Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 80/2020
PDF · 181.04 KB
No categories available
II. ÚS 80/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. februára 2020
predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti D.A. PRESS, spol. s r. o.,
Cesta mládeže 2025, Malacky, IČO 34 115 595, zastúpenej advokátom JUDr. Ing. Petrom
Slávikom, PhD., advokátska kancelária, Břeclavská 3, Malacky, vo veci namietaného
porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obdo 58/2019 a jeho uznesením z 22. októbra 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti D.A. PRESS, spol. s r. o., o d m i e t a pre
nedostatok náležitostí ustanovených zákonom.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Argumentácia ústavnej sťažnosti
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. januára
2020 elektronicky a 28. januára 2020 poštou doručená ústavná sťažnosť obchodnej
spoločnosti D.A. PRESS, spol. s r. o., Cesta mládeže 2025, Malacky, IČO 34 115 595 (ďalej
len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obdo 58/2019 a jeho
uznesením z 22. októbra 2019.
2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
3 Obdo 58/2019 z 22. októbra 2019 bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľky podané
13. januára 2019. K odmietnutiu dovolania došlo bez toho, aby najvyšší súd riadne skúmal
dovolacie dôvody podľa § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. b) Civilného sporového
poriadku.
3. Sťažovateľka v podanom dovolaní výslovne uviedla, že ho odôvodňuje
nesprávnym procesným postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“).
Krajský súd rozhodnutím sp. zn. 1 Cob 174/2017 z 27. septembra 2018 porušil princíp
preferencie obsahu procesných úkonov sporových strán, „a to najmä a nie bezvýhradne
ods. 4, keďže súd pri rozhodovaní berie do úvahy len skutočnosti, ktoré vyšli najavo v tomto
konaní, ak nejde o skutočnosti všeobecne známe alebo o skutočnosti ustanovené zákonom“.
Rovnako sťažovateľka v podanom dovolaní namietala aj porušenie čl. 16 Civilného
sporového poriadku (princípu použiteľnosti nezákonného dôkazu), podľa ktorého súd
postupuje a rozhoduje v súlade s platnými a účinnými právnymi predpismi pri zohľadnení
vzájomného vzťahu a v súlade so základnými princípmi tohto zákona.
4. Najvyšší súd v dovolacom uznesení konštatuje, že sťažovateľka neoznačila
v dovolaní potrebné náležitosti, resp. neoznačila procesný postup, ktorým bolo porušené jej
právo na spravodlivý proces podľa ustanovenia § 420 písm. f) Civilného sporového
poriadku. Obsah práva na spravodlivý proces zahŕňa viaceré čiastkové práva a porušenie
ktoréhokoľvek z nich predstavuje pochybenie súdu.
5. Krajský súd v rozhodnutí o odvolaní konštatoval, že prvostupňový súd zistil
skutkový stav v potrebnom rozsahu a na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym
skutkovým zisteniam, vec správne posúdil a svoje rozhodnutie náležite, podrobne a logicky
zdôvodnil.
6. Sťažovateľka namieta (rovnako ako v dovolaní) porušenie práva na spravodlivý
proces spočívajúce aj v zákaze ľubovôle súdu, pričom tento zákaz bol prelomený už
rozhodnutím krajského súdu v tomto konaní, ako aj rozhodnutím najvyššieho súdu už
po tejto konštatácii. Porušenie zákazu ľubovôle vidí sťažovateľka najmä v tom, že najvyšší
súd sa nezaoberal rozporom medzi uvedenou konštatáciou krajského súdu a odôvodnením
prvostupňového rozsudku. Podľa tohto konštatovania bola žaloba zamietnutá v celom
rozsahu a nevykonalo sa žiadne ďalšie dokazovanie týkajúce sa namietanej spornosti
základu nároku, ako aj jeho výšky, keďže by takýto postup bol s ohľadom na prijaté závery
nehospodárny. Rovnako nevykonal dokazovanie v prípade uplatneného príslušenstva, keďže
žalobca nárok v tejto časti nijako skutkovo neodôvodnil, neoznačil žiadne dôkazy, a to ani
čo sa týka výšky istiny, z ktorej sa príslušenstvo uplatňuje, ale ani čo sa týka okamihu
vzniku omeškania žalovaného so zaplatením jednotlivých peňažných záväzkov.
7. Rozpor, a teda porušenie zákazu ľubovôle zo strany najvyššieho súdu, spočíva
v skutočnosti, že hoci prvostupňový súd priznáva nevykonanie dokazovania v plnom
rozsahu a neskúmanie skutkových a právnych okolností, zatiaľ krajský súd toto tvrdenie
vyhodnotil úplne nesprávne, keď uviedol, že prvostupňový súd dokazovanie vykonal.
Sťažovateľka túto skutočnosť namietala v dovolaní, ale najvyšší súd sa touto námietkou
nezaoberal. Konštatoval len, že námietku nevykonania určitých dôkazov nemožno
preskúmavať v dovolacom konaní, keďže obsahovo nejde o vadu zmätočnosti v zmysle
ustanovenia § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku.
8. Najvyšší súd ďalej poukázal na to, že odvolací súd je pri viazanosti odvolacími
dôvodmi oprávnený posudzovať len tie odvolateľom uplatnené odvolacie dôvody,
vo vzťahu ku ktorým uviedol odvolaciu argumentáciu, nie teda aj tie, ktoré síce v úvode
odvolania označil odkazom na znenie ustanovenia § 365 ods. 1 Civilného sporového
poriadku, avšak z obsahu podaného odvolania nevyplývajú.
9. Sťažovateľka je presvedčená, že všetky náležitosti odvolania boli výslovne
splnené. Krajský súd sa nijako nevysporiadal s dôvodmi odvolania, a tým odoprel žalobcovi
právo na súdnu ochranu. Sťažovateľka už v odvolaní namietala, že vzťah medzi žalobcom
a žalovaným je obchodnoprávny (teda nie občianskoprávny). Podľa názoru prvostupňového
súdu žalobca ako objednávateľ a žalovaný ako vykonávateľ uzatvorili 1. júna 2000 zmluvu,
predmetom ktorej je ochrana objektu a majetku žalobcu pred poškodením, zničením, stratou
alebo zneužitím, a to prostredníctvom nepretržitého monitorovania poplachového systému
na hlásenie narušenia pultom centrálnej ochrany vykonávateľa umiestneným na oddelení
Mestskej polície Malacky, ako aj prípadný zásah hliadky Mestskej polície Malacky
v zmysle platných právnych predpisov, ak dôjde k zaregistrovaniu poplachovej informácie
o narušení objektu. Ďalej podľa názoru prvostupňového súdu ustanovením § 261 ods. 2
Obchodného zákonníka sa spravujú aj záväzkové vzťahy medzi subjektom verejného práva,
ak sa týkajú zabezpečovania verejných potrieb alebo vlastnej prevádzky, a podnikateľmi pri
ich podnikateľskej činnosti. Podľa sťažovateľky je zrejmé a nepochybné, že ide o vzťah
spravujúci sa Obchodným zákonníkom a jeho kategorizácia v občianskom práve nemá
oporu v zákone. Na túto okolnosť poukazovala sťažovateľka aj v dovolaní, keďže podľa
konštatovania krajského súdu nemožno tento vzťah kategorizovať podľa ustanovenia § 261
ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka. Krajský súd pritom neurčil, o aký vzťah ide, čím
sťažovateľku ponechal v právnom vákuu. S touto otázkou sa nevysporiadal ani najvyšší súd.
10. Je povinnosťou súdu prihliadať na zákonné ustanovenia ex offo, pričom strany
konania nemajú povinnosť dokazovať obsah právnych noriem. Už krajský súd nebral
na zreteľ povahu právneho vzťahu. Ďalej sťažovateľka doslovne uvádza: „Ak teda ani súd
prvej inštancie ani súd odvolací konštatuje, že sa nejedná o obchodnoprávny vzťah, mal by
presne určiť, podľa akého zákona bola zmluva uzatvorená, pretože zmluva na základe ktorej
vznikol právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným podľa občianskeho práva neodporuje
obsahu ani účelu zákona (§ 51 OZ) a podľa obchodného práva má presne vymedzený
obsah. (§ 269 ods. 2 OpZ).“
11. Najvyšší súd konštatuje, že je povinnosťou dovolateľa výslovne uviesť právne
posúdenie odvolacieho súdu pri vyriešení otázky kľúčovej pre rozhodnutie vo veci, ktoré
považuje za nesprávne, a konkretizovať, ako mal odvolací súd právnu otázku správne
vyriešiť. Sťažovateľka je toho názoru, že sa v každom jednom prostriedku ochrany svojich
práv domáhala náhrady škody spôsobenej nesplnením zmluvnej povinnosti, na čo poskytla
dostatočnú právnu argumentáciu a relevantné dôkazy, ktoré však prvostupňový súd
nevykonal. Najvyšší súd sa napriek tomu jej podloženou argumentáciou nezaoberal
a poskytol len akési všeobecné odôvodnenie, ktorým jej absolútne znemožnil uplatnenie
práva na prístup k spravodlivému a nestrannému súdu.
12. Podľa názoru sťažovateľky uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 a nasl. ústavy a základného
práva na rovnaké zaobchádzanie podľa čl. 47 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 6 ods. 1 Civilného
sporového poriadku. Ďalej bolo porušené základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a s ním
spojené právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže najvyšší súd
sa na základe už uvedeného nezaoberal v dostatočnom rozsahu podaným dovolaním, nebol
schopný dostatočného odôvodnenia svojho rozhodnutia, a tým sťažovateľku ukrátil aj na jej
práve na presvedčivé a dostatočné odôvodnenie rozhodnutia podľa ustanovenia § 220 ods. 2
13. Sťažovateľka požaduje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22. októbra 2019, sp. zn.
3 Obdo/58/2019 bolo porušené právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a to
právo na nezávislý a nestranný súd a porušené právo na spravodlivý súdny proces podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.
Ústavný súd Slovenskej republiky ruší rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 22. októbra 2019, sp. zn. 3Obdo/58/2019 a vec vracia na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho
zastúpenia v plnom rozsahu.“
II.
Relevantná právna úprava
14. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
15. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.
16. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
17. Podaná ústavná sťažnosť nemá všetky náležitosti ustanovené zákonom, preto ju
bolo potrebné odmietnuť [§ 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde].
18. Podľa § 123 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažovateľ k ústavnej sťažnosti musí
pripojiť aj kópiu právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu, ktorým
malo dôjsť k porušeniu jeho základných práv a slobôd.
19. Podľa § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak má návrh na začatie konania
uvedený v § 42 ods. 2 písm. f), g), i) až l), n), q), r) a w) odstrániteľné nedostatky, môže
ústavný súd vyzvať navrhovateľa, aby v určenej lehote tieto nedostatky odstránil.
Ak účastník konania v určenej lehote nedostatky neodstráni, ústavný súd návrh na začatie
konania odmietne. Na nedostatky návrhu na začatie konania uvedeného v § 42 ods. 2
písm. a) až e), h), m), o), p) a s) až v) ústavný súd navrhovateľa neupozorňuje.
20. Hoci podaná ústavná sťažnosť smeruje proti dovolaciemu uzneseniu najvyššieho
súdu, sťažovateľka v priamom rozpore s ustanovením § 123 ods. 3 zákona o ústavnom súde
k ústavnej sťažnosti nepripojila uvedené dovolacie uznesenie najvyššieho súdu, pričom tak
urobila bez akéhokoľvek vysvetlenia (netvrdila napríklad, že jej toto uznesenie nebolo
riadne doručené, prípadne že ním nedisponuje z iných, od nej nezávislých dôvodov atď.).
K ústavnej sťažnosti pripojila len plnú moc pre právneho zástupcu.
21. Z ustanovenia § 56 ods. 3 v spojení s ustanovením § 42 ods. 2 písm. f) zákona
o ústavnom súde vyplýva, že v prípade odstrániteľných nedostatkov ústavnej sťažnosti
môže (teda nemusí) ústavný súd vyzvať navrhovateľa (v danom prípade sťažovateľku), aby
v určenej lehote tieto nedostatky odstránil. Inými slovami, za daného stavu bolo na zvážení
ústavného súdu, či na doplnenie odstrániteľnej chýbajúcej zákonnej náležitosti (dovolacieho
uznesenia najvyššieho súdu) sťažovateľku vyzve.
22. Pri skúmaní rozsahu práva uváženia ústavného súdu podľa § 56 ods. 3 zákona
o ústavnom súde (teda či sťažovateľku vyzve alebo nevyzve, aby v určenej lehote
nedostatok ústavnej sťažnosti odstránila) treba zásadne zdôrazniť, že nejde o voľnú úvahu,
ktorá by vlastne znamenala svojvôľu pri posudzovaní takejto otázky. Rozhodovanie
v týchto súvislostiach sa musí riadiť určitými zásadami tak, aby bolo dostatočne
predvídateľné a transparentné.
23. Podľa názoru ústavného súdu treba vychádzať zo skutočnosti, že v konaní
o sťažnosti fyzickej alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy sťažovateľ musí byť
v celom konaní zastúpený advokátom (§ 34 ods. 1 zákona o ústavnom súde). Advokáta ako
osobu práva znalú a oprávnenú na zastupovanie v súdnych konaniach treba nepochybne
považovať za osobu odborne kvalifikovanú, od ktorej sa dá právom očakávať, inter alia,
dostatočná znalosť procesnoprávnych predpisov, ktorými sa riadi konanie, v ktorom klienta
právne zastupuje. Vychádzajúc z tejto premisy možno dôjsť k záveru, že k postupu podľa
§ 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde by malo zo strany ústavného súdu dochádzať skôr len
výnimočne, keď to odôvodňujú konkrétne okolnosti daného prípadu. Inými slovami, výklad
tohto ustanovenia má byť v zásade reštriktívny. Je zrejmé už na prvý pohľad, že
v prípadoch, keď sťažovateľ (v rozpore s ustanovením § 34 ods. 1 zákona o ústavnom súde)
podá ústavnú sťažnosť bez toho, aby k nej pripojil plnomocenstvo pre advokáta
a s prípadnými ďalšími chýbajúcimi náležitosťami, je postup ústavného súdu v zmysle § 56
ods. 3 zákona o ústavnom súde aj v rámci jeho reštriktívneho výkladu v zásade a spravidla
na mieste (II. ÚS 238/2019).
24. V danom prípade je sťažovateľka zastúpená advokátom ako kvalifikovaným
právnym zástupcom, no napriek tomu zákonná náležitosť ústavnej sťažnosti vyplývajúca
z ustanovenia § 123 ods. 3 zákona o ústavnom súde absentuje. Z podanej ústavnej sťažnosti
nevyplýva vôbec nijaké vysvetlenie, prečo sa tak stalo. Takúto situáciu nemožno pri
spomínanom reštriktívnom výklade ustanovenia § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde
považovať za takú výnimočnú či osobitú, ktorá by odôvodňovala, aby ústavný súd
postupom podľa § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde vyzval sťažovateľku na odstránenie
nedostatku podania.
25. Nad rámec dosiaľ uvedeného považuje ústavný súd za potrebné poznamenať, že
z podanej ústavnej sťažnosti nie je možné utvoriť si ani len najzákladnejší obraz
o skutkovom a právnom stave súdneho sporu, ktorý v právnej veci sťažovateľky prebiehal
na všeobecných súdoch. Nie je možné spoľahlivo zistiť, o čo konkrétne v súdnom konaní
o náhradu škody išlo, akého plnenia a na akom skutkovom základe sa žalobca domáhal
a ako konkrétne rozhodli prvostupňový súd a krajský súd. Napokon nie je zrejmé, ktorý
prvostupňový súd vo veci konal a rozhodol, a nie je jednoznačne jasné ani to, v akom
procesnom postavení sa nachádzala sťažovateľka v konaní vedenom všeobecnými súdmi.
26. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. februára 2020
Ľuboš Szigeti
predseda senátu