Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 174/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2019

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a

Ladislava Duditša (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Veselým, Mierová 715/1, Veľký

Krtíš, vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

, základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Banskej Bystrici č. k. -425 z 26. júla 2017 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 21. júna 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť , o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. augusta

2018 doručená ústavná sťažnosť

(ďalej aj „sťažovateľ“ alebo

„žalobca“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa

(ďalej len „“), základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. -425

z 26. júla 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 21. júna 2018.

2. Ústavná sťažnosť sťažovateľa bola pôvodne pridelená sudcovi spravodajcovi

Sergejovi Kohutovi, ktorého funkčné obdobie sudcu ústavného súdu skončilo 16. februára

2019. V období od 17. februára 2019 do 16. októbra 2019 nemala ústavná sťažnosť

prideleného sudcu spravodajcu. Plénum ústavného súdu prijalo 16. októbra 2019 Dodatok

č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019

do 31. decembra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“). Podľa čl. X bodu 5 rozvrhu práce boli

nevybavené veci sudcov, ktorých funkčné obdobie uplynulo 16. februára 2019,

prerozdelené medzi sudcov menovaných do funkcie 10. októbra 2019, a to náhodným

výberom pomocou technických a programových prostriedkov. Ústavná sťažnosť

sťažovateľa bola pridelená sudcovi spravodajcovi Ladislavovi Duditšovi, ktorý je podľa

čl. II bodu 3 rozvrhu práce členom IV. senátu ústavného súdu, ktorý pracuje v zložení

Miroslav Duriš (predseda senátu), Libor Duľa a Ladislav Duditš (členovia senátu), a preto

bolo o ústavnej sťažnosti sťažovateľa rozhodnuté v tomto zložení.

3. Z rozhodnutí priložených k ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa

na Okresnom súde Veľký Krtíš (ďalej len „okresný súd“) domáhal, aby súd uložil

žalovaným povinnosť na vlastné náklady odstrániť drobnú stavbu – betónový múr a tiež

povinnosť zdržať sa vykonávania stavebných úprav na ich pozemkoch, v dôsledku ktorých

by bol sťažovateľovi obmedzený alebo znemožnený výkon práv údržby, opráv

a rekonštrukcie jeho nehnuteľností. Žalobu podával z titulu ochrany svojho vlastníckeho

práva podľa a a odstránenia stavby podľa

, neskôr (po zmene petitu) aj z dôvodu odvrátenia hroziacej škody

v zmysle , a . Podstata sťažovateľovej

argumentácie v konaní pred okresným súdom spočívala v tom, že predmetný múr je

postavený v bezprostrednej blízkosti jeho rodinného domu a medzi múrom a jeho rodinným

domom nie je dostatočný priestor, ktorý by mu umožnil vykonávať nevyhnutné opravy,

údržbu, prípadne rekonštrukciu domu. Múr tiež tieni jeho rodinnému domu, v dôsledku

čoho sa na stene domu vytvorila nadmerná vlhkosť a pleseň a v prípade neodstránenia hrozí

ohrozenie statiky rodinného domu a jeho samovoľné zrútenie.

4. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 2. februára 2016 žalobu

sťažovateľa zamietol. Dokazovaním považoval za preukázané, že žalovaní vybudovaním

múru čiastočne ohrozujú rodinný dom žalobcu, čo vyplynulo zo znaleckého posudku

Ing. Dibdiaka. Z jeho záverov vyplynulo, že vybudovanie múru spôsobuje čiastočné

vlhnutie rodinného domu žalobcu, vybudovanie betónového oplotenia má čiastočný vplyv

na zmenu fyzikálnych vlastností terénu medzi rodinným domom a betónovým oplotením.

Betónové oplotenie neumožňuje voľné odparovanie vody do otvoreného priestoru. Nejde

však o jedinú a výlučnú príčinu, pretože vlhnutie rodinného domu je spôsobené aj ďalšími

faktormi, a to nedostatočnou vodotesnou izoláciou na styku základov s obvodovou stenou,

orientáciou domu k svetovým stranám a vypúšťaním zrážkovej vody zo strešného zvodu

v rohu domu, ako aj vnútornými príčinami, najmä skondenzovanou parou prítomnou

vo vzduchu, nedostatočným vetraním v miestnostiach prízemia a vyústením podzemnej

studne s čerpadlom a rozvodmi vody v pivnici domu. Tvrdenie sťažovateľa,

že vybudovaním múru betónového oplotenia dochádza k ohrozeniu statiky rodinného domu

a hrozí jeho samovoľné zrútenie, nebolo preukázané. Okresný súd ďalej zo znaleckého

posudku považoval za preukázané, že je možné vykonávanie udržiavacích

a rekonštrukčných prác, a to s pomocou lešenia aj bez neho. Konštatoval tiež, že múr

nespôsobuje vážne ohrozenie majetku sťažovateľa v zmysle § 417 ods. 2 Občianskeho

zákonníka. Nebol preukázaný ani vplyv na zdravie obyvateľov sťažovateľovho domu. Aj

v prípade, keby šlo o vážne ohrozenie, odstránenie múru by nebolo vhodným a primeraným

opatrením na odvrátenie hroziacej škody so zreteľom na to, že by šlo o škodu na dome

sťažovateľa, ktorý v dome nebýva, len prechodne sa v ňom zdržiava jeho matka, sťažovateľ

nevykonáva riadnu údržbu a existujú aj iné možnosti na odvrátenie hroziacej škody.

5. Na podklade odvolania podaného sťažovateľom preskúmal rozsudok okresného

súdu krajský súd a ústavnou sťažnosťou napadnutým rozhodnutím ho potvrdil. Aj podľa

krajského súdu bolo v konaní jednoznačne preukázané, že postavenie betónového múru sa

čiastočne podieľa na technickom stave a poškodení rodinného domu žalobcu, nie je však

jeho podstatnou a jedinou príčinou, keďže boli preukázané ďalšie závažné skutočnosti, ktoré

túto chybu spôsobujú. Ak by žalovaní postavili plot z pletiva namiesto betónu, možno by

dochádzalo k lepšiemu odvetrávaniu, ale ani táto skutočnosť by podstatným spôsobom

nevyriešila technický stav nehnuteľnosti, pokiaľ budú pretrvávať aj ďalšie rozhodujúce

krajským súdom popísané negatívne faktory pôsobiace na stavbu. Sťažovateľ žiadal

odstránenie múru, avšak žiadnym spôsobom neponúkol prijateľné riešenie odtokových

pomerov, napr. prísľub zdrenážovania dažďovej vody a jej priamy odvod zo strechy mimo

domu a tiež aj pozemku žalovaných. Podľa krajského súdu v konaní nebolo preukázané,

že by sa žalovaní neprimerane podieľali na zlom technickom stave rodinného domu

žalobcu, resp. že by nad mieru primeranú pomerom obťažovali žalobcu prenikaním

nejakých účinkov z jedného pozemku na susedný pozemok. Krajský súd dodal,

že sťažovateľ sa domáha ochrany svojho práva na úkor práva žalovaných z dôvodu

nedôslednosti a neuváženosti pri spravovaní svojho majetku, výstavbe a polohe domu.

Krajský súd sa tiež stotožnil so záverom, podľa ktorého údržba, rekonštrukcia či opravy

domu sú možné, hoci nie za podmienok a predstáv, aké má zrejme sťažovateľ. To, že firma

vykonávajúca stavebné práce uviedla, že tieto práce nevykoná, ešte podľa krajského súdu

neznamená, že sa to nedá urobiť inak, inou firmou či osobami, hoci aj za sťažených

podmienok. Ak sťažovateľ tvrdil, že odstupy stavieb musia spĺňať požiadavky urbanistické,

hygienické, ochrany povrchových a pozemných vôd, požiadavky na denné osvetlenie

a preslnenie a na zachovanie pohody bývania a musia umožňovať údržbu stavieb a užívanie

priestorov medzi stavbami, potom to bol v prvom rade sťažovateľ, resp. jeho

predchodcovia, kto umiestnením stavby na hranici pozemkov tieto požiadavky

nerešpektoval. Krajský súd súhlasil aj so záverom, že žalovaní podstatným a neprimeraným

spôsobom neohrozujú výkon vlastníckych práv žalobcu. Za pravdivé považoval tvrdenie

sťažovateľa, že postačuje ohrozenie jeho stavby, avšak takýto následok musí zodpovedať

určitej intenzite, ktorou je vyvolanie straty integrity stavby, za ktorú sa považuje nielen

samotné fyzické narušenie pozemku alebo stavby, ale aj narušenie jej celistvosti z hľadiska

bezpečnosti. Nebolo preukázané žiadne konanie či nekonanie žalovaných, ktorým by

vyvolali stratu integrity stavby, a pritom treba prihliadnuť aj na to, že betónový plot bol

postavený v roku 2007. Obťažovanie v zmysle podľa

krajského súdu predpokladá imisie a ohrozovanie stavby alebo pozemku, kde možno

zahrnúť úpravy pozemku a úpravy stavby na ňom postavenej. Ide teda o činnosti,

dôsledkom ktorých môže byť ohrozenie stavby alebo susediaceho pozemku. V súvislosti

s otázkou, či je možné považovať za ohrozenie aj činnosť vlastníka, ktorá už bola

posudzovaná v rámci správneho konania, krajský súd poukázal na staršie stanovisko

bývalého Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci , ktoré bolo

uverejnené pod R 65/1972, z ktorého možno po zohľadnení judikatúrneho vývoja vychádzať

aj v danej veci. Sťažovateľ ako sused mohol v správnom konaní v roku 2007 namietať

stavbu a mohol tak vyvolať stavebné konanie. V tomto čase nebolo zistené, že žalobca proti

stavbe niečo namietal. Vo vzťahu k a

krajský súd dodal, že prvé ustanovenie vlastníkovi umožňuje,

aby sa na súde domáhal uloženia povinnosti ohrozujúcemu vlastníkovi zdržať sa

ohrozujúcej činnosti, v druhom prípade v zmysle § 417 ods. 2 súd môže ohrozujúcemu

navyše uložiť, aby niečo konal. Z rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplynulo, že okresný

súd vec posudzoval z hľadiska , ako aj , teda posúdil oba

kumulované návrhy.

6. Sťažovateľ napadol rozsudok krajského súdu dovolaním, v ktorom tvrdil,

že odvolací súd sa odchýlil od svojej konštantnej rozhodovacej praxe tým, že „napriek

vykonaným dôkazom znaleckých posudkov a jeho záverov nekonštatoval zásah do

vlastníckeho práva žalobcu zo strany žalovaných a v tomto smere teda došlo k pochybeniu“

(s. 14 dovolania, ktoré tvorí prílohu k ústavnej sťažnosti). Najvyšší súd konštatoval,

že z dovolateľom uplatnenej námietky možno skôr vyvodiť, že namietal nesprávne

hodnotenie dôkazov. Namietal teda skutkové závery, ktoré nie je dovolací súd oprávnený

preskúmavať, pretože v zmysle (ďalej len „“) je

viazaný skutkovým stavom, z ktorého vychádzal odvolací súd. Právnu otázku, ktorú mal

odvolací súd riešiť nesprávne, však sťažovateľ v dovolaní nevymedzil. Na základe toho,

že sťažovateľ v dovolaní nevymedzil dovolací dôvod spôsobom vyplývajúcim z § 432

ods. 2 , najvyšší súd dovolanie odmietol.

7. Podľa sťažovateľa došlo rozsudkom krajského súdu, ako aj uznesením najvyššieho

súdu k zásahu do jeho v záhlaví citovaných základných práv.

8. Proti rozhodnutiu najvyššieho súdu sťažovateľ vznáša dve námietky. Tvrdí,

že dovolací dôvod v zmysle riadne odôvodnil. Uviedol,

že v konaní bola v zmysle posudzovaná právna otázka,

že ak ide o vážne ohrozenie, ohrozený má právo domáhať sa, aby súd uložil vykonať

vhodné a primerané opatrenie na odvrátenie hroziacej škody. Túto právnu otázku odvolací

súd riešil tak, že žalovaní podstatným a neprimeraným spôsobom neohrozujú výkon

vlastníckych práv sťažovateľa. Sťažovateľ tiež uviedol judikáty, ktoré riešia totožné

prípady, kde na účely ochrany boli ohrozeným poskytnuté adekvátne spôsoby nápravy.

Napokon uviedol, ako mala byť daná právna otázka riešená, a to uložením povinnosti

odstrániť drobnú stavbu. Ďalšia výhrada proti rozhodnutiu najvyššieho súdu spočíva v tom,

že sťažovateľ dovolanie podával v dobe, keď platil zákaz kumulácie dovolacích dôvodov,

a preto uviedol len jeden dovolací dôvod. Bol mu teda znemožnený riadny prístup k súdu

tým, že nemohol uplatniť všetky dôvody dovolania tak, ako by to bol urobil v prípade

možnosti kumulácie dovolacích dôvodov.

9. V ďalšej časti ústavnej sťažnosti sťažovateľ popisuje, prečo považuje rozhodnutie

krajského súdu za arbitrárne. Poukazuje na odborné závery znalca a ďalších svedkov, ktoré

mali svedčiť v prospech jeho tvrdení, napriek ktorým však súd dospel k záveru,

že k ohrozeniu statiky rodinného domu nedochádza. Ďalej uvádza, že § 417 ods. 2

plní preventívnu funkciu, a preto postačí ohrozenie škodou, ktoré

podľa jeho názoru bolo v konaní preukázané. Ďalej cituje zákonné ustanovenia § 417 ods. 1

a 2, , a výňatky z judikatúry k týmto

ustanoveniam. Poukazuje tiež na to, že v konaní namietal nezákonnosť povolenia výstavby

múru. Uvádza, ktoré dôkazy svedčia o tom, že priestor medzi jeho domom a múrom nie je

dostatočne široký na vykonávanie údržby, opráv a rekonštrukcie domu. Z uvedeného má

vyplývať, že krajský súd sťažovateľovi aj napriek vykonanému dokazovaniu, ktoré

preukazuje zásah do jeho vlastníckych práv, neposkytol adekvátnu ochranu. Nesprávnou

interpretáciou skutkového stavu a formálnou interpretáciou právneho predpisu mal krajský

súd zasiahnuť do základných práv sťažovateľa.

10. Z uvedených dôvodov sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd konštatoval

porušenie jeho v záhlaví uvedených základných práv a zrušil uznesenie najvyššieho súdu,

ako aj rozsudok krajského súdu. Alternatívne, ak ústavný súd dospeje k záveru,

že uznesením najvyššieho súdu nebolo zasiahnuté do jeho základných práv, navrhuje

sťažovateľ zrušiť rozhodnutie krajského súdu. Zároveň sťažovateľ bez bližšieho

odôvodnenia žiada primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 €. Napokon požaduje

náhradu trov konania.

II.

Relevantná právna úprava a procesné predpoklady konania pred ústavným súdom

11. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

V zmysle a sa tento zákon použije aj na konania

začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali

do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

14. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v neustanovuje inak. Podľa ústavný súd môže

na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh

na začatie konania, a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je

podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel

žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá

náležitosti ustanovené zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne

neoprávnenou osobou, f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. V súlade s judikatúrou ústavného súdu možno za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

16. Podstatou ústavnej sťažnosti je pokračujúca polemika sťažovateľa so závermi

všeobecných súdov načrtnutými v bode 4 – 6. Sťažovateľ argumentačne vytýka porušenie

označených práv spoločne proti rozsudku krajského súdu a proti uzneseniu najvyššieho

súdu, pri uznesení najvyššieho súdu navyše namieta iba nemožnosť kumulácie dovolacích

dôvodov. Pri porovnaní textu ústavnej sťažnosti, napadnutého rozsudku krajského súdu

a dovolania je dokonca badateľné, že sťažovateľ uplatňuje pred ústavným súdom totožné

námietky, ktoré už uplatňoval v konaniach pred krajským súdom aj najvyšším súdom. Už

zo samotnej povahy týchto námietok, ktorými sťažovateľ namieta len nesprávne

zhodnotenie skutkového stavu všeobecnými súdmi a na to nadväzujúce právne posúdenie

veci, vyplýva, že sťažovateľ uplatnil v konaní pred ústavným súdom námietky, ktoré nie sú

spôsobilé spochybniť ústavnosť napadnutých rozhodnutí. Keďže konanie o ústavnej

sťažnosti je špecializovaným konaním zameraným na ochranu základných práv a slobôd,

nie je možné sa v ňom úspešne domáhať spochybnenia skutkových či právnych záverov

všeobecných súdov (iba) prezentovaním vlastnej verzie skutkového deja či jeho právneho

hodnotenia.

17. Ústavný súd opakovane pripomína, že mu neprislúcha hodnotiť správnosť

skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je

prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti. Súdna moc je

v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj

z vnútornej štruktúry (siedma hlava má dva oddiely, kde prvý upravuje ústavné

súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní svojej právomoci ústavný súd

nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov.

18. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného

práva na súdnu ochranu podľa či práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sa obmedzuje na posúdenie, či závery rozhodnutí všeobecných

súdov nie sú arbitrárne alebo svojvoľné a či výsledkom aplikácie právnych predpisov

na konkrétny prípad nie je zrejmá nespravodlivosť (napr. , ,

).

19. Za arbitrárne je možné považovať také závery, ktoré sú v extrémnom rozpore

s vykonanými dôkazmi či skutkovými zisteniami alebo ktoré pri žiadnej možnej

interpretácii nie je možné vyvodiť. Ústavný súd môže zasiahnuť len tam, kde skutkové

zistenia nemajú dostatočný racionálny základ, kde právne závery sú s týmito zisteniami

v extrémnom nesúlade alebo kde interpretácia použitého predpisu nie je ústavne konformná.

Musí ísť o pochybenia vyššej intenzity presahujúce intenzitu „bežnej nesprávnosti“, ktoré sú

spôsobilé spochybniť spravodlivosť procesu, a tým aj jeho výsledku ako takého. Takéto

pochybenia však sťažovateľ napadnutým rozhodnutiam ani nevytýkal.

III.1 Posúdenie rozsudku krajského súdu

20. Z obsahu podanej ústavnej sťažnosti je možné vyvodiť, že sťažovateľ považuje

za arbitrárne tie závery odvolacieho súdu, ktoré nie sú v súlade s jeho vlastným – či už

skutkovým, alebo právnym – pohľadom na vec. Namieta pritom nekonzistentnosť

a nepresvedčivosť jeho odôvodnenia. Zároveň tvrdí, že túto vadu rozhodnutia nemohol

uplatniť v dovolaní vzhľadom na (v tom čase) existujúci záväzný právny názor veľkého

senátu občianskoprávneho kolégia vyjadrený v rozhodnutí sp. zn.

o nemožnosti kumulácie dovolacích dôvodov podľa a . Ústavný súd

z obsahu podaného dovolania zistil, že v ňom sťažovateľ uplatnil výlučne dovolací dôvod

podľa .

21. Ústavný súd preto preskúmal rozhodnutie krajského súdu z hľadiska jeho

namietanej arbitrárnosti. Všeobecné súdy (okresný súd a krajský súd) pri výklade

relevantných zákonných ustanovení (predovšetkým § 3, § 127 a § 417 Občianskeho

zákonníka) vyvažovali záujem na ochrane vlastníckeho práva sťažovateľa a žalovaných.

Tento postup je v súlade s , podľa ktorého vlastnícke právo všetkých

vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dospeli pritom k záveru, že neboli

splnené podmienky na uloženie povinnosti žalovaným zdržať sa ohrozujúceho

konania/konať opatrenie na odvrátenie hroziacej škody; nebolo totiž podľa nich preukázané,

že by žalovaní nad mieru primeranú pomerom obťažovali sťažovateľa prenikaním nejakých

účinkov z ich pozemku na susedný pozemok v zmysle

ani že by ich stavba spôsobovala vážne ohrozenie sťažovateľa na zdraví, majetku, atď.

v zmysle . Podľa krajského súdu sa sťažovateľ domáhal

ochrany svojho práva na úkor práva žalovaných z dôvodu nedôslednosti a neuváženosti

pri spravovaní svojho majetku, výstavbe a polohe domu. Za daného skutkového stavu teda

všeobecné súdy nenašli dôvod poskytnúť sťažovateľovi ochranu jeho vlastníckeho práva.

Uvedený záver, s ktorým sa sťažovateľ nestotožňuje, je podľa ústavného súdu odôvodnený

logickým a konzistentným spôsobom. Výklad dotknutých zákonných ustanovení týkajúcich

sa ochrany vlastníckeho práva je možné považovať za ústavne konformný.

III.2 Posúdenie uznesenia najvyššieho súdu

22. Ústavný súd nemá výhrady proti právnym záverom vysloveným v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorý odmietol dovolanie sťažovateľa z dôvodu,

že v ňom sťažovateľ nevymedzil žiadnu právnu otázku. Je možné súhlasiť s názorom

najvyššieho súdu, že ak sťažovateľ vymedzoval dovolaciu právnu otázku svojím tvrdením,

že „napriek vykonaným dôkazom znaleckých posudkov a jeho záverov nekonštatoval zásah

do vlastníckeho práva žalobcu zo strany žalovaných a v tomto smere teda došlo

k pochybeniu“, tak tým nenastolil zákonom vyžadovaným spôsobom právnu otázku,

ale domáhal sa prehodnotenia skutkového stavu vo svoj prospech. Sťažovateľ týmto

spôsobom chcel spochybniť, resp. zvrátiť záver okresného súdu a krajského súdu, podľa

ktorého predmetná stavba neohrozovala majetok sťažovateľa v takej miere, aby súd uložil

povinnosť žalovaným zdržať sa nejakého konania, či dokonca stavbu odstrániť. Podobne

sťažovateľ postupuje aj v konaní pred ústavným súdom. Pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa

v tom čase platného zákazu kumulácie dôvodov, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ

v dovolaní uplatnil len jeden dovolací dôvod a otázka nemožnosti kumulácie dovolacích

dôvodov v konaní pred najvyšším súdom vôbec posudzovaná nebola. Keďže predmetom

prieskumu pred ústavným súdom sú reálne, a nie hypotetické pochybenia všeobecných

súdov, ústavný súd aj túto námietku považoval za zjavne neopodstatnenú.

23. Vzhľadom na to, že ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti

nezistil nič, čo by nasvedčovalo arbitrárnosti napadnutých rozhodnutí, odmietol ústavnú

sťažnosť sťažovateľa podľa ako zjavne

neopodstatnenú. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti v celom rozsahu bolo

bez právneho významu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa obsiahnutých v petite

jeho ústavnej sťažnosti (primerané finančné zadosťučinenie a trovy konania), keďže

rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody,

k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. decembra 2019

Miroslav Duriš predseda senátu