Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 58/2020
PDF · 615.63 KB
No categories available
II. ÚS 58/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. februára 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne Jany
Laššákovej a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, ,
, zastúpeného advokátskou kanceláriou VARINSKÝ & Partners, s. r. o., Námestie
SNP 13, Banská Bystrica, v mene ktorej koná advokát JUDr. Vladimír Varinský, vo veci
namietaného porušenia čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
IV/4 GPt 80/11, resp. v konaní vedenom pod sp. zn. IV/4 GPt 91/18/1000 a postupom
Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Žiari nad Hronom, Okresným dopravným
inšpektorátom v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP-29/DI-ZH-2008 a jeho uznesením
z 9. januára 2009, ale tiež vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd v konaní vedenom Krajskou prokuratúrou v Banskej Bystrici pod sp. zn.
3 KPt 448/14/6600 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Argumentácia ústavnej sťažnosti
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
12. decembra 2019 elektronicky doručená ústavná sťažnosť ,
, (ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn.
IV/4 GPt 80/11, resp. v konaní vedenom pod sp. zn. IV/4 GPt 91/18/1000 a postupom
Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Žiari nad Hronom, Okresným dopravným
inšpektorátom (ďalej len „vyšetrovateľ“) v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP-29/DI-
ZH-2008 a jeho uznesením z 9. januára 2009, ale tiež vo veci namietaného porušenia čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom Krajskou
prokuratúrou v Banskej Bystrici (ďalej len „krajská prokuratúra“) pod sp. zn.
2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa sp. zn. ČVS: ORP-
29/DI-ZH-2008 z 18. mája 2008 bolo začaté trestné stíhanie vo veci pre prečin ublíženia na
zdraví podľa § 157 ods. 1 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že 18. mája 2008
o 17.15 h došlo v obci k dopravnej nehode osobného motorového vozidla AUDI A4
EČV: , ktoré viedol vodič (ďalej len „vodič“), a to tak, že v smere
od futbalového ihriska na družstvo pri predajni Konzum mal sťažovateľ z neznámych príčin
náhle vojsť pred vozidlo, následkom čoho došlo ku kontaktu a sťažovateľ utrpel ťažké
zranenia (poruchu vedomia s kómou, vnútrolebečné poranenia s poškodením
vnútrolebečných tkanív a početnými zlomeninami lebečnej kosti, vnútrolebečné krvácanie
a opuch mozgu so stavom bezprostredného ohrozenia života s dobou liečenia nad 42 dní).
3. Následne uznesením vyšetrovateľa sp. zn. ČVS: ORP-29/DI-ZH-2008 z 9. januára
2009 bolo trestné stíhanie zastavené podľa ustanovenia § 215 ods. 1 písm. b) Trestného
poriadku, teda preto, že skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci.
Stalo sa tak bez toho, aby bol sťažovateľ ako priamy účastník dopravnej nehody a zároveň
ako jediný poškodený k predmetnej veci akokoľvek vypočutý. Nevypočutie sťažovateľa
odôvodnil vyšetrovateľ vzhľadom na jeho zdravotný stav tým, že nie je schopný (a podľa
stanoviska lekárov ani v budúcnosti nebude schopný) sa k priebehu a okolnostiam
dopravnej nehody vyjadriť. Ďalej z výpovedí svedkov a zo znaleckého posudku Ing. Z
považoval vyšetrovateľ za zrejmé, že dopravnú nehodu zavinil svojím konaním sťažovateľ
tak, že sa mal nesprávne pohybovať po vozovke a tým vytvoriť prekážku vodičovi, teda že
vodič nenesie žiadnu zodpovednosť na vzniku dopravnej nehody. Napokon podľa
vyšetrovateľa bolo preukázané, že v čase skutku mal byť sťažovateľ ako chodec pod
vplyvom alkoholu (2,4 promile). Sťažovateľ sa proti tomuto skutkovému záveru dôrazne
ohradzuje od chvíle, keď sa prebral z komatického stavu a označuje ho za rozporný
so skutočným stavom ustáleným na základe nezákonne zmanipulovaných dôkazných
prostriedkov tak, ako to bude uvedené v ďalšom.
4. V dôsledku uvedenej dopravnej nehody bola sťažovateľovi spôsobená ťažká ujma
na zdraví, dôsledky ktorej bude znášať do konca života. Tento stav mu skutočne v priebehu
vyšetrovania znemožňoval nielen vyjadriť sa vecne k priebehu skutkového deja, ale aj
riadne uplatňovať svoje procesné práva poškodeného v predmetnom trestnom konaní.
K záveru o tom, že sťažovateľ nie je a ani v budúcnosti nebude schopný vyjadriť sa
k priebehu a okolnostiam dopravnej nehody, dospel vyšetrovateľ na základe telefonickej
konzultácie s ošetrujúcou lekárkou sťažovateľa MUDr. z Národného
rehabilitačného centra v Kováčovej, ako to vyplýva z úradného záznamu zo 14. októbra
2008.
5. Sťažovateľ zdôrazňuje, že vyšetrovateľ nebol oprávnený uvedeným spôsobom
zisťovať jeho zdravotný stav a MUDr. nebola oprávnená takéto informácie
poskytovať. Aj zvolená forma komunikácie je neštandardná. Vyšetrovateľ mal MUDr.
buď vypočuť alebo si vyžiadať písomnú správu. Navyše, MUDr.
nebola kompetentná zaujímať stanovisko k perspektíve vývoja zdravotného stavu
sťažovateľa a už vôbec nie k perspektíve vývoja jeho mentálneho zdravotného stavu,
pretože získala vzdelanie v študijnom odbore pediatrie s atestáciou z fyziatrie, balneológie
a liečebnej rehabilitácie. Podstatné však je, že závery o údajnej neschopnosti sťažovateľa
vypovedať aj v budúcnosti prijaté vyšetrovateľom z úradného záznamu nevyplývajú, lebo
z tohto je zrejmé iba toľko, že u sťažovateľa nie je perspektíva zlepšenia zdravotného stavu
v blízkej budúcnosti. V skutočnosti sa zdravotný stav sťažovateľa po zastavení trestného
stíhania zlepšil natoľko, že bol (a aj v súčasnosti je) schopný a pripravený vecne sa vyjadriť
k priebehu a okolnostiam dopravnej nehody, pričom jeho vnímanie priebehu skutkového
deja sa diametrálne odlišuje od priebehu skutkového deja popísaného vodičom a prijatého
vyšetrovateľom.
6. Sťažovateľ je presvedčený, že obsah jeho výpovede ako priameho účastníka
dopravnej nehody musí byť považovaný za kľúčový dôkaz pre náležité objasnenie skutku,
ktorý nie je možné odignorovať. Vyšetrovateľ bol preto povinný po zlepšení zdravotného
stavu sťažovateľa pokračovať v trestnom stíhaní, sťažovateľa k veci vypočuť a vzhľadom na
obsah jeho výpovede prípadne vykonať ďalšie vyšetrovacie úkony nevyhnutné pre náležité
zistenie skutkového stavu a na následné meritórne rozhodnutie. Pokiaľ vyšetrovateľ tak
nepostupoval a trestné stíhanie napriek tomu zastavil, konal v rozpore so zákonom
a predčasne, čím závažným spôsobom zasiahol do práv sťažovateľa ako poškodeného na
spravodlivý súdny proces.
7. Vyšetrovateľ zasiahol do procesných práv sťažovateľa závažným spôsobom aj
ďalším nezákonným postupom. Hoci vedel, že sťažovateľov zdravotný stav znemožňuje
nielen vyjadriť sa vecne k priebehu skutkového deja, ale aj riadne uplatňovať procesné
práva poškodeného, napriek tomu trestné stíhanie viedol a následne ho zastavil bez toho,
aby sťažovateľovi ako poškodenému v zmysle ustanovenia § 48 ods. 3 Trestného poriadku
zabezpečil ustanovenie opatrovníka na výkon jeho práv. Tento postup vyšetrovateľa
sťažovateľovi v konečnom dôsledku znemožnil uplatňovanie jeho práv ako poškodeného
v trestnom konaní, predovšetkým právo uplatniť nárok na náhradu škody, ale aj právo
navrhovať, predkladať a dopĺňať dôkazy, právo vyjadriť sa k zabezpečeným dôkazom
a v neposlednom rade právo podať proti uzneseniu o zastavení trestného stíhania opravný
prostriedok.
8. Po zastavení trestného stíhania a potom, ako sa zdravotný stav sťažovateľa zlepšil,
sťažovateľ už popísaný nezákonný postup vyšetrovateľa opakovane namietal. Podaním
z 23. septembra 2011 adresovaným generálnej prokuratúre označeným ako „Podnet
na opätovné prešetrenie dopravnej nehody“ sa (okrem iného) domáhal pokračovania
v trestnom konaní, vykonania jeho výsluchu, ako aj vykonania mnohých iných dôkazov,
k čomu však nedošlo. Generálna prokuratúra jeho podanie listom č. k. IV/4 GPt 80/11-4
z 3. októbra 2011 vyhodnotila ako podnet v zmysle ustanovenia § 31 ods. 1 zákona
č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o prokuratúre“) a odstúpila ho na vybavenie krajskej prokuratúre. Táto následne listom č. k.
3 KPt 599/11-7 z 26. októbra 2011 ho odstúpila na vybavenie Okresnej prokuratúre Žiar nad
Hronom (ďalej len „okresná prokuratúra“). Napokon okresná prokuratúra prípisom č. k.
2 Pv 311/08-19 z 8. novembra 2011 podanie ako nedôvodné odložila.
9. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ podaním z 23. novembra 2011 adresovaným
krajskej prokuratúre označeným ako „Žiadosť o preskúmanie postupu prokurátora – vec:
okresná prokuratúra Žiar nad Hronom č. k. 2 Pv 311/08“ požadoval preskúmanie postupu
okresnej prokuratúry. Následne listom krajskej prokuratúry č. k. 3 KPt 599/11-12
z 11. januára 2012 bolo podanie sťažovateľa vyhodnotené ako opakovaný podnet a ako
nedôvodné bolo odložené.
10. Pokiaľ ide o závery vyšetrovateľa týkajúce sa skutkových okolností dopravnej
nehody, sťažovateľ uvádza, že nepovažuje za spornú skutočnosť, podľa ktorej bol v čase
nehody (spolu s priateľmi – svedkami V a G na vozovke, keďže chodník
pre chodcov sa na inkriminovanom mieste nenachádza) a gestikuláciou sa snažil vodičovi
naznačiť, aby vozidlo pri ňom zastavil. V čom sa však už jeho vnímanie priebehu
skutkového deja s výpoveďou vodiča nezhoduje, je to, že svojím konaním vodičovi mal
vytvoriť nejakú prekážku, a to dokonca náhleho charakteru. Keď totiž vo vzdialenosti asi 90
metrov zaregistroval vozidlo vodiča, oddelil sa od svedkov V a G a plynule
prešiel do protismerného jazdného pruhu z pohľadu jazdy vodiča, tam sa zastavil a zostal
stáť. Vodičovi teda žiadnu prekážku nevytváral (tento mohol popri ňom plynule prejsť
vo svojom jazdnom pruhu). Podstatné však je, že vodič prítomnosť sťažovateľa
na komunikácii evidoval, keďže vozidlo pred sťažovateľom spočiatku pribrzďoval a až
následne začal zvyšovať rýchlosť vozidla, a zároveň ho nasmeroval do protismerného
jazdného pruhu, kde sa nachádzal sťažovateľ, teda priamo na sťažovateľa. Sťažovateľ preto
vylučuje, že by svojím konaním vytvoril prekážku vodičovi, ktorá by tomuto bránila
v prejazde. Vzhľadom na uvedené je otázna správnosť techniky jazdy vodiča, pokiaľ sa
tento údajne snažil zabrániť nehode vyhýbacím manévrom do protismerného jazdného
pruhu, v ktorom sa sťažovateľ nachádzal.
