Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 4/2018

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-112

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 12. februára 2020 v pléne

zloženom z predsedu Ivana Fiačana a zo sudcov Jany Baricovej, Ladislava Duditša, Libora

Duľu, Miroslava Duriša, Rastislava Kaššáka, Jany Laššákovej (sudkyňa spravodajkyňa),

Miloša Maďara, Mojmíra Mamojku, Petra Molnára, Petra Straku, Ľuboša Szigetiho

a Martina Vernarského vo veci návrhu prezidenta Slovenskej republiky na začatie konania

podľa o súlade

o štátnej cene Jozefa Miloslava Hurbana a štátnej cene Alexandra Dubčeka s čl. 2 ods. 2

v spojení s a takto

rozhodol:

Návrhu prezidenta Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Odôvodnenie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol

22. januára 2018 doručený návrh prezidenta Slovenskej republiky Andreja Kisku (ďalej aj

„prezident“ alebo „navrhovateľ“) na začatie konania o súlade právnych predpisov

podľa (ďalej aj „“). Prezident

ústavnému súdu navrhol rozhodnúť o nesúlade o štátnej cene

Jozefa Miloslava Hurbana a štátnej cene Alexandra Dubčeka (ďalej len „zákon o štátnych

cenách“) s v spojení s a

a o pozastavení účinnosti označeného zákona.

2. Účelom zákona o štátnych cenách je zriadenie a úprava udeľovania štátnej ceny

Jozefa Miloslava Hurbana, ktorú udeľuje predseda Národnej rady Slovenskej republiky

(ďalej aj „predseda národnej rady“), a štátnej ceny Alexandra Dubčeka, ktorú udeľuje vláda

Slovenskej republiky (ďalej aj „vláda“). Navrhovateľ vo svojom návrhu argumentoval tým,

že v zmysle má výlučnú právomoc udeľovať vyznamenania prezident Slovenskej

republiky, ktorý môže na výkon tejto právomoci splnomocniť aj iný orgán [čl. 102 ods. 1

písm. i) ]. Z uvedeného vyvodil, že „bez splnomocnenia prezidenta nie je možné, aby

iný ústavný orgán Slovenskej republiky udeľoval vyznamenania alebo im formálne

a obsahovo rovnocenné ocenenia, za aké treba považovať aj štátne ceny“. Prezident

zároveň upozornil na skutočnosť, že na udeľovanie štátnych vyznamenaní nesplnomocnil

žiaden orgán verejnej moci, preto je napadnutý zákon ako celok v rozpore s uvedeným

.

3. Prezident rozdelil dôvody, pre ktoré považuje štátne ceny upravené napadnutým

zákonom za štátne vyznamenania v zmysle , do troch oblastí.

V prvom rade o tom podľa neho svedčí historický výklad pojmu „štátna cena“. V rámci

argumentácie historickým výkladom poukázal na § 7 zákona č. 247/1949 Sb.

o vyznamenaniach a čestných uznaniach v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon

č. 247/1949 Sb.“), na základe ktorého boli vydané vládne nariadenia upravujúce udeľovanie

štátnych cien. Išlo o vládne nariadenia č. 147/1950 Sb. o štátnych cenách v znení neskorších

predpisov (ďalej len „nariadenie č. 147/1950 Sb.“), resp. č. o udeľovaní

štátnych cien Klementa Gottwalda (ďalej len „“). Navrhovateľ

v tejto súvislosti okrem iného poukázal na skutočnosť, že pre vydanie už uvedených

nariadení sa vyžadoval súhlas prezidenta a štátne ceny nimi zriadené boli prezidentom aj

udeľované a boli s nimi spojené taktiež peňažné plnenia. Citoval tiež § 1 nariadenia

č. 147/1950 Sb., ktoré upravovalo dôvody udeľovania štátnych cien. V súvislosti

s nariadením č. vyjadril názor, že tento právny predpis zaradil štátne ceny

medzi vyznamenania, a to na základe už uvedenej skutočnosti, že bol vydaný na základe § 7

zákona č. 247/1949 Sb.

4. Navrhovateľ ďalej uviedol, že neskôr prijatý o udeľovaní

vyznamenaní (ďalej aj „“), ktorým bol zrušený zákon č. 247/1949 Sb.,

obsahoval právnu úpravu, podľa ktorej sa vyznamenania zaviedli zákonom a právo

udeľovať ich mal prezident, ak na to nesplnomocnil iný orgán. Tento zákon zároveň

umožňoval aj naďalej udeľovať dovtedy zriadené vyznamenania a čestné uznania, pretože

ponechal v platnosti vládne nariadenia, na základe ktorých boli tieto zriadené (t. j. naďalej

boli prezidentom udeľované štátne ceny zriadené podľa skôr uvedených vládnych nariadení,

pozn.).

5. Vychádzajúc z tejto historickej úpravy, navrhovateľ konštatoval, že štátne ceny sa

vyznačovali tým, že: a) boli zriaďované vládnymi nariadeniami na základe zákonov,

ktorých hlavným predmetom boli štátne vyznamenania; b) ich právna úprava podliehala

súhlasu prezidenta republiky; c) udeľovali sa za výnimočné výkony, hodnoty alebo iné

výnimočné príspevky; d) udeľoval ich prezident republiky a e) boli spojené s peňažnými

odmenami. Tieto znaky svedčia podľa prezidenta o tom, že štátne ceny sú vyznamenaniami.

6. V druhom rade malo o povahe sporných štátnych cien ako formy vyznamenaní

svedčiť porovnanie formálnych znakov štátnych vyznamenaní a cien. K týmto formálnym

znakom navrhovateľ zaradil: a) oceňujúci subjekt; b) udeľujúci subjekt; c) návrh

na udelenie štátneho vyznamenania alebo ceny; d) podnet na udelenie štátneho

vyznamenania alebo ceny; e) možnosť splnomocniť na udelenie štátneho vyznamenania

alebo ceny inú osobu a napokon f) existencia peňažného plnenia spojeného so štátnymi

vyznamenaniami alebo cenami (podrobnejšie pozri časť VI.1.2 odôvodnenia tohto nálezu).

7. Treťou skupinou argumentov prezidenta v prospech zhody medzi štátnymi

vyznamenaniami a cenami mali byť ich rovnaké materiálne znaky, za ktoré navrhovateľ

považoval samotné dôvody, pre ktoré sa štátne vyznamenania a ceny udeľujú.

Z vymedzenia týchto dôvodov malo vyplývať, že vyznamenania a ceny možno udeliť

za zásluhy v rovnakých oblastiach spoločenského života. Navrhovateľ v tejto súvislosti

citoval príslušné ustanovenia zákona o štátnych cenách týkajúce sa zásluh, za ktoré sa ním

zriadené štátne ceny udeľujú, a poukázal aj na dôvodovú správu k tomuto zákonu, v zmysle

ktorej sú štátne ceny „ocenením na najvyššej úrovni za mimoriadny umelecký, športový,

podnikateľský, výskumný a iný významný počin“. Navrhovateľ zdôraznil, že takéto

materiálne vymedzenie štátnych cien neprípustne zasahuje do právomoci prezidenta, pretože

štátna cena udeľovaná vládou nemôže mať väčší význam ako štátne vyznamenanie

udeľované prezidentom, ktorý má na jeho udeľovanie ústavnú právomoc.

8. Vychádzajúc z uvedeného, navrhovateľ dospel k záveru, že „... štátna cena je len

iný výrazový prostriedok pre štátne vyznamenanie, ktorý síce má aj historické ukotvenie,

avšak za úplne iných legislatívnych podmienok (štátne ceny sa zriaďovali na základe

zákona o vyznamenaniach, predpokladali súhlas prezidenta a udeľoval ich spravidla

prezident).“.

9. Navrhovateľ následne uzavrel, že Národná rada Slovenskej republiky (ďalej aj

„národná rada“) prijatím sporného zákona oslabila ústavné postavenie prezidenta

pri udeľovaní vyznamenaní, pretože ich udeľovanie v rozpore s zverila aj

predsedovi národnej rady a vláde, aj keď pod označením „štátne ceny“. Prezident je

pritom hlavou štátu a jediným reprezentantom Slovenskej republiky navonok i vo vnútri

štátu ( ), preto ako jediný ústavný činiteľ „môže udeľovať vyznamenania

a na ich roveň postavené ocenenia v mene Slovenskej republiky“.

10. Navrhovateľ tiež poukázal na a o tvorbe

právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“),

v zmysle ktorých je náležitosťou návrhu zákona aj dôvodová správa, ktorá sa člení

na všeobecnú a osobitnú časť. Podľa navrhovateľa však predkladatelia – poslanci národnej

rady – v dôvodovej správe k zákonu o štátnych cenách „žiadnym spôsobom neodôvodnili,

z akého dôvodu má národná rada prijať zákon, ktorý presahuje rámec ústavných právomocí

zákonodarného orgánu. Z dôvodovej správy nie je jasné, aké dôvody viedli k zriadeniu

štátnych cien ako paralelných štátnych vyznamenaní bez toho, aby ich zriadenie malo oporu

v ústave.“.

11. Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti je podľa navrhovateľa sporný zákon

v rozpore s a a národná rada mala prijatím tohto

zákona postupovať aj v rozpore s .

II.

Priebeh konania

12. Ústavný súd uznesením sp. zn. zo 4. apríla 2018 prijal návrh

navrhovateľa na ďalšie konanie. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní návrhu

konštatoval, že navrhovateľ je podľa v spojení s

písm. a) o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „“) aktívne legitimovaný na podanie

návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov a jeho návrh obsahuje všetky

náležitosti ustanovené

13. Ústavný súd nevyhovel návrhu na pozastavenie účinnosti napadnutého zákona.

Svoje rozhodnutie o nevyhovení návrhu na pozastavenie účinnosti zákona o štátnych cenách

odôvodnil okrem iného aj tým, že v danom prípade dôvody uvádzané prezidentom

nepostačujú na uplatnenie výnimočnej právomoci ústavného súdu stanovenej v § 38 ods. 2

14. V súlade s si ústavný súd vyžiadal písomné

stanovisko národnej rady, keďže ide o orgán verejnej moci, ktorý vydal napadnutý

všeobecne záväzný právny predpis. Ústavný súd si ďalej v súlade s § 39 ods. 1 zákona

č. vyžiadal písomné stanovisko vlády, keďže v zmysle zákona

č. mala vláda v konaní o súlade právnych predpisov postavenie vedľajšieho

účastníka konania.

III.

Stanoviská národnej rady, vlády a vyjadrenia navrhovateľa

III.1 Stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky

15. Podaním doručeným ústavnému súdu 14. septembra 2018 sa k návrhu prezidenta

prostredníctvom svojho predsedu vyjadrila národná rada ako odporca v konaní

pred ústavným súdom.

Národná rada súhlasila s upustením od ústneho pojednávania.

16. Národná rada vo svojom vyjadrení najskôr stručne zrekapitulovala argumentáciu

navrhovateľa a následne sa venovala právnej úprave

o vyznamenaniach Slovenskej republiky v znení (ďalej len „zákon

o vyznamenaniach“). Okrem iného uviedla, že v § 2 tohto zákona sú taxatívne vymenované

štátne vyznamenania udeľované v Slovenskej republike a tiež poukázala na skutočnosť,

že v § 3 predmetný zákon predpokladá udeľovanie aj iných ako štátnych vyznamenaní

upravených osobitnými predpismi.

17. V súvislosti s tým, že zákon o vyznamenaniach predpokladá možnosť zriadiť aj

iné vyznamenania ako tie, ktoré sú týmto zákonom upravené, národná rada poukázala

na o štátnej službe profesionálnych vojakov a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a na existenciu rezortných vyznamenaní,

ktorých udeľovanie je v kompetencii ministrov (príklady však neuviedla).

18. Národná rada pokračovala vo svojej argumentácii tvrdením, že aj štátne ceny

boli zriadené zákonom, a konštatovala, že ústavným základom pre ich udeľovanie bol

v prípade predsedu národnej rady a v prípade vlády

písm. f) . Národná rada opísala znaky štátnych cien v rozsahu obdobnom

ako samotný navrhovateľ (pozri bod 6 odôvodnenia) a ďalej pripomenula, že v zmysle

dôvodovej správy k zákonu o štátnych cenách je cieľom ich zriadenia a udeľovania podpora

nadania, talentov, tvorivosti ľudí, ako aj ich angažovanosti vo veciach verejných a tento cieľ

sa okrem iného realizuje zákonom ustanovenou možnosťou širokej verejnosti podať návrhy

na udelenie štátnych cien.

19. Svoju argumentáciu napokon uzavrela tým, že zákon o vyznamenaniach

nevylučuje „iné formy ocenenia“ a štátne ceny možno udeliť aj na základe návrhov

verejnosti, v dôsledku čoho štátne ceny „nemajú rovnaký rozmer a nemožno ich stavať

na roveň štátnych vyznamenaní udeľovaných prezidentom“. Stručne tiež uviedla,

že napadnutá právna úprava bola schválená potrebnou väčšinou poslancov národnej rady,

bola podpísaná príslušnými ústavnými činiteľmi a bola riadne vyhlásená v Zbierke zákonov

Slovenskej republiky.

