Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 380/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. decembra 2019

predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť , ,

, zastúpenej advokátom Mgr. Vladimírom Šárnikom, advokátska

kancelária, Rožňavská 2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia a 3

Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 23. augusta 2017, ako aj postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 24. júla 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

12. novembra 2019 elektronicky doručená ústavná sťažnosť ,

, (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia a 3 (ďalej len „“)

postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 23. augusta 2017, ako aj postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 24. júla 2019.

2. Z ústavnej sťažnosti a predložených listinných dôkazov vyplýva, že sťažovateľka

sa ako žalobkyňa domáhala ochrany osobnosti voči žalovanému

(ďalej len „žalovaný V “) v konaní vedenom Okresným súdom Trnava pod sp. zn.

. Toto konanie bolo zastavené uznesením Okresného súdu Trnava č. k.

-74 z 23. mája 2007 z dôvodu úmrtia žalovaného V .

3. Predmetom konania o ochranu osobnosti proti žalovanému V bol nárok

na finančné zadosťučinenie pre sťažovateľku, do práv ktorej (na súkromie, zdravie a ľudskú

dôstojnosť) žalovaný V zasiahol trestným činom sexuálneho charakteru.

4. Žalobou podanou Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sa

sťažovateľka domáhala proti žalovanej Slovenskej republike – Ministerstvu spravodlivosti

Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaná“) nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ako aj

nároku na náhradu škody v zmysle o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o zodpovednosti štátu“), ktorá jej vznikla v dôsledku prieťahov

v súdnom konaní vo veci ochrany osobnosti vedenom Okresným súdom Trnava pod sp. zn.

.

5. Pokiaľ by Okresný súd Trnava konal bez prieťahov, vec by sa právoplatne

skončila v prospech sťažovateľky. Sťažovateľka podala žalobu 30. decembra 2002. Asi po

trištvrte roku sa začali vykonávať úkony smerujúce k rozhodnutiu o žiadosti sťažovateľky

o oslobodenie od súdnych poplatkov. Táto činnosť trvala ďalší rok. Až do 17. mája 2005

dochádzalo k ďalšej (neefektívnej) korešpondencii týkajúcej sa miesta pobytu žalovaného

V . Prvé pojednávanie bolo nariadené na 24. jún 2005, bolo však odročené z dôvodu

nedoručenia predvolania žalovanému V . Ďalšie pojednávanie nariadené

na 27. október 2006 sa odročilo na neurčito v dôsledku ospravedlnenia žalovaného V ,

hoci tento o odročenie pojednávania nepožiadal (mohlo sa teda pojednávať). Následne sa

uskutočnilo jediné pojednávanie, ktoré bolo po vypočutí účastníkov odročené bez

akéhokoľvek dôvodu na neurčito pod zámienkou výzvy na úpravu žaloby. Napokon

23. mája 2007 bolo konanie zastavené z dôvodu úmrtia žalovaného V . Obdobie

od 30. decembra 2002 do 23. mája 2007 bolo pritom dostatočné na právoplatné skončenie

konania na oboch stupňoch, pokiaľ by sa postupovalo riadne a bez prieťahov.

6. Keďže prieťahmi v súdnom konaní vo veci ochrany osobnosti bola sťažovateľke

zmarená možnosť získať finančné zadosťučinenie v rámci ochrany osobnosti, uplatnila si

voči žalovanej nárok na náhradu škody spočívajúci v ušlom finančnom zadosťučinení

vo výške 1 659,70 € a v peňažnej náhrade vo výške 1 660 € za utrpenú ujmu na práve

na súdne konanie bez prieťahov. Sťažovateľka teda v konaní vedenom okresným súdom

požadovala celkom od žalovanej 3 319,70 €.

7. Rozsudkom okresného súdu č. k. -45 z 8. marca 2012 bola žaloba

sťažovateľky zamietnutá.

8. Uznesením krajského súdu č. k. -78 z 30. apríla 2013 bol rozsudok

okresného súdu zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.

9. Novým rozsudkom okresného súdu č. k. -138 z 24. novembra 2014

bola žaloba sťažovateľky zamietnutá s odôvodnením, že ňou uplatnené nároky sú

premlčané, prieťahy v konaní nie sú nesprávnym úradným postupom a sťažovateľka

neuniesla dôkazné bremeno, pričom svoj nárok po zastavení súdneho konania vedeného

Okresným súdom Trnava v dôsledku úmrtia žalovaného V si mala uplatniť

v dedičskom konaní.

10. Na základe odvolania sťažovateľky rozsudkom krajského súdu č. k.

-151 z 23. augusta 2017 bol potvrdený rozsudok okresného súdu s tým, že

všeobecný súd nie je oprávnený v konaní o nároku podľa zákona o zodpovednosti štátu

posudzovať postup iného všeobecného súdu.

11. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 24. júla 2019 bolo

odmietnuté dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 23. augusta 2017.

12. Sťažovateľka konštatuje, že krajský súd sa odchýlil od ustálenej rozhodovacej

praxe najvyššieho súdu, ktorá jednoznačne pripúšťa preskúmanie postupu iného súdu

v rámci konania o nároku podľa zákona o zodpovednosti štátu (sp. zn.

z 15. februára 2012). Odchýlil sa dokonca aj od vlastného skoršieho rozhodnutia vydaného

v tomto konaní (č. k. -78 z 30. apríla 2013).

13. Právny názor aplikovaný v tomto prípade krajským súdom, ktorý bol napokon

pretavený aj do znenia ustanovenia § 9 ods. 2 zákona o zodpovednosti štátu v znení

účinnom od 1. januára 2013, stavia ústavný súd do pozície súdu pre prieťahy, čo je agenda

pre ústavný súd až nedôstojná pre svoju triviálnosť.

14. Právny názor, podľa ktorého podmienkou uplatnenia nároku podľa zákona

o zodpovednosti štátu v prípade vzniku škody nesprávnym úradným postupom súdu je

predchádzajúce (úspešné) konanie pred ústavným súdom, je v rozpore s rozhodovacou

praxou dovolacieho súdu, ale aj so zákonom. Uplatnenie nároku voči štátu z titulu

zodpovednosti za škodu predstavuje výkon ústavného práva garantovaného v čl. 46 ods. 3

, ktorého podmienky môže určovať iba zákon ( ), pričom namieste

je doslovný a reštriktívny výklad. Podľa názoru sťažovateľky podmienka aplikovaná v jej

prípade okresným súdom a krajským súdom z právneho poriadku nevyplýva.

15. Najvyšší súd odmietnutie dovolania odôvodnil tým, že predmetom konania

nebola suma dosahujúca desaťnásobok minimálnej mzdy.

16. Sťažovateľka sa domáhala zaplatenia sumy 3 319,70 €, čo presahuje

desaťnásobok minimálnej mzdy. Najvyšší súd však žalobný nárok sťažovateľky rozdelil

na dve sumy (majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu), vo vzťahu ku ktorým samostatne

posudzoval splnenie podmienky prípustnosti dovolania. Ustanovenie § 422 ods. 1 písm. a)

však výslovne odkazuje na hodnotu plnenia, ktorého sa týka

výrok rozsudku. V prípade sťažovateľky sa zamietavý výrok týkal sumy prevyšujúcej

desaťnásobok minimálnej mzdy.

17. Sťažovateľka okrem toho v bode 15 dovolania uplatnila aj ďalší dôvod

prípustnosti dovolania, a to odopretie spravodlivosti [§ 420 písm. f) Civilného sporového

poriadku]. Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť, že tento dovolací dôvod

neoznačila príslušným paragrafom. V civilnom sporovom konaní platí zásada neformálnosti

procesných úkonov strán ( ) a označovanie

príslušných zákonných ustanovení číslom paragrafu nie je povinnou náležitosťou.

18. Vzhľadom na uvedené preto najvyšší súd dovolanie sťažovateľky odmietol

v rozpore s ustanovením § 421 ods. 1 písm. a) a § 422 ods. 1 písm. a) Civilného sporového

poriadku, čím porušil jej právo na súdnu ochranu podľa a sekundárne aj

právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom podľa čl. 46 ods. 3

.

19. Sťažovateľka požaduje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Bratislave svojím rozsudkom zo dňa 23.08.2017, č. k.

