Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 70/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2020 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara

(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa ,

, , zastúpeného Advokátskou kanceláriou

VARMUS s. r. o., Palárikova 83, Čadca, v mene ktorej koná advokát JUDr. Jozef Varmus,

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa a

Slovenskej republiky, práv podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv

a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. mája 2019

a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

30. septembra 2019 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľa ,

, (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“), práv podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej

len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 30. mája 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vo funkcii predsedu

(ďalej len „združenie“) sa ako

žalobca v konaní vedenom Okresným súdom Čadca (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. domáhal vydania veci a uloženia povinnosti previesť finančné

prostriedky pôvodne proti , naposledy , zomrelého

28. decembra 2016 (ďalej len „žalovaný“).

3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 5. októbra 2015 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu“) žalobu zamietol a sťažovateľa zaviazal zaplatiť žalovanému

trovy konania. Okresný súd zamietnutie žaloby odôvodnil nedostatkom aktívnej legitimácie

sťažovateľa, ako aj z dôvodu nevykonateľnosti žalobného petitu.

4. Proti rozsudku okresného súdu sťažovateľ podal odvolanie a žiadal rozsudok

okresného súdu zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Krajský súd v Žiline

(ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. z 30. júna 2016 (ďalej len

„rozsudok krajského súdu“) rozsudok okresného súdu vo výroku o zamietnutí žaloby

potvrdil a výrok o trovách konania zmenil tak, že sťažovateľovi uložil povinnosť zaplatiť

žalovanému trovy konania v sume 648,79 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

5. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľ podal dovolanie, ktorého prípustnosť

odôvodnil v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“) a a .

6. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa odmietol podľa § 447

písm. f) .

7. Sťažovateľ namieta, že pokiaľ sa najvyšší súd v odôvodnení napadnutého

uznesenia stotožnil s argumentáciou krajského súdu a „zamietol“ ním podané dovolanie,

porušil jeho v ústavnej sťažnosti označené práva.

8. Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že z obsahu celého spisového materiálu

vyplýva, že požiadavka aktívnej vecnej legitimácie sťažovateľa bola splnená, pretože je

podielovým spoluvlastníkom, ktorý bol ostatnými spoluvlastníkmi splnomocnený, aby

konal v mene združenia ako jeho predseda a aby v mene združenia vykonával hospodársku

činnosť. V tejto súvislosti uvádza: „Postačí, ak je poverený výkonom činnosti združenia buď

zmluvou alebo iným písomným poverením splnomocnený jeden zo spoluvlastníkov, jeden

z členov združenia, ktorý vymáha v mene ostatných spoluvlastníkov a členov združenia

nárok. Na aktívnu vecnú legitimáciu postačí, aby bol účastníkom jeden člen združenia, čo je

v danom prípade sťažovateľ ako zvolený predseda združenia. Na strane sťažovateľa ide

o tzv. aktívnu solidaritu, to znamená, že nároku sa môže domáhať aj len jeden z členov

združenia, keďže majetok získaný pri spoločnej činnosti tohto združenia sa stáva

spoluvlastníctvom všetkých členov združenia, s tým, že úprava týchto vzťahov je riešená

v zmluve o založení tohto združenia vrátane jej dodatku. Sťažovateľ má za to, že tak

prvostupňový, odvolací ako aj dovolací súd túto otázku posúdili príliš formalisticky, čo malo

za následok neúspech sťažovateľa v konaní.

Je v rozpore so zásadou ekvity, a rovnako s , aby všeobecné súdy svojimi

rozhodnutiami udržiavali stav, kedy bývalý predseda združenia resp. jeho právni

nástupcovia, protiprávne zadržiavali majetok združenia.

Sťažovateľ má teda za to, že všeobecné súdy konali príliš formalisticky. Čím bolo

porušené právo sťažovateľa na spravodlivý proces.“

9. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej

nálezom rozhodol:

„Najvyšší súd SR uznesením porušil základné právo sťažovateľa

uvedené v článku 46 ods. 1 SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a čl. 36 Listiny základných práv a slobôd na spravodlivý proces

a základné právo sťažovateľa vlastniť majetok podľa SR a

Listiny základných práv a slobôd.

Ústavný súd SR zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu SR a vec mu

vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší súd je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastupovania vo výške

415,51 € na účet spoločnosti Advokátska kancelária VARMUS, s. r. o., so sídlom Palárikova

83, 022 01 Čadca, v zastúpení advokátom a konateľom JUDr. Jozefom Varmusom PhD.,

v , “

10. V súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej

republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 bola

vec 17. októbra 2019 pridelená sudcovi spravodajcovi Milošovi Maďarovi a v zmysle

čl. II bodu 3 písm. a) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie

od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 bola prejednaná v prvom senáte ústavného súdu

v zložení Jana Baricová – predsedníčka senátu, Rastislav Kaššák a Miloš Maďar.

II.

Relevantná právna úprava

11. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

14. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

15. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý

je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

16. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

17. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

18. Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

19. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

20. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

21. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľa spočíva v námietke, že pokiaľ sa najvyšší

súd v odôvodnení napadnutého uznesenia stotožnil s argumentáciou krajského súdu

(v otázke posúdenia nedostatku vecnej legitimácie sťažovateľa, pozn.) a „zamietol“ ním

podané dovolanie, porušil jeho v ústavnej sťažnosti označené práva.

22. Ústavný súd považuje za nevyhnutné poukázať na to, že návrh na rozhodnutie

(petit) v ústavnej sťažnosti nie je určitý. Sťažovateľ v petite nešpecifikoval, ktoré základné

právo zaručené v čl. 36 listiny a čl. 6 dohovoru má byť napadnutým uznesením najvyššieho

súdu porušené. Vychádzajúc z celkového obsahu ústavnej sťažnosti však možno odvodiť, že

sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe toho ústavný súd ustálil predmet tohto konania tak, ako to je uvedené v záhlaví

tohto uznesenia.

23. V prvom rade ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že dovolanie sťažovateľa

bolo napadnutým uznesením najvyššieho súdu odmietnuté podľa , a nie

zamietnuté, ako to mylne sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom

v ústavnej sťažnosti uvádza.

24. Podľa dovolací súd odmietne dovolanie, ak nie je odôvodnené

prípustnými dovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom

uvedeným v § 431 až § 435.

25. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že odmietnutie dovolania patrí medzi

procesné rozhodnutia dovolacieho súdu. Rozhodnutie o odmietnutí dovolania dovolací súd

vydá, ak nie sú splnené podmienky, ktoré zákon vymedzil ako podmienky vecného

prejednania dovolania.

26. Po oboznámení sa s napadnutým uznesením najvyššieho súdu ústavný súd

považuje za preukázané, že najvyšší súd skúmal prípustnosť dovolania sťažovateľa nielen

podľa , ale aj podľa a dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné

ani podľa , ani podľa a .

27. Z predmetného rozhodnutia je zrejmé, že najvyšší súd sa „nestotožnil s právnou

argumentáciou krajského súdu“ tak, ako to vyvodzuje sťažovateľ, ale len zistil a odôvodnil

neprípustnosť podaného dovolania, čo vylučuje jeho vecný prieskum.

28. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (, ,

) všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu ochranu podľa

a listiny a tým aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi

postupy v civilnom konaní. Takýmto predpisom je aj .

29. Právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základné právo

na súdnu ochranu podľa a listiny sa v civilnom konaní

účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých

civilný súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania

pred civilným súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky

upravujú a nasl. . Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku

odvolacieho súdu sú upravené v až a v až . V rámci všeobecnej

úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej

alebo ktorým sa konanie končí, sa v výslovne uvádza, že dovolanie je prípustné

len z dôvodov uvedených v až písm. f) . Dovolanie je prípustné aj proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v .

30. Vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry, ústavný súd považuje za potrebné

uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania,

patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie

do právomoci ústavného súdu. Ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých

završuje najvyšší súd (m. m. , ).

31. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorým

odmietol dovolanie sťažovateľa, konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutom uznesení

zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s dovolacími dôvodmi

sťažovateľa, s ktorým sa nestotožnil, a preto jeho dovolanie odmietol. Podľa názoru

ústavného súdu napadnuté uznesenie najvyššieho súdu prima facie nemožno považovať

za neodôvodnené, pričom zároveň neexistuje žiadna skutočnosť, ktorá by signalizovala

svojvoľný postup, resp. svojvoľné závery tohto súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti

dovolania, pozn.), t. j. také, ktoré by nemali oporu v zákone. Za situácie, keď najvyšší súd

dospel ústavne konformným spôsobom k záveru o neprípustnosti dovolania, nebol povinný

vecne preskúmať v ňom obsiahnuté argumenty sťažovateľa.

32. Vo vzťahu k dôvodnosti podaného dovolania podľa najvyšší

súd v napadnutom uznesení poukazuje na výklad pojmu „procesný postup“, ktorý je

obsiahnutý vo viacerých tam uvedených rozhodnutiach najvyššieho súdu, a preto uzavrel, že

pokiaľ sťažovateľ napáda nepreskúmateľnosť rozsudku krajského súdu z dôvodu odklonu

právneho názoru od iného rozhodnutia krajského súdu, nejde o dôvod zmätočnosti. V tejto

súvislosti sa najvyšší sú zaoberal aj ďalšou námietkou sťažovateľa, a to, že krajský súd

nedostatočne a „príliš formalisticky“ odôvodnil svoj rozsudok, keď v bode 10.8

napadnutého uznesenia uvádza: „V danom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad pre

uplatnenie druhej vety stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety

a týka sa výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky

relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Podľa dovolacieho súdu

má odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu náležitosti v zmysle

a žalobca neopodstatnene namieta jeho nepreskúmateľnosť. Odvolací súd

zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu;

jeho postup, vo vzájomnej súvislosti s konaním a rozsudkom prvoinštančného súdu,

nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda v danom prípade

odvolací súd procesne nekonal spôsobom zmätočným, ktorý by mal za následok vadu

konania v zmysle . Za procesnú vadu konania podľa

nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv

dovolateľa. Neodôvodnenie odklonu napadnutého rozhodnutia od iného rozhodnutia toho

istého krajského súdu nemá za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia a nie je odňatím

možnosti žalobcovi konať alebo porušením jeho práva na spravodlivý proces...

... Dovolateľ má výhrady k právnym záverom odvolacieho súdu a je presvedčený, že

súdy zasiahli do jeho práva na spravodlivý súdny proces. Z hľadiska obsahového (viď § 124

ods. 1 ) ale nenamieta procesné chyby (nesprávnosti procedúry vedenia konania), ale

to, že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci...

... Na tom, že nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle

, zotrval aj aktuálny judikát R 24/2017.“

33. K dôvodnosti sťažovateľom uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1

písm. a) najvyšší súd uviedol, že z obsahu dovolania sťažovateľa vyplýva, že namieta

nesprávne právne posúdenie jeho vecnej legitimácie. V tejto súvislosti najvyšší súd

poukázal na skutočnosť, že samotné spochybňovanie správnosti rozsudku krajského súdu

alebo len kritika toho, ako postupoval krajský súd k riešeniu právnej otázky, významovo

nezodpovedá kritériu uvedenému v , keď sťažovateľ nevymedzil

ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa mal krajský súd odkloniť.

34. Pokiaľ sťažovateľ namieta, že časť ním uplatneného nároku mala byť riešená

podľa a v tejto súvislosti namieta, že všeobecné súdy

nie sú viazané právnou kvalifikáciou tak, ako ju uvedie v spore žalobca, ale je ich úlohou

podradiť zistený skutkový stav pod určitý právny predpis, ústavný súd konštatuje, že

sťažovateľ dostal odpoveď aj na túto ním nastolenú otázku, a to, že najvyšší súd je viazaný

skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd, a preto bolo úlohou sťažovateľa ako

žalobcu označiť rozhodné skutočnosti, z ktorých by bolo možné v konaní odvodiť potrebu

aplikácie . Tak, ako uviedol krajský súd vo svojom

rozsudku zo žaloby, ani z tvrdení sťažovateľa ako žalobcu v priebehu prvoinštančného

konania tieto skutočnosti nevyplynuli.

35. Vo vzťahu k poslednému dovolaciemu dôvodu podľa

najvyšší súd poukázal, že dôvodnosť dovolania v tejto časti sťažovateľ odôvodnil

nesprávnym posúdením jeho vecnej legitimácie, a to v časti uplatneného nároku, keď

sťažovateľ ako predseda združenia je podľa jeho názoru ostatnými členmi splnomocnený,

aby vykonával právo hospodárenia so spoločným majetkom združenia s poukazom

na príslušnú zmluvu o združení.

36. Najvyšší súd poukázal v tejto súvislosti na skutočnosť, že uvedený dôvod

prípustnosti dovolania predpokladá, že danú právnu otázku dovolací súd dosiaľ neriešil.

Vecnú legitimáciu tak, ako to uviedol aj najvyšší súd, skúma všeobecný súd v každej veci

z úradnej povinnosti, a preto v okolnostiach daného prípadu sťažovateľ nemôže túto otázku

považovať za relevantnú v zmysle .

37. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že krajský súd

v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, ani čo sa

týka toho, či združenie platne vzniklo, keď doložil len kópiu zmluvy, z ktorej nevyplýva,

ktoré fyzické osoby, resp. právnické osoby ju uzavreli a či ju uzavrel aj samotný sťažovateľ,

čo o to viac znižuje ústavnoprávnu relevanciu sťažovateľom tvrdeného zásahu do jeho

základných práv.

38. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade niet

žiadnej spojitosti medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením

základného práva sťažovateľa podľa a listiny a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2

písm. g) pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

39. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľa vlastniť majetok

podľa a listiny, ako už ústavný súd konštatoval, najvyšší

súd sa v napadnutom uznesení ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal s otázkou

(ne)prípustnosti dovolania vo veci sťažovateľa. Najvyšší súd tým, že príslušné ustanovenia

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktoré boli podstatné pre posúdenie danej veci,

interpretoval a aplikoval ústavne konformným spôsobom, nemohol svojím uznesením

zasiahnuť ani do základných práv sťažovateľa hmotno-právneho charakteru, a to základného

práva vlastniť majetok podľa a listiny. Keďže

z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by

ním mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva sťažovateľov vlastniť

majetok podľa a listiny, ústavný súd z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti odmietol podľa ústavnú

sťažnosť aj v časti namietaného zásahu do týchto základných práv.

40. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd ďalšími návrhmi

sťažovateľa uvedenými v petite jeho ústavnej sťažnosti nezaoberal, keďže rozhodovanie

o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody podľa ,

alebo ľudského práva alebo základnej slobody podľa kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy,

k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu