Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 380/2019
PDF · 186.36 KB
No categories available
II. ÚS 380/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. decembra 2019
predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť , ,
, zastúpenej advokátom Mgr. Vladimírom Šárnikom, advokátska
kancelária, Rožňavská 2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy
Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.
2 Co 114/2015 a jeho rozsudkom z 23. augusta 2017, ako aj postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 137/2018 a jeho uznesením
z 24. júla 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako oneskorene podanú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
12. novembra 2019 elektronicky doručená ústavná sťažnosť ,
, (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 2 Co 114/2015 a jeho rozsudkom z 23. augusta 2017, ako aj postupom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Cdo 137/2018 a jeho uznesením z 24. júla 2019.
2. Z ústavnej sťažnosti a predložených listinných dôkazov vyplýva, že sťažovateľka
sa ako žalobkyňa domáhala ochrany osobnosti voči žalovanému
(ďalej len „žalovaný V “) v konaní vedenom Okresným súdom Trnava pod sp. zn.
24 C 229/2002. Toto konanie bolo zastavené uznesením Okresného súdu Trnava č. k.
24 C 229/2002-74 z 23. mája 2007 z dôvodu úmrtia žalovaného V .
3. Predmetom konania o ochranu osobnosti proti žalovanému V bol nárok
na finančné zadosťučinenie pre sťažovateľku, do práv ktorej (na súkromie, zdravie a ľudskú
dôstojnosť) žalovaný V zasiahol trestným činom sexuálneho charakteru.
4. Žalobou podanou Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sa
sťažovateľka domáhala proti žalovanej Slovenskej republike – Ministerstvu spravodlivosti
Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaná“) nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ako aj
nároku na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o zodpovednosti štátu“), ktorá jej vznikla v dôsledku prieťahov
v súdnom konaní vo veci ochrany osobnosti vedenom Okresným súdom Trnava pod sp. zn.
5. Pokiaľ by Okresný súd Trnava konal bez prieťahov, vec by sa právoplatne
skončila v prospech sťažovateľky. Sťažovateľka podala žalobu 30. decembra 2002. Asi po
trištvrte roku sa začali vykonávať úkony smerujúce k rozhodnutiu o žiadosti sťažovateľky
o oslobodenie od súdnych poplatkov. Táto činnosť trvala ďalší rok. Až do 17. mája 2005
dochádzalo k ďalšej (neefektívnej) korešpondencii týkajúcej sa miesta pobytu žalovaného
V . Prvé pojednávanie bolo nariadené na 24. jún 2005, bolo však odročené z dôvodu
nedoručenia predvolania žalovanému V . Ďalšie pojednávanie nariadené
na 27. október 2006 sa odročilo na neurčito v dôsledku ospravedlnenia žalovaného V ,
hoci tento o odročenie pojednávania nepožiadal (mohlo sa teda pojednávať). Následne sa
uskutočnilo jediné pojednávanie, ktoré bolo po vypočutí účastníkov odročené bez
akéhokoľvek dôvodu na neurčito pod zámienkou výzvy na úpravu žaloby. Napokon
23. mája 2007 bolo konanie zastavené z dôvodu úmrtia žalovaného V . Obdobie
od 30. decembra 2002 do 23. mája 2007 bolo pritom dostatočné na právoplatné skončenie
konania na oboch stupňoch, pokiaľ by sa postupovalo riadne a bez prieťahov.
6. Keďže prieťahmi v súdnom konaní vo veci ochrany osobnosti bola sťažovateľke
zmarená možnosť získať finančné zadosťučinenie v rámci ochrany osobnosti, uplatnila si
voči žalovanej nárok na náhradu škody spočívajúci v ušlom finančnom zadosťučinení
vo výške 1 659,70 € a v peňažnej náhrade vo výške 1 660 € za utrpenú ujmu na práve
na súdne konanie bez prieťahov. Sťažovateľka teda v konaní vedenom okresným súdom
požadovala celkom od žalovanej 3 319,70 €.
7. Rozsudkom okresného súdu č. k. 7 C 11/2011-45 z 8. marca 2012 bola žaloba
sťažovateľky zamietnutá.
8. Uznesením krajského súdu č. k. 2 Co 262/2012-78 z 30. apríla 2013 bol rozsudok
okresného súdu zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.
9. Novým rozsudkom okresného súdu č. k. 7 C 11/2011-138 z 24. novembra 2014
bola žaloba sťažovateľky zamietnutá s odôvodnením, že ňou uplatnené nároky sú
premlčané, prieťahy v konaní nie sú nesprávnym úradným postupom a sťažovateľka
neuniesla dôkazné bremeno, pričom svoj nárok po zastavení súdneho konania vedeného
Okresným súdom Trnava v dôsledku úmrtia žalovaného V si mala uplatniť
v dedičskom konaní.
10. Na základe odvolania sťažovateľky rozsudkom krajského súdu č. k.
2 Co 114/2015-151 z 23. augusta 2017 bol potvrdený rozsudok okresného súdu s tým, že
všeobecný súd nie je oprávnený v konaní o nároku podľa zákona o zodpovednosti štátu
posudzovať postup iného všeobecného súdu.
11. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 137/2018 z 24. júla 2019 bolo
odmietnuté dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 2 Co 114/2015
z 23. augusta 2017.
12. Sťažovateľka konštatuje, že krajský súd sa odchýlil od ustálenej rozhodovacej
praxe najvyššieho súdu, ktorá jednoznačne pripúšťa preskúmanie postupu iného súdu
v rámci konania o nároku podľa zákona o zodpovednosti štátu (sp. zn. 6 Cdo 7/2012
z 15. februára 2012). Odchýlil sa dokonca aj od vlastného skoršieho rozhodnutia vydaného
v tomto konaní (č. k. 2 Co 262/2012-78 z 30. apríla 2013).
13. Právny názor aplikovaný v tomto prípade krajským súdom, ktorý bol napokon
pretavený aj do znenia ustanovenia § 9 ods. 2 zákona o zodpovednosti štátu v znení
účinnom od 1. januára 2013, stavia ústavný súd do pozície súdu pre prieťahy, čo je agenda
pre ústavný súd až nedôstojná pre svoju triviálnosť.
14. Právny názor, podľa ktorého podmienkou uplatnenia nároku podľa zákona
o zodpovednosti štátu v prípade vzniku škody nesprávnym úradným postupom súdu je
predchádzajúce (úspešné) konanie pred ústavným súdom, je v rozpore s rozhodovacou
praxou dovolacieho súdu, ale aj so zákonom. Uplatnenie nároku voči štátu z titulu
zodpovednosti za škodu predstavuje výkon ústavného práva garantovaného v čl. 46 ods. 3
ústavy, ktorého podmienky môže určovať iba zákon (čl. 46 ods. 4 ústavy), pričom namieste
je doslovný a reštriktívny výklad. Podľa názoru sťažovateľky podmienka aplikovaná v jej
prípade okresným súdom a krajským súdom z právneho poriadku nevyplýva.
15. Najvyšší súd odmietnutie dovolania odôvodnil tým, že predmetom konania
nebola suma dosahujúca desaťnásobok minimálnej mzdy.
16. Sťažovateľka sa domáhala zaplatenia sumy 3 319,70 €, čo presahuje
desaťnásobok minimálnej mzdy. Najvyšší súd však žalobný nárok sťažovateľky rozdelil
na dve sumy (majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu), vo vzťahu ku ktorým samostatne
posudzoval splnenie podmienky prípustnosti dovolania. Ustanovenie § 422 ods. 1 písm. a)
Civilného sporového poriadku však výslovne odkazuje na hodnotu plnenia, ktorého sa týka
výrok rozsudku. V prípade sťažovateľky sa zamietavý výrok týkal sumy prevyšujúcej
desaťnásobok minimálnej mzdy.
17. Sťažovateľka okrem toho v bode 15 dovolania uplatnila aj ďalší dôvod
prípustnosti dovolania, a to odopretie spravodlivosti [§ 420 písm. f) Civilného sporového
poriadku]. Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť, že tento dovolací dôvod
neoznačila príslušným paragrafom. V civilnom sporovom konaní platí zásada neformálnosti
procesných úkonov strán (čl. 11 ods. 1 Civilného sporového poriadku) a označovanie
príslušných zákonných ustanovení číslom paragrafu nie je povinnou náležitosťou.
18. Vzhľadom na uvedené preto najvyšší súd dovolanie sťažovateľky odmietol
v rozpore s ustanovením § 421 ods. 1 písm. a) a § 422 ods. 1 písm. a) Civilného sporového
poriadku, čím porušil jej právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a sekundárne aj
právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom podľa čl. 46 ods. 3
19. Sťažovateľka požaduje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Krajský súd v Bratislave svojím rozsudkom zo dňa 23.08.2017, č. k.
2Co/114/2015-151 porušil základné práva sťažovateľky garantované čl. 46 ods. 1, ods. 3
Ústavy SR.
2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 23.08.2017, č. k. 2Co/114/2015-151
sa zrušuje.
3. Najvyšší súd SR svojím uznesením zo dňa 24.07.2019, sp. zn. 3Cdo/137/2018
porušil základné práva sťažovateľky garantované čl. 46 ods. 1, ods. 3 Ústavy SR.
4. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.07.2019, sp. zn. 3Cdo/137/2018 sa
zrušuje.
5. Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd SR sú povinní zaplatiť sťažovateľke
spoločne a nerozdielne náhradu trov konania na účet jej právneho zástupcu.“
II.
20. Z rozsudku krajského súdu č. k. 2 Co 114/2015-151 z 23. augusta 2017 vyplýva,
že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 7 C 11/2011-138 z 24. novembra 2014.
V súvislosti s namietanými zbytočnými prieťahmi je potrebné konštatovať, že
nedošlo k sťažnosti na prieťahy v konaní a nebolo vydané ani právoplatné rozhodnutie
ústavného súdu o ústavnej sťažnosti, ktorým by sa konštatovalo porušenie práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Rozsudok krajského súdu bol právnemu zástupcovi sťažovateľky doručený
23. októbra 2017.
21. Z dovolania sťažovateľky z 27. decembra 2017 vyplýva, že proti rozsudku
krajského súdu č. k. 2 Co 114/2015-151 z 23. augusta 2017 podáva sťažovateľka dovolanie
z dôvodu podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) Civilného sporového poriadku, keďže
právny názor, podľa ktorého všeobecný súd nie je oprávnený v konaní o nároku podľa
zákona o zodpovednosti štátu posudzovať postup iného všeobecného súdu, odporuje
ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu (odsek 2 dovolania).
Z odseku 14 a 15 dovolania vyplýva, že okresný súd a krajský súd vyslovením
právneho názoru, podľa ktorého je podmienkou uplatnenia nároku podľa zákona
o zodpovednosti štátu v prípade vzniku škody nesprávnym úradným postupom súdu
predchádzajúce (úspešné) konanie pred ústavným súdom, fakticky skonštatovali nedostatok
svojej právomoci, čo však nie je dôvodom na zamietnutie žaloby, ale na zastavenie konania
a postúpenie veci príslušnému orgánu (§ 10 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
Ustanovenie § 9 Civilného sporového poriadku (ak spor alebo vec nepatrí do právomoci
súdu Slovenskej republiky, súd konanie bezodkladne zastaví, pozn.) aplikovať nemožno pre
jeho zjavnú obsolétnosť, keďže v právnom štáte je neprípustné odopretie spravodlivosti,
čo znamená, že ak niet iného príslušného orgánu, je na rozhodnutie sporu vždy príslušný
všeobecný súd.
22. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 137/2018 z 24. júla 2019 vyplýva, že
ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu sp. zn.
2 Co 114/2015 z 23. augusta 2017.
Podľa názoru najvyššieho súdu už pri rozhodovaní v inej obdobnej veci pod sp. zn.
1 Cdo 7/2018 týkajúcej sa tiež súbežného uplatňovania nárokov na náhradu škody aj
nemajetkovej ujmy, za ktoré má niesť zodpovednosť štát, najvyšší súd uzavrel, že hoci
uplatnené nároky na náhradu škody a na náhradu nemajetkovej ujmy vychádzajú z toho
istého protiprávneho konania, ide tu o nároky s relatívne samostatným skutkovým
a právnym základom. Vzhľadom na to, že ide o dva samostatné nároky odvíjajúce sa
od odlišného skutkového a čiastočne i právneho základu, má rozhodnutie o každom z nich
charakter samostatného rozhodnutia, pričom prípustnosť dovolania vo vzťahu k nim je preto
potrebné skúmať samostatne aj vtedy, ak tieto nároky boli uplatnené v jednom konaní
a bolo o nich rozhodnuté jediným výrokom (v tomto prípade z pohľadu existencie aj
subjektívneho oprávnenia na podanie dovolania bez ohľadu na to, či žaloba bola ako celok
[ako to je aj v tejto veci] zamietnutá a proti rozhodnutiam nižších súdov alebo niektorému
z nich brojí iniciátor konania, alebo žalobe bolo vyhovené a dovolaním sa snaží takýto
výsledok konania pred nižšími súdmi zvrátiť ten, komu bola takto uložená povinnosť).
V danej veci krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu zamietajúci žalobu
jednak o náhradu škody v sume 1 659,70 €, ale tiež o náhradu nemajetkovej ujmy v sume
1 660 €. Rozhodol tak v súhrne o peňažnom plnení vo výške 3 319,70 € a nešlo tu o žiaden
prípad podľa ustanovenia § 422 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku (spor
s ochranou slabšej strany). Najvyššiemu súdu vznikla povinnosť skúmať, či aj každé
z oboch sťažovateľkou požadovaných čiastkových plnení prevyšuje desaťnásobok
minimálnej mzdy. Výška minimálnej mzdy v čase podania žaloby (január 2011) bola 317 €
[§ 1 písm. a) nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 408/2010 Z. z., ktorým sa ustanovuje
suma minimálnej mzdy na rok 2011]. Túto ale žiaden z čiastkových nárokov uplatňovaných
sťažovateľkou nedosahoval, a preto bolo treba konštatovať, že krajský súd v danom prípade
rozhodoval o peňažnom plnení neprevyšujúcom desaťnásobok minimálnej mzdy. V zmysle
ustanovenia § 447 písm. c) Civilného sporového poriadku bolo potrebné dovolanie
odmietnuť ako neprípustné.
23. Podľa zistenia ústavného súdu (ako to vyplýva z mailového oznámenia okresného
súdu z 22. novembra 2019) uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 137/2018 sa stalo
právoplatným 11. septembra 2019.
III.
24. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
25. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.
26. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
27. Ústavnú sťažnosť treba považovať za oneskorene podanú.
28. Podľa § 124 zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť možno podať do dvoch
mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo
upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa,
keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Ak rozhodnutie
nadobúda právoplatnosť vyhlásením alebo oznámením a ak sa podľa osobitných predpisov
zároveň doručuje jeho písomné vyhotovenie, začína lehota plynúť dňom doručenia tohto
písomného vyhotovenia sťažovateľovi; ak sa rozhodnutie doručuje len jeho zástupcovi,
začína lehota plynúť dňom doručenia písomného vyhotovenia tohto rozhodnutia tomuto
zástupcovi. Ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie
ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným
prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom
opravnom prostriedku.
29. Podľa § 62 zákona o ústavnom súde ak tento zákon v piatej časti alebo šiestej
časti neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, vzťahuje sa na konanie pred ústavným
súdom podľa povahy veci primerane Civilný sporový poriadok.
30. Podľa § 121 ods. 1 Civilného sporového poriadku lehota podľa tohto zákona
môže byť určená podľa hodín, dní, týždňov, mesiacov a rokov.
31. Podľa § 121 ods. 2 Civilného sporového poriadku do plynutia lehoty určenej
podľa dní sa nezapočítava deň, keď nastala skutočnosť určujúca začiatok lehoty.
32. Podľa § 121 ods. 3 Civilného sporového poriadku lehoty určené podľa týždňov,
mesiacov alebo rokov sa končia uplynutím toho dňa, ktorý sa svojím označením zhoduje
s dňom, keď nastala skutočnosť určujúca začiatok lehoty; ak ho v mesiaci niet, posledným
dňom mesiaca.
33. Podľa § 121 ods. 4 Civilného sporového poriadku ak koniec lehoty pripadne
na sobotu alebo deň pracovného pokoja, je posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci
pracovný deň.
34. Podľa § 121 ods. 5 Civilného sporového poriadku lehota je zachovaná, ak sa
v posledný deň lehoty urobí úkon na súde alebo sa podanie odovzdá orgánu, ktorý má
povinnosť ho doručiť; to platí aj vtedy, ak je podanie urobené elektronickými prostriedkami
doručené súdu mimo pracovného času.
35. Sťažovateľka podanou ústavnou sťažnosťou napáda tak odvolací rozsudok
krajského súdu, ako aj dovolacie uznesenie najvyššieho súdu. Pritom podľa zistenia
ústavného súdu dovolacie uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 137/2018 sa stalo
právoplatným 11. septembra 2019.
36. Vzhľadom na už citované ustanovenie § 124 zákona o ústavnom súde (s použitím
ustanovenia § 62 zákona o ústavnom súde a ustanovenia § 121 Civilného sporového
poriadku) posledným dňom zákonnej dvojmesačnej lehoty na podanie ústavnej sťažnosti bol
v tomto prípade 11. november 2019. Tento deň pripadal na pondelok, ktorý bol pracovným
dňom.
37. Vzhľadom na uvedené treba ústavnú sťažnosť, ktorá bola podaná a ústavnému
súdu doručená elektronicky až 12. novembra 2019, považovať za oneskorene podanú, a to
o jeden deň.
38. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. decembra 2019
Jana Laššáková
predsedníčka senátu