Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 381/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. decembra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára

a Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , , t. č. Ústav na výkon

trestu odňatia slobody , zastúpenej spoločnosťou JÁNSKÝ & PARTNERS

s. r. o., advokátska kancelária, Štúrova 13, Nitra, v mene ktorej koná advokát JUDr. Martin

Jánský, vo veci namietaného porušenia a Slovenskej

republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

2 Tdo V 5/2019 a jeho uznesením z 26. augusta 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

18. novembra 2019 elektronicky doručená ústavná sťažnosť ,

, , t. č. Ústav na výkon trestu odňatia slobody

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1

a (ďalej len „“) postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

2 Tdo V 5/2019 a jeho uznesením z 26. augusta 2019.

2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Špecializovaného trestného súdu,

pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný súd“) č. k. -1065

z 28. februára 2017 bola sťažovateľka ako obžalovaná uznaná vinnou zo spáchania obzvlášť

závažného zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1 a 4 písm. a) v spojení s § 14 ods. 1 a § 20

ods. 1 (v štádiu pokusu a v spolupáchateľstve) v jednočinnom súbehu

so zločinom falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery,

úradného znaku a úradnej značky podľa a a bol jej za to

uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov spolu s ochranným dohľadom, pričom

na výkon trestu bola zaradená do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym

stupňom stráženia.

3. Na hlavnom pojednávaní konanom 28. februára 2017 sťažovateľka urobila

vyhlásenie podľa , ktorým napriek nejasnej právnej

kvalifikácii nepoprela spáchanie skutku, ktorý jej bol obžalobou kladený za vinu.

4. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka, ale aj prokurátor sa vzdali práva podať

odvolanie, rozsudok sa stal právoplatným a vykonateľným dňom 1. marca 2017.

5. Proti rozsudku špecializovaného súdu podala sťažovateľka prostredníctvom

obhajcu dovolanie z dôvodu, že zásadným spôsobom bolo porušené jej právo na obhajobu,

čo zakladá dovolací dôvod podľa .

6. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 26. augusta 2019 bolo

dovolanie sťažovateľky podľa odmietnuté s poukazom

na prvej vety . Najvyšší súd dospel k záveru, že

sťažovateľka za daných okolností nie je osobou oprávnenou na podanie dovolania, keďže

nevyužila svoje zákonné právo podať riadny opravný prostriedok ako zákonnú podmienku

pre vznik práva podať dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok. Uznesenie bolo

doručené 17. septembra 2019.

7. Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd konal v rozpore s príslušnými

ustanoveniami , keď dospel k záveru o neprípustnosti jej dovolania.

Stalo sa tak na základe arbitrárnej úvahy.

8. Podľa ak obžalovaný na hlavnom pojednávaní

vyhlásil, že je vinný zo spáchania skutku alebo niektorého zo skutkov uvedených

v obžalobe alebo urobil vyhlásenie podľa odseku 4, súd v tomto rozsahu postupuje

primerane podľa § 333 ods. 3 písm. c), d), f), g) a h) a zároveň obžalovaného poučí, že

súdom prijaté vyhlásenie o vine, ako aj súdom prijaté vyhlásenie, že nepopiera spáchanie

skutku uvedeného v obžalobe, je neodvolateľné a v tomto rozsahu nenapadnuteľné

odvolaním ani dovolaním okrem dovolania podľa .

9. Podľa dovolanie možno podať, ak

zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.

10. Podľa oprávnené osoby okrem ministra

spravodlivosti môžu podať dovolanie len vtedy, ak využili svoje zákonné právo podať

riadny opravný prostriedok a o ňom bolo rozhodnuté. Obvinený a osoby uvedené v § 369

ods. 5 môžu podať dovolanie aj vtedy, ak riadny opravný prostriedok podal prokurátor

alebo poškodený a odvolací súd rozhodol v neprospech obvineného. Generálny prokurátor

môže podať dovolanie aj vtedy, ak riadny opravný prostriedok podal obvinený a odvolací

súd rozhodol v jeho prospech.

