Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 163/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. apríla 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne Jany

Laššákovej a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej

spoločnosti LL real invest, s. r. o., Štúrova 165, Nitra, IČO 36 701 521, zastúpenej

advokátskou kanceláriou BIZOŇ & PARTNERS, s. r. o., Hviezdoslavovo námestie 25,

Bratislava, v mene ktorej koná prokurista Mgr. Michal Bizoň, LL.M., vo veci namietaného

porušenia , Listiny základných práv

a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 28. novembra 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti LL real invest, s. r. o., o d m i e t a ako

zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Argumentácia ústavnej sťažnosti

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. februára

2020 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti LL real invest, s. r. o., Štúrova 165,

Nitra, IČO 36 701 521 (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“), Listiny základných

práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 28. novembra 2019.

2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka ako žalobkyňa sa žalobou

zo 14. novembra 2014 domáhala proti žalovanému mestu Nitra (ďalej len „žalovaný“)

určenia, že zámenná zmluva zo 14. novembra 2011 v znení dodatku zo 6. marca 2012 je

neplatná. Konanie bolo vedené na Okresnom súde Nitra (ďalej len „okresný súd“) pod

sp. zn. .

3. V zámennej zmluve bolo dohodnuté jednak, že sťažovateľka odovzdá žalovanému

a prevedie na neho vlastnícke právo k stavbe „ “, ktorú sa zaviazala

postaviť na vlastné náklady na pozemkoch vo výlučnom vlastníctve žalovaného s parcelným

č. 4656/7 a č. 4657/2 zapísaných na pre katastrálne územie ,

ale aj to, že žalovaný odovzdá sťažovateľke a prevedie na ňu vlastnícke právo

k nehnuteľnostiam zapísaným na pre katastrálne územie , a to

k pozemku s parcelným č. 2215, stavbe so súpisným č. 1495 – „

“ na , postavenej na parcele č. 2215 a stavbe skladovacích priestorov

bez súpisného čísla postavenej na parcele č. 2215.

4. Sťažovateľka neplatnosť zmluvy odôvodňovala argumentmi:

a) zmluva bola uzavretá v rozpore so

Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o majetku obcí“)

a so o obecnom zriadení v znení

neskorších predpisov,

b) podkladom pre uzavretie zmluvy bolo uznesenie Mestského zastupiteľstva v Nitre

(ďalej len „mestské zastupiteľstvo“) č. 368/2010-MZ zo 16. decembra 2010, v ktorom boli

označené neexistujúce parcely,

c) sťažovateľka zmluvu uzavrela v omyle o rozhodujúcich skutočnostiach a

d) žalovaný uzavretím zmluvy porušil o verejnom obstarávaní

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o verejnom obstarávaní“).

5. Rozsudkom okresného súdu č. k. -235 zo 4. apríla 2016 bola žaloba

sťažovateľky zamietnutá.

6. Podľa názoru okresného súdu uznesenie mestského zastupiteľstva žalovaného

zo 16. decembra 2010 bolo v súlade s vtedy účinným zákonom, lebo s poukazom

na ustanovenie § 9a ods. 8 písm. e) zákona o majetku obcí sa rozhodlo, že ide o prípad

hodný osobitného zreteľa, čo nebolo potrebné odôvodňovať. Nová právna úprava nadobudla

účinnosť až od 1. januára 2011 a jej prechodné a záverečné ustanovenia neurčujú, že by sa

aj na právne vzťahy vzniknuté za účinnosti pôvodnej právnej úpravy mala vzťahovať nová

právna úprava. Preto keď primátor žalovaného na základe uznesenia zo 16. decembra 2010

uzavrel zámennú zmluvu, konal na základe platného uznesenia a tento právny úkon nemôže

byť z tohto dôvodu neplatný. Pozemky, na ktorých mala byť postavená stavba a ktoré boli

vytvorené geometrickým plánom č. 10/2008, nie sú predmetom zámennej zmluvy, a preto

nemôžu spôsobiť jej neplatnosť v časti týkajúcej sa zámeny nehnuteľností. Sťažovateľka

stavbu so súpisným č. 1495 – „ “ prebrala v stave, aký existoval

v deň uzavretia zámennej zmluvy. Tento stav jej bol známy, čo potvrdila svojím podpisom,

pričom podpísala aj odovzdávací a preberací protokol. V konaní nebol preukázaný žiaden

omyl na strane sťažovateľky v namietanom smere, a preto ani z tohto dôvodu nemôže byť

právny úkon neplatný. Žalovaný je verejným obstarávateľom, a je preto povinný pri

verejnom obstarávaní postupovať podľa zákona o verejnom obstarávaní. V danom prípade

však nešlo o zákazku podľa vtedy účinného zákona, pretože medzi stranami sporu bolo

vylúčené akékoľvek finančné protiplnenie, jej predmetom nebolo dodanie stavebných prác

a zákon o verejnom obstarávaní sa nevzťahuje ani na nadobúdanie nehnuteľností.

7. Rozsudkom krajského súdu č. k. -401 z 19. januára 2018 bol

rozsudok okresného súdu v celom rozsahu potvrdený.

8. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka 31. marca 2018 dovolanie.

9. Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 28. novembra 2019 bolo

dovolanie sťažovateľky zamietnuté.

10. Podľa názoru sťažovateľky dovolacím rozsudkom najvyššieho súdu došlo

k porušeniu označených práv sťažovateľky podľa , listiny a dohovoru.

11. Sťažovateľka predovšetkým argumentovala, že uzavretá zámenná zmluva je

absolútne neplatná, keďže primátor žalovaného nekonal pri jej uzavretí na základe platného

uznesenia mestského zastupiteľstva. K uzavretiu zámennej zmluvy došlo v dobe, keď

ustanovenie § 9a ods. 1 zákona o majetku obcí (v znení účinnom od 1. januára 2011) za

primárne spôsoby prevodov vlastníctva majetku obce stanovoval (a aj dnes stanovuje)

jednak prevod na základe obchodnej verejnej súťaže, ďalej prevod dobrovoľnou dražbou

a napokon prevod priamym predajom najmenej za cenu určenú znaleckým posudkom.

Strany sporu však žiaden z týchto dôvodov nevyužili, ale uzavreli zámennú zmluvu, čo

žalovaný odôvodnil tým, že malo ísť o dôvod hodný osobitného zreteľa v zmysle § 9a ods. 8

písm. e) zákona o majetku obcí, k čomu bolo 16. decembra 2010 schválené uznesenie

mestského zastupiteľstva. Sťažovateľka poukazovala v žalobe na to, že keďže zámenná

zmluva bola uzavretá 14. novembra 2011, tak osobitný zreteľ už musel byť v zmysle

ustanovenia § 9a ods. 8 písm. e) zákona o majetku obcí v znení účinnom od 1. januára 2011

zdôvodnený, čo však nebolo dané a neboli splnené ani ďalšie podmienky podľa tohto

ustanovenia, to všetko s následkom absolútnej neplatnosti zámennej zmluvy. Krajský súd

vyriešil túto právnu otázku tak, že aj keď osobitný zreteľ zdôvodnený nebol, napriek tomu

je zámenná zmluva platná, pretože bol k nej doložený riadny súhlas mestského

zastupiteľstva, ktorý spĺňal podmienky podľa ustanovenia § 9a ods. 8 písm. e) zákona

o majetku obcí v znení účinnom v čase, keď bol tento súhlas daný, teda v znení účinnom

do 31. decembra 2010. S novelou zákona o majetku obcí účinnou od 1. januára 2011 sa

krajský súd vysporiadal s poukazom na to, že novela v prechodných a záverečných

ustanoveniach neobsahuje úpravu, podľa ktorej by sa mali právne vzťahy vzniknuté

za účinnosti pôvodnej právnej úpravy spravovať novou právnou úpravou.

12. Sťažovateľka v podanom dovolaní argumentovala, že krajský súd vec nesprávne

právne posúdil už len tým, že na ňu aplikoval ustanovenie § 9a zákona o majetku obcí

v nesprávnom časovom znení. Keďže zámenná zmluva bola uzavretá 14. novembra 2011,

aplikácia právnej úpravy účinnej do 31. decembra 2010 je zjavne nesprávna.

Vo všeobecnosti platí, že každá zmluva sa spravuje právnou úpravou účinnou v čase jej

uzavretia, prípadne aj neskoršou právnou úpravou (ak ide o prípustnú retroaktivitu právnej

normy), ale rozhodne nikdy nie už neúčinnou právnou úpravou.

13. Presvedčivosť právneho posúdenia veci krajským súdom spochybňuje aj jeho

úvaha, podľa ktorej zákon o majetku obcí v prechodných a záverečných ustanoveniach

neobsahuje úpravu, v zmysle ktorej by sa mali právne vzťahy vzniknuté za účinnosti

pôvodnej právnej úpravy spravovať novou právnou úpravou. V tejto súvislosti sťažovateľka

osobitne zdôrazňuje, že samotným rozhodnutím mestského zastupiteľstva o schválení

prevodu majetku žalovaného ešte žiaden právny vzťah medzi stranami budúcej zmluvy

nevznikol. Ten v danom prípade vznikol až okamihom nadobudnutia účinnosti zámennej

zmluvy. Zákon o majetku obcí preto nemusel obsahovať žiadne prechodné, ale ani

záverečné ustanovenia na to, aby sa zámenná zmluva mohla spravovať právnou úpravou

v čase jej uzavretia.

14. Sťažovateľka bola (a stále je) toho názoru, že pri uzatváraní zmlúv o prevodoch

majetku obce z dôvodu hodného osobitného zreteľa podľa § 9a ods. 8 písm. e) zákona

o majetku obcí musí príslušná zmluva spĺňať všetky zákonné podmienky stanovené právnou

úpravou účinnou v čase uzavretia zmluvy, a to vrátane súhlasu obecného zastupiteľstva,

ktoré musí obsahovať všetky náležitosti podľa účinnej právnej úpravy. Ak súhlas obecného

zastupiteľstva tieto podmienky už nespĺňa, pretože od jeho schválenia došlo k zmene

príslušnej právnej úpravy, nemôže byť takýto súhlas podkladom pre následné uzavretie

právneho úkonu obce. V takom prípade musí obecné zastupiteľstvo schváliť nové uznesenie

spĺňajúce zákonné podmienky podľa právnej úpravy účinnej v čase uzavretia právneho

úkonu.

15. Sťažovateľka odvodzovala neplatnosť zámennej zmluvy tiež od toho, že aj keby

na uzavretie zámennej zmluvy 14. novembra 2011 postačoval súhlas mestského

zastupiteľstva zo 16. decembra 2010 (teda súhlas daný ešte za predchádzajúcej právnej

úpravy), vzhľadom na jeho obsah ani v takom prípade neboli splnené podmienky na to, aby

žalovaný mohol zámennú zmluvu uzavrieť na základe ustanovenia § 9a ods. 8 písm. e)

zákona o majetku obcí.

16. Podľa názoru krajského súdu jednou z výnimiek pri prevode majetku obce sú

prípady hodné osobitného zreteľa, o ktorých obecné zastupiteľstvo rozhodne trojpätinovou

väčšinou prítomných poslancov. Zákon o majetku obcí bližšie nekonkretizuje prípady hodné

osobitného zreteľa a jedinou podmienkou je, že musí ísť o rozhodnutie väčšiny prítomných

poslancov. Uznesenie mestského zastupiteľstva bolo podľa krajského súdu schválené

predpísanou väčšinou, v dôsledku čoho k porušeniu zákona o majetku obcí nedošlo.

17. Podľa názoru sťažovateľky (vyjadreného aj v dovolaní) ustanovenie § 9a ods. 8

písm. e) zákona o majetku obcí v znení účinnom do 31. decembra 2010 obsahovalo nie

jednu, ale až dve podmienky na využitie výnimky pri predaji majetku žalovaného. Jednou

z týchto podmienok je krajským súdom spomínané schválenie uznesenia mestského

zastupiteľstva trojpätinovou väčšinou prítomných poslancov. Zároveň však nepochybne

druhou podmienkou je, že skutočne musí ísť o prípad hodný osobitného zreteľa. Aby toto

bolo možné preskúmať, je nevyhnutné, aby uznesenie mestského zastupiteľstva alebo

nejaký iný sprievodný dokument aj za právnej úpravy účinnej do 31. decembra 2010

obsahoval aspoň špecifikovanie dôvodu, pre ktorý sa zvolil postup podľa ustanovenia § 9a

ods. 8 písm. e) zákona o majetku obcí, a teda že nešlo iba o účelové obchádzanie zákona.

Pri takýchto prevodoch teda skutočne musí ísť o prípad hodný osobitného zreteľa a tento

musí byť určito a zrozumiteľne odôvodnený tak, aby bolo zrejmé, prečo sa nevyužili iné

(transparentnejšie) postupy prevodu, ktoré ustanovenie § 9a ods. 1 až 7 zákona o majetku

obcí preferuje. Ak súhlas mestského zastupiteľstva tieto podmienky nespĺňa, nemôže byť

podkladom pre následné uzavretie právneho úkonu žalovaným.

18. Najvyšší súd síce posúdil dovolanie sťažovateľky ako prípustné, ale meritórne ho

zamietol, a to s poukazom na zákaz retroaktivity právnych noriem podľa .

Podľa názoru najvyššieho súdu pri prevode pozemku formou zámennej zmluvy je dôvod

osobitného zreteľa podľa ustanovenia § 9a ods. 8 písm. e) zákona o majetku obcí v zásade

vždy daný. Toto odôvodnenie najvyššieho súdu považuje sťažovateľka za zjavne nesprávne

a svojvoľné.

19. Argument najvyššieho súdu, že pri uzavretí zámennej zmluvy je vždy daný dôvod

hodný osobitného zreteľa, je vyvrátený už tým, že ak by zákonodarca skutočne považoval

zámennú zmluvu paušálne za dôvod hodný osobitného zreteľa, tak by to nepochybne

vyslovene uviedol. Keďže sa tak nestalo, je potrebné posudzovať tento aspekt vždy

od prípadu k prípadu osobitne.

20. Podľa názoru sťažovateľky logickým a teleologickým výkladom ustanovenia § 9a

zákona o majetku obcí (dokonca aj v znení účinnom do 31. decembra 2010) možno dospieť

k jednoznačnému záveru, že úmyslom zákonodarcu vzhľadom na verejný záujem bola

v prvom rade transparentnosť pri nakladaní s majetkom obce. Z dôvodovej správy zákona

č. , ktorým sa mení a dopĺňa

o majetku obcí v znení neskorších predpisov, vyplýva, že «dôvodom navrhovaných zmien je

skutočnosť, že aplikácia § 9a ods. 8 písm. e) zákona o majetku obcí je najkritickejším

miestom pri obchádzaní účelu, ktorý zákon sledoval. Vzhľadom na uvedené sa navrhuje

zvýšiť kvórum potrebné na schválenie takéhoto nakladania s majetkom obce na 3/5

zo všetkých poslancov. Zároveň sa navrhuje zavedenie povinnosti odôvodniť súhlas pri

uplatnení tejto výnimky a povinnosti zverejniť zámer predať majetok uvedeným spôsobom,

a to 15 dní pred schválením v obecnom zastupiteľstve. Navrhovanou zmenou by sa malo

zabrániť nekoncepčnému a netransparentnému nakladaniu s majetkom realizovaným

účelovým použitím výnimky „dôvod hodný osobitného zreteľa“».

21. Sťažovateľka je presvedčená, že iba strohé konštatovanie, podľa ktorého zámena

nehnuteľností je prípadom hodným osobitného zreteľa, teda bez akéhokoľvek aspoň

minimálneho odôvodnenia, v čom má tento osobitný zreteľ spočívať, v žiadnom prípade

nespĺňalo zmysel a účel predmetných zákonných ustanovení. Táto podmienka nevyhnutne

vyplýva už zo samotnej podstaty ustanovenia § 9a ods. 8 písm. e) zákona o majetku obcí

v znení účinnom do 31. decembra 2010, pretože ak žiaden dôvod uzavretia právneho úkonu

týmto postupom nie je špecifikovaný, potom sa ani nedá preskúmať, či vôbec nejaký (čo len

minimálny) dôvod existoval a či sa dal považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa.

Najvyšší súd konštatovaním, že pri zámennej zmluve je dôvod hodný osobitného zreteľa

daný v zásade vždy, v prípade zámennej zmluvy „povýšil“ formu tohto právneho úkonu nad

jeho obsah, čo nemá oporu v zákone, ale ani v ústave. Takýto výklad nikdy nebol v súlade

so zmyslom a účelom zákona o majetku obcí, ktorý v ustanovení § 9a výrazne obmedzuje

voľnosť nakladania obcí s ich majetkom, a to nepochybne z dôvodu verejného záujmu

na hospodárnom a transparentnom nakladaní s obecným majetkom. Novelizáciou

ustanovenia § 9a ods. 8 písm. e) zákona o majetku obcí o podmienku odôvodnenia

osobitného zreteľa sa zákonodarca zjavne snažil zamedziť časté obchádzanie zákona a ešte

viac sprísniť posudzovanie takýchto prípadov tak, aby bolo možné ich dôkladné spätné

preskúmanie. V žiadnom prípade však nebolo úmyslom zákonodarcu navodiť dojem, že sa

predmetné ustanovenie pred prijatím novely mohlo bezbreho využívať bez akejkoľvek

konkretizácie dôvodov jeho použitia a bez ohľadu na to, či skutočne išlo o natoľko

špecifický prevod majetku, ktorý by odôvodňoval postup podľa tohto ustanovenia.

22. Najvyšší súd konštatoval, že absencia prechodných ustanovení v zásade

spôsobuje nutnosť aplikácie ustanovení zákona platných a účinných v čase, keď dochádza

k jednotlivým právnym skutočnostiam. S týmto konštatovaním sťažovateľka súhlasí, nie je

ale zrejmé, prečo podľa najvyššieho súdu v čase, keď došlo k jednej zo zásadných právnych

skutočností (uzavretiu samotnej zámennej zmluvy), nebolo potrebné aplikovať právnu

úpravu účinnú v čase jej uzavretia. Tento záver najvyššieho súdu nemá právnu logiku.

23. Najvyšší súd sa svojím dovolacím rozsudkom odchýlil od svojho judikátu

aplikovateľného aj na daný prípad, podľa ktorého: „Neprihliadnutie katastrálneho úradu

v konaní o povolenie vkladu vlastníckeho práva z kúpnej zmluvy do katastra nehnuteľností

na existenciu inštitútu zákonného predkupného práva štátu, ktoré obmedzuje zmluvnú

voľnosť povinného subjektu, je v rozpore s účelom a cieľmi

o niektorých opatreniach týkajúcich sa prípravy významných investícií a o doplnení

niektorých

o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny

zákon) v znení neskorších predpisov, a to i vtedy, ak predkupné právo štátu vzniklo ex lege

až po uzavretí kúpnej zmluvy, ktorá je predmetom konania o povolení vkladu vlastníckeho

práva do katastra nehnuteľností (R 54/2018).“

24. Sťažovateľka považuje citovaný judikát za analogický v tej súvislosti, že

v judikovanej veci kúpna zmluva spĺňala všetky náležitosti ustanovené zákonom v čase jej

uzavretia, avšak pred rozhodnutím o povolení vkladu vlastníckeho práva došlo k zmene

zákona, a preto katastrálny úrad postupoval nesprávne, keď vklad povolil. Katastrálny úrad

mal kúpnu zmluvu posudzovať podľa novej právnej úpravy, ktorá v čase jej uzavretia ešte

nebola účinná. Toto očividne nebolo v rozpore so zákazom retroaktivity právnych noriem.

Rovnako v prípade sťažovateľky ak by aj súhlas mestského zastupiteľstva žalovaného spĺňal

podmienky v čase jeho vydania, jednoznačne nespĺňal zákonné podmienky v čase uzavretia

zámennej zmluvy, na čo mali všeobecné súdy prihliadnuť. Ak by sa prijalo právne

posúdenie veci všeobecnými súdmi, tak by to znamenalo, že do 31. decembra 2010 každá

obec mohla svoj majetok svojvoľne zámennou zmluvou prevádzať, a obchádzať tak

podmienky podľa ustanovenia § 9a ods. 1 až 7 zákona o majetku obcí len prostým

uvedením, že ide o prípad hodný osobitného zreteľa.

25. Sťažovateľka požaduje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„I. Základné právo obchodnej spoločnosti LL real invest, s.r.o. na súdnu a inú

právnu ochranu podľa a Listiny

základných práv a slobôd a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 28.11.2019, sp. zn. , porušené boli.

II. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.11.2019, sp. zn.

, zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.“

II.

Skutkový stav veci

26. Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 28. novembra 2019

vyplýva, že ním bolo zamietnuté dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu

sp. zn. z 19. januára 2018.

27. Podľa konštatovania najvyššieho súdu sťažovateľka prípustnosť dovolania

vyvodzovala z ustanovenia s tým, že

žiadna z ňou nastolených právnych otázok nebola ešte najvyšším súdom v dovolacom

konaní riešená. Krajský súd podľa nej aplikoval ustanovenie § 9a zákona o majetku obcí

v nesprávnom časovom znení, keďže zámenná zmluva sa mala spravovať právnou úpravou

účinnou v čase jej uzavretia. Zdôraznila, že právny vzťah medzi stranami nevznikol

rozhodnutím mestského zastupiteľstva žalovaného o schválení prevodu, ale až okamihom

nadobudnutia účinnosti zámennej zmluvy. Uviedla, že pri uzatváraní zmlúv o prevodoch

majetku z dôvodu hodného osobitného zreteľa musí zmluva spĺňať všetky zákonné

podmienky stanovené právnou úpravou účinnou v čase uzavretia zmluvy. Ak od súhlasu

mestského zastupiteľstva došlo k zmene príslušnej právnej úpravy, musí byť schválené nové

uznesenie spĺňajúce nové zákonné podmienky. Podľa názoru sťažovateľky aj za právnej

úpravy účinnej do 31. decembra 2010 bolo potrebné špecifikovať dôvod na zvolenie

postupu podľa ustanovenia § 9a ods. 8 písm. e) zákona o majetku obcí, pričom dôvod hodný

osobitného zreteľa musel byť aj skutočne daný. Primátor žalovaného nekonal pri uzavretí

zámennej zmluvy na základe platného uznesenia mestského zastupiteľstva, a preto je

zámenná zmluva absolútne neplatná podľa ustanovenia , teda

pre jej rozpor so zákonom.

28. Podľa názoru najvyššieho súdu ustanovenia § 9a zákona o majetku obcí

vo všeobecnosti upravuje zásady pre nakladanie s majetkom obce. Stanovuje, akým

spôsobom je možné zverejniť zámer obce nakladať s majetkom, ako aj jeho spôsob.

V ustanovení § 9a ods. 8 upravuje taxatívne vymedzené výnimky, pri ktorých obec môže

previesť svoj majetok priamo určenej konkrétnej osobe, kedy obec nemusí realizovať

obchodnú verejnú súťaž, dražbu ani priamy predaj. Ustanovenie § 9a ods. 8 písm. e) zákona

o majetku obcí v znení účinnom do 31. decembra 2010 definovalo jednu z takýchto

výnimiek v podobe existencie prípadu hodného osobitného zreteľa za súčasného splnenia

kvóra na prijatie rozhodnutia o takomto postupe (trojpätinovej väčšiny prítomných

poslancov). Novelizované znenie účinné od 1. januára 2011 zaviedlo povinnosť

zdôvodnenia osobitného zreteľa a zároveň zvýšenie kvóra potrebného na schválenie

takéhoto výnimočného postupu na trojpätinovú väčšinu všetkých poslancov obecného

zastupiteľstva. Zákonodarca tiež uložil obciam povinnosť zverejniť zámer previesť majetok

týmto spôsobom najmenej 15 dní pred schvaľovaním prevodu obecným zastupiteľstvom

na svojej úradnej tabuli a na internetovej stránke.

29. Pri posudzovaní daného prípadu vychádzal najvyšší súd z toho, že prechodné

ustanovenia sú neoddeliteľnou súčasťou takmer každej právnej úpravy a ich funkciou je

zabezpečiť v zásade plynulý prechod z dosiaľ platného a účinného režimu právnej úpravy

spoločenských vzťahov do nového právneho režimu s tým, že sa má nimi eliminovať právne

vákuum navodzujúce právnu neistotu a majú sa jasne určiť pravidlá aplikácie starej, resp. aj

novej právnej úpravy na už v minulosti vzniknuté právne vzťahy. Absencia prechodných

ustanovení v zásade spôsobuje nutnosť aplikácie ustanovení zákona platných a účinných

v čase, keď dochádza k jednotlivým právnym skutočnostiam.

30. Vzhľadom na už uvedené dospel najvyšší súd k záveru, že súdy nižších inštancií

správne aplikovali právnu úpravu účinnú v čase prijatia uznesenia mestského zastupiteľstva

žalovaného. S ohľadom na princíp zákazu retroaktivity podľa ak mestské

zastupiteľstvo rozhodlo o prevode majetku žalovaného formou zámennej zmluvy

16. decembra 2010, nebolo povinné skutkovo zdôvodňovať osobitný zreteľ podľa

ustanovenia § 9a ods. 8 písm. e) zákona o majetku obcí. Absencia prechodných ustanovení

k úpravám účinným od 1. januára 2011 mala v danom prípade za následok, že prejav vôle

mestského zastupiteľstva uskutočnený za „starej“ právnej úpravy nemohol byť nijako

dotknutý novou právnou úpravou. Opačný záver by bol v rozpore s princípom právnej istoty

vyjadreným v . Žalovaný (realizujúc svoje oprávnenie prostredníctvom

mestského zastupiteľstva) by nemal garanciu, že jeho konanie podľa platného a účinného

práva v dobe, keď k nemu došlo, nebude neskoršie (po prijatí nového právneho predpisu) ex

tunc posudzované ako právne neúčinné. Navyše (ako to vyplynie z ďalšieho výkladu),

mestské zastupiteľstvo ani nemalo dôvod na sťažovateľkou naznačované obchádzanie

zákona v súvislosti s jeho časovou pôsobnosťou, keďže pri prevode pozemku formou

zámennej zmluvy je dôvod osobitného zreteľa podľa ustanovenia § 9a ods. 8 písm. e)

zákona o majetku obcí v zásade vždy daný.

31. Najvyšší súd na dôvažok pripomína, že samotná realizácia nakladania

s majetkom obce podľa § 9a ods. 8 písm. e) zákona o majetku obcí pozostáva z viacerých

fáz, a to predovšetkým zo schvaľovacieho procesu vykonávaného obecným zastupiteľstvom

a z následného uzavretia zmluvy starostom obce v súlade s uznesením obecného

zastupiteľstva. Tieto procesy nemožno stotožňovať a ich výsledné akty (prijatie uznesenia

a uzavretie zmluvy) je potrebné posudzovať samostatne a v intenciách už uvedeného

výkladu. Zásada zákazu retroaktivity totiž vylučuje spätné neuznanie účinkov právnych

aktov novšou právnou úpravou, pričom uvedené platí o to viac pri absencii prechodných

ustanovení. Keďže zákon neohraničuje dobu na dojednanie finálnej podoby zmluvy a jej

uzavretie starostom obce, v praxi môže dochádzať k predĺženiu negociačného procesu

uzavretia jednotlivej zmluvy a bolo by nespravodlivé, nehospodárne a priečiace sa zmyslu

a účelu zákona, aby pri prípadnej zmene právnej úpravy bolo potrebné len z tohto dôvodu

prehodnocovať platne schválené uznesenie prijaté kvalifikovanou väčšinou poslancov.

Tento záver nevylučuje eventuálnu potrebu zmeny už schváleného uznesenia formou

opätovného schvaľovania, avšak iba v prípadoch zmeny dohodnutých podmienok zmluvy

v rámci negociačného procesu. Preto treba uzavrieť, že zmena právnej úpravy nemala vplyv

na platnosť súhlasu mestského zastupiteľstva žalovaného a z tohto dôvodu nebolo potrebné

opätovné schvaľovanie uznesenia s cieľom uviesť ho do súladu s novšou právnou úpravou.

32. Sťažovateľka ďalej namietala, že v prípade prevodov majetku obce z dôvodu

podľa ustanovenia § 9a ods. 8 písm. e) zákona o majetku obcí nestačí iba formálne

deklarovať existenciu dôvodu hodného osobitného zreteľa, ale tento musí byť aj skutočne

daný, čo podľa nej v uvedenom prípade splnené nebolo.

33. V tejto súvislosti sa najvyšší súd plne stotožňuje so závermi krajského súdu.

Navyše uvádza, že ustanovenie § 9a zákona o majetku obcí upravuje zásady pre nakladanie

s majetkom obce, pričom odsek 8 upravuje taxatívne vymedzené prípady, v ktorých môže

obec realizovať prevod svojho majetku mimo rámca stanoveného v odseku 1 až 7. Zákon

o majetku obcí v znení účinnom do 31. decembra 2010 pre prípad upravený ustanovením

§ 9a ods. 8 písm. e) predpokladal splnenie dvoch podmienok, a to existenciu prípadu

(dôvodu) hodného osobitného zreteľa, ako aj rozhodnutie trojpätinovej väčšiny prítomných

poslancov. Vo vzťahu k namietanej danosti dôvodu hodného osobitného zreteľa je potrebné

zdôrazniť, že zákon tieto prípady nešpecifikoval (je tomu tak aj za súčasnej právnej úpravy),

a tak ponechal na obciach, aby si mohli individuálne vypracovať zásady, v ktorých

vo všeobecnosti upravia, aké prípady bude možné považovať za prípady hodné osobitného

zreteľa pri prevode majetku. V zásade by malo ísť o prípady s preferenciou iného ako

ekonomického záujmu, keď by bolo neprimerane tvrdé postupovať podľa zákona. Pokiaľ

zákonodarca ponechal rozhodovanie o použití tohto postupu v pôsobnosti obecného

zastupiteľstva, nie je možné, aby jeho použitie v konkrétnom prípade bolo predmetom

externého posúdenia. Sú to práve miestni poslanci, ktorí detailne poznajú situáciu v obci

a potreby jej obyvateľov a dokážu vyhodnotiť, či dôvod hodný osobitného zreteľa je reálne

prítomný. V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že zákonom predpísané kvórum

na prijatie rozhodnutia o takomto postupe (trojpätinová väčšina prítomných poslancov) by

malo garantovať, že ide o skutočnú vôľu obecného zastupiteľstva uprednostniť iný

významný záujem, ktorý v danom prípade prevyšuje ekonomické záujmy.

34. Najvyšší súd uvedenú otázku s ohľadom na znenie § 421 ods. 1 písm. b)

posudzoval v intenciách preskúmavaného prípadu, a preto

skúmal splnenie podmienky existencie dôvodu hodného osobitného zreteľa iba vo vzťahu

k uzavretiu zámennej zmluvy. Vo všeobecnosti sa dá konštatovať, že základným cieľom pri

nakladaní s majetkom obce je (okrem zákonom ustanovených výnimiek) dosiahnutie

najmenej trhovej ceny. Obec sa takto pri nakladaní so svojím majetkom má správať ako

„dobrý hospodár“. Práve inštitút zámennej zmluvy však predstavuje jednu z výnimiek

z pravidla prevodu obecného majetku najmenej za trhovú cenu. Dôvodom je skutočnosť, že

za nehnuteľný majetok obce sa nezískava prevodom peňažná hodnota, ale naopak, získa sa

recipročne iný konkrétne určený nehnuteľný majetok od presne špecifikovaného subjektu.

V takomto prípade môže obec eventuálne vyjadriť svoje preferencie v súťažných

podmienkach obchodnej verejnej súťaže, napr. z hľadiska účelu využitia prevádzaného

majetku, možnosti realizovať zámenu nehnuteľností a pod. Avšak praktickejším

a vzhľadom na osobitosť inštitútu zámennej zmluvy aj zjavne legitímnym sa javí práve

postup podľa ustanovenia § 9a ods. 8 písm. e) zákona o majetku obcí upravujúceho prevod

majetku obce z dôvodu hodného osobitného zreteľa. Najvyšší súd preto zastáva názor, že

v prípadoch zámennej zmluvy je dôvod hodný osobitného zreteľa v zásade vždy prítomný.

Uvedený záver v danom prípade podporuje aj skutočnosť, že zámennou zmluvou sledoval

žalovaný verejnoprospešný účel, a to poskytnutie nájomných bytov seniorom v

, ktorý mala v zmysle zámennej zmluvy vystavať pre žalovaného. Keďže

v danom prípade rozhodlo o prevode majetku mestské zastupiteľstvo žalovaného

trojpätinovou väčšinou prítomných poslancov, pričom zároveň daný osobitný zreteľ

konštatovalo formou samostatnej časti svojho uznesenia, špecifikujúc prevádzanú

nehnuteľnosť a tiež druhú zmluvnú stranu, podľa názoru najvyššieho súdu nedošlo

k porušeniu predmetných ustanovení zákona o majetku obcí a žalovaný tým riadne osvedčil

danosť dôvodu hodného osobitného zreteľa.

III.

Relevantná právna úprava

35. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

36. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.

37. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

IV.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

38. Ústavnú sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

39. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

40. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

41. Podľa názoru ústavného súdu sú závery najvyššieho súdu dostatočné

a presvedčivé. V žiadnom prípade sa nejavia ako arbitrárne či zjavne neodôvodnené.

Samotná skutočnosť, že sťažovateľka má na vec odlišný názor, bez ďalšieho porušenie jej

označených práv nezakladá.

42. K jednotlivým námietkam obsiahnutým v ústavnej sťažnosti ústavný súd uvádza,

že sťažovateľka predovšetkým namieta nesprávne právne posúdenie veci zo strany

všeobecných súdov. Keďže zámenná zmluva bola uzavretá 14. novembra 2011 [teda v čase

účinnosti novelizovaného znenia ustanovenia § 9a ods. 8 písm. e) zákona o majetku obcí],

primátor žalovaného nesmel zámennú zmluvu podpísať (uzavrieť ju) bez toho, aby mestské

zastupiteľstvo (ktoré už uznesením zo 16. decembra 2010 uzavretie zámennej zmluvy

schválilo) o schválení zámennej zmluvy opätovne rozhodlo, a to vzhľadom na zásadnú

zmenu znenia ustanovenia § 9a ods. 8 písm. e) zákona o majetku obcí účinnú od 1. januára

2011. Keďže sa tak nestalo, podľa názoru sťažovateľky treba zámennú zmluvu považovať

za absolútne neplatnú pre jej rozpor so zákonom v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho

zákonníka.

43. Úvahy najvyššieho súdu v týchto súvislostiach sú zhrnuté v odsekoch 28 až 31

a podľa názoru ústavného súdu sa javia vo všetkých ohľadoch ako dostačujúce

a presvedčivé, pričom výslovne reflektujú aj rozhodujúce ústavnoprávne aspekty týkajúce

sa právnej problematiky intertemporality v spojení s princípmi právneho štátu

vyplývajúcimi z .

44. Ústavný súd považuje za potrebné osobitne zdôrazniť skutočnosť, že aktivity

mestského zastupiteľstva žalovaného vyúsťujúce do prijatia uznesenia zo 16. decembra

2010 treba skúmať oddelene od samotného uzavretia zámennej zmluvy 14. novembra 2011,

pričom každý jeden z týchto právnych krokov sa riadi právnym stavom, ktorý bol platný

a účinný v čase realizácie toho-ktorého kroku. Pritom je dôležitá aj skutočnosť, že časová

účinnosť (dosah) uznesenia mestského zastupiteľstva zo 16. decembra 2010 nebola ani

zákonom, ale ani samotným uznesením mestského zastupiteľstva nijako obmedzená.

Sťažovateľka sa v tejto súvislosti mylne domnieva, že oba tieto kroky musia byť

posudzované podľa právneho stavu účinného v čase uzavretia zámennej zmluvy, a to aj

napriek tomu, že súhlas mestského zastupiteľstva bol daný za účinnosti skoršej právnej

úpravy.

45. Ďalšia námietka sťažovateľky sa javí svojím spôsobom ako alternatívna.

Sťažovateľka totiž aj pre prípad, že by súhlas mestského zastupiteľstva zo 16. decembra

2010 obstál z dôvodu, že formálne spĺňal podmienky vyplývajúce z právneho stavu

účinného do 31. decembra 2010, považuje tento súhlas za nezákonný, pretože nemožno

z neho vyvodiť, v čom konkrétne dôvod hodný osobitného zreteľa spočíva, ale najmä to, či

je tento dôvod naozaj objektívne daný. Podľa názoru sťažovateľky nestačí totiž iba

deklarovať existenciu dôvodu hodného osobitného zreteľa, ale tento musí aj reálne

existovať, pričom paušálne konštatovanie najvyššieho súdu, podľa ktorého v prípade

prevodu majetku zámennou zmluvou je dôvod hodný osobitného zreteľa podľa ustanovenia

§ 9a ods. 8 písm. e) zákona o majetku obcí v zásade vždy daný, nepostačuje, pretože každý

konkrétny prípad je potrebné individuálne posudzovať a hodnotiť.

46. Úvahy najvyššieho súdu v týchto súvislostiach sú zhrnuté v odseku 34 a aj

v tomto prípade treba z pohľadu ústavného súdu konštatovať, že sú dostatočné

a presvedčivé, pričom nejavia známky arbitrárnosti, ale ani zjavnej neodôvodnenosti.

47. Sťažovateľka tvrdí, že najvyšší súd bez akéhokoľvek ďalšieho vysvetlenia iba

paušálne konštatoval, že prevod majetku obce uskutočnený zámennou zmluvou možno

v zásade vždy považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa v zmysle ustanovenia § 9a

ods. 8 písm. e) zákona o majetku obcí, a to bez toho, aby sa skúmalo, či konkrétne okolnosti

daného prípadu umožňujú dospieť k takémuto záveru.

48. Ústavný súd považuje za potrebné konštatovať, že uvedené tvrdenia sťažovateľky

nezodpovedajú skutočnosti. Najvyšší súd inštruktívnym spôsobom rozlíšil, kedy má miesto

postup podľa ustanovenia § 9a ods. 1 až 7, resp. postup podľa ustanovenia § 9a ods. 8

zákona o majetku obcí. Kým v prvom prípade sa má na zreteli dosiahnutie čo najvyššieho

ekonomického výnosu, zatiaľ v druhom prípade mohol žalovaný vychádzať z naliehavej

potreby zabezpečiť bývanie sociálne slabšej skupine občanov (seniorom), ktorá mohla

podľa jeho posúdenia prevyšovať ekonomický záujem žalovaného.

49. Sťažovateľka napokon poukazuje na to, že najvyšší súd sa vysloveným právnym

názorom odchýlil od právneho názoru, ku ktorému dospel v obdobnej veci (R 54/2018),

pričom tento odklon nijako nevysvetlil (pozri odseky 23 a 24).

50. Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutie najvyššieho súdu, na ktoré

sťažovateľka poukazuje, rieši odlišnú právnu situáciu, ktorá súvisela s tým, že už po

uzavretí kúpnej zmluvy (avšak ešte pred povolením jej vkladu do katastra nehnuteľností)

došlo zmenou zákona ku zavedeniu inštitútu zákonného predkupného práva štátu

obmedzujúceho zmluvnú voľnosť povinného subjektu, pričom najvyšší súd vytkol

katastrálnemu úradu, že na túto zmenu zákonného stavu neprihliadol. Naproti tomu v danom

prípade samotní účastníci zámennej zmluvy súhlasili s jej uzavretím bez toho, aby mestské

zastupiteľstvo o súhlase s uzavretím zámennej zmluvy znovu rozhodovalo podľa

zmenených zákonných podmienok, ako aj s tým, aby uzavretá zámenná zmluva bola

predložená na vkladové konanie. Sťažovateľka sa proti rozhodnutiu o povolení vkladu

vlastníckeho práva nijako nebránila, hoci namietané skutočnosti jej aj vtedy boli známe.

51. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2020

Ľuboš Szigeti

predseda senátu