-151 porušil základné práva sťažovateľky garantované čl. 46 ods. 1, ods. 3

SR.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 23.08.2017, č. k. -151

sa zrušuje.

3. Najvyšší súd SR svojím uznesením zo dňa 24.07.2019, sp. zn.

porušil základné práva sťažovateľky garantované , ods. 3 SR.

4. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.07.2019, sp. zn. sa

zrušuje.

5. Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd SR sú povinní zaplatiť sťažovateľke

spoločne a nerozdielne náhradu trov konania na účet jej právneho zástupcu.“

II.

20. Z rozsudku krajského súdu č. k. -151 z 23. augusta 2017 vyplýva,

že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. -138 z 24. novembra 2014.

V súvislosti s namietanými zbytočnými prieťahmi je potrebné konštatovať, že

nedošlo k sťažnosti na prieťahy v konaní a nebolo vydané ani právoplatné rozhodnutie

ústavného súdu o ústavnej sťažnosti, ktorým by sa konštatovalo porušenie práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Rozsudok krajského súdu bol právnemu zástupcovi sťažovateľky doručený

23. októbra 2017.

21. Z dovolania sťažovateľky z 27. decembra 2017 vyplýva, že proti rozsudku

krajského súdu č. k. -151 z 23. augusta 2017 podáva sťažovateľka dovolanie

z dôvodu podľa ustanovenia , keďže

právny názor, podľa ktorého všeobecný súd nie je oprávnený v konaní o nároku podľa

zákona o zodpovednosti štátu posudzovať postup iného všeobecného súdu, odporuje

ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu (odsek 2 dovolania).

Z odseku 14 a 15 dovolania vyplýva, že okresný súd a krajský súd vyslovením

právneho názoru, podľa ktorého je podmienkou uplatnenia nároku podľa zákona

o zodpovednosti štátu v prípade vzniku škody nesprávnym úradným postupom súdu

predchádzajúce (úspešné) konanie pred ústavným súdom, fakticky skonštatovali nedostatok

svojej právomoci, čo však nie je dôvodom na zamietnutie žaloby, ale na zastavenie konania

a postúpenie veci príslušnému orgánu ( ).

Ustanovenie (ak spor alebo vec nepatrí do právomoci

súdu Slovenskej republiky, súd konanie bezodkladne zastaví, pozn.) aplikovať nemožno pre

jeho zjavnú obsolétnosť, keďže v právnom štáte je neprípustné odopretie spravodlivosti,

čo znamená, že ak niet iného príslušného orgánu, je na rozhodnutie sporu vždy príslušný

všeobecný súd.

22. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 24. júla 2019 vyplýva, že

ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 23. augusta 2017.

Podľa názoru najvyššieho súdu už pri rozhodovaní v inej obdobnej veci pod sp. zn.

týkajúcej sa tiež súbežného uplatňovania nárokov na náhradu škody aj

nemajetkovej ujmy, za ktoré má niesť zodpovednosť štát, najvyšší súd uzavrel, že hoci

uplatnené nároky na náhradu škody a na náhradu nemajetkovej ujmy vychádzajú z toho

istého protiprávneho konania, ide tu o nároky s relatívne samostatným skutkovým

a právnym základom. Vzhľadom na to, že ide o dva samostatné nároky odvíjajúce sa

od odlišného skutkového a čiastočne i právneho základu, má rozhodnutie o každom z nich

charakter samostatného rozhodnutia, pričom prípustnosť dovolania vo vzťahu k nim je preto

potrebné skúmať samostatne aj vtedy, ak tieto nároky boli uplatnené v jednom konaní

a bolo o nich rozhodnuté jediným výrokom (v tomto prípade z pohľadu existencie aj

subjektívneho oprávnenia na podanie dovolania bez ohľadu na to, či žaloba bola ako celok

[ako to je aj v tejto veci] zamietnutá a proti rozhodnutiam nižších súdov alebo niektorému

z nich brojí iniciátor konania, alebo žalobe bolo vyhovené a dovolaním sa snaží takýto

výsledok konania pred nižšími súdmi zvrátiť ten, komu bola takto uložená povinnosť).

V danej veci krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu zamietajúci žalobu

jednak o náhradu škody v sume 1 659,70 €, ale tiež o náhradu nemajetkovej ujmy v sume

1 660 €. Rozhodol tak v súhrne o peňažnom plnení vo výške 3 319,70 € a nešlo tu o žiaden

prípad podľa ustanovenia (spor

s ochranou slabšej strany). Najvyššiemu súdu vznikla povinnosť skúmať, či aj každé

z oboch sťažovateľkou požadovaných čiastkových plnení prevyšuje desaťnásobok

minimálnej mzdy. Výška minimálnej mzdy v čase podania žaloby (január 2011) bola 317 €

[ nariadenia vlády Slovenskej republiky č. , ktorým sa ustanovuje

suma minimálnej mzdy na rok 2011]. Túto ale žiaden z čiastkových nárokov uplatňovaných

sťažovateľkou nedosahoval, a preto bolo treba konštatovať, že krajský súd v danom prípade

rozhodoval o peňažnom plnení neprevyšujúcom desaťnásobok minimálnej mzdy. V zmysle

ustanovenia bolo potrebné dovolanie

odmietnuť ako neprípustné.

23. Podľa zistenia ústavného súdu (ako to vyplýva z mailového oznámenia okresného

súdu z 22. novembra 2019) uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. sa stalo

právoplatným 11. septembra 2019.

III.

24. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

25. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.

26. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

27. Ústavnú sťažnosť treba považovať za oneskorene podanú.

28. Podľa ústavnú sťažnosť možno podať do dvoch

mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo

upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa,

keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Ak rozhodnutie

nadobúda právoplatnosť vyhlásením alebo oznámením a ak sa podľa osobitných predpisov

zároveň doručuje jeho písomné vyhotovenie, začína lehota plynúť dňom doručenia tohto

písomného vyhotovenia sťažovateľovi; ak sa rozhodnutie doručuje len jeho zástupcovi,

začína lehota plynúť dňom doručenia písomného vyhotovenia tohto rozhodnutia tomuto

zástupcovi. Ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie

ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným

prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom

opravnom prostriedku.

29. Podľa ak tento zákon v piatej časti alebo šiestej

časti neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, vzťahuje sa na konanie pred ústavným

súdom podľa povahy veci primerane .

30. Podľa lehota podľa tohto zákona

môže byť určená podľa hodín, dní, týždňov, mesiacov a rokov.

31. Podľa do plynutia lehoty určenej

podľa dní sa nezapočítava deň, keď nastala skutočnosť určujúca začiatok lehoty.

32. Podľa lehoty určené podľa týždňov,

mesiacov alebo rokov sa končia uplynutím toho dňa, ktorý sa svojím označením zhoduje

s dňom, keď nastala skutočnosť určujúca začiatok lehoty; ak ho v mesiaci niet, posledným

dňom mesiaca.

33. Podľa ak koniec lehoty pripadne

na sobotu alebo deň pracovného pokoja, je posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci

pracovný deň.

34. Podľa lehota je zachovaná, ak sa

v posledný deň lehoty urobí úkon na súde alebo sa podanie odovzdá orgánu, ktorý má

povinnosť ho doručiť; to platí aj vtedy, ak je podanie urobené elektronickými prostriedkami

doručené súdu mimo pracovného času.

35. Sťažovateľka podanou ústavnou sťažnosťou napáda tak odvolací rozsudok

krajského súdu, ako aj dovolacie uznesenie najvyššieho súdu. Pritom podľa zistenia

ústavného súdu dovolacie uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. sa stalo

právoplatným 11. septembra 2019.

36. Vzhľadom na už citované ustanovenie (s použitím

ustanovenia a ustanovenia Civilného sporového

poriadku) posledným dňom zákonnej dvojmesačnej lehoty na podanie ústavnej sťažnosti bol

v tomto prípade 11. november 2019. Tento deň pripadal na pondelok, ktorý bol pracovným

dňom.

37. Vzhľadom na uvedené treba ústavnú sťažnosť, ktorá bola podaná a ústavnému

súdu doručená elektronicky až 12. novembra 2019, považovať za oneskorene podanú, a to

o jeden deň.

38. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. decembra 2019

Jana Laššáková

predsedníčka senátu