012“) okresný súd
podľa § 97 ods. 1 Trestného poriadku rozhodol, že sťažovateľovi vracia z účtu
obžalovaného vedeného v , sumu 13 991,35 €, a zároveň prikázal tejto
banke vykonať uvedený prevod z účtu obžalovaného na účet sťažovateľa v lehote 3 dní
odo dňa právoplatnosti tohto uznesenia. K vráteniu týchto finančných prostriedkov
sťažovateľovi do dňa podania ústavnej sťažnosti (28. decembra 2018) nedošlo.
5. Sťažovateľ podal okresnému súdu od roku 2014 osobne aj prostredníctvom
zvolených právnych zástupcov viacero žiadostí o vydanie zaistených peňažných
prostriedkov. Naposledy sa v predmetnej veci uskutočnilo 14. novembra 2018 verejné
zasadnutie, ktoré bolo na žiadosť odsúdeného odročené. Podaním z 21. novembra 2018
sťažovateľ požiadal okresný súd „o vydanie príkazu na zrušenie zaistenej sumy
a jej vydanie poškodenému – sťažovateľovi“.
6. Ďalším podaním z 23. novembra 2018 podal sťažnosť na prieťahy v predmetnom
konaní adresovanú predsedníčke okresného súdu, ktorá sťažovateľovi vo svojej odpovedi
z 20. decembra 2018 okrem iného oznámila, že zákonnému sudcovi nariadila „vykonať
vo veci všetky opatrenia smerujúce k tomu, aby došlo k uhradeniu opodstatnených nárokov
poškodeného“, a zároveň sa za vzniknuté prieťahy ospravedlnila. Napriek tomu okresný súd
v tejto veci i naďalej nevykonal žiadne opatrenia smerujúce k náprave svojho postupu.
7. Porušenie svojich základných práv sťažovateľ vidí v tom, že od vydania uznesenia
z 13. augusta 2012 až do dňa podania ústavnej sťažnosti okresný súd v predmetnej veci
nekoná. Postup okresného súdu sa podľa jeho názoru vyznačuje „totálnou aroganciou
a nečinnosťou, ako aj neefektívnou činnosťou“, v dôsledku čoho je predmetné konanie
poznačené prieťahmi a jeho celková dĺžka je neprimeraná.
8. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci
na ďalšie konanie vo veci samej nálezom rozhodol, že jeho základné právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie
jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 189/2011 porušené boli, prikáže okresnému súdu v tomto
konaní konať, prizná mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € a náhradu trov
konania v sume 456,34 €.
II.
Relevantná právna úprava
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. V súlade s čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch
ustanovených zákonom.
11. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
12. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.
V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania
začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali
do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
13. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.
14. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
15. Ústavný súd za podstatu tejto sťažnosti považoval namietané porušenia
sťažovateľovho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 189/2011. V rámci argumentácie
sťažovateľ poukazuje na nečinnosť okresného súdu po vydaní uznesenia
sp. zn. 1 T 189/2011 z 13. augusta 2012 v spojení s doplňujúcim uznesením
zo 16. decembra 2014, ktorým okresný súd podľa § 97 ods. 1 Trestného poriadku rozhodol,
že mu vracia z účtu obžalovaného vedeného v , sumu 13 991,35 €,
a zároveň prikázal tejto banke vykonať uvedený prevod z účtu obžalovaného na účet
sťažovateľa v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto uznesenia. Sťažovateľ dôvodí
uznesením z 13. augusta 2012 aj v súvislosti s preukázaním jeho nároku na náhradu škody,
resp. vrátenie veci, o ktorom má byť podľa neho v tomto konaní rozhodnuté. V závere
v rámci svojej argumentácie sťažovateľ poukázal taktiež na fakt, že k vráteniu požadovanej
sumy finančných prostriedkov sťažovateľovi do dňa podania ústavnej sťažnosti
(28. decembra 2018) nedošlo.
16. Podľa zistenia ústavného súdu uznesenie z 13. augusta 2012 bolo napadnuté
sťažnosťou oprávneného subjektu, a to spoločnosťou , . Krajský
súd v Trnave na základe podanej sťažnosti svojím uznesením č. k. 6 Tos 19/2015-289
z 26. marca 2015 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) zrušil uznesenie
z 13. augusta 2012. Zo spisového materiálu v predmetnej veci je zrejmé, že sťažovateľ
sa o existencii, ale i dôvodoch uznesenia krajského súdu musel dozvedieť najneskôr
z odpovede predsedníčky okresného súdu z 20. decembra 2018.
17. Z obsahu uznesenia krajského súdu, ktoré si ústavný súd v rámci svojej
rozhodovacej činnosti zabezpečil, vyplýva, že tento súd dospel k záveru, že suma
finančných prostriedkov nachádzajúcich sa na účte majiteľa (obžalovaného) je pohľadávkou
majiteľa účtu voči banke na vyplatenie uvedených finančných prostriedkov vedených
na účte za podmienok určených v zmluve o bežnom účte. Krajský súd ďalej poukázal
na skutočnosť, že uvedená suma finančných prostriedkov bola zaistená na základe príkazu
Okresnej prokuratúry Dunajská Streda z 21. júla 2009 a do vydania uznesenia krajského
súdu nebolo zaistenie peňažných prostriedkov podľa § 95 ods. 5 Trestného poriadku
zrušené. Predmetné finančné prostriedky teda podľa krajského súdu neboli ako vec
ani podľa § 89 odňaté a ani podľa § 92 prevzaté. V prípade finančných prostriedkov
nachádzajúcich sa na účte podľa krajského súdu nejde o vec v zmysle citovaných
ustanovení Trestného poriadku, ale o pohľadávku majiteľa účtu voči banke na vyplatenie
sumy finančných prostriedkov vedenej na účte za podmienok určených v zmysle zmluvy
o bežnom účte, ktorá sa spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka § 708 a nasl.
Z uvedeného dôvodu následne krajský súd uzavrel, že vzhľadom na to, že suma finančných
prostriedkov vedená na účte v banke nie je vecou v zmysle uvedených ustanovení Trestného
poriadku, nie je ani možné v zmysle § 97 ods. 1 Trestného poriadku rozhodnúť o ich
vrátení, a uznesenie z 13. augusta 2012 v zmysle § 194 Trestného poriadku zrušil.
18. Z uvedeného je zrejmé, že krajský súd svojím uznesením zrušil nezákonné
uznesenie z 13. augusta 2012, v ktorom okresný súd nesprávne vyložil pojem „právo
na vec“ použitý v § 97 Trestného poriadku, pod ktorým zákonodarca nemyslel nárok
na náhradu škody priznaný v trestnom konaní. Uvedený záver krajského súdu je v súlade
s dlhodobou ustálenou judikatúrou a ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie
Najvyššieho súdu Českej socialistickej republiky sp. zn. 7 To 32/1974 z 8. novembra 1974,
v ktorom tento súd uviedol, že vec, ktorá bola v trestnom konaní odňatá obvinenému a patrí
do jeho vlastníctva, nemožno automaticky vydať poškodenému podľa § 80 ods. 1 Trestného
poriadku (pozn. v súčasnosti § 97 ods. 1 Trestného poriadku) na uspokojenie priznaných
nárokov na náhradu škody. Nárok na náhradu škody, hoci bol poškodenému v trestnom
konaní priznaný, sa nepovažuje za uplatnenie práva na vec v zmysle § 80 ods. 1 Trestného
poriadku (v súčasnosti § 97 ods. 1 Trestného poriadku, pozn.). Poškodený si môže svoj
nárok na náhradu škody na tejto veci uplatniť len v občianskom súdnom konaní
(pozn. civilnom súdnom konaní, v súčasnosti v exekučnom konaní).
19. Z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľ ako poškodený v trestnom konaní môže
docieliť uspokojenie svojho nároku na náhradu škody, avšak nie postupom podľa § 97
Trestného poriadku, ale postupom podľa príslušných ustanovení Exekučného poriadku.
Vzhľadom na uvedené možno podľa ústavného súdu konštatovať, že medzi namietaným
porušením označených práv sťažovateľa, ku ktorému malo dôjsť v súvislosti s uspokojením
jeho nároku na náhradu škody a postupom okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 T 189/2011, v ktorom mu bol právoplatným rozsudkom priznaný nárok
na náhradu škody, avšak v ktorom v rámci zákonných možností nemôže dosiahnuť
uspokojenie jeho nároku na náhradu škody, neexistuje žiadna príčinná súvislosť.
20. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia
alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,
pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04,
II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
21. Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. decembra 2019
Jana Baricová
predsedníčka senátu