20. Spolu so svojím vyjadrením národná rada ústavnému súdu predložila aj návrh

napadnutého zákona o štátnych cenách spolu s dôvodovou správou (parlamentná tlač 597),

zákon vrátený prezidentom na opätovné prerokovanie národnou radou a prepis rozpravy

z 18., 19. a 21. schôdze národnej rady.

III.2 Stanovisko vlády Slovenskej republiky

21. Podaním doručeným ústavnému súdu 3. júla 2018 sa k návrhu navrhovateľa

vyjadrila vláda v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky ako vedľajší

účastník v zmysle a súhlasila s upustením od ústneho

pojednávania.

22. Vyjadrenie vlády bolo rozdelené do troch okruhov otázok spojených so sporným

zákonom o štátnych cenách. V prvom okruhu sa argumentácia vlády týkala historického

výkladu pojmu štátnej ceny, ako ho vo svojom návrhu uviedol prezident. Vláda tento výklad

považovala za čisto účelový a nemajúci základ v žiadnej z používaných interpretačných

metód vrátane historickej metódy, pretože podľa jej názoru sa prezident opieral o neplatné

právne predpisy, ktoré vznikli „v inej dobe a za iných spoločenských podmienok“,

než za akých bol prijatý napadnutý zákon.

23. Vláda zdôraznila, že na rozdiel od prezidentom uvedenej historickej právnej

úpravy súčasný zákon o vyznamenaniach neobsahuje žiadne splnomocnenie na vydanie

podzákonného predpisu (upravujúceho udeľovanie štátnych cien) a takýto vykonávací

predpis ani nebol vydaný. Podľa vlády už táto skutočnosť odlišuje súčasné štátne ceny

od štátnych vyznamenaní a tieto dve kategórie nie je možné stotožňovať. Z týchto dvoch

kategórií sú štátne vyznamenania vyššou formou uznania, keďže ich v mene Slovenskej

republiky udeľuje prezident, ktorý Slovenskú republiku reprezentuje dovnútra i navonok.

Ústavné právomoci prezidenta týkajúce sa vyznamenaní preto neboli prijatím zákona

o štátnych cenách nijako dotknuté. Uvedené vyplýva aj zo skutočnosti, že zákon o štátnych

cenách bol vo vzťahu k vláde vydaný na základe ) , teda nie na základe

) , ktorý sa týka právomoci prezidenta.

24. Druhý okruh argumentácie vlády sa týkal porovnávania materiálnych

a formálnych znakov štátnych vyznamenaní a cien. Pokiaľ ide o materiálne znaky,

t. j. o dôvody udeľovania štátnych vyznamenaní a cien, podľa vlády je prirodzené, že tieto

dôvody sú porovnateľné, pretože vyznamenaniami aj cenami sa oceňuje spoločenské dobro,

o ktoré sa ocenený zaslúžil. V tejto súvislosti vláda zopakovala, že v prípade vyznamenaní

a cien nejde o totožné kategórie (vzájomne si nekonkurujú) a medzi príslušnými zákonmi

týkajúcimi sa štátnych vyznamenaní nie je ani vzťah lex specialis k lex generalis, ani

lex posterior k lex prior, preto zmienená podobnosť dôvodov ich udeľovania nespôsobuje

nesúlad napadnutého zákona s .

25. V tejto súvislosti poukázala vláda aj na o štátnej

službe profesionálnych vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov, ktorý upravuje dôvody udeľovania vojenských vyznamenaní

(udeľovaných nielen prezidentom, ale aj inými veliteľmi ozbrojených síl), tieto dôvody by

sa v zmysle argumentácie navrhovateľa rovnako prekrývali s dôvodmi udeľovania štátnych

vyznamenaní a aj tento zákon by tak mal byť v príslušnej časti v materiálnom rozpore

so zákonom o vyznamenaniach.

26. Pokiaľ ide o formálne znaky, vláda upriamila pozornosť na prezidentom

neuvedený znak, ktorým je existencia poradného orgánu na posudzovanie podnetov

na udelenie štátnych vyznamenaní, resp. cien. V tomto znaku sú síce vyznamenania a ceny

podobné, to však podľa vlády vyplýva „z povahy veci“, pretože vzhľadom na množstvo

iných úloh nie je v silách oceňujúcich subjektov, aby skúmali kvality osôb, ktorých sa

podnety na udelenie ocenení týkajú.

27. V treťom okruhu svojej argumentácie vláda najskôr podrobne zrekapitulovala

priebeh legislatívneho procesu pri prijímaní zákona o štátnych cenách a následne reagovala

na námietky prezidenta týkajúce sa nedostatkov dôvodovej správy k návrhu zákona

o štátnych cenách. Vláda poznamenala, že prezidentom uvedené ustanovenia § 7 ods. 1 a 2

sa nevzťahujú na poslanecké návrhy zákonov (čo vyplýva z

ods. 2 ). Samotný návrh na prijatie zákona o štátnych cenách bol

pritom práve poslaneckým návrhom zákona, na ktorý sa vzťahujú ustanovenia § 68 ods. 1

a 3 o rokovacom poriadku

Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o rokovacom poriadku národnej rady“), ako aj čl. 7 uznesenia Národnej rady Slovenskej

republiky č. k návrhu legislatívnych pravidiel tvorby zákonov (ďalej len

„legislatívne pravidlá“).

28. Po vymedzení právnej úpravy, ktorá upravuje náležitosti poslaneckého návrhu

zákona, vláda argumentovala, že chýbajúca dôvodová správa nie je takým nedostatkom

legislatívneho procesu, ktorý by spôsoboval neústavnosť zákona. Vychádzala pritom

z nálezu ústavného súdu vo veci sp. zn. , v ktorom ústavný súd konštatoval,

že náprava procedurálnych pochybení pri tvorbe zákona je v rukách národnej rady

okrem prípadu, ak by išlo o hrubé a svojvoľné nerešpektovanie pravidiel zákonodarného

postupu, ktoré by bolo spôsobilé vyústiť do rozporu prijatého zákona s . V tomto

zmysle nie je podľa vlády možné argumentovať nedostatkami dôvodovej správy

ako základom pre rozhodnutie o nesúlade zákona o štátnych cenách s .

III.3 Vyjadrenia navrhovateľa

29. Podaním doručeným ústavnému súdu 19. októbra 2018 zaujal prezident

stanovisko k vyjadreniam národnej rady a vlády. K vyjadreniu národnej rady prezident

uviedol, že existenciou vojenských vyznamenaní nie je možné argumentovať v prospech

existencie štátnych cien. Podľa navrhovateľa je totiž pri vojenských, ako aj ostatných

„rezortných vyznamenaniach“ rozhodujúca skutočnosť, že tieto vyznamenania nie sú štátne.

Na tomto mieste svoj pôvodný návrh doplnil, a to tak že pokiaľ ide o namietané porušenie

jeho ústavných právomocí, toto sa týka udeľovania štátnych vyznamenaní,

t. j. nie ostatných, rezortných vyznamenaní.

30. K vyjadreniu národnej rady navrhovateľ tiež dodal, že len zo samotnej

skutočnosti, že zákon o vyznamenaniach nevylučuje udeľovanie iných vyznamenaní, nie je

možné vyvodzovať možnosť zriadiť iné formy ocenenia. Vždy je totiž potrebné postupovať

v súlade s (ktorý zakotvuje zásadu, že čo nie je výslovne dovolené, je

pre štátne orgány zakázané, pozn.).

31. Pokiaľ ide o vyjadrenie vlády, prezident poznamenal, že použitie historickej

metódy, ktorú si podľa neho vláda nesprávne vysvetľuje, je odôvodnené tým, že ústavný

text upravujúci právomoc prezidenta bol v minulosti rovnaký, ako je v súčasnosti. Z tohto

dôvodu sa „musí rešpektovať aj jeho identická interpretácia“.

32. Prezident následne zopakoval, že štátne ceny sú podľa jeho názoru štátnymi

vyznamenaniami, preto ich nemožno udeľovať bez ním udeleného splnomocnenia.

Podľa jeho názoru tak argumentácia vlády o nedostatku splnomocnenia na vydanie

podzákonného predpisu v zákone o vyznamenaniach len potvrdzuje ním uvedené námietky

proti zákonu o štátnych cenách.

33. Navrhovateľ tiež nesúhlasil s vládou v tom, že právomoc vlády na udeľovanie

štátnych cien možno odvodiť z ) . Aj tento záver postavil na tvrdení,

že štátne ceny sú štátnymi vyznamenaniami, ktorých udeľovanie patrí do právomoci

prezidenta, a preto nie je možné v súlade s ) prijať taký zákon, ktorý

by bol v rozpore s .

34. Reagoval tiež na argumentáciu vlády týkajúcu sa materiálnych znakov štátnych

vyznamenaní a cien a okrem už v návrhu uvedeného tvrdenia o rovnakom materiálnom

obsahu týchto ocenení dodal, že tieto ocenenia sú udeľované najvyššími ústavnými

činiteľmi a k štátnym cenám patrí aj peňažné plnenie, preto nie je možné nositeľa štátneho

vyznamenania v praxi odlíšiť od nositeľa štátnej ceny. Obaja sa totiž môžu verejne

prezentovať oceneniami udelenými z (druhovo, pozn.) rovnakých dôvodov.

35. Pomerne veľkú časť svojej repliky venoval prezident otázke tvrdených

procedurálnych nedostatkov pri prijatí zákona o štátnych cenách. Poukázal pritom okrem

iného na skutočnosť, že aj v zmysle príslušných ustanovení zákona o rokovacom poriadku

národnej rady a legislatívnych pravidiel je potrebné k poslaneckému návrhu pripojiť

dôvodovú správu so stanovenými náležitosťami. Porušenie tejto povinnosti však

podľa prezidenta nie je len porušením procedurálnych predpisov, ale má podľa neho aj

„materiálny charakter“. Tento záver nijako bližšie nerozvinul, pokračoval však tvrdením,

že rokovanie o zákone, ktorý nemá dôvodovú správu, predstavuje svojvoľné a hrubé

porušenie legislatívneho procesu, a preto je prijatie takého zákona v rozpore s . Toto

porušenie nie je podľa neho možné nijako konvalidovať.

36. Prezident sa vo svojom podaní zároveň vyjadril, že trvá na verejnom ústnom

pojednávaní.

37. Dňa 30. januára 2019 bolo ústavnému súdu doručené podanie zo 16. októbra

2018, ktorým prezident poveril Jána Mazáka na zastupovanie v konaní vedenom

pred ústavným súdom pod sp. zn. .

38. Vzhľadom na skutočnosť, že od 15. júna 2019 funkciu prezidentky Slovenskej

republiky zastáva Zuzana Čaputová (ďalej len „prezidentka“), ústavný súd ju požiadal

o oznámenie, či trvá na podanom návrhu prezidenta na začatie konania o súlade zákona

o štátnych cenách s v spojení s a

alebo či v zmysle o Ústavnom súde Slovenskej republiky

a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) tento návrh

na začatie konania berie späť. Pre prípad, že na predmetnom návrhu na začatie konania

o súlade právnych predpisov trvá, ústavný súd ju zároveň požiadal o oznámenie, či naďalej

trvá na konaní verejného ústneho pojednávania v predmetnej veci.

39. Podaním doručeným ústavnému súdu 4. novembra 2019 prezidentka oznámila,

že na predmetnom návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov trvá a rovnako

trvá aj na konaní verejného ústneho pojednávania v predmetnej veci.

V prílohe podania prezidentka zároveň ústavnému súdu zaslala poverenie

na zastupovanie pred ústavným súdom v predmetnej veci pre poradcov prezidentky Petra

Kubinu a Radovana Palu.

IV.

Ústne pojednávanie

40. Prezidentka v podaní doručenom ústavnému súdu 4. novembra 2019 uviedla,

že trvá na ústnom pojednávaní v predmetnej veci, a preto sa 29. januára 2020 uskutočnilo

verejné ústne pojednávanie, ktorého sa zúčastnil právny zástupca prezidentky Peter Kubina

(ďalej len „právny zástupca prezidentky“). Odporca nevyužil možnosť zúčastniť sa

verejného ústneho pojednávania. Záznam verejného ústneho pojednávania je k dispozícii na

webovom sídle ústavného súdu.

40.1 Právny zástupca prezidentky k veci uviedol, že prezidentka zotrváva

na podanom návrhu, na všetkých písomných podaniach urobených v tejto veci jej

predchodcom a na všetkých argumentoch v nich uvedených, ktoré na ústnom pojednávaní

podrobne rozviedol a zvýraznil. Zároveň ústavnému súdu predložil písomné „Vyjadrenie

navrhovateľa na ústnom pojednávaní dňa 29. 1. 2020“ spolu s prílohami.

V.

Relevantná právna úprava

41. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

42. Podľa ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov

s , s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas

národná rada a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.