11. Zásada práva na obhajobu má medzi ostatnými zásadami trestného práva azda

najvýznamnejšie postavenie. Jej legislatívne vyjadrenie a reálne zabezpečenie svedčí

o stupni demokracie v trestnom procese toho-ktorého štátu. Táto zásada vyjadruje

požiadavku, aby v trestnom procese bola zaručená ochrana práv a záujmov osoby, proti

ktorej sa vedie trestné konanie. Zásada zabezpečenia práva na obhajobu je nevyhnutným

predpokladom úspešného výkonu súdnictva, ktorého významnou úlohou je ochrana práv

a zákonom chránených záujmov občanov. Zabezpečuje sa nielen v záujme osoby, proti

ktorej sa vedie trestné konanie, ale v záujme celej spoločnosti.

12. Záujem na dodržaní ústavného práva na obhajobu podľa je

tak zásadný, že zákonodarca napriek tomu, že obvinený urobí vyhlásenie, ktorým uzná

svoju vinu zo spáchania skutku, resp. jeho spáchanie nepoprie, je možné takéto rozhodnutie

napadnúť mimoriadnym opravným prostriedkom, o ktorom bude rozhodovať najvyšší súd.

13. Ako je zrejmé z už citovaných ustanovení, zmyslom právnej úpravy je najskôr

vyčerpanie riadnych opravných prostriedkov pred podaním tých mimoriadnych. To však

môže nepochybne platiť len v takom prípade, ak je využitie príslušných riadnych opravných

prostriedkov možné.

14. Napriek tomu, že z citovaných ustanovení [najmä § 257 ods. 5, resp. § 371 ods. 1

písm. c)] výslovne vyplýva sťažovateľke možnosť podania dovolania,

najvyšší súd odmietol jej dovolanie z dôvodu, že nepodala odvolanie proti rozsudku

špecializovaného súdu, hoci podmienkou na podanie dovolania z jej strany podľa

najvyššieho súdu je, aby prebehlo odvolacie konanie o rozsudku špecializovaného súdu.

15. Takýto prísne formálny gramatický výklad jednotlivých príslušných ustanovení je

však z pohľadu judikatúry ústavného súdu a vzhľadom na účel ustanovení § 257 ods. 5

a , ako aj na princípy a zásady trestného konania

nesprávny, neprípustný a protiústavný.

16. Predovšetkým je nutné konštatovať, že sťažovateľke právo podať riadny opravný

prostriedok ani nevzniklo, keď v ustanovení expressis verbis

uvádza, že rozhodnutie v rozsahu priznanej viny nie je napadnuteľné odvolaním ako

jediným riadnym opravným prostriedkom v trestnom konaní vedenom pred súdom.

Z uvedeného dôvodu nemožno sťažovateľke na jej ťarchu vytýkať, že nevyužila právo

na podanie odvolania, ak také právo nikdy nemala. V tomto zmysle potom nemožno

podmieňovať právo sťažovateľky podať dovolanie podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. c)

využitím zákonného práva podať odvolanie, ak takéto právo za daných

okolností sťažovateľke nevyplýva zo žiadnych ustanovení a ak

ustanovenie pre prípad, že obžalovaný na hlavnom

pojednávaní vyhlásil, že je vinný zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe alebo urobil

vyhlásenie podľa ustanovenia , podanie dovolania (hoci len

z obmedzeného dovolacieho dôvodu) výslovne predpokladá.

17. Zároveň na druhej strane z ustanovenia [práve

s poukazom na ustanovenie § 257 ods. 5, resp. § 371 ods. 1 písm. c)] nevyplýva, že by

sťažovateľka nemala byť oprávnenou osobou, keďže jej možnosť podať odvolanie Trestný

poriadok vylúčil, čo znamená, že sťažovateľka toto zákonné právo nikdy nemala a nemohla

ho teda ani nikdy využiť.

18. Ak najvyšší súd dospel k inému výkladu už spomenutých ustanovení, a to najmä

v ich kontexte a vzájomnej spojitosti, potom k tomu došlo nesprávnym gramatickým

a systematickým, no najmä reštriktívnym výkladom, ktorý je nepochybne v rozpore jednak

s účelom trestného konania, ale tiež s adekvátnym gramatickým, systematickým,

teleologickým a napokon aj logickým výkladom spomínaných ustanovení, ktoré nie sú pri

správnej a logickej aplikácii v akejkoľvek (ani zdanlivej) kolízii.

19. Namietaný nesprávny (najmä reštriktívny) výklad a postup najvyššieho súdu, t. j.

zúženie možnosti sťažovateľky brániť sa proti porušeniu jej práva na obhajobu zásadným

spôsobom, resp. domôcť sa, aby jej toto právo bolo riadne zaručené, je v konečnom

dôsledku obmedzujúcim výkladom a obmedzujúcou aplikáciou jej základného práva

na obhajobu podľa a práva na spravodlivý súdny proces podľa

ods. 1 .

20. Ak je pri kvalifikovanom zásahu do práv sťažovateľky zákonom garantovaná

možnosť podať dovolanie, nemôže byť toto zákonné právo (či zákonná možnosť) napokon

vyvrátené, resp. akokoľvek limitované formalistickou aplikáciou ustanovenia § 372 ods. 1

, z ktorého navyše žiadne takéto vylúčenie práva podať dovolanie

logicky [s poukazom na ustanovenie § 257 ods. 5 a § 371 ods. 1 písm. a) Trestného

poriadku] ani nevyplýva. Zrejmým účelom tohto ustanovenia je stanovenie podmienky

prípustnosti dovolania až po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov len v prípade, ak je

možné ich podať, nie teda v prípade, keď ich podanie možné nie je.

21. Sťažovateľka požaduje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„I. Základné právo Sťažovateľky na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces

podľa porušené bolo.

II. Základné právo Sťažovateľky na obhajobu podľa Slovenskej

republiky porušené bolo.

III. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. zo dňa

26.8.2019 sa zrušuje a vec sa vracia súdu na opätovné konanie.“

II.

Skutkový stav veci

22. Z rozsudku špecializovaného súdu č. k. -1065 z 28. februára 2017

vyplýva, že sťažovateľka bola uznaná vinnou spolupáchateľstvom pokusu obzvlášť

závažného zločinu podvodu podľa § 20, § 14 ods. 1 a § 221 ods. 1 a 4 písm. a)

v jednočinnom súbehu so zločinom falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej

pečate, úradnej uzávery, úradného znaku a úradnej značky podľa § 352 ods. 1 a 5 Trestného

zákona a bol jej za to uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov so zaradením

do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, pričom jej bol uložený aj

ochranný dohľad na jeden rok. Z poučenia uvedeného v závere vyplýva, že proti rozsudku

o vine nie je prípustné odvolanie ani dovolanie, okrem dovolania podľa § 371 ods. 1

písm. c) .

23. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 26. augusta 2019 vyplýva,

že ním podľa bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľky

proti rozsudku špecializovaného súdu sp. zn. z 28. februára 2017.

Podľa konštatovania najvyššieho súdu zo spisu vyplýva, že po prednese obžaloby

a po poučení podľa , , a urobila sťažovateľka

na hlavnom pojednávaní konanom 22. marca 2016 vyhlásenie, že spáchanie skutku

nepopiera, pričom na všetky relevantné otázky kladené jej v zmysle § 333 ods. 3 Trestného

poriadku odpovedala kladne. Po poučení sťažovateľky o neodvolateľnosti a dôsledkoch

vyhlásenia v zmysle , ako aj po súhlasných prejavoch

zúčastnených procesných strán špecializovaný súd podľa

vyhlásenie sťažovateľky v zmysle prijal. Zároveň

vyhlásil, že v rozsahu, v akom sa sťažovateľka priznala k spáchaniu skutku, dokazovanie

nevykoná a vykonajú sa len dôkazy súvisiace s výrokom o treste, náhrade škody

a ochrannom opatrení. Sťažovateľka bola na hlavnom pojednávaní, ako aj v písomnom

vyhotovení rozsudku poučená o možnosti podania dovolania proti výroku o vine, a to len

z dôvodu uvedeného v ustanovení .

