Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 127/2020
PDF · 227.09 KB
No categories available
IV. ÚS 127/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava
Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
,
, zastúpeného advokátkou JUDr. Katarínou Dušákovou,
Považská 26, Košice, ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2
a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracoviska
Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tp 26/2019, ako aj postupom a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tost 1/2020 z 21. januára 2020, a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
3. marca 2020 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Katarínou Dušákovou, ktorou
namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Špecializovaného trestného súdu
Pezinok, pracoviska Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 4 Tp 26/2019, ako aj postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Tost 1/2020 z 21. januára 2020 (ďalej len
„napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je väzobne trestne
stíhaný pre prečin neoprávneného podnikania podľa § 251 ods. 1, 2 písm. a) zákona
č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“)
s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona a zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, 3
písm. a) Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 14 Trestného zákona.
3. Sťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením Okresného súdu Košice-okolie
sp. zn. 2 Tp 72/2019 z 19. júla 2019 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 6 Tpo 33/2019 zo 7. augusta 2019 a následne bolo o osobnej slobode sťažovateľa
právoplatne rozhodované uznesením sudcu pre prípravné konanie špecializovaného súdu
sp. zn. 4 Tp 26/2019 zo 6. decembra 2019 v spojení s uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 4 Tost 44/2019 zo 16. decembra 2019, ktorým bola žiadosť obvineného
o prepustenie z väzby na slobodu zamietnutá. Sudca pre prípravné konanie špecializovaného
súdu uznesením sp. zn. 4 Tp 26/2019 zo 14. januára 2020 predĺžil väzbu sťažovateľa
do 14. mája 2020. Proti tomuto rozhodnutiu podali sťažnosti sťažovateľ aj prokurátor.
O týchto sťažnostiach rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že ich zamietol.
4. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti poukázal na prieťahy, ktorých sa
pri vyšetrovaní predmetnej trestnej veci dopúšťajú orgány činné v trestnom konaní, čo je
v rozpore s potrebou prednostného a urýchleného vybavovania veci väzobnej povahy. Podľa
sťažovateľa sa vo väzobných rozhodnutiach všeobecných súdov nenachádza zákonné
zdôvodnenie kolúznej a preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) zákona
č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“) v čase rozhodovania súdov o predĺžení jeho väzby. Sťažovateľ spochybňuje
a namieta aj samotnú existenciu väzobných dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c)
Trestného poriadku. Všeobecné súdy podľa sťažovateľa ignorovali princípy a zásady
vzťahujúce sa na primeranosť väzby, ktorá trvá po dlhší čas, ktorými sa pri svojom
rozhodovaní riadi ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva.
5. Vzhľadom na už uvedené sťažovateľ namieta, že postupom špecializovaného súdu
a postupom a napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo porušené jeho základné právo
na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a tiež boli porušené jeho práva podľa čl. 5
ods. 3 a 4 dohovoru.
6. Sťažovateľ preto navrhuje, aby ústavný súd po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie
konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Postupom Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica,
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tp 24/2019, došlo k porušenie základného práva
obvineného na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a tiež
porušeniu základného práva obvineného na slobodu a osobnú bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3
a 4 dohovoru.
2. Postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
21. januára 2020, č. k. 3 Tost 1/2020, bolo porušené základné právo obvineného na osobnú
slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu a osobnú
bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru.
3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21.januára 2020,
č. k. 3 Tost 1/2020, zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.“
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127
ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.
10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
11. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.
12. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
13.1 Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len
pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
13.2 Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas
ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
14.1 Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený
slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď
predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej
právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania.
Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
14.2 Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo
iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
15. Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len
vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté
trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento
skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva
dôvodná obava, že
a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä
ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký
trest,
b) bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť
objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo
c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo
vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.
16. Podľa § 76 ods. 3 Trestného poriadku súd alebo sudca pre prípravné konanie
rozhodne o väzbe alebo o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby v prípravnom
konaní tak, aby v prípade podania sťažnosti proti rozhodnutiu mohol byť spis predložený
nadriadenému súdu najneskôr päť pracovných dní pred uplynutím lehoty, ktorá by bola
lehotou väzby v prípravnom konaní alebo pred uplynutím lehoty väzby v prípravnom
konaní; nadriadený súd rozhodne do uplynutia lehoty, ktorá by bola lehotou väzby
v prípravnom konaní, alebo lehoty, ktorá sa má predĺžiť, inak predseda senátu nadriadeného
súdu prepustí obvineného z väzby na slobodu písomným príkazom, ktorý musí byť
primerane odôvodnený. Predĺžiť lehotu väzby možno len vtedy, ak návrh podľa odseku 2
bol podaný včas a ak nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov
trestné stíhanie skončiť a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo
podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania. Predĺženie lehoty väzby môže trvať
až sedem mesiacov, lehota väzby v prípravnom konaní však nesmie presiahnuť dĺžku
podľa odseku 7. Pri späťvzatí návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby sa postupuje
primerane podľa § 72 ods. 3.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
17. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti napáda postup špecializovaného súdu,
ktorý rozhodoval o predĺžení jeho väzby v prípravnom konaní na prvom stupni, a taktiež
postup a rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorý rozhodol o opravnom prostriedku
(sťažovateľa aj prokurátora, pozn.) proti rozhodnutiu špecializovaného súdu.
18. Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný súd zisťuje,
či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie.
III.A K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv napadnutým
postupom špecializovaného súdu
19. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd a právomoc všeobecných súdov
je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)
a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.
20. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza
zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť,
a preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci
na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07, I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,
21. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne
zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo
medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde (m. m. III. ÚS 149/04,
22. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že napadnutý postup
špecializovaného súdu bol predmetom súdneho prieskumu realizovaného najvyšším súdom
na základe sťažovateľom podanej sťažnosti. Konanie o tejto sťažnosti bolo skončené
napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Pre rozhodnutie ústavného súdu v časti
namietaného porušenia označených práv napadnutým postupom špecializovaného súdu je
teda podstatné, že existoval „iný súd“, na ktorý poukazuje čl. 127 ods. 1 ústavy. To vylučuje
právomoc ústavného súdu na prieskum ústavnou sťažnosťou prezentovaného porušenia
označených práv zaručených ústavou a dohovorom napadnutým postupom špecializovaného
súdu. Na prerokovanie tejto časti ústavnej sťažnosti nemá ústavný súd danú právomoc,
preto ju bolo potrebné v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu
[§ 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde].
III.B K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv napadnutým
postupom a uznesením najvyššieho súdu
23. K dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku najvyšší súd
v napadnutom uznesení poukázal na logicky správne a zákonné závery špecializovaného
súdu, s ktorými sa stotožnil, a nad rámec tohto odkazu uviedol: „... konkrétna obava
z kolúzneho konania obvineného plynie z toho, že na podnet manželky obvineného
odniesol z bytu v taške a v kufríku veci dôležité pre trestné konanie, čo zakladá
nepochybnú obavu o tom, že takto došlo k odneseniu vecí dôležitých pre trestné konanie
v úmysle mariť objasňovanie skutočností významných pre trestné konanie. Nemožno potom
hovoriť len o akejsi neurčitej hrozbe kolúzneho konania, nakoľko ku konkrétnemu
a dokonanému konaniu majúcemu priam typické znaky marenia riadnej realizácie
vyšetrovacích úkonov a zisteniu skutočného stavu už preukázateľne zo strany obvineného
došlo. Nie je takisto možné opomenúť aj charakter údajne páchanej trestnej činnosti, ako aj
časové rozpätie, v rámci ktorého malo údajne dochádzať k jej páchaniu obvineným.“
24. K dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku najvyšší súd
v napadnutom uznesení doplnil: „... opodstatnenosť jeho trvania (predmetného väzobného
dôvodu, pozn.) vo vzťahu k obvinenému znovu vyplýva predovšetkým zo samotného
charakteru trestnej činnosti (dlhodobosť, prepracovanosť, sofistikovanosť), ako aj ostatné
relevantné skutkové okolnosti. Tieto spočívajú prioritne v dĺžke času a spôsobe, ktorým mal
trestnú činnosť páchať. Súhrnne potom odôvodňujú obavu, že v prípade prepustenia
na slobodu by v pácham trestnej činnosti pokračoval. Ako už sťažnostný súd zdôraznil
vyššie, ani vo vzťahu k dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku
nepredpokladá istotu následku uvedeného v konkrétnom znení citovaného ustanovenia,
ale dôvodnú obavu, že tento nastane v prípade prepustenia obvineného z väzby na slobodu.
Najvyšší súd potom ani v tejto súvislosti nedospel k inému záveru, než sudca pre prípravné
konanie. Možno len zdôrazniť, že vzhľadom na charakter trestnej činnosti a spôsob jej
páchania je zrejmé, že obvinený by mohol v nej pokračovať, pričom je bez relevancie,
či obvinený pôsobí v rámci dotknutej obchodnej spoločnosti, nakoľko v poslednom období
bola trestná činnosť páchaná tak prostredníctvom nej, pričom v predchádzajúcom období
trestná činnosť bola páchaná mimo označenej právnickej osoby. Podstatné potom je,
či obava z možného pokračovania v trestnej činnosti pretrváva naďalej, v súvislosti s čím
najvyšší súd dospel k nespornému záveru, že dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku je aj naďalej daný.“
25. Najvyšší súd sa stotožnil so sudcom pre prípravné konanie, ktorý skonštatoval
splnenie formálnych, ako aj materiálnych podmienok väzby, t. j. existuje podozrenie,
že skutky, pre ktoré je sťažovateľ trestne stíhaný, sa stali, a zároveň existujú rozumne
ustálené dôvody na podozrenie, že ich spáchal on. Pretože v sťažnostnom konaní platí
predpoklad, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa
tvoria jednotu, najvyšší súd v napadnutom uznesení odkázal na odôvodnenie
prvostupňového rozhodnutia špecializovaného súdu.
26. Pri posúdení otázky, či trestné stíhanie pre obťažnosť veci nebolo možné skončiť,
najvyšší súd k predĺženiu základnej sedemmesačnej lehoty väzby vo vzťahu k osobe
obvinenej za zločin uviedol: „potreba vykonania ďalších výsluchov svedkov a vypracovania
znaleckých posudkov a zabezpečenia iných dôkazov, z ktorých podstatná časť mohla byť
s poukazom na skoršiu vedomosť OČTK o tejto potrebe vykonaná a identifikovaná
už podstatne skôr, má síce nepochybný význam pre riadne a úplné zistenie skutkového
stavu, avšak pokiaľ v rámci predĺženej lehoty väzby OČTK napriek už viacnásobným
upozorneniam zo strany konajúcich a rozhodujúcich súdov neupravia tomu zodpovedajúcim
spôsobom promptnosť svojho postupu pri zabezpečovaní dôkazov za účelom riadneho
zistenia skutkového stavu v trestnej veci väzobné stíhanej obvinenej osoby, bude namieste
preferovať ochranu osobnej slobody trestne stíhanej a doteraz neodsúdenej osoby
nad záujmom štátu na ničím nerušenom priebehu trestného stíhania.
Predostieraný plán vyšetrovacích úkonov v spojení s doposiaľ ustálenou podobou
skutkového stavu je však čo do rozsahu pomerne náročného charakteru. Navyše ide
o relatívne dlhodobo páchanú trestnú činnosť. Preto s poukazom na rozsah dokazovania
predostretý prokurátorom v návrhu na predĺženie lehoty väzby a jeho skutočný výkon,
ako aj určité oneskorenosti v takto formulovanom postupe, ktoré správne zvýraznil už sudca
pre prípravné konanie považuje najvyšší súd predĺženie tejto lehoty do 14. mája 2020,
teda o tri mesiace za primeranú dobu na realizáciu tam uvedených (ale prípadne aj
ďalších) procesných úkonov. O to viac, keď dôvodnosť trestného stíhania obvineného spolu
s trvaním dôvodov väzby nespochybňuje ani sťažnostný súd. Čo sa potom postupu OČTK a
ich rýchlosti a promptnosti týka, v tejto súvislosti spozornel aj sťažnostný súd, ktorý si v
tomto smere osvojil mierne kritické konštatovania sudcu pre prípravné konanie. Napriek
tomu možno uzavrieť, že napriek určitým výhradám v rámci trestného konania doposiaľ
nemožno konštatovať závažné prieťahy v konaní. Záverom však sťažnostný súd zvýrazňuje
potrebu urýchlenia krokov v kontexte už skôr uvedeného, pričom pre tento účel je potom
plne postačujúce časové obdobie trojmesačného predĺženia lehoty väzby.“
27. Z už uvedených citácií (body 23 a 24) je zrejmé, že najvyšší súd v napadnutom
uznesení okrem toho, že sa stotožnil s hodnoteniami sudcu pre prípravné konanie, poskytol
aj vlastné závery, pre ktoré dôvody väzby trvajú. Ústavný súd preto nemohol prisvedčiť
tvrdeniam sťažovateľa v jeho ústavnej sťažnosti, že v napadnutom uznesení absentuje
zdôvodnenie ďalšieho trvania kolúznej a preventívnej väzby.
28. Je pravdou, že pri hodnotení procesného postupu orgánov činných v trestnom
konaní vo vzťahu k potrebe predĺženia väzby bol už sudca pre prípravné konanie veľmi
kritický a túto jeho nespokojnosť tlmočil vo vzťahu k orgánom činným v trestnom konaní aj
najvyšší súd. Taktiež ale neobstojí tvrdenie sťažovateľa v jeho ústavnej sťažnosti,
že rozhodnutia súdov sú z tohto dôvodu vnútorne rozporné, a ani to, že kritické hodnotenie
súdov neznamená kontinuálnu nečinnosť orgánov činných v trestnom konaní,
ako naznačoval sťažovateľ. Špecializovaný súd aj najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach
logicky zdôraznili potrebu dokončenia znaleckého dokazovania, a hlavne preto bolo
čiastočne vyhovené návrhu prokurátora na predĺženie väzby sťažovateľa. Najvyšší súd,
ako aj špecializovaný súd správne prihliadli na to, že vykonanie niektorých vyšetrovacích
úkonov (konkrétne znalecké dokazovanie, právna pomoc z cudziny) nemožno hodnotiť
izolovane, ale ich realizácia trvá určitý čas a nejaký čas je potrebný aj na interpretovanie
záverov z nich vyplývajúcich. Ústavný súd podotýka, že prokurátor v predmetnom trestnom
konaní žiadal predĺžiť väzbu sťažovateľa do 11. septembra 2020, no súdy predĺžili väzbu
iba do 14. mája 2020. Kritické závery súdov vo vzťahu k vykonávaniu procesných úkonov
orgánmi činnými v trestnom konaní smerovali práve k odôvodneniu nepredĺženia lehoty
väzby podľa návrhu prokurátora. Ústavný súd teda konštatuje, že aj závery najvyššieho
súdu vo vzťahu k predĺženiu väzby sťažovateľa a posúdeniu zákonných podmienok na
takéto predĺženie väzby boli v napadnutom uznesení dostatočne zdôvodnené.
29. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť
ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
30. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu v spojení s odôvodnením prvostupňového
uznesenia špecializovaného súdu a aj samotný postup najvyššieho súdu, ktorý predchádzal
vydaniu napadnutého uznesenia, sú podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľné
a udržateľné. Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením čl. 17
ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru a napadnutým postupom a uznesením
najvyššieho súdu, ktorá by mala za následok porušenie v nich obsiahnutých základných
práv, resp. práv sťažovateľa. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť
sťažovateľa v rámci predbežného prerokovania v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2
písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
31. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími
návrhmi formulovanými sťažovateľom v petite ústavnej sťažnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. apríla 2020
Miroslav DURIŠ predseda senátu