43. Podľa ústavný súd rozhoduje o súlade právnych predpisov

podľa v pléne. Plénum ústavného súdu sa uznáša nadpolovičnou

väčšinou všetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne.

44. Podľa sa ústavný súd skladá z trinástich sudcov.

45. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Do 28. februára 2019 upravoval konanie pred ústavným súdom zákon Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov.

Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť v čl. I až ,

§ 16 až § 28, § 32 až § 248, § 250 a § 251.

46. Podľa ak nie je ďalej ustanovené inak,

použije sa tento zákon aj na konania začaté do 28. februára 2019.

Podľa právne účinky úkonov, ktoré v konaní

nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

47. Podľa sa ústne pojednávanie

uskutočňuje v konaní o súlade právnych predpisov podľa . Podľa

od ústneho pojednávania môže ústavný súd so súhlasom

účastníkov konania upustiť, ak od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie

veci.

48. Podľa ak ústavný súd v konaní o súlade

právnych predpisov nezistí nesúlad preskúmavaného právneho predpisu nižšej právnej sily,

jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo

s medzinárodnou zmluvou, návrhu na začatie konania alebo jeho časti nevyhovie.

Referenčné ústavné normy

49. Podľa môžu štátne orgány konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

50. Podľa je hlavou Slovenskej republiky prezident. Prezident

reprezentuje Slovenskú republiku navonok i dovnútra a svojím rozhodovaním zabezpečuje

riadny chod ústavných orgánov. Prezident vykonáva svoj úrad podľa svojho svedomia

a presvedčenia a nie je viazaný príkazmi.

51. Podľa prezident udeľuje vyznamenania, ak na to

nesplnomocní iný orgán.

52. Podľa podrobnosti o výkone ústavných právomocí

prezidenta podľa čl. 102 ods. 1 môže ustanoviť zákon.

53. Podľa predseda Národnej rady Slovenskej republiky

vykonáva ďalšie úlohy, ak tak ustanoví zákon.

54. Podľa ) vláda Slovenskej republiky rozhoduje v zbore

o ďalších otázkach, ak to ustanoví zákon.

Navrhovateľom napadnutá právna úprava

55. Vzhľadom na skutočnosť, že zákon o štátnych cenách bol napadnutý v celom

rozsahu, ústavný súd tu uvádza ustanovenia všetkých jeho paragrafov:

Základné ustanovenia

§ 1 – Tento zákon upravuje zriadenie a udeľovanie štátnych cien za zásluhy,

výsledky práce alebo činy mimoriadne významné pre rozvoj jednotlivých oblastí

spoločenského, ekonomického alebo kultúrneho života v Slovenskej republike.

§ 2 – Zriaďujú sa

a) štátna cena Jozefa Miloslava Hurbana a

b) štátna cena Alexandra Dubčeka.

Štátna cena Jozefa Miloslava Hurbana

§ 3 – (1) Udelením štátnej ceny Jozefa Miloslava Hurbana oceňuje predseda

Národnej rady Slovenskej republiky jednotlivca alebo kolektív za jeho mimoriadne

významné zásluhy, výsledky práce alebo pôsobenie v oblasti legislatívy, práva, rozvoja

demokracie alebo ústavnosti v Slovenskej republike. Štátnu cenu Jozefa Miloslava Hurbana

možno udeliť aj občanovi iného štátu.

(2) Štátna cena Jozefa Miloslava Hurbana pozostáva z listiny o udelení štátnej ceny

Jozefa Miloslava Hurbana s vyobrazením Jozefa Miloslava Hurbana.

(3) Ocenenému patrí čestný titul „Nositeľ štátnej ceny Jozefa Miloslava Hurbana“.

(4) Deň slávnostného odovzdávania štátnej ceny Jozefa Miloslava Hurbana sa

ustanovuje každoročne na 1. septembra; predseda Národnej rady Slovenskej republiky môže

určiť aj iný deň slávnostného odovzdávania štátnej ceny Jozefa Miloslava Hurbana.

§ 4 – (1) Predseda Národnej rady Slovenskej republiky rozhoduje o udelení štátnej

ceny Jozefa Miloslava Hurbana na základe návrhu Ústavnoprávneho výboru Národnej rady

Slovenskej republiky. Predseda Národnej rady Slovenskej republiky môže udeliť štátnu

cenu Jozefa Miloslava Hurbana aj bez návrhu.

(2) Podnet na predloženie návrhu na udelenie štátnej ceny Jozefa Miloslava Hurbana

môže Ústavnoprávnemu výboru Národnej rady Slovenskej republiky predkladať

fyzická osoba alebo právnická osoba pôsobiaca v oblasti podľa § 3 ods. 1; podnet sa podáva

do 31. mája príslušného roka.

(3) Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky môže požiadať

o zaujatie stanoviska k podnetu štátny orgán, do ktorého pôsobnosti patrí činnosť, za ktorú

sa má udeliť štátna cena Jozefa Miloslava Hurbana. Štátny orgán je povinný predložiť

stanovisko do 15 dní odo dňa doručenia žiadosti.

(4) Podnet podľa odseku 2 obsahuje

a) meno, priezvisko, akademické tituly a vedecko-pedagogické tituly,

dátum narodenia a adresu bydliska toho, v prospech koho sa predkladá podnet; ak ide

o kolektív, jeho názov alebo iné označenie a meno, priezvisko, akademické tituly

a vedecko-pedagogické tituly, dátum narodenia a adresu bydliska každého jeho člena,

b) zdôvodnenie podnetu.

§ 5 – (1) S udelením štátnej ceny Jozefa Miloslava Hurbana je spojená finančná

odmena vo výške 25-násobku priemernej mesačnej nominálnej mzdy zamestnanca

v hospodárstve Slovenskej republiky zverejnenej Štatistickým úradom Slovenskej republiky

za predchádzajúci rok zaokrúhlený nahor na celé euro.

(2) Náklady spojené s udelením štátnej ceny Jozefa Miloslava Hurbana vrátane

finančnej odmeny podľa odseku 1 sa uhrádzajú z rozpočtovej kapitoly Kancelárie Národnej

rady Slovenskej republiky.

Štátna cena Alexandra Dubčeka

§ 6 – (1) Udelením štátnej ceny Alexandra Dubčeka oceňuje vláda Slovenskej

republiky (ďalej len „vláda“) jednotlivca alebo kolektív, ktorý sa významne zaslúžil

o rozvoj v oblasti hospodárstva, vedy a techniky, školstva, kultúry, umenia, športu, sociálnej

oblasti alebo v inej oblasti spoločenského života, alebo za významné šírenie dobrého mena

Slovenskej republiky v zahraničí. Štátnu cenu Alexandra Dubčeka možno udeliť aj

občanovi iného štátu.

(2) Štátna cena Alexandra Dubčeka pozostáva z listiny o udelení štátnej ceny

Alexandra Dubčeka s vyobrazením Alexandra Dubčeka.

(3) Ocenenému patrí čestný titul „Nositeľ štátnej ceny Alexandra Dubčeka“.

(4) Štátna cena Alexandra Dubčeka sa slávnostne odovzdáva spravidla pri príležitosti

štátneho sviatku. Štátnu cenu Alexandra Dubčeka možno slávnostne odovzdať aj

pri príležitosti významného životného jubilea toho, komu sa má štátna cena Alexandra

Dubčeka udeliť, alebo v iný deň, ak tak rozhodne vláda.

(5) Ak sa udeľuje štátna cena Alexandra Dubčeka in memoriam, slávnostne sa

odovzdá pozostalému manželovi, prípadne inej blízkej osobe. Medzi príbuznými rozhoduje

stupeň príbuzenstva a pri rovnakom stupni príbuzenstva má prednosť vekovo staršia osoba.

§ 7 – (1) Podnet na udelenie štátnej ceny Alexandra Dubčeka (ďalej len „podnet“)

môže podať fyzická osoba alebo právnická osoba.

(2) Podnet sa podáva vláde prostredníctvom Úradu vlády Slovenskej republiky (ďalej

len „úrad vlády“) do konca roka, ktorý predchádza roku, v ktorom sa má štátna cena udeliť.

Pri príležitosti významného životného jubilea treba podať podnet v dostatočnom časovom

predstihu. Vláda môže udeliť štátnu cenu aj bez podnetu.

(3) Podnet obsahuje

a) meno, priezvisko, akademické tituly a vedecko-pedagogické tituly,

dátum narodenia a adresu bydliska toho, v prospech koho sa predkladá podnet; ak ide

o kolektív, jeho názov alebo iné označenie a meno, priezvisko, akademické tituly

a vedecko-pedagogické tituly, dátum narodenia a adresu bydliska každého jeho člena,

b) zdôvodnenie podnetu,

c) príležitosť, pri ktorej sa má slávnostne odovzdať štátna cena Alexandra Dubčeka.

§ 8 – (1) Vláda rozhoduje o udelení štátnej ceny Alexandra Dubčeka na základe

vyjadrenia poradného orgánu vlády Slovenskej republiky (ďalej len „poradný orgán“), ktorý

na tento účel zriadi; štatút poradného orgánu schvaľuje vláda.

(2) Úrad vlády predloží podnet pred rokovaním vlády poradnému orgánu

na vyjadrenie.

(3) Úrad vlády môže požiadať o zaujatie stanoviska k podnetu štátny orgán,

do ktorého pôsobnosti patrí činnosť, za ktorú sa má udeliť štátna cena Alexandra Dubčeka.

Štátny orgán je povinný predložiť stanovisko do 15 dní odo dňa doručenia žiadosti, inak sa

na jeho stanovisko nemusí prihliadať.

§ 9 – (1) S udelením štátnej ceny Alexandra Dubčeka je spojená finančná odmena

v sume 25-násobku priemernej mesačnej nominálnej mzdy zamestnanca v hospodárstve

Slovenskej republiky zverejnenej Štatistickým úradom Slovenskej republiky

za predchádzajúci kalendárny rok, v ktorom sa predloží podnet, zaokrúhlený nahor na celé

euro.

(2) Náklady spojené s udelením štátnej ceny Alexandra Dubčeka vrátane finančnej

odmeny podľa odseku 1 sa uhrádzajú z rozpočtovej kapitoly úradu vlády. Správu vecí

štátnej ceny a úlohy spojené s organizačným, administratívnym a technickým zabezpečením

činnosti poradného orgánu vykonáva úrad vlády.

§ 10 - Účinnosť

Tento zákon nadobúda účinnosť 1. januára 2018.

VI.

Vlastný meritórny prieskum ústavného súdu

56. Právna úprava vyznamenaní nesie veľký význam, pretože je súčasťou

vyjadrovania a kultivovania suverenity a štátnosti. Vyznamenania sú tak previazané

tiež s oblasťou štátnych symbolov ( a 9 ) a sviatkového práva (zákon

č. o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch

v znení neskorších predpisov; § 11 ods. 1 zákona o vyznamenaniach). Sú výrazom

reprezentácie Slovenskej republiky prezidentom ( ).

Ústavný súd vníma úsilie prezidenta o presné vymedzenie jeho právomocí vo vzťahu

k iným mociam vrátane právomoci udeľovať vyznamenania. Ústavný súd už rozhodoval,

že zákonom nemožno zužovať dané právomoci prezidenta, napríklad pri menovaní

vyšších štátnych funkcionárov podľa čl. 102 písm. h) (sp. zn. – menovanie

náčelníka generálneho štábu). Predmetom konania je tak preskúmanie skutočnosti,

či zmenou pojmu nedochádza k zúženiu stanovenej právomoci prezidenta

republiky.

57. Vlastný meritórny prieskum ústavný súd rozdelil do troch častí, a to

podľa sporných otázok, ktoré vyplynuli z argumentácie účastníkov a vlády. V prvej časti

ústavný súd zodpovie na kľúčovú otázku položenú navrhovateľom, či je možné štátne ceny

považovať za vyznamenania, resp. štátne vyznamenania. V druhej časti prieskumu posúdi

súvisiacu otázku, či je udeľovanie štátnych cien podľa napadnutého zákona v rozpore

s ústavným vymedzením právomoci prezidenta, resp. tiež právomocí predsedu národnej

rady a vlády. Predmetom tretej časti prieskumu je posúdenie ústavnosti legislatívneho

procesu pri prijímaní zákona o štátnych cenách.

VI.1 Ústavné vymedzenie pojmu vyznamenaní a štátnych cien

58. Kľúčovým sporom v preskúmavanej veci je, či sú štátne ceny štátnymi

vyznamenaniami, ako to tvrdí prezident, alebo ide o inú formu ocenenia, ako to vyplýva

z argumentácie národnej rady a (predovšetkým) vlády. Pre vyriešenie tohto sporu je

potrebné zistiť, aké je ústavné vymedzenie pojmu vyznamenanie, ako je tento uvedený

v . Ustanovenie vymedzuje výlučné

ústavné právomoci, ktoré je oprávnený vykonávať len prezident (aj keď prípadne na návrh

iného štátneho orgánu alebo s jeho spolupodpisom). Pokiaľ to výslovne nepripúšťa,

výkon ústavných právomocí nie je možné prezidentovi odňať, teda nie je ani možné

preniesť ich na iný orgán verejnej moci, a aj v prípade, že to pripúšťa, je možné tak

robiť len spôsobom ustanoveným v ústave. Z vyplýva

pre zákonodarnú pôsobnosť národnej rady obmedzenie, podľa ktorého národná rada nesmie

udeľovanie „vyznamenaní“ zveriť žiadnemu inému orgánu verejnej moci.

59. Napriek tomuto zásadnému normatívnemu významu citovaného ustanovenia však

toto ustanovenie pojem „vyznamenanie“ bližšie nevymedzuje, teda bližšie neurčuje žiadne

jeho znaky. Zároveň však citované ustanovenie neobsahuje v sebe ani zákonnú výhradu,

výslovne teda neodkazuje pri vymedzení tohto pojmu na zákon [ako to je napr. v čl. 102

ods. 1 písm. h) , podľa ktorého prezident vymenúva vyšších štátnych funkcionárov

len v prípadoch, ktoré ustanoví zákon]. V nadväznosti na to je teda potrebné ustáliť,

či ústavodarca pod týmto pojmom skutočne rozumel akékoľvek ocenenia či uznania

udeľované alebo priznávané štátnymi orgánmi, prípadne funkcionármi štátnych orgánov,

tak, ako to v zásade naznačuje navrhovateľ vo svojej argumentácii. vo všeobecnosti

obsahuje množstvo pojmov, ktoré sama nevymedzuje, ale ktoré odkazujú na inštitúty

jednoduchého (podústavného) práva, teda predpokladajú ich existenciu a obsah (za všetky

napríklad priestupky v ). Podľa názoru ústavného súdu možno predpokladať,

že ústavodarca v čase jej schválenia vychádzal z určitého stavu právneho poriadku a čerpal

z jeho terminológie, a preto treba pri výklade pojmov, ktoré boli v čase schválenia

príslušného ústavného ustanovenia určitým spôsobom používané v právnom poriadku

platnom na území Slovenskej republiky, v zásade vychádzať z ich významu, aký mali

v danom čase v tomto právnom poriadku, a tento všeobecný jazykový význam možno vziať

za základ ďalšej metodologickej práce. Prirodzene, zo systematických súvislostí alebo

z účelu danej ústavnej normy môže vyplynúť požiadavka širšej či užšej interpretácie.

Zodpovedá však racionalite ústavodarcu začať pri výklade od bežného, ustáleného významu

daného pojmu, aký mal v čase schválenia príslušnej ústavnej normy.

60. Práve z tohto dôvodu ústavný súd súhlasí s navrhovateľom, že pri výklade

ústavného pojmu vyznamenaní je vhodným prostriedkom aj pohľad na historický vývoj

ústavnej a zákonnej úpravy tejto problematiky, keďže na túto historickú tradíciu súčasná

právna úprava nadväzuje. Vzhľadom na už uvedené preto ústavný súd pristúpil k prieskumu

historického vývoja pojmu vyznamenaní a štátnych cien. Historický prieskum bol z dôvodu

stručnosti a právnej kontinuity obmedzený na obdobie od roku 1918 až do súčasnosti,

a pritom bol vynechaný vývoj právnej úpravy na našom území v období

druhej svetovej vojny. Vyznamenania a ceny z doby neslobody zmieňuje ústavný súd

technicky-argumentačne, nie hodnotovo (porov. m. m. § 21 ods. 1 písm. g) zákona

o vyznamenaniach).

VI.1.1 Historický vývoj právnej úpravy vyznamenaní a štátnych cien

61. Po vzniku Československej republiky v roku 1918 boli zákonom č. 61/1918 Sb.

jímž se zrušují šlechtictví, řády a tituly zrušené okrem šľachtických titulov aj dovtedajšie

rady a vyznamenania okrem výnimiek zavedených neskôr prijatým zákonom

č. 243/1920 Sb., kterým se mění zákon o zrušení šlechtictví, řádů a titulů.

62. Československej republiky z roku 1920 (ústavná listina č. 121/1920 Sb.)

vo svojom texte neobsahovala žiadnu zmienku o vyznamenaniach. Táto otázka bola

upravená až v zákone č. 268/1936 Sb. o rádoch a tituloch v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon č. 268/1936 Sb.“), ktorý pod pojmom „vyznamenania“ rozumel

predovšetkým „rády“ a „čestné odznaky“, ktoré so súhlasom prezidenta zriaďovala vláda.

Prezident so súhlasom vlády vyznamenania prepožičiaval, na prepožičanie vyznamenania

za statočnosť pred nepriateľom mohol prezident splnomocniť aj iné osoby.

63. V zmysle zákona č. 268/1936 Sb. mala vláda právomoc svojím uznesením

zriaďovať a určovať podrobnosti udeľovania tzv. „pamätných odznakov“. Pri zriadení

týchto pamätných odznakov sa však súhlas prezidenta nevyžadoval. Predmetný zákon

pod pojmom vyznamenanie rozumel aj prejav „uznania za vynikajúcu činnosť alebo výkon

vo verejnom záujme“, ktoré mohli prejavovať rovnako prezident, ako aj vláda, alebo

dokonca aj členovia vlády (ustanovenie § 4 zákona č. 268/1936 Sb.). Podrobnosti mala

stanoviť svojím nariadením vláda so súhlasom prezidenta.

64. Pri hodnotení tohto obdobia teda možno konštatovať, že pojem vyznamenaní

zahŕňal rôzne druhy verejných prejavov uznania s výnimkou titulov, ktoré boli upravené

osobitne. Aj tieto verejné prejavy však mali svoju hierarchiu a boli realizované odlišným

spôsobom (prepožičanie, udelenie, prejav) a rôznymi štátnymi orgánmi. Právna úprava bola

výlučne na zákonnej úrovni.

65. Po druhej svetovej vojne bola prijatá odlišná právna úprava. Podľa § 74 ods. 1

bodu 9 Československej republiky (ústavný ) mal prezident

republiky právomoc prepožičiavať vyznamenania, pokiaľ k tomu nesplnomocnil iný orgán,

zároveň mal aj právomoc udeľovať československým občanom súhlas na prijatie

cudzozemských vyznamenaní.

66. V zmysle zákona č. 247/1949 Sb. o vyznamenaniach a čestných uznaniach

v znení neskorších predpisov sa však zreteľne odlišovali „vyznamenania“ a „čestné

uznania“, čo vyplýva nielen z názvu, ale aj zo systematického delenia tohto zákona.

Vyznamenania totiž boli upravené v prvej časti tohto zákona, zatiaľ čo čestné uznania

v druhej časti zákona. Vyznamenania sa delili na „rady“ a „ďalšie vyznamenania“, a pritom

rady sa prepožičiavali za „vynikajúce zásluhy o Československú republiku, najmä o jej

pracujúci ľud, ďalej za zvlášť významnú tvorivú činnosť, ako aj za úspešný a vynikajúci čin

veliteľský alebo za hrdinstvo pri obrane vlasti“. Ostatné vyznamenania sa prepožičiavali

„za vynikajúcu činnosť alebo výkon, alebo za zvlášť vynikajúcu statočnosť, odhodlanosť

alebo obetavosť, prejavené v prospech celku“. Všetky vyznamenania zriaďovala

so súhlasom prezidenta vláda, prepožičiaval ich prezident, resp. ním poverený orgán.

67. Naproti tomu „čestné uznania“ sa delili na „čestné tituly“, „verejné uznania“

a „pamätné odznaky“. Čestné tituly a pamätné odznaky zriaďovala vláda, na ich zriadenie sa

nevyžadoval súhlas ani splnomocnenie prezidenta. Osobitnú pozornosť treba venovať

verejným uznaniam, podrobnosti o ktorých mala stanoviť vláda nariadením, ktoré mohla

vydať len so súhlasom prezidenta (§ 7 ods. 4 zákona č. 247/1949 Sb.). Práve na základe

tohto zákonného zmocnenia bolo prijaté nariadenie č. 147/1950 Sb.

68. „Štátne ceny“ teda predstavovali druh „čestných uznaní“, konkrétne išlo

o „verejné uznania“. Z materiálneho hľadiska sa štátne ceny udeľovali „za vynikajúce

tvorivé výkony, ktoré obohatili ľudské poznanie, vytvorili umelecké hodnoty alebo inak

prispeli na socialistickú výstavbu našej vlasti“. Štátne ceny sa udeľovali v prvej skupine

za diela, výkony alebo objavy z odboru vied spoločenských, prírodných, matematických,

lekárskych a technických; v druhej skupine za vynikajúce vynálezy a zdokonalenia metód

výrobných procesov; v tretej skupine za diela alebo výkony z odboru písomníctva,

výtvarníctva, divadla, hudby, umeleckej a dokumentárnej kinematografie a užitej grafiky.

Štátne ceny mali v prvej a druhej skupine tri stupne, v tretej skupine dva stupne.

69. So štátnymi cenami bolo spojené udelenie čestného titulu „laureát štátnej ceny“,

právo nosiť tmavočervenú stužku lemovanú bielym a modrým prúžkom s vavrínovou

vetvičkou a peňažné plnenie. Z dôvodu komparácie s finančnou odmenou upravenou

v zákone o štátnych cenách považuje ústavný súd za dôležité uviesť aj konkrétne sumy:

- v prvej skupine pri prvom stupni 200 000 Kčs, pri druhom stupni 100 000 Kčs,

pri treťom stupni 50 000 Kčs,

- v druhej skupine pri prvom stupni 150 000 Kčs, pri druhom stupni 100 000 Kčs,

pri treťom stupni 50 000 Kčs,

- v tretej skupine pri prvom stupni 100 000 Kčs, pri druhom stupni 50 000 Kčs.

70. Nariadenie č. 147/1950 Sb. bolo dvakrát novelizované, a to vládnym nariadením

č. o štátnych cenách Klementa Gottwalda, ktorým boli okrem iného

všetky štátne ceny premenované na „ceny Klementa Gottwalda“, a vládnym nariadením

č. o odmenách k štátnym cenám Klementa Gottwalda, ktoré stanovilo odlišnú

sumu peňažných plnení spojených so štátnymi cenami.

Ústavný súd si pritom uvedomuje, že v zmysle nariadenia č. 147/1950 Sb. udeľoval

štátne ceny prezident, avšak v kontexte ústavného prieskumu je podstatné, že tieto štátne

ceny mohol prezident udeľovať len na základe návrhu vlády.

71. Pri hodnotení tejto právnej úpravy možno uzavrieť, že čestné uznania boli

na normatívnej úrovni odlíšené od vyznamenaní. Za relevantnú možno v tomto kontexte

považovať skutočnosť, že niektoré čestné uznania boli vo výlučnej právomoci vlády,

t. j. pre ich zriadenie a udelenie nebol vôbec potrebný súhlas alebo splnomocnenie

prezidenta. Ak by sa teda čestné uznania považovali za vyznamenania, tento stav by bol

v rozpore s textom vtedajšej . Ďalším rozdielom bolo, že vyznamenania sa

prepožičiavali, zatiaľ čo čestné uznania sa udeľovali. Napokon samotná

neobsahovala žiadne ustanovenia o čestných uznaniach, právomoc udeľovať čestné uznania

teda vyplývala výlučne zo zákona. Štátne ceny pritom patrili do kategórie čestných uznaní

ako jedna z foriem tzv. „verejných uznaní“. Z už uvedeného vyplýva, že štátne ceny

ako formu čestných uznaní nie je možné podľa vtedajších právnych predpisov považovať

za vyznamenania. Osobitným znakom štátnych cien bolo, že vláda ich mohla zriaďovať len

so súhlasom prezidenta, čo zrejme zvyšovalo ich význam spolu s prívlastkom štátna. Tento

súhlas však nemožno stotožňovať s vtedy existujúcou ústavnou možnosťou splnomocniť iný

orgán na prepožičiavanie vyznamenaní, pretože išlo o súhlas so zriadením čestného uznania,

nie s udelením už existujúceho vyznamenania. Išlo tu teda o odlišnú zo zákona (nie )

vyplývajúcu delenú právomoc vlády a prezidenta zriaďovať osobitnú formu spoločenského

uznania zásluh. Podmienku súhlasu prezidenta pre zriadenie štátnych cien (verejných

uznaní) možno vysvetliť tiež tým, že štátne ceny (verejné uznania) mohol okrem iných

orgánov udeľovať aj samotný prezident.

72. Československej socialistickej republiky z 11. júla 1960 (ústavný zákon

č. ) upravovala právomoc prezidenta prepožičiavať vyznamenania v

ods. 1 bode 9. Podľa tohto ústavného článku mal prezident republiky právomoc

prepožičiavať vyznamenania, ak na to nesplnomocní iný orgán. Oproti predchádzajúcej

ústavnej úprave sa teda v sledovanej právomoci prezidenta udeľovať (prepožičiavať)

vyznamenania nič nezmenilo. Z prijatia novej preto nemožno vyvodzovať, že by

s touto skutočnosťou bola spojená zmena obsahu, pokiaľ ide o pojem vyznamenanie.

73. Aj po prijatí z 11. júla 1960 zostal účinným zákon č. 247/1949 Sb.,

k zmene však došlo, pokiaľ ide o nariadenie č. 147/1950 Sb., ktoré bolo zrušené

a nahradené vládnym nariadením č. o udeľovaní štátnych cien Klementa

Gottwalda. V zmysle vládneho nariadenia č. o udeľovaní štátnych cien

Klementa Gottwalda udeľoval štátne ceny Klementa Gottwalda prezident, avšak v kontexte

ústavného prieskumu je podstatné, že tieto štátne ceny mohol prezident udeľovať len

na základe návrhu vlády.

Vládne o udeľovaní štátnych cien Klementa Gottwalda

bolo neskôr zrušené a nahradené nariadením č. , tým však nedošlo k žiadnym

pre predmet konania podstatným zmenám. V zmysle nariadenia č. udeľoval

štátne ceny Klementa Gottwalda prezident, avšak v kontexte ústavného prieskumu je

podstatné, že tieto štátne ceny mohol prezident udeľovať len na základe návrhu vlády.

74. K podstatnej zmene došlo prijatím o udeľovaní

vyznamenaní, ktorým bol zrušený zákon č. 247/1949 Sb. Prijatý zákon upravil druhy

a udeľovanie vyznamenaní a inú formu ocenení výslovne neupravoval. Vo svojom § 9

ods. 1 však tento zákon stanovil, že dosiaľ existujúce vyznamenania a čestné uznania sa

udeľujú za zásluhy podľa dovtedy platných predpisov. V tomto zákonnom ustanovení sa tak

naďalej výslovne rozlišovali vyznamenania a čestné uznania, čo platí aj pre ostatné odseky

Aj po prijatí tohto zákona sa tak popri vyznamenaniach udeľovali

aj čestné uznania, medzi ktoré patrili aj štátne ceny. Ústavný súd upozorňuje na skutočnosť,

že tieto sa naďalej udeľovali podľa nariadenia č. , ktoré bolo vydané

na vykonanie v tom čase už zrušeného zákona č. 247/1949 Sb. (teda nie na vykonanie

).

75. Ústavný o československej federácii v znení neskorších

predpisov upravoval právomoc prezidenta vo vzťahu k vyznamenaniam v čl. 61 ods. 1

písm. i) – „prezident prepožičiava vyznamenania, ak na to nesplnomocní iný orgán“.

Uvedená úprava sa teda oproti predchádzajúcej ústavnej úprave nijako nezmenila, rovnako

zostala zachovaná aj dovtedajšia zákonná a podzákonná právna úprava.

76. Pre definovanie pojmu vyznamenaní, resp. štátnych cien možno za významné

považovať aj neskoršie prijatie „o udieľaní štátnych cien Klementa

Gottwalda“ z 26. marca 1975 (ďalej len „“). Z uvedeného je zrejmé,

že z historického pohľadu neobstojí záver navrhovateľa o tom, že štátne ceny boli

udeľované na základe zákonov, ktorých hlavným predmetom úpravy boli vyznamenania.

Od roku 1975 boli štátne ceny udeľované na základe osobitného zákona, ktorý upravoval

výlučne štátne ceny. Ďalšou zmenou, ktorú uvedený zákon priniesol, bola skutočnosť,

že štátne ceny boli zriadené priamo zákonom, t. j. na ich zriadenie sa nevyžadoval súhlas

prezidenta ( ). Od prijatia tohto zákona preto nie je správny ani

záver navrhovateľa o tom, že podmienkou zriadenia štátnych cien bol súhlas prezidenta.

77. V zmysle sa štátne ceny udeľovali (nie prepožičiavali),

a to len na návrh vlády ( ). Tým sa štátne ceny významne líšili

od vyznamenaní, ktoré mal prezident právo prepožičať aj bez návrhu iných štátnych

orgánov (pozri a ). Nič na tom nemení ani skutočnosť,

že v § 4 predmetného zákona sa v súvislosti s laureátmi štátnych cien hovorí

ako o „vyznamenaných“. Popísaný historický vývoj podľa názoru ústavného súdu svedčí

o tom, že štátne ceny nepatrili do pojmu vyznamenania a boli osobitným druhom

spoločenského ocenenia a tieto rozdiely boli príslušnou právnou úpravou v priebehu času

ešte zvýraznené.

78. Platí to aj pre vývoj po roku 1989, keď bez zmeny ústavnej úpravy boli štátne

vyznamenania upravené o štátnych vyznamenaniach

Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ďalej len „“). Právo

udeľovať, zapožičiavať alebo odnímať vyznamenania mal prezident Českej a Slovenskej

Federatívnej Republiky (ustanovenie ). Štátne vyznamenania

vymedzil zákon taxatívne, a to Rad Bieleho leva, Rad Tomáša Garrigue Masaryka, Rad

Milana Rastislava Štefánika, Medaila Za hrdinstvo, Medaila Za zásluhy. Zároveň bol

zrušený , keďže podľa od účinnosti tohto

zákona nebolo možné udeľovať alebo zapožičiavať rady, medaily alebo iné obdobné

ocenenia podľa doterajších právnych predpisov.

79. V Slovenskej republike však bol prijatý zákon Slovenskej národnej rady

č. o Národnej cene Slovenskej republiky zo 17. mája 1990, ktorá sa udeľovala

„jednotlivcom alebo kolektívom ako prejav uznania za vynikajúce zásluhy o Slovenskú

republiku a o Slovákov doma i v zahraničí, za tvorivé výsledky alebo výkony v oblasti

vedy, umenia a kultúry, ktoré obohatili ľudské poznanie alebo vytvorili veľké kultúrne

a umelecké hodnoty.“ (ustanovenie § 1 citovaného zákona).

80. Národnú cenu udeľovalo „Predsedníctvo Slovenskej národnej rady

po prerokovaní vo výboroch Slovenskej národnej rady“ a návrhy mohli podávať „poslanci

Slovenskej národnej rady, výbory Slovenskej národnej rady, vláda Slovenskej republiky, iné

štátne orgány, organizácie a občania“ (ustanovenie § 2 citovaného zákona). S udelením

Národnej ceny bola spojená finančná odmena (ustanovenie § 3 ods. 3 citovaného zákona).

81. Možno preto konštatovať, že právna úprava po roku 1990 nadviazala

na predchádzajúci právny stav, keď boli vyznamenania a ceny upravené osobitnými

zákonmi ako odlišné formy spoločenského uznania. O tom môže svedčiť aj skutočnosť,

že tú istú osobu bolo možné oceniť štátnym vyznamenaním, ako aj Národnou cenou.

Ako príklad možno uviesť Dominika Tatarku, ktorému bola v roku 1990 udelená Národná

cena Slovenskej republiky in memoriam a v roku 1991 Rad Tomáša Garrigue Masaryka

in memoriam; ale aj Eugena Suchoňa, ktorému bola v roku 1991 udelená Národná

cena Slovenskej republiky a v roku 2008 prepožičané štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta

Štúra I. triedy in memoriam (už podľa novej právnej úpravy uvedenej ďalej).

82. Prijatím súčasného znenia došlo k zmene ústavnej úpravy vyznamenaní

len v tom zmysle, že tieto sa udeľujú, nie prepožičiavajú. V predchádzajúcom texte už

ústavný súd niekoľkokrát tento rozdiel pripomenul, preto ho na tomto mieste stručne

vysvetlí, a to s poukazom na historicky, kultúrne, ako aj právne blízku Českú republiku.

Podľa Českej republiky (ústavný zákon č. 1/1993 Sb.)

prezident Českej republiky prepožičiava a udeľuje štátne vyznamenania, ak na to

nesplnomocní iný orgán. Rozdiel medzi prepožičaním a udelením vyznamenania spočíva

v tom, že v prípade prepožičania sa samotné vyznamenanie (insígnie, vyznamenania)

po smrti vyznamenaného vracia kancelárii prezidenta Českej republiky, zatiaľ čo listina

o prepožičaní vyznamenania zostáva pozostalým. Pri udelení vyznamenania zostáva

pozostalým rovnako samotné vyznamenanie, ako aj listina o udelení vyznamenania (k tomu

pozri SLÁDEČEK, V., MIKULE, V., SYLLOVÁ, J. České republiky. Komentář.

Praha : C. H. Beck, 2007, s. 462 a 463; prípadne aj RYCHETSKÝ, P., LANGÁŠEK, T.,

HERC, T., MLSNA, P. a kolektiv. České republiky. Ústavní zákon o bezpečnosti

České republiky. Komentář. Praha : Wolters Kluwer, 2015, s. 623.).

83. Po prijatí a rozdelení bývalej Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky

bol na území Slovenskej republiky prijatý zákon Národnej rady Slovenskej republiky

č. o štátnych vyznamenaniach v znení neskorších predpisov, ktorý upravoval

výlučne vyznamenania. Týmto zákonom bol zároveň zrušený aj zákon Slovenskej národnej

rady č. o Národnej cene Slovenskej republiky. Samotný zákon Národnej rady

Slovenskej republiky č. o štátnych vyznamenaniach v znení neskorších

predpisov bol neskôr zrušený a nahradený v súčasnosti platným a účinným zákonom

o vyznamenaniach. Napokon v roku 2017 došlo k prijatiu napadnutého zákona o štátnych

cenách.

84. Vývoj právnej úpravy vyznamenaní, resp. štátnych cien po roku 1993 bol pritom

podľa názoru ústavného súdu podobný aj v už spomínanej Českej republike. Ústavné

zmocnenie prezidenta na prepožičiavanie a udeľovanie štátnych vyznamenaní je

podrobnejšie upravené v zákone č. 157/1994 Sb. o štátnych vyznamenaniach Českej

republiky. Napriek tejto prezidentovej výlučnej právomoci sú však na území Českej

republiky udeľované aj štátne ceny, a to bez súhlasu či splnomocnenia prezidenta. Úpravu

udeľovania štátnych cien obsahuje nariadenie vlády č. 5/2003 Sb. o oceneniach v oblasti

kultúry, udeľovaných Ministerstvom kultúry Českej republiky v znení neskorších predpisov.

Toto nariadenie je vykonávacím predpisom k zákonu č. 218/2000 Sb. o rozpočtových

pravidlách a o zmene niektorých súvisiacich zákonov (rozpočtové pravidlá) v znení

neskorších predpisov. Tento stav pritom nebol dosiaľ predmetom sporu a nepovažuje sa

za protiústavný. Možno preto uzavrieť, že ani s prídavným menom „štátny“ sa

v podmienkach Českej republiky nepovažujú ceny za vyznamenania.

85. Na základe uvedenej historickej analýzy ústavný súd rekapituluje, že v období

existencie spoločnej československej štátnosti existovala forma spoločenského uznania

označená ako „štátne ceny“ len v rozmedzí rokov 1949 – 1990. Na normatívnej úrovni boli

priamo odlíšené od vyznamenaní vo formálnej i v materiálnej rovine, a to osobitne po roku

1975, odkedy sa udeľovali na základe osobitných zákonov. V sledovanom období tiež boli

podľa každej z ústav vyznamenania prepožičiavané, avšak ceny boli udeľované. Argumenty

prezidenta v prospech zhody vyznamenaní a štátnych cien preto nemožno považovať

za presvedčivé. Ústavný súd tiež upozorňuje na skutočnosť, že problematické

či diskutabilné je aj tvrdenie prezidenta o tom, že ústavný text upravujúci právomoc

prezidenta udeľovať štátne vyznamenania dnes a v minulosti bol rovnaký. Podľa textu

z roku 1920, ktorá je z dobového hľadiska vnímaná ako demokratického

zriadenia, totiž podliehali všetky právomoci prezidenta kontrasignácii vlády (§ 68 ústavnej

listiny č. 121/1920 Sb. – „Jakýkoli presidentův úkon moci vládní nebo výkonné potřebuje

k své platnosti spolupodpisu odpovědného člena vlády.“).

86. V rokoch 1990 – 1994 bola platná a účinná paralelná právna úprava štátnych

vyznamenaní a Národných cien Slovenskej republiky, ktoré udeľovalo predsedníctvo

zákonodarného orgánu Slovenskej republiky. Udeľovanie národných cien nebolo

v minulosti namietané ako spochybňovanie právomocí prezidenta udeľovať štátne

vyznamenania. Ako už ústavný súd uviedol, tieto ceny a vyznamenania boli udeľované

nezávisle od seba, dokonca aj tým istým osobám. Historický vývoj teda smeroval k čoraz

väčšej diferenciácii vyznamenaní a cien, čoho dôkazom je aj súčasný právny stav v Českej

republike a Slovenskej republike. V závere tejto časti ústavný súd konštatuje, že zákon

o štátnych cenách, ktorý prijala národná rada 11. októbra 2017, v tomto kontexte

nevybočuje z históriou daného rámca.

VI.1.2 Formálne znaky vyznamenaní a štátnych cien

87. Rozdielny charakter vyznamenaní a štátnych cien podľa ústavného súdu

zvýrazňujú aj ich formálne znaky. Ústavný súd pritom poukazuje na jeden zo znakov, ktorý

považuje za podstatný a ktorý nebol v argumentácii účastníkov konania zohľadnený.

S udelením vyznamenania je totiž vždy spojené právo nosiť insígnie tohto vyznamenania,

t. j. právo nosiť vonkajší, viditeľný znak spoločenského ocenenia. Právo nosiť insígnie bolo

s vyznamenaniami späté podľa už uvedenej historickej úpravy a je podrobne upravené aj

v súčasnom zákone o vyznamenaniach. Ide pritom o právo, ktoré má len vyznamenaný,

t. j. toto právo nie je prenosné. O význame tohto znaku svedčí aj komparácia s právnymi

poriadkami okolitých krajín, ktorú využíva ústavný súd prirodzene len podporne vzhľadom

na značnú viazanosť vyznamenaní na osobitnosti štátnosti jednotlivých krajín. Právo nosiť

insígnie je s vyznamenaním spojené aj v okolitých krajinách (Česká republika, Rakúska

republika, Maďarsko, Poľská republika), ale napríklad aj v Litovskej republike, v ktorej

o ústavnom vymedzení pojmu vyznamenaní už rozhodol Ústavný súd Litovskej republiky

(pozri nasledujúci bod odôvodnenia). Definičným znakom ústavného pojmu vyznamenanie

je teda aj právo nosiť insígnie tohto ocenenia. Podľa súčasnej právnej úpravy štátnych cien

v Slovenskej republike, ale aj v Českej republike však so štátnymi cenami nie je spojené

právo nosiť insígnie tohto ocenenia. Štátne ceny z tohto pohľadu nie sú vyznamenaniami.

Je vhodné pripomenúť, že so štátnymi cenami Klementa Gottwalda bolo v minulosti

spojené právo nosiť insígnie; zo súčasnej právnej úpravy je však zrejmé, že právo nosiť

insígnie nie je na rozdiel od vyznamenaní podstatným znakom štátnych cien. Zmena

zákonnej právnej úpravy je tu pritom podstatná, pretože štátne ceny boli upravené vždy iba

na zákonnej úrovni. Práve na tomto mieste a len v súvislosti so štátnymi cenami ústavný súd

považuje za správny dôraz vlády na vôľu súčasného zákonodarcu.

88. Ďalším významným formálnym znakom je existencia peňažného plnenia

spojeného s ocenením. Toto peňažné plnenie bolo a aj v súčasnosti je spojené výlučne

so štátnymi cenami. Naopak, pre vyznamenania nie je udeľovanie finančnej odmeny

typické. Uvedené platí rovnako pre Slovenskú republiku a Českú republiku, okrem toho

však s vyznamenaniami nie je spojené udeľovanie peňažnej odmeny ani v Rakúskej

republike a Poľskej republike. Určitou výnimkou je Maďarsko (pozri v bode 100

odôvodnenia tohto nálezu). V Litovskej republike sa dokonca podľa rozhodnutia Ústavného

súdu Litovskej republiky považuje skutočnosť, že s vyznamenaniami nie je spojené peňažné

plnenie, za ústavný princíp (rozhodnutie vo veci sp. zn. 16/03-17/03-18/03 dostupné

na <http://www.lrkt.lt/data/public/uploads/2015/08/2006-05-12_n_ruling.pdf>). Ani z tohto

pohľadu tak štátne ceny nie sú vyznamenaniami.

89. Pokiaľ ide o ďalšie formálne znaky tak, ako ich uviedol navrhovateľ, aj tu

vykazujú štátne vyznamenania a štátne ceny odlišnosti. Platí to pre a) oceňujúci subjekt,

ktorým je pri vyznamenaniach Slovenská republika, zatiaľ čo pri štátnych cenách predseda

národnej rady, resp. vláda; b) udeľujúci subjekt, ktorým je pri vyznamenaniach prezident,

zatiaľ čo pri štátnych cenách sú tieto subjekty totožné s oceňujúcimi subjektami; c) návrh

na udelenie, ktorý pri vyznamenaniach môže podať národná rada, vláda alebo ich možno

udeliť aj bez návrhu, zatiaľ čo pri štátnych cenách podáva návrh Ústavnoprávny výbor

Národnej rady Slovenskej republiky (štátna cena J. M. Hurbana), resp. sa udeľuje

bez návrhu (štátna cena A. Dubčeka); d) podnet na udelenie, ktorý pri vyznamenaniach

môže podať len štátny orgán alebo iná poverená osoba, zatiaľ čo pri štátnych cenách to

môžu byť fyzické osoby a právnické osoby, ktoré pôsobia v oblasti, v ktorej sa cena udeľuje

(štátna cena J. M. Hurbana), resp. fyzické osoby a právnické osoby alebo môže byť udelená

aj bez podnetu (štátna cena A. Dubčeka); e) možnosť splnomocniť na udelenie inú osobu,

ktorá je daná len pri vyznamenaniach.

90. Aj z prehľadu už uvedených formálnych znakov preto vyplývajú značné rozdiely

medzi vyznamenaniami a štátnymi cenami.

VI.1.3 Materiálne znaky vyznamenaní a štátnych cien

91. Podľa § 1 zákona o vyznamenaniach „udelením štátnych vyznamenaní a iných

vyznamenaní Slovenskej republiky oceňuje Slovenská republika mimoriadne zásluhy

o Slovenskú republiku, jej vznik, o vznik a budovanie demokratickej spoločnosti,

mimoriadne zásluhy alebo významné zásluhy o obranu a bezpečnosť Slovenskej republiky,

mimoriadne výsledky alebo významné výsledky práce, hrdinské činy a iné významné činy“.

Ide o všeobecne vymedzené dôvody udeľovania štátnych vyznamenaní, ktoré sú

podrobnejšie precizované pri jednotlivých druhoch štátnych vyznamenaní.

92. Z už uvedeného všeobecného vymedzenia zásluh, ktoré sa udeľovaním

vyznamenaní oceňujú, je zrejmé, že pri štátnych cenách možno hovoriť o podobných

dôvodoch ich udeľovania. Podľa § 1 zákona o štátnych cenách sa tieto udeľujú za zásluhy,

výsledky práce alebo činy mimoriadne významné pre rozvoj jednotlivých oblastí

spoločenského, ekonomického alebo kultúrneho života v Slovenskej republike. Štátna cena

Jozefa Miloslava Hurbana sa potom udeľuje konkrétne za mimoriadne významné zásluhy,

výsledky práce alebo pôsobenie v oblasti legislatívy, práva, rozvoja demokracie alebo

ústavnosti v Slovenskej republike (§ 3 ods. 1 zákona o štátnych cenách). Štátnu cenu

Alexandra Dubčeka vláda udeľuje za významne zásluhy o rozvoj v oblasti hospodárstva,

vedy a techniky, školstva, kultúry, umenia, športu, sociálnej oblasti alebo v inej oblasti

spoločenského života, alebo za významné šírenie dobrého mena Slovenskej republiky

v zahraničí (§ 6 ods. 1 zákona o štátnych cenách).

93. Ústavný súd však súhlasí s vládou v tom, že ide o prirodzený jav, keďže

pri udeľovaní akýchkoľvek spoločenských ocenení je spoločným znakom ocenenie určitého

pozitívneho prínosu jednotlivcov alebo kolektívov pre spoločnosť. Ide o ocenenie ich

zásluh, resp. spoločenského dobra, o ktoré sa pričinili. Len tento spoločný znak preto

nemôže byť spôsobilý viesť k záveru, že vyznamenania a štátne ceny sú zhodným druhom

ocenení.

VI.1.4 Zhrnutie

94. Na záver tejto časti možno uzavrieť, že z prehľadu historického vývoja

vyznamenaní a štátnych cien, porovnania ich formálnych znakov, ako aj komparácie ich

právnej úpravy vyplýva, že vyznamenania sú osobitnou formou spoločenského ocenenia,

s ktorým je spojené právo nosiť insígnie, na druhej strane však s týmto ocenením nie je

spojené peňažné plnenie. Pre štátne ceny je, naopak, poskytovanie peňažného plnenia

charakteristické a právo nosiť insígnie nie je možné považovať za pojmový znak štátnych

cien.

95. Ak by mal teda pojem vyznamenaní podľa v súlade

s argumentáciou navrhovateľa zahŕňať aj štátne ceny, musel by byť tento pojem vykladaný

rozširujúco, na takýto postup však nie je daný dôvod. Okrem rozličnej charakteristiky

vyznamenaní a štátnych cien tomu podľa názoru ústavného súdu bráni aj odlišný význam,

resp. hierarchia jednotlivých druhov prejavov spoločenského uznania. Skutočnosť,

že do ústavného pojmu vyznamenaní nie sú zahrnuté aj štátne ceny totiž vyzdvihuje

spoločenský význam a dôležitosť štátnych vyznamenaní a právomoc prezidenta pri ich

udeľovaní. Tejto otázke sa však ústavný bude venovať v nasledujúcej časti odôvodnenia.

VI.2 Ústavná právomoc udeľovať vyznamenania a štátne ceny

96. Vzhľadom na už uvedenú charakteristiku vyznamenaní a štátnych cien na tomto

mieste ústavný súd konštatuje, že do ústavnej právomoci prezidenta Slovenskej republiky

udeľovať vyznamenania podľa nepatrí právomoc udeľovať

štátne ceny, ktoré sú od vyznamenaní odlišným druhom spoločenského uznania. Prijatím

zákona o štátnych cenách teda nebol predmetný ústavný článok dotknutý a tvrdenia

navrhovateľa o protiústavnosti napadnutej legislatívy v tejto časti preto nie sú dôvodné.

97. Z pohľadu predmetu konania sú nasledujúce závery týkajúce sa ústavnej

právomoci prezidenta udeľovať vyznamenania už len v polohe obiter dictum.

98. Z komparatívneho hľadiska je zaujímavá situácia v Českej republike, kde, ako to

už bolo uvedené, samotná Českej republiky vo vzťahu k prezidentovi hovorí

výslovne o právomoci prepožičiavať a udeľovať štátne vyznamenania. Práve na základe

tohto rozdielu uvádza odborná literatúra, že okrem štátnych vyznamenaní existujú,

resp. môžu existovať aj ďalšie „neštátne“ vyznamenania, ktoré neudeľuje prezident Českej

republiky, ale iné osoby, napr. ministri vlády (pozri SLÁDEČEK, V., MIKULE, V.,

SYLLOVÁ, J. České republiky. Komentář. Praha : C. H. Beck, 2007, s. 462 a 463;

obdobne aj RYCHETSKÝ, P., LANGÁŠEK, T., HERC, T., MLSNA, P. a kolektiv.

České republiky. Ústavní zákon o bezpečnosti České republiky. Komentář. Praha : Wolters

Kluwer, 2015, s. 623.). Príkladom „neštátnych“, rezortných vyznamenaní môžu byť aj

v Českej republike vojenské vyznamenania, ktoré zriaďuje Ministerstvo obrany Českej

republiky [§ 7 ods. 1 písm. e) zákona č. 219/1999 Sb. o ozbrojených silách Českej republiky

v znení neskorších predpisov].

99. Situácia v Poľskej republike je podobná ako na našom území. Poľskej

republiky vo svojom čl. 138 ustanovuje, že prezident Poľskej republiky je oprávnený

udeľovať rady a vyznamenania. Ide pritom o výsostnú právomoc prezidenta, pri realizácii

ktorej sa nevyžaduje kontrasignácia zo strany predsedu vlády ( bod 16

Poľskej republiky). Ústavný text hovorí o vyznamenaniach a radoch všeobecne, t. j. nijako

bližšie nešpecifikuje, či prezident udeľuje všetky vyznamenania a rady alebo len niektoré

z nich, resp. len niektorý druh vyznamenaní a radov. Právomoc prezidenta udeľovať

vyznamenania je podrobnejšie upravená v zákone o radoch a vyznamenaniach

zo 16. októbra 1992. Tento zákon pritom rozlišuje „štátne vyznamenania“, ktoré udeľuje

prezident, a „ministerské“ vyznamenania, ktoré sú udeľované príslušnými ministrami alebo

vedúcimi ústredných orgánov štátnej správy. Tieto vyznamenania sú prejavom uznania

jednotlivcom za zásluhy v rámci príslušných rezortov.

100. Podľa čl. 9 ods. 4 písm. f) Základného zákona Maďarska má prezident

Maďarska právomoc udeľovať „vyznamenania“, „ceny“ a „tituly“ uvedené v zákone a tiež

udeľuje súhlas s nosením cudzích vyznamenaní. Zákon č. CCII z roku 2011, ktorý upravuje

udeľovanie vyznamenaní, rozlišuje medzi „štátnymi vyznamenaniami“ a „ostatnými

vyznamenaniami“. Štátne vyznamenania môže udeľovať výlučne prezident a nie sú s nimi

spojené žiadne peňažné plnenia. Ostatné vyznamenania zriaďuje svojimi nariadeniami

vláda, resp. v rozsahu svojej pôsobnosti ich môže zriadiť a udeľovať aj prezident, predseda

Ústavného súdu Maďarska, komisár pre základné práva, súdna rada, predseda národného

kontrolného úradu, generálny prokurátor, predsedovia samosprávnych celkov, členovia

vlády, predseda Národnej banky Maďarska, miestne zastupiteľstvá a veliteľ armády. Zákon

však striktne stanovuje, že tieto vyznamenania nesmú byť identické, resp. nesmú vyzerať

ako štátne vyznamenania. Od štátnych vyznamenaní sa ostatné vyznamenania líšia aj tým,

že spolu s nimi môžu byť poskytované aj finančné plnenia.

101. V Rakúskej republike väčšinu vyznamenaní udeľuje prezident a táto právomoc

sa považuje za typickú pre hlavu štátu, napriek tomu však existujú aj vyznamenania

udeľované inými verejnými funkcionármi. Napríklad predseda federálnej vlády má

právomoc udeliť vyznamenanie osobám, ktoré v prospech štátu vykonávali dobrovoľnícku

činnosť. Z porovnávaných krajín jedine v Litovskej republike platí, že všetky vyznamenania

udeľuje výlučne prezident. Táto právomoc patrí prezidentovi podľa

Litovskej republiky. Podľa Litovskej republiky sú vyznamenania

Litovskej republiky zriaďované zákonom prijatým litovským Seimasom (parlamentom).

Tento ústavný článok hovorí o „štátnych“ vyznamenaniach, v právnom poriadku Litovskej

republiky však nie sú zavedené iné, „neštátne“ vyznamenania.

102. Možno preto konštatovať, že dlhodobá a dotknutými subjektami akceptovaná

prax na území Slovenskej republiky, ako aj v okolitých krajinách vychádza z toho,

že právomoc prezidenta udeľovať štátne uznania a ocenenia nie je výlučná. Takéto ocenenia

a uznania môžu udeľovať a dokonca aj zriaďovať aj ostatné štátne orgány. Rozhodujúce je

však to, že hierarchicky najvýznamnejšie, t. j. vyznamenania, môže udeľovať len prezident,

prípadne ním splnomocnený orgán. Ostatné uznania a ocenenia však môžu udeľovať okrem

prezidenta aj iné štátne orgány.

103. Právomoc udeľovať najvýznamnejšie štátne ocenenia a uznania – vyznamenania

tak patrí medzi prerogatívy hlavy štátu. Ide o nezastupiteľné právomoci, keďže ich môže

realizovať len prezident (iný orgán len s jeho splnomocnením) a neprechádzajú v čase,

keď prezident nevykonáva svoju funkciu, na predsedu vlády ani na predsedu národnej rady

(porov. ). Výkon právomoci udeľovať vyznamenania sa neviaže

na kontrasignáciu žiadneho iného ústavného orgánu, prezident ju môže realizovať

autonómne, na základe svojho vlastného uváženia. Príslušný článok týkajúci sa

vyznamenaní je pomerne strohý, nešpecifikuje, ktoré vyznamenania prezident udeľuje, dáva

mu len možnosť, opäť podľa vlastného uváženia, splnomocniť na udeľovanie vyznamenaní

iný orgán. Konkretizujúcim právnym predpisom vo vzťahu k predmetnému ustanoveniu

je zákon o vyznamenaniach, ktorý jednak taxatívne určuje, aké vyznamenania sa

zriaďujú, jednak stanovuje mechanizmus ich udeľovania. Limitom vykonávania tejto

ústavnej právomoci prezidenta je práve vykonávacia zákonná úprava ( ),

ktorá explicitne stanovuje materiálne i formálne podmienky na udeľovanie vyznamenaní

prezidentom.

104. Už uvedené závery vedú aj k odpovedi na ďalšiu otázku týkajúcu sa právomoci

prezidenta podľa , v zmysle ktorého je prezident hlavou Slovenskej

republiky, ktorú reprezentuje navonok i dovnútra. Pripomíname, že navrhovateľ

tu argumentoval rovnakým významom štátnych cien a vyznamenaní. Tento názor však

ústavný súd nepovažuje za správny, o čom zreteľne svedčí aj jeden z formálnych znakov

vyznamenaní. V zmysle § 1 zákona o vyznamenaniach totiž udeľuje vyznamenania

Slovenská republika, čo je plne v súlade s už uvedeným ústavným článkom. Takéto

ustanovenia však zákon o štátnych cenách neobsahuje, t. j. štátne ceny nie sú udeľované

v mene Slovenskej republiky. Z tejto skutočnosti vyplýva, že štátne ceny sú nielen

odlišným, ale hierarchicky aj nižším stupňom spoločenského ocenenia. Túto skutočnosť

pritom vo svojom vyjadrení uviedla aj vláda, ktorá má sama právomoc štátne ceny

udeľovať. Rovnako historický prieskum, ktorý ústavný súd vykonal ako reakciu

na navrhovateľovu argumentáciu, preukazuje, že v období rokov 1949 – 1990 boli štátne

ceny oceneniami štátu (pozri § 1 nariadenia č. 147/1950 Sb., § 1 vládneho nariadenia

č. o udeľovaní štátnych cien Klementa Gottwalda, nariadenia č. 29/1962

Zb., ) a na podklade tejto skutočnosti o ich udelení rozhodoval

prezident ako hlava štátu na návrh vlády. Navrhovateľom napadnutý právny predpis však

vo svojom normatívnom texte kritizované štátne ceny na rozdiel od právneho stavu

účinného do roku 1990 explicitne necharakterizuje ako ocenenia Slovenskej republiky.

Táto odlišnosť potom logicky vytvára základ pre právnu reguláciu, ktorá udeľovanie štátnej

ceny J. M. Hurbana a štátnej ceny A. Dubčeka nezveruje do právomoci hlavy Slovenskej

republiky, ale do právomoci iných štátnych orgánov či štátnych funkcionárov. Opísaný

základ je napriek jeho zakotveniu v podústavnom právnom predpise akceptovateľný aj

z ústavného hľadiska a nevytvára riziko vyprázdnenia ústavnej normy zákonným právnym

predpisom. Z materiálneho uhla pohľadu totiž ústavný súd zastáva názor, podľa ktorého

neodpustiteľnou črtou ústavného pojmu „vyznamenanie“ podľa čl. 102 ods. 1 písm. i)

je prvok ocenenia Slovenskej republiky ako štátneho útvaru suverénneho navonok

i dovnútra, ako aj zastupovaného prezidentom navonok a dovnútra (čl. 101 ods. 1 druhá veta

). Napokon i formálne nazeranie tu pôsobí podporne, no významovo nezanedbateľne,

pretože je vyjadrené vo výslovnom ústavnom oprávnení zákonodarcu ustanoviť podrobnosti

o výkone ústavných právomocí prezidenta ( ).

105. Prijatím zákona o štátnych cenách preto nebola dotknutá právomoc prezidenta

ako reprezentanta Slovenskej republiky. Ústavný súd pre úplnosť poznamenáva,

že existencia hierarchie, resp. rozličných stupňov ocenení je pre spoločenské uznanie

zo strany štátnych orgánov typická (pozri napríklad triedy štátnych vyznamenaní

podľa zákona o vyznamenaniach).

106. Problematika ústavných kompetencií vo vzťahu k udeľovaniu spoločenských

ocenení tým však nie je uzavretá, pretože navrhovateľ upozornil na skutočnosť, že aj

zákonná právomoc udeľovať štátne ceny musí byť zakotvená a vykonávaná na základe

a v jej medziach ( ). Súhlasne s názorom národnej rady a vlády tu

však ústavný súd dodáva, že ústavným základom pre udeľovanie štátnych cien je vo vzťahu

k predsedovi národnej rady a v prípade vlády )

. Predmetné články všeobecne odkazujú na vykonávania iných právomocí,

o ktorých to ustanovuje zákon, nejde však o možnosť prostredníctvom zákona umožniť

dotknutým subjektom vykonávať akékoľvek právomoci. Základným obmedzením je,

aby výkon tejto právomoci nebol v rozpore s ústavnými právomocami iných štátnych

orgánov. V tejto súvislosti však už ústavný súd konštatoval, že právomoc udeľovať štátne

ceny nie je v rozpore s právomocami prezidenta upravenými v čl. 101 ods. 1 a čl. 102 ods. 1

písm. i) . Okrem toho však právomoc udeľovať štátne ceny vo vzťahu k predsedovi

národnej rady a vláde nemožno považovať za prekračujúcu hranice ústavného postavenia

(právomocí) týchto orgánov, keďže možnosť prejaviť spoločenské ocenenie záslužnej

činnosti majú pravidelne aj iné štátne orgány ako prezident. Vo vzťahu k predsedovi

národnej rady potom možno z historického hľadiska pripomenúť už spomínanú Národnú

cenu Slovenskej republiky (pozri bod 79 odôvodnenia tohto nálezu); z komparatívneho

hľadiska možno spomenúť existenciu Strieborných pamätných medailí Senátu Českej

republiky, ktoré udeľuje predseda Senátu Českej republiky významným osobnostiam

z radov vedcov, umelcov, športovcov a ďalších verejných činiteľov, ktorí vynikajú

vo svojich odboroch alebo svojimi výnimočnými činmi či schopnosťami

(pozri <http://www.senat.cz/cinnost/pametni_medaile/index.php>). Možno preto uzavrieť,

že napadnutým zákonom upravená právomoc udeľovať štátne ceny nie je v rozpore ani

s .

VI.3 Ústavnosť legislatívneho procesu pri prijímaní zákona o štátnych cenách

107. Navrhovateľ namietal rozpor zákona o štátnych cenách s aj

pre svojvoľné a hrubé porušenie legislatívneho procesu. V návrhu na začatie konania

argumentoval tým, že dôvodová správa neobsahuje odôvodnenie, prečo „... má národná

rada prijať zákon, ktorý presahuje rámec ústavných právomocí zákonodarného orgánu.

Z dôvodovej správy nie je jasné, aké dôvody viedli k zriadeniu štátnych cien ako

paralelných štátnych vyznamenaní bez toho, aby ich zriadenie malo oporu v ústave.“.

V replike potom doplnil, že rokovanie o zákone, ktorý nemá dôvodovú správu, predstavuje

svojvoľné a hrubé porušenie legislatívneho procesu, ktoré nie je možné nijako

konvalidovať.

108. Ústavný súd zdôrazňuje, že účelom dôvodovej správy je v prvom rade

oboznámiť poslancov s podstatou navrhovanej úpravy, aby mohli uplatniť svoju

demokratickú vôľu, ktorá však na dôvodovú správu nie je viazaná (porov. ,

bod 4.5), a preto sú štandardy dôvodovej správy tradične uvedené v zákone o rokovacom

poriadku ( zákona o rokovacom poriadku národnej rady,

o rokovacom poriadku Federálneho zhromaždenia Československej socialistickej

republiky). Až následne je dôvodová správa interpretačnou pomôckou pôsobiacou navonok,

spravidla pre justíciu a právnu vedu. Z uvedeného vyplýva, že nedostatky dôvodovej správy

v zásade nemôžu spôsobovať záťaže legislatívneho procesu, ktoré by mohli byť namietané

po schválení zákona.

109. V ďalšej časti odôvodnenia ústavný súd vyjadrí stanovisko k argumentom

navrhovateľa, ktoré sa týkajú dôvodovej správy. Náležitosti dôvodovej správy

pri poslaneckom návrhu zákona, akým bol aj návrh zákona o štátnych cenách, sú upravené

v § 68 ods. 3 zákona o rokovacom poriadku národnej rady, ktorý je v tejto otázke

lex specialis k Podľa zákona o rokovacom

poriadku národnej rady platí: „Dôvodová správa musí obsahovať zhodnotenie súčasného

stavu najmä zo spoločenskej, ekonomickej a právnej stránky s uvedením dôvodov potreby

novej zákonnej úpravy, spôsobu jej vykonávania, jej hospodárskeho a finančného dosahu,

najmä vplyvu na rozpočet verejnej správy, nároku na pracovné sily a organizačné

zabezpečenie, ako aj rozbor ďalších otázok nevyhnutný na všestranné posúdenie návrhu

zákona. V dôvodovej správe sa musí uviesť súlad návrhu zákona s , súvislosť

s inými zákonmi a medzinárodnými zmluvami a súlad návrhu zákona s právom Európskej

únie vypracovaný formou doložky zlučiteľnosti tohto návrhu s právom Európskej únie.

Dôvodová správa obsahuje okrem všeobecnej časti aj odôvodnenie jednotlivých ustanovení

návrhu zákona.“.

110. Formálne náležitosti (členenie) dôvodovej správy sú upravené v poslednej vete

už citovaného zákonného ustanovenia a tieto dôvodová správa k návrhu zákona o štátnych

cenách spĺňa, keďže sa delí na všeobecnú a osobitnú časť. Vo všeobecnej časti sa dôvodová

správa venuje predovšetkým cieľu navrhovanej právnej úpravy. Osobitná časť sa potom

venuje jednotlivým ustanoveniam navrhovaného zákona. Z formálneho hľadiska preto

preskúmavaná dôvodová správa spĺňa zákonom predpísané náležitosti.