Podľa názoru najvyššieho súdu napriek tomu, že sťažovateľka uplatnila dovolací

dôvod v zmysle poučenia, najvyšší súd v súlade s vlastnou judikatúrou dospel k záveru, že

sťažovateľka nie je osobou oprávnenou na podanie dovolania do výroku o vine (vo vzťahu

k výroku o treste by bola oprávnenou osobou, ak by sa nevzdala práva podať odvolanie

a bolo by o ňom, resp. o opravnom prostriedku prokurátora rozhodnuté).

Najvyšší súd pritom vychádzal z prvého odseku judikátu R 12/2017 uverejneného

v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 1/2017,

podľa ktorého: „Ustanovenie a ustanovenie

nemožno vykladať izolovanie, ale v súhrne s ďalšími ustanoveniami upravujúcimi postup

v konaní o dovolaní, a to ustanoveniami § 369 ods. 1 a ods. 2 a § 372 ods. 1 (veta prvá)

. V zmysle uvedeného, proti rozsudku, ktorý bol vyhlásený po prijatí

vyhlásenia obvineného o priznaní viny ( ) a proti rozsudku,

ktorým súd schválil dohodu o vine a treste ( ) dovolanie

môže podať len minister spravodlivosti, a to na podnet obvineného alebo na podnet inej

osoby (, , ).“

Sťažovateľka na hlavnom pojednávaní vyhlásila, že nepopiera spáchanie skutku.

Takéto vyhlásenie sa v zmysle ustanovenia považuje

na účely ďalšieho konania za priznanie viny, o čom bola sťažovateľka riadne poučená.

Následne vydaný rozsudok možno preto považovať za taký, ktorý bol vyhlásený po prijatí

vyhlásenia sťažovateľky o priznaní viny ( ). Na podanie

dovolania proti takémuto rozsudku je potom oprávnený len minister spravodlivosti, ktorý

koná na podnet obvineného, resp. iných osôb.

Podľa dovolanie z dôvodov uvedených v podá

minister spravodlivosti len na podnet. Podnet môže podať osoba, ktorej tento zákon

nepriznáva právo na podanie dovolania okrem osoby, ktorá nespĺňa podmienku dovolania

uvedenú v § 372 ods. 1.

Podľa proti právoplatnému rozhodnutiu súdu

druhého stupňa môže podať dovolanie z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 generálny

prokurátor proti ktorémukoľvek výroku a obvinený vo svoj prospech proti výroku, ktorý sa

ho priamo týka.

Podľa oprávnené osoby okrem ministra

spravodlivosti môžu podať dovolanie len vtedy, ak využili svoje zákonné právo podať

riadny opravný prostriedok a o ňom bolo rozhodnuté. Obvinený a osoby uvedené v § 369

ods. 5 môžu podať dovolanie aj vtedy, ak riadny opravný prostriedok podal prokurátor

alebo poškodený a odvolací súd rozhodol v neprospech obvineného. Generálny prokurátor

môže podať dovolanie aj vtedy, ak riadny opravný prostriedok podal obvinený a odvolací

súd rozhodol v jeho prospech.

Z citovaných ustanovení vyplýva, že obvinený (ako aj prokurátor) by mohol podať

dovolanie len proti právoplatnému rozhodnutiu súdu druhého stupňa. Výrok o vine

rozsudku vyhláseného po prijatí vyhlásenia o vine však nepodlieha prieskumu odvolacieho

súdu. To má za následok nemožnosť podania odvolania do výroku o vine (a to ani

prokurátorom), a tým splnenia podmienok uvedených v ustanoveniach § 369 ods. 2 a § 372

ods. 1 .

, naopak, neviaže podanie dovolania zo strany ministra

spravodlivosti na vykonanie odvolacieho konania. Minister spravodlivosti je preto

oprávnený (na podnet) napádať aj prvostupňové rozhodnutia, proti ktorým

pripúšťa mimoriadny opravný prostriedok. Medzi takéto rozhodnutia patrí rozsudok, ktorý

bol vyhlásený po prijatí vyhlásenia sťažovateľky o priznaní viny.

Nad rámec je potrebné uviesť, že sťažovateľka a prokurátor sa po vyhlásení

rozsudku, resp. v lehote na podanie opravného prostriedku vzdali práva podať odvolanie,

v dôsledku čoho rozsudok špecializovaného súdu by nebolo možné napadnúť dovolaním ani

vo výrokoch o treste a o ochrannom opatrení.

Keďže dovolanie sťažovateľky smeruje proti výroku rozsudku, proti ktorému

dovolanie môže podať len minister spravodlivosti, bolo potrebné toto dovolanie odmietnuť

podľa ustanovenia bez preskúmania veci.

III.

Relevantná právna úprava a príslušná judikatúra

24. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

25. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.

26. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

27. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

28. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

IV.

Právne aspekty posúdenia veci

29. Ústavnú sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

30. Jadrom argumentácie sťažovateľky je poukaz na výslovné znenie ustanovenia

, podľa ktorého súdom prijaté vyhlásenie o vine, ako aj

súdom prijaté vyhlásenie, že obvinený nepopiera spáchanie skutku uvedeného v obžalobe,

je neodvolateľné a v tomto rozsahu nenapadnuteľné odvolaním ani dovolaním okrem

dovolania podľa .

31. Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľka z tohto zákonného ustanovenia

v podstate správne vyvodzuje, že hoci zásadne možno podať dovolanie iba proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu, napriek tomu rozsudok založený na vyhlásení o vine (aj keď

je prvostupňovým rozhodnutím) možno napadnúť dovolaním, a to len zo špecifického

dôvodu podľa . Sťažovateľka z toho bez ďalšieho

vyvodzuje, že takéto dovolanie bola oprávnená podať aj ona ako obvinená v konaní.

32. Aj najvyšší súd zastáva názor, že rozsudok založený na vyhlásení o vine možno

dovolaním napadnúť, teda že ide o výnimku zo zásady, podľa ktorej dovolaciemu

prieskumu podliehajú iba rozhodnutia odvolacieho súdu. Na rozdiel od sťažovateľky je však

tej mienky, že ustanovenie (resp. ) treba

vykladať spolu s ďalšími ustanoveniami upravujúcimi postup v konaní o dovolaní, teda

s ustanoveniami a a prvej vety . To

vo svojich dôsledkoch podľa názoru najvyššieho súdu znamená, že hoci dovolanie proti

rozsudku založenému na vyhlásení o vine je prípustné, osobou oprávnenou na jej podanie je

iba minister spravodlivosti konajúci na základe podnetu napr. obvineného, nie teda samotný

obvinený, ako sa mylne domnieva sťažovateľka.

33. Podľa ústavného súdu výklad príslušných ustanovení ,

z ktorých vychádzal najvyšší súd, možno považovať vo všetkých ohľadoch za legitímny

a ústavne konformný. Pritom je podstatné, že primárna právomoc vykladať zákony patrí

všeobecným súdom a ústavný súd má dôvod do takéhoto výkladu zasiahnuť len v prípade,

že ho nepovažuje za ústavne konformný. Skutočnosť, že aj výklad príslušných ustanovení

zastávaný sťažovateľkou možno považovať za legitímny a za ústavne konformný, nemôže

na týchto záveroch nič zmeniť.

34. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. decembra 2019

Jana Laššáková

predsedníčka senátu