Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 127/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava

Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

,

, zastúpeného advokátkou JUDr. Katarínou Dušákovou,

Považská 26, Košice, ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2

a 5 a práv podľa a 4 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracoviska

Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. , ako aj postupom a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 21. januára 2020, a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

3. marca 2020 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Katarínou Dušákovou, ktorou

namietal porušenie svojich základných práv podľa a 5 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Špecializovaného trestného súdu

Pezinok, pracoviska Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. , ako aj postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 21. januára 2020 (ďalej len

„napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je väzobne trestne

stíhaný pre prečin neoprávneného podnikania podľa § 251 ods. 1, 2 písm. a) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

s poukazom na a zločin podvodu podľa ,

písm. a) v štádiu pokusu podľa .

3. Sťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením Okresného súdu Košice-okolie

sp. zn. z 19. júla 2019 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. zo 7. augusta 2019 a následne bolo o osobnej slobode sťažovateľa

právoplatne rozhodované uznesením sudcu pre prípravné konanie špecializovaného súdu

sp. zn. zo 6. decembra 2019 v spojení s uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. zo 16. decembra 2019, ktorým bola žiadosť obvineného

o prepustenie z väzby na slobodu zamietnutá. Sudca pre prípravné konanie špecializovaného

súdu uznesením sp. zn. zo 14. januára 2020 predĺžil väzbu sťažovateľa

do 14. mája 2020. Proti tomuto rozhodnutiu podali sťažnosti sťažovateľ aj prokurátor.

O týchto sťažnostiach rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že ich zamietol.

4. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti poukázal na prieťahy, ktorých sa

pri vyšetrovaní predmetnej trestnej veci dopúšťajú orgány činné v trestnom konaní, čo je

v rozpore s potrebou prednostného a urýchleného vybavovania veci väzobnej povahy. Podľa

sťažovateľa sa vo väzobných rozhodnutiach všeobecných súdov nenachádza zákonné

zdôvodnenie kolúznej a preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“) v čase rozhodovania súdov o predĺžení jeho väzby. Sťažovateľ spochybňuje

a namieta aj samotnú existenciu väzobných dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c)

. Všeobecné súdy podľa sťažovateľa ignorovali princípy a zásady

vzťahujúce sa na primeranosť väzby, ktorá trvá po dlhší čas, ktorými sa pri svojom

rozhodovaní riadi ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva.

5. Vzhľadom na už uvedené sťažovateľ namieta, že postupom špecializovaného súdu

a postupom a napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo porušené jeho základné právo

na osobnú slobodu podľa a 5 a tiež boli porušené jeho práva podľa

ods. 3 a 4 dohovoru.

6. Sťažovateľ preto navrhuje, aby ústavný súd po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie

konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Postupom Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica,

v konaní vedenom pod sp. zn. , došlo k porušenie základného práva

obvineného na osobnú slobodu podľa a 5 a tiež

porušeniu základného práva obvineného na slobodu a osobnú bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3

a 4 dohovoru.

2. Postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

21. januára 2020, č. k. , bolo porušené základné právo obvineného na osobnú

slobodu podľa a 5 a práva na slobodu a osobnú

bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru.

3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21.januára 2020,

č. k. , zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.“

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

7. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa

v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

10. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

11. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.

12. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

13.1 Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

13.2 Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas

ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

14.1 Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený

slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď

predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej

právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania.

Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

14.2 Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo

iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

15. Podľa obvinený môže byť vzatý do väzby len

vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté

trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento

skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva

dôvodná obava, že

a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä

ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký

trest,

b) bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť

objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo

c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo

vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

16. Podľa súd alebo sudca pre prípravné konanie

rozhodne o väzbe alebo o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby v prípravnom

konaní tak, aby v prípade podania sťažnosti proti rozhodnutiu mohol byť spis predložený

nadriadenému súdu najneskôr päť pracovných dní pred uplynutím lehoty, ktorá by bola

lehotou väzby v prípravnom konaní alebo pred uplynutím lehoty väzby v prípravnom

konaní; nadriadený súd rozhodne do uplynutia lehoty, ktorá by bola lehotou väzby

v prípravnom konaní, alebo lehoty, ktorá sa má predĺžiť, inak predseda senátu nadriadeného

súdu prepustí obvineného z väzby na slobodu písomným príkazom, ktorý musí byť

primerane odôvodnený. Predĺžiť lehotu väzby možno len vtedy, ak návrh podľa odseku 2

bol podaný včas a ak nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov

trestné stíhanie skončiť a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo

podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania. Predĺženie lehoty väzby môže trvať

až sedem mesiacov, lehota väzby v prípravnom konaní však nesmie presiahnuť dĺžku

podľa odseku 7. Pri späťvzatí návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby sa postupuje

primerane podľa § 72 ods. 3.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

17. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti napáda postup špecializovaného súdu,

ktorý rozhodoval o predĺžení jeho väzby v prípravnom konaní na prvom stupni, a taktiež

postup a rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorý rozhodol o opravnom prostriedku

(sťažovateľa aj prokurátora, pozn.) proti rozhodnutiu špecializovaného súdu.

18. Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný súd zisťuje,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie.

III.A K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv napadnutým

postupom špecializovaného súdu

19. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd a právomoc všeobecných súdov

je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)

a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.

20. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť,

a preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

na jej prerokovanie (m. m. , , , ,

, ).

21. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa , sú primárne

zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo

medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (m. m. ,

).

22. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že napadnutý postup

špecializovaného súdu bol predmetom súdneho prieskumu realizovaného najvyšším súdom

na základe sťažovateľom podanej sťažnosti. Konanie o tejto sťažnosti bolo skončené

napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Pre rozhodnutie ústavného súdu v časti

namietaného porušenia označených práv napadnutým postupom špecializovaného súdu je

teda podstatné, že existoval „iný súd“, na ktorý poukazuje . To vylučuje

právomoc ústavného súdu na prieskum ústavnou sťažnosťou prezentovaného porušenia

označených práv zaručených a dohovorom napadnutým postupom špecializovaného

súdu. Na prerokovanie tejto časti ústavnej sťažnosti nemá ústavný súd danú právomoc,

preto ju bolo potrebné v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu

[ ].

III.B K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv napadnutým

postupom a uznesením najvyššieho súdu

23. K dôvodu väzby podľa najvyšší súd

v napadnutom uznesení poukázal na logicky správne a zákonné závery špecializovaného

súdu, s ktorými sa stotožnil, a nad rámec tohto odkazu uviedol: „... konkrétna obava

z kolúzneho konania obvineného plynie z toho, že na podnet manželky obvineného

odniesol z bytu v taške a v kufríku veci dôležité pre trestné konanie, čo zakladá

nepochybnú obavu o tom, že takto došlo k odneseniu vecí dôležitých pre trestné konanie

v úmysle mariť objasňovanie skutočností významných pre trestné konanie. Nemožno potom

hovoriť len o akejsi neurčitej hrozbe kolúzneho konania, nakoľko ku konkrétnemu

a dokonanému konaniu majúcemu priam typické znaky marenia riadnej realizácie

vyšetrovacích úkonov a zisteniu skutočného stavu už preukázateľne zo strany obvineného

došlo. Nie je takisto možné opomenúť aj charakter údajne páchanej trestnej činnosti, ako aj

časové rozpätie, v rámci ktorého malo údajne dochádzať k jej páchaniu obvineným.“

24. K dôvodu väzby podľa najvyšší súd

v napadnutom uznesení doplnil: „... opodstatnenosť jeho trvania (predmetného väzobného

dôvodu, pozn.) vo vzťahu k obvinenému znovu vyplýva predovšetkým zo samotného

charakteru trestnej činnosti (dlhodobosť, prepracovanosť, sofistikovanosť), ako aj ostatné

relevantné skutkové okolnosti. Tieto spočívajú prioritne v dĺžke času a spôsobe, ktorým mal

trestnú činnosť páchať. Súhrnne potom odôvodňujú obavu, že v prípade prepustenia

na slobodu by v pácham trestnej činnosti pokračoval. Ako už sťažnostný súd zdôraznil

vyššie, ani vo vzťahu k dôvodu väzby podľa

nepredpokladá istotu následku uvedeného v konkrétnom znení citovaného ustanovenia,

ale dôvodnú obavu, že tento nastane v prípade prepustenia obvineného z väzby na slobodu.

Najvyšší súd potom ani v tejto súvislosti nedospel k inému záveru, než sudca pre prípravné

konanie. Možno len zdôrazniť, že vzhľadom na charakter trestnej činnosti a spôsob jej

páchania je zrejmé, že obvinený by mohol v nej pokračovať, pričom je bez relevancie,

či obvinený pôsobí v rámci dotknutej obchodnej spoločnosti, nakoľko v poslednom období

bola trestná činnosť páchaná tak prostredníctvom nej, pričom v predchádzajúcom období

trestná činnosť bola páchaná mimo označenej právnickej osoby. Podstatné potom je,

či obava z možného pokračovania v trestnej činnosti pretrváva naďalej, v súvislosti s čím

najvyšší súd dospel k nespornému záveru, že dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c)

je aj naďalej daný.“

25. Najvyšší súd sa stotožnil so sudcom pre prípravné konanie, ktorý skonštatoval

splnenie formálnych, ako aj materiálnych podmienok väzby, t. j. existuje podozrenie,

že skutky, pre ktoré je sťažovateľ trestne stíhaný, sa stali, a zároveň existujú rozumne

ustálené dôvody na podozrenie, že ich spáchal on. Pretože v sťažnostnom konaní platí

predpoklad, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa

tvoria jednotu, najvyšší súd v napadnutom uznesení odkázal na odôvodnenie

prvostupňového rozhodnutia špecializovaného súdu.

26. Pri posúdení otázky, či trestné stíhanie pre obťažnosť veci nebolo možné skončiť,

najvyšší súd k predĺženiu základnej sedemmesačnej lehoty väzby vo vzťahu k osobe

obvinenej za zločin uviedol: „potreba vykonania ďalších výsluchov svedkov a vypracovania

znaleckých posudkov a zabezpečenia iných dôkazov, z ktorých podstatná časť mohla byť

s poukazom na skoršiu vedomosť OČTK o tejto potrebe vykonaná a identifikovaná

už podstatne skôr, má síce nepochybný význam pre riadne a úplné zistenie skutkového

stavu, avšak pokiaľ v rámci predĺženej lehoty väzby OČTK napriek už viacnásobným

upozorneniam zo strany konajúcich a rozhodujúcich súdov neupravia tomu zodpovedajúcim

spôsobom promptnosť svojho postupu pri zabezpečovaní dôkazov za účelom riadneho

zistenia skutkového stavu v trestnej veci väzobné stíhanej obvinenej osoby, bude namieste

preferovať ochranu osobnej slobody trestne stíhanej a doteraz neodsúdenej osoby

nad záujmom štátu na ničím nerušenom priebehu trestného stíhania.

Predostieraný plán vyšetrovacích úkonov v spojení s doposiaľ ustálenou podobou

skutkového stavu je však čo do rozsahu pomerne náročného charakteru. Navyše ide

o relatívne dlhodobo páchanú trestnú činnosť. Preto s poukazom na rozsah dokazovania

predostretý prokurátorom v návrhu na predĺženie lehoty väzby a jeho skutočný výkon,

ako aj určité oneskorenosti v takto formulovanom postupe, ktoré správne zvýraznil už sudca

pre prípravné konanie považuje najvyšší súd predĺženie tejto lehoty do 14. mája 2020,

teda o tri mesiace za primeranú dobu na realizáciu tam uvedených (ale prípadne aj

ďalších) procesných úkonov. O to viac, keď dôvodnosť trestného stíhania obvineného spolu

s trvaním dôvodov väzby nespochybňuje ani sťažnostný súd. Čo sa potom postupu OČTK a

ich rýchlosti a promptnosti týka, v tejto súvislosti spozornel aj sťažnostný súd, ktorý si v

tomto smere osvojil mierne kritické konštatovania sudcu pre prípravné konanie. Napriek

tomu možno uzavrieť, že napriek určitým výhradám v rámci trestného konania doposiaľ

nemožno konštatovať závažné prieťahy v konaní. Záverom však sťažnostný súd zvýrazňuje

potrebu urýchlenia krokov v kontexte už skôr uvedeného, pričom pre tento účel je potom

plne postačujúce časové obdobie trojmesačného predĺženia lehoty väzby.“

27. Z už uvedených citácií (body 23 a 24) je zrejmé, že najvyšší súd v napadnutom

uznesení okrem toho, že sa stotožnil s hodnoteniami sudcu pre prípravné konanie, poskytol

aj vlastné závery, pre ktoré dôvody väzby trvajú. Ústavný súd preto nemohol prisvedčiť

tvrdeniam sťažovateľa v jeho ústavnej sťažnosti, že v napadnutom uznesení absentuje

zdôvodnenie ďalšieho trvania kolúznej a preventívnej väzby.

28. Je pravdou, že pri hodnotení procesného postupu orgánov činných v trestnom

konaní vo vzťahu k potrebe predĺženia väzby bol už sudca pre prípravné konanie veľmi

kritický a túto jeho nespokojnosť tlmočil vo vzťahu k orgánom činným v trestnom konaní aj

najvyšší súd. Taktiež ale neobstojí tvrdenie sťažovateľa v jeho ústavnej sťažnosti,

že rozhodnutia súdov sú z tohto dôvodu vnútorne rozporné, a ani to, že kritické hodnotenie

súdov neznamená kontinuálnu nečinnosť orgánov činných v trestnom konaní,

ako naznačoval sťažovateľ. Špecializovaný súd aj najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach

logicky zdôraznili potrebu dokončenia znaleckého dokazovania, a hlavne preto bolo

čiastočne vyhovené návrhu prokurátora na predĺženie väzby sťažovateľa. Najvyšší súd,

ako aj špecializovaný súd správne prihliadli na to, že vykonanie niektorých vyšetrovacích

úkonov (konkrétne znalecké dokazovanie, právna pomoc z cudziny) nemožno hodnotiť

izolovane, ale ich realizácia trvá určitý čas a nejaký čas je potrebný aj na interpretovanie

záverov z nich vyplývajúcich. Ústavný súd podotýka, že prokurátor v predmetnom trestnom

konaní žiadal predĺžiť väzbu sťažovateľa do 11. septembra 2020, no súdy predĺžili väzbu

iba do 14. mája 2020. Kritické závery súdov vo vzťahu k vykonávaniu procesných úkonov

orgánmi činnými v trestnom konaní smerovali práve k odôvodneniu nepredĺženia lehoty

väzby podľa návrhu prokurátora. Ústavný súd teda konštatuje, že aj závery najvyššieho

súdu vo vzťahu k predĺženiu väzby sťažovateľa a posúdeniu zákonných podmienok na

takéto predĺženie väzby boli v napadnutom uznesení dostatočne zdôvodnené.

29. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

30. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu v spojení s odôvodnením prvostupňového

uznesenia špecializovaného súdu a aj samotný postup najvyššieho súdu, ktorý predchádzal

vydaniu napadnutého uznesenia, sú podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľné

a udržateľné. Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením čl. 17

ods. 2 a 5 a a 4 dohovoru a napadnutým postupom a uznesením

najvyššieho súdu, ktorá by mala za následok porušenie v nich obsiahnutých základných

práv, resp. práv sťažovateľa. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť

sťažovateľa v rámci predbežného prerokovania v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2

písm. g) ako zjavne neopodstatnenú.

31. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

návrhmi formulovanými sťažovateľom v petite ústavnej sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2020

Miroslav DURIŠ predseda senátu