Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (18)38c/382886.de2836.pdf
PDF · 106.69 KB
No categories available
6Cdo/7/2012
Najvyšší súd 6 Cdo 7/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu Mgr. V. Š., bývajúceho
v B., proti ţalovanej Slovenskej republike, v mene ktorej koná Úrad pre dohľad
nad zdravotnou starostlivosťou so sídlom v Bratislave, Ţellova č. 2, o náhradu škody,
vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 8 C 279/2009, o dovolaní ţalobcu proti
rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 22. júna 2011 sp. zn. 15 Co 39/2011 takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 22. júna
2011 sp. zn. 15 Co 39/2011 v časti potvrdzujúceho výroku, ktorou bol potvrdený rozsudok
Okresného súdu Bratislava I zo 7. septembra 2010 č. k. 8 C 279/2009-295 vo výroku
o zamietnutí ţaloby vo zvyšku, a vo výroku o trovách odvolacieho konania, ako aj rozsudok
Okresného súdu Bratislava I zo 7. septembra 2010 č. k. 8 C 279/2009-295 vo výroku
o zamietnutí ţaloby vo zvyšku a vo výroku o trovách konania, z r u š u j e a vec vracia
v rozsahu zrušenia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Ţalobou podanou na Okresnom súde Bratislava I 15. októbra 2009 sa ţalobca domáhal
voči ţalovanej náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon č. 514/2003“). V ţalobe uviedol, ţe nesprávnym úradným postupom orgánu
verejnej moci a to, Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (ďalej len „Úrad“),
spočívajúcim v nečinnosti tohto orgánu, resp. v prieťahoch v správnom konaní, mu bola
spôsobená škoda vo forme nemajetkovej ujmy. V rámci uplatneného nároku (po pripustení
zmeny ţaloby v priebehu konania) ţiadal priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
uloţením povinnosti ţalovanej zaplatiť mu 330 Eur s prísl. a zároveň ţiadal, aby výrokom
rozsudku bolo konštatované, ţe postupom Úradu pri rozhodovaní o jeho odvolaní proti
platobnému výmeru Všeobecnej zdravotnej poisťovne z 9.1.2004 číslo konania 2003/63 bolo
porušené jeho právo na prejednanie veci bez prieťahov.
Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo 7. septembra 2010 č. k. 8 C 279/2009-295
uloţil ţalovanej povinnosť zaplatiť ţalobcovi 330 Eur s 10,5 % úrokmi z omeškania ročne
z tejto sumy od 12.10.2009 aţ do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti
rozsudku. Vo zvyšku ţalobu zamietol a zároveň rozhodol, ţe ţiaden z účastníkov nemá právo
na náhradu trov konania. Uplatnený nárok, pokiaľ išlo o náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch, povaţoval za dôvodný. Zamietnutie ţaloby v časti určenia, resp. konštatovania,
ţe postupom Úradu bolo porušené právo ţalobcu na prejednanie veci bez prieťahov,
odôvodnil nedostatkom právomoci všeobecného súdu poukazujúc na čl. 127 Ústavy
Slovenskej republiky, v zmysle ktorého na vyslovenie porušenia takéhoto práva je daná
právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ ústavný súd“).
Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací na odvolanie oboch účastníkov rozsudkom
z 22. júna 2011 sp. zn. 15 Co 39/2011 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a zároveň
vyslovil, ţe ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Potvrdenie
prvostupňového rozsudku odôvodnil jeho vecnou správnosťou. V súvislosti so zamietnutím
ţaloby vo zvyšku sa stotoţnil so záverom prvostupňového súdu o nedostatku právomoci
všeobecného súdu, keďţe rozhodovanie o porušení základných práv patrí do právomoci
ústavného súdu. Poukázal tieţ na to, ţe ţalobca sa domáhal určenia, ţe postupom Úradu bolo
porušené jeho právo, no takýto subjekt za účastníka konania neoznačil.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca. Ţiadal, aby
dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu v potvrdzujúcom výroku v časti, v ktorej bol
potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa o zamietnutí ţaloby vo zvyšku, zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnil odňatím moţnosti konať pred súdom. Vyčítal
odvolaciemu súdu nesprávnu interpretáciu príslušných ustanovení zákona č. 514/2003
v rozpore s ich účelom a zmyslom, nerešpektovanie subsidiarity konania pred ústavným
súdom a nesprávny právny záver o nedostatku právomoci všeobecných súdov.