111. Pokiaľ ide o obsah dôvodovej správy, v jej všeobecnej časti navrhovatelia

zákona o štátnych cenách uviedli, že cieľom predkladaného návrhu zákona je ustanoviť

každoročné udeľovanie štátnej ceny Alexandra Dubčeka, ktorou vláda Slovenskej republiky

oceňuje činy a aktivity jednotlivcov alebo spoločných kolektívov, ktoré boli mimoriadne

prínosné pre rozvoj jednotlivých sfér spoločenského, kultúrneho a ekonomického života

v Slovenskej republike za uplynulý kalendárny rok. Predkladatelia návrhu zákona o štátnych

cenách vo všeobecnej časti ďalej stručne konštatovali právomoc vlády, resp. vecne

príslušných ministerstiev na udeľovanie štátnej ceny, odôvodňujú jej zmysel a význam,

uvádzajú frekvenciu a konkrétny dátum jej udeľovania, ako aj existenciu s cenou spojenej

finančnej odmeny. Predkladatelia návrhu zákona o štátnej cene v závere deklarujú, že návrh

zákona je v súlade s , ústavnými zákonmi a ostatnými

všeobecne záväznými právnymi predpismi Slovenskej republiky, s právom Európskej únie,

medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská

republika viazaná. V osobitnej časti sú potom stručne odôvodňované jednotlivé zákonné

ustanovenia.

112. Z hľadiska obsahu sa tak dôvodová správa k zákonu o štátnych cenách nevenuje

štátnej cene Jozefa Miloslava Hurbana, to je však spôsobené skutočnosťou, že právna

úprava udeľovania tejto ceny sa stala súčasťou predmetného zákona až na základe

pozmeňovacích a doplňovacích návrhov na rokovaní výboru národnej rady pre kultúru

a médiá, a to uznesením č. 69 z 31. augusta 2017. Predmetné uznesenie je k dispozícii aj

na webovom sídle národnej rady a je z neho zrejmé, že pozmeňovací a doplňovací návrh bol

riadne odôvodnený v súlade s § 78 zákona o rokovacom poriadku národnej rady a bol

následne aj schválený gestorským výborom, a to uznesením č. 71 z 12. septembra 2017

(pre podrobnosti ústavný súd odkazuje na webové sídlo národnej rady, keďže tieto

skutočnosti neboli ani predmetom námietok vo vzťahu k dodržaniu legislatívnych pravidiel

pri prijímaní zákona o štátnych cenách). Z tohto pohľadu teda k porušeniu príslušných

právnych predpisov nedošlo.

113. Na základe už uvedených skutočností ústavný súd uzatvára, že navrhovateľova

námietka proti obsahovým nedostatkom dôvodovej správy nie je dôvodná. V súlade s § 68

ods. 3 zákona o rokovacom poriadku národnej rady bol totiž v dôvodovej správe uvedený

súlad návrhu zákona s , hoci išlo len o strohé vyhlásenie bez podrobnejšej

argumentácie, pokiaľ ide o vzťah zákona o štátnych cenách k právomoci prezidenta

udeľovať vyznamenanie. Práve táto argumentácia navrhovateľovi v dôvodovej správe

chýbala. Ústavný súd tu však uvádza, že uvedenie súladnosti navrhovaného zákona

v dôvodovej správe implicitne svedčí o tom, že navrhovatelia zákona o štátnych cenách

zvážili všetky ústavné súvislosti. Je pritom možné, že tieto súvislosti nepovažovali za také

významné, aby sa im podrobnejšie venovali, resp. mohli považovať súlad zákona s

za celkom zjavný bez potreby sa mu podrobnejšie venovať. Požiadavka na detailnú

odpoveď na všetky možné otázky, resp. aspekty navrhovanej právnej úpravy,

ktoré navrhovatelia zákona o štátnych cenách sami nemuseli pokladať za osobitne dôležité,

a to dokonca pod následkom spochybňovania zákonnosti a ústavnosti legislatívneho

procesu, by podľa názoru ústavného súdu nebola primeraná.

114. Pri tomto závere berie ústavný súd na vedomie charakter dôvodovej správy,

ktorá nemá záväznú povahu a slúži ako podklad pre ďalší legislatívny proces, počas ktorého

možno otvoriť ďalšie súvisiace otázky. Takto to bolo aj v prípade návrhu zákona o štátnych

cenách, pri ktorom sa poslanci národnej rady venovali otázkam vzájomného vzťahu

vyznamenaní a štátnych cien, resp. právomoci prezidenta (pozri prepisy rozpráv

zo 7. volebného obdobia národnej rady, z 18. schôdze národnej rady konanej 14. júna 2017,

19. schôdze národnej rady konanej 14. septembra 2017 a 21. schôdze národnej rady konanej

10. a 11. októbra 2017).

115. Ani z tohto pohľadu tak podľa názoru ústavného súdu k porušeniu

legislatívnych pravidiel pri prijímaní zákona o štátnych cenách nedošlo. Možno preto

uzavrieť, že pri prijatí zákona o štátnych cenách postupovala národná rada v rámci svojich

právomocí vymedzených a zákonom, t. j. neporušila pri tom .

116. V rámci obiter dictum potom ústavný súd dodáva, že aj keby

podľa navrhovateľa nedostatočný obsah dôvodovej správy považoval pri prísnejšom

výklade § 68 ods. 3 zákona o rokovacom poriadku národnej rady za porušenie pravidiel

legislatívneho procesu, nešlo by v danom prípade o dôvod protiústavnosti zákona o štátnych

cenách. Podobne totiž k náležitostiam dôvodovej správy ústavný súd už v minulosti

pristúpil v konaní vedenom pod sp. zn. . V odôvodnení svojho nálezu

v predmetnej veci uviedol: „Napriek tomu, že v dôvodovej správe k napadnutej novele

zákona o zdravotnom poistení nie je explicitne vyjadrený ňou sledovaný verejný záujem,

ústavný súd nepovažuje za vhodné len na tomto základe zásadným spôsobom spochybniť

ústavnú akceptovateľnosť napadnutej právnej úpravy. Aj z obsahu napadnutej novely

zákona o zdravotných poisťovniach totiž možno implicitne vyvodiť minimálne všeobecný

zámer zákonodarcu zabezpečiť zmenami v platnej právnej úprave poistencom kvalitnejšie

a efektívnejšie poskytovanie zdravotnej starostlivosti (t. j. obdobný zámer, aký bol

sledovaný pôvodnou právnou úpravou), a to maximalizáciou využitia finančných

prostriedkov z verejného zdravotného poistenia na úhradu zdravotnej starostlivosti. Inou

otázkou je, či možno týmito zmenami právnej úpravy tento zámer aj efektívne naplniť“

(pozri s. 51 nálezu v predmetnej veci).

117. Už uvedený záver tu preto možno parafrázovať tak, že aj keď v dôvodovej

správe nie je explicitne a podrobne vysvetlený vzťah napadnutej právnej úpravy

k právomoci prezidenta udeľovať vyznamenania, tento vzťah je možné vyvodiť z obsahu

napadnutej právnej úpravy a samotnej , ako to ústavný súd už urobil.

118. Ústavný súd volí triezvy prístup k posudzovaniu legislatívneho procesu, majúc

na mysli minimalizáciu zásahov do právomoci iných orgánov. Treba tiež dodať, že

pri posudzovaní ústavnosti právnej úpravy z dôvodu namietaných nedostatkov

legislatívneho procesu musí ústavný súd vo všeobecnosti postupovať zdržanlivo, pretože

tým zasahuje do oblasti parlamentnej suverenity, do ktorej patrí aj kontrola parlamentu

(národnej rady) nad priebehom prijímania zákonov. Parlamentná suverenita je pritom

ústavný princíp, ktorý za dôležitý považuje a uznáva napr. aj Európsky súd pre ľudské práva

(pozri k tomu rozhodnutie vo veci Karácsony a ďalší proti Maďarsku, sťažnosti č. 42461/13

a č. 44357/13, bod 142 odôvodnenia; otázke parlamentnej suverenity sa ústavný súd

venoval aj vo svojom rozhodnutí vo veci sp. zn. , ktorá sa týkala zákona

o rokovacom poriadku národnej rady).

119. Zdržanlivosť ústavného súdu sa v tejto otázke prejavuje tým, že ústavný súd

rešpektuje pomerne širokú mieru úvahy národnej rady pri regulácii svojich vnútorných

pomerov a zasahuje do nej len v nevyhnutných prípadoch. Takto ústavný súd pristupoval

ku kontrole ústavnosti legislatívneho procesu aj v už spomínanom náleze vo veci

sp. zn. , v ktorom uviedol, že „výsostné postavenie národnej rady potvrdzuje

záver o tom, že pochybenia v postupe národnej rady pri rokovaní o návrhoch zákonov sú

pochybeniami, ktoré sa majú a musia odstrániť alebo napraviť samotným postupom

národnej rady alebo jej orgánov. Proti procesnému postupu národnej rady a jej orgánov

pri prerokovaní návrhov zákonov nie je prípustný žiaden opravný prostriedok. Riešenie

takých pochybení je vo výlučnej kompetencii národnej rady (jej orgánov a poslancov), čo je

dôsledok jej postavenia v sústave orgánov verejnej moci ( ).“.

120. Miera regulácie svojich vnútorných procesov zo strany parlamentu však nie je

neobmedzená a jej hranice boli v predmetnom náleze vymedzené takto: „Na tomto mieste

ústavný súd pripomína, že porušenie noriem ústavného procesu pred národnou radou je

v prípadoch hrubého a svojvoľného nerešpektovania pravidiel zákonodarného postupu

zásadne spôsobilé vyústiť do rozporu prijatého zákona s .“

121. Otázku hraníc svojej kontroly nad zákonodarným procesom v národnej rade

potom ústavný súd ešte precizoval (aj keď len v rámci obiter dictum) vo svojom

rozhodnutí sp. zn. , v ktorom, nadväzujúc na tú časť rozhodnutia vo veci

sp. zn. , ktorá je uvedená v predchádzajúcom bode 120 dodal: „Citovaný

právny názor vychádza vo všeobecnosti zo zákazu svojvôle v postupe orgánov verejnej

moci a v konkrétnych okolnostiach schvaľovania napadnutého zákona zo zákazu svojvôle

v zákonodarnom procese ako princípu, ktorý treba podľa názoru ústavného súdu považovať

za integrálnu súčasť princípu právneho štátu vyjadreného v prvej vete .

Ústavný súd sa stotožňuje s tvrdením navrhovateľov zákona o štátnych cenách,

že pri schvaľovaní zákona o preukazovaní pôvodu majetku došlo k závažnému porušeniu

zákona o rokovacom poriadku, a zdôrazňuje, že nerešpektovanie zákonom ustanovených

pravidiel legislatívneho procesu môže mať v konkrétnom prípade v konečnom dôsledku

nielen nezanedbateľný vplyv na celkovú kvalitu schváleného zákona, ale môže sa stať aj

dôvodom, ktorý spôsobí neústavnosť zákona ako celku.“

122. Z už uvedených rozhodnutí vyplýva, že porušenie pravidiel legislatívneho

procesu môže samo osebe spôsobiť protiústavnosť prijatého zákona len vtedy, ak ide

o závažné a svojvoľné konanie zákonodarcu. Inými slovami, porušenie pravidiel

legislatívneho procesu musí nadobudnúť ústavnú intenzitu, teda týmto konaním musí dôjsť

k vážnemu porušeniu ústavných práv alebo princípov. Pri porušení ústavných práv pritom

možno hovoriť napríklad o ústavných právach poslancov národnej rady pri výkone ich

mandátu. Pokiaľ ide o ústavné princípy, ide tu predovšetkým o princíp právneho štátu,

ktorý môže byť porušený prijatím nedostatočne kvalitnej legislatívy v dôsledku porušovania

či obchádzania pravidiel legislatívneho procesu.

123. Aj v prípade, ak by ústavný súd nedostatočné odôvodnenie dôvodovej správy

v danej veci považoval za rozporné so zákonnou právnou úpravou legislatívneho procesu,

nemalo by toto porušenie ústavnú intenzitu, keďže neboli tvrdené a ani zistené zásadné

porušenia ústavných práv či princípov a výsledkom legislatívneho procesu je ústavne

súladná právna úprava.

VII.

Záver

124. Ústavný súd konštatuje, že napadnutý zákon neoberá prezidenta o žiadne z jeho

oprávnení. Kompetenciou vlády a predsedu národnej rady udeľovať ocenenia za určité

zásluhy nie je obmedzené výsadné právo prezidenta udeľovať tie osobitné štátne ocenenia,

ktoré sa označujú ako vyznamenania a s ktorými sú výlučne spojené osobitné pocty

a uznanie. Vzhľadom na všetky už uvedené skutočnosti ústavný súd konštatuje, že prijatím

zákona o štátnych cenách nedošlo k porušeniu v v spojení s

a . Ústavný súd preto návrhu prezidenta nevyhovel tak, ako to

je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. februára 2020