11. Vyšetrovateľ skutkový stav náležite nezistil nielen tým, že sťažovateľa vôbec
nevypočul, ale zároveň aj tým, že nepovažoval za potrebné zabezpečiť stopy (v rámci
obhliadky miesta dopravnej nehody), resp. zabezpečiť iné dôkazné prostriedky (napr.
vyťažením svedkov V a G ). Tieto dôkazy mohli preukázať, kde sa
nachádzali chodci v rozhodnom čase, keď sa sťažovateľ od nich oddelil, kde sa nachádzali
v čase nárazu, akú vzdialenosť prešli za tento čas, akým spôsobom sa sťažovateľ pohyboval
po komunikácii a či svedkovia vôbec priamo videli dopravnú nehodu. Tieto skutočnosti sú
pritom relevantné pre závery znaleckého posudku Ing. Z . Napriek tomu bolo trestné
stíhanie zastavené bez takýchto vyšetrovacích úkonov.
12. Potom, keď sa zdravotný stav sťažovateľa po ukončení trestného stíhania zlepšil,
oslovil viacerých nezávislých znalcov z odboru cestnej dopravy, a to Ing. H a Ing.
M . Títo znalci sa v zásade zhodli v tom, že vodič reagoval na sťažovateľa
neprimerane a práve techniku jeho jazdy označili za technickú príčinu dopravnej nehody
(nehovoriac o tom, že tvrdenia prezentované vodičom boli v rozpore s ostatnými
zabezpečenými a vykonanými dôkazmi).
13. Po zlepšení zdravotného stavu podal sťažovateľ Okresnému súdu Žiar nad
Hronom (ďalej len „okresný súd“) aj občianskoprávnu žalobu o náhradu škody proti
obchodnej spoločnosti , ako žalovanej. Konanie sa viedlo pod sp. zn.
4 C 221/2009. V postavení svedkov vystúpili vodič, V a G ako priami
pozorovatelia dopravnej nehody. Svedkovia V a G okrem iného uviedli, že
vodič mohol dopravnej nehode zabrániť, mal čas aj priestor, aby motorové vozidlo zastavil,
a tak mohol predísť zrážke so sťažovateľom. Okresný súd nariadil aj ďalšie znalecké
dokazovanie znalcom z odboru cestnej dopravy Ing. K , ktorý takisto ustálil, že
vodič mohol vidieť vstup sťažovateľa na vozovku, že z konečnej polohy vozidla nie je
rozpoznateľný vyhýbací manéver s tým, že pohyb sťažovateľa na vozovke sa mal
vyhodnotiť ako nebezpečný a že intenzívnym brzdením sa zrážke so sťažovateľom mohlo
predísť. Tieto závery sú v hrubom rozpore so závermi znalca Ing. Z , a teda aj
so skutkovými závermi vyšetrovateľa. Skutočnosti zistené v občianskoprávnom konaní
pritom vyšetrovateľovi v čase vydania zastavujúceho uznesenia neboli známe, hoci boli
evidentne spôsobilé viesť k odlišným skutkovým záverom.
14. Už spomínaným podaním z 23. septembra 2011 adresovaným generálnej
prokuratúre sťažovateľ predložil zápisnice o výsluchu svedkov V a G , ako
aj znalecký posudok Ing. K , avšak toto podanie vrátane opakovaného podnetu
z 23. novembra 2011 bolo okresnou prokuratúrou, resp. krajskou prokuratúrou ako
nedôvodné odložené.
15. Následne podaním zo 7. mája 2012 adresovaným generálnej prokuratúre
označeným ako „Podnet na opätovné prešetrenie dopravnej nehody“ sa sťažovateľ znova
domáhal pokračovania v trestnom konaní, pričom zároveň predložil znalecký posudok Ing.
H . Prípisom generálnej prokuratúry č. k. IV/4 GPt 80/11-5 z 23. mája 2012 bolo
sťažovateľovi oznámené, že o spôsobe vybavenia podania ho budú informovať. Vzhľadom
na to, že sa tak nestalo, sťažovateľ prípismi z 10. decembra 2012, 17. januára 2013 a 6. mája
2013 urgoval oznámenie výsledku vybavenia veci, avšak bezúspešne. Preto listom
z 21. mája 2013 označeným ako „Vec: Sťažnosť na prieťahy v konaní Generálnej
prokuratúry“ požadoval bezodkladné oznámenie výsledku vybavenia podnetu. Listom
generálnej prokuratúry č. k. IV/4 GPt 80/11-13 zo 4. júla 2013 mu bolo oznámené, že jeho
podanie sa vyhodnotilo ako ďalší opakovaný podnet neobsahujúci nové skutočnosti,
v dôsledku čoho sa o ňom nekonalo a bol odložený bez prijatia ďalšieho opatrenia.
16. Napokon sťažovateľ prípisom z 3. septembra 2018 adresovaným okresnej
prokuratúre označeným ako „Oznámenie o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že bol
spáchaný trestný čin“ predložil znalecký posudok Ing. M č. 9/2018. Toto trestné
oznámenie sťažovateľa odstúpila okresná prokuratúra krajskej prokuratúre a táto následne
generálnej prokuratúre, ktorá opätovne upovedomením č. k. IV/4 GPt 91/18/1000-6
z 20. júna 2019 posúdila oznámenie sťažovateľa ako ďalší opakovaný podnet a ako
nedôvodný ho odložila.
17. Pre úplnosť sťažovateľ upozorňuje na to, že pokiaľ vodič prítomnosť sťažovateľa
na komunikácii evidoval a vozidlo pred ním spočiatku pribrzďoval a až následne začal
zvyšovať rýchlosť a nasmeroval vozidlo do protismerného jazdného pruhu priamo
na sťažovateľa (uvedená skutočnosť vyplýva nielen z tvrdení sťažovateľa, ale aj z výpovede
svedkyne V , ktorá uviedla, že bezprostredne pred kontaktom s vozidlom vodiča
počula „zahučanie“ motora, ale tiež zo znaleckého posudku Ing. H , ktorý ustálil, že
zo simulačného a technického vyhodnotenia fázy nehodového deja pred zrážkou vyplýva, že
riešenie situácie pohybom vozidla do protismerného jazdného pruhu bolo sprevádzané
akceleráciou a až následne brzdením), je namieste otázka, či bol predmetný skutok
vyšetrovateľom správne právny kvalifikovaný ako prečin ublíženia na zdraví
z nedbanlivosti podľa ustanovenia § 157 ods. 1 Trestného zákona, a teda či tento nemal byť
právne posúdený ako zločin ublíženia na zdraví podľa ustanovenia § 155 Trestného zákona,
keďže popísané okolnosti prípadu nasvedčujú tomu, že vodič konal prinajmenšom v tzv.
nepriamom úmysle (a to aj z hľadiska prípadného premlčania predmetného trestného
stíhania).
18. Uvedené skutočnosti vylučujú možnosť trestnú vec prejednávať v režime
skráteného vyšetrovania, pričom v takomto prípade by potom vecne príslušným nebol
konajúci vyšetrovateľ.
19. Keďže v danom prípade išlo o zrazenie kamaráta kamarátom, vyšetrovateľ bol
povinný zamerať sa aj na to, či sťažovateľ a vodič v čase pred zrážkou nemali vzájomný
konflikt. Uvedená skutočnosť však vyšetrovateľa nezaujímala a odmietol ju protokolovať,
hoci mu to svedkyňa V uviedla. Vyšetrovateľa teda nezaujímalo, že približne 15 ‒
20 minút pred zrazením sťažovateľa sa sťažovateľ stretol s vodičom, ktorý na neho
neadekvátne reagoval a podráždene a hrubo naňho zaútočil slovami, že „ak ho ešte raz
budem zastavovať, tak ma zrazí“. Sťažovateľ mal o vodičovi mienku, že je nervák, ale že by
bol skutočne schopný popísaného konania, mu nenapadlo. V zásade ho považoval za
priateľa, ktorému dôveroval. Naproti tomu však vyšetrovateľa zaujímala skutočnosť, kde sa
sťažovateľ nachádzal v nočných hodinách pred kolíziou a či v danom čase požíval omamné
látky (čo sťažovateľ, samozrejme, vylučuje). Tieto skutočnosti považoval za potrebné
zaprotokolovať, keďže vyznievali v neprospech sťažovateľa.
20. Pokiaľ dospel vyšetrovateľ k záveru, že sťažovateľ bol v čase skutku ako chodec
pod vplyvom alkoholu (2,4 promile), treba uviesť, že tento skutkový záver vlastne
znamenal, že sťažovateľ mal byť v stave ťažkého stupňa opitosti (1,50 ‒3,00 promile),
ktorý sa prejavuje celkovým ťažkým útlmom senzorickej percepcie (vnímania, chápania,
poruchou miestnej a časovej orientácie a pamäti, pričom mentálne prejavy sú zreteľne
narušené). Často je prítomná nezrozumiteľná reč, motorika a bipedálna lokomócia subjektu
je významne narušená [až na tackavú chôdzu na širokej báze s intermitentným
(prerušovaným, resp. striedavým) neudržaním vzpriamenej polohy], pričom časté pády
môžu vyústiť až do neschopnosti samostatnej chôdze. Subjekt v ťažkom stupni opitosti sa
často pohybuje „po štyroch“ s mechanickou oporou kolien a lakťov. Z tohto dôvodu sa
u neho môžu objavovať na kolenách kožné odreniny a krvné výrony. Nie je zriedkavé ani
spontánne vracanie obsahu žalúdka a únik moču, resp. stolice.
21. V nadväznosti na uvedené závery sťažovateľ kategoricky vylučuje, že by bol
v rozhodnom čase pod takým silným vplyvom alkoholu, ako to vyšetrovateľ ustálil.
Z výpovedí svedkov V a G pritom vyplýva, že s nimi pred nehodou
normálne pokojne kráčal a komunikoval. Skutočnosť, že sťažovateľ v danom čase nejavil
známky požitia alkoholu, potvrdil aj sám vodič ako svedok v občianskom súdnom konaní,
keď uviedol, že pri prvom stretnutí so sťažovateľom asi 20 minút pred dopravnou nehodou
na sťažovateľovi vplyv alkoholických nápojov nevidel. Podstatné a kľúčové však v tejto
súvislosti je, že vyšetrovateľ prijal skutkové závery týkajúce sa množstva alkoholu v krvi
na základe protokolu o lekárskom vyšetrení ku skúške na alkohol v krvi vypracovaného
21. mája 2008 Súdnolekárskym a patologickoanatomickým pracoviskom Úradu pre dohľad
nad zdravotnou starostlivosťou v Banskej Bystrici s tým, že vzorka krvi bola pracoviskom
prevzatá 20. mája 2008 (t. j. 2 dni po skutku).
22. Na základe žiadosti sťažovateľa z 24. júla 2018 adresovanej Registratúrnemu
stredisku Fakultnej nemocnice s poliklinikou [kde bol
sťažovateľ hospitalizovaný po prevoze z anesteziologicko-resuscitačného oddelenia
Nemocnice s poliklinikou v (ďalej len „nemocnica“)] mu bola poskytnutá
prepúšťacia správa nemocnice z 18. mája 2008 vypracovaná anesteziológom MUDr.
, podľa ktorej laboratórnym vyšetrením bol síce u sťažovateľa alkohol v krvi
zistený, avšak len v množstve 0,38 promile, teda v rozsahu výrazne nižšom, než to ustálil
vyšetrovateľ na základe lekárskej správy, ktorú mal k dispozícii.
23. S prihliadnutím na popísané skutočnosti má sťažovateľ vážne pochybnosti
o zákonnosti postupu orgánov činných v trestnom konaní a má podozrenie, že neznáma
osoba pravdepodobne neoprávnene manipulovala (falšovala, resp. pozmeňovala a tým
marila) dôkazy rozhodujúce pre výsledok trestného konania. V čase dopravnej nehody teda
sťažovateľ v žiadnom prípade nebol v stave ťažkého stupňa opitosti, ako to vyšetrovateľ
nesprávne ustálil na základe protiprávne zmanipulovaných dôkazných prostriedkov.
24. Tieto nesprávne skutkové závery vyšetrovateľa sťažovateľ nemal možnosť
akokoľvek namietať, rozporovať či vyjadrovať sa a brániť sa voči nim v čase
prebiehajúceho trestného konania. Zároveň týmito nesprávnymi, zavádzajúcimi
a nepravdivými skutkovými závermi bolo zásadným spôsobom zasiahnuté
do sťažovateľových osobnostných práv vyplývajúcich z čl. 19 ods. 1 ústavy, resp. § 11
Občianskeho zákonníka. Podľa týchto skutkových záverov to bol sťažovateľ, kto mal
v ťažkom stupni opitosti spôsobiť dopravnú nehodu (hoci to nie je pravda). V značnej miere
sa tým zasiahlo do jeho práva na ľudskú dôstojnosť, osobnú česť a dobrú povesť
a výrazným spôsobom ho to poškodilo predovšetkým vo vzťahu k členom vlastnej rodiny,
osobám blízkym, priateľom, známym a ostatným spoluobčanom, ale aj spoločnosti ako
takej. Uvedené skutočnosti sú pritom podstatné pre prijatie správnych skutkových záverov
v danej trestnej veci. Ak by bol totiž sťažovateľ v rozhodnom čase v stave opitosti 2. stupňa
tak, ako to nesprávne ustálil vyšetrovateľ, mohlo by to podporne vysvetľovať jeho závery,
podľa ktorých mal vodičovi (nevysvetliteľne) vojsť do jeho jazdnej dráhy a tým mu
vytvoriť prekážku. Ak však bol sťažovateľ v čase nehody prakticky triezvy, je vysoko
nepravdepodobné, aby sa správal tak nezodpovedne a rizikovo (akýmkoľvek spôsobom
vchádzal do jazdnej dráhy vozidla vodiča a tým mu znemožňoval ho obísť a zabrániť
nehode).
25. Vzhľadom na to, že o uvedených skutočnostiach a predložených dôkazoch
vyšetrovateľ predpokladateľne nemal v čase vydania uznesenia o zastavení trestného
stíhania vedomosť, obrátil sa sťažovateľ na generálnu prokuratúru opakovaným podnetom
z 11. septembra 2019 a domáhal sa ním zrušenia uznesenia vyšetrovateľa o zastavení
trestného stíhania a pokračovania v trestnom konaní.
26. Upovedomením generálnej prokuratúry č. k. IV/4 GPt 91/18/1000-9 z 8. októbra
2019 bol sťažovateľ informovaný, že ním uvádzané skutočnosti nie sú dôvodom na zmenu
pôvodného rozhodnutia s tým, že jeho podanie sa tým považuje za vybavené a na ďalšie
podnety sa už viac reagovať nebude. Generálna prokuratúra dospela k tomuto stanovisku
bez toho, aby sa akokoľvek zaoberala popísanými závažnými skutočnosťami
a podozreniami.
27. Zároveň trestným oznámením z 11. septembra 2019 adresovaným generálnej
prokuratúre sťažovateľ požadoval začatie trestného stíhania pre trestný čin marenia
spravodlivosti podľa § 344 Trestného zákona. Toto trestné oznámenie generálna prokuratúra
odstúpila krajskej prokuratúre, ktorá prípisom č. k. 3 KPt 448/14/6600-17 z 25. októbra
2019 podanie vyhodnotila ako ďalší opakovaný podnet a trestné oznámenie bez
akéhokoľvek vecného prieskumu odmietla vybaviť.
28. V závere sťažovateľ poznamenáva, že porušovanie jeho základných práv
navodzuje u neho stav právnej neistoty. Pociťuje výraznú frustráciu a bezmocnosť
z popísanej nečinnosti, nezákonnosti a nespravodlivosti orgánov činných v trestnom konaní.
Situácia, v ktorej sa ocitol, mu výrazne sťažuje, resp. znemožňuje vysporiadať si svoje
majetkové a nemajetkové pomery. Na jednej strane mu totiž protiprávnym konaním vodiča
bola spôsobená ťažká ujma na zdraví s výrazným sťažením ďalšieho spoločenského
uplatnenia a na druhej strane je mu nezákonným a nespravodlivým konaním nielenže
znemožnené riadne uplatňovanie práva na náhradu škody, ale zároveň nesprávne skutkové
závery týkajúce sa jeho údajného zavinenia predmetnej dopravnej nehody z dôvodu jeho
údajnej ťažkej opitosti vážnym spôsobom zasiahli a zasahujú do jeho osobnostných práv,
najmä do práva na ochranu občianskej cti, ľudskej dôstojnosti a dobrej povesti, pričom bol
vážnym spôsobom poškodený aj v občianskoprávnom konaní vedenom okresným súdom
pod sp. zn. 4 C 221/2009, keďže v tomto konaní bol neúspešný práve z dôvodu údajnej
ťažkej opitosti v čase dopravnej nehody. Tieto skutočnosti považuje za dostatočný dôvod
pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 20 000 €.
29. Sťažovateľ netrvá na nariadení ústneho pojednávania a súhlasí s upustením
od neho. Zároveň požaduje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„I. V konaní, vedeným pred Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky pod
sp. zn.: IV/4 GPt 80/11 a v konaní, vedeným pred Generálnou prokuratúrou Slovenskej
republiky pod sp. zn.: IV/4 GPt 91/18/1000, postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej
republiky, právo Sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu, garantované mu ust. čl. 46
ods. 1 Ústavy SR, ust. čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, právo na spravodlivé súdne konanie,
priznané mu ust. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
vyhláseného pod č. 209//1992 Zb. a právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti
a dobrej povesti, priznané mu ust. čl. 19 ods. 1 Ústavy SR, porušené bolo.
II. V trestnom konaní, vedeným pred Okresným riaditeľstvom Policajného zboru
v Žiari nad Hronom, Okresným dopravným inšpektorátom, pod ČVS: ORP-29/DI-ZH-2008,
pre prečin ublíženie na zdraví podľa ust. § 157 ods. 1 Tr. zák., postupom Okresného
riaditeľstva Policajného zboru v Žiari nad Hronom, Okresného dopravného inšpektorátu
a uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Žiari nad Hronom, Okresného
dopravného inšpektorátu zo dňa 09. 01. 2009, ČVS: ORP-29/DI-ZH-2008, právo
Sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu, garantované mu ust. čl. 46 ods. 1 Ústavy SR,
ust. čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, právo na spravodlivé súdne konanie, priznané mu ust. čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, vyhláseného pod
č. 209/1992 Zb. a právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti,
priznané mu ust. čl. 19 ods. 1 Ústavy SR, porušené bolo.
III. V konaní, vedeným pred Krajskou prokuratúrou v Banskej Bystrici pod sp. zn.:
3Kpt 448/14/6600, postupom Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici právo Sťažovateľa na
súdnu a inú právnu ochranu, garantované mu ust. čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ust. čl. 48 ods. 2
Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie, priznané mu ust. čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, vyhláseného pod č. 209/1992 Zb., porušené
bolo.
IV. Prikazuje sa Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky, aby vec vedenú pred
Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky pod sp. zn.: IV/4 GPt 80/11 a vec vedenú
pred Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky pod sp. zn. IV/4 GPt 91/18/1000
opätovne prerokovala a rozhodla.
V. Uznesenie Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Žiari nad Hronom,
Okresného dopravného inšpektorátu zo dňa 09. 01. 2009, ČVS: ORP-29/DI-ZH-2008, sa
zrušuje a vec sa vracia Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru v Žiari nad Hronom,
Okresnému dopravnému inšpektorátu na opätovné prerokovanie a rozhodnutie.
VI. Prikazuje sa Krajskej prokuratúre v Banskej Bystrici, aby vec vedenú pred
Krajskou prokuratúrou v Banskej Bystrici pod sp. zn.: 3KPt 448/14/6600, opätovne
prerokovala a rozhodla.
VII. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky je povinná zaplatiť Sťažovateľovi
finančné zadosťučinenie vo výške 20.000,00 €, v lehote do dvoch mesiacov odo dňa
nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia.
VIII. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky je povinná nahradiť Sťažovateľovi
trovy právneho zastúpenia vo výške 346,26 €, (pozostávajúce z 2 úkonov právnej služby:
1) Prevzatie a príprava zastupovania 163,33 € tarifná odmena + 9,80 € režijný paušál;
2) spísanie a podanie sťažnosti 163,33 € tarifná odmena + 9,80 € režijný paušál),
poukázaním uvedenej sumy v prospech bankového účtu právneho zástupcu Sťažovateľa...,
v lehote do dvoch mesiacov odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia.“
30. Z doplňujúceho podania právneho zástupcu sťažovateľa bez označenia dátumu
doručeného ústavnému súdu elektronicky 9. januára 2020 vyplýva, že na výzvu ústavného
súdu predkladá rozhodnutia okresného súdu a Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len
„krajský súd“) týkajúce sa občianskoprávneho konania o náhradu škody vedeného
okresným súdom pod sp. zn. 4 C 221/2009.
31. V tejto súvislosti sťažovateľ upriamuje pozornosť ústavného súdu na niektoré
aspekty predmetného občianskoprávneho konania.
32. Sudca okresného súdu mu na pojednávaní (mimo protokol) uviedol, že je mu síce
ľúto, v akom stave sa sťažovateľ nachádza, ale keďže v čase incidentu mal 2,4 promile
alkoholu v krvi, zranenia si v konečnom dôsledku spôsobil sám, a preto mu uplatnené právo
na náhradu škody nemôže byť priznané.
33. Sťažovateľ opäť kategoricky vylučuje, že by v rozhodnom čase bol pod takým
silným vplyvom alkoholu. V danom čase tieto tvrdenia nebol schopný preukázať a nikto
nepripúšťal, že by v procese zisťovania množstva alkoholu v krvi v rámci trestného konania
mohlo dôjsť k chybe či vedomej manipulácii. O nezrovnalostiach v lekárskych správach sa
sťažovateľ dozvedel až 24. júla 2018, keď dostal prepúšťaciu správu nemocnice z 18. mája
2008, z ktorej je zrejmé, že bol u neho zistený alkohol v krvi len v množstve 0,38 promile.
34. V rámci občianskoprávneho konania sťažovateľ prostredníctvom právneho
zástupcu podával množstvo návrhov na doplnenie dokazovania, tieto však boli zamietnuté
s odôvodnením, že vzhľadom na trvalé následky, ktoré sťažovateľ utrpel, nebolo možné
v konaní použiť jeho výsluch, keďže s ním nebolo možné reálne komunikovať s tým, že
tento stav je trvalý a že preto akékoľvek úkony, ktorých by sa mal sťažovateľ zúčastniť, by
nepriniesli do konania žiaden dôkaz, a to či už v pozitívnom alebo negatívnom zmysle.
35. Sťažovateľ vylučuje, že by s ním v priebehu civilného konania nebolo možné
komunikovať. Pripúšťa, že po úraze trpel afáziou stredného stupňa (Brocovou afáziou –
motorickou). V uvedenom stave pacient počuje reč a rozumie jej, vie, čo chce povedať, ale
nedokáže vytvoriť slová a vety, ktoré sú potrebné na vyjadrenie jeho myšlienok. Aj keď mal
sťažovateľ v tom čase problém s komunikáciou, pravidelne sa zúčastňoval
na pojednávaniach, rozumel ich obsahu a komunikoval so svojím advokátom buď priamo
alebo prostredníctvom otca. Keďže však nevedel rozprávať plynule, urobil výpoveď
v písomnej forme, ktorú jeho právny zástupca krátkou cestou predložil okresnému súdu
v priebehu pojednávania. Okresný súd však túto výpoveď odmietol zaprotokolovať a pri
svojom rozhodovaní na ňu neprihliadal. Inými slovami, sťažovateľ nielenže nebol vypočutý
vyšetrovateľom v rámci trestného konania, ale jeho právo vyjadriť sa k veci mu bolo upreté
aj v občianskom súdnom konaní.
36. Po vrátení veci krajským súdom okresnému súdu bol do konania pribratý znalec
Ing. K , ktorý v záveroch znaleckého posudku konštatuje, že vodič mohol zrazeniu
zabrániť. Všeobecné súdy však závery tohto posudku nebrali do úvahy s odôvodnením, že
znalcovi trvalo vypracovanie znaleckého posudku niekoľko mesiacov a vodič mal iba
niekoľko sekúnd na to, aby zrazeniu zabránil.
37. Keďže okresný súd odmietol vykonať rekonštrukciu prípadu a naďalej existovali
pochybnosti o správnosti skutkových zistení, otec sťažovateľa požiadal svedka G ,
aby mu priebeh nehody čo najpodrobnejšie popísal na tvári miesta a z jeho vyjadrenia otec
sťažovateľa vyhotovil so súhlasom svedka G zvukový záznam, z ktorého je zrejmé,
že svedok G si podrobne pamätal priebeh skutkového deja plne v súlade s tým, ako
ho vnímal sťažovateľ. Otcovi sťažovateľa presne ukázal miesto, kde vodič spomalil,
pribrzďoval vozidlo bezprostredne pred sťažovateľom a následne ho opätovne akceleroval.
Svedok G konkrétne uviedol: „Tu pribrzdil a potom zas pridal, ale kto vedel, že
Miloš nezastane, ja som nepredvídal takú vec. Ja som si myslel, že zastane, veď už zastával
v podstate, ja som bol v tom, že zastáva a potom zrazu išiel ďalej. Pozerám, že čo?
Ja nechápem!“ Zvukový záznam výpovede svedka G mal sťažovateľ, samozrejme,
v úmysle predložiť ako dôkaz v súdnom konaní, čo mu však opätovne nebolo umožnené.
Okresný súd síce svedka G vyťažil v tom smere, či dal súhlas na vyhotovenie
zvukového záznamu jeho tvrdení, no hoci to svedok G explicitne potvrdil, okresný
súd takýto dôkaz nepripustil a samotné výpovede svedkov označil za nedôveryhodné s tým,
že nebolo dokázané, či svedkovia vedia správne vnímať čas a vzdialenosť.
II.
Skutkový stav veci
38. Z úradného záznamu vyšetrovateľa sp. zn. ČVS: ORP-29/DI-ZH-2008
zo 14. októbra 2008 vyplýva, že uvedeného dňa telefonicky kontaktoval
, lekárku Národného rehabilitačného centra v Kováčovej, ktorá mu uviedla, že je
ošetrujúcou lekárkou sťažovateľa a vôbec neodporúča vykonať s ním procesné úkony,
keďže to nedovoľuje jeho fyzický stav (nie je schopný komunikovať, rozprávať). Čo sa týka
psychickej stránky sťažovateľa, jeho stav je ešte horší, lebo nevníma bežné veci
a v súvislosti s nehodou si vôbec nič nepamätá. Z lekárskeho hľadiska nie je perspektíva
zlepšenia jeho zdravotného stavu, najmä po psychickej stránke do blízkej budúcnosti.
39. Z uznesenia vyšetrovateľa sp. zn. ČVS: ORP-29/DI-ZH-2008 z 9. januára 2009
vyplýva, že trestné stíhanie začaté za prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1
Trestného zákona sa zastavuje, lebo predmetný skutok, za ktorý bolo trestné stíhanie začaté,
nie je trestným činom a nie je ani dôvod na postúpenie veci.
Podľa konštatovania vyšetrovateľa v procese vyšetrovania bolo zabezpečené
vyšetrenie krvi sťažovateľa pre účely zistenia prítomnosti alkoholu a je preukázané, že
sťažovateľ ako chodec bol v čase dopravnej nehody pod vplyvom alkoholu v rozsahu 2,4
promile v krvi. Zisťoval sa tiež jeho zdravotný stav s tým, že nie je schopný vzhľadom
na súčasnú zdravotnú diagnózu sa k priebehu a okolnostiam dopravnej nehody vyjadriť
a podľa stanoviska lekárov ani v budúcnosti nebude schopný sa k vzniku a priebehu
dopravnej nehody vyjadriť. Boli vypočutí ako svedkovia vodič, G a V ,
pričom z ich výpovedí vyplýva, že sťažovateľ po spozorovaní vozidla vodiča prešiel
do stredu cesty, mal roztiahnuté ruky a aj v čase, keď sa mu vozidlo snažilo vyhnúť
prejdením do protismeru, pokračoval stále v chôdzi oproti vozidlu, pričom k zrážke došlo
v protismernom pruhu vozovky v smere jazdy vozidla. Znalec Ing. Z vyhodnotil
konanie vodiča z technického hľadiska ako správne, keďže zrážke so sťažovateľom
nemohol zabrániť, lebo po spozorovaní sťažovateľa vo svojom jazdnom pruhu v snahe obísť
ho prešiel s vozidlom do protismeru a na to, že sťažovateľ pokračoval v chôdzi v strede
vozovky, reagoval vodič intenzívnym brzdením, pričom k zrážke došlo pri rýchlosti 5 km/h.
Rýchlosť jazdy vodiča v čase reakcie bola približne 37 km/hod. V závere posudku určil
znalec ako príčinu dopravnej nehody nesprávny spôsob chôdze sťažovateľa po vozovke.
Podľa názoru vyšetrovateľa z vykonaného vyšetrovania je zrejmé, že dopravnú
nehodu zavinil svojím konaním sťažovateľ, a to tým, že sa nesprávne pohyboval po
vozovke a vytvoril vodičovi prekážku, čím je zároveň preukázané, že vodič nenesie žiadnu
zodpovednosť na vzniku dopravnej nehody a nezistilo sa ani žiadne porušenie zákona.
40. Z podania sťažovateľa z 23. septembra 2011 označeného ako „Podnet
na opätovné prešetrenie dopravnej nehody“ adresovaného generálnej prokuratúre vyplýva,
že sťažovateľ sa ako poškodený v rámci trestného konania nemohol brániť a vyjadrovať sa
k skutku, a to vzhľadom na závažné poranenia, v dôsledku ktorých bol v stave
bezprostredného ohrozenia života. S odstupom času v konaní vedenom okresným súdom
pod sp. zn. 4 C 221/2009 týkajúcom sa náhrady škody boli zistené nové skutočnosti.
Z výpovedí svedkov V a G vyplynulo, že vodič mohol dopravnej nehode
zabrániť, mal čas aj priestor, aby motorové vozidlo zastavil, dokonca jedna zo svedkýň
uviedla, že počula zahučať motor následne potom, keď vodič motorové vozidlo spomalil.
Z nového znaleckého posudku Ing. K vyplynulo, že vodič mohol vidieť vstup
sťažovateľa do vozovky, z konečnej polohy vozidla nie je rozpoznateľný ďalší vyhýbací
manéver vozidla, pričom pohyb sťažovateľa na vozovke vyhodnotil vodič ako nebezpečný
a intenzívnym brzdením mohol zrážke predísť. V pôvodnom konaní nebola vykonaná
rekonštrukcia ani obhliadka na mieste samom, a preto aj podklady pre znalca v trestnom
konaní neboli postačujúce.
41. Z prípisu okresnej prokuratúry č. k. 2 Pv 311/08-19 z 8. novembra 2011
adresovaného právnemu zástupcovi sťažovateľa vyplýva, že jeho podnet z 23. septembra
2011 adresovaný generálnej prokuratúre bol odložený ako nedôvodný. Podľa názoru
prokurátora okresnej prokuratúry svedkovia uvádzaní v podnete boli vyšetrovateľom
vypočutí a zhodne uviedli, že všetci traja (G , V a sťažovateľ) išli po miestnej
komunikácii a keď sťažovateľ zbadal oproti idúce vozidlo, prešiel do stredu vozovky,
roztiahol obidve ruky a vykríkol „Miloš stoj“. Svedok G dokonca potvrdil, že
sťažovateľ toto neurobil prvýkrát, lebo už viackrát vybehol do cesty a snažil sa zastaviť
oproti idúce vozidlo. Vodič sa chcel sťažovateľovi vyhnúť, preto išiel s vozidlom vľavo do
protismeru, na čo sťažovateľ reagoval tak, že pokračoval v chôdzi oproti vozidlu a následne
došlo k ich vzájomnému kontaktu v protismernej časti cesty. Keďže svedecké výpovede boli
uskutočnené v krátkom časovom odstupe po dopravnej nehode, nie je potrebné svedkov
opätovne vypočúvať s odstupom tri a pol roka. Požiadavku na vypracovanie nového
znaleckého posudku, resp. na vypočutie znalca Ing. K (ktorý vypracoval znalecký
posudok pre potreby okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 221/2009),
považuje prokurátor za nadbytočnú a nepotrebnú, lebo zo záverov znalca Ing. Z
jednoznačne vyplýva, ako došlo k dopravnej nehode. Tento znalec vypracoval časovú
analýzu nehodového deja a z jeho posudku vyplýva, že vodič z technického hľadiska zrážke
so sťažovateľom z miesta reakcie pri rýchlosti asi 37 km/h zabrániť nemohol, pričom
technika a spôsob jeho jazdy boli správne. Vodič reagoval včas a správne intenzívnym
brzdením, keď v snahe zabrániť vzájomnej zrážke prešiel do protismerného jazdného pruhu,
vychádzajúc z informácie, že sťažovateľ pokračuje v presune a nachádza sa pri strede
vozovky. Sťažovateľ ešte asi 1 sekundu pred zrážkou, keď už musel počuť, že vozidlo
brzdí, mohol zastaviť na vozovke a k zrážke by nedošlo.
42. Zo žiadosti sťažovateľa o preskúmanie postupu prokurátora z 23. novembra 2011
adresovanej krajskej prokuratúre vyplýva, že sa nestotožňuje so stanoviskom a závermi
okresnej prokuratúry. Pre objektívne posúdenie dopravnej nehody bolo nevyhnutné vykonať
rekonštrukciu a následne podať znalecký posudok, ale aj stanoviť vstupné údaje potrebné
pre objektívne vyhotovenie znaleckého posudku, prípadne odstrániť rozpory v jednotlivých
svedeckých výpovediach. Vyšetrovateľ nezaznamenal všetky potrebné informácie
o dopravnej nehode, keďže nebolo zakreslené miesto, kde sa nachádzali chodci, keď uvideli
vozidlo, miesto a vzdialenosť, kde sa nachádzalo vozidlo, keď vodič chodcov uvidel,
miesto, kde sa nachádzali a akú vzdialenosť prešli dvaja svedkovia kráčajúci pri
spozorovaní vozidla vedľa sťažovateľa, neboli tiež zaznamenané smer a vzdialenosť, ktorú
prešiel chodec od spozorovania vozidla po zrážku, ale ani miesto, kde ku zrazeniu
sťažovateľa došlo. Keďže znalec Ing. Z tieto potrebné informácie nemal, nedá sa ani
vedieť, ako si zabezpečil údaje o mieste, kde sa nachádzali traja chodci, keď vozidlo uvideli,
ako určil údaj, 5,6 metrov pred zrážkou, hoci chodci sa v skutočnosti nachádzali 3 metre
za konečným postavením vozidla (rozdiel viac ako 8 metrov), vzdialenosť, kde sa
nachádzalo vozidlo, keď vodič chodcov uvidel, stanovil na 40 metrov, hoci v skutočnosti to
bolo 90 metrov (rozdiel 50 metrov), miestom, kde sa nachádzali dvaja svedkovia,
sa nezaoberal (v skutočnosti sa nachádzali 10 metrov pred zrážkou a túto vzdialenosť prešli
za približne 10 sekúnd), z čoho by sa dalo určiť, že od spozorovania vozidla po zrážku
prešlo viac ako 10 sekúnd. Sťažovateľ podrobne konštatuje aj ďalšie skutkové
nezrovnalosti. Osobitne zdôrazňuje, že svedkovia na pojednávaní okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 C 221/2009 uviedli, že vodič najskôr pribrzdil a potom približne 10
metrov pred zrážkou znovu pridal a nasmeroval vozidlo na sťažovateľa, čomu nasvedčuje aj
brzdná dráha a konečné postavenie vozidla. Tieto skutočnosti by mohol potvrdiť aj
sťažovateľ, keďže vzhľadom na postupné zlepšenie zdravotného stavu sa rozpamätáva na
niektoré detaily tesne pred úrazom.
43. Z prípisu krajskej prokuratúry č. k. 3 KPt 599/11-12 z 11. januára 2012
adresovaného právnemu zástupcovi sťažovateľa vyplýva, že je reakciou na „Opakovaný
podnet“ sťažovateľa z 23. novembra 2011. Podľa názoru krajskej prokuratúry k rozporom
v znaleckých posudkoch Ing. Z a Ing. K treba uviesť, že Ing. K
na pojednávaní okresného súdu 2. februára 2011 uviedol, že vodič sa nechoval laxne už
tým, že vybočoval zo svojho smeru jazdy, teda bežným spôsobom sa snažil vyhnúť
prekážke. Zo smeru jazdy vybočil dostatočne zavčasu, reagoval vyhýbacím manévrom,
ktorý znalec Ing. K považuje za správny. Na základe uvedeného možno ustáliť, že
sťažovateľom namietané rozpory v znaleckých posudkoch nemali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Pokiaľ sťažovateľ poukazoval na rozpory vo svedeckých výpovediach,
bolo potrebné dospieť k záveru, že jediným rozporom bola skutočnosť, že svedkyňa
V na pojednávaní konanom okresným súdom 11. januára 2010 uviedla, že
v motorovom vozidle zahučal motor a potom došlo k zrážke. Túto skutočnosť svedkyňa
v prípravnom konaní vo svojej výpovedi 23. júna 2008 neuviedla. K tejto skutočnosti sa
vyjadril na pojednávaní konanom 2. februára 2011 aj znalec Ing. K a uviedol, že
podľa jeho názoru zahučanie motorového vozidla je bežná technická záležitosť a stáva sa
z rôznych dôvodov. Aj skúseným vodičom sa stáva, že pri manipulácii s brzdou, spojkou
a plynovým pedálom dôjde k zahučaniu motora a táto skutočnosť nemá zastrašovací účinok.
Normálna reakcia vodiča je, že pri rizikovej situácii stláča pedál spojky a brzdový pedál.
Predmetná situácia bola vysoko kritická a vodič tzv. „skočil na brzdu“. Ľahko sa môže stať,
že keď skočíme na brzdu, stlačí sa aj spojkový pedál, takže motor ide bez problémov
do otáčok a môže spôsobiť zahučanie motora. To sú normálne reakcie, každý vodič
v kritickej situácii stlačí spojku – brzdu. Príčin zahučania motora môže byť niekoľko, ale
vysvetlenia môžu byť aj iné ako zastrašovacie. Zahučanie motora nemalo vplyv na
zrýchlenie vozidla, pretože podľa názoru znalca v tom čase už bol stlačený spojkový pedál
a vozidlo brzdilo, lebo zanechalo stopy. Svedok G vo svojej výpovedi
na pojednávaní okresného súdu 23. februára 2011 na otázku o zvyšovaní obrátok motora
uviedol, že počul, že sa niečo také hovorilo, ale on sám nemôže potvrdiť, že by vnímal
zvýšenie obrátok motora, bol vo vzdialenosti asi 6 metrov od motorového vozidla a žiadne
zvýšenie obrátok motora nepočul.
44. Z podania právneho zástupcu sťažovateľa zo 7. mája 2012 označeného ako
„Podnet na opätovné prešetrenie dopravnej nehody“ adresovaného generálnej prokuratúre
vyplýva, že podáva nový podnet z dôvodu, že získal znalecký posudok Ing. H
z odboru cestnej dopravy. Vyplýva z neho, že vodič reagoval na sťažovateľa neprimerane
a jeho nesprávnu reakciu treba považovať za technickú príčinu dopravnej nehody s tým, že
išlo aj o nesprávnu techniku jazdy vodiča a znalecký posudok definuje aj okolnosti,
za ktorých by vodič mohol dopravnej nehode zabrániť.
45. Z prípisu generálnej prokuratúry č. k. IV/4 GPt 80/11-13 zo 4. júla 2013
adresovaného právnemu zástupcovi sťažovateľa vyplýva, že sa ním reaguje na urgenciu
právneho zástupcu sťažovateľa zo 6. mája 2013, ktorou sa dožadoval oznámenia výsledku
prešetrenia podania sťažovateľa zo 7. mája 2012. Podanie bolo vyhodnotené ako ďalší
opakovaný podnet podľa § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre. V podaní bol za novú
skutočnosť označený znalecký posudok Ing. H . Podľa názoru generálnej prokuratúry
však tento znalecký posudok nebolo možné vyhodnotiť ako novú skutočnosť. Vo veci boli
vyhotovené aj ďalšie dva znalecké posudky, a to Ing. K a Ing. Z .
Ich porovnaním a tiež s dôrazom na ďalšie dôkazy treba dospieť k záveru, že vykonaným
vyšetrovaním boli zabezpečené všetky dostupné a reálne možné dôkazy, ktorých
vyhodnotenie neumožňovalo urobiť vo veci iný záver, ako ten, ktorý deklaroval a podrobne
zdôvodnil vyšetrovateľ v uznesení o zastavení trestného stíhania. Znalecký posudok
Ing. H je listinným dôkazom vyhotoveným na objednávku sťažovateľa, ktorý bol
urobený až po právoplatnom skončení veci. Môže byť hodnotený ako skutočnosť spôsobilá
prispieť ako prípadný argument v diskusii o právnej polemike k možným spôsobom
procesného hodnotenia danej trestnej veci, ale nie ako jednoznačný dôkaz o nezákonnom
postupe orgánov činných v trestnom konaní a nesprávnom rozhodnutí vo veci.
46. Z podania sťažovateľa z 3. septembra 2018 označeného ako „Oznámenie
o podozrení zo spáchania trestného činu“ adresovaného okresnej prokuratúre vyplýva, že
predkladá znalecký posudok Ing. M a vzhľadom na jeho obsah vyslovuje
presvedčenie, že by mal viesť k vydaniu rozdielneho rozhodnutia v trestnej veci.
Zo znaleckého posudku je možné vyvodiť, že tvrdenia vodiča o rozhodujúcich
skutočnostiach nie sú v súlade so zabezpečenými dôkazmi z miesta dopravnej nehody.
47. Z prípisu generálnej prokuratúry č. k. IV/4 GPt 91/18/1000-6 z 20. júna 2019
adresovaného sťažovateľovi vyplýva, že ani ďalší (v poradí štvrtý) znalecký posudok nie je
skutočnosťou, ktorá by mala význam pre zmenu dosiaľ zistených skutkových okolností.
Verzie vyhodnocované Ing. M sú spracované podľa výpovedí svedkov jednak
z trestného konania a jednak z čiastočne pozmenených výpovedí v občianskom súdnom
konaní v rozmedzí jedného až troch rokov od nehody (čo je nutné pri vyhodnotení ich
hodnovernosti zohľadniť). Z tohto dôvodu znalec popísal možnosti priebehu nehody
a správania jednotlivých účastníkov vo viacerých verziách, pričom za technicky prijateľnú
považoval nielen verziu podľa vyjadrenia sťažovateľa, ale tiež verziu vodiča, ktorá viedla
k zistenému záveru aj pôvodného znalca Ing. Z . Nie je to teda posudok, ktorý by
jednoznačne spochybnil pôvodné znalecké skúmanie, pričom navyše ide len o jeden
z dôkazov.
48. Zo žiadosti o vyhotovenie odpisu, výpisu, kópie zo spisu uloženého
v Registratúrnom stredisku Fakultnej nemocnice s poliklinikou
z 24. júla 2018 vyplýva, že sťažovateľ požiadal o vyhľadanie záznamu
z prepúšťacej správy z anesteziologicko-resuscitačného oddelenia z nemocnice.
49. Z prepúšťacej správy nemocnice pravdepodobne z 18. mája 2008 (dátum nie je
celkom čitateľný) vyplýva, inter alia, že u sťažovateľa bol zistený „etylalkohol 0,38 ‰“.
Tento údaj je dopísaný v rubrike „LAB. VYŠ“ rukou ako posledný údaj.
50. Z podania právneho zástupcu sťažovateľa z 11. septembra 2019 označeného ako
„Ďalší opakovaný podnet na preskúmanie zákonnosti postupu orgánov činných v trestnom
konaní“ adresovaného generálnej prokuratúre vyplýva, že požaduje zrušenie uznesenia
vyšetrovateľa o zastavení trestného stíhania a poukazuje na prepúšťaciu správu z nemocnice
z 18. mája 2008, podľa ktorej bol u neho v deň dopravnej nehody zistený alkohol v krvi
v množstve iba 0,38 promile, čo vzbudzuje vážne pochybnosti o zákonnosti postupu
orgánov činných v trestnom konaní a vytvára presvedčenie, resp. podozrenie, že neznáma
osoba pravdepodobne neoprávnene manipulovala, resp. falšovala, či pozmeňovala a marila
dôkazy rozhodujúce pre trestné konanie, čo viedlo k nesprávnemu skutkovému záveru
o tom, že sťažovateľ bol v čase dopravnej nehody v ťažkom stupni opitosti.
51. Z prípisu generálnej prokuratúry č. k. IV/4 GPt 91/18/1000-9 z 8. októbra 2019
adresovaného právnemu zástupcovi sťažovateľa vyplýva, že podanie sťažovateľa
z 11. septembra 2019 je opakovaným podaním, pričom naposledy bol sťažovateľ o výsledku
preskúmania veci upovedomený prípisom z 20. júna 2019. Skutočnosti uvedené v podaní
ako nové nie sú dôvodom na zmenu doterajších rozhodnutí a stanovísk. Generálna
prokuratúra bola pri predchádzajúcich podaniach oboznámená so všetkými znaleckými
posudkami z odboru cestnej dopravy vrátane štvrtého posudku Ing. M , ako aj
s výpoveďami svedkov v civilnom konaní.
52. Z podania sťažovateľa z 11. septembra 2019 označeného ako „Oznámenie
o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný trestný čin“ adresovaného
generálnej prokuratúre vyplýva, že vzhľadom na sťažovateľom novozískanú prepúšťaciu
správu z nemocnice z 18. mája 2008 žiada preveriť, či nedošlo k naplneniu skutkovej
podstaty trestného činu marenia spravodlivosti podľa ustanovenia § 344 Trestného zákona,
prípadne iných trestných činov s tým, aby v kladnom prípade boli vyvodené zákonné
trestnoprávne dôsledky.
53. Z prípisu krajskej prokuratúry č. k. 3 KPt 448/14/6600-17 z 25. októbra 2019
adresovaného sťažovateľovi vyplýva, že podanie z 11. septembra 2019 je ďalším
opakovaným podnetom vo veci, ktorá už bola niekoľkokrát preskúmaná zo strany krajskej
prokuratúry, ako aj generálnej prokuratúry, pričom neboli zistené žiadne procesnoprávne či
hmotnoprávne pochybenia zo strany orgánov činných v trestnom konaní. Je potrebné tiež
uviesť, že trestné stíhanie vodiča neprichádza do úvahy, lebo trestnosť činu zanikla
uplynutím premlčacej doby.
54. Pre posúdenie premlčateľnosti trestnosti činu uplynutím premlčacej doby ústavný
súd celkom výnimočne pristúpil k preskúmaniu rozhodnutí okresného súdu č. k.
4 C 221/2009-135 z 15. júna 2011 a krajského súdu č. k. 15 Co 228/2011-160 z 18. januára
2012 v občianskoprávnych konaniach o náhradu škody.
55. Z rozsudku okresného súdu č. k. 4 C 221/2009-135 z 15. júna 2011 vyplýva, že
ním bola zamietnutá žaloba sťažovateľa proti poisťovni o náhradu škody z ublíženia na
zdraví.
Podľa konštatovania okresného súdu nie je sporné, že 18. mája 2008 o 17.15 h došlo
v obci pri miestnej predajni Konzum k dopravnej nehode osobného motorového
vozidla vedeného vodičom a sťažovateľa, a to tak, že vodičovi pred vozidlo pri prechádzaní
úseku pri miestnej predajni Konzum z neznámych príčin náhle vošiel sťažovateľ, pri tom
došlo k ich kontaktu a sťažovateľ utrpel ťažké poranenia s trvalými následkami. Kým
u vodiča použitie alkoholu zistené nebolo, zatiaľ u sťažovateľa bolo zistené v krvi 2,4
promile alkoholu. Nie je sporné ani to, že pre tento skutok vedené trestné stíhanie pre prečin
ublíženia na zdraví bolo uznesením vyšetrovateľa z 9. januára 2009 zastavené s tým, že
predmetný skutok nie je trestným činom a nie je ani dôvod na postúpenie veci. Pri zastavení
trestného stíhania sa vychádzalo z toho, že konanie vodiča bolo posúdené ako správne
s tým, že zrážke so sťažovateľom ako chodcom nemohol zabrániť, lebo po spozorovaní
sťažovateľa vo svojom jazdnom pruhu v snahe obísť ho prešiel s vozidlom do protismeru
a na situáciu, keď vodič pokračoval v chôdzi v strede vozovky, reagoval intenzívnym
brzdením a príčinou nehody bol nesprávny spôsob chôdze sťažovateľa po vozovke.
Podľa ďalšieho konštatovania okresného súdu miesto dopravnej nehody je dobre
zistiteľné na satelitnej mape zobrazenej v znaleckom posudku. Okrem sťažovateľa sa po
miestnej komunikácii v tom čase spolu s ním pohybovali i svedkovia V a G .
Pohybovali sa ako skupina vedľa seba pri ľavom okraji cesty. Pred miestnou predajňou
Konzum zbadali prichádzajúce vozidlo AUDI. Sťažovateľ, ktorý bol v tom čase v značnom
stupni opitosti, chcel vozidlo zastaviť. Svedkovia V a G potvrdili skutočnosť,
že sťažovateľ sa z krajnice od nich oddelil a vstupoval do jazdy prichádzajúceho
motorového vozidla. Chôdzou ku stredu cesty a gestikuláciou sa snažil vodičovi naznačiť,
aby motorové vozidlo zastavil. Svedkovia V a G detaily stretu motorového
vozidla so sťažovateľom nevideli, pretože v tom čase boli k tejto situácii otočení chrbtom.
Nie je sporné, že vodič sa snažil stretu predísť vyhýbaním sa sťažovateľovi, a to vybočením
vozidla vľavo. Pri výjazde z ľavotočivej zákruty už vozidlo jazdilo v strednej až ľavej časti
cesty, teda v protismere. Pokračovaním v chôdzi sa však sťažovateľ dostal do koridoru
pohybu vozidla. Pri krátkej vzdialenosti medzi vozidlom a sťažovateľom nebolo pre
zabránenie nehody postačujúce ani intenzívne brzdenie vozidla. Ďalšie vyhýbanie sa stretu
mohlo byť pre vodiča tiež rizikové, pretože by sa pohyboval tesne pri okraji cesty
v protismere. K stretu vozidla a sťažovateľa došlo v protismernom jazdnom pruhu. Keďže
sťažovateľ pokračoval v chôdzi, vodič na kritickú situáciu reagoval vo vzdialenosti
približne 3,6 metrov pred miestom stretu prudkým brzdením. Tesne pred brzdením sa
vozidlo pohybovalo rýchlosťou približne 31 km/hod. Za predpokladu reakčného času
vozidla v trvaní 1 sekundy reagoval vodič podľa názoru znalca na vzniknutú situáciu
približne 12,5 metra pred miestom stretu. V čase intenzívneho brzdenia došlo k stretu
vodiča a sťažovateľa. Vyhýbací manéver vodiča a intenzívne brzdenie vyvracajú tvrdenie
právneho zástupcu sťažovateľa o tom, že vodič sťažovateľa zrazil úmyselne. Znalec
Ing. K v znaleckom posudku konštatoval, že vodič vyhýbacím manévrom vľavo
reagoval dostatočne zavčasu na pohyb chodcov vrátane sťažovateľa. Ďalší pohyb
sťažovateľa oproti vozidlu trvajúci približne 2,3 sekundy nebol vodičom vyhodnotený ako
nebezpečný a ohrozujúci. V tom čase sa reakciou dalo stretu sťažovateľa a vozidla predísť.
Treba však pripomenúť, že sťažovateľovi ako chodcovi nešlo o to, aby opustil koridor
vozidla a vyhol sa stretu, lebo skôr išlo o neopodstatnené zastavovanie vozidla. Podľa
vyjadrenia znalca následný pohyb sťažovateľa do stredu cesty mohol a mal byť
vyhodnotený vodičom ako nebezpečný, pričom intenzívnym brzdením sa dalo predísť stretu
vozidla a sťažovateľa. Vozidlo by bolo zastavilo pred miestom stretu.
Podľa názoru okresného súdu hranice okolností, ktoré vodič môže, resp. nemôže
predvídať, nemožno vymedzovať len v hypotetickej rovine (pretože potom by musel
predvídať v podstate čokoľvek), ale je potrebné vždy vychádzať z existujúcich objektívnych
okolností vyplývajúcich z určitej dopravnej situácie, ktorá môže byť charakterizovaná
celým radom faktorov (napr. určitým miestom, povahou komunikácie, správaním ďalších
účastníkov cestnej premávky a pod.). Takéto okolnosti vníma vodič svojimi zmyslami
a môže ich potom hodnotiť podľa svojich vodičských znalostí i ďalších subjektívnych
dispozícií. Okrem miery povinnej opatrnosti vyplývajúcej z pravidiel cestnej premávky
existuje i subjektívne vymedzenie spočívajúce v miere opatrnosti, ktorú je vodič schopný
vynaložiť v konkrétnom prípade. Zo znaleckého posudku i z výpovede znalca vyplýva, že
vodič mal len 3 sekundy na to, aby reagoval. Znalcovi trvalo vypracovanie znaleckého
posudku niekoľko mesiacov, mal odborné technické vedomosti, neustále sa zaoberá
dopravnými nehodami, používa odbornú literatúru a simulačný program na zistenie
priebehu a zdokumentovanie dopravnej nehody. Takéto odborné znalosti nemôže nikto
od bežného vodiča vyžadovať.
Sťažovateľ sa v priebehu dokazovania prostredníctvom svojho právneho zástupcu
bránil tým, že tesne pred stretom s motorovým vozidlom došlo k zahučaniu motora, čo
vyhodnotil ako úmysel vodiča spôsobiť dopravnú nehodu. Vodič takéto tvrdenie
sťažovateľa popieral. Zahučanie motorového vozidla nepočul ani bezprostredný svedok
G . O zahučaní vypovedala len svedkyňa V , ktorá však charakter zahučania
nevedela popísať. Znalec sa vyjadril aj k tejto okolnosti a potvrdil, že pri intenzívnom
brzdení sa môže stať, že sa stlačí spojkový pedál, takže motor ide do otáčok a môže
spôsobiť zahučanie. Keďže vozidlo zanechalo stopy, bol stlačený spojkový pedál a brzdilo.
Zahučanie nemalo vplyv na zrýchlenie motorového vozidla, ale ani iný vplyv na vznik
dopravnej nehody. Ani v hypotetickej rovine sa nepreukázalo tvrdenie sťažovateľa
o úmyselne spôsobenej dopravnej nehode. Svedkyňa V a vodič potvrdili tú
skutočnosť, že sťažovateľ asi 15 až 20 minút pred touto dopravnou nehodou na inom, a to
rovnom úseku cesty v inej časti obce, vstúpil do jazdy motorového vozidla vodiča a v tomto
prípade došlo k zastaveniu motorového vozidla a nešlo o nebezpečnú situáciu. Vodič
sťažovateľovi dohováral, aby takéto situácie nevytváral.
Účastníkom cestnej premávky bol popri vodičovi aj sťažovateľ ako chodec. Účastník
cestnej premávky je povinný okrem všeobecnej prevenčnej povinnosti podľa § 415
Občianskeho zákonníka dodržiavať aj pravidlá cestnej premávky, správať sa disciplinovane,
ohľaduplne, aby nedošlo k ohrozeniu bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky. Chodec sa
pred vstupom na vozovku musí presvedčiť, či tak môže urobiť bez nebezpečenstva. Len čo
vstúpi na vozovku, nesmie sa tam bezdôvodne zdržiavať ani zastavovať.
Z vykonaného dokazovania považuje okresný súd za preukázané, že sťažovateľ ako
chodec pod značným vplyvom alkoholických nápojov úmyselne vstúpil na vozovku
slúžiacu predovšetkým na premávku motorových vozidiel, a to v čase, keď videl prichádzať
motorové vozidlo. Je dokázané, že sťažovateľ nevytvoril pasívnu prekážku cestnej
premávky, ale naopak, aktívne vstupoval do jazdnej dráhy motorového vozidla aj v čase,
keď sa mu vodič snažil vyhnúť do protismeru a aj keď zastavoval motorové vozidlo.
Sťažovateľ dokonca zrýchlil chôdzu v smere vyhýbajúceho sa manévru vodiča. Za tohto
stavu (aj keď vodič okamžite a bezprostredne reagoval zmenou smeru a brzdením) stret
motorového vozidla so sťažovateľom bol už neodvrátiteľný. Okresný súd považuje
za dokázané, že vodič nevedel a nemohol predpokladať, že sťažovateľ bude úmyselne
zrýchľovať svoju chôdzu aj napriek tomu, že menil smer jazdy a znižoval rýchlosť
motorového vozidla. Nebyť tejto aktívnej a úmyselnej činnosti sťažovateľa ako podnapitej
osoby nebolo by došlo k stretu s motorovým vozidlom. V aktívnej činnosti sťažovateľa
treba vidieť jeho výlučné zavinenie na spôsobenej škode, ktorú si preto znáša sám. Preto
bolo potrebné žalobu v plnom rozsahu zamietnuť.
Napokon okresný súd vyslovuje názor, že dôkaz rekonštrukciou sa vykoná, ak má
byť napodobená situácia a okolnosti, za ktorých bol spáchaný trestný čin, resp. ak ide o takú
situáciu a okolnosti, ktoré majú podstatný význam pri preverovaní výpovedí, ak iné dôkazy
nepostačujú na objasnenie veci. Výpoveď sťažovateľa v tomto prípade nie je možné
preveriť, pretože vzhľadom na trvalé zdravotné následky tento nie je schopný komunikovať.
Výpovede svedkov neboli ničím spochybnené a detailný priebeh nehody bol vypracovaný
znalcom Ing. K s pomocou simulačného programu V CRASH. Z týchto dôvodov
nebolo návrhu sťažovateľa na doplnenie dokazovania vykonaním rekonštrukcie vyhovené.
56. Z rozsudku krajského súdu č. k. 15 Co 228/2011-160 z 18. januára 2012 vyplýva,
že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu.
Podľa konštatovania krajského súdu proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie
sťažovateľ, ktorý požadoval zmenu rozsudku s tým, aby bolo jeho žalobe vyhovené.
Poukázal na výsledok znaleckého dokazovania, podľa ktorého jeho následný pohyb
do stredu cesty mohol a mal byť vyhodnotený vodičom ako nebezpečný, pričom
intenzívnym brzdením sa dalo predísť stretu motorového vozidla s ním. Okresný súd tieto
skutočnosti síce uvádza, ale nesprávne ich vyhodnotil tak, že vodič nemohol predvídať
čokoľvek. Sťažovateľ poukazuje na to, že rozhodujúce je len objektívne posúdenie otázky,
či bolo za daných podmienok možné zo strany vodiča stretu so sťažovateľom zabrániť,
najmä či vodič mal za daných okolností objektívnu možnosť zvoliť na predídenie dopravnej
nehody ešte účinnejšie prostriedky. Sťažovateľ je toho názoru, že vodičovi nevytvoril náhlu
prekážku. Stretu so sťažovateľom vodič mohol zabrániť hlavne intenzívnym brzdením aj
zo vzdialenosti 12,5 metra, keď začal na kolíznu situáciu reagovať. 15 ‒20 minút pred
nehodou došlo k tomu, že vodič zastavil a sťažovateľovi dohováral, pričom podľa názoru
sťažovateľa vodič situáciu psychicky opätovne nezvládol a reagoval skratovo, čo možno
považovať za nepriamy úmysel. Neopodstatnené zastavovanie vozidla sťažovateľom totiž
v žiadnom prípade nebolo dôvodom na jeho zrazenie, a to bez ohľadu na to, či bol alebo
nebol opitý. Vodič mohol reagovať už vo vzdialenosti 25 metrov od miesta stretu, a preto
liberácia vodiča neprichádzala do úvahy. Intenzívnym brzdením sa dalo stretu sťažovateľa
s vozidlom predísť. V súlade s názorom znalca pohyb sťažovateľa do stredu cesty mal
a mohol vodič vyhodnotiť ako nebezpečný.
Podľa názoru krajského súdu hodnotenie dôkazov zo strany okresného súdu sa javí
ako konštruktívne a logické. Zo strany vodiča sa nepreukázalo porušenie právnych
predpisov týkajúcich sa prevádzky motorového vozidla. Na konkrétnu situáciu (keď
sťažovateľ pod vplyvom alkoholu neustále vstupoval do jazdnej dráhy motorového vozidla,
a to aj počas plynulého úkonu vyhýbania sa sťažovateľovi) nemohol reagovať predvídavo,
nemohol predpokladať, že sťažovateľ ako chodec bude neustále meniť smer chôdze, a to
vždy v ústrety motorovému vozidlu i napriek tomu, že toto vošlo už do protismerného
jazdného pruhu, do ktorého vstúpil aj sťažovateľ a kde došlo ku zrážke. Práve táto aktívna
a nepredvídateľná činnosť sťažovateľa bola základom pre vznik dopravnej nehody, pri
ktorej došlo k poškodeniu zdravia sťažovateľa. Došlo tak síce ku škode vyvolanej osobitnou
povahou prevádzky motorového vozidla, avšak táto škoda nebola spôsobená konkrétnymi
okolnosťami majúcimi pôvod v samotnej prevádzke motorového vozidla. Sťažovateľ si
škodu spôsobil výlučne sám nezodpovedným a nepredvídateľným konaním pod vplyvom
alkoholu, a preto okresný súd správne rozhodol, keď žalobu v plnom rozsahu zamietol.
K subjektívnemu hodnoteniu konania vodiča sťažovateľom je potrebné uviesť, že
vodič (tak ako to uvádzal aj znalec) pohyb sťažovateľa oproti vozidlu nehodnotil ako
nebezpečný a ohrozujúci. Preto síce teoreticky pri zastavení motorového vozidla by nedošlo
k zrážke, ale vodič reagoval primerane, snažil sa obísť vzniknutú prekážku, pričom práve
objekt tvoriaci prekážku (bez ohľadu na to, či ide o človeka, zviera, prípadne pohybujúce sa
teleso) vybočil zo svojho koridoru pohybu a vošiel do jazdnej dráhy motorového vozidla,
ktoré sa dostalo až do protismeru v úmysle vyhnúť sa, kde došlo k zrážke. Práve túto
objektívnu skutočnosť je možné považovať za náhodnú a nepredvídateľnú, pretože vodič
ani pri vyvinutí všetkého úsilia nemohol predpokladať, že sťažovateľ sa zachová tak
iracionálne a nepredvídateľne a že napriek úsiliu vyhnúť sa mu vojde do jeho jazdnej dráhy.
V žiadnom prípade tiež nie je možné uvažovať tým smerom, ako to naznačoval sťažovateľ
v odvolaní, a to že u vodiča došlo k skratovému konaniu a k úmyselnému zrazeniu. Tejto
domnienke nesvedčí žiaden z vykonaných dôkazov vrátane výsluchov svedkov
a znaleckého dokazovania. Zahučanie motorového vozidla, ktoré vo svojej výpovedi uviedla
svedkyňa V , nepreukazuje túto skutočnosť a spochybnil ju aj znalec pri svojom
výsluchu na pojednávaní. Pokiaľ sťažovateľ v odvolaní poukazoval na to, že obdobný
incident sa stal 15 ‒20 minút pred dopravnou nehodou, práve uvedená skutočnosť
preukazuje, že zo strany sťažovateľa nedochádzalo k dôvodnému zastavovaniu motorového
vozidla, preto vodič nemal ani dôvod predpokladať, že je potrebné zastať vzhľadom
na konanie sťažovateľa na ceste. Pokiaľ vodič aj mal vedomosť o tom, že sťažovateľ je
opitý, nemohol predpokladať, že sa bude chovať tak nevyspytateľne a napriek úsiliu ho
obísť v dostatočnej vzdialenosti prechodom až do protismeru, mu sťažovateľ vstúpi
do jazdnej dráhy. Vznik škody si sťažovateľ svojím konaním zavinil výlučne sám, pričom
úvaha okresného súdu a jeho hodnotenie dôkazov, podľa ktorých sa vodič na spôsobenej
škode nepodieľal, sú dostatočne presvedčivé. Preto krajský súd rozsudok okresného súdu
ako vecne správny potvrdil.
III.
Relevantná právna úprava
57. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
58. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.
59. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
IV.
Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti s poukazom na konštantnú judikatúru
ústavného súdu
A. Vo vzťahu k postupu vyšetrovateľa v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP-
29/DI-ZH-2008 a jeho uzneseniu z 9. januára 2009 a postupu krajskej prokuratúry
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 KPt 448/14/6600
60. Na prerokovanie tých častí ústavnej sťažnosti, ktoré pre porušenie čl. 19 ods. 1,
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru smerujú proti postupu
vyšetrovateľa v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP-29/DI-ZH-2008 a jeho uzneseniu
z 9. januára 2009, resp. pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj
čl. 6 ods. 1 dohovoru smerujú proti postupu krajskej prokuratúry v konaní vedenom pod
sp. zn. 3 KPt 448/14/6600, nie je daná právomoc ústavného súdu.
61. Podľa ustanovenia § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných
práv a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať
iný súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie.
62. Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ako aj § 132 ods. 1 zákona
o ústavnom súde, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam
a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto základných práv
a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
63. V danom prípade proti uzneseniu vyšetrovateľa o zastavení trestného stíhania
bola prípustná jednak sťažnosť ako riadny opravný prostriedok, ale aj podnet príslušnému
prokurátorovi podľa zákona o prokuratúre, aby postup a rozhodnutie vyšetrovateľa
preskúmal a nariadil vykonanie potrebnej nápravy. Tým je v časti týkajúcej sa postupu
a uznesenia vyšetrovateľa vylúčená právomoc ústavného súdu. I keď je pravdou, že
v danom prípade právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa vo vzťahu
voči postupu a uzneseniu vyšetrovateľa nemal všeobecný súd, ale prokurátor (ktorého za
nezávislý orgán súdnej moci považovať nemožno), je potrebné ustanovenie čl. 127 ods. 1
ústavy, ako aj ustanovenie § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde aj tak aplikovať, keďže
jasne a jednoznačne zakotvuje princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu, a to v tom
zmysle, že právomoc ústavného súdu vzniká iba potom, čo iné zákonné prostriedky nápravy
porušenia označených práv už boli dotknutým subjektom neúspešne využité.
64. Treba dodať, že hoci sťažovateľ proti uzneseniu vyšetrovateľa o zastavení
trestného stíhania sťažnosť ako riadny opravný prostriedok nepodal (vzhľadom na
zdravotný stav na to nebol podľa všetkého spôsobilý), neskôr využil možnosť podania
podnetu príslušnému prokurátorovi.
65. Obdobne proti postupu krajskej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn.
3 KPt 448/14/6600 sa sťažovateľ mohol brániť podnetom na preskúmanie správnosti
postupu krajskej prokuratúry, o ktorom bola príslušná rozhodnúť generálna prokuratúra.
Sťažovateľ tak aj postupoval, čím je dané, že právomoc poskytnúť ochranu označeným
právam sťažovateľa vo vzťahu k postupu krajskej prokuratúry mala generálna prokuratúra
v rámci konania o podnete.
B. Vo vzťahu k postupu generálnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn.
IV/4 GPt 80/11, resp. v konaní vedenom pod sp. zn. IV/4 GPt 91/18/1000
66. Odlišná je situácia vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom generálnej prokuratúry
v konaní vedenom pod sp. zn. IV/4 GPt 80/11, resp. v konaní vedenom pod sp. zn.
IV/4 GPt 91/18/1000. Túto časť ústavnej sťažnosti treba považovať za zjavne
neopodstatnenú [§ 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde].
67. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
68. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
69. Sťažovateľ predovšetkým namieta, že v priebehu trestného konania nebol vôbec
vyšetrovateľom vypočutý s tým, že jeho zdravotný stav to neumožňuje a že nebude schopný
výsluchu ani v budúcnosti. Pritom zo stanoviska ošetrujúcej lekárky MUDr.
tlmočeného vyšetrovateľovi iba telefonicky vyplývalo len to, že v blízkej budúcnosti nie je
perspektíva zlepšenia jeho zdravotného stavu. V skutočnosti po čase došlo k zlepšeniu jeho
zdravotného stavu, ale napriek tomu sa jeho výsluch neuskutočnil. Zároveň, hoci
vyšetrovateľ vedel, že sťažovateľov zdravotný stav mu znemožňuje vyjadriť sa vecne
k priebehu skutkového deja a riadne uplatňovať procesné práva poškodeného, nedal podnet,
aby postupom podľa ustanovenia § 48 ods. 3 Trestného poriadku bol sťažovateľovi
ustanovený opatrovník na výkon jeho procesných práv (pozri bod 4 až 9).
70. Z pohľadu ústavného súdu je potrebné konštatovať ako nespornú skutočnosť, že
sťažovateľ v priebehu trestného konania vyšetrovateľom vypočutý nebol, lebo v tom čase
vzhľadom na zdravotný stav nebol spôsobilý vypovedať.
71. Nepochybne dôvodná je námietka sťažovateľa vytýkajúca vyšetrovateľovi, že
nedal podnet na postup podľa § 48 ods. 3 Trestného poriadku.
72. Podľa § 48 ods. 3 Trestného poriadku ak poškodený, ktorý je fyzickou osobou
alebo štatutárnym orgánom poškodeného, ktorý je právnickou osobou, nemôže vykonávať
práva poškodeného podľa tohto zákona alebo je nebezpečenstvo z omeškania, predseda
senátu a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie ustanoví na
výkon týchto práv poškodenému opatrovníka. Proti rozhodnutiu o ustanovení opatrovníka je
prípustná sťažnosť.
73. Z citovaného ustanovenia je jednoznačné, že pri takom zdravotnom stave, v akom
sa sťažovateľ podľa konštatovania vyšetrovateľa nachádzal, mal vyšetrovateľ dať podnet
prokurátorovi na to, aby tento navrhol príslušnému sudcovi pre prípravné konanie vydať
uznesenie o ustanovení opatrovníka sťažovateľovi ako poškodenému. Vyšetrovateľ takto
nepostupoval, sťažovateľovi opatrovník ustanovený nebol a sťažovateľ takto prišiel
prinajmenej o možnosť uplatniť procesné právo podať proti uzneseniu vyšetrovateľa
o zastavení trestného stíhania sťažnosť ako riadny opravný prostriedok. O právo uplatniť si
nárok na náhradu škody v konečnom dôsledku neprišiel, lebo hoci nemohol právo
na náhradu škody uplatniť cestou opatrovníka v rámci adhézneho konania, urobil tak
v civilnom konaní, a to v zákonnej premlčacej dobe.
74. V uvedených súvislostiach treba poznamenať aj to, že námietku neustanovenia
opatrovníka sťažovateľ uplatnil až v podanej ústavnej sťažnosti, keďže v žiadnom z jeho
skorších podaní adresovaných orgánom prokuratúry sa táto námietka neuvádza.
75. Sťažovateľ ďalej namieta správnosť niektorých rozhodujúcich skutkových zistení
vyšetrovateľa. Uznáva síce, že v čase nehody bol spolu s priateľmi (svedkami V
a G ) na vozovke a gestikuláciou sa snažil vodičovi naznačiť, aby vozidlo pri ňom
zastavil, avšak nezodpovedá skutočnosti, že by svojím konaním vytvoril vodičovi prekážku,
a to dokonca náhleho charakteru a v tejto súvislosti konkrétne popisuje, ako sa skutkový dej
podľa neho v skutočnosti odohral. Zaujíma stanovisko aj k otázke, ako mal v danej situácii
vodič správne na jeho prítomnosť reagovať. Vytýka vyšetrovateľovi nielen skutočnosť, že
jeho nevypočul, ale aj to, že potrebné stopy v rámci obhliadky miesta dopravnej nehody
nezabezpečil. Poukazuje na znalecké posudky Ing. H a Ing. M , ale aj Ing.
K , z ktorých treba podľa jeho názoru vyvodiť odlišné závery, než k akým dospel
vyšetrovateľ. Poukazuje ďalej aj na výsledky dokazovania v rámci občianskoprávneho
konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 4 C 221/2009 (pozri bod 10 až 19).
76. Podľa názoru ústavného súdu závery vyšetrovateľa v spojení so závermi,
ku ktorým dospeli okresný súd a krajský súd v občianskoprávnom konaní o náhradu škody,
sa javia ako dostatočné, úplné a presvedčivé. Nejavia známky arbitrárnosti, ale ani zjavnej
neodôvodnenosti. Skutočnosť, že sťažovateľ má na posúdenie veci odlišný názor, sama
osebe bez ďalšieho porušenie jeho označených práv neznamená. Ústavný súd odkazuje
v tomto smere najmä na veľmi podrobnú argumentáciu okresného súdu (pozri bod 54).
77. Napokon sťažovateľ namieta, že z prepúšťacej správy nemocnice z 18. mája 2008
(ktorú získal na základe písomnej žiadosti z 24. júla 2018 z Registratúrneho strediska
Fakultnej nemocnice s poliklinikou , kde bol
hospitalizovaný po prevoze z anesteziologicko-resuscitačného oddelenia nemocnice) zistil,
že v deň dopravnej nehody mal v krvi etylalkohol v množstve 0,38 promile, teda
v množstve výrazne menšom, než to ustálil vyšetrovateľ na základe inej lekárskej správy
(pozri bod 20 až 24).
78. Na základe tohto nového dôkazu o množstve alkoholu v krvi v čase dopravnej
nehody požiadal sťažovateľ jednak prostredníctvom právneho zástupcu, ale aj osobitne
vlastným podaním (obe podania sú z 11. septembra 2019) generálnu prokuratúru o opätovné
preskúmanie správnosti záverov, ku ktorým dospel vyšetrovateľ. Evidentne pritom označil
prepúšťaciu správu ako takú novú skutočnosť, o ktorej sa predtým nevedelo a ktorá môže
mať podstatný vplyv na konečné závery vyšetrovania. Treba v tejto súvislosti uviesť, že
generálna prokuratúra vo svojom stanovisku č. k. IV/4 GPt 91/18/1000-9 z 8. októbra 2019
adresovanom právnemu zástupcovi sťažovateľa, ale ani krajská prokuratúra v prípise č. k.
3 KPt 448/14/6600-17 z 25. októbra 2019 adresovanom sťažovateľovi sa týmto novým
dôkazom nijako konkrétne nezaoberajú a žiadne stanovisko k nemu nezaujímajú.
79. Z pohľadu ústavného súdu je potrebné v uvedených súvislostiach zdôrazniť, že
tak v uznesení vyšetrovateľa o zastavení trestného stíhania, ako aj v rozsudkoch okresného
súdu a krajského súdu v občianskoprávnom konaní o náhradu škody sa akcentuje
skutočnosť, že sťažovateľ bol v čase dopravnej nehody pod vplyvom alkoholu (2,4
promile), pričom „motiváciou“ jeho iracionálneho správania mal byť práve stav pomerne
vysokého stupňa opitosti. Ak sa za tohto stavu vynorila závažná pochybnosť o stupni
alkoholického opojenia sťažovateľa (vyplývajúca z prepúšťacej správy nemocnice
uschovanej v archíve, ktorú sťažovateľ po dlhšom časovom odstupe získal a o obsahu ktorej
orgány činné v trestnom konaní, ale ani súdy vôbec nevedeli), bolo celkom nepochybne
opodstatnené týmto novým dôkazom sa zaoberať a pokúsiť sa vyjasniť, aký bol skutočný
obsah alkoholu v krvi sťažovateľa v inkriminovanom čase dopravnej nehody. Rozhodne
nešlo o takú okolnosť, ktorá by (prípadne aj vo svetle ďalších dôkazov) nemala podstatný
význam pre konečné závery vo veci.
80. Možno dospieť k záveru, že postup generálnej prokuratúry, resp. krajskej
prokuratúry, ktoré uvedenej novej skutočnosti, resp. listinnému dôkazu nijakú pozornosť
nevenovali a nové vyšetrovanie nenariadili, zo zásadného hľadiska vzaté nebol správny.
Napriek tomu treba konštatovať, že vzhľadom na konkrétne časové súvislosti tejto veci boli
stanoviská generálnej prokuratúry a krajskej prokuratúry vecne správne, i keď z dôvodov,
ktoré z ich prípisov z 8. októbra 2019 a 25. októbra 2019 vôbec nevyplývajú.
81. Podľa § 157 ods. 1 Trestného zákona kto inému z nedbanlivosti spôsobí ťažkú
ujmu na zdraví, potrestá sa odňatím slobody na šesť mesiacov až dva roky.
82. Podľa § 157 ods. 2 Trestného zákona odňatím slobody na jeden rok až päť rokov
sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1
a) závažnejším spôsobom konania, alebo
b) na chránenej osobe.
83. Podľa § 87 ods. 1 písm. d) Trestného zákona trestnosť činu zaniká uplynutím
premlčacej doby, ktorá je päť rokov, ak ide o prečin, za ktorý tento zákon v osobitnej časti
dovoľuje uložiť trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej tri roky.
84. Z citovaných ustanovení vyplýva, že v danom prípade bola premlčacia doba päť
rokov. Keďže skutok sa stal ešte 18. mája 2008, možno dospieť k nepochybnému záveru,
podľa ktorého je trestné stíhanie v danej veci už dávno premlčané, čo bráni vedeniu
akéhokoľvek ďalšieho vyšetrovania. Inými slovami, hoci v zásade boli dané dôvody na to,
aby sa vyšetrovanie obnovilo v dôsledku novej skutočnosti, na ktorú sťažovateľ poukázal,
vzhľadom na uplynutie premlčacej doby už nebolo možné takto postupovať.
85. Sťažovateľ v podstate tvrdí, že vodič konal úmyselne. Mal byť vedený snahou
„potrestať“ sťažovateľa za to, že ho na ceste opakovane zastavoval. Inými slovami, podľa
sťažovateľa došlo k spáchaniu trestného činu úmyselného ťažkého ublíženia na zdraví
podľa § 155 Trestného zákona. Pri tomto trestnom čine by premlčacia doba bola
dvadsaťročná a trestné stíhanie by v takomto prípade premlčané nebolo.
86. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje najmä na podrobné a presvedčivé úvahy
okresného súdu (pozri bod 54), s ktorými sa v plnej miere stotožňuje. Tvrdenie sťažovateľa
o úmyselnom konaní vodiča nemá vo vykonaných dôkazoch dostatočnú oporu.
87. Napokon, obiter dictum, treba poznamenať, že získanie prepúšťacej správy
z nemocnice mohlo byť v zásade aj dôvodom na obnovu občianskoprávneho konania
o náhradu škody postupom podľa § 397 písm. a) Civilného sporového poriadku.
88. Podľa § 403 ods. 1 Civilného sporového poriadku žaloba na obnovu konania sa
podáva v lehote troch mesiacov, od kedy sa ten, kto podal žalobu na obnovu konania, mohol
dozvedieť o dôvode obnovy, alebo odo dňa, keď ho mohol uplatniť.
89. Podľa § 403 ods. 2 Civilného sporového poriadku žaloba na obnovu konania sa
podáva najneskôr v lehote troch rokov od právoplatnosti rozhodnutia.
90. Potvrdzujúci rozsudok krajského súdu č. k. 15 Co 228/2011-160 z 18. januára
2012 bol podľa dátumovej pečiatky doručený právnemu zástupcovi sťažovateľa 27. januára
2012, a preto možno predpokladať, že vtedy, resp. približne v tom čase sa stal
právoplatným. Znamená to zároveň, že zákonná trojročná objektívna lehota na podanie
žaloby na obnovu konania v čase získania prepúšťacej správy už dávno uplynula,
v dôsledku čoho už nebolo možné úspešne sa domáhať obnovy konania.
91. Možno poukázať ešte aj na to, že hoci sťažovateľ v dodatku k ústavnej sťažnosti
uviedol, že v čase občianskoprávneho konania už bol schopný s okresným súdom písomne
komunikovať a svoju písomnú výpoveď mu aj predložil, čo však tento neakceptoval (pozri
bod 35), nenamietal túto skutočnosť v odvolaní a nepodal z tohto dôvodu ani dovolanie,
hoci by mohlo ísť o dôvod prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 237 písm. f)
Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom v inkriminovanom čase.
92. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. februára 2020
Ľuboš Szigeti
predseda senátu