Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 76 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (81)I. ÚS 70/2020
PDF · 442.3 KB
No categories available
I. ÚS 70/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2020 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara
(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa ,
, , zastúpeného Advokátskou kanceláriou
VARMUS s. r. o., Palárikova 83, Čadca, v mene ktorej koná advokát JUDr. Jozef Varmus,
vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, práv podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 193/2017 z 30. mája 2019
a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
30. septembra 2019 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľa ,
, (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), práv podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej
len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 193/2017 z 30. mája 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vo funkcii predsedu
(ďalej len „združenie“) sa ako
žalobca v konaní vedenom Okresným súdom Čadca (ďalej len „okresný súd“)
pod sp. zn. 16 C 247/2012 domáhal vydania veci a uloženia povinnosti previesť finančné
prostriedky pôvodne proti , naposledy , zomrelého
28. decembra 2016 (ďalej len „žalovaný“).
3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 16 C 247/2012 z 5. októbra 2015 (ďalej len
„rozsudok okresného súdu“) žalobu zamietol a sťažovateľa zaviazal zaplatiť žalovanému
trovy konania. Okresný súd zamietnutie žaloby odôvodnil nedostatkom aktívnej legitimácie
sťažovateľa, ako aj z dôvodu nevykonateľnosti žalobného petitu.
4. Proti rozsudku okresného súdu sťažovateľ podal odvolanie a žiadal rozsudok
okresného súdu zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Krajský súd v Žiline
(ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 8 Co 96/2016 z 30. júna 2016 (ďalej len
„rozsudok krajského súdu“) rozsudok okresného súdu vo výroku o zamietnutí žaloby
potvrdil a výrok o trovách konania zmenil tak, že sťažovateľovi uložil povinnosť zaplatiť
žalovanému trovy konania v sume 648,79 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
5. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľ podal dovolanie, ktorého prípustnosť
odôvodnil § 420 písm. f) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“) a § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP.
6. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa odmietol podľa § 447
písm. f) CSP.
7. Sťažovateľ namieta, že pokiaľ sa najvyšší súd v odôvodnení napadnutého
uznesenia stotožnil s argumentáciou krajského súdu a „zamietol“ ním podané dovolanie,
porušil jeho v ústavnej sťažnosti označené práva.
8. Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že z obsahu celého spisového materiálu
vyplýva, že požiadavka aktívnej vecnej legitimácie sťažovateľa bola splnená, pretože je
podielovým spoluvlastníkom, ktorý bol ostatnými spoluvlastníkmi splnomocnený, aby
konal v mene združenia ako jeho predseda a aby v mene združenia vykonával hospodársku
činnosť. V tejto súvislosti uvádza: „Postačí, ak je poverený výkonom činnosti združenia buď
zmluvou alebo iným písomným poverením splnomocnený jeden zo spoluvlastníkov, jeden
z členov združenia, ktorý vymáha v mene ostatných spoluvlastníkov a členov združenia
nárok. Na aktívnu vecnú legitimáciu postačí, aby bol účastníkom jeden člen združenia, čo je
v danom prípade sťažovateľ ako zvolený predseda združenia. Na strane sťažovateľa ide
o tzv. aktívnu solidaritu, to znamená, že nároku sa môže domáhať aj len jeden z členov
združenia, keďže majetok získaný pri spoločnej činnosti tohto združenia sa stáva
spoluvlastníctvom všetkých členov združenia, s tým, že úprava týchto vzťahov je riešená
v zmluve o založení tohto združenia vrátane jej dodatku. Sťažovateľ má za to, že tak
prvostupňový, odvolací ako aj dovolací súd túto otázku posúdili príliš formalisticky, čo malo
za následok neúspech sťažovateľa v konaní.
Je v rozpore so zásadou ekvity, a rovnako s § 3 OZ, aby všeobecné súdy svojimi
rozhodnutiami udržiavali stav, kedy bývalý predseda združenia resp. jeho právni
nástupcovia, protiprávne zadržiavali majetok združenia.
Sťažovateľ má teda za to, že všeobecné súdy konali príliš formalisticky. Čím bolo
porušené právo sťažovateľa na spravodlivý proces.“
9. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej
nálezom rozhodol:
„Najvyšší súd SR uznesením 3 Cdo 193/2017 porušil základné právo sťažovateľa
uvedené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a čl. 36 Listiny základných práv a slobôd na spravodlivý proces
a základné právo sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods.1 Ústavy SR a čl. 11 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd.
Ústavný súd SR zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu SR 3 Cdo 193/2017 a vec mu
vracia na ďalšie konanie.
Najvyšší súd je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastupovania vo výške
415,51 € na účet spoločnosti Advokátska kancelária VARMUS, s. r. o., so sídlom Palárikova
83, 022 01 Čadca, v zastúpení advokátom a konateľom JUDr. Jozefom Varmusom PhD.,
v , “
10. V súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej
republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 bola
vec 17. októbra 2019 pridelená sudcovi spravodajcovi Milošovi Maďarovi a v zmysle
čl. II bodu 3 písm. a) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie
od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 bola prejednaná v prvom senáte ústavného súdu
v zložení Jana Baricová – predsedníčka senátu, Rastislav Kaššák a Miloš Maďar.
II.
Relevantná právna úprava
11. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
14. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
15. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý
je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
16. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
17. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
18. Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
19. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
20. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
21. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľa spočíva v námietke, že pokiaľ sa najvyšší
súd v odôvodnení napadnutého uznesenia stotožnil s argumentáciou krajského súdu
(v otázke posúdenia nedostatku vecnej legitimácie sťažovateľa, pozn.) a „zamietol“ ním
podané dovolanie, porušil jeho v ústavnej sťažnosti označené práva.
22. Ústavný súd považuje za nevyhnutné poukázať na to, že návrh na rozhodnutie
(petit) v ústavnej sťažnosti nie je určitý. Sťažovateľ v petite nešpecifikoval, ktoré základné
právo zaručené v čl. 36 listiny a čl. 6 dohovoru má byť napadnutým uznesením najvyššieho
súdu porušené. Vychádzajúc z celkového obsahu ústavnej sťažnosti však možno odvodiť, že
sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Na základe toho ústavný súd ustálil predmet tohto konania tak, ako to je uvedené v záhlaví
tohto uznesenia.
23. V prvom rade ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že dovolanie sťažovateľa
bolo napadnutým uznesením najvyššieho súdu odmietnuté podľa § 447 písm. f) CSP, a nie
zamietnuté, ako to mylne sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom
v ústavnej sťažnosti uvádza.
24. Podľa § 447 písm. f) CSP dovolací súd odmietne dovolanie, ak nie je odôvodnené
prípustnými dovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom
uvedeným v § 431 až § 435.
25. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že odmietnutie dovolania patrí medzi
procesné rozhodnutia dovolacieho súdu. Rozhodnutie o odmietnutí dovolania dovolací súd
vydá, ak nie sú splnené podmienky, ktoré zákon vymedzil ako podmienky vecného
prejednania dovolania.
26. Po oboznámení sa s napadnutým uznesením najvyššieho súdu ústavný súd
považuje za preukázané, že najvyšší súd skúmal prípustnosť dovolania sťažovateľa nielen
podľa § 420 CSP, ale aj podľa § 421 CSP a dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné
ani podľa § 420 písm. f) CSP, ani podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP.
27. Z predmetného rozhodnutia je zrejmé, že najvyšší súd sa „nestotožnil s právnou
argumentáciou krajského súdu“ tak, ako to vyvodzuje sťažovateľ, ale len zistil a odôvodnil
neprípustnosť podaného dovolania, čo vylučuje jeho vecný prieskum.
28. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97,
II. ÚS 81/00) všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a tým aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi
postupy v civilnom konaní. Takýmto predpisom je aj Civilný sporový poriadok.
29. Právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základné právo
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny sa v civilnom konaní
účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých
civilný súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania
pred civilným súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky
upravujú § 419 a nasl. CSP. Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku
odvolacieho súdu sú upravené v § 419 až § 423 a v § 431 až § 435 CSP. V rámci všeobecnej
úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, sa v § 420 CSP výslovne uvádza, že dovolanie je prípustné
len z dôvodov uvedených v § 420 písm. a) až písm. f) CSP. Dovolanie je prípustné aj proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 421 ods. 1 CSP.
30. Vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry, ústavný súd považuje za potrebné
uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania,
patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie
do právomoci ústavného súdu. Ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých
završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
31. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorým
odmietol dovolanie sťažovateľa, konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutom uznesení
zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s dovolacími dôvodmi
sťažovateľa, s ktorým sa nestotožnil, a preto jeho dovolanie odmietol. Podľa názoru
ústavného súdu napadnuté uznesenie najvyššieho súdu prima facie nemožno považovať
za neodôvodnené, pričom zároveň neexistuje žiadna skutočnosť, ktorá by signalizovala
svojvoľný postup, resp. svojvoľné závery tohto súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti
dovolania, pozn.), t. j. také, ktoré by nemali oporu v zákone. Za situácie, keď najvyšší súd
dospel ústavne konformným spôsobom k záveru o neprípustnosti dovolania, nebol povinný
vecne preskúmať v ňom obsiahnuté argumenty sťažovateľa.
32. Vo vzťahu k dôvodnosti podaného dovolania podľa § 420 písm. f) CSP najvyšší
súd v napadnutom uznesení poukazuje na výklad pojmu „procesný postup“, ktorý je
obsiahnutý vo viacerých tam uvedených rozhodnutiach najvyššieho súdu, a preto uzavrel, že
pokiaľ sťažovateľ napáda nepreskúmateľnosť rozsudku krajského súdu z dôvodu odklonu
právneho názoru od iného rozhodnutia krajského súdu, nejde o dôvod zmätočnosti. V tejto
súvislosti sa najvyšší sú zaoberal aj ďalšou námietkou sťažovateľa, a to, že krajský súd
nedostatočne a „príliš formalisticky“ odôvodnil svoj rozsudok, keď v bode 10.8
napadnutého uznesenia uvádza: „V danom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad pre
uplatnenie druhej vety stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety
a týka sa výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky
relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Podľa dovolacieho súdu
má odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu náležitosti v zmysle
§ 220 CSP a žalobca neopodstatnene namieta jeho nepreskúmateľnosť. Odvolací súd
zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu;
jeho postup, vo vzájomnej súvislosti s konaním a rozsudkom prvoinštančného súdu,
nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda v danom prípade
odvolací súd procesne nekonal spôsobom zmätočným, ktorý by mal za následok vadu
konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f/ CSP
nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv
dovolateľa. Neodôvodnenie odklonu napadnutého rozhodnutia od iného rozhodnutia toho
istého krajského súdu nemá za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia a nie je odňatím
možnosti žalobcovi konať alebo porušením jeho práva na spravodlivý proces...
... Dovolateľ má výhrady k právnym záverom odvolacieho súdu a je presvedčený, že
súdy zasiahli do jeho práva na spravodlivý súdny proces. Z hľadiska obsahového (viď § 124
ods. 1 C. s. p.) ale nenamieta procesné chyby (nesprávnosti procedúry vedenia konania), ale
to, že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci...
... Na tom, že nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle
§ 420 písm. f/ C. s. p., zotrval aj aktuálny judikát R 24/2017.“
33. K dôvodnosti sťažovateľom uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1
písm. a) CSP najvyšší súd uviedol, že z obsahu dovolania sťažovateľa vyplýva, že namieta
nesprávne právne posúdenie jeho vecnej legitimácie. V tejto súvislosti najvyšší súd
poukázal na skutočnosť, že samotné spochybňovanie správnosti rozsudku krajského súdu
alebo len kritika toho, ako postupoval krajský súd k riešeniu právnej otázky, významovo
nezodpovedá kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. a) CSP, keď sťažovateľ nevymedzil
ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa mal krajský súd odkloniť.
34. Pokiaľ sťažovateľ namieta, že časť ním uplatneného nároku mala byť riešená
podľa § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka a v tejto súvislosti namieta, že všeobecné súdy
nie sú viazané právnou kvalifikáciou tak, ako ju uvedie v spore žalobca, ale je ich úlohou
podradiť zistený skutkový stav pod určitý právny predpis, ústavný súd konštatuje, že
sťažovateľ dostal odpoveď aj na túto ním nastolenú otázku, a to, že najvyšší súd je viazaný
skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd, a preto bolo úlohou sťažovateľa ako
žalobcu označiť rozhodné skutočnosti, z ktorých by bolo možné v konaní odvodiť potrebu
aplikácie § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Tak, ako uviedol krajský súd vo svojom
rozsudku zo žaloby, ani z tvrdení sťažovateľa ako žalobcu v priebehu prvoinštančného
konania tieto skutočnosti nevyplynuli.
35. Vo vzťahu k poslednému dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP
najvyšší súd poukázal, že dôvodnosť dovolania v tejto časti sťažovateľ odôvodnil
nesprávnym posúdením jeho vecnej legitimácie, a to v časti uplatneného nároku, keď
sťažovateľ ako predseda združenia je podľa jeho názoru ostatnými členmi splnomocnený,
aby vykonával právo hospodárenia so spoločným majetkom združenia s poukazom
na príslušnú zmluvu o združení.
36. Najvyšší súd poukázal v tejto súvislosti na skutočnosť, že uvedený dôvod
prípustnosti dovolania predpokladá, že danú právnu otázku dovolací súd dosiaľ neriešil.
Vecnú legitimáciu tak, ako to uviedol aj najvyšší súd, skúma všeobecný súd v každej veci
z úradnej povinnosti, a preto v okolnostiach daného prípadu sťažovateľ nemôže túto otázku
považovať za relevantnú v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP.
37. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že krajský súd
v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, ani čo sa
týka toho, či združenie platne vzniklo, keď doložil len kópiu zmluvy, z ktorej nevyplýva,
ktoré fyzické osoby, resp. právnické osoby ju uzavreli a či ju uzavrel aj samotný sťažovateľ,
čo o to viac znižuje ústavnoprávnu relevanciu sťažovateľom tvrdeného zásahu do jeho
základných práv.
38. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade niet
žiadnej spojitosti medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením
základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2
písm. g) zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
39. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľa vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny, ako už ústavný súd konštatoval, najvyšší
súd sa v napadnutom uznesení ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal s otázkou
(ne)prípustnosti dovolania vo veci sťažovateľa. Najvyšší súd tým, že príslušné ustanovenia
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktoré boli podstatné pre posúdenie danej veci,
interpretoval a aplikoval ústavne konformným spôsobom, nemohol svojím uznesením
zasiahnuť ani do základných práv sťažovateľa hmotno-právneho charakteru, a to základného
práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny. Keďže
z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by
ním mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva sťažovateľov vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny, ústavný súd z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ústavnú
sťažnosť aj v časti namietaného zásahu do týchto základných práv.
40. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd ďalšími návrhmi
sťažovateľa uvedenými v petite jeho ústavnej sťažnosti nezaoberal, keďže rozhodovanie
o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody podľa ústavy,
alebo ľudského práva alebo základnej slobody podľa kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy,
k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. februára 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu