Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)II. ÚS 163/2020
PDF · 324.52 KB
No categories available
II. ÚS 163/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. apríla 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne Jany
Laššákovej a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej
spoločnosti LL real invest, s. r. o., Štúrova 165, Nitra, IČO 36 701 521, zastúpenej
advokátskou kanceláriou BIZOŇ & PARTNERS, s. r. o., Hviezdoslavovo námestie 25,
Bratislava, v mene ktorej koná prokurista Mgr. Michal Bizoň, LL.M., vo veci namietaného
porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 162/2018
a jeho rozsudkom z 28. novembra 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti LL real invest, s. r. o., o d m i e t a ako
zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Argumentácia ústavnej sťažnosti
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. februára
2020 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti LL real invest, s. r. o., Štúrova 165,
Nitra, IČO 36 701 521 (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 162/2018 a jeho
rozsudkom z 28. novembra 2019.
2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka ako žalobkyňa sa žalobou
zo 14. novembra 2014 domáhala proti žalovanému mestu Nitra (ďalej len „žalovaný“)
určenia, že zámenná zmluva zo 14. novembra 2011 v znení dodatku zo 6. marca 2012 je
neplatná. Konanie bolo vedené na Okresnom súde Nitra (ďalej len „okresný súd“) pod
sp. zn. 10 C 255/2014.
3. V zámennej zmluve bolo dohodnuté jednak, že sťažovateľka odovzdá žalovanému
a prevedie na neho vlastnícke právo k stavbe „ “, ktorú sa zaviazala
postaviť na vlastné náklady na pozemkoch vo výlučnom vlastníctve žalovaného s parcelným
č. 4656/7 a č. 4657/2 zapísaných na pre katastrálne územie ,
ale aj to, že žalovaný odovzdá sťažovateľke a prevedie na ňu vlastnícke právo
k nehnuteľnostiam zapísaným na pre katastrálne územie , a to
k pozemku s parcelným č. 2215, stavbe so súpisným č. 1495 – „
“ na , postavenej na parcele č. 2215 a stavbe skladovacích priestorov
bez súpisného čísla postavenej na parcele č. 2215.
4. Sťažovateľka neplatnosť zmluvy odôvodňovala argumentmi:
a) zmluva bola uzavretá v rozpore so zákonom Slovenskej národnej rady č. 138/1991
Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o majetku obcí“)
a so zákonom Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení
neskorších predpisov,
b) podkladom pre uzavretie zmluvy bolo uznesenie Mestského zastupiteľstva v Nitre
(ďalej len „mestské zastupiteľstvo“) č. 368/2010-MZ zo 16. decembra 2010, v ktorom boli
označené neexistujúce parcely,
c) sťažovateľka zmluvu uzavrela v omyle o rozhodujúcich skutočnostiach a
d) žalovaný uzavretím zmluvy porušil zákon č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o verejnom obstarávaní“).
5. Rozsudkom okresného súdu č. k. 10 C 255/2014-235 zo 4. apríla 2016 bola žaloba
sťažovateľky zamietnutá.
6. Podľa názoru okresného súdu uznesenie mestského zastupiteľstva žalovaného
zo 16. decembra 2010 bolo v súlade s vtedy účinným zákonom, lebo s poukazom
na ustanovenie § 9a ods. 8 písm. e) zákona o majetku obcí sa rozhodlo, že ide o prípad
hodný osobitného zreteľa, čo nebolo potrebné odôvodňovať. Nová právna úprava nadobudla
účinnosť až od 1. januára 2011 a jej prechodné a záverečné ustanovenia neurčujú, že by sa
aj na právne vzťahy vzniknuté za účinnosti pôvodnej právnej úpravy mala vzťahovať nová
právna úprava. Preto keď primátor žalovaného na základe uznesenia zo 16. decembra 2010
uzavrel zámennú zmluvu, konal na základe platného uznesenia a tento právny úkon nemôže
byť z tohto dôvodu neplatný. Pozemky, na ktorých mala byť postavená stavba a ktoré boli
vytvorené geometrickým plánom č. 10/2008, nie sú predmetom zámennej zmluvy, a preto
nemôžu spôsobiť jej neplatnosť v časti týkajúcej sa zámeny nehnuteľností. Sťažovateľka
stavbu so súpisným č. 1495 – „ “ prebrala v stave, aký existoval
v deň uzavretia zámennej zmluvy. Tento stav jej bol známy, čo potvrdila svojím podpisom,
pričom podpísala aj odovzdávací a preberací protokol. V konaní nebol preukázaný žiaden
omyl na strane sťažovateľky v namietanom smere, a preto ani z tohto dôvodu nemôže byť
právny úkon neplatný. Žalovaný je verejným obstarávateľom, a je preto povinný pri
verejnom obstarávaní postupovať podľa zákona o verejnom obstarávaní. V danom prípade
však nešlo o zákazku podľa vtedy účinného zákona, pretože medzi stranami sporu bolo
vylúčené akékoľvek finančné protiplnenie, jej predmetom nebolo dodanie stavebných prác
a zákon o verejnom obstarávaní sa nevzťahuje ani na nadobúdanie nehnuteľností.
7. Rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 477/2016-401 z 19. januára 2018 bol
rozsudok okresného súdu v celom rozsahu potvrdený.
8. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka 31. marca 2018 dovolanie.
9. Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 162/2018 z 28. novembra 2019 bolo
dovolanie sťažovateľky zamietnuté.
10. Podľa názoru sťažovateľky dovolacím rozsudkom najvyššieho súdu došlo
k porušeniu označených práv sťažovateľky podľa ústavy, listiny a dohovoru.
11. Sťažovateľka predovšetkým argumentovala, že uzavretá zámenná zmluva je
absolútne neplatná, keďže primátor žalovaného nekonal pri jej uzavretí na základe platného
uznesenia mestského zastupiteľstva. K uzavretiu zámennej zmluvy došlo v dobe, keď
ustanovenie § 9a ods. 1 zákona o majetku obcí (v znení účinnom od 1. januára 2011) za
primárne spôsoby prevodov vlastníctva majetku obce stanovoval (a aj dnes stanovuje)
jednak prevod na základe obchodnej verejnej súťaže, ďalej prevod dobrovoľnou dražbou
a napokon prevod priamym predajom najmenej za cenu určenú znaleckým posudkom.
Strany sporu však žiaden z týchto dôvodov nevyužili, ale uzavreli zámennú zmluvu, čo
žalovaný odôvodnil tým, že malo ísť o dôvod hodný osobitného zreteľa v zmysle § 9a ods. 8
písm. e) zákona o majetku obcí, k čomu bolo 16. decembra 2010 schválené uznesenie
mestského zastupiteľstva. Sťažovateľka poukazovala v žalobe na to, že keďže zámenná
zmluva bola uzavretá 14. novembra 2011, tak osobitný zreteľ už musel byť v zmysle
ustanovenia § 9a ods. 8 písm. e) zákona o majetku obcí v znení účinnom od 1. januára 2011
zdôvodnený, čo však nebolo dané a neboli splnené ani ďalšie podmienky podľa tohto
ustanovenia, to všetko s následkom absolútnej neplatnosti zámennej zmluvy. Krajský súd
vyriešil túto právnu otázku tak, že aj keď osobitný zreteľ zdôvodnený nebol, napriek tomu
je zámenná zmluva platná, pretože bol k nej doložený riadny súhlas mestského
zastupiteľstva, ktorý spĺňal podmienky podľa ustanovenia § 9a ods. 8 písm. e) zákona
o majetku obcí v znení účinnom v čase, keď bol tento súhlas daný, teda v znení účinnom
do 31. decembra 2010. S novelou zákona o majetku obcí účinnou od 1. januára 2011 sa
krajský súd vysporiadal s poukazom na to, že novela v prechodných a záverečných
ustanoveniach neobsahuje úpravu, podľa ktorej by sa mali právne vzťahy vzniknuté
za účinnosti pôvodnej právnej úpravy spravovať novou právnou úpravou.
12. Sťažovateľka v podanom dovolaní argumentovala, že krajský súd vec nesprávne
právne posúdil už len tým, že na ňu aplikoval ustanovenie § 9a zákona o majetku obcí
v nesprávnom časovom znení. Keďže zámenná zmluva bola uzavretá 14. novembra 2011,
aplikácia právnej úpravy účinnej do 31. decembra 2010 je zjavne nesprávna.
Vo všeobecnosti platí, že každá zmluva sa spravuje právnou úpravou účinnou v čase jej
uzavretia, prípadne aj neskoršou právnou úpravou (ak ide o prípustnú retroaktivitu právnej
normy), ale rozhodne nikdy nie už neúčinnou právnou úpravou.
13. Presvedčivosť právneho posúdenia veci krajským súdom spochybňuje aj jeho
úvaha, podľa ktorej zákon o majetku obcí v prechodných a záverečných ustanoveniach
neobsahuje úpravu, v zmysle ktorej by sa mali právne vzťahy vzniknuté za účinnosti
pôvodnej právnej úpravy spravovať novou právnou úpravou. V tejto súvislosti sťažovateľka
osobitne zdôrazňuje, že samotným rozhodnutím mestského zastupiteľstva o schválení
prevodu majetku žalovaného ešte žiaden právny vzťah medzi stranami budúcej zmluvy
nevznikol. Ten v danom prípade vznikol až okamihom nadobudnutia účinnosti zámennej
zmluvy. Zákon o majetku obcí preto nemusel obsahovať žiadne prechodné, ale ani
záverečné ustanovenia na to, aby sa zámenná zmluva mohla spravovať právnou úpravou
v čase jej uzavretia.
14. Sťažovateľka bola (a stále je) toho názoru, že pri uzatváraní zmlúv o prevodoch
majetku obce z dôvodu hodného osobitného zreteľa podľa § 9a ods. 8 písm. e) zákona
o majetku obcí musí príslušná zmluva spĺňať všetky zákonné podmienky stanovené právnou
úpravou účinnou v čase uzavretia zmluvy, a to vrátane súhlasu obecného zastupiteľstva,
ktoré musí obsahovať všetky náležitosti podľa účinnej právnej úpravy. Ak súhlas obecného
zastupiteľstva tieto podmienky už nespĺňa, pretože od jeho schválenia došlo k zmene
príslušnej právnej úpravy, nemôže byť takýto súhlas podkladom pre následné uzavretie
právneho úkonu obce. V takom prípade musí obecné zastupiteľstvo schváliť nové uznesenie
spĺňajúce zákonné podmienky podľa právnej úpravy účinnej v čase uzavretia právneho
úkonu.
15. Sťažovateľka odvodzovala neplatnosť zámennej zmluvy tiež od toho, že aj keby
na uzavretie zámennej zmluvy 14. novembra 2011 postačoval súhlas mestského
zastupiteľstva zo 16. decembra 2010 (teda súhlas daný ešte za predchádzajúcej právnej
úpravy), vzhľadom na jeho obsah ani v takom prípade neboli splnené podmienky na to, aby
žalovaný mohol zámennú zmluvu uzavrieť na základe ustanovenia § 9a ods. 8 písm. e)
zákona o majetku obcí.
16. Podľa názoru krajského súdu jednou z výnimiek pri prevode majetku obce sú
prípady hodné osobitného zreteľa, o ktorých obecné zastupiteľstvo rozhodne trojpätinovou
väčšinou prítomných poslancov. Zákon o majetku obcí bližšie nekonkretizuje prípady hodné
osobitného zreteľa a jedinou podmienkou je, že musí ísť o rozhodnutie väčšiny prítomných
poslancov. Uznesenie mestského zastupiteľstva bolo podľa krajského súdu schválené
predpísanou väčšinou, v dôsledku čoho k porušeniu zákona o majetku obcí nedošlo.
17. Podľa názoru sťažovateľky (vyjadreného aj v dovolaní) ustanovenie § 9a ods. 8
písm. e) zákona o majetku obcí v znení účinnom do 31. decembra 2010 obsahovalo nie
jednu, ale až dve podmienky na využitie výnimky pri predaji majetku žalovaného. Jednou
z týchto podmienok je krajským súdom spomínané schválenie uznesenia mestského
zastupiteľstva trojpätinovou väčšinou prítomných poslancov. Zároveň však nepochybne
druhou podmienkou je, že skutočne musí ísť o prípad hodný osobitného zreteľa. Aby toto
bolo možné preskúmať, je nevyhnutné, aby uznesenie mestského zastupiteľstva alebo
nejaký iný sprievodný dokument aj za právnej úpravy účinnej do 31. decembra 2010
obsahoval aspoň špecifikovanie dôvodu, pre ktorý sa zvolil postup podľa ustanovenia § 9a
ods. 8 písm. e) zákona o majetku obcí, a teda že nešlo iba o účelové obchádzanie zákona.
Pri takýchto prevodoch teda skutočne musí ísť o prípad hodný osobitného zreteľa a tento
musí byť určito a zrozumiteľne odôvodnený tak, aby bolo zrejmé, prečo sa nevyužili iné
(transparentnejšie) postupy prevodu, ktoré ustanovenie § 9a ods. 1 až 7 zákona o majetku
obcí preferuje. Ak súhlas mestského zastupiteľstva tieto podmienky nespĺňa, nemôže byť
podkladom pre následné uzavretie právneho úkonu žalovaným.
18. Najvyšší súd síce posúdil dovolanie sťažovateľky ako prípustné, ale meritórne ho
zamietol, a to s poukazom na zákaz retroaktivity právnych noriem podľa čl. 1 ods. 1 ústavy.
Podľa názoru najvyššieho súdu pri prevode pozemku formou zámennej zmluvy je dôvod
osobitného zreteľa podľa ustanovenia § 9a ods. 8 písm. e) zákona o majetku obcí v zásade
vždy daný. Toto odôvodnenie najvyššieho súdu považuje sťažovateľka za zjavne nesprávne
a svojvoľné.
19. Argument najvyššieho súdu, že pri uzavretí zámennej zmluvy je vždy daný dôvod
hodný osobitného zreteľa, je vyvrátený už tým, že ak by zákonodarca skutočne považoval
zámennú zmluvu paušálne za dôvod hodný osobitného zreteľa, tak by to nepochybne
vyslovene uviedol. Keďže sa tak nestalo, je potrebné posudzovať tento aspekt vždy
od prípadu k prípadu osobitne.
20. Podľa názoru sťažovateľky logickým a teleologickým výkladom ustanovenia § 9a
zákona o majetku obcí (dokonca aj v znení účinnom do 31. decembra 2010) možno dospieť
k jednoznačnému záveru, že úmyslom zákonodarcu vzhľadom na verejný záujem bola
v prvom rade transparentnosť pri nakladaní s majetkom obce. Z dôvodovej správy zákona
č. 507/2010 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 138/1991 Zb.
o majetku obcí v znení neskorších predpisov, vyplýva, že «dôvodom navrhovaných zmien je
skutočnosť, že aplikácia § 9a ods. 8 písm. e) zákona o majetku obcí je najkritickejším
miestom pri obchádzaní účelu, ktorý zákon sledoval. Vzhľadom na uvedené sa navrhuje
zvýšiť kvórum potrebné na schválenie takéhoto nakladania s majetkom obce na 3/5
zo všetkých poslancov. Zároveň sa navrhuje zavedenie povinnosti odôvodniť súhlas pri
uplatnení tejto výnimky a povinnosti zverejniť zámer predať majetok uvedeným spôsobom,
a to 15 dní pred schválením v obecnom zastupiteľstve. Navrhovanou zmenou by sa malo
zabrániť nekoncepčnému a netransparentnému nakladaniu s majetkom realizovaným
účelovým použitím výnimky „dôvod hodný osobitného zreteľa“».
21. Sťažovateľka je presvedčená, že iba strohé konštatovanie, podľa ktorého zámena
nehnuteľností je prípadom hodným osobitného zreteľa, teda bez akéhokoľvek aspoň
minimálneho odôvodnenia, v čom má tento osobitný zreteľ spočívať, v žiadnom prípade
nespĺňalo zmysel a účel predmetných zákonných ustanovení. Táto podmienka nevyhnutne
vyplýva už zo samotnej podstaty ustanovenia § 9a ods. 8 písm. e) zákona o majetku obcí
v znení účinnom do 31. decembra 2010, pretože ak žiaden dôvod uzavretia právneho úkonu
týmto postupom nie je špecifikovaný, potom sa ani nedá preskúmať, či vôbec nejaký (čo len
minimálny) dôvod existoval a či sa dal považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa.
Najvyšší súd konštatovaním, že pri zámennej zmluve je dôvod hodný osobitného zreteľa
daný v zásade vždy, v prípade zámennej zmluvy „povýšil“ formu tohto právneho úkonu nad
jeho obsah, čo nemá oporu v zákone, ale ani v ústave. Takýto výklad nikdy nebol v súlade
so zmyslom a účelom zákona o majetku obcí, ktorý v ustanovení § 9a výrazne obmedzuje
voľnosť nakladania obcí s ich majetkom, a to nepochybne z dôvodu verejného záujmu
na hospodárnom a transparentnom nakladaní s obecným majetkom. Novelizáciou
ustanovenia § 9a ods. 8 písm. e) zákona o majetku obcí o podmienku odôvodnenia
osobitného zreteľa sa zákonodarca zjavne snažil zamedziť časté obchádzanie zákona a ešte
viac sprísniť posudzovanie takýchto prípadov tak, aby bolo možné ich dôkladné spätné
preskúmanie. V žiadnom prípade však nebolo úmyslom zákonodarcu navodiť dojem, že sa
predmetné ustanovenie pred prijatím novely mohlo bezbreho využívať bez akejkoľvek
konkretizácie dôvodov jeho použitia a bez ohľadu na to, či skutočne išlo o natoľko
špecifický prevod majetku, ktorý by odôvodňoval postup podľa tohto ustanovenia.
22. Najvyšší súd konštatoval, že absencia prechodných ustanovení v zásade
spôsobuje nutnosť aplikácie ustanovení zákona platných a účinných v čase, keď dochádza
k jednotlivým právnym skutočnostiam. S týmto konštatovaním sťažovateľka súhlasí, nie je
ale zrejmé, prečo podľa najvyššieho súdu v čase, keď došlo k jednej zo zásadných právnych
skutočností (uzavretiu samotnej zámennej zmluvy), nebolo potrebné aplikovať právnu
úpravu účinnú v čase jej uzavretia. Tento záver najvyššieho súdu nemá právnu logiku.
23. Najvyšší súd sa svojím dovolacím rozsudkom odchýlil od svojho judikátu
aplikovateľného aj na daný prípad, podľa ktorého: „Neprihliadnutie katastrálneho úradu
v konaní o povolenie vkladu vlastníckeho práva z kúpnej zmluvy do katastra nehnuteľností
na existenciu inštitútu zákonného predkupného práva štátu, ktoré obmedzuje zmluvnú
voľnosť povinného subjektu, je v rozpore s účelom a cieľmi zákona č. 175/1999 Z.z.
o niektorých opatreniach týkajúcich sa prípravy významných investícií a o doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a porušením zákona č. 162/1995 Z.z.
o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny
zákon) v znení neskorších predpisov, a to i vtedy, ak predkupné právo štátu vzniklo ex lege
až po uzavretí kúpnej zmluvy, ktorá je predmetom konania o povolení vkladu vlastníckeho
práva do katastra nehnuteľností (R 54/2018).“
24. Sťažovateľka považuje citovaný judikát za analogický v tej súvislosti, že
v judikovanej veci kúpna zmluva spĺňala všetky náležitosti ustanovené zákonom v čase jej
uzavretia, avšak pred rozhodnutím o povolení vkladu vlastníckeho práva došlo k zmene
zákona, a preto katastrálny úrad postupoval nesprávne, keď vklad povolil. Katastrálny úrad
mal kúpnu zmluvu posudzovať podľa novej právnej úpravy, ktorá v čase jej uzavretia ešte
nebola účinná. Toto očividne nebolo v rozpore so zákazom retroaktivity právnych noriem.
Rovnako v prípade sťažovateľky ak by aj súhlas mestského zastupiteľstva žalovaného spĺňal
podmienky v čase jeho vydania, jednoznačne nespĺňal zákonné podmienky v čase uzavretia
zámennej zmluvy, na čo mali všeobecné súdy prihliadnuť. Ak by sa prijalo právne
posúdenie veci všeobecnými súdmi, tak by to znamenalo, že do 31. decembra 2010 každá
obec mohla svoj majetok svojvoľne zámennou zmluvou prevádzať, a obchádzať tak
podmienky podľa ustanovenia § 9a ods. 1 až 7 zákona o majetku obcí len prostým
uvedením, že ide o prípad hodný osobitného zreteľa.
25. Sťažovateľka požaduje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„I. Základné právo obchodnej spoločnosti LL real invest, s.r.o. na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 28.11.2019, sp. zn. 4Cdo/162/2018, porušené boli.
II. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.11.2019, sp. zn.
4Cdo/162/2018, zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.“
II.
Skutkový stav veci
26. Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 162/2018 z 28. novembra 2019
vyplýva, že ním bolo zamietnuté dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu
sp. zn. 5 Co 477/2016 z 19. januára 2018.
27. Podľa konštatovania najvyššieho súdu sťažovateľka prípustnosť dovolania
vyvodzovala z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku s tým, že
žiadna z ňou nastolených právnych otázok nebola ešte najvyšším súdom v dovolacom
konaní riešená. Krajský súd podľa nej aplikoval ustanovenie § 9a zákona o majetku obcí
v nesprávnom časovom znení, keďže zámenná zmluva sa mala spravovať právnou úpravou
účinnou v čase jej uzavretia. Zdôraznila, že právny vzťah medzi stranami nevznikol
rozhodnutím mestského zastupiteľstva žalovaného o schválení prevodu, ale až okamihom
nadobudnutia účinnosti zámennej zmluvy. Uviedla, že pri uzatváraní zmlúv o prevodoch
majetku z dôvodu hodného osobitného zreteľa musí zmluva spĺňať všetky zákonné
podmienky stanovené právnou úpravou účinnou v čase uzavretia zmluvy. Ak od súhlasu
mestského zastupiteľstva došlo k zmene príslušnej právnej úpravy, musí byť schválené nové
uznesenie spĺňajúce nové zákonné podmienky. Podľa názoru sťažovateľky aj za právnej
úpravy účinnej do 31. decembra 2010 bolo potrebné špecifikovať dôvod na zvolenie
postupu podľa ustanovenia § 9a ods. 8 písm. e) zákona o majetku obcí, pričom dôvod hodný
osobitného zreteľa musel byť aj skutočne daný. Primátor žalovaného nekonal pri uzavretí
zámennej zmluvy na základe platného uznesenia mestského zastupiteľstva, a preto je
zámenná zmluva absolútne neplatná podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka, teda
pre jej rozpor so zákonom.
28. Podľa názoru najvyššieho súdu ustanovenia § 9a zákona o majetku obcí
vo všeobecnosti upravuje zásady pre nakladanie s majetkom obce. Stanovuje, akým
spôsobom je možné zverejniť zámer obce nakladať s majetkom, ako aj jeho spôsob.
V ustanovení § 9a ods. 8 upravuje taxatívne vymedzené výnimky, pri ktorých obec môže
previesť svoj majetok priamo určenej konkrétnej osobe, kedy obec nemusí realizovať
obchodnú verejnú súťaž, dražbu ani priamy predaj. Ustanovenie § 9a ods. 8 písm. e) zákona
o majetku obcí v znení účinnom do 31. decembra 2010 definovalo jednu z takýchto
výnimiek v podobe existencie prípadu hodného osobitného zreteľa za súčasného splnenia
kvóra na prijatie rozhodnutia o takomto postupe (trojpätinovej väčšiny prítomných
poslancov). Novelizované znenie účinné od 1. januára 2011 zaviedlo povinnosť
zdôvodnenia osobitného zreteľa a zároveň zvýšenie kvóra potrebného na schválenie
takéhoto výnimočného postupu na trojpätinovú väčšinu všetkých poslancov obecného
zastupiteľstva. Zákonodarca tiež uložil obciam povinnosť zverejniť zámer previesť majetok
týmto spôsobom najmenej 15 dní pred schvaľovaním prevodu obecným zastupiteľstvom
na svojej úradnej tabuli a na internetovej stránke.
29. Pri posudzovaní daného prípadu vychádzal najvyšší súd z toho, že prechodné
ustanovenia sú neoddeliteľnou súčasťou takmer každej právnej úpravy a ich funkciou je
zabezpečiť v zásade plynulý prechod z dosiaľ platného a účinného režimu právnej úpravy
spoločenských vzťahov do nového právneho režimu s tým, že sa má nimi eliminovať právne
vákuum navodzujúce právnu neistotu a majú sa jasne určiť pravidlá aplikácie starej, resp. aj
novej právnej úpravy na už v minulosti vzniknuté právne vzťahy. Absencia prechodných
ustanovení v zásade spôsobuje nutnosť aplikácie ustanovení zákona platných a účinných
v čase, keď dochádza k jednotlivým právnym skutočnostiam.
30. Vzhľadom na už uvedené dospel najvyšší súd k záveru, že súdy nižších inštancií
správne aplikovali právnu úpravu účinnú v čase prijatia uznesenia mestského zastupiteľstva
žalovaného. S ohľadom na princíp zákazu retroaktivity podľa čl. 1 ods. 1 ústavy ak mestské
zastupiteľstvo rozhodlo o prevode majetku žalovaného formou zámennej zmluvy
16. decembra 2010, nebolo povinné skutkovo zdôvodňovať osobitný zreteľ podľa
ustanovenia § 9a ods. 8 písm. e) zákona o majetku obcí. Absencia prechodných ustanovení
k úpravám účinným od 1. januára 2011 mala v danom prípade za následok, že prejav vôle
mestského zastupiteľstva uskutočnený za „starej“ právnej úpravy nemohol byť nijako
dotknutý novou právnou úpravou. Opačný záver by bol v rozpore s princípom právnej istoty
vyjadreným v čl. 1 ods. 1 ústavy. Žalovaný (realizujúc svoje oprávnenie prostredníctvom
mestského zastupiteľstva) by nemal garanciu, že jeho konanie podľa platného a účinného
práva v dobe, keď k nemu došlo, nebude neskoršie (po prijatí nového právneho predpisu) ex
tunc posudzované ako právne neúčinné. Navyše (ako to vyplynie z ďalšieho výkladu),
mestské zastupiteľstvo ani nemalo dôvod na sťažovateľkou naznačované obchádzanie
zákona v súvislosti s jeho časovou pôsobnosťou, keďže pri prevode pozemku formou
zámennej zmluvy je dôvod osobitného zreteľa podľa ustanovenia § 9a ods. 8 písm. e)
zákona o majetku obcí v zásade vždy daný.
31. Najvyšší súd na dôvažok pripomína, že samotná realizácia nakladania
s majetkom obce podľa § 9a ods. 8 písm. e) zákona o majetku obcí pozostáva z viacerých
fáz, a to predovšetkým zo schvaľovacieho procesu vykonávaného obecným zastupiteľstvom
a z následného uzavretia zmluvy starostom obce v súlade s uznesením obecného
zastupiteľstva. Tieto procesy nemožno stotožňovať a ich výsledné akty (prijatie uznesenia
a uzavretie zmluvy) je potrebné posudzovať samostatne a v intenciách už uvedeného
výkladu. Zásada zákazu retroaktivity totiž vylučuje spätné neuznanie účinkov právnych
aktov novšou právnou úpravou, pričom uvedené platí o to viac pri absencii prechodných
ustanovení. Keďže zákon neohraničuje dobu na dojednanie finálnej podoby zmluvy a jej
uzavretie starostom obce, v praxi môže dochádzať k predĺženiu negociačného procesu
uzavretia jednotlivej zmluvy a bolo by nespravodlivé, nehospodárne a priečiace sa zmyslu
a účelu zákona, aby pri prípadnej zmene právnej úpravy bolo potrebné len z tohto dôvodu
prehodnocovať platne schválené uznesenie prijaté kvalifikovanou väčšinou poslancov.
Tento záver nevylučuje eventuálnu potrebu zmeny už schváleného uznesenia formou
opätovného schvaľovania, avšak iba v prípadoch zmeny dohodnutých podmienok zmluvy
v rámci negociačného procesu. Preto treba uzavrieť, že zmena právnej úpravy nemala vplyv
na platnosť súhlasu mestského zastupiteľstva žalovaného a z tohto dôvodu nebolo potrebné
opätovné schvaľovanie uznesenia s cieľom uviesť ho do súladu s novšou právnou úpravou.
32. Sťažovateľka ďalej namietala, že v prípade prevodov majetku obce z dôvodu
podľa ustanovenia § 9a ods. 8 písm. e) zákona o majetku obcí nestačí iba formálne
deklarovať existenciu dôvodu hodného osobitného zreteľa, ale tento musí byť aj skutočne
daný, čo podľa nej v uvedenom prípade splnené nebolo.
33. V tejto súvislosti sa najvyšší súd plne stotožňuje so závermi krajského súdu.
Navyše uvádza, že ustanovenie § 9a zákona o majetku obcí upravuje zásady pre nakladanie
s majetkom obce, pričom odsek 8 upravuje taxatívne vymedzené prípady, v ktorých môže
obec realizovať prevod svojho majetku mimo rámca stanoveného v odseku 1 až 7. Zákon
o majetku obcí v znení účinnom do 31. decembra 2010 pre prípad upravený ustanovením
§ 9a ods. 8 písm. e) predpokladal splnenie dvoch podmienok, a to existenciu prípadu
(dôvodu) hodného osobitného zreteľa, ako aj rozhodnutie trojpätinovej väčšiny prítomných
poslancov. Vo vzťahu k namietanej danosti dôvodu hodného osobitného zreteľa je potrebné
zdôrazniť, že zákon tieto prípady nešpecifikoval (je tomu tak aj za súčasnej právnej úpravy),
a tak ponechal na obciach, aby si mohli individuálne vypracovať zásady, v ktorých
vo všeobecnosti upravia, aké prípady bude možné považovať za prípady hodné osobitného
zreteľa pri prevode majetku. V zásade by malo ísť o prípady s preferenciou iného ako
ekonomického záujmu, keď by bolo neprimerane tvrdé postupovať podľa zákona. Pokiaľ
zákonodarca ponechal rozhodovanie o použití tohto postupu v pôsobnosti obecného
zastupiteľstva, nie je možné, aby jeho použitie v konkrétnom prípade bolo predmetom
externého posúdenia. Sú to práve miestni poslanci, ktorí detailne poznajú situáciu v obci
a potreby jej obyvateľov a dokážu vyhodnotiť, či dôvod hodný osobitného zreteľa je reálne
prítomný. V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že zákonom predpísané kvórum
na prijatie rozhodnutia o takomto postupe (trojpätinová väčšina prítomných poslancov) by
malo garantovať, že ide o skutočnú vôľu obecného zastupiteľstva uprednostniť iný
významný záujem, ktorý v danom prípade prevyšuje ekonomické záujmy.
34. Najvyšší súd uvedenú otázku s ohľadom na znenie § 421 ods. 1 písm. b)
Civilného sporového poriadku posudzoval v intenciách preskúmavaného prípadu, a preto
skúmal splnenie podmienky existencie dôvodu hodného osobitného zreteľa iba vo vzťahu
k uzavretiu zámennej zmluvy. Vo všeobecnosti sa dá konštatovať, že základným cieľom pri
nakladaní s majetkom obce je (okrem zákonom ustanovených výnimiek) dosiahnutie
najmenej trhovej ceny. Obec sa takto pri nakladaní so svojím majetkom má správať ako
„dobrý hospodár“. Práve inštitút zámennej zmluvy však predstavuje jednu z výnimiek
z pravidla prevodu obecného majetku najmenej za trhovú cenu. Dôvodom je skutočnosť, že
za nehnuteľný majetok obce sa nezískava prevodom peňažná hodnota, ale naopak, získa sa
recipročne iný konkrétne určený nehnuteľný majetok od presne špecifikovaného subjektu.
V takomto prípade môže obec eventuálne vyjadriť svoje preferencie v súťažných
podmienkach obchodnej verejnej súťaže, napr. z hľadiska účelu využitia prevádzaného
majetku, možnosti realizovať zámenu nehnuteľností a pod. Avšak praktickejším
a vzhľadom na osobitosť inštitútu zámennej zmluvy aj zjavne legitímnym sa javí práve
postup podľa ustanovenia § 9a ods. 8 písm. e) zákona o majetku obcí upravujúceho prevod
majetku obce z dôvodu hodného osobitného zreteľa. Najvyšší súd preto zastáva názor, že
v prípadoch zámennej zmluvy je dôvod hodný osobitného zreteľa v zásade vždy prítomný.
Uvedený záver v danom prípade podporuje aj skutočnosť, že zámennou zmluvou sledoval
žalovaný verejnoprospešný účel, a to poskytnutie nájomných bytov seniorom v
, ktorý mala v zmysle zámennej zmluvy vystavať pre žalovaného. Keďže
v danom prípade rozhodlo o prevode majetku mestské zastupiteľstvo žalovaného
trojpätinovou väčšinou prítomných poslancov, pričom zároveň daný osobitný zreteľ
konštatovalo formou samostatnej časti svojho uznesenia, špecifikujúc prevádzanú
nehnuteľnosť a tiež druhú zmluvnú stranu, podľa názoru najvyššieho súdu nedošlo
k porušeniu predmetných ustanovení zákona o majetku obcí a žalovaný tým riadne osvedčil
danosť dôvodu hodného osobitného zreteľa.
III.
Relevantná právna úprava
35. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
36. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.
37. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
IV.
Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
38. Ústavnú sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
39. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
40. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
41. Podľa názoru ústavného súdu sú závery najvyššieho súdu dostatočné
a presvedčivé. V žiadnom prípade sa nejavia ako arbitrárne či zjavne neodôvodnené.
Samotná skutočnosť, že sťažovateľka má na vec odlišný názor, bez ďalšieho porušenie jej
označených práv nezakladá.
42. K jednotlivým námietkam obsiahnutým v ústavnej sťažnosti ústavný súd uvádza,
že sťažovateľka predovšetkým namieta nesprávne právne posúdenie veci zo strany
všeobecných súdov. Keďže zámenná zmluva bola uzavretá 14. novembra 2011 [teda v čase
účinnosti novelizovaného znenia ustanovenia § 9a ods. 8 písm. e) zákona o majetku obcí],
primátor žalovaného nesmel zámennú zmluvu podpísať (uzavrieť ju) bez toho, aby mestské
zastupiteľstvo (ktoré už uznesením zo 16. decembra 2010 uzavretie zámennej zmluvy
schválilo) o schválení zámennej zmluvy opätovne rozhodlo, a to vzhľadom na zásadnú
zmenu znenia ustanovenia § 9a ods. 8 písm. e) zákona o majetku obcí účinnú od 1. januára
2011. Keďže sa tak nestalo, podľa názoru sťažovateľky treba zámennú zmluvu považovať
za absolútne neplatnú pre jej rozpor so zákonom v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho
zákonníka.
43. Úvahy najvyššieho súdu v týchto súvislostiach sú zhrnuté v odsekoch 28 až 31
a podľa názoru ústavného súdu sa javia vo všetkých ohľadoch ako dostačujúce
a presvedčivé, pričom výslovne reflektujú aj rozhodujúce ústavnoprávne aspekty týkajúce
sa právnej problematiky intertemporality v spojení s princípmi právneho štátu
vyplývajúcimi z čl. 1 ods. 1 ústavy.
44. Ústavný súd považuje za potrebné osobitne zdôrazniť skutočnosť, že aktivity
mestského zastupiteľstva žalovaného vyúsťujúce do prijatia uznesenia zo 16. decembra
2010 treba skúmať oddelene od samotného uzavretia zámennej zmluvy 14. novembra 2011,
pričom každý jeden z týchto právnych krokov sa riadi právnym stavom, ktorý bol platný
a účinný v čase realizácie toho-ktorého kroku. Pritom je dôležitá aj skutočnosť, že časová
účinnosť (dosah) uznesenia mestského zastupiteľstva zo 16. decembra 2010 nebola ani
zákonom, ale ani samotným uznesením mestského zastupiteľstva nijako obmedzená.
Sťažovateľka sa v tejto súvislosti mylne domnieva, že oba tieto kroky musia byť
posudzované podľa právneho stavu účinného v čase uzavretia zámennej zmluvy, a to aj
napriek tomu, že súhlas mestského zastupiteľstva bol daný za účinnosti skoršej právnej
úpravy.
45. Ďalšia námietka sťažovateľky sa javí svojím spôsobom ako alternatívna.
Sťažovateľka totiž aj pre prípad, že by súhlas mestského zastupiteľstva zo 16. decembra
2010 obstál z dôvodu, že formálne spĺňal podmienky vyplývajúce z právneho stavu
účinného do 31. decembra 2010, považuje tento súhlas za nezákonný, pretože nemožno
z neho vyvodiť, v čom konkrétne dôvod hodný osobitného zreteľa spočíva, ale najmä to, či
je tento dôvod naozaj objektívne daný. Podľa názoru sťažovateľky nestačí totiž iba
deklarovať existenciu dôvodu hodného osobitného zreteľa, ale tento musí aj reálne
existovať, pričom paušálne konštatovanie najvyššieho súdu, podľa ktorého v prípade
prevodu majetku zámennou zmluvou je dôvod hodný osobitného zreteľa podľa ustanovenia
§ 9a ods. 8 písm. e) zákona o majetku obcí v zásade vždy daný, nepostačuje, pretože každý
konkrétny prípad je potrebné individuálne posudzovať a hodnotiť.
46. Úvahy najvyššieho súdu v týchto súvislostiach sú zhrnuté v odseku 34 a aj
v tomto prípade treba z pohľadu ústavného súdu konštatovať, že sú dostatočné
a presvedčivé, pričom nejavia známky arbitrárnosti, ale ani zjavnej neodôvodnenosti.
47. Sťažovateľka tvrdí, že najvyšší súd bez akéhokoľvek ďalšieho vysvetlenia iba
paušálne konštatoval, že prevod majetku obce uskutočnený zámennou zmluvou možno
v zásade vždy považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa v zmysle ustanovenia § 9a
ods. 8 písm. e) zákona o majetku obcí, a to bez toho, aby sa skúmalo, či konkrétne okolnosti
daného prípadu umožňujú dospieť k takémuto záveru.
48. Ústavný súd považuje za potrebné konštatovať, že uvedené tvrdenia sťažovateľky
nezodpovedajú skutočnosti. Najvyšší súd inštruktívnym spôsobom rozlíšil, kedy má miesto
postup podľa ustanovenia § 9a ods. 1 až 7, resp. postup podľa ustanovenia § 9a ods. 8
zákona o majetku obcí. Kým v prvom prípade sa má na zreteli dosiahnutie čo najvyššieho
ekonomického výnosu, zatiaľ v druhom prípade mohol žalovaný vychádzať z naliehavej
potreby zabezpečiť bývanie sociálne slabšej skupine občanov (seniorom), ktorá mohla
podľa jeho posúdenia prevyšovať ekonomický záujem žalovaného.
49. Sťažovateľka napokon poukazuje na to, že najvyšší súd sa vysloveným právnym
názorom odchýlil od právneho názoru, ku ktorému dospel v obdobnej veci (R 54/2018),
pričom tento odklon nijako nevysvetlil (pozri odseky 23 a 24).
50. Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutie najvyššieho súdu, na ktoré
sťažovateľka poukazuje, rieši odlišnú právnu situáciu, ktorá súvisela s tým, že už po
uzavretí kúpnej zmluvy (avšak ešte pred povolením jej vkladu do katastra nehnuteľností)
došlo zmenou zákona ku zavedeniu inštitútu zákonného predkupného práva štátu
obmedzujúceho zmluvnú voľnosť povinného subjektu, pričom najvyšší súd vytkol
katastrálnemu úradu, že na túto zmenu zákonného stavu neprihliadol. Naproti tomu v danom
prípade samotní účastníci zámennej zmluvy súhlasili s jej uzavretím bez toho, aby mestské
zastupiteľstvo o súhlase s uzavretím zámennej zmluvy znovu rozhodovalo podľa
zmenených zákonných podmienok, ako aj s tým, aby uzavretá zámenná zmluva bola
predložená na vkladové konanie. Sťažovateľka sa proti rozhodnutiu o povolení vkladu
vlastníckeho práva nijako nebránila, hoci namietané skutočnosti jej aj vtedy boli známe.
51. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. apríla 2020
Ľuboš Szigeti
predseda senátu