Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 80/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. februára 2020

predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti D.A. PRESS, spol. s r. o.,

Cesta mládeže 2025, Malacky, IČO 34 115 595, zastúpenej advokátom JUDr. Ing. Petrom

Slávikom, PhD., advokátska kancelária, Břeclavská 3, Malacky, vo veci namietaného

porušenia a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 22. októbra 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti D.A. PRESS, spol. s r. o., o d m i e t a pre

nedostatok náležitostí ustanovených zákonom.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Argumentácia ústavnej sťažnosti

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. januára

2020 elektronicky a 28. januára 2020 poštou doručená ústavná sťažnosť obchodnej

spoločnosti D.A. PRESS, spol. s r. o., Cesta mládeže 2025, Malacky, IČO 34 115 595 (ďalej

len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 22. októbra 2019.

2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 22. októbra 2019 bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľky podané

13. januára 2019. K odmietnutiu dovolania došlo bez toho, aby najvyšší súd riadne skúmal

dovolacie dôvody podľa § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. b) Civilného sporového

poriadku.

3. Sťažovateľka v podanom dovolaní výslovne uviedla, že ho odôvodňuje

nesprávnym procesným postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“).

Krajský súd rozhodnutím sp. zn. z 27. septembra 2018 porušil princíp

preferencie obsahu procesných úkonov sporových strán, „a to najmä a nie bezvýhradne

ods. 4, keďže súd pri rozhodovaní berie do úvahy len skutočnosti, ktoré vyšli najavo v tomto

konaní, ak nejde o skutočnosti všeobecne známe alebo o skutočnosti ustanovené zákonom“.

Rovnako sťažovateľka v podanom dovolaní namietala aj porušenie čl. 16 Civilného

sporového poriadku (princípu použiteľnosti nezákonného dôkazu), podľa ktorého súd

postupuje a rozhoduje v súlade s platnými a účinnými právnymi predpismi pri zohľadnení

vzájomného vzťahu a v súlade so základnými princípmi tohto zákona.

4. Najvyšší súd v dovolacom uznesení konštatuje, že sťažovateľka neoznačila

v dovolaní potrebné náležitosti, resp. neoznačila procesný postup, ktorým bolo porušené jej

právo na spravodlivý proces podľa ustanovenia § 420 písm. f) Civilného sporového

poriadku. Obsah práva na spravodlivý proces zahŕňa viaceré čiastkové práva a porušenie

ktoréhokoľvek z nich predstavuje pochybenie súdu.

5. Krajský súd v rozhodnutí o odvolaní konštatoval, že prvostupňový súd zistil

skutkový stav v potrebnom rozsahu a na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym

skutkovým zisteniam, vec správne posúdil a svoje rozhodnutie náležite, podrobne a logicky

zdôvodnil.

6. Sťažovateľka namieta (rovnako ako v dovolaní) porušenie práva na spravodlivý

proces spočívajúce aj v zákaze ľubovôle súdu, pričom tento zákaz bol prelomený už

rozhodnutím krajského súdu v tomto konaní, ako aj rozhodnutím najvyššieho súdu už

po tejto konštatácii. Porušenie zákazu ľubovôle vidí sťažovateľka najmä v tom, že najvyšší

súd sa nezaoberal rozporom medzi uvedenou konštatáciou krajského súdu a odôvodnením

prvostupňového rozsudku. Podľa tohto konštatovania bola žaloba zamietnutá v celom

rozsahu a nevykonalo sa žiadne ďalšie dokazovanie týkajúce sa namietanej spornosti

základu nároku, ako aj jeho výšky, keďže by takýto postup bol s ohľadom na prijaté závery

nehospodárny. Rovnako nevykonal dokazovanie v prípade uplatneného príslušenstva, keďže

žalobca nárok v tejto časti nijako skutkovo neodôvodnil, neoznačil žiadne dôkazy, a to ani

čo sa týka výšky istiny, z ktorej sa príslušenstvo uplatňuje, ale ani čo sa týka okamihu

vzniku omeškania žalovaného so zaplatením jednotlivých peňažných záväzkov.

7. Rozpor, a teda porušenie zákazu ľubovôle zo strany najvyššieho súdu, spočíva

v skutočnosti, že hoci prvostupňový súd priznáva nevykonanie dokazovania v plnom

rozsahu a neskúmanie skutkových a právnych okolností, zatiaľ krajský súd toto tvrdenie

vyhodnotil úplne nesprávne, keď uviedol, že prvostupňový súd dokazovanie vykonal.

Sťažovateľka túto skutočnosť namietala v dovolaní, ale najvyšší súd sa touto námietkou

nezaoberal. Konštatoval len, že námietku nevykonania určitých dôkazov nemožno

preskúmavať v dovolacom konaní, keďže obsahovo nejde o vadu zmätočnosti v zmysle

ustanovenia .

8. Najvyšší súd ďalej poukázal na to, že odvolací súd je pri viazanosti odvolacími

dôvodmi oprávnený posudzovať len tie odvolateľom uplatnené odvolacie dôvody,

vo vzťahu ku ktorým uviedol odvolaciu argumentáciu, nie teda aj tie, ktoré síce v úvode

odvolania označil odkazom na znenie ustanovenia § 365 ods. 1 Civilného sporového

poriadku, avšak z obsahu podaného odvolania nevyplývajú.

9. Sťažovateľka je presvedčená, že všetky náležitosti odvolania boli výslovne

splnené. Krajský súd sa nijako nevysporiadal s dôvodmi odvolania, a tým odoprel žalobcovi

právo na súdnu ochranu. Sťažovateľka už v odvolaní namietala, že vzťah medzi žalobcom

a žalovaným je obchodnoprávny (teda nie občianskoprávny). Podľa názoru prvostupňového

súdu žalobca ako objednávateľ a žalovaný ako vykonávateľ uzatvorili 1. júna 2000 zmluvu,

predmetom ktorej je ochrana objektu a majetku žalobcu pred poškodením, zničením, stratou

alebo zneužitím, a to prostredníctvom nepretržitého monitorovania poplachového systému

na hlásenie narušenia pultom centrálnej ochrany vykonávateľa umiestneným na oddelení

Mestskej polície Malacky, ako aj prípadný zásah hliadky Mestskej polície Malacky

v zmysle platných právnych predpisov, ak dôjde k zaregistrovaniu poplachovej informácie

o narušení objektu. Ďalej podľa názoru prvostupňového súdu ustanovením § 261 ods. 2

sa spravujú aj záväzkové vzťahy medzi subjektom verejného práva,

ak sa týkajú zabezpečovania verejných potrieb alebo vlastnej prevádzky, a podnikateľmi pri

ich podnikateľskej činnosti. Podľa sťažovateľky je zrejmé a nepochybné, že ide o vzťah

spravujúci sa a jeho kategorizácia v občianskom práve nemá

oporu v zákone. Na túto okolnosť poukazovala sťažovateľka aj v dovolaní, keďže podľa

konštatovania krajského súdu nemožno tento vzťah kategorizovať podľa ustanovenia § 261

ods. 1 a 2 . Krajský súd pritom neurčil, o aký vzťah ide, čím

sťažovateľku ponechal v právnom vákuu. S touto otázkou sa nevysporiadal ani najvyšší súd.

10. Je povinnosťou súdu prihliadať na zákonné ustanovenia ex offo, pričom strany

konania nemajú povinnosť dokazovať obsah právnych noriem. Už krajský súd nebral

na zreteľ povahu právneho vzťahu. Ďalej sťažovateľka doslovne uvádza: „Ak teda ani súd

prvej inštancie ani súd odvolací konštatuje, že sa nejedná o obchodnoprávny vzťah, mal by

presne určiť, podľa akého zákona bola zmluva uzatvorená, pretože zmluva na základe ktorej

vznikol právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným podľa občianskeho práva neodporuje

obsahu ani účelu zákona ( ) a podľa obchodného práva má presne vymedzený

obsah. (§ 269 ods. 2 OpZ).“

11. Najvyšší súd konštatuje, že je povinnosťou dovolateľa výslovne uviesť právne

posúdenie odvolacieho súdu pri vyriešení otázky kľúčovej pre rozhodnutie vo veci, ktoré

považuje za nesprávne, a konkretizovať, ako mal odvolací súd právnu otázku správne

vyriešiť. Sťažovateľka je toho názoru, že sa v každom jednom prostriedku ochrany svojich

práv domáhala náhrady škody spôsobenej nesplnením zmluvnej povinnosti, na čo poskytla

dostatočnú právnu argumentáciu a relevantné dôkazy, ktoré však prvostupňový súd

nevykonal. Najvyšší súd sa napriek tomu jej podloženou argumentáciou nezaoberal

a poskytol len akési všeobecné odôvodnenie, ktorým jej absolútne znemožnil uplatnenie

práva na prístup k spravodlivému a nestrannému súdu.

12. Podľa názoru sťažovateľky uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a nasl. a základného

práva na rovnaké zaobchádzanie podľa v spojení s Civilného

sporového poriadku. Ďalej bolo porušené základné právo podľa a s ním

spojené právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže najvyšší súd

sa na základe už uvedeného nezaoberal v dostatočnom rozsahu podaným dovolaním, nebol

schopný dostatočného odôvodnenia svojho rozhodnutia, a tým sťažovateľku ukrátil aj na jej

práve na presvedčivé a dostatočné odôvodnenie rozhodnutia podľa ustanovenia § 220 ods. 2

.

13. Sťažovateľka požaduje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22. októbra 2019, sp. zn.

3 bolo porušené právo podľa , a to

právo na nezávislý a nestranný súd a porušené právo na spravodlivý súdny proces podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

Ústavný súd Slovenskej republiky ruší rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 22. októbra 2019, sp. zn. a vec vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho

zastúpenia v plnom rozsahu.“

II.

Relevantná právna úprava

14. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

15. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.

16. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

17. Podaná ústavná sťažnosť nemá všetky náležitosti ustanovené zákonom, preto ju

bolo potrebné odmietnuť [ ].

18. Podľa sťažovateľ k ústavnej sťažnosti musí

pripojiť aj kópiu právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu, ktorým

malo dôjsť k porušeniu jeho základných práv a slobôd.

19. Podľa ak má návrh na začatie konania

uvedený v § 42 ods. 2 písm. f), g), i) až l), n), q), r) a w) odstrániteľné nedostatky, môže

ústavný súd vyzvať navrhovateľa, aby v určenej lehote tieto nedostatky odstránil.

Ak účastník konania v určenej lehote nedostatky neodstráni, ústavný súd návrh na začatie

konania odmietne. Na nedostatky návrhu na začatie konania uvedeného v § 42 ods. 2

písm. a) až e), h), m), o), p) a s) až v) ústavný súd navrhovateľa neupozorňuje.

20. Hoci podaná ústavná sťažnosť smeruje proti dovolaciemu uzneseniu najvyššieho

súdu, sťažovateľka v priamom rozpore s ustanovením

k ústavnej sťažnosti nepripojila uvedené dovolacie uznesenie najvyššieho súdu, pričom tak

urobila bez akéhokoľvek vysvetlenia (netvrdila napríklad, že jej toto uznesenie nebolo

riadne doručené, prípadne že ním nedisponuje z iných, od nej nezávislých dôvodov atď.).

K ústavnej sťažnosti pripojila len plnú moc pre právneho zástupcu.

21. Z ustanovenia § 56 ods. 3 v spojení s ustanovením § 42 ods. 2 písm. f) zákona

o ústavnom súde vyplýva, že v prípade odstrániteľných nedostatkov ústavnej sťažnosti

môže (teda nemusí) ústavný súd vyzvať navrhovateľa (v danom prípade sťažovateľku), aby

v určenej lehote tieto nedostatky odstránil. Inými slovami, za daného stavu bolo na zvážení

ústavného súdu, či na doplnenie odstrániteľnej chýbajúcej zákonnej náležitosti (dovolacieho

uznesenia najvyššieho súdu) sťažovateľku vyzve.

22. Pri skúmaní rozsahu práva uváženia ústavného súdu podľa § 56 ods. 3 zákona

o ústavnom súde (teda či sťažovateľku vyzve alebo nevyzve, aby v určenej lehote

nedostatok ústavnej sťažnosti odstránila) treba zásadne zdôrazniť, že nejde o voľnú úvahu,

ktorá by vlastne znamenala svojvôľu pri posudzovaní takejto otázky. Rozhodovanie

v týchto súvislostiach sa musí riadiť určitými zásadami tak, aby bolo dostatočne

predvídateľné a transparentné.

23. Podľa názoru ústavného súdu treba vychádzať zo skutočnosti, že v konaní

o sťažnosti fyzickej alebo právnickej osoby podľa sťažovateľ musí byť

v celom konaní zastúpený advokátom ( ). Advokáta ako

osobu práva znalú a oprávnenú na zastupovanie v súdnych konaniach treba nepochybne

považovať za osobu odborne kvalifikovanú, od ktorej sa dá právom očakávať, inter alia,

dostatočná znalosť procesnoprávnych predpisov, ktorými sa riadi konanie, v ktorom klienta

právne zastupuje. Vychádzajúc z tejto premisy možno dôjsť k záveru, že k postupu podľa

by malo zo strany ústavného súdu dochádzať skôr len

výnimočne, keď to odôvodňujú konkrétne okolnosti daného prípadu. Inými slovami, výklad

tohto ustanovenia má byť v zásade reštriktívny. Je zrejmé už na prvý pohľad, že

v prípadoch, keď sťažovateľ (v rozpore s ustanovením )

podá ústavnú sťažnosť bez toho, aby k nej pripojil plnomocenstvo pre advokáta

a s prípadnými ďalšími chýbajúcimi náležitosťami, je postup ústavného súdu v zmysle § 56

ods. 3 aj v rámci jeho reštriktívneho výkladu v zásade a spravidla

na mieste ().

24. V danom prípade je sťažovateľka zastúpená advokátom ako kvalifikovaným

právnym zástupcom, no napriek tomu zákonná náležitosť ústavnej sťažnosti vyplývajúca

z ustanovenia absentuje. Z podanej ústavnej sťažnosti

nevyplýva vôbec nijaké vysvetlenie, prečo sa tak stalo. Takúto situáciu nemožno pri

spomínanom reštriktívnom výklade ustanovenia

považovať za takú výnimočnú či osobitú, ktorá by odôvodňovala, aby ústavný súd

postupom podľa vyzval sťažovateľku na odstránenie

nedostatku podania.

25. Nad rámec dosiaľ uvedeného považuje ústavný súd za potrebné poznamenať, že

z podanej ústavnej sťažnosti nie je možné utvoriť si ani len najzákladnejší obraz

o skutkovom a právnom stave súdneho sporu, ktorý v právnej veci sťažovateľky prebiehal

na všeobecných súdoch. Nie je možné spoľahlivo zistiť, o čo konkrétne v súdnom konaní

o náhradu škody išlo, akého plnenia a na akom skutkovom základe sa žalobca domáhal

a ako konkrétne rozhodli prvostupňový súd a krajský súd. Napokon nie je zrejmé, ktorý

prvostupňový súd vo veci konal a rozhodol, a nie je jednoznačne jasné ani to, v akom

procesnom postavení sa nachádzala sťažovateľka v konaní vedenom všeobecnými súdmi.

26. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. februára 2020

Ľuboš Szigeti

predseda senátu