Ţalovaná vo vyjadrení k dovolaniu sa stotoţnila s rozsudkom prvostupňového
i odvolacieho súdu v časti zamietnutia ţaloby pre nedostatok právomoci všeobecného súdu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie bolo podané proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu oprávnenou osobou
(účastníkom konania) v zákonnej lehote (§ 240 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok
ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, bez nariadenia pojednávania (§ 243a ods. 1 veta za
bodkočiarkou O.s.p.) a dospel k záveru, ţe ho treba v napadnutej časti zrušiť.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. moţno dovolaním napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Občiansky súdny poriadok upravuje prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho
súdu v ustanoveniach § 237 a § 238.
Dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu je v prvom rade prípustné (a súčasne
dôvodné) vtedy, ak je konanie postihnuté vadami taxatívne uvedenými v § 237 O.s.p., ktoré
spôsobujú tzv. zmätočnosť rozhodnutia odvolacieho súdu. K týmto vadám prihliada dovolací
súd – ak je dovolanie podané včas a na to oprávneným subjektom – z úradnej povinnosti
(§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.). V prejednávanej veci je daná existencia takejto vady, a to
vada vyplývajúca z ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.
Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné proti kaţdému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala moţnosť
konať pred súdom.
Odňatím moţnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemoţnil
účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok
dáva (napr. právo na doplnenie alebo opravu nesprávneho, neúplného alebo nezrozumiteľného
podania, právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa
k vykonaným dôkazom, vykonávať svoje práva a povinnosti prostredníctvom zvoleného
zástupcu, právo na presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia a pod.).
Ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. stanovuje povinnosť súdu riadne a presvedčivo
odôvodniť rozsudok. Nedostatok riadneho a presvedčivého odôvodnenia rozsudku
je porušením práva účastníka na spravodlivé súdne konanie, pretoţe sa mu tým odníma
moţnosť vnímať rozsudok ako logicky pochopiteľný celok a súčasne moţnosť náleţite
skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci vyuţitia prípadných
riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov, a teda moţnosť riadne konať
pred súdom. Presvedčivosť odôvodnenia rozsudku znamená, ţe premisy zvolené v rozhodnutí
rovnako ako aj závery, ku ktorým súd na základe týchto premís dospel, sú pre širšiu právnickú
(ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne a spravodlivé.
Podľa názoru dovolacieho súdu odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, v časti
týkajúcej sa potvrdenia prvostupňového rozsudku vo výroku o zamietnutí ţaloby vo zvyšku,
nespĺňa poţiadavku presvedčivosti. Odvolací súd totiţ odôvodnil zamietnutie ţaloby
nedostatkom právomoci všeobecného súdu, t. j. nedostatkom základnej podmienky konania.
Právna teória i súdna prax v zhode a bez pochybností spájajú neodstrániteľný nedostatok
procesných podmienok na konanie vo veci s procesným dôsledkom zastavenia konania.
