Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 174/2019
PDF · 221.61 KB
No categories available
IV. ÚS 174/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2019
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a
Ladislava Duditša (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Veselým, Mierová 715/1, Veľký
Krtíš, vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Banskej Bystrici č. k. 15 Co 194/2016-425 z 26. júla 2017 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 235/2017 z 21. júna 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť , o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. augusta
2018 doručená ústavná sťažnosť
(ďalej aj „sťažovateľ“ alebo
„žalobca“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa
čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 15 Co 194/2016-425
z 26. júla 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 6 Cdo 235/2017 z 21. júna 2018.
2. Ústavná sťažnosť sťažovateľa bola pôvodne pridelená sudcovi spravodajcovi
Sergejovi Kohutovi, ktorého funkčné obdobie sudcu ústavného súdu skončilo 16. februára
2019. V období od 17. februára 2019 do 16. októbra 2019 nemala ústavná sťažnosť
prideleného sudcu spravodajcu. Plénum ústavného súdu prijalo 16. októbra 2019 Dodatok
č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019
do 31. decembra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“). Podľa čl. X bodu 5 rozvrhu práce boli
nevybavené veci sudcov, ktorých funkčné obdobie uplynulo 16. februára 2019,
prerozdelené medzi sudcov menovaných do funkcie 10. októbra 2019, a to náhodným
výberom pomocou technických a programových prostriedkov. Ústavná sťažnosť
sťažovateľa bola pridelená sudcovi spravodajcovi Ladislavovi Duditšovi, ktorý je podľa
čl. II bodu 3 rozvrhu práce členom IV. senátu ústavného súdu, ktorý pracuje v zložení
Miroslav Duriš (predseda senátu), Libor Duľa a Ladislav Duditš (členovia senátu), a preto
bolo o ústavnej sťažnosti sťažovateľa rozhodnuté v tomto zložení.
3. Z rozhodnutí priložených k ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa
na Okresnom súde Veľký Krtíš (ďalej len „okresný súd“) domáhal, aby súd uložil
žalovaným povinnosť na vlastné náklady odstrániť drobnú stavbu – betónový múr a tiež
povinnosť zdržať sa vykonávania stavebných úprav na ich pozemkoch, v dôsledku ktorých
by bol sťažovateľovi obmedzený alebo znemožnený výkon práv údržby, opráv
a rekonštrukcie jeho nehnuteľností. Žalobu podával z titulu ochrany svojho vlastníckeho
práva podľa § 126 a § 127 Občianskeho zákonníka a odstránenia stavby podľa § 135c
Občianskeho zákonníka, neskôr (po zmene petitu) aj z dôvodu odvrátenia hroziacej škody
v zmysle § 3, § 417 ods. 2 a § 127 Občianskeho zákonníka. Podstata sťažovateľovej
argumentácie v konaní pred okresným súdom spočívala v tom, že predmetný múr je
postavený v bezprostrednej blízkosti jeho rodinného domu a medzi múrom a jeho rodinným
domom nie je dostatočný priestor, ktorý by mu umožnil vykonávať nevyhnutné opravy,
údržbu, prípadne rekonštrukciu domu. Múr tiež tieni jeho rodinnému domu, v dôsledku
čoho sa na stene domu vytvorila nadmerná vlhkosť a pleseň a v prípade neodstránenia hrozí
ohrozenie statiky rodinného domu a jeho samovoľné zrútenie.
4. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 3 C 103/2013 z 2. februára 2016 žalobu
sťažovateľa zamietol. Dokazovaním považoval za preukázané, že žalovaní vybudovaním
múru čiastočne ohrozujú rodinný dom žalobcu, čo vyplynulo zo znaleckého posudku
Ing. Dibdiaka. Z jeho záverov vyplynulo, že vybudovanie múru spôsobuje čiastočné
vlhnutie rodinného domu žalobcu, vybudovanie betónového oplotenia má čiastočný vplyv
na zmenu fyzikálnych vlastností terénu medzi rodinným domom a betónovým oplotením.
Betónové oplotenie neumožňuje voľné odparovanie vody do otvoreného priestoru. Nejde
však o jedinú a výlučnú príčinu, pretože vlhnutie rodinného domu je spôsobené aj ďalšími
faktormi, a to nedostatočnou vodotesnou izoláciou na styku základov s obvodovou stenou,
orientáciou domu k svetovým stranám a vypúšťaním zrážkovej vody zo strešného zvodu
v rohu domu, ako aj vnútornými príčinami, najmä skondenzovanou parou prítomnou
vo vzduchu, nedostatočným vetraním v miestnostiach prízemia a vyústením podzemnej
studne s čerpadlom a rozvodmi vody v pivnici domu. Tvrdenie sťažovateľa,
že vybudovaním múru betónového oplotenia dochádza k ohrozeniu statiky rodinného domu
a hrozí jeho samovoľné zrútenie, nebolo preukázané. Okresný súd ďalej zo znaleckého
posudku považoval za preukázané, že je možné vykonávanie udržiavacích
a rekonštrukčných prác, a to s pomocou lešenia aj bez neho. Konštatoval tiež, že múr
nespôsobuje vážne ohrozenie majetku sťažovateľa v zmysle § 417 ods. 2 Občianskeho
zákonníka. Nebol preukázaný ani vplyv na zdravie obyvateľov sťažovateľovho domu. Aj
v prípade, keby šlo o vážne ohrozenie, odstránenie múru by nebolo vhodným a primeraným
opatrením na odvrátenie hroziacej škody so zreteľom na to, že by šlo o škodu na dome
sťažovateľa, ktorý v dome nebýva, len prechodne sa v ňom zdržiava jeho matka, sťažovateľ
nevykonáva riadnu údržbu a existujú aj iné možnosti na odvrátenie hroziacej škody.
5. Na podklade odvolania podaného sťažovateľom preskúmal rozsudok okresného
súdu krajský súd a ústavnou sťažnosťou napadnutým rozhodnutím ho potvrdil. Aj podľa
krajského súdu bolo v konaní jednoznačne preukázané, že postavenie betónového múru sa
čiastočne podieľa na technickom stave a poškodení rodinného domu žalobcu, nie je však
jeho podstatnou a jedinou príčinou, keďže boli preukázané ďalšie závažné skutočnosti, ktoré
túto chybu spôsobujú. Ak by žalovaní postavili plot z pletiva namiesto betónu, možno by
dochádzalo k lepšiemu odvetrávaniu, ale ani táto skutočnosť by podstatným spôsobom
nevyriešila technický stav nehnuteľnosti, pokiaľ budú pretrvávať aj ďalšie rozhodujúce
krajským súdom popísané negatívne faktory pôsobiace na stavbu. Sťažovateľ žiadal
odstránenie múru, avšak žiadnym spôsobom neponúkol prijateľné riešenie odtokových
pomerov, napr. prísľub zdrenážovania dažďovej vody a jej priamy odvod zo strechy mimo
domu a tiež aj pozemku žalovaných. Podľa krajského súdu v konaní nebolo preukázané,
že by sa žalovaní neprimerane podieľali na zlom technickom stave rodinného domu
žalobcu, resp. že by nad mieru primeranú pomerom obťažovali žalobcu prenikaním
nejakých účinkov z jedného pozemku na susedný pozemok. Krajský súd dodal,
že sťažovateľ sa domáha ochrany svojho práva na úkor práva žalovaných z dôvodu
nedôslednosti a neuváženosti pri spravovaní svojho majetku, výstavbe a polohe domu.
Krajský súd sa tiež stotožnil so záverom, podľa ktorého údržba, rekonštrukcia či opravy
domu sú možné, hoci nie za podmienok a predstáv, aké má zrejme sťažovateľ. To, že firma
vykonávajúca stavebné práce uviedla, že tieto práce nevykoná, ešte podľa krajského súdu
neznamená, že sa to nedá urobiť inak, inou firmou či osobami, hoci aj za sťažených
podmienok. Ak sťažovateľ tvrdil, že odstupy stavieb musia spĺňať požiadavky urbanistické,
hygienické, ochrany povrchových a pozemných vôd, požiadavky na denné osvetlenie
a preslnenie a na zachovanie pohody bývania a musia umožňovať údržbu stavieb a užívanie
priestorov medzi stavbami, potom to bol v prvom rade sťažovateľ, resp. jeho
predchodcovia, kto umiestnením stavby na hranici pozemkov tieto požiadavky
nerešpektoval. Krajský súd súhlasil aj so záverom, že žalovaní podstatným a neprimeraným
spôsobom neohrozujú výkon vlastníckych práv žalobcu. Za pravdivé považoval tvrdenie
sťažovateľa, že postačuje ohrozenie jeho stavby, avšak takýto následok musí zodpovedať
určitej intenzite, ktorou je vyvolanie straty integrity stavby, za ktorú sa považuje nielen
samotné fyzické narušenie pozemku alebo stavby, ale aj narušenie jej celistvosti z hľadiska
bezpečnosti. Nebolo preukázané žiadne konanie či nekonanie žalovaných, ktorým by
vyvolali stratu integrity stavby, a pritom treba prihliadnuť aj na to, že betónový plot bol
postavený v roku 2007. Obťažovanie v zmysle § 127 ods. 1 Občianskeho zákonníka podľa
krajského súdu predpokladá imisie a ohrozovanie stavby alebo pozemku, kde možno
zahrnúť úpravy pozemku a úpravy stavby na ňom postavenej. Ide teda o činnosti,
dôsledkom ktorých môže byť ohrozenie stavby alebo susediaceho pozemku. V súvislosti
s otázkou, či je možné považovať za ohrozenie aj činnosť vlastníka, ktorá už bola
posudzovaná v rámci správneho konania, krajský súd poukázal na staršie stanovisko
bývalého Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci Cpj 59/1971, ktoré bolo
uverejnené pod R 65/1972, z ktorého možno po zohľadnení judikatúrneho vývoja vychádzať
aj v danej veci. Sťažovateľ ako sused mohol v správnom konaní v roku 2007 namietať
stavbu a mohol tak vyvolať stavebné konanie. V tomto čase nebolo zistené, že žalobca proti
stavbe niečo namietal. Vo vzťahu k § 127 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 417 ods. 2
Občianskeho zákonníka krajský súd dodal, že prvé ustanovenie vlastníkovi umožňuje,
aby sa na súde domáhal uloženia povinnosti ohrozujúcemu vlastníkovi zdržať sa
ohrozujúcej činnosti, v druhom prípade v zmysle § 417 ods. 2 súd môže ohrozujúcemu
navyše uložiť, aby niečo konal. Z rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplynulo, že okresný
súd vec posudzoval z hľadiska § 127, ako aj § 417 Občianskeho zákonníka, teda posúdil oba
kumulované návrhy.
6. Sťažovateľ napadol rozsudok krajského súdu dovolaním, v ktorom tvrdil,
že odvolací súd sa odchýlil od svojej konštantnej rozhodovacej praxe tým, že „napriek
vykonaným dôkazom znaleckých posudkov a jeho záverov nekonštatoval zásah do
vlastníckeho práva žalobcu zo strany žalovaných a v tomto smere teda došlo k pochybeniu“
(s. 14 dovolania, ktoré tvorí prílohu k ústavnej sťažnosti). Najvyšší súd konštatoval,
že z dovolateľom uplatnenej námietky možno skôr vyvodiť, že namietal nesprávne
hodnotenie dôkazov. Namietal teda skutkové závery, ktoré nie je dovolací súd oprávnený
preskúmavať, pretože v zmysle § 442 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) je
viazaný skutkovým stavom, z ktorého vychádzal odvolací súd. Právnu otázku, ktorú mal
odvolací súd riešiť nesprávne, však sťažovateľ v dovolaní nevymedzil. Na základe toho,
že sťažovateľ v dovolaní nevymedzil dovolací dôvod spôsobom vyplývajúcim z § 432
ods. 2 CSP, najvyšší súd dovolanie odmietol.
7. Podľa sťažovateľa došlo rozsudkom krajského súdu, ako aj uznesením najvyššieho
súdu k zásahu do jeho v záhlaví citovaných základných práv.
8. Proti rozhodnutiu najvyššieho súdu sťažovateľ vznáša dve námietky. Tvrdí,
že dovolací dôvod v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP riadne odôvodnil. Uviedol,
že v konaní bola v zmysle § 417 ods. 2 Občianskeho zákonníka posudzovaná právna otázka,
že ak ide o vážne ohrozenie, ohrozený má právo domáhať sa, aby súd uložil vykonať
vhodné a primerané opatrenie na odvrátenie hroziacej škody. Túto právnu otázku odvolací
súd riešil tak, že žalovaní podstatným a neprimeraným spôsobom neohrozujú výkon
vlastníckych práv sťažovateľa. Sťažovateľ tiež uviedol judikáty, ktoré riešia totožné
prípady, kde na účely ochrany boli ohrozeným poskytnuté adekvátne spôsoby nápravy.
Napokon uviedol, ako mala byť daná právna otázka riešená, a to uložením povinnosti
odstrániť drobnú stavbu. Ďalšia výhrada proti rozhodnutiu najvyššieho súdu spočíva v tom,
že sťažovateľ dovolanie podával v dobe, keď platil zákaz kumulácie dovolacích dôvodov,
a preto uviedol len jeden dovolací dôvod. Bol mu teda znemožnený riadny prístup k súdu
tým, že nemohol uplatniť všetky dôvody dovolania tak, ako by to bol urobil v prípade
možnosti kumulácie dovolacích dôvodov.
9. V ďalšej časti ústavnej sťažnosti sťažovateľ popisuje, prečo považuje rozhodnutie
krajského súdu za arbitrárne. Poukazuje na odborné závery znalca a ďalších svedkov, ktoré
mali svedčiť v prospech jeho tvrdení, napriek ktorým však súd dospel k záveru,
že k ohrozeniu statiky rodinného domu nedochádza. Ďalej uvádza, že § 417 ods. 2
Občianskeho zákonníka plní preventívnu funkciu, a preto postačí ohrozenie škodou, ktoré
podľa jeho názoru bolo v konaní preukázané. Ďalej cituje zákonné ustanovenia § 417 ods. 1
a 2, § 3 ods. 1, § 127 ods. 1 Občianskeho zákonníka a výňatky z judikatúry k týmto
ustanoveniam. Poukazuje tiež na to, že v konaní namietal nezákonnosť povolenia výstavby
múru. Uvádza, ktoré dôkazy svedčia o tom, že priestor medzi jeho domom a múrom nie je
dostatočne široký na vykonávanie údržby, opráv a rekonštrukcie domu. Z uvedeného má
vyplývať, že krajský súd sťažovateľovi aj napriek vykonanému dokazovaniu, ktoré
preukazuje zásah do jeho vlastníckych práv, neposkytol adekvátnu ochranu. Nesprávnou
interpretáciou skutkového stavu a formálnou interpretáciou právneho predpisu mal krajský
súd zasiahnuť do základných práv sťažovateľa.
10. Z uvedených dôvodov sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd konštatoval
porušenie jeho v záhlaví uvedených základných práv a zrušil uznesenie najvyššieho súdu,
ako aj rozsudok krajského súdu. Alternatívne, ak ústavný súd dospeje k záveru,
že uznesením najvyššieho súdu nebolo zasiahnuté do jeho základných práv, navrhuje
sťažovateľ zrušiť rozhodnutie krajského súdu. Zároveň sťažovateľ bez bližšieho
odôvodnenia žiada primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 €. Napokon požaduje
náhradu trov konania.
II.
Relevantná právna úprava a procesné predpoklady konania pred ústavným súdom
11. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania
začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali
do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
14. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže
na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh
na začatie konania, a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je
podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel
žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá
náležitosti ustanovené zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne
neoprávnenou osobou, f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
15. V súlade s judikatúrou ústavného súdu možno za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
16. Podstatou ústavnej sťažnosti je pokračujúca polemika sťažovateľa so závermi
všeobecných súdov načrtnutými v bode 4 – 6. Sťažovateľ argumentačne vytýka porušenie
označených práv spoločne proti rozsudku krajského súdu a proti uzneseniu najvyššieho
súdu, pri uznesení najvyššieho súdu navyše namieta iba nemožnosť kumulácie dovolacích
dôvodov. Pri porovnaní textu ústavnej sťažnosti, napadnutého rozsudku krajského súdu
a dovolania je dokonca badateľné, že sťažovateľ uplatňuje pred ústavným súdom totožné
námietky, ktoré už uplatňoval v konaniach pred krajským súdom aj najvyšším súdom. Už
zo samotnej povahy týchto námietok, ktorými sťažovateľ namieta len nesprávne
zhodnotenie skutkového stavu všeobecnými súdmi a na to nadväzujúce právne posúdenie
veci, vyplýva, že sťažovateľ uplatnil v konaní pred ústavným súdom námietky, ktoré nie sú
spôsobilé spochybniť ústavnosť napadnutých rozhodnutí. Keďže konanie o ústavnej
sťažnosti je špecializovaným konaním zameraným na ochranu základných práv a slobôd,
nie je možné sa v ňom úspešne domáhať spochybnenia skutkových či právnych záverov
všeobecných súdov (iba) prezentovaním vlastnej verzie skutkového deja či jeho právneho
hodnotenia.
17. Ústavný súd opakovane pripomína, že mu neprislúcha hodnotiť správnosť
skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je
prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti. Súdna moc je
v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj
z vnútornej štruktúry ústavy (siedma hlava má dva oddiely, kde prvý upravuje ústavné
súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní svojej právomoci ústavný súd
nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov.
18. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy či práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sa obmedzuje na posúdenie, či závery rozhodnutí všeobecných
súdov nie sú arbitrárne alebo svojvoľné a či výsledkom aplikácie právnych predpisov
na konkrétny prípad nie je zrejmá nespravodlivosť (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04,
19. Za arbitrárne je možné považovať také závery, ktoré sú v extrémnom rozpore
s vykonanými dôkazmi či skutkovými zisteniami alebo ktoré pri žiadnej možnej
interpretácii nie je možné vyvodiť. Ústavný súd môže zasiahnuť len tam, kde skutkové
zistenia nemajú dostatočný racionálny základ, kde právne závery sú s týmito zisteniami
v extrémnom nesúlade alebo kde interpretácia použitého predpisu nie je ústavne konformná.
Musí ísť o pochybenia vyššej intenzity presahujúce intenzitu „bežnej nesprávnosti“, ktoré sú
spôsobilé spochybniť spravodlivosť procesu, a tým aj jeho výsledku ako takého. Takéto
pochybenia však sťažovateľ napadnutým rozhodnutiam ani nevytýkal.
III.1 Posúdenie rozsudku krajského súdu
20. Z obsahu podanej ústavnej sťažnosti je možné vyvodiť, že sťažovateľ považuje
za arbitrárne tie závery odvolacieho súdu, ktoré nie sú v súlade s jeho vlastným – či už
skutkovým, alebo právnym – pohľadom na vec. Namieta pritom nekonzistentnosť
a nepresvedčivosť jeho odôvodnenia. Zároveň tvrdí, že túto vadu rozhodnutia nemohol
uplatniť v dovolaní vzhľadom na (v tom čase) existujúci záväzný právny názor veľkého
senátu občianskoprávneho kolégia vyjadrený v rozhodnutí sp. zn. 1 VCdo 2/2017
o nemožnosti kumulácie dovolacích dôvodov podľa § 420 a § 421 CSP. Ústavný súd
z obsahu podaného dovolania zistil, že v ňom sťažovateľ uplatnil výlučne dovolací dôvod
podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP.
21. Ústavný súd preto preskúmal rozhodnutie krajského súdu z hľadiska jeho
namietanej arbitrárnosti. Všeobecné súdy (okresný súd a krajský súd) pri výklade
relevantných zákonných ustanovení (predovšetkým § 3, § 127 a § 417 Občianskeho
zákonníka) vyvažovali záujem na ochrane vlastníckeho práva sťažovateľa a žalovaných.
Tento postup je v súlade s čl. 20 ods. 1 ústavy, podľa ktorého vlastnícke právo všetkých
vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dospeli pritom k záveru, že neboli
splnené podmienky na uloženie povinnosti žalovaným zdržať sa ohrozujúceho
konania/konať opatrenie na odvrátenie hroziacej škody; nebolo totiž podľa nich preukázané,
že by žalovaní nad mieru primeranú pomerom obťažovali sťažovateľa prenikaním nejakých
účinkov z ich pozemku na susedný pozemok v zmysle § 127 Občianskeho zákonníka
ani že by ich stavba spôsobovala vážne ohrozenie sťažovateľa na zdraví, majetku, atď.
v zmysle § 417 Občianskeho zákonníka. Podľa krajského súdu sa sťažovateľ domáhal
ochrany svojho práva na úkor práva žalovaných z dôvodu nedôslednosti a neuváženosti
pri spravovaní svojho majetku, výstavbe a polohe domu. Za daného skutkového stavu teda
všeobecné súdy nenašli dôvod poskytnúť sťažovateľovi ochranu jeho vlastníckeho práva.
Uvedený záver, s ktorým sa sťažovateľ nestotožňuje, je podľa ústavného súdu odôvodnený
logickým a konzistentným spôsobom. Výklad dotknutých zákonných ustanovení týkajúcich
sa ochrany vlastníckeho práva je možné považovať za ústavne konformný.
III.2 Posúdenie uznesenia najvyššieho súdu
22. Ústavný súd nemá výhrady proti právnym záverom vysloveným v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorý odmietol dovolanie sťažovateľa z dôvodu,
že v ňom sťažovateľ nevymedzil žiadnu právnu otázku. Je možné súhlasiť s názorom
najvyššieho súdu, že ak sťažovateľ vymedzoval dovolaciu právnu otázku svojím tvrdením,
že „napriek vykonaným dôkazom znaleckých posudkov a jeho záverov nekonštatoval zásah
do vlastníckeho práva žalobcu zo strany žalovaných a v tomto smere teda došlo
k pochybeniu“, tak tým nenastolil zákonom vyžadovaným spôsobom právnu otázku,
ale domáhal sa prehodnotenia skutkového stavu vo svoj prospech. Sťažovateľ týmto
spôsobom chcel spochybniť, resp. zvrátiť záver okresného súdu a krajského súdu, podľa
ktorého predmetná stavba neohrozovala majetok sťažovateľa v takej miere, aby súd uložil
povinnosť žalovaným zdržať sa nejakého konania, či dokonca stavbu odstrániť. Podobne
sťažovateľ postupuje aj v konaní pred ústavným súdom. Pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa
v tom čase platného zákazu kumulácie dôvodov, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ
v dovolaní uplatnil len jeden dovolací dôvod a otázka nemožnosti kumulácie dovolacích
dôvodov v konaní pred najvyšším súdom vôbec posudzovaná nebola. Keďže predmetom
prieskumu pred ústavným súdom sú reálne, a nie hypotetické pochybenia všeobecných
súdov, ústavný súd aj túto námietku považoval za zjavne neopodstatnenú.
23. Vzhľadom na to, že ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti
nezistil nič, čo by nasvedčovalo arbitrárnosti napadnutých rozhodnutí, odmietol ústavnú
sťažnosť sťažovateľa podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti v celom rozsahu bolo
bez právneho významu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa obsiahnutých v petite
jeho ústavnej sťažnosti (primerané finančné zadosťučinenie a trovy konania), keďže
rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody,
k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. decembra 2019
Miroslav Duriš predseda senátu