Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (40)PL. ÚS 4/2018
PDF · 651.63 KB
No categories available
PL. ÚS 4/2018
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
PL. ÚS 4/2018-112
Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 12. februára 2020 v pléne
zloženom z predsedu Ivana Fiačana a zo sudcov Jany Baricovej, Ladislava Duditša, Libora
Duľu, Miroslava Duriša, Rastislava Kaššáka, Jany Laššákovej (sudkyňa spravodajkyňa),
Miloša Maďara, Mojmíra Mamojku, Petra Molnára, Petra Straku, Ľuboša Szigetiho
a Martina Vernarského vo veci návrhu prezidenta Slovenskej republiky na začatie konania
podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade zákona č. 261/2017 Z. z.
o štátnej cene Jozefa Miloslava Hurbana a štátnej cene Alexandra Dubčeka s čl. 2 ods. 2
v spojení s čl. 101 ods. 1 a čl. 102 ods. 1 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky takto
rozhodol:
Návrhu prezidenta Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Odôvodnenie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol
22. januára 2018 doručený návrh prezidenta Slovenskej republiky Andreja Kisku (ďalej aj
„prezident“ alebo „navrhovateľ“) na začatie konania o súlade právnych predpisov
podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“). Prezident
ústavnému súdu navrhol rozhodnúť o nesúlade zákona č. 261/2017 Z. z. o štátnej cene
Jozefa Miloslava Hurbana a štátnej cene Alexandra Dubčeka (ďalej len „zákon o štátnych
cenách“) s čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 101 ods. 1 a čl. 102 ods. 1 písm. i) ústavy
a o pozastavení účinnosti označeného zákona.
2. Účelom zákona o štátnych cenách je zriadenie a úprava udeľovania štátnej ceny
Jozefa Miloslava Hurbana, ktorú udeľuje predseda Národnej rady Slovenskej republiky
(ďalej aj „predseda národnej rady“), a štátnej ceny Alexandra Dubčeka, ktorú udeľuje vláda
Slovenskej republiky (ďalej aj „vláda“). Navrhovateľ vo svojom návrhu argumentoval tým,
že v zmysle ústavy má výlučnú právomoc udeľovať vyznamenania prezident Slovenskej
republiky, ktorý môže na výkon tejto právomoci splnomocniť aj iný orgán [čl. 102 ods. 1
písm. i) ústavy]. Z uvedeného vyvodil, že „bez splnomocnenia prezidenta nie je možné, aby
iný ústavný orgán Slovenskej republiky udeľoval vyznamenania alebo im formálne
a obsahovo rovnocenné ocenenia, za aké treba považovať aj štátne ceny“. Prezident
zároveň upozornil na skutočnosť, že na udeľovanie štátnych vyznamenaní nesplnomocnil
žiaden orgán verejnej moci, preto je napadnutý zákon ako celok v rozpore s uvedeným
čl. 102 ods. 1 písm. i) ústavy.
3. Prezident rozdelil dôvody, pre ktoré považuje štátne ceny upravené napadnutým
zákonom za štátne vyznamenania v zmysle čl. 102 ods. 1 písm. i) ústavy, do troch oblastí.
V prvom rade o tom podľa neho svedčí historický výklad pojmu „štátna cena“. V rámci
argumentácie historickým výkladom poukázal na § 7 zákona č. 247/1949 Sb.
o vyznamenaniach a čestných uznaniach v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon
č. 247/1949 Sb.“), na základe ktorého boli vydané vládne nariadenia upravujúce udeľovanie
štátnych cien. Išlo o vládne nariadenia č. 147/1950 Sb. o štátnych cenách v znení neskorších
predpisov (ďalej len „nariadenie č. 147/1950 Sb.“), resp. č. 29/1962 Zb. o udeľovaní
štátnych cien Klementa Gottwalda (ďalej len „nariadenie č. 29/1962 Zb.“). Navrhovateľ
v tejto súvislosti okrem iného poukázal na skutočnosť, že pre vydanie už uvedených
nariadení sa vyžadoval súhlas prezidenta a štátne ceny nimi zriadené boli prezidentom aj
udeľované a boli s nimi spojené taktiež peňažné plnenia. Citoval tiež § 1 nariadenia
č. 147/1950 Sb., ktoré upravovalo dôvody udeľovania štátnych cien. V súvislosti
s nariadením č. 29/1962 Zb. vyjadril názor, že tento právny predpis zaradil štátne ceny
medzi vyznamenania, a to na základe už uvedenej skutočnosti, že bol vydaný na základe § 7
zákona č. 247/1949 Sb.
4. Navrhovateľ ďalej uviedol, že neskôr prijatý zákon č. 62/1962 Zb. o udeľovaní
vyznamenaní (ďalej aj „zákon č. 62/1962 Zb.“), ktorým bol zrušený zákon č. 247/1949 Sb.,
obsahoval právnu úpravu, podľa ktorej sa vyznamenania zaviedli zákonom a právo
udeľovať ich mal prezident, ak na to nesplnomocnil iný orgán. Tento zákon zároveň
umožňoval aj naďalej udeľovať dovtedy zriadené vyznamenania a čestné uznania, pretože
ponechal v platnosti vládne nariadenia, na základe ktorých boli tieto zriadené (t. j. naďalej
boli prezidentom udeľované štátne ceny zriadené podľa skôr uvedených vládnych nariadení,
pozn.).
5. Vychádzajúc z tejto historickej úpravy, navrhovateľ konštatoval, že štátne ceny sa
vyznačovali tým, že: a) boli zriaďované vládnymi nariadeniami na základe zákonov,
ktorých hlavným predmetom boli štátne vyznamenania; b) ich právna úprava podliehala
súhlasu prezidenta republiky; c) udeľovali sa za výnimočné výkony, hodnoty alebo iné
výnimočné príspevky; d) udeľoval ich prezident republiky a e) boli spojené s peňažnými
odmenami. Tieto znaky svedčia podľa prezidenta o tom, že štátne ceny sú vyznamenaniami.
6. V druhom rade malo o povahe sporných štátnych cien ako formy vyznamenaní
svedčiť porovnanie formálnych znakov štátnych vyznamenaní a cien. K týmto formálnym
znakom navrhovateľ zaradil: a) oceňujúci subjekt; b) udeľujúci subjekt; c) návrh
na udelenie štátneho vyznamenania alebo ceny; d) podnet na udelenie štátneho
vyznamenania alebo ceny; e) možnosť splnomocniť na udelenie štátneho vyznamenania
alebo ceny inú osobu a napokon f) existencia peňažného plnenia spojeného so štátnymi
vyznamenaniami alebo cenami (podrobnejšie pozri časť VI.1.2 odôvodnenia tohto nálezu).
7. Treťou skupinou argumentov prezidenta v prospech zhody medzi štátnymi
vyznamenaniami a cenami mali byť ich rovnaké materiálne znaky, za ktoré navrhovateľ
považoval samotné dôvody, pre ktoré sa štátne vyznamenania a ceny udeľujú.
Z vymedzenia týchto dôvodov malo vyplývať, že vyznamenania a ceny možno udeliť
za zásluhy v rovnakých oblastiach spoločenského života. Navrhovateľ v tejto súvislosti
citoval príslušné ustanovenia zákona o štátnych cenách týkajúce sa zásluh, za ktoré sa ním
zriadené štátne ceny udeľujú, a poukázal aj na dôvodovú správu k tomuto zákonu, v zmysle
ktorej sú štátne ceny „ocenením na najvyššej úrovni za mimoriadny umelecký, športový,
podnikateľský, výskumný a iný významný počin“. Navrhovateľ zdôraznil, že takéto
materiálne vymedzenie štátnych cien neprípustne zasahuje do právomoci prezidenta, pretože
štátna cena udeľovaná vládou nemôže mať väčší význam ako štátne vyznamenanie
udeľované prezidentom, ktorý má na jeho udeľovanie ústavnú právomoc.
8. Vychádzajúc z uvedeného, navrhovateľ dospel k záveru, že „... štátna cena je len
iný výrazový prostriedok pre štátne vyznamenanie, ktorý síce má aj historické ukotvenie,
avšak za úplne iných legislatívnych podmienok (štátne ceny sa zriaďovali na základe
zákona o vyznamenaniach, predpokladali súhlas prezidenta a udeľoval ich spravidla
prezident).“.
9. Navrhovateľ následne uzavrel, že Národná rada Slovenskej republiky (ďalej aj
„národná rada“) prijatím sporného zákona oslabila ústavné postavenie prezidenta
pri udeľovaní vyznamenaní, pretože ich udeľovanie v rozpore s ústavou zverila aj
predsedovi národnej rady a vláde, aj keď pod označením „štátne ceny“. Prezident je
pritom hlavou štátu a jediným reprezentantom Slovenskej republiky navonok i vo vnútri
štátu (čl. 101 ods. 1 ústavy), preto ako jediný ústavný činiteľ „môže udeľovať vyznamenania
a na ich roveň postavené ocenenia v mene Slovenskej republiky“.
10. Navrhovateľ tiež poukázal na § 7 ods. 1 a 2 zákona č. 400/2015 Z. z. o tvorbe
právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 400/2015 Z. z.“),
v zmysle ktorých je náležitosťou návrhu zákona aj dôvodová správa, ktorá sa člení
na všeobecnú a osobitnú časť. Podľa navrhovateľa však predkladatelia – poslanci národnej
rady – v dôvodovej správe k zákonu o štátnych cenách „žiadnym spôsobom neodôvodnili,
z akého dôvodu má národná rada prijať zákon, ktorý presahuje rámec ústavných právomocí
zákonodarného orgánu. Z dôvodovej správy nie je jasné, aké dôvody viedli k zriadeniu
štátnych cien ako paralelných štátnych vyznamenaní bez toho, aby ich zriadenie malo oporu
v ústave.“.
11. Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti je podľa navrhovateľa sporný zákon
v rozpore s čl. 101 ods. 1 a čl. 102 ods. 1 písm. i) ústavy a národná rada mala prijatím tohto
zákona postupovať aj v rozpore s čl. 2 ods. 2 ústavy.
II.
Priebeh konania
12. Ústavný súd uznesením sp. zn. PL. ÚS 4/2018 zo 4. apríla 2018 prijal návrh
navrhovateľa na ďalšie konanie. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní návrhu
konštatoval, že navrhovateľ je podľa čl. 130 ods. 1 písm. b) ústavy v spojení s § 18 ods. 1
písm. a) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „zákon č. 38/1993 Z. z.“) aktívne legitimovaný na podanie
návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov a jeho návrh obsahuje všetky
náležitosti ustanovené zákonom č. 38/1993 Z. z.
13. Ústavný súd nevyhovel návrhu na pozastavenie účinnosti napadnutého zákona.
Svoje rozhodnutie o nevyhovení návrhu na pozastavenie účinnosti zákona o štátnych cenách
odôvodnil okrem iného aj tým, že v danom prípade dôvody uvádzané prezidentom
nepostačujú na uplatnenie výnimočnej právomoci ústavného súdu stanovenej v § 38 ods. 2
14. V súlade s § 39 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. si ústavný súd vyžiadal písomné
stanovisko národnej rady, keďže ide o orgán verejnej moci, ktorý vydal napadnutý
všeobecne záväzný právny predpis. Ústavný súd si ďalej v súlade s § 39 ods. 1 zákona
č. 38/1993 Z. z. vyžiadal písomné stanovisko vlády, keďže v zmysle § 37 ods. 2 zákona
č. 38/1993 Z. z. mala vláda v konaní o súlade právnych predpisov postavenie vedľajšieho
účastníka konania.
III.
Stanoviská národnej rady, vlády a vyjadrenia navrhovateľa
III.1 Stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky
15. Podaním doručeným ústavnému súdu 14. septembra 2018 sa k návrhu prezidenta
prostredníctvom svojho predsedu vyjadrila národná rada ako odporca v konaní
pred ústavným súdom.
Národná rada súhlasila s upustením od ústneho pojednávania.
16. Národná rada vo svojom vyjadrení najskôr stručne zrekapitulovala argumentáciu
navrhovateľa a následne sa venovala právnej úprave zákona č. 522/2008 Z. z.
o vyznamenaniach Slovenskej republiky v znení zákona č. 115/2011 Z. z. (ďalej len „zákon
o vyznamenaniach“). Okrem iného uviedla, že v § 2 tohto zákona sú taxatívne vymenované
štátne vyznamenania udeľované v Slovenskej republike a tiež poukázala na skutočnosť,
že v § 3 predmetný zákon predpokladá udeľovanie aj iných ako štátnych vyznamenaní
upravených osobitnými predpismi.
17. V súvislosti s tým, že zákon o vyznamenaniach predpokladá možnosť zriadiť aj
iné vyznamenania ako tie, ktoré sú týmto zákonom upravené, národná rada poukázala
na zákon č. 281/2015 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a na existenciu rezortných vyznamenaní,
ktorých udeľovanie je v kompetencii ministrov (príklady však neuviedla).
18. Národná rada pokračovala vo svojej argumentácii tvrdením, že aj štátne ceny
boli zriadené zákonom, a konštatovala, že ústavným základom pre ich udeľovanie bol
v prípade predsedu národnej rady čl. 89 ods. 2 písm. f) ústavy a v prípade vlády čl. 119
písm. f) ústavy. Národná rada opísala znaky štátnych cien v rozsahu obdobnom
ako samotný navrhovateľ (pozri bod 6 odôvodnenia) a ďalej pripomenula, že v zmysle
dôvodovej správy k zákonu o štátnych cenách je cieľom ich zriadenia a udeľovania podpora
nadania, talentov, tvorivosti ľudí, ako aj ich angažovanosti vo veciach verejných a tento cieľ
sa okrem iného realizuje zákonom ustanovenou možnosťou širokej verejnosti podať návrhy
na udelenie štátnych cien.
19. Svoju argumentáciu napokon uzavrela tým, že zákon o vyznamenaniach
nevylučuje „iné formy ocenenia“ a štátne ceny možno udeliť aj na základe návrhov
verejnosti, v dôsledku čoho štátne ceny „nemajú rovnaký rozmer a nemožno ich stavať
na roveň štátnych vyznamenaní udeľovaných prezidentom“. Stručne tiež uviedla,
že napadnutá právna úprava bola schválená potrebnou väčšinou poslancov národnej rady,
bola podpísaná príslušnými ústavnými činiteľmi a bola riadne vyhlásená v Zbierke zákonov
Slovenskej republiky.
20. Spolu so svojím vyjadrením národná rada ústavnému súdu predložila aj návrh
napadnutého zákona o štátnych cenách spolu s dôvodovou správou (parlamentná tlač 597),
zákon vrátený prezidentom na opätovné prerokovanie národnou radou a prepis rozpravy
z 18., 19. a 21. schôdze národnej rady.
III.2 Stanovisko vlády Slovenskej republiky
21. Podaním doručeným ústavnému súdu 3. júla 2018 sa k návrhu navrhovateľa
vyjadrila vláda v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky ako vedľajší
účastník v zmysle § 37 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. a súhlasila s upustením od ústneho
pojednávania.
22. Vyjadrenie vlády bolo rozdelené do troch okruhov otázok spojených so sporným
zákonom o štátnych cenách. V prvom okruhu sa argumentácia vlády týkala historického
výkladu pojmu štátnej ceny, ako ho vo svojom návrhu uviedol prezident. Vláda tento výklad
považovala za čisto účelový a nemajúci základ v žiadnej z používaných interpretačných
metód vrátane historickej metódy, pretože podľa jej názoru sa prezident opieral o neplatné
právne predpisy, ktoré vznikli „v inej dobe a za iných spoločenských podmienok“,
než za akých bol prijatý napadnutý zákon.
23. Vláda zdôraznila, že na rozdiel od prezidentom uvedenej historickej právnej
úpravy súčasný zákon o vyznamenaniach neobsahuje žiadne splnomocnenie na vydanie
podzákonného predpisu (upravujúceho udeľovanie štátnych cien) a takýto vykonávací
predpis ani nebol vydaný. Podľa vlády už táto skutočnosť odlišuje súčasné štátne ceny
od štátnych vyznamenaní a tieto dve kategórie nie je možné stotožňovať. Z týchto dvoch
kategórií sú štátne vyznamenania vyššou formou uznania, keďže ich v mene Slovenskej
republiky udeľuje prezident, ktorý Slovenskú republiku reprezentuje dovnútra i navonok.
Ústavné právomoci prezidenta týkajúce sa vyznamenaní preto neboli prijatím zákona
o štátnych cenách nijako dotknuté. Uvedené vyplýva aj zo skutočnosti, že zákon o štátnych
cenách bol vo vzťahu k vláde vydaný na základe čl. 119 písm. r) ústavy, teda nie na základe
čl. 102 písm. i) ústavy, ktorý sa týka právomoci prezidenta.
24. Druhý okruh argumentácie vlády sa týkal porovnávania materiálnych
a formálnych znakov štátnych vyznamenaní a cien. Pokiaľ ide o materiálne znaky,
t. j. o dôvody udeľovania štátnych vyznamenaní a cien, podľa vlády je prirodzené, že tieto
dôvody sú porovnateľné, pretože vyznamenaniami aj cenami sa oceňuje spoločenské dobro,
o ktoré sa ocenený zaslúžil. V tejto súvislosti vláda zopakovala, že v prípade vyznamenaní
a cien nejde o totožné kategórie (vzájomne si nekonkurujú) a medzi príslušnými zákonmi
týkajúcimi sa štátnych vyznamenaní nie je ani vzťah lex specialis k lex generalis, ani
lex posterior k lex prior, preto zmienená podobnosť dôvodov ich udeľovania nespôsobuje
nesúlad napadnutého zákona s ústavou.
25. V tejto súvislosti poukázala vláda aj na § 154 zákona č. 281/2015 Z. z. o štátnej
službe profesionálnych vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov, ktorý upravuje dôvody udeľovania vojenských vyznamenaní
(udeľovaných nielen prezidentom, ale aj inými veliteľmi ozbrojených síl), tieto dôvody by
sa v zmysle argumentácie navrhovateľa rovnako prekrývali s dôvodmi udeľovania štátnych
vyznamenaní a aj tento zákon by tak mal byť v príslušnej časti v materiálnom rozpore
so zákonom o vyznamenaniach.
26. Pokiaľ ide o formálne znaky, vláda upriamila pozornosť na prezidentom
neuvedený znak, ktorým je existencia poradného orgánu na posudzovanie podnetov
na udelenie štátnych vyznamenaní, resp. cien. V tomto znaku sú síce vyznamenania a ceny
podobné, to však podľa vlády vyplýva „z povahy veci“, pretože vzhľadom na množstvo
iných úloh nie je v silách oceňujúcich subjektov, aby skúmali kvality osôb, ktorých sa
podnety na udelenie ocenení týkajú.
27. V treťom okruhu svojej argumentácie vláda najskôr podrobne zrekapitulovala
priebeh legislatívneho procesu pri prijímaní zákona o štátnych cenách a následne reagovala
na námietky prezidenta týkajúce sa nedostatkov dôvodovej správy k návrhu zákona
o štátnych cenách. Vláda poznamenala, že prezidentom uvedené ustanovenia § 7 ods. 1 a 2
zákona č. 400/2015 Z. z. sa nevzťahujú na poslanecké návrhy zákonov (čo vyplýva z § 1
ods. 2 zákona č. 400/2015 Z. z.). Samotný návrh na prijatie zákona o štátnych cenách bol
pritom práve poslaneckým návrhom zákona, na ktorý sa vzťahujú ustanovenia § 68 ods. 1
a 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku
Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o rokovacom poriadku národnej rady“), ako aj čl. 7 uznesenia Národnej rady Slovenskej
republiky č. 19/1997 Z. z. k návrhu legislatívnych pravidiel tvorby zákonov (ďalej len
„legislatívne pravidlá“).
28. Po vymedzení právnej úpravy, ktorá upravuje náležitosti poslaneckého návrhu
zákona, vláda argumentovala, že chýbajúca dôvodová správa nie je takým nedostatkom
legislatívneho procesu, ktorý by spôsoboval neústavnosť zákona. Vychádzala pritom
z nálezu ústavného súdu vo veci sp. zn. PL. ÚS 48/03, v ktorom ústavný súd konštatoval,
že náprava procedurálnych pochybení pri tvorbe zákona je v rukách národnej rady
okrem prípadu, ak by išlo o hrubé a svojvoľné nerešpektovanie pravidiel zákonodarného
postupu, ktoré by bolo spôsobilé vyústiť do rozporu prijatého zákona s ústavou. V tomto
zmysle nie je podľa vlády možné argumentovať nedostatkami dôvodovej správy
ako základom pre rozhodnutie o nesúlade zákona o štátnych cenách s ústavou.
III.3 Vyjadrenia navrhovateľa
29. Podaním doručeným ústavnému súdu 19. októbra 2018 zaujal prezident
stanovisko k vyjadreniam národnej rady a vlády. K vyjadreniu národnej rady prezident
uviedol, že existenciou vojenských vyznamenaní nie je možné argumentovať v prospech
existencie štátnych cien. Podľa navrhovateľa je totiž pri vojenských, ako aj ostatných
„rezortných vyznamenaniach“ rozhodujúca skutočnosť, že tieto vyznamenania nie sú štátne.
Na tomto mieste svoj pôvodný návrh doplnil, a to tak že pokiaľ ide o namietané porušenie
jeho ústavných právomocí, toto sa týka udeľovania štátnych vyznamenaní,
t. j. nie ostatných, rezortných vyznamenaní.
30. K vyjadreniu národnej rady navrhovateľ tiež dodal, že len zo samotnej
skutočnosti, že zákon o vyznamenaniach nevylučuje udeľovanie iných vyznamenaní, nie je
možné vyvodzovať možnosť zriadiť iné formy ocenenia. Vždy je totiž potrebné postupovať
v súlade s čl. 2 ods. 2 ústavy (ktorý zakotvuje zásadu, že čo nie je výslovne dovolené, je
pre štátne orgány zakázané, pozn.).
31. Pokiaľ ide o vyjadrenie vlády, prezident poznamenal, že použitie historickej
metódy, ktorú si podľa neho vláda nesprávne vysvetľuje, je odôvodnené tým, že ústavný
text upravujúci právomoc prezidenta bol v minulosti rovnaký, ako je v súčasnosti. Z tohto
dôvodu sa „musí rešpektovať aj jeho identická interpretácia“.
32. Prezident následne zopakoval, že štátne ceny sú podľa jeho názoru štátnymi
vyznamenaniami, preto ich nemožno udeľovať bez ním udeleného splnomocnenia.
Podľa jeho názoru tak argumentácia vlády o nedostatku splnomocnenia na vydanie
podzákonného predpisu v zákone o vyznamenaniach len potvrdzuje ním uvedené námietky
proti zákonu o štátnych cenách.
33. Navrhovateľ tiež nesúhlasil s vládou v tom, že právomoc vlády na udeľovanie
štátnych cien možno odvodiť z čl. 119 písm. r) ústavy. Aj tento záver postavil na tvrdení,
že štátne ceny sú štátnymi vyznamenaniami, ktorých udeľovanie patrí do právomoci
prezidenta, a preto nie je možné v súlade s čl. 119 písm. r) ústavy prijať taký zákon, ktorý
by bol v rozpore s čl. 102 ods. 1 písm. i) ústavy.
34. Reagoval tiež na argumentáciu vlády týkajúcu sa materiálnych znakov štátnych
vyznamenaní a cien a okrem už v návrhu uvedeného tvrdenia o rovnakom materiálnom
obsahu týchto ocenení dodal, že tieto ocenenia sú udeľované najvyššími ústavnými
činiteľmi a k štátnym cenám patrí aj peňažné plnenie, preto nie je možné nositeľa štátneho
vyznamenania v praxi odlíšiť od nositeľa štátnej ceny. Obaja sa totiž môžu verejne
prezentovať oceneniami udelenými z (druhovo, pozn.) rovnakých dôvodov.
35. Pomerne veľkú časť svojej repliky venoval prezident otázke tvrdených
procedurálnych nedostatkov pri prijatí zákona o štátnych cenách. Poukázal pritom okrem
iného na skutočnosť, že aj v zmysle príslušných ustanovení zákona o rokovacom poriadku
národnej rady a legislatívnych pravidiel je potrebné k poslaneckému návrhu pripojiť
dôvodovú správu so stanovenými náležitosťami. Porušenie tejto povinnosti však
podľa prezidenta nie je len porušením procedurálnych predpisov, ale má podľa neho aj
„materiálny charakter“. Tento záver nijako bližšie nerozvinul, pokračoval však tvrdením,
že rokovanie o zákone, ktorý nemá dôvodovú správu, predstavuje svojvoľné a hrubé
porušenie legislatívneho procesu, a preto je prijatie takého zákona v rozpore s ústavou. Toto
porušenie ústavy nie je podľa neho možné nijako konvalidovať.
36. Prezident sa vo svojom podaní zároveň vyjadril, že trvá na verejnom ústnom
pojednávaní.
37. Dňa 30. januára 2019 bolo ústavnému súdu doručené podanie zo 16. októbra
2018, ktorým prezident poveril Jána Mazáka na zastupovanie v konaní vedenom
pred ústavným súdom pod sp. zn. PL. ÚS 4/2018.
38. Vzhľadom na skutočnosť, že od 15. júna 2019 funkciu prezidentky Slovenskej
republiky zastáva Zuzana Čaputová (ďalej len „prezidentka“), ústavný súd ju požiadal
o oznámenie, či trvá na podanom návrhu prezidenta na začatie konania o súlade zákona
o štátnych cenách s čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 101 ods. 1 a čl. 102 ods. 1 písm. i) ústavy
alebo či v zmysle § 77 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) tento návrh
na začatie konania berie späť. Pre prípad, že na predmetnom návrhu na začatie konania
o súlade právnych predpisov trvá, ústavný súd ju zároveň požiadal o oznámenie, či naďalej
trvá na konaní verejného ústneho pojednávania v predmetnej veci.
39. Podaním doručeným ústavnému súdu 4. novembra 2019 prezidentka oznámila,
že na predmetnom návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov trvá a rovnako
trvá aj na konaní verejného ústneho pojednávania v predmetnej veci.
V prílohe podania prezidentka zároveň ústavnému súdu zaslala poverenie
na zastupovanie pred ústavným súdom v predmetnej veci pre poradcov prezidentky Petra
Kubinu a Radovana Palu.
IV.
Ústne pojednávanie
40. Prezidentka v podaní doručenom ústavnému súdu 4. novembra 2019 uviedla,
že trvá na ústnom pojednávaní v predmetnej veci, a preto sa 29. januára 2020 uskutočnilo
verejné ústne pojednávanie, ktorého sa zúčastnil právny zástupca prezidentky Peter Kubina
(ďalej len „právny zástupca prezidentky“). Odporca nevyužil možnosť zúčastniť sa
verejného ústneho pojednávania. Záznam verejného ústneho pojednávania je k dispozícii na
webovom sídle ústavného súdu.
40.1 Právny zástupca prezidentky k veci uviedol, že prezidentka zotrváva
na podanom návrhu, na všetkých písomných podaniach urobených v tejto veci jej
predchodcom a na všetkých argumentoch v nich uvedených, ktoré na ústnom pojednávaní
podrobne rozviedol a zvýraznil. Zároveň ústavnému súdu predložil písomné „Vyjadrenie
navrhovateľa na ústnom pojednávaní dňa 29. 1. 2020“ spolu s prílohami.
V.
Relevantná právna úprava
41. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
42. Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov
s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas
národná rada a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.
43. Podľa čl. 131 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade právnych predpisov
podľa čl. 125 ods. 1 ústavy v pléne. Plénum ústavného súdu sa uznáša nadpolovičnou
väčšinou všetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne.
44. Podľa čl. 134 ods. 1 ústavy sa ústavný súd skladá z trinástich sudcov.
45. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Do 28. februára 2019 upravoval konanie pred ústavným súdom zákon Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov.
Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť zákon o ústavnom súde v čl. I § 1 až § 13,
§ 16 až § 28, § 32 až § 248, § 250 a § 251.
46. Podľa § 246 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak nie je ďalej ustanovené inak,
použije sa tento zákon aj na konania začaté do 28. februára 2019.
Podľa § 246 ods. 2 zákona o ústavnom súde právne účinky úkonov, ktoré v konaní
nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
47. Podľa § 58 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde sa ústne pojednávanie
uskutočňuje v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy. Podľa § 58 ods. 3
zákona o ústavnom súde od ústneho pojednávania môže ústavný súd so súhlasom
účastníkov konania upustiť, ak od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie
veci.
48. Podľa § 88 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd v konaní o súlade
právnych predpisov nezistí nesúlad preskúmavaného právneho predpisu nižšej právnej sily,
jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo
s medzinárodnou zmluvou, návrhu na začatie konania alebo jeho časti nevyhovie.
Referenčné ústavné normy
49. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy môžu štátne orgány konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
50. Podľa čl. 101 ods. 1 ústavy je hlavou Slovenskej republiky prezident. Prezident
reprezentuje Slovenskú republiku navonok i dovnútra a svojím rozhodovaním zabezpečuje
riadny chod ústavných orgánov. Prezident vykonáva svoj úrad podľa svojho svedomia
a presvedčenia a nie je viazaný príkazmi.
51. Podľa čl. 102 ods. 1 písm. i) ústavy prezident udeľuje vyznamenania, ak na to
nesplnomocní iný orgán.
52. Podľa čl. 102 ods. 4 ústavy podrobnosti o výkone ústavných právomocí
prezidenta podľa čl. 102 ods. 1 môže ustanoviť zákon.
53. Podľa čl. 89 ods. 2 písm. f) ústavy predseda Národnej rady Slovenskej republiky
vykonáva ďalšie úlohy, ak tak ustanoví zákon.
54. Podľa čl. 119 písm. r) ústavy vláda Slovenskej republiky rozhoduje v zbore
o ďalších otázkach, ak to ustanoví zákon.
Navrhovateľom napadnutá právna úprava
55. Vzhľadom na skutočnosť, že zákon o štátnych cenách bol napadnutý v celom
rozsahu, ústavný súd tu uvádza ustanovenia všetkých jeho paragrafov:
Základné ustanovenia
§ 1 – Tento zákon upravuje zriadenie a udeľovanie štátnych cien za zásluhy,
výsledky práce alebo činy mimoriadne významné pre rozvoj jednotlivých oblastí
spoločenského, ekonomického alebo kultúrneho života v Slovenskej republike.
§ 2 – Zriaďujú sa
a) štátna cena Jozefa Miloslava Hurbana a
b) štátna cena Alexandra Dubčeka.
Štátna cena Jozefa Miloslava Hurbana
§ 3 – (1) Udelením štátnej ceny Jozefa Miloslava Hurbana oceňuje predseda
Národnej rady Slovenskej republiky jednotlivca alebo kolektív za jeho mimoriadne
významné zásluhy, výsledky práce alebo pôsobenie v oblasti legislatívy, práva, rozvoja
demokracie alebo ústavnosti v Slovenskej republike. Štátnu cenu Jozefa Miloslava Hurbana
možno udeliť aj občanovi iného štátu.
(2) Štátna cena Jozefa Miloslava Hurbana pozostáva z listiny o udelení štátnej ceny
Jozefa Miloslava Hurbana s vyobrazením Jozefa Miloslava Hurbana.
(3) Ocenenému patrí čestný titul „Nositeľ štátnej ceny Jozefa Miloslava Hurbana“.
(4) Deň slávnostného odovzdávania štátnej ceny Jozefa Miloslava Hurbana sa
ustanovuje každoročne na 1. septembra; predseda Národnej rady Slovenskej republiky môže
určiť aj iný deň slávnostného odovzdávania štátnej ceny Jozefa Miloslava Hurbana.
§ 4 – (1) Predseda Národnej rady Slovenskej republiky rozhoduje o udelení štátnej
ceny Jozefa Miloslava Hurbana na základe návrhu Ústavnoprávneho výboru Národnej rady
Slovenskej republiky. Predseda Národnej rady Slovenskej republiky môže udeliť štátnu
cenu Jozefa Miloslava Hurbana aj bez návrhu.
(2) Podnet na predloženie návrhu na udelenie štátnej ceny Jozefa Miloslava Hurbana
môže Ústavnoprávnemu výboru Národnej rady Slovenskej republiky predkladať
fyzická osoba alebo právnická osoba pôsobiaca v oblasti podľa § 3 ods. 1; podnet sa podáva
do 31. mája príslušného roka.
(3) Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky môže požiadať
o zaujatie stanoviska k podnetu štátny orgán, do ktorého pôsobnosti patrí činnosť, za ktorú
sa má udeliť štátna cena Jozefa Miloslava Hurbana. Štátny orgán je povinný predložiť
stanovisko do 15 dní odo dňa doručenia žiadosti.
(4) Podnet podľa odseku 2 obsahuje
a) meno, priezvisko, akademické tituly a vedecko-pedagogické tituly,
dátum narodenia a adresu bydliska toho, v prospech koho sa predkladá podnet; ak ide
o kolektív, jeho názov alebo iné označenie a meno, priezvisko, akademické tituly
a vedecko-pedagogické tituly, dátum narodenia a adresu bydliska každého jeho člena,
b) zdôvodnenie podnetu.
§ 5 – (1) S udelením štátnej ceny Jozefa Miloslava Hurbana je spojená finančná
odmena vo výške 25-násobku priemernej mesačnej nominálnej mzdy zamestnanca
v hospodárstve Slovenskej republiky zverejnenej Štatistickým úradom Slovenskej republiky
za predchádzajúci rok zaokrúhlený nahor na celé euro.
(2) Náklady spojené s udelením štátnej ceny Jozefa Miloslava Hurbana vrátane
finančnej odmeny podľa odseku 1 sa uhrádzajú z rozpočtovej kapitoly Kancelárie Národnej
rady Slovenskej republiky.
Štátna cena Alexandra Dubčeka
§ 6 – (1) Udelením štátnej ceny Alexandra Dubčeka oceňuje vláda Slovenskej
republiky (ďalej len „vláda“) jednotlivca alebo kolektív, ktorý sa významne zaslúžil
o rozvoj v oblasti hospodárstva, vedy a techniky, školstva, kultúry, umenia, športu, sociálnej
oblasti alebo v inej oblasti spoločenského života, alebo za významné šírenie dobrého mena
Slovenskej republiky v zahraničí. Štátnu cenu Alexandra Dubčeka možno udeliť aj
občanovi iného štátu.
(2) Štátna cena Alexandra Dubčeka pozostáva z listiny o udelení štátnej ceny
Alexandra Dubčeka s vyobrazením Alexandra Dubčeka.
(3) Ocenenému patrí čestný titul „Nositeľ štátnej ceny Alexandra Dubčeka“.
(4) Štátna cena Alexandra Dubčeka sa slávnostne odovzdáva spravidla pri príležitosti
štátneho sviatku. Štátnu cenu Alexandra Dubčeka možno slávnostne odovzdať aj
pri príležitosti významného životného jubilea toho, komu sa má štátna cena Alexandra
Dubčeka udeliť, alebo v iný deň, ak tak rozhodne vláda.
(5) Ak sa udeľuje štátna cena Alexandra Dubčeka in memoriam, slávnostne sa
odovzdá pozostalému manželovi, prípadne inej blízkej osobe. Medzi príbuznými rozhoduje
stupeň príbuzenstva a pri rovnakom stupni príbuzenstva má prednosť vekovo staršia osoba.
§ 7 – (1) Podnet na udelenie štátnej ceny Alexandra Dubčeka (ďalej len „podnet“)
môže podať fyzická osoba alebo právnická osoba.
(2) Podnet sa podáva vláde prostredníctvom Úradu vlády Slovenskej republiky (ďalej
len „úrad vlády“) do konca roka, ktorý predchádza roku, v ktorom sa má štátna cena udeliť.
Pri príležitosti významného životného jubilea treba podať podnet v dostatočnom časovom
predstihu. Vláda môže udeliť štátnu cenu aj bez podnetu.
(3) Podnet obsahuje
a) meno, priezvisko, akademické tituly a vedecko-pedagogické tituly,
dátum narodenia a adresu bydliska toho, v prospech koho sa predkladá podnet; ak ide
o kolektív, jeho názov alebo iné označenie a meno, priezvisko, akademické tituly
a vedecko-pedagogické tituly, dátum narodenia a adresu bydliska každého jeho člena,
b) zdôvodnenie podnetu,
c) príležitosť, pri ktorej sa má slávnostne odovzdať štátna cena Alexandra Dubčeka.
§ 8 – (1) Vláda rozhoduje o udelení štátnej ceny Alexandra Dubčeka na základe
vyjadrenia poradného orgánu vlády Slovenskej republiky (ďalej len „poradný orgán“), ktorý
na tento účel zriadi; štatút poradného orgánu schvaľuje vláda.
(2) Úrad vlády predloží podnet pred rokovaním vlády poradnému orgánu
na vyjadrenie.
(3) Úrad vlády môže požiadať o zaujatie stanoviska k podnetu štátny orgán,
do ktorého pôsobnosti patrí činnosť, za ktorú sa má udeliť štátna cena Alexandra Dubčeka.
Štátny orgán je povinný predložiť stanovisko do 15 dní odo dňa doručenia žiadosti, inak sa
na jeho stanovisko nemusí prihliadať.
§ 9 – (1) S udelením štátnej ceny Alexandra Dubčeka je spojená finančná odmena
v sume 25-násobku priemernej mesačnej nominálnej mzdy zamestnanca v hospodárstve
Slovenskej republiky zverejnenej Štatistickým úradom Slovenskej republiky
za predchádzajúci kalendárny rok, v ktorom sa predloží podnet, zaokrúhlený nahor na celé
euro.
(2) Náklady spojené s udelením štátnej ceny Alexandra Dubčeka vrátane finančnej
odmeny podľa odseku 1 sa uhrádzajú z rozpočtovej kapitoly úradu vlády. Správu vecí
štátnej ceny a úlohy spojené s organizačným, administratívnym a technickým zabezpečením
činnosti poradného orgánu vykonáva úrad vlády.
§ 10 - Účinnosť
Tento zákon nadobúda účinnosť 1. januára 2018.
VI.
Vlastný meritórny prieskum ústavného súdu
56. Právna úprava vyznamenaní nesie veľký význam, pretože je súčasťou
vyjadrovania a kultivovania suverenity a štátnosti. Vyznamenania sú tak previazané
tiež s oblasťou štátnych symbolov (čl. 8 a 9 ústavy) a sviatkového práva (zákon
č. 241/1993 Z. z. o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch
v znení neskorších predpisov; § 11 ods. 1 zákona o vyznamenaniach). Sú výrazom
reprezentácie Slovenskej republiky prezidentom (čl. 101 ods. 1 ústavy).
Ústavný súd vníma úsilie prezidenta o presné vymedzenie jeho právomocí vo vzťahu
k iným mociam vrátane právomoci udeľovať vyznamenania. Ústavný súd už rozhodoval,
že zákonom nemožno zužovať ústavou dané právomoci prezidenta, napríklad pri menovaní
vyšších štátnych funkcionárov podľa čl. 102 písm. h) (sp. zn. PL. ÚS 32/95 – menovanie
náčelníka generálneho štábu). Predmetom konania je tak preskúmanie skutočnosti,
či zmenou pojmu nedochádza k zúženiu ústavou stanovenej právomoci prezidenta
republiky.
57. Vlastný meritórny prieskum ústavný súd rozdelil do troch častí, a to
podľa sporných otázok, ktoré vyplynuli z argumentácie účastníkov a vlády. V prvej časti
ústavný súd zodpovie na kľúčovú otázku položenú navrhovateľom, či je možné štátne ceny
považovať za vyznamenania, resp. štátne vyznamenania. V druhej časti prieskumu posúdi
súvisiacu otázku, či je udeľovanie štátnych cien podľa napadnutého zákona v rozpore
s ústavným vymedzením právomoci prezidenta, resp. tiež právomocí predsedu národnej
rady a vlády. Predmetom tretej časti prieskumu je posúdenie ústavnosti legislatívneho
procesu pri prijímaní zákona o štátnych cenách.
VI.1 Ústavné vymedzenie pojmu vyznamenaní a štátnych cien
58. Kľúčovým sporom v preskúmavanej veci je, či sú štátne ceny štátnymi
vyznamenaniami, ako to tvrdí prezident, alebo ide o inú formu ocenenia, ako to vyplýva
z argumentácie národnej rady a (predovšetkým) vlády. Pre vyriešenie tohto sporu je
potrebné zistiť, aké je ústavné vymedzenie pojmu vyznamenanie, ako je tento uvedený
v čl. 102 ods. 1 písm. i) ústavy. Ustanovenie čl. 102 ods. 1 ústavy vymedzuje výlučné
ústavné právomoci, ktoré je oprávnený vykonávať len prezident (aj keď prípadne na návrh
iného štátneho orgánu alebo s jeho spolupodpisom). Pokiaľ to ústava výslovne nepripúšťa,
výkon ústavných právomocí nie je možné prezidentovi odňať, teda nie je ani možné
preniesť ich na iný orgán verejnej moci, a aj v prípade, že to ústava pripúšťa, je možné tak
robiť len spôsobom ustanoveným v ústave. Z čl. 102 ods. 1 písm. i) ústavy vyplýva
pre zákonodarnú pôsobnosť národnej rady obmedzenie, podľa ktorého národná rada nesmie
udeľovanie „vyznamenaní“ zveriť žiadnemu inému orgánu verejnej moci.
59. Napriek tomuto zásadnému normatívnemu významu citovaného ustanovenia však
toto ustanovenie pojem „vyznamenanie“ bližšie nevymedzuje, teda bližšie neurčuje žiadne
jeho znaky. Zároveň však citované ustanovenie neobsahuje v sebe ani zákonnú výhradu,
výslovne teda neodkazuje pri vymedzení tohto pojmu na zákon [ako to je napr. v čl. 102
ods. 1 písm. h) ústavy, podľa ktorého prezident vymenúva vyšších štátnych funkcionárov
len v prípadoch, ktoré ustanoví zákon]. V nadväznosti na to je teda potrebné ustáliť,
či ústavodarca pod týmto pojmom skutočne rozumel akékoľvek ocenenia či uznania
udeľované alebo priznávané štátnymi orgánmi, prípadne funkcionármi štátnych orgánov,
tak, ako to v zásade naznačuje navrhovateľ vo svojej argumentácii. Ústava vo všeobecnosti
obsahuje množstvo pojmov, ktoré sama nevymedzuje, ale ktoré odkazujú na inštitúty
jednoduchého (podústavného) práva, teda predpokladajú ich existenciu a obsah (za všetky
napríklad priestupky v čl. 121 ústavy). Podľa názoru ústavného súdu možno predpokladať,
že ústavodarca v čase jej schválenia vychádzal z určitého stavu právneho poriadku a čerpal
z jeho terminológie, a preto treba pri výklade pojmov, ktoré boli v čase schválenia
príslušného ústavného ustanovenia určitým spôsobom používané v právnom poriadku
platnom na území Slovenskej republiky, v zásade vychádzať z ich významu, aký mali
v danom čase v tomto právnom poriadku, a tento všeobecný jazykový význam možno vziať
za základ ďalšej metodologickej práce. Prirodzene, zo systematických súvislostí alebo
z účelu danej ústavnej normy môže vyplynúť požiadavka širšej či užšej interpretácie.
Zodpovedá však racionalite ústavodarcu začať pri výklade od bežného, ustáleného významu
daného pojmu, aký mal v čase schválenia príslušnej ústavnej normy.
60. Práve z tohto dôvodu ústavný súd súhlasí s navrhovateľom, že pri výklade
ústavného pojmu vyznamenaní je vhodným prostriedkom aj pohľad na historický vývoj
ústavnej a zákonnej úpravy tejto problematiky, keďže na túto historickú tradíciu súčasná
právna úprava nadväzuje. Vzhľadom na už uvedené preto ústavný súd pristúpil k prieskumu
historického vývoja pojmu vyznamenaní a štátnych cien. Historický prieskum bol z dôvodu
stručnosti a právnej kontinuity obmedzený na obdobie od roku 1918 až do súčasnosti,
a pritom bol vynechaný vývoj právnej úpravy na našom území v období
druhej svetovej vojny. Vyznamenania a ceny z doby neslobody zmieňuje ústavný súd
technicky-argumentačne, nie hodnotovo (porov. m. m. § 21 ods. 1 písm. g) zákona
o vyznamenaniach).
VI.1.1 Historický vývoj právnej úpravy vyznamenaní a štátnych cien
61. Po vzniku Československej republiky v roku 1918 boli zákonom č. 61/1918 Sb.
jímž se zrušují šlechtictví, řády a tituly zrušené okrem šľachtických titulov aj dovtedajšie
rady a vyznamenania okrem výnimiek zavedených neskôr prijatým zákonom
č. 243/1920 Sb., kterým se mění zákon o zrušení šlechtictví, řádů a titulů.
62. Ústava Československej republiky z roku 1920 (ústavná listina č. 121/1920 Sb.)
vo svojom texte neobsahovala žiadnu zmienku o vyznamenaniach. Táto otázka bola
upravená až v zákone č. 268/1936 Sb. o rádoch a tituloch v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon č. 268/1936 Sb.“), ktorý pod pojmom „vyznamenania“ rozumel
predovšetkým „rády“ a „čestné odznaky“, ktoré so súhlasom prezidenta zriaďovala vláda.
Prezident so súhlasom vlády vyznamenania prepožičiaval, na prepožičanie vyznamenania
za statočnosť pred nepriateľom mohol prezident splnomocniť aj iné osoby.
63. V zmysle zákona č. 268/1936 Sb. mala vláda právomoc svojím uznesením
zriaďovať a určovať podrobnosti udeľovania tzv. „pamätných odznakov“. Pri zriadení
týchto pamätných odznakov sa však súhlas prezidenta nevyžadoval. Predmetný zákon
pod pojmom vyznamenanie rozumel aj prejav „uznania za vynikajúcu činnosť alebo výkon
vo verejnom záujme“, ktoré mohli prejavovať rovnako prezident, ako aj vláda, alebo
dokonca aj členovia vlády (ustanovenie § 4 zákona č. 268/1936 Sb.). Podrobnosti mala
stanoviť svojím nariadením vláda so súhlasom prezidenta.
64. Pri hodnotení tohto obdobia teda možno konštatovať, že pojem vyznamenaní
zahŕňal rôzne druhy verejných prejavov uznania s výnimkou titulov, ktoré boli upravené
osobitne. Aj tieto verejné prejavy však mali svoju hierarchiu a boli realizované odlišným
spôsobom (prepožičanie, udelenie, prejav) a rôznymi štátnymi orgánmi. Právna úprava bola
výlučne na zákonnej úrovni.
65. Po druhej svetovej vojne bola prijatá odlišná právna úprava. Podľa § 74 ods. 1
bodu 9 Ústavy Československej republiky (ústavný zákon č. 150/1948 Zb.) mal prezident
republiky právomoc prepožičiavať vyznamenania, pokiaľ k tomu nesplnomocnil iný orgán,
zároveň mal aj právomoc udeľovať československým občanom súhlas na prijatie
cudzozemských vyznamenaní.
66. V zmysle zákona č. 247/1949 Sb. o vyznamenaniach a čestných uznaniach
v znení neskorších predpisov sa však zreteľne odlišovali „vyznamenania“ a „čestné
uznania“, čo vyplýva nielen z názvu, ale aj zo systematického delenia tohto zákona.
Vyznamenania totiž boli upravené v prvej časti tohto zákona, zatiaľ čo čestné uznania
v druhej časti zákona. Vyznamenania sa delili na „rady“ a „ďalšie vyznamenania“, a pritom
rady sa prepožičiavali za „vynikajúce zásluhy o Československú republiku, najmä o jej
pracujúci ľud, ďalej za zvlášť významnú tvorivú činnosť, ako aj za úspešný a vynikajúci čin
veliteľský alebo za hrdinstvo pri obrane vlasti“. Ostatné vyznamenania sa prepožičiavali
„za vynikajúcu činnosť alebo výkon, alebo za zvlášť vynikajúcu statočnosť, odhodlanosť
alebo obetavosť, prejavené v prospech celku“. Všetky vyznamenania zriaďovala
so súhlasom prezidenta vláda, prepožičiaval ich prezident, resp. ním poverený orgán.
67. Naproti tomu „čestné uznania“ sa delili na „čestné tituly“, „verejné uznania“
a „pamätné odznaky“. Čestné tituly a pamätné odznaky zriaďovala vláda, na ich zriadenie sa
nevyžadoval súhlas ani splnomocnenie prezidenta. Osobitnú pozornosť treba venovať
verejným uznaniam, podrobnosti o ktorých mala stanoviť vláda nariadením, ktoré mohla
vydať len so súhlasom prezidenta (§ 7 ods. 4 zákona č. 247/1949 Sb.). Práve na základe
tohto zákonného zmocnenia bolo prijaté nariadenie č. 147/1950 Sb.
68. „Štátne ceny“ teda predstavovali druh „čestných uznaní“, konkrétne išlo
o „verejné uznania“. Z materiálneho hľadiska sa štátne ceny udeľovali „za vynikajúce
tvorivé výkony, ktoré obohatili ľudské poznanie, vytvorili umelecké hodnoty alebo inak
prispeli na socialistickú výstavbu našej vlasti“. Štátne ceny sa udeľovali v prvej skupine
za diela, výkony alebo objavy z odboru vied spoločenských, prírodných, matematických,
lekárskych a technických; v druhej skupine za vynikajúce vynálezy a zdokonalenia metód
výrobných procesov; v tretej skupine za diela alebo výkony z odboru písomníctva,
výtvarníctva, divadla, hudby, umeleckej a dokumentárnej kinematografie a užitej grafiky.
Štátne ceny mali v prvej a druhej skupine tri stupne, v tretej skupine dva stupne.
69. So štátnymi cenami bolo spojené udelenie čestného titulu „laureát štátnej ceny“,
právo nosiť tmavočervenú stužku lemovanú bielym a modrým prúžkom s vavrínovou
vetvičkou a peňažné plnenie. Z dôvodu komparácie s finančnou odmenou upravenou
v zákone o štátnych cenách považuje ústavný súd za dôležité uviesť aj konkrétne sumy:
- v prvej skupine pri prvom stupni 200 000 Kčs, pri druhom stupni 100 000 Kčs,
pri treťom stupni 50 000 Kčs,
- v druhej skupine pri prvom stupni 150 000 Kčs, pri druhom stupni 100 000 Kčs,
pri treťom stupni 50 000 Kčs,
- v tretej skupine pri prvom stupni 100 000 Kčs, pri druhom stupni 50 000 Kčs.
70. Nariadenie č. 147/1950 Sb. bolo dvakrát novelizované, a to vládnym nariadením
č. 7/1955 Zb. o štátnych cenách Klementa Gottwalda, ktorým boli okrem iného
všetky štátne ceny premenované na „ceny Klementa Gottwalda“, a vládnym nariadením
č. 15/1957 Zb. o odmenách k štátnym cenám Klementa Gottwalda, ktoré stanovilo odlišnú
sumu peňažných plnení spojených so štátnymi cenami.
Ústavný súd si pritom uvedomuje, že v zmysle nariadenia č. 147/1950 Sb. udeľoval
štátne ceny prezident, avšak v kontexte ústavného prieskumu je podstatné, že tieto štátne
ceny mohol prezident udeľovať len na základe návrhu vlády.
71. Pri hodnotení tejto právnej úpravy možno uzavrieť, že čestné uznania boli
na normatívnej úrovni odlíšené od vyznamenaní. Za relevantnú možno v tomto kontexte
považovať skutočnosť, že niektoré čestné uznania boli vo výlučnej právomoci vlády,
t. j. pre ich zriadenie a udelenie nebol vôbec potrebný súhlas alebo splnomocnenie
prezidenta. Ak by sa teda čestné uznania považovali za vyznamenania, tento stav by bol
v rozpore s textom vtedajšej ústavy. Ďalším rozdielom bolo, že vyznamenania sa
prepožičiavali, zatiaľ čo čestné uznania sa udeľovali. Napokon samotná ústava
neobsahovala žiadne ustanovenia o čestných uznaniach, právomoc udeľovať čestné uznania
teda vyplývala výlučne zo zákona. Štátne ceny pritom patrili do kategórie čestných uznaní
ako jedna z foriem tzv. „verejných uznaní“. Z už uvedeného vyplýva, že štátne ceny
ako formu čestných uznaní nie je možné podľa vtedajších právnych predpisov považovať
za vyznamenania. Osobitným znakom štátnych cien bolo, že vláda ich mohla zriaďovať len
so súhlasom prezidenta, čo zrejme zvyšovalo ich význam spolu s prívlastkom štátna. Tento
súhlas však nemožno stotožňovať s vtedy existujúcou ústavnou možnosťou splnomocniť iný
orgán na prepožičiavanie vyznamenaní, pretože išlo o súhlas so zriadením čestného uznania,
nie s udelením už existujúceho vyznamenania. Išlo tu teda o odlišnú zo zákona (nie ústavy)
vyplývajúcu delenú právomoc vlády a prezidenta zriaďovať osobitnú formu spoločenského
uznania zásluh. Podmienku súhlasu prezidenta pre zriadenie štátnych cien (verejných
uznaní) možno vysvetliť tiež tým, že štátne ceny (verejné uznania) mohol okrem iných
orgánov udeľovať aj samotný prezident.
72. Ústava Československej socialistickej republiky z 11. júla 1960 (ústavný zákon
č. 100/1960 Zb.) upravovala právomoc prezidenta prepožičiavať vyznamenania v čl. 62
ods. 1 bode 9. Podľa tohto ústavného článku mal prezident republiky právomoc
prepožičiavať vyznamenania, ak na to nesplnomocní iný orgán. Oproti predchádzajúcej
ústavnej úprave sa teda v sledovanej právomoci prezidenta udeľovať (prepožičiavať)
vyznamenania nič nezmenilo. Z prijatia novej ústavy preto nemožno vyvodzovať, že by
s touto skutočnosťou bola spojená zmena obsahu, pokiaľ ide o pojem vyznamenanie.
73. Aj po prijatí ústavy z 11. júla 1960 zostal účinným zákon č. 247/1949 Sb.,
k zmene však došlo, pokiaľ ide o nariadenie č. 147/1950 Sb., ktoré bolo zrušené
a nahradené vládnym nariadením č. 139/1960 Zb. o udeľovaní štátnych cien Klementa
Gottwalda. V zmysle vládneho nariadenia č. 139/1960 Zb. o udeľovaní štátnych cien
Klementa Gottwalda udeľoval štátne ceny Klementa Gottwalda prezident, avšak v kontexte
ústavného prieskumu je podstatné, že tieto štátne ceny mohol prezident udeľovať len
na základe návrhu vlády.
Vládne nariadenie č. 139/1960 Zb. o udeľovaní štátnych cien Klementa Gottwalda
bolo neskôr zrušené a nahradené nariadením č. 29/1962 Zb., tým však nedošlo k žiadnym
pre predmet konania podstatným zmenám. V zmysle nariadenia č. 29/1962 Zb. udeľoval
štátne ceny Klementa Gottwalda prezident, avšak v kontexte ústavného prieskumu je
podstatné, že tieto štátne ceny mohol prezident udeľovať len na základe návrhu vlády.
74. K podstatnej zmene došlo prijatím zákona č. 62/1962 Zb. o udeľovaní
vyznamenaní, ktorým bol zrušený zákon č. 247/1949 Sb. Prijatý zákon upravil druhy
a udeľovanie vyznamenaní a inú formu ocenení výslovne neupravoval. Vo svojom § 9
ods. 1 však tento zákon stanovil, že dosiaľ existujúce vyznamenania a čestné uznania sa
udeľujú za zásluhy podľa dovtedy platných predpisov. V tomto zákonnom ustanovení sa tak
naďalej výslovne rozlišovali vyznamenania a čestné uznania, čo platí aj pre ostatné odseky
§ 9 zákona č. 62/1962 Zb. Aj po prijatí tohto zákona sa tak popri vyznamenaniach udeľovali
aj čestné uznania, medzi ktoré patrili aj štátne ceny. Ústavný súd upozorňuje na skutočnosť,
že tieto sa naďalej udeľovali podľa nariadenia č. 29/1962 Zb., ktoré bolo vydané
na vykonanie v tom čase už zrušeného zákona č. 247/1949 Sb. (teda nie na vykonanie
75. Ústavný zákon č. 143/1968 Zb. o československej federácii v znení neskorších
predpisov upravoval právomoc prezidenta vo vzťahu k vyznamenaniam v čl. 61 ods. 1
písm. i) – „prezident prepožičiava vyznamenania, ak na to nesplnomocní iný orgán“.
Uvedená úprava sa teda oproti predchádzajúcej ústavnej úprave nijako nezmenila, rovnako
zostala zachovaná aj dovtedajšia zákonná a podzákonná právna úprava.
76. Pre definovanie pojmu vyznamenaní, resp. štátnych cien možno za významné
považovať aj neskoršie prijatie zákona č. 21/1975 Zb. „o udieľaní štátnych cien Klementa
Gottwalda“ z 26. marca 1975 (ďalej len „zákon č. 21/1975 Zb.“). Z uvedeného je zrejmé,
že z historického pohľadu neobstojí záver navrhovateľa o tom, že štátne ceny boli
udeľované na základe zákonov, ktorých hlavným predmetom úpravy boli vyznamenania.
Od roku 1975 boli štátne ceny udeľované na základe osobitného zákona, ktorý upravoval
výlučne štátne ceny. Ďalšou zmenou, ktorú uvedený zákon priniesol, bola skutočnosť,
že štátne ceny boli zriadené priamo zákonom, t. j. na ich zriadenie sa nevyžadoval súhlas
prezidenta (§ 1 zákona č. 21/1975 Zb.). Od prijatia tohto zákona preto nie je správny ani
záver navrhovateľa o tom, že podmienkou zriadenia štátnych cien bol súhlas prezidenta.
77. V zmysle zákona č. 21/1975 Zb. sa štátne ceny udeľovali (nie prepožičiavali),
a to len na návrh vlády (§ 2 zákona č. 21/1975 Zb.). Tým sa štátne ceny významne líšili
od vyznamenaní, ktoré mal prezident právo prepožičať aj bez návrhu iných štátnych
orgánov (pozri § 1 a § 3 zákona č. 62/1962 Zb.). Nič na tom nemení ani skutočnosť,
že v § 4 predmetného zákona sa v súvislosti s laureátmi štátnych cien hovorí
ako o „vyznamenaných“. Popísaný historický vývoj podľa názoru ústavného súdu svedčí
o tom, že štátne ceny nepatrili do pojmu vyznamenania a boli osobitným druhom
spoločenského ocenenia a tieto rozdiely boli príslušnou právnou úpravou v priebehu času
ešte zvýraznené.
78. Platí to aj pre vývoj po roku 1989, keď bez zmeny ústavnej úpravy boli štátne
vyznamenania upravené zákonom č. 404/1990 Zb. o štátnych vyznamenaniach
Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ďalej len „zákon č. 404/1990 Zb.“). Právo
udeľovať, zapožičiavať alebo odnímať vyznamenania mal prezident Českej a Slovenskej
Federatívnej Republiky (ustanovenie § 8 zákona č. 404/1990 Zb.). Štátne vyznamenania
vymedzil zákon taxatívne, a to Rad Bieleho leva, Rad Tomáša Garrigue Masaryka, Rad
Milana Rastislava Štefánika, Medaila Za hrdinstvo, Medaila Za zásluhy. Zároveň bol
zrušený zákon č. 21/1975 Zb., keďže podľa § 18 zákona č. 404/1990 Zb. od účinnosti tohto
zákona nebolo možné udeľovať alebo zapožičiavať rady, medaily alebo iné obdobné
ocenenia podľa doterajších právnych predpisov.
79. V Slovenskej republike však bol prijatý zákon Slovenskej národnej rady
č. 191/1990 Zb. o Národnej cene Slovenskej republiky zo 17. mája 1990, ktorá sa udeľovala
„jednotlivcom alebo kolektívom ako prejav uznania za vynikajúce zásluhy o Slovenskú
republiku a o Slovákov doma i v zahraničí, za tvorivé výsledky alebo výkony v oblasti
vedy, umenia a kultúry, ktoré obohatili ľudské poznanie alebo vytvorili veľké kultúrne
a umelecké hodnoty.“ (ustanovenie § 1 citovaného zákona).
80. Národnú cenu udeľovalo „Predsedníctvo Slovenskej národnej rady
po prerokovaní vo výboroch Slovenskej národnej rady“ a návrhy mohli podávať „poslanci
Slovenskej národnej rady, výbory Slovenskej národnej rady, vláda Slovenskej republiky, iné
štátne orgány, organizácie a občania“ (ustanovenie § 2 citovaného zákona). S udelením
Národnej ceny bola spojená finančná odmena (ustanovenie § 3 ods. 3 citovaného zákona).
81. Možno preto konštatovať, že právna úprava po roku 1990 nadviazala
na predchádzajúci právny stav, keď boli vyznamenania a ceny upravené osobitnými
zákonmi ako odlišné formy spoločenského uznania. O tom môže svedčiť aj skutočnosť,
že tú istú osobu bolo možné oceniť štátnym vyznamenaním, ako aj Národnou cenou.
Ako príklad možno uviesť Dominika Tatarku, ktorému bola v roku 1990 udelená Národná
cena Slovenskej republiky in memoriam a v roku 1991 Rad Tomáša Garrigue Masaryka
in memoriam; ale aj Eugena Suchoňa, ktorému bola v roku 1991 udelená Národná
cena Slovenskej republiky a v roku 2008 prepožičané štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta
Štúra I. triedy in memoriam (už podľa novej právnej úpravy uvedenej ďalej).
82. Prijatím súčasného znenia ústavy došlo k zmene ústavnej úpravy vyznamenaní
len v tom zmysle, že tieto sa udeľujú, nie prepožičiavajú. V predchádzajúcom texte už
ústavný súd niekoľkokrát tento rozdiel pripomenul, preto ho na tomto mieste stručne
vysvetlí, a to s poukazom na historicky, kultúrne, ako aj právne blízku Českú republiku.
Podľa čl. 63 ods. 1 písm. h) Ústavy Českej republiky (ústavný zákon č. 1/1993 Sb.)
prezident Českej republiky prepožičiava a udeľuje štátne vyznamenania, ak na to
nesplnomocní iný orgán. Rozdiel medzi prepožičaním a udelením vyznamenania spočíva
v tom, že v prípade prepožičania sa samotné vyznamenanie (insígnie, vyznamenania)
po smrti vyznamenaného vracia kancelárii prezidenta Českej republiky, zatiaľ čo listina
o prepožičaní vyznamenania zostáva pozostalým. Pri udelení vyznamenania zostáva
pozostalým rovnako samotné vyznamenanie, ako aj listina o udelení vyznamenania (k tomu
pozri SLÁDEČEK, V., MIKULE, V., SYLLOVÁ, J. Ústava České republiky. Komentář.
Praha : C. H. Beck, 2007, s. 462 a 463; prípadne aj RYCHETSKÝ, P., LANGÁŠEK, T.,
HERC, T., MLSNA, P. a kolektiv. Ústava České republiky. Ústavní zákon o bezpečnosti
České republiky. Komentář. Praha : Wolters Kluwer, 2015, s. 623.).
83. Po prijatí ústavy a rozdelení bývalej Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky
bol na území Slovenskej republiky prijatý zákon Národnej rady Slovenskej republiky
č. 37/1994 Z. z. o štátnych vyznamenaniach v znení neskorších predpisov, ktorý upravoval
výlučne vyznamenania. Týmto zákonom bol zároveň zrušený aj zákon Slovenskej národnej
rady č. 191/1990 Zb. o Národnej cene Slovenskej republiky. Samotný zákon Národnej rady
Slovenskej republiky č. 37/1994 Z. z. o štátnych vyznamenaniach v znení neskorších
predpisov bol neskôr zrušený a nahradený v súčasnosti platným a účinným zákonom
o vyznamenaniach. Napokon v roku 2017 došlo k prijatiu napadnutého zákona o štátnych
cenách.
84. Vývoj právnej úpravy vyznamenaní, resp. štátnych cien po roku 1993 bol pritom
podľa názoru ústavného súdu podobný aj v už spomínanej Českej republike. Ústavné
zmocnenie prezidenta na prepožičiavanie a udeľovanie štátnych vyznamenaní je
podrobnejšie upravené v zákone č. 157/1994 Sb. o štátnych vyznamenaniach Českej
republiky. Napriek tejto prezidentovej výlučnej právomoci sú však na území Českej
republiky udeľované aj štátne ceny, a to bez súhlasu či splnomocnenia prezidenta. Úpravu
udeľovania štátnych cien obsahuje nariadenie vlády č. 5/2003 Sb. o oceneniach v oblasti
kultúry, udeľovaných Ministerstvom kultúry Českej republiky v znení neskorších predpisov.
Toto nariadenie je vykonávacím predpisom k zákonu č. 218/2000 Sb. o rozpočtových
pravidlách a o zmene niektorých súvisiacich zákonov (rozpočtové pravidlá) v znení
neskorších predpisov. Tento stav pritom nebol dosiaľ predmetom sporu a nepovažuje sa
za protiústavný. Možno preto uzavrieť, že ani s prídavným menom „štátny“ sa
v podmienkach Českej republiky nepovažujú ceny za vyznamenania.
85. Na základe uvedenej historickej analýzy ústavný súd rekapituluje, že v období
existencie spoločnej československej štátnosti existovala forma spoločenského uznania
označená ako „štátne ceny“ len v rozmedzí rokov 1949 – 1990. Na normatívnej úrovni boli
priamo odlíšené od vyznamenaní vo formálnej i v materiálnej rovine, a to osobitne po roku
1975, odkedy sa udeľovali na základe osobitných zákonov. V sledovanom období tiež boli
podľa každej z ústav vyznamenania prepožičiavané, avšak ceny boli udeľované. Argumenty
prezidenta v prospech zhody vyznamenaní a štátnych cien preto nemožno považovať
za presvedčivé. Ústavný súd tiež upozorňuje na skutočnosť, že problematické
či diskutabilné je aj tvrdenie prezidenta o tom, že ústavný text upravujúci právomoc
prezidenta udeľovať štátne vyznamenania dnes a v minulosti bol rovnaký. Podľa textu
ústavy z roku 1920, ktorá je z dobového hľadiska vnímaná ako ústava demokratického
zriadenia, totiž podliehali všetky právomoci prezidenta kontrasignácii vlády (§ 68 ústavnej
listiny č. 121/1920 Sb. – „Jakýkoli presidentův úkon moci vládní nebo výkonné potřebuje
k své platnosti spolupodpisu odpovědného člena vlády.“).
86. V rokoch 1990 – 1994 bola platná a účinná paralelná právna úprava štátnych
vyznamenaní a Národných cien Slovenskej republiky, ktoré udeľovalo predsedníctvo
zákonodarného orgánu Slovenskej republiky. Udeľovanie národných cien nebolo
v minulosti namietané ako spochybňovanie právomocí prezidenta udeľovať štátne
vyznamenania. Ako už ústavný súd uviedol, tieto ceny a vyznamenania boli udeľované
nezávisle od seba, dokonca aj tým istým osobám. Historický vývoj teda smeroval k čoraz
väčšej diferenciácii vyznamenaní a cien, čoho dôkazom je aj súčasný právny stav v Českej
republike a Slovenskej republike. V závere tejto časti ústavný súd konštatuje, že zákon
o štátnych cenách, ktorý prijala národná rada 11. októbra 2017, v tomto kontexte
nevybočuje z históriou daného rámca.
VI.1.2 Formálne znaky vyznamenaní a štátnych cien
87. Rozdielny charakter vyznamenaní a štátnych cien podľa ústavného súdu
zvýrazňujú aj ich formálne znaky. Ústavný súd pritom poukazuje na jeden zo znakov, ktorý
považuje za podstatný a ktorý nebol v argumentácii účastníkov konania zohľadnený.
S udelením vyznamenania je totiž vždy spojené právo nosiť insígnie tohto vyznamenania,
t. j. právo nosiť vonkajší, viditeľný znak spoločenského ocenenia. Právo nosiť insígnie bolo
s vyznamenaniami späté podľa už uvedenej historickej úpravy a je podrobne upravené aj
v súčasnom zákone o vyznamenaniach. Ide pritom o právo, ktoré má len vyznamenaný,
t. j. toto právo nie je prenosné. O význame tohto znaku svedčí aj komparácia s právnymi
poriadkami okolitých krajín, ktorú využíva ústavný súd prirodzene len podporne vzhľadom
na značnú viazanosť vyznamenaní na osobitnosti štátnosti jednotlivých krajín. Právo nosiť
insígnie je s vyznamenaním spojené aj v okolitých krajinách (Česká republika, Rakúska
republika, Maďarsko, Poľská republika), ale napríklad aj v Litovskej republike, v ktorej
o ústavnom vymedzení pojmu vyznamenaní už rozhodol Ústavný súd Litovskej republiky
(pozri nasledujúci bod odôvodnenia). Definičným znakom ústavného pojmu vyznamenanie
je teda aj právo nosiť insígnie tohto ocenenia. Podľa súčasnej právnej úpravy štátnych cien
v Slovenskej republike, ale aj v Českej republike však so štátnymi cenami nie je spojené
právo nosiť insígnie tohto ocenenia. Štátne ceny z tohto pohľadu nie sú vyznamenaniami.
Je vhodné pripomenúť, že so štátnymi cenami Klementa Gottwalda bolo v minulosti
spojené právo nosiť insígnie; zo súčasnej právnej úpravy je však zrejmé, že právo nosiť
insígnie nie je na rozdiel od vyznamenaní podstatným znakom štátnych cien. Zmena
zákonnej právnej úpravy je tu pritom podstatná, pretože štátne ceny boli upravené vždy iba
na zákonnej úrovni. Práve na tomto mieste a len v súvislosti so štátnymi cenami ústavný súd
považuje za správny dôraz vlády na vôľu súčasného zákonodarcu.
88. Ďalším významným formálnym znakom je existencia peňažného plnenia
spojeného s ocenením. Toto peňažné plnenie bolo a aj v súčasnosti je spojené výlučne
so štátnymi cenami. Naopak, pre vyznamenania nie je udeľovanie finančnej odmeny
typické. Uvedené platí rovnako pre Slovenskú republiku a Českú republiku, okrem toho
však s vyznamenaniami nie je spojené udeľovanie peňažnej odmeny ani v Rakúskej
republike a Poľskej republike. Určitou výnimkou je Maďarsko (pozri v bode 100
odôvodnenia tohto nálezu). V Litovskej republike sa dokonca podľa rozhodnutia Ústavného
súdu Litovskej republiky považuje skutočnosť, že s vyznamenaniami nie je spojené peňažné
plnenie, za ústavný princíp (rozhodnutie vo veci sp. zn. 16/03-17/03-18/03 dostupné
na <http://www.lrkt.lt/data/public/uploads/2015/08/2006-05-12_n_ruling.pdf>). Ani z tohto
pohľadu tak štátne ceny nie sú vyznamenaniami.
89. Pokiaľ ide o ďalšie formálne znaky tak, ako ich uviedol navrhovateľ, aj tu
vykazujú štátne vyznamenania a štátne ceny odlišnosti. Platí to pre a) oceňujúci subjekt,
ktorým je pri vyznamenaniach Slovenská republika, zatiaľ čo pri štátnych cenách predseda
národnej rady, resp. vláda; b) udeľujúci subjekt, ktorým je pri vyznamenaniach prezident,
zatiaľ čo pri štátnych cenách sú tieto subjekty totožné s oceňujúcimi subjektami; c) návrh
na udelenie, ktorý pri vyznamenaniach môže podať národná rada, vláda alebo ich možno
udeliť aj bez návrhu, zatiaľ čo pri štátnych cenách podáva návrh Ústavnoprávny výbor
Národnej rady Slovenskej republiky (štátna cena J. M. Hurbana), resp. sa udeľuje
bez návrhu (štátna cena A. Dubčeka); d) podnet na udelenie, ktorý pri vyznamenaniach
môže podať len štátny orgán alebo iná poverená osoba, zatiaľ čo pri štátnych cenách to
môžu byť fyzické osoby a právnické osoby, ktoré pôsobia v oblasti, v ktorej sa cena udeľuje
(štátna cena J. M. Hurbana), resp. fyzické osoby a právnické osoby alebo môže byť udelená
aj bez podnetu (štátna cena A. Dubčeka); e) možnosť splnomocniť na udelenie inú osobu,
ktorá je daná len pri vyznamenaniach.
90. Aj z prehľadu už uvedených formálnych znakov preto vyplývajú značné rozdiely
medzi vyznamenaniami a štátnymi cenami.
VI.1.3 Materiálne znaky vyznamenaní a štátnych cien
91. Podľa § 1 zákona o vyznamenaniach „udelením štátnych vyznamenaní a iných
vyznamenaní Slovenskej republiky oceňuje Slovenská republika mimoriadne zásluhy
o Slovenskú republiku, jej vznik, o vznik a budovanie demokratickej spoločnosti,
mimoriadne zásluhy alebo významné zásluhy o obranu a bezpečnosť Slovenskej republiky,
mimoriadne výsledky alebo významné výsledky práce, hrdinské činy a iné významné činy“.
Ide o všeobecne vymedzené dôvody udeľovania štátnych vyznamenaní, ktoré sú
podrobnejšie precizované pri jednotlivých druhoch štátnych vyznamenaní.
92. Z už uvedeného všeobecného vymedzenia zásluh, ktoré sa udeľovaním
vyznamenaní oceňujú, je zrejmé, že pri štátnych cenách možno hovoriť o podobných
dôvodoch ich udeľovania. Podľa § 1 zákona o štátnych cenách sa tieto udeľujú za zásluhy,
výsledky práce alebo činy mimoriadne významné pre rozvoj jednotlivých oblastí
spoločenského, ekonomického alebo kultúrneho života v Slovenskej republike. Štátna cena
Jozefa Miloslava Hurbana sa potom udeľuje konkrétne za mimoriadne významné zásluhy,
výsledky práce alebo pôsobenie v oblasti legislatívy, práva, rozvoja demokracie alebo
ústavnosti v Slovenskej republike (§ 3 ods. 1 zákona o štátnych cenách). Štátnu cenu
Alexandra Dubčeka vláda udeľuje za významne zásluhy o rozvoj v oblasti hospodárstva,
vedy a techniky, školstva, kultúry, umenia, športu, sociálnej oblasti alebo v inej oblasti
spoločenského života, alebo za významné šírenie dobrého mena Slovenskej republiky
v zahraničí (§ 6 ods. 1 zákona o štátnych cenách).
93. Ústavný súd však súhlasí s vládou v tom, že ide o prirodzený jav, keďže
pri udeľovaní akýchkoľvek spoločenských ocenení je spoločným znakom ocenenie určitého
pozitívneho prínosu jednotlivcov alebo kolektívov pre spoločnosť. Ide o ocenenie ich
zásluh, resp. spoločenského dobra, o ktoré sa pričinili. Len tento spoločný znak preto
nemôže byť spôsobilý viesť k záveru, že vyznamenania a štátne ceny sú zhodným druhom
ocenení.
VI.1.4 Zhrnutie
94. Na záver tejto časti možno uzavrieť, že z prehľadu historického vývoja
vyznamenaní a štátnych cien, porovnania ich formálnych znakov, ako aj komparácie ich
právnej úpravy vyplýva, že vyznamenania sú osobitnou formou spoločenského ocenenia,
s ktorým je spojené právo nosiť insígnie, na druhej strane však s týmto ocenením nie je
spojené peňažné plnenie. Pre štátne ceny je, naopak, poskytovanie peňažného plnenia
charakteristické a právo nosiť insígnie nie je možné považovať za pojmový znak štátnych
cien.
95. Ak by mal teda pojem vyznamenaní podľa čl. 102 ods. 1 písm. i) ústavy v súlade
s argumentáciou navrhovateľa zahŕňať aj štátne ceny, musel by byť tento pojem vykladaný
rozširujúco, na takýto postup však nie je daný dôvod. Okrem rozličnej charakteristiky
vyznamenaní a štátnych cien tomu podľa názoru ústavného súdu bráni aj odlišný význam,
resp. hierarchia jednotlivých druhov prejavov spoločenského uznania. Skutočnosť,
že do ústavného pojmu vyznamenaní nie sú zahrnuté aj štátne ceny totiž vyzdvihuje
spoločenský význam a dôležitosť štátnych vyznamenaní a právomoc prezidenta pri ich
udeľovaní. Tejto otázke sa však ústavný bude venovať v nasledujúcej časti odôvodnenia.
VI.2 Ústavná právomoc udeľovať vyznamenania a štátne ceny
96. Vzhľadom na už uvedenú charakteristiku vyznamenaní a štátnych cien na tomto
mieste ústavný súd konštatuje, že do ústavnej právomoci prezidenta Slovenskej republiky
udeľovať vyznamenania podľa čl. 102 ods. 1 písm. i) ústavy nepatrí právomoc udeľovať
štátne ceny, ktoré sú od vyznamenaní odlišným druhom spoločenského uznania. Prijatím
zákona o štátnych cenách teda nebol predmetný ústavný článok dotknutý a tvrdenia
navrhovateľa o protiústavnosti napadnutej legislatívy v tejto časti preto nie sú dôvodné.
97. Z pohľadu predmetu konania sú nasledujúce závery týkajúce sa ústavnej
právomoci prezidenta udeľovať vyznamenania už len v polohe obiter dictum.
98. Z komparatívneho hľadiska je zaujímavá situácia v Českej republike, kde, ako to
už bolo uvedené, samotná Ústava Českej republiky vo vzťahu k prezidentovi hovorí
výslovne o právomoci prepožičiavať a udeľovať štátne vyznamenania. Práve na základe
tohto rozdielu uvádza odborná literatúra, že okrem štátnych vyznamenaní existujú,
resp. môžu existovať aj ďalšie „neštátne“ vyznamenania, ktoré neudeľuje prezident Českej
republiky, ale iné osoby, napr. ministri vlády (pozri SLÁDEČEK, V., MIKULE, V.,
SYLLOVÁ, J. Ústava České republiky. Komentář. Praha : C. H. Beck, 2007, s. 462 a 463;
obdobne aj RYCHETSKÝ, P., LANGÁŠEK, T., HERC, T., MLSNA, P. a kolektiv. Ústava
České republiky. Ústavní zákon o bezpečnosti České republiky. Komentář. Praha : Wolters
Kluwer, 2015, s. 623.). Príkladom „neštátnych“, rezortných vyznamenaní môžu byť aj
v Českej republike vojenské vyznamenania, ktoré zriaďuje Ministerstvo obrany Českej
republiky [§ 7 ods. 1 písm. e) zákona č. 219/1999 Sb. o ozbrojených silách Českej republiky
v znení neskorších predpisov].
99. Situácia v Poľskej republike je podobná ako na našom území. Ústava Poľskej
republiky vo svojom čl. 138 ustanovuje, že prezident Poľskej republiky je oprávnený
udeľovať rady a vyznamenania. Ide pritom o výsostnú právomoc prezidenta, pri realizácii
ktorej sa nevyžaduje kontrasignácia zo strany predsedu vlády (čl. 144 ods. 3 bod 16 Ústavy
Poľskej republiky). Ústavný text hovorí o vyznamenaniach a radoch všeobecne, t. j. nijako
bližšie nešpecifikuje, či prezident udeľuje všetky vyznamenania a rady alebo len niektoré
z nich, resp. len niektorý druh vyznamenaní a radov. Právomoc prezidenta udeľovať
vyznamenania je podrobnejšie upravená v zákone o radoch a vyznamenaniach
zo 16. októbra 1992. Tento zákon pritom rozlišuje „štátne vyznamenania“, ktoré udeľuje
prezident, a „ministerské“ vyznamenania, ktoré sú udeľované príslušnými ministrami alebo
vedúcimi ústredných orgánov štátnej správy. Tieto vyznamenania sú prejavom uznania
jednotlivcom za zásluhy v rámci príslušných rezortov.
100. Podľa čl. 9 ods. 4 písm. f) Základného zákona Maďarska má prezident
Maďarska právomoc udeľovať „vyznamenania“, „ceny“ a „tituly“ uvedené v zákone a tiež
udeľuje súhlas s nosením cudzích vyznamenaní. Zákon č. CCII z roku 2011, ktorý upravuje
udeľovanie vyznamenaní, rozlišuje medzi „štátnymi vyznamenaniami“ a „ostatnými
vyznamenaniami“. Štátne vyznamenania môže udeľovať výlučne prezident a nie sú s nimi
spojené žiadne peňažné plnenia. Ostatné vyznamenania zriaďuje svojimi nariadeniami
vláda, resp. v rozsahu svojej pôsobnosti ich môže zriadiť a udeľovať aj prezident, predseda
Ústavného súdu Maďarska, komisár pre základné práva, súdna rada, predseda národného
kontrolného úradu, generálny prokurátor, predsedovia samosprávnych celkov, členovia
vlády, predseda Národnej banky Maďarska, miestne zastupiteľstvá a veliteľ armády. Zákon
však striktne stanovuje, že tieto vyznamenania nesmú byť identické, resp. nesmú vyzerať
ako štátne vyznamenania. Od štátnych vyznamenaní sa ostatné vyznamenania líšia aj tým,
že spolu s nimi môžu byť poskytované aj finančné plnenia.
101. V Rakúskej republike väčšinu vyznamenaní udeľuje prezident a táto právomoc
sa považuje za typickú pre hlavu štátu, napriek tomu však existujú aj vyznamenania
udeľované inými verejnými funkcionármi. Napríklad predseda federálnej vlády má
právomoc udeliť vyznamenanie osobám, ktoré v prospech štátu vykonávali dobrovoľnícku
činnosť. Z porovnávaných krajín jedine v Litovskej republike platí, že všetky vyznamenania
udeľuje výlučne prezident. Táto právomoc patrí prezidentovi podľa čl. 84 ods. 22 Ústavy
Litovskej republiky. Podľa čl. 67 ods. 18 Ústavy Litovskej republiky sú vyznamenania
Litovskej republiky zriaďované zákonom prijatým litovským Seimasom (parlamentom).
Tento ústavný článok hovorí o „štátnych“ vyznamenaniach, v právnom poriadku Litovskej
republiky však nie sú zavedené iné, „neštátne“ vyznamenania.
102. Možno preto konštatovať, že dlhodobá a dotknutými subjektami akceptovaná
prax na území Slovenskej republiky, ako aj v okolitých krajinách vychádza z toho,
že právomoc prezidenta udeľovať štátne uznania a ocenenia nie je výlučná. Takéto ocenenia
a uznania môžu udeľovať a dokonca aj zriaďovať aj ostatné štátne orgány. Rozhodujúce je
však to, že hierarchicky najvýznamnejšie, t. j. vyznamenania, môže udeľovať len prezident,
prípadne ním splnomocnený orgán. Ostatné uznania a ocenenia však môžu udeľovať okrem
prezidenta aj iné štátne orgány.
103. Právomoc udeľovať najvýznamnejšie štátne ocenenia a uznania – vyznamenania
tak patrí medzi prerogatívy hlavy štátu. Ide o nezastupiteľné právomoci, keďže ich môže
realizovať len prezident (iný orgán len s jeho splnomocnením) a neprechádzajú v čase,
keď prezident nevykonáva svoju funkciu, na predsedu vlády ani na predsedu národnej rady
(porov. čl. 105 ods. 1 ústavy). Výkon právomoci udeľovať vyznamenania sa neviaže
na kontrasignáciu žiadneho iného ústavného orgánu, prezident ju môže realizovať
autonómne, na základe svojho vlastného uváženia. Príslušný článok ústavy týkajúci sa
vyznamenaní je pomerne strohý, nešpecifikuje, ktoré vyznamenania prezident udeľuje, dáva
mu len možnosť, opäť podľa vlastného uváženia, splnomocniť na udeľovanie vyznamenaní
iný orgán. Konkretizujúcim právnym predpisom vo vzťahu k predmetnému ustanoveniu
ústavy je zákon o vyznamenaniach, ktorý jednak taxatívne určuje, aké vyznamenania sa
zriaďujú, jednak stanovuje mechanizmus ich udeľovania. Limitom vykonávania tejto
ústavnej právomoci prezidenta je práve vykonávacia zákonná úprava (čl. 102 ods. 4 ústavy),
ktorá explicitne stanovuje materiálne i formálne podmienky na udeľovanie vyznamenaní
prezidentom.
104. Už uvedené závery vedú aj k odpovedi na ďalšiu otázku týkajúcu sa právomoci
prezidenta podľa čl. 101 ods. 1 ústavy, v zmysle ktorého je prezident hlavou Slovenskej
republiky, ktorú reprezentuje navonok i dovnútra. Pripomíname, že navrhovateľ
tu argumentoval rovnakým významom štátnych cien a vyznamenaní. Tento názor však
ústavný súd nepovažuje za správny, o čom zreteľne svedčí aj jeden z formálnych znakov
vyznamenaní. V zmysle § 1 zákona o vyznamenaniach totiž udeľuje vyznamenania
Slovenská republika, čo je plne v súlade s už uvedeným ústavným článkom. Takéto
ustanovenia však zákon o štátnych cenách neobsahuje, t. j. štátne ceny nie sú udeľované
v mene Slovenskej republiky. Z tejto skutočnosti vyplýva, že štátne ceny sú nielen
odlišným, ale hierarchicky aj nižším stupňom spoločenského ocenenia. Túto skutočnosť
pritom vo svojom vyjadrení uviedla aj vláda, ktorá má sama právomoc štátne ceny
udeľovať. Rovnako historický prieskum, ktorý ústavný súd vykonal ako reakciu
na navrhovateľovu argumentáciu, preukazuje, že v období rokov 1949 – 1990 boli štátne
ceny oceneniami štátu (pozri § 1 nariadenia č. 147/1950 Sb., § 1 vládneho nariadenia
č. 139/1960 Zb. o udeľovaní štátnych cien Klementa Gottwalda, § 1 nariadenia č. 29/1962
Zb., § 1 zákona č. 21/1975 Zb.) a na podklade tejto skutočnosti o ich udelení rozhodoval
prezident ako hlava štátu na návrh vlády. Navrhovateľom napadnutý právny predpis však
vo svojom normatívnom texte kritizované štátne ceny na rozdiel od právneho stavu
účinného do roku 1990 explicitne necharakterizuje ako ocenenia Slovenskej republiky.
Táto odlišnosť potom logicky vytvára základ pre právnu reguláciu, ktorá udeľovanie štátnej
ceny J. M. Hurbana a štátnej ceny A. Dubčeka nezveruje do právomoci hlavy Slovenskej
republiky, ale do právomoci iných štátnych orgánov či štátnych funkcionárov. Opísaný
základ je napriek jeho zakotveniu v podústavnom právnom predpise akceptovateľný aj
z ústavného hľadiska a nevytvára riziko vyprázdnenia ústavnej normy zákonným právnym
predpisom. Z materiálneho uhla pohľadu totiž ústavný súd zastáva názor, podľa ktorého
neodpustiteľnou črtou ústavného pojmu „vyznamenanie“ podľa čl. 102 ods. 1 písm. i)
ústavy je prvok ocenenia Slovenskej republiky ako štátneho útvaru suverénneho navonok
i dovnútra, ako aj zastupovaného prezidentom navonok a dovnútra (čl. 101 ods. 1 druhá veta
ústavy). Napokon i formálne nazeranie tu pôsobí podporne, no významovo nezanedbateľne,
pretože je vyjadrené vo výslovnom ústavnom oprávnení zákonodarcu ustanoviť podrobnosti
o výkone ústavných právomocí prezidenta (čl. 102 ods. 4 ústavy).
105. Prijatím zákona o štátnych cenách preto nebola dotknutá právomoc prezidenta
ako reprezentanta Slovenskej republiky. Ústavný súd pre úplnosť poznamenáva,
že existencia hierarchie, resp. rozličných stupňov ocenení je pre spoločenské uznanie
zo strany štátnych orgánov typická (pozri napríklad triedy štátnych vyznamenaní
podľa zákona o vyznamenaniach).
106. Problematika ústavných kompetencií vo vzťahu k udeľovaniu spoločenských
ocenení tým však nie je uzavretá, pretože navrhovateľ upozornil na skutočnosť, že aj
zákonná právomoc udeľovať štátne ceny musí byť zakotvená a vykonávaná na základe
ústavy a v jej medziach (čl. 2 ods. 2 ústavy). Súhlasne s názorom národnej rady a vlády tu
však ústavný súd dodáva, že ústavným základom pre udeľovanie štátnych cien je vo vzťahu
k predsedovi národnej rady čl. 89 ods. 2 písm. f) ústavy a v prípade vlády čl. 119 písm. r)
ústavy. Predmetné články ústavy všeobecne odkazujú na vykonávania iných právomocí,
o ktorých to ustanovuje zákon, nejde však o možnosť prostredníctvom zákona umožniť
dotknutým subjektom vykonávať akékoľvek právomoci. Základným obmedzením je,
aby výkon tejto právomoci nebol v rozpore s ústavnými právomocami iných štátnych
orgánov. V tejto súvislosti však už ústavný súd konštatoval, že právomoc udeľovať štátne
ceny nie je v rozpore s právomocami prezidenta upravenými v čl. 101 ods. 1 a čl. 102 ods. 1
písm. i) ústavy. Okrem toho však právomoc udeľovať štátne ceny vo vzťahu k predsedovi
národnej rady a vláde nemožno považovať za prekračujúcu hranice ústavného postavenia
(právomocí) týchto orgánov, keďže možnosť prejaviť spoločenské ocenenie záslužnej
činnosti majú pravidelne aj iné štátne orgány ako prezident. Vo vzťahu k predsedovi
národnej rady potom možno z historického hľadiska pripomenúť už spomínanú Národnú
cenu Slovenskej republiky (pozri bod 79 odôvodnenia tohto nálezu); z komparatívneho
hľadiska možno spomenúť existenciu Strieborných pamätných medailí Senátu Českej
republiky, ktoré udeľuje predseda Senátu Českej republiky významným osobnostiam
z radov vedcov, umelcov, športovcov a ďalších verejných činiteľov, ktorí vynikajú
vo svojich odboroch alebo svojimi výnimočnými činmi či schopnosťami
(pozri <http://www.senat.cz/cinnost/pametni_medaile/index.php>). Možno preto uzavrieť,
že napadnutým zákonom upravená právomoc udeľovať štátne ceny nie je v rozpore ani
VI.3 Ústavnosť legislatívneho procesu pri prijímaní zákona o štátnych cenách
107. Navrhovateľ namietal rozpor zákona o štátnych cenách s čl. 2 ods. 2 ústavy aj
pre svojvoľné a hrubé porušenie legislatívneho procesu. V návrhu na začatie konania
argumentoval tým, že dôvodová správa neobsahuje odôvodnenie, prečo „... má národná
rada prijať zákon, ktorý presahuje rámec ústavných právomocí zákonodarného orgánu.
Z dôvodovej správy nie je jasné, aké dôvody viedli k zriadeniu štátnych cien ako
paralelných štátnych vyznamenaní bez toho, aby ich zriadenie malo oporu v ústave.“.
V replike potom doplnil, že rokovanie o zákone, ktorý nemá dôvodovú správu, predstavuje
svojvoľné a hrubé porušenie legislatívneho procesu, ktoré nie je možné nijako
konvalidovať.
108. Ústavný súd zdôrazňuje, že účelom dôvodovej správy je v prvom rade
oboznámiť poslancov s podstatou navrhovanej úpravy, aby mohli uplatniť svoju
demokratickú vôľu, ktorá však na dôvodovú správu nie je viazaná (porov. II. ÚS 514/2012,
bod 4.5), a preto sú štandardy dôvodovej správy tradične uvedené v zákone o rokovacom
poriadku (§ 68 zákona o rokovacom poriadku národnej rady, zákon č. 56/1969 Zb.
o rokovacom poriadku Federálneho zhromaždenia Československej socialistickej
republiky). Až následne je dôvodová správa interpretačnou pomôckou pôsobiacou navonok,
spravidla pre justíciu a právnu vedu. Z uvedeného vyplýva, že nedostatky dôvodovej správy
v zásade nemôžu spôsobovať záťaže legislatívneho procesu, ktoré by mohli byť namietané
po schválení zákona.
109. V ďalšej časti odôvodnenia ústavný súd vyjadrí stanovisko k argumentom
navrhovateľa, ktoré sa týkajú dôvodovej správy. Náležitosti dôvodovej správy
pri poslaneckom návrhu zákona, akým bol aj návrh zákona o štátnych cenách, sú upravené
v § 68 ods. 3 zákona o rokovacom poriadku národnej rady, ktorý je v tejto otázke
lex specialis k § 7 ods. 2 zákona č. 400/2015 Z. z. Podľa § 68 ods. 3 zákona o rokovacom
poriadku národnej rady platí: „Dôvodová správa musí obsahovať zhodnotenie súčasného
stavu najmä zo spoločenskej, ekonomickej a právnej stránky s uvedením dôvodov potreby
novej zákonnej úpravy, spôsobu jej vykonávania, jej hospodárskeho a finančného dosahu,
najmä vplyvu na rozpočet verejnej správy, nároku na pracovné sily a organizačné
zabezpečenie, ako aj rozbor ďalších otázok nevyhnutný na všestranné posúdenie návrhu
zákona. V dôvodovej správe sa musí uviesť súlad návrhu zákona s ústavou, súvislosť
s inými zákonmi a medzinárodnými zmluvami a súlad návrhu zákona s právom Európskej
únie vypracovaný formou doložky zlučiteľnosti tohto návrhu s právom Európskej únie.
Dôvodová správa obsahuje okrem všeobecnej časti aj odôvodnenie jednotlivých ustanovení
návrhu zákona.“.
110. Formálne náležitosti (členenie) dôvodovej správy sú upravené v poslednej vete
už citovaného zákonného ustanovenia a tieto dôvodová správa k návrhu zákona o štátnych
cenách spĺňa, keďže sa delí na všeobecnú a osobitnú časť. Vo všeobecnej časti sa dôvodová
správa venuje predovšetkým cieľu navrhovanej právnej úpravy. Osobitná časť sa potom
venuje jednotlivým ustanoveniam navrhovaného zákona. Z formálneho hľadiska preto
preskúmavaná dôvodová správa spĺňa zákonom predpísané náležitosti.
111. Pokiaľ ide o obsah dôvodovej správy, v jej všeobecnej časti navrhovatelia
zákona o štátnych cenách uviedli, že cieľom predkladaného návrhu zákona je ustanoviť
každoročné udeľovanie štátnej ceny Alexandra Dubčeka, ktorou vláda Slovenskej republiky
oceňuje činy a aktivity jednotlivcov alebo spoločných kolektívov, ktoré boli mimoriadne
prínosné pre rozvoj jednotlivých sfér spoločenského, kultúrneho a ekonomického života
v Slovenskej republike za uplynulý kalendárny rok. Predkladatelia návrhu zákona o štátnych
cenách vo všeobecnej časti ďalej stručne konštatovali právomoc vlády, resp. vecne
príslušných ministerstiev na udeľovanie štátnej ceny, odôvodňujú jej zmysel a význam,
uvádzajú frekvenciu a konkrétny dátum jej udeľovania, ako aj existenciu s cenou spojenej
finančnej odmeny. Predkladatelia návrhu zákona o štátnej cene v závere deklarujú, že návrh
zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi a ostatnými
všeobecne záväznými právnymi predpismi Slovenskej republiky, s právom Európskej únie,
medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská
republika viazaná. V osobitnej časti sú potom stručne odôvodňované jednotlivé zákonné
ustanovenia.
112. Z hľadiska obsahu sa tak dôvodová správa k zákonu o štátnych cenách nevenuje
štátnej cene Jozefa Miloslava Hurbana, to je však spôsobené skutočnosťou, že právna
úprava udeľovania tejto ceny sa stala súčasťou predmetného zákona až na základe
pozmeňovacích a doplňovacích návrhov na rokovaní výboru národnej rady pre kultúru
a médiá, a to uznesením č. 69 z 31. augusta 2017. Predmetné uznesenie je k dispozícii aj
na webovom sídle národnej rady a je z neho zrejmé, že pozmeňovací a doplňovací návrh bol
riadne odôvodnený v súlade s § 78 zákona o rokovacom poriadku národnej rady a bol
následne aj schválený gestorským výborom, a to uznesením č. 71 z 12. septembra 2017
(pre podrobnosti ústavný súd odkazuje na webové sídlo národnej rady, keďže tieto
skutočnosti neboli ani predmetom námietok vo vzťahu k dodržaniu legislatívnych pravidiel
pri prijímaní zákona o štátnych cenách). Z tohto pohľadu teda k porušeniu príslušných
právnych predpisov nedošlo.
113. Na základe už uvedených skutočností ústavný súd uzatvára, že navrhovateľova
námietka proti obsahovým nedostatkom dôvodovej správy nie je dôvodná. V súlade s § 68
ods. 3 zákona o rokovacom poriadku národnej rady bol totiž v dôvodovej správe uvedený
súlad návrhu zákona s ústavou, hoci išlo len o strohé vyhlásenie bez podrobnejšej
argumentácie, pokiaľ ide o vzťah zákona o štátnych cenách k právomoci prezidenta
udeľovať vyznamenanie. Práve táto argumentácia navrhovateľovi v dôvodovej správe
chýbala. Ústavný súd tu však uvádza, že uvedenie súladnosti navrhovaného zákona
v dôvodovej správe implicitne svedčí o tom, že navrhovatelia zákona o štátnych cenách
zvážili všetky ústavné súvislosti. Je pritom možné, že tieto súvislosti nepovažovali za také
významné, aby sa im podrobnejšie venovali, resp. mohli považovať súlad zákona s ústavou
za celkom zjavný bez potreby sa mu podrobnejšie venovať. Požiadavka na detailnú
odpoveď na všetky možné otázky, resp. aspekty navrhovanej právnej úpravy,
ktoré navrhovatelia zákona o štátnych cenách sami nemuseli pokladať za osobitne dôležité,
a to dokonca pod následkom spochybňovania zákonnosti a ústavnosti legislatívneho
procesu, by podľa názoru ústavného súdu nebola primeraná.
114. Pri tomto závere berie ústavný súd na vedomie charakter dôvodovej správy,
ktorá nemá záväznú povahu a slúži ako podklad pre ďalší legislatívny proces, počas ktorého
možno otvoriť ďalšie súvisiace otázky. Takto to bolo aj v prípade návrhu zákona o štátnych
cenách, pri ktorom sa poslanci národnej rady venovali otázkam vzájomného vzťahu
vyznamenaní a štátnych cien, resp. právomoci prezidenta (pozri prepisy rozpráv
zo 7. volebného obdobia národnej rady, z 18. schôdze národnej rady konanej 14. júna 2017,
19. schôdze národnej rady konanej 14. septembra 2017 a 21. schôdze národnej rady konanej
10. a 11. októbra 2017).
115. Ani z tohto pohľadu tak podľa názoru ústavného súdu k porušeniu
legislatívnych pravidiel pri prijímaní zákona o štátnych cenách nedošlo. Možno preto
uzavrieť, že pri prijatí zákona o štátnych cenách postupovala národná rada v rámci svojich
právomocí vymedzených ústavou a zákonom, t. j. neporušila pri tom čl. 2 ods. 2 ústavy.
116. V rámci obiter dictum potom ústavný súd dodáva, že aj keby
podľa navrhovateľa nedostatočný obsah dôvodovej správy považoval pri prísnejšom
výklade § 68 ods. 3 zákona o rokovacom poriadku národnej rady za porušenie pravidiel
legislatívneho procesu, nešlo by v danom prípade o dôvod protiústavnosti zákona o štátnych
cenách. Podobne totiž k náležitostiam dôvodovej správy ústavný súd už v minulosti
pristúpil v konaní vedenom pod sp. zn. PL. ÚS 3/09. V odôvodnení svojho nálezu
v predmetnej veci uviedol: „Napriek tomu, že v dôvodovej správe k napadnutej novele
zákona o zdravotnom poistení nie je explicitne vyjadrený ňou sledovaný verejný záujem,
ústavný súd nepovažuje za vhodné len na tomto základe zásadným spôsobom spochybniť
ústavnú akceptovateľnosť napadnutej právnej úpravy. Aj z obsahu napadnutej novely
zákona o zdravotných poisťovniach totiž možno implicitne vyvodiť minimálne všeobecný
zámer zákonodarcu zabezpečiť zmenami v platnej právnej úprave poistencom kvalitnejšie
a efektívnejšie poskytovanie zdravotnej starostlivosti (t. j. obdobný zámer, aký bol
sledovaný pôvodnou právnou úpravou), a to maximalizáciou využitia finančných
prostriedkov z verejného zdravotného poistenia na úhradu zdravotnej starostlivosti. Inou
otázkou je, či možno týmito zmenami právnej úpravy tento zámer aj efektívne naplniť“
(pozri s. 51 nálezu v predmetnej veci).
117. Už uvedený záver tu preto možno parafrázovať tak, že aj keď v dôvodovej
správe nie je explicitne a podrobne vysvetlený vzťah napadnutej právnej úpravy
k právomoci prezidenta udeľovať vyznamenania, tento vzťah je možné vyvodiť z obsahu
napadnutej právnej úpravy a samotnej ústavy, ako to ústavný súd už urobil.
118. Ústavný súd volí triezvy prístup k posudzovaniu legislatívneho procesu, majúc
na mysli minimalizáciu zásahov do právomoci iných orgánov. Treba tiež dodať, že
pri posudzovaní ústavnosti právnej úpravy z dôvodu namietaných nedostatkov
legislatívneho procesu musí ústavný súd vo všeobecnosti postupovať zdržanlivo, pretože
tým zasahuje do oblasti parlamentnej suverenity, do ktorej patrí aj kontrola parlamentu
(národnej rady) nad priebehom prijímania zákonov. Parlamentná suverenita je pritom
ústavný princíp, ktorý za dôležitý považuje a uznáva napr. aj Európsky súd pre ľudské práva
(pozri k tomu rozhodnutie vo veci Karácsony a ďalší proti Maďarsku, sťažnosti č. 42461/13
a č. 44357/13, bod 142 odôvodnenia; otázke parlamentnej suverenity sa ústavný súd
venoval aj vo svojom rozhodnutí vo veci sp. zn. PL. ÚS 6/2017, ktorá sa týkala zákona
o rokovacom poriadku národnej rady).
119. Zdržanlivosť ústavného súdu sa v tejto otázke prejavuje tým, že ústavný súd
rešpektuje pomerne širokú mieru úvahy národnej rady pri regulácii svojich vnútorných
pomerov a zasahuje do nej len v nevyhnutných prípadoch. Takto ústavný súd pristupoval
ku kontrole ústavnosti legislatívneho procesu aj v už spomínanom náleze vo veci
sp. zn. PL. ÚS 48/03, v ktorom uviedol, že „výsostné postavenie národnej rady potvrdzuje
záver o tom, že pochybenia v postupe národnej rady pri rokovaní o návrhoch zákonov sú
pochybeniami, ktoré sa majú a musia odstrániť alebo napraviť samotným postupom
národnej rady alebo jej orgánov. Proti procesnému postupu národnej rady a jej orgánov
pri prerokovaní návrhov zákonov nie je prípustný žiaden opravný prostriedok. Riešenie
takých pochybení je vo výlučnej kompetencii národnej rady (jej orgánov a poslancov), čo je
dôsledok jej postavenia v sústave orgánov verejnej moci (čl. 72 ústavy).“.
120. Miera regulácie svojich vnútorných procesov zo strany parlamentu však nie je
neobmedzená a jej hranice boli v predmetnom náleze vymedzené takto: „Na tomto mieste
ústavný súd pripomína, že porušenie noriem ústavného procesu pred národnou radou je
v prípadoch hrubého a svojvoľného nerešpektovania pravidiel zákonodarného postupu
zásadne spôsobilé vyústiť do rozporu prijatého zákona s ústavou.“
121. Otázku hraníc svojej kontroly nad zákonodarným procesom v národnej rade
potom ústavný súd ešte precizoval (aj keď len v rámci obiter dictum) vo svojom
rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 29/05, v ktorom, nadväzujúc na tú časť rozhodnutia vo veci
sp. zn. PL. ÚS 48/03, ktorá je uvedená v predchádzajúcom bode 120 dodal: „Citovaný
právny názor vychádza vo všeobecnosti zo zákazu svojvôle v postupe orgánov verejnej
moci a v konkrétnych okolnostiach schvaľovania napadnutého zákona zo zákazu svojvôle
v zákonodarnom procese ako princípu, ktorý treba podľa názoru ústavného súdu považovať
za integrálnu súčasť princípu právneho štátu vyjadreného v čl. 1 ods. 1 prvej vete ústavy.
Ústavný súd sa stotožňuje s tvrdením navrhovateľov zákona o štátnych cenách,
že pri schvaľovaní zákona o preukazovaní pôvodu majetku došlo k závažnému porušeniu
zákona o rokovacom poriadku, a zdôrazňuje, že nerešpektovanie zákonom ustanovených
pravidiel legislatívneho procesu môže mať v konkrétnom prípade v konečnom dôsledku
nielen nezanedbateľný vplyv na celkovú kvalitu schváleného zákona, ale môže sa stať aj
dôvodom, ktorý spôsobí neústavnosť zákona ako celku.“
122. Z už uvedených rozhodnutí vyplýva, že porušenie pravidiel legislatívneho
procesu môže samo osebe spôsobiť protiústavnosť prijatého zákona len vtedy, ak ide
o závažné a svojvoľné konanie zákonodarcu. Inými slovami, porušenie pravidiel
legislatívneho procesu musí nadobudnúť ústavnú intenzitu, teda týmto konaním musí dôjsť
k vážnemu porušeniu ústavných práv alebo princípov. Pri porušení ústavných práv pritom
možno hovoriť napríklad o ústavných právach poslancov národnej rady pri výkone ich
mandátu. Pokiaľ ide o ústavné princípy, ide tu predovšetkým o princíp právneho štátu,
ktorý môže byť porušený prijatím nedostatočne kvalitnej legislatívy v dôsledku porušovania
či obchádzania pravidiel legislatívneho procesu.
123. Aj v prípade, ak by ústavný súd nedostatočné odôvodnenie dôvodovej správy
v danej veci považoval za rozporné so zákonnou právnou úpravou legislatívneho procesu,
nemalo by toto porušenie ústavnú intenzitu, keďže neboli tvrdené a ani zistené zásadné
porušenia ústavných práv či princípov a výsledkom legislatívneho procesu je ústavne
súladná právna úprava.
VII.
Záver
124. Ústavný súd konštatuje, že napadnutý zákon neoberá prezidenta o žiadne z jeho
oprávnení. Kompetenciou vlády a predsedu národnej rady udeľovať ocenenia za určité
zásluhy nie je obmedzené výsadné právo prezidenta udeľovať tie osobitné štátne ocenenia,
ktoré sa označujú ako vyznamenania a s ktorými sú výlučne spojené osobitné pocty
a uznanie. Vzhľadom na všetky už uvedené skutočnosti ústavný súd konštatuje, že prijatím
zákona o štátnych cenách nedošlo k porušeniu ústavy v čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 101 ods. 1
a čl. 102 ods. 1 písm. i) ústavy. Ústavný súd preto návrhu prezidenta nevyhovel tak, ako to
je uvedené vo výroku tohto nálezu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. februára 2020