V prípade nedostatku právomoci súdu tento procesný dôsledok výslovne vyplýva
z ustanovenia § 104 ods. 1 O.s.p. Nedostatok právomoci súdu na prejednanie veci uţ vo svojej
podstate vylučuje moţnosť odôvodniť touto skutočnosťou zamietnutie ţaloby, ktoré
nevyhnutne predpokladá meritórne prejednanie veci. Na tejto čiastočnej nepresvedčivosti
odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu nič nezmenil ani záver o nedostatku pasívnej
legitimácie ţalovanej (z dôvodu, ţe ţalovaným mal byť Úrad), odporujúci inak
predchádzajúcemu záveru o nedostatku právomoci. Konanie pred odvolacím súdom tak bolo
zaťaţené vadou znamenajúcou odňatie moţnosti ţalobcovi konať pred súdom. Pretoţe táto
okolnosť zakladá nielen prípustnosť dovolania, ale aj jeho dôvodnosť, dovolací súd podľa
§ 243b ods. 1 O.s.p rozsudok odvolacieho súdu v časti potvrdzujúceho výroku
(potvrdzujúceho zamietnutie ţaloby vo zvyšku) a v súvisiacom výroku o trovách odvolacieho
konania, ako i rovnakou vadou postihnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku
o zamietnutí ţaloby vo zvyšku a v súvisiacom výroku o trovách konania, zrušil a vec vrátil
prvostupňovému súdu v rozsahu zrušenia na ďalšie konanie.
Dovolací súd ďalej poznamenáva, ţe z úradnej povinnosti sa zaoberal aj otázkou
prípadného nedostatku právomoci všeobecných súdov na konanie a rozhodovanie o ţalobe,
ktorou sa ţalobca domáhal, aby súd vyslovil (konštatoval, určil), ţe bolo porušené jeho právo
na prejednanie veci bez prieťahov. Dospel pritom k záveru, ţe takouto vadou nebolo konanie
pred súdmi v základnom konaní postihnuté. Zo ţaloby ako aj z prednesov ţalobcu v priebehu
konania nemoţno mať pochybnosti, ţe predmetom konania bol jeho nárok na náhradu škody
proti štátu uplatnený v zmysle zákona č. 514/2003 jednak vo forme náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch a jednak vo forme konštatovania porušenia jeho práva na prejednanie veci
bez prieťahov. Zákon č. 514/2003 v ustanovení § 9 ods. 1 výslovne uvádza ako príklad
nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci prieťahy v konaní, pričom v ustanovení
§ 17 ods. 2 predpokladá moţnosť uspokojenia ujmy spôsobenej nesprávnym úradným
postupom vo forme zadosťučinenia (morálneho, resp. morálnej satisfakcie) spočívajúceho
v konštatovaní porušenia práva na správny úradný postup, teda aj na konanie bez prieťahov
pred konkrétne označeným orgánom verejnej moci. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
(peňaţné zadosťučinenie, resp. peňaţnú satisfakciu) predpokladá uvedené ustanovenie aţ
v prípade, keď morálne zadosťučinenie vo forme konštatovania porušenia práva nie je
dostatočné. Od účinnosti zákona č. 514/2003, t. j. od 1.7.2004, konštatovanie porušenia práva
na konanie bez prieťahov je ţalovateľným nárokom, ktorý moţno uplatniť proti štátu ako
jeden z právnych prostriedkov uspokojenia nemajetkovej ujmy (škody) spôsobenej
nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci. Nárok na náhradu škody proti štátu
v zmysle zákona č. 514/2003 je občianskoprávnym nárokom. Prejednanie takéhoto nároku
ako aj rozhodnutie o ňom patrí do právomoci všeobecného súdu (porovnaj aj JUDr. Ján
Drgonec, DrSc., Ústava Slovenskej republiky – Komentár 2. vydanie, Heuréka 2007,
str. 967). V súvislosti s právomocou ústavného súdu vyplývajúcou z čl. 127 Ústavy
Slovenskej republiky je potrebné rozlišovať medzi konaním o ústavnej sťaţnosti v zmysle
tohto článku, a konaním, predmetom ktorého je nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Uvedené rozlišovanie
vylučuje kolíziu právomoci medzi ústavným súdom a všeobecným súdom.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 15. februára 2012
JUDr. Rudolf Č i r č, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová