Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 238/2019

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. septembra

2019 predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpeného ADVOKÁTSKOU

KANCELÁRIOU JURKOVIČOVÁ & PARTNERS s. r. o., Domkárska 4, Bratislava,

v mene ktorej koná advokátka JUDr. Ing. Lujza Jurkovičová, PhD., vo veci namietaného

porušenia čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a), ods. 2 a 3, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4

, a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského pamiatkového úradu Banská Bystrica v konaní

vedenom pod sp. zn. KPUBB-2016/16386-14/8495/FAT, REJ a jeho rozhodnutím

z 5. februára 2016, postupom Pamiatkového úradu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. PUSR-2016/8565-2/28352/26/KUB a jeho rozhodnutím z 18. apríla 2016,

postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 5. októbra 2016 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 28. marca 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2019

elektronicky so zaručeným elektronickým podpisom doručená ústavná sťažnosť

, , (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a), ods. 2

a 3, a 2 a (ďalej len „“),

ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Krajského pamiatkového úradu Banská Bystrica (ďalej len „krajský

pamiatkový úrad“) v konaní vedenom pod sp. zn. KPUBB-2016/16386-14/8495/FAT, REJ

a jeho rozhodnutím z 5. februára 2016, postupom Pamiatkového úradu Slovenskej republiky

(ďalej len „pamiatkový úrad“) v konaní vedenom pod sp. zn. PUSR-2016/8565-

2/28352/26/KUB a jeho rozhodnutím z 18. apríla 2016, postupom Krajského súdu

v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 5. októbra 2016 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 28. marca 2019.

2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že je podaná na základe ustanovenia § 20 a § 50

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „starý “).

3. Rozhodnutím krajského pamiatkového úradu sp. zn. KPUBB-2016/16386-

14/8495/FAT, REJ z 5. februára 2016 boli sťažovateľovi ako vlastníkovi nehnuteľností

nachádzajúcich sa na ulici v katastrálnom území

nariadené opatrenia na nápravu, ktoré bol povinný zrealizovať do 30. júna 2016.

4. Proti rozhodnutiu krajského pamiatkového úradu podal sťažovateľ odvolanie.

Namietal v ňom postup krajského pamiatkového úradu, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal

po viac ako 5 mesiacoch. Po doručení zápisnice z ústneho pojednávania sa 11. septembra

2015 vyjadril vo veci a bol toho názoru, že jeho výhrady krajský pamiatkový úrad

akceptoval. Nečinnosť a postup krajského pamiatkového úradu namietal listom z 11.

januára 2016 a nesúhlasil s vyjadrením krajského pamiatkového úradu, pretože

sťažovateľove výhrady krajský pamiatkový úrad konkludentne akceptoval.

5. Rozhodnutím pamiatkového úradu sp. zn. PUSR-2016/8565-2/28352/26/KUB

z 18. apríla 2016 bolo odvolanie sťažovateľa zamietnuté a rozhodnutie krajského

pamiatkového úradu bolo potvrdené.

6. Keďže obe rozhodnutia správnych orgánov považoval sťažovateľ za nezákonné,

podal krajskému súdu žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia pamiatkového úradu.

Požadoval, aby bolo rozhodnutie zrušené a vec bola vrátená pamiatkovému úradu na ďalšie

konanie. V podanej žalobe poukazoval na nezákonnosť rozhodnutia správnych orgánov, čím

boli porušené jeho garantované práva. Uviedol, že všetky opatrenia, ktoré mu boli

uložené v konaní o náprave, považuje za nezákonné z dôvodu absolútnej absencie opory

v právnom poriadku, ako aj v ustanoveniach „Zásad ochrany pamiatkových území –

Pamiatková rezervácia Banská Štiavnica“. Namietal aj právomoc správnych orgánov

v súvislosti s realizovaním úprav na nehnuteľnostiach v jeho vlastníctve. Poukázal na to, že

z ustanovení , a a

o ochrane pamiatkového fondu v znení neskorších predpisov (ďalej len „pamiatkový

zákon“) nevyplýva, že by správny orgán bol oprávnený proti nemu začať ex offo konanie

o náprave. Poukázal na to, že žiadna z realizovaných úprav strechy na nehnuteľnosti

nevstúpila do pôvodného sklonu a výšky strechy, ale ani do objemového riešenia základnej

architektúry nehnuteľnosti. Úpravou strechy sťažovateľ neporušil žiadnu zo zásad ochrany

pamiatkovej rezervácie, obnažený krov ako súčasť interiéru architektúry a kovová

konštrukcia parkovacej plochy nijakým spôsobom nezasahujú do vnímania architektúry ako

celku. Pohľadovo odhalené krokvy nie sú vnímateľné v diaľkových pohľadoch. Správny

orgán nedôvodne hovorí o terase (loggii), pretože o terasu vôbec nejde. V skutočnosti ide

o súčasť krovu, ktorého realizovaná úprava nie je úpravou historickej konštrukcie, ale

novým riešením, ktoré je uskutočnené v interiéri domu a nezasahuje do vonkajšieho

architektonického vzhľadu nehnuteľnosti. Existujúce betónové piliere podopierajúce

kovovú konštrukciu parkovacej plochy a oplotenie vo výške 1770 mm taktiež žiadnym

spôsobom nezasahujú do charakteristických pohľadov, ale ani nenarúšajú pôvodnú hmotu

a architektonický výraz objektu. Realizované úpravy preto nezasahujú do konfigurácie

terénu a neznehodnocujú pôvodný vnútorný obraz mesta Banská Štiavnica. Správne orgány

vo svojich rozhodnutiach iba konštatovali údajné narušenie zachovaných pamiatkových

hodnôt Pamiatkovej rezervácie Banská Štiavnica, pričom ani v jednom rozhodnutí toto

náležite neodôvodnili a navyše nevychádzali z úradnej správy krajského pamiatkového

úradu, teda z „Monitoringu územia lokality UNESCO 2014 – Správy o stave zachovania

pamiatkových hodnôt územia svetového kultúrneho dedičstva – Historické mesto Banská

Štiavnica a technické pamiatky jej okolia“ (ďalej len „monitoring UNESCO“).

7. Argumenty uvedené sťažovateľom a jeho nesúhlas s uloženými opatreniami

na nápravu potvrdzuje práve monitoring UNESCO, ktorý vypracúva krajský pamiatkový

úrad každé dva roky vo forme oficiálnej správy pre UNESCO. V monitoringu UNESCO je

uvedený v súvislosti so spornými otázkami opačný názor, teda taký, aký zastáva v konaní

sťažovateľ. V monitoringu UNESCO vo vzťahu k územiu, na ktorom sa nachádzajú aj

nehnuteľnosti sťažovateľa, sa uvádza, že nedošlo k nevhodným zmenám objektovej skladby

výškového a hmotnopriestorového usporiadania objektov alebo strešnej krajiny, ale ani

k zmenám v diaľkových monitorovacích pohľadoch. V monitoringu UNESCO nie je

uvedený žiaden z údajných nedostatkov a pochybení, ktorých sa mal sťažovateľ pri úprave

jeho nehnuteľností dopustiť. Nevyplýva teda z neho, že by sa mal dopustiť negatívneho

zásahu do chránených diaľkových pohľadov v rámci interiéru Pamiatkovej rezervácie

Banská Štiavnica. Vzhľadom na to, že monitoring UNESCO je oficiálnym dokumentom

krajského pamiatkového úradu, tento nemôže úpravy sťažovateľa na jeho nehnuteľnostiach

hodnotiť na jednej strane (zrejme v napadnutých rozhodnutiach, pozn.) ako negatívny zásah

a na strane druhej (v monitoringu UNESCO) tvrdiť, že hodnoty lokality, v ktorej sa

nachádzajú aj sťažovateľove nehnuteľnosti s vykonanými úpravami, sú zachované.

Pamiatková rezervácia Banská Štiavnica je súčasťou lokality „Banská Štiavnica a technické

pamiatky okolia“, ktorá je od roku 1993 zapísaná v Zozname svetového dedičstva

UNESCO (ďalej len „zoznam UNESCO“). Zápisom do tohto zoznamu bola tejto lokalite

priznaná jedinečná svetová hodnota, ktorej ochrana je právnym záväzkom Slovenskej

republiky vyplývajúcim z Dohovoru o ochrane svetového kultúrneho a prírodného dedičstva

(oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí č. o dojednaní

Dohovoru o ochrane svetového kultúrneho a prírodného dedičstva). Krajský pamiatkový

úrad musí preto pravidelne a pravdivo každé dva roky informovať UNESCO o dodržiavaní

podmienok pre účely oprávnenosti zápisu Pamiatkovej rezervácie Banská Štiavnica

v zozname UNESCO.

8. Rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 5. októbra 2016 bola žaloba

sťažovateľa zamietnutá.

9. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ kasačnú sťažnosť, v ktorej

navrhoval, aby najvyšší súd zmenil rozsudok krajského súdu tak, že rozhodnutie

pamiatkového úradu zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie. Poukázal na to, že krajský súd

neuviedol bližšie, aké nepriaznivé zmeny stavu chráneného pamiatkového územia mal

sťažovateľ spôsobiť a akým konkrétnym spôsobom ním vykonané stavebné úpravy mali

narušiť zachované pamiatkové hodnoty Pamiatkovej rezervácie Banská Štiavnica. Namietal

nedostatok zákonnej opory na nariadenie takých opatrení, aké sa proti nemu realizovali,

s tým, že oporu pre ne nemožno nájsť ani v „Zásadách ochrany pamiatkových území –

Pamiatková rezervácia Banská Štiavnica“. Z pamiatkového zákona totiž vyplýva, že

správny orgán by bol oprávnený začať ex offo konanie o náprave výlučne iba v prípade, ak

by sťažovateľ nezabezpečoval predmetným nehnuteľnostiam v pamiatkovom území

základnú ochranu spočívajúcu jednak v zachovaní pamiatkových hodnôt v území, ich

dobrého technického, prevádzkového a estetického stavu, ako aj v zachovaní vhodného

spôsobu využitia stavieb a vhodného technického vybavenia pamiatkového územia, ale tiež

v splnení požiadaviek na primerané funkčné využitie územia, na zachovanie, údržbu

a regeneráciu historického pôdorysu a parcelácie, materiálovej a objektovej skladby,

výškového a priestorového usporiadania objektov, architektonického výrazu, prvkov

uličného interiéru a uličného parteru, historickej zelene, charakteristických pohľadov,

siluety a panorámy, archeologických nálezísk, prípadne ďalších kultúrnych a prírodných

hodnôt pamiatkového územia.

10. Sťažovateľ poukazoval aj na fakt, že je absolútne logické, že ak krajský

pamiatkový úrad v novembri 2014 v monitoringu UNESCO tvrdí, že hodnoty lokality sú

zachované a v diaľkových monitorovacích pohľadoch sa neprejavili výraznejšie zmeny,

potom ani úpravy vykonané sťažovateľom nemôžu byť posudzované raz ako úpravy

s negatívnym vplyvom na lokalitu, ale zároveň ako také, ktoré sú akceptovateľné.

Sťažovateľ tiež namietal zrejmú nepreskúmateľnosť rozhodnutí správnych orgánov,

v ktorých absentuje akékoľvek zdôvodnenie. Napriek tomu krajský súd na jednej strane

tvrdí, že v prípade námietky nepreskúmateľnosti rozhodnutia pamiatkového úradu ide len

o tzv. paušálnu námietku, pretože z rozhodnutí správnych orgánov vyplýva, na základe

akých skutočností bolo rozhodnuté, no na druhej strane krajský súd sám na konci odseku 80

rozsudku uvádza, že odôvodnenie rozhodnutia sa nejaví ako výstižné (zrozumiteľné).

Sťažovateľ je preto toho názoru, že rozhodnutie pamiatkového úradu je možné považovať

len za preskúmateľné alebo za nepreskúmateľné, no nie je možné prijať záver o jeho

čiastočnej nepreskúmateľnosti, resp. o tom, že hoci sa toto rozhodnutie nejaví ako výstižné

a zrozumiteľné, avšak zároveň je preskúmateľné.

11. Napriek všetkým námietkam sťažovateľa rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 28. marca 2019 bola kasačná sťažnosť podaná sťažovateľom zamietnutá.

Rozsudok najvyššieho súdu bol právnej zástupkyni sťažovateľa doručený 20. mája 2019.

12. Podľa názoru sťažovateľa sa správne orgány dopustili viacerých

hmotnoprávnych, ako aj procesnoprávnych pochybení, keď už v čase začatia konania ex

offo neboli naplnené podmienky konať v zmysle § 31 ods. 1 pamiatkového zákona. Krajský

pamiatkový úrad nepreukázal svoje zistenie, že sťažovateľ vykonanými úpravami porušil

povinnosti zabezpečenia základnej ochrany nehnuteľnostiam. Nezohľadnilo sa, že

nehnuteľnosti sťažovateľa nie sú národnou kultúrnou pamiatkou. Právne posúdenie

krajského súdu je nesprávne, lebo ustanovenie § 31 ods. 1 pamiatkového zákona oprávňuje

správny orgán začať konanie o náprave výlučne v prípade, ak sa zistí, že vlastník

nezabezpečuje základnú ochranu nehnuteľnosti v pamiatkovom území podľa § 29

pamiatkového zákona, čo však nebolo preukázané. V uvedených ustanoveniach sa nikde

nehovorí, že nemožno realizovať stavebné úpravy s cieľom zachovania užívateľného

využitia nehnuteľnosti a zabránenia jej znehodnocovaniu plynúcim časom, čo bolo dobrým

úmyslom sťažovateľa a čo vyplýva aj zo zákona. Preto pre postup krajského pamiatkového

úradu v zmysle ustanovenia § 31 ods. 1 pamiatkového zákona neboli splnené zákonné

podmienky. Konkrétne nebolo preukázané, že by sťažovateľ ako vlastník nezabezpečoval

základnú ochranu nehnuteľnosti v pamiatkovom území.

13. Iba konštatovanie, podľa ktorého „realizáciou došlo k narušeniu zachovaných

pamiatkových hodnôt Pamiatkovej rezervácie Banská Štiavnica“ bez náležitého vysvetlenia

konkrétnych aspektov narušenia týchto hodnôt sťažovateľom a ich odôvodnenia v logickej

súvislosti so zisteným skutkovým stavom, je nepostačujúce a neúčinné. Obsahová náplň

odôvodnenia rozhodnutia neplní potom základnú funkciu, ktorou je presvedčiť vlastníka

o správnosti postupu správneho orgánu. Takýmto konaním správny orgán porušuje

ustanovenie § 47 ods. 3 Správneho poriadku a jeho rozhodnutie je arbitrárne a zároveň

porušujúce právo na spravodlivý proces. V dôsledku toho je tiež sťažovateľovi odňatá

možnosť konať pred orgánom verejnej správy, pretože sa mu upiera možnosť náležitej

skutkovej a právnej argumentácie proti rozhodnutiu v rámci opravných prostriedkov.

14. Sťažovateľ poukazuje aj na nerovný prístup správnych orgánov pri posudzovaní

stavebných úprav vlastníkov iných nehnuteľností nachádzajúcich sa v Pamiatkovej

rezervácii Banská Štiavnica. Tu neobstojí argument, že povinnosťou správneho orgánu je

zohľadňovať individuálne architektonické prvky pri realizovaných stavebných úpravách

a každou vecou sa zaoberať individuálne so zameraním na odlišnosti v jednotlivých

veciach. Počas celého správneho konania, ale ani počas súdneho konania nebolo

zdôvodnené, akým konkrétnym spôsobom narušili sťažovateľom vykonané stavebné úpravy

zachované pamiatkové hodnoty Pamiatkovej rezervácie Banská Štiavnica, ale ani to, ako

pamiatkový úrad zdôvodňuje samotnú nevyhnutnosť vykonania nápravy nariadením

predmetných opatrení. Rovnako z rozhodnutia pamiatkového úradu vôbec nevyplýva, prečo

práve nariadené opatrenia sa považujú za dostatočné a primerané na nápravu údajne

narušených pamiatkových hodnôt, pričom posúdením zákonnosti nariadených opatrení sa

nezaoberal ani krajský súd.

15. Nezákonnosť postupu a rozhodnutí správnych orgánov a všeobecných súdov

preukazuje aj monitoring UNESCO, z ktorého jednoznačne vyplýva, že sťažovateľom

realizované stavebné úpravy žiadne pamiatkové hodnoty nenarušili. Krajský súd uvádza, že

„len zo všeobecných záverov uvedených v Monitoringu nemožno vyvodiť záver

o nesprávnom postupe žalovaného voči sťažovateľovi“. Podľa názoru sťažovateľa ide

o nesprávne a neúplné právne posúdenie obsahu tohto dôkazu zo strany krajského súdu.

Potvrdzuje to aj samotný krajský súd, keď v odseku 67 rozsudku uvádza, že „je potrebné

zohľadniť, v akom rozsahu, a za akým účelom bol predmetný Monitoring o zachovaní

pamiatkových hodnôt územia svetového kultúrneho dedičstva vypracovaný“. Tieto okolnosti

však krajský súd bližšie nepreskúmal, a preto nemohol rozhodnúť v neprospech sťažovateľa

a porušiť tým jeho právo na spravodlivý proces. Monitoring UNESCO je oficiálnym

dokumentom, nejde teda len o interný dokument bez záväznosti jeho obsahu. Jeho úlohou je

objektívne a reálne hodnotiť existujúci stav zachovania pamiatkových hodnôt konkrétneho

územia. Odôvodnenie rozsudku krajského súdu neplní základnú funkciu, ktorou je

presvedčiť vlastníka o správnosti postupu správneho orgánu. Opakované tvrdenia

o údajnom narušení zachovaných pamiatkových hodnôt bez bližšej špecifikácie

konkrétnych pamiatkových hodnôt a bez náležitej špecifikácie ich údajného narušenia

konkrétnym konaním nemožno považovať za vysporiadanie sa so všetkými rozhodujúcimi

skutočnosťami, ale ani za odôvodnenie myšlienkového postupu správneho orgánu

pri hodnotení dôkazov a za náležité zdôvodnenie prijatých právnych záverov.

16. Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Základné práva sťažovateľa vyplývajúce z čl. 2 ods. 2

a ods. 3, a ods. 2 a 3, a ods. 2 a č. 152 ods. 4

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Krajského pamiatkového úradu Banská Bystrica v konaní vedenom pod

sp. zn. KPUBB-2016/16386-14/8495/FAT,REJ, Pamiatkového úradu Slovenskej republiky,

v konaní vedenom pod sp. zn. PUSR-2016/8565-2/28352/26/KUB, Krajského súdu

v Banskej Bystrici, v konaní vedenom pod sp. zn. a Najvyššieho súdu SR

v konaní vedenom pod sp. zn. boli porušené a sú v rozpore s SR

a preto :

1. Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. zo dňa 28.03.2019 sa zrušuje

a vec mu je vrátená na ďalšie konanie a rozhodnutie.

2. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. zo dňa

05.10.2016 sa zrušuje.

3. Rozhodnutie Pamiatkového úradu Slovenskej republiky, sp. zn. PUSR-2016/8565-

2/28352/26/KUB zo dňa 18.04.2016 sa zrušuje.

4. Rozhodnutie Krajského pamiatkového úradu Banská Bystrica, sp. zn. KPUBB-

2016/16386-14/8495/FAT,RE zo dňa 05.02.2016 sa zrušuje.“

17. Napokon sťažovateľ žiada, aby v súlade s ustanovením § 52 ods. 2 starého

ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení, ktorým by boli

odložené právne účinky rozhodnutí krajského pamiatkového úradu a pamiatkového úradu,

ako aj rozsudkov krajského súdu a najvyššieho súdu.

II.

18. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

19. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.

20. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

21. Ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poznamenať, že sťažovateľ

podanie ústavnej sťažnosti opiera o ustanovenia starého , hoci tento

bol s účinnosťou od 1. marca 2019 nahradený . Keďže ústavná

sťažnosť bola podaná už v čase účinnosti , jej posudzovanie sa

preto musí uskutočniť podľa súčasnej, teraz účinnej právnej úpravy.

22. Na rozhodnutie o tých častiach ústavnej sťažnosti, ktoré pre porušenie čl. 2 ods. 2

a 3, , ods. 2 a 3, a 2 a , ako aj

ods. 1 a čl. 13 dohovoru smerujú proti postupu krajského pamiatkového úradu v konaní

vedenom pod sp. zn. KPUBB-2016/16386-14/8495/FAT, REJ a jeho rozhodnutiu

z 5. februára 2016, postupu pamiatkového úradu v konaní vedenom pod sp. zn. PUSR-

2016/8565-2/28352/26/KUB a jeho rozhodnutiu z 18. apríla 2016 a postupu krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudku z 5. októbra 2016, nie je daná

právomoc ústavného súdu.

23. Podľa ak o ochrane zákonných práv

a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný

súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie.

24. Proti rozhodnutiu krajského pamiatkového úradu sp. zn. KPUBB-2016/16386-

14/8495/FAT, REJ z 5. februára 2016 bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný

prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa podľa

a dohovoru mal pamiatkový úrad ako odvolacia inštancia, pričom odvolacie

rozhodnutie pamiatkového úradu sp. zn. PUSR-2016/8565-2/28352/26/KUB z 18. apríla

2016 bolo preskúmateľné na základe žaloby všeobecným súdom v rámci správneho

súdnictva. Napokon proti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 5. októbra 2016

bola prípustná kasačná sťažnosť ako opravný prostriedok, v dôsledku čoho právomoc

poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa mal najvyšší súd v rámci kasačného

konania. Všetky uvedené okolnosti vylučujú právomoc ústavného súdu v označenom

rozsahu. Treba tiež poznamenať, že sťažovateľ možnosť podať odvolanie proti rozhodnutiu

krajského pamiatkového úradu, možnosť podať žalobu proti rozhodnutiu pamiatkového

úradu a napokon možnosť podať kasačnú sťažnosť proti rozsudku krajského súdu aj využil.

25. Odlišná je situácia vo vzťahu k tej časti ústavnej sťažnosti, ktorá pre porušenie

a 3, , ods. 2 a 3, a 2 a , ako

aj čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru smeruje proti postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudku z 28. marca 2019. Táto časť sťažnosti nemá všetky

náležitosti ustanovené zákonom.

26. Podľa sťažovateľ k ústavnej sťažnosti musí

pripojiť aj kópiu právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu, ktorým

malo dôjsť k porušeniu jeho základných práv a slobôd.

27. Podľa ak má návrh na začatie konania

uvedený v § 42 ods. 2 písm. f), g), i) až l), n), q), r) a w) odstrániteľné nedostatky, môže

ústavný súd vyzvať navrhovateľa, aby v určenej lehote tieto nedostatky odstránil.

Ak účastník konania v určenej lehote nedostatky neodstráni, ústavný súd návrh na začatie

konania odmietne. Na nedostatky návrhu na začatie konania uvedeného v § 42 ods. 2

písm. a) až e), h), m), o), p) a s) až v) ústavný súd navrhovateľa neupozorňuje.

28. Hoci podaná ústavná sťažnosť smeruje proti dvom rozhodnutiam správnych

orgánov a dvom rozsudkom správnych súdov, sťažovateľ v priamom rozpore s ustanovením

k ústavnej sťažnosti nepripojil ani jedno z uvedených

ním napádaných rozhodnutí (resp. rozsudkov), pričom tak urobil bez akéhokoľvek

vysvetlenia (netvrdil napríklad, že mu tieto rozhodnutia neboli riadne doručené, prípadne že

nimi nedisponuje z iných, od neho nezávislých, dôvodov atď.). K ústavnej sťažnosti pripojil

len plnú moc pre právnu zástupkyňu a monitoring UNESCO z novembra 2014. Ako dôkazy

označil spisy krajského pamiatkového úradu, pamiatkového úradu, krajského súdu

a najvyššieho súdu. V podstate teda požadoval, aby si ústavný súd tieto spisy správnych

orgánov a všeobecných súdov sám zadovážil a pripojil. Napokon treba zo skutkového

hľadiska uviesť, že z obsahu ústavnej sťažnosti vôbec (ani len v hrubých rysoch) nevyplýva

argumentácia uznesenia najvyššieho súdu, ktorou kasačnú sťažnosť podanú sťažovateľom

zamietol.

29. Z § 56 ods. 3 v spojení s ustanovením § 42 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom

súde vyplýva, že v prípade odstrániteľných nedostatkov ústavnej sťažnosti môže (teda

nemusí) ústavný súd vyzvať navrhovateľa (v danom prípade sťažovateľa), aby v určenej

lehote tieto nedostatky odstránil. Inými slovami, za daného stavu bolo na zvážení ústavného

súdu, či na doplnenie odstrániteľnej chýbajúcej zákonnej náležitosti (minimálne rozsudku

najvyššieho súdu, keďže vo vzťahu k nemu by bola v zásade daná právomoc ústavného

súdu) sťažovateľa vyzve.

30. Pri skúmaní rozsahu práva uváženia ústavného súdu podľa § 56 ods. 3 zákona

o ústavnom súde (teda či sťažovateľa vyzve alebo nevyzve, aby v určenej lehote nedostatok

ústavnej sťažnosti odstránil) treba zásadne zdôrazniť, že nejde o voľnú úvahu, ktorá by

vlastne znamenala svojvôľu pri posudzovaní takejto otázky. Rozhodovanie v týchto

súvislostiach sa musí riadiť určitými zásadami tak, aby bolo dostatočne predvídateľné

a transparentné.

31. Podľa názoru ústavného súdu treba vychádzať zo skutočnosti, že v konaní

o sťažnosti fyzickej alebo právnickej osoby podľa sťažovateľ musí byť

v celom konaní zastúpený advokátom ( ). Advokáta ako

osobu práva znalú a oprávnenú na zastupovanie v súdnych konaniach treba nepochybne

považovať za osobu odborne kvalifikovanú, od ktorej sa dá právom očakávať, inter alia,

dostatočná znalosť procesnoprávnych predpisov, ktorými sa riadi konanie, v ktorom klienta

právne zastupuje. Vychádzajúc z tejto premisy, možno dôjsť k záveru, že k postupu podľa

by malo zo strany ústavného súdu dochádzať skôr len

výnimočne, keď to odôvodňujú konkrétne okolnosti daného prípadu. Inými slovami, výklad

tohto ustanovenia má byť v zásade reštriktívny. Je zrejmé už na prvý pohľad, že

v prípadoch, keď sťažovateľ (v rozpore s ustanovením )

podá ústavnú sťažnosť bez toho, aby k nej pripojil splnomocnenie pre advokáta

a s prípadnými ďalšími chýbajúcimi náležitosťami, je postup ústavného súdu v zmysle § 56

ods. 3 aj v rámci jeho reštriktívneho výkladu v zásade a spravidla

na mieste.

32. V danom prípade je sťažovateľ zastúpený advokátkou ako kvalifikovanou

právnou zástupkyňou, no napriek tomu zákonná náležitosť ústavnej sťažnosti vyplývajúca

z absentuje. Z podanej ústavnej sťažnosti nevyplýva

vôbec nijaké vysvetlenie, prečo sa tak stalo. Takúto situáciu nemožno pri spomínanom

reštriktívnom výklade ustanovenia považovať za takú

výnimočnú či osobitú, ktorá by odôvodňovala, aby ústavný súd postupom podľa § 56 ods. 3

vyzval sťažovateľa na odstránenie nedostatku podania.

33. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol, nie je už potrebné osobitne sa

zaoberať žiadosťou sťažovateľa o vydanie dočasného opatrenia podľa § 52 ods. 2 starého

, ktorým by boli odložené právne účinky rozhodnutí krajského

pamiatkového úradu a pamiatkového úradu, ako aj rozsudkov krajského súdu a najvyššieho

súdu. Ústavný súd však napriek tomu poznamenáva, že z obsahového hľadiska ide

v skutočnosti o žiadosť sťažovateľa o odklad vykonateľnosti rozhodnutí správnych orgánov

a rozsudkov všeobecných súdov podľa .

34. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. septembra 2019