Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 178/2020
PDF · 388.69 KB
No categories available
I. ÚS 178/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2020 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Ivana
Fiačana a Miloša Maďara prerokoval oznámenie sudcu Ústavného súdu Slovenskej
republiky Libora Duľu o jeho možnej zaujatosti v konaní vo veci ústavnej sťažnosti
sťažovateľky , , , zastúpenej
advokátom JUDr. Jánom Havlátom, Rudnayovo námestie 1, Bratislava, vedenej Ústavným
súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 707/2020, a takto
rozhodol:
Sudca IV. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky Libor Duľa n i e j e
v y l ú č e n ý z výkonu sudcovskej funkcie vo veci vedenej Ústavným súdom Slovenskej
republiky pod sp. zn. Rvp 707/2020.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav a oznámenie možných dôvodov vylúčenia
1. Sudca IV. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
Libor Duľa listom zo 14. apríla 2020 v súlade s § 49 ods. 4 v spojení s § 49 ods. 1 zákona
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) oznámil predsedovi ústavného súdu, že
právneho zástupcu spoločnosti (ďalej len „sťažovateľka“), JUDr. Jána
Havláta, osobne pozná a pravidelne s ním prichádzal pracovne do styku a v súčasnosti stále
prichádza ako stály člen jednej zo skúšobných komisií Slovenskej advokátskej komory
(ďalej len „SAK“), v ktorej JUDr. Ján Havlát zastáva funkciu predsedu skúšobnej komisie.
Tým je podľa neho bez ohľadu na jeho subjektívne garantovaný profesionálny prístup
k rozhodovaniu zodpovedajúci výkonu funkcie sudcu ústavného súdu splnená premisa
podľa § 49 ods. 1 zákona o ústavnom súde, teda možnosť mať pochybnosti o jeho
nezaujatosti so zreteľom na pomer k právnemu zástupcovi účastníka konania.
2. S poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
a na ňu nadväzujúcu judikatúru ústavného súdu uplatňujúcu tzv. teóriu zdania, podľa ktorej
nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach
strán, žiadal, aby v tejto veci bol zabezpečený postup podľa § 51 ods. 2 zákona o ústavnom
súde, t. j. aby jeho oznámenie bolo predložené senátu ústavného súdu, ktorý je podľa
platného rozvrhu práce ústavného súdu príslušný rozhodnúť o jeho vylúčení z výkonu
sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľky vedenej pod sp. zn. Rvp 707/2018.
3. Pokynom predsedu Ústavného súdu Slovenskej republiky Ivana Fiačana
z 15. apríla 2020 bolo oznámenie v súlade s čl. IV bodom 1. písm. a) Rozvrhu práce
Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020
pridelené na rozhodnutie podľa § 51 ods. 2 zákona o ústavnom súde do senátu
I. ÚS ústavného súdu v zložení Jana Baricová – predsedníčka senátu a Ivan Fiačan a Miloš
Maďar – členovia senátu (ďalej aj ako „príslušný senát“).
4. Listom z 20. apríla 2020 predsedníčka senátu požiadala sudcu Libora Duľu
o doplnenie jeho oznámenia o vyjadrenie, či jeho pracovný vzťah k právnemu zástupcovi
sťažovateľky dosahuje takú intenzitu, že by mohol ovplyvniť jeho nestrannosť v danej veci.
5. Sudca Libor Duľa listom z 21. apríla 2020 doplnil, že ide o pracovný vzťah
zodpovedajúci spoločnému členstvu v skúšobnom senáte SAK na výkon advokátskych
skúšok, v ktorom je JUDr. Havlát predsedom, a z tohto hľadiska je oproti jeho vzťahu
ku ktorémukoľvek inému advokátovi (okrem ďalších dvoch členov skúšobného senátu, ktorí
sú tiež advokátmi) nadštandardný. Ďalej uviedol, že jeho oznámenie však nie je primárne
zamerané na elimináciu nedostatku jeho nestrannosti, ale je splnením povinnosti podľa § 49
ods. 4 zákona o ústavnom súde, pri použití § 49 ods. 1 zákona o ústavnom súde, a to
vo vzťahu k objektívnemu testu nezaujatosti, teda vo vzťahu k vonkajšiemu pohľadu na túto
otázku („... možno mať pochybnosť o jeho nezaujatosti.“). Ide najmä o zúčastnenú osobu
v konaní o ústavnej sťažnosti, teda o protistranu v súdnom konaní, ktorého sa ústavná
sťažnosť týka, resp. aj právneho zástupcu zúčastnenej osoby.
II.
Relevantná právna úprava
6. Zákon o ústavnom súde obsahuje výslovnú právnu úpravu o vylúčení sudcu
ústavného súdu z výkonu sudcovskej funkcie v ustanoveniach § 49 až § 52.
7. Podľa § 49 ods. 1 zákona o ústavnom súde sudca ústavného súdu je vylúčený
z konania a rozhodovania vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, účastníkom
konania, zúčastnenej osobe alebo ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho
nezaujatosti. Dôvodom na vylúčenie sudcu ústavného súdu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú
v postupe sudcu ústavného súdu v konaní o prerokúvanej veci alebo v jeho rozhodovaní
v iných veciach na ústavnom súde.
8. Podľa § 49 ods. 4 zákona o ústavnom súde dôvody vylúčenia podľa odseku 1 alebo
odseku 2 oznámi sudca ústavného súdu bezodkladne predsedovi ústavného súdu.
9. Podľa § 51 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak ide o rozhodovanie
v senáte ústavného súdu, o vylúčení sudcu ústavného súdu rozhoduje iný senát ústavného
súdu určený rozvrhom práce.
10. Podľa § 22 ods. 1 zákona o ústavnom súde sudca ústavného súdu je povinný
chrániť neporušiteľnosť prirodzených práv človeka, práv občana a princípy demokratického
a právneho štátu.
10.1 Podľa § 22 ods. 2 zákona o ústavnom súde sudca ústavného súdu je pri výkone
svojej funkcie nezávislý a pri rozhodovaní je viazaný ústavou, ústavnými zákonmi
a medzinárodnými zmluvami, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené
spôsobom ustanoveným zákonom.
11. Podľa § 23 ods. 1 zákona o ústavnom súde sudca ústavného súdu je povinný
vykonávať svoju funkciu svedomite a zdržať sa pri jej výkone i v občianskom živote
konania, ktoré môže narušiť alebo ohroziť vážnosť ústavného súdu, dôveru k ústavnému
súdu a vážnosť funkcie sudcu ústavného súdu.
11.1 Podľa § 22 ods. 1 zákona o ústavnom súde sudca ústavného súdu je povinný
zdržať sa výkonu funkcie, zamestnania alebo činnosti nezlučiteľnej s výkonom funkcie
sudcu ústavného súdu (§ 20 ods. 1).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
12. Ústavný súd zdôrazňuje, že požiadavka nestrannosti sudcu sa dotýka samej
podstaty spravodlivosti a jej vnímania. Nestrannosť znamená absenciu zaujatosti
či predsudku, znamená, že sudca nemá žiaden osobný záujem na výsledku konania.
Rozhodovať nestranne nie je právom, výsadou či privilégiom sudcov. Ide o základnú
povinnosť sudcov, o štrukturálny prvok súdneho systému a jeho riadneho fungovania.
13. Rozhodovať nestranne nie je právom, výsadou či privilégiom sudcov. Ide
o základnú povinnosť sudcov, o štrukturálny prvok súdneho systému a jeho riadneho
fungovania.
14. V zmysle § 49 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ako aj z pohľadu čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je nestrannosť sudcu obyčajne
definovaná ako absencia predsudku alebo zaujatosti, pričom ju možno posudzovať
na základe dvoch rôznych prístupov. Na jednej strane sa rozlišuje subjektívny prístup,
pri ktorom sa skúma stav mysle sudcu, teda to, čo si sudca v danej situácii myslel vo svojom
vnútornom fóre, a objektívny prístup, pri ktorom sa skúma, či sudca poskytuje dostatočné
záruky, aby bola vylúčená každá pochybnosť o jeho nestrannosti. Objektívny prístup
spočíva v otázke, či nezávisle na osobnom správaní sudcu určité overiteľné skutočnosti
neumožňujú pochybovať o jeho nestrannosti. V tomto smere i zdanie môže byť dôležité.
Mal by byť vylúčený každý sudca, u ktorého sa možno oprávnene obávať, že mu chýba
nestrannosť. Ide o dôveru, ktorú musia mať súdy pri stranách v demokratickej spoločnosti
(Padovani v. Taliansko – rozsudok európskeho súdu z 26. 2. 1993). Rozhodujúcim prvkom
v otázke rozhodovania o zaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania je
objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň
vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar v. Spojené kráľovstvo)
[m. m. III. ÚS 24/05].
15. Už z citovaného textu § 22 a najmä § 23 zákona o ústavnom súde je zrejmé, že
sudca ústavného súdu je v určitej miere obmedzený vo svojej slobode chovať sa podľa
svojej ľubovôle, nechať sa viesť svojimi emóciami a byť ovplyvnený vzťahmi k iným
ľuďom. Zmyslom a účelom takéhoto obmedzenia je jednak dosiahnutie primeraného
odstupu sudcu ústavného súdu od vecí, o ktorých rozhoduje, a ďalej i toho, že sa
rozhodovacia činnosť sudcov ústavného súdu bude javiť ako uvážlivá, nezaujatá, schopná
posúdiť vec bez stranenia tomu či onému z účastníkov.
16. V tomto smere sa možno stotožniť s právnym názorom disciplinárneho senátu
Najvyššieho správneho súdu Českej republiky, ktorý vyslovil vo veci sp. zn. 16 Kss 1/2017,
že je zrejmé, že i napriek citovaným zákonným ustanoveniam sudca, a v danom prípade
teda i sudca ústavného súdu, „zostáva človekom z masa a kostí, s rozumom, ale i citom,
a nie subsumpčným automatom, ktorý je naprogramovaný na mechanické, emócií a
inklinácií zbavené rozhodovanie“. Sudca vrátane sudcu ústavného súdu „ako každý iný
človek žije v určitom vzťahovom a sociálnom prostredí tvorenom pradivom vzťahov
rodinných, priateľských, kolegiálnych či iných. Miluje i nenávidí, fandí, oškliví si, má bežné
ľudské predsudky. Prostredie, v ktorom sa pohybuje, i krátko a dobre jeho ľudská nátura ho
nepochybne určitým spôsobom hodnotovo formuje a ovplyvňuje, čo sa premieta aj v jeho
rozhodovací činnosti“.
17. Žiaden sudca vrátane sudcu ústavného súdu nežije vo vákuu ani v slonovinovej
veži, ani v skúmavke. Predstava, že sudca sa uzavrie pred okolitým svetom vo všetkej jeho
pestrosti a zložitosti do akejsi „klauzúry“, a tým sa stane nestranným a nezávislým, je
nepochybne naivná a nesporne i nereálna. Už samotná skutočnosť, že sudcovská prax býva
v jednej profesijnej pozícii a na jednom mieste vykonávaná celý rad rokov, nevyhnutne
nesie so sebou to, že sudca za túto dobu pozná – v súvislosti so svojou činnosťou, ale aj inak
– celý rad ľudí a nadviaže s nimi viac či menej úzke vzťahy, často priateľské. V prostredí
Slovenskej republiky, v ktorej pôsobí, ako je v právnickej sfére všeobecne známe, v tzv.
kvalifikovaných právnických profesiách 13 sudcov ústavného súdu, niečo okolo 1 400
sudcov všeobecných súdov, 970 prokurátorov, 6 200 advokátov, 400 notárov a 300 súdnych
exekútorov, je celkom bežné, osobitne v rámci určitých špecializovaných agend a v určitých
miestach či regiónoch, že sa príslušníci právnickej komunity roky poznajú a udržujú spolu
viac či menej úzke priateľské či profesijne priateľské vzťahy.
18. V niektorých oblastiach právnickej praxe je celkom bežné, že sa ľudia, pôsobiaci
v právnickej profesii spolu stretávajú opakovane v obdobných procesných roliach (napr.
sudca – prokurátor, sudca – advokát, sudca – exekútor, sudca – vysokoškolský pedagóg
a pod.). V celom rade prípadov nie je vzťah sudcu a ďalšieho právneho profesionála
vzťahom založeným prevažne na procesnom konflikte, ale naopak vzťahom
predpokladajúcim určitú súčinnosť a vysokú mieru formálnej aj neformálnej spolupráce.
Skutočnosť, že z opísaných, ale aj z iných dôvodov (stretávanie sa na školeniach,
konferenciách, spoločná publikačná činnosť) môžu medzi sudcami a inými osobami vznikať
profesijné priateľstvá, nemožno samu o sebe považovať za spôsobilú narušiť nestrannosť
sudcu. Do tejto sféry možno zahrnúť aj pôsobenie sudcov v skúšobných senátoch
profesijných komôr.
19. Rovnako sa možno plne prikloniť k názoru, ktorý taktiež vyslovil disciplinárny
senát Najvyššieho správneho súdu Českej republiky vo veci sp. zn. 16 Kss 1/2017 a podľa
ktorého „za normálnych okolností, teda pokiaľ sudca disponuje dostatočnou mierou
zdravého sebavedomia, uvážlivosti, zdržanlivosti a je si vedomý profesijných štandardov,
ktoré treba zachovávať, profesijné priateľstvá prehlbujú povedomie sudcov o tom, ako
funguje prax v obore, v ktorom sa pohybujú, a rozširujú ich odborné znalosti. Za
normálnych okolností, pokiaľ ide o sudcu rovného a poctivého, vhodne fungujúcimi
vzťahmi profesijného priateľstva a vystupovaním v rámci odbornej komunity sudca zvyšuje,
a nijako neznižuje autoritu súdnej moci v odbornej komunite a v spoločnosti ako celku.
Sudca, ktorý je odbornou komunitou uznávaný, nebojí sa v nej komunikovať a diskutovať, a
to i veľmi otvorene, o odborných otázkach, a pritom dáva jasne najavo, že neslúži nikomu a
ničomu, iba spravodlivosti, je tím najlepším reprezentantom súdnej moci.“.
19.1 Ani „profesijné priateľstvo za normálnych okolností nie je dôvodom
k pochybnosti o nezaujatosti sudcu. Po sudcovi nemožno požadovať, aby samotný fakt, že
sudca určitého procesného aktéra (advokáta, prokurátora, konkurzného správcu, osobu
opakovane zastupujúcu procesnú stranu, napr. určitý úrad) dlhodobo pozná, niekedy si s
ním aj tyká, vedie s ním neformálne hovory a aj inak sa s ním stretáva v rámci vyššie
popísaných mantinelov profesijného priateľstva, znamenal dôvod pre vylúčenie sudcu.
Takým dôvodom by boli až ďalšie, zvláštne okolnosti, z ktorých by bolo nutné usudzovať,
že sudca nemusí byť schopný udržať si voči dotyčnému procesnému aktérovi dostatočný
odstup a posudzovať jeho konanie (procesní úkony, právnu argumentáciu, všeobecne postup
v rámci výkonu jeho procesnej roli apod.) bez zaujatia.“.
20. Sudca ústavného Libor Duľa v oznámení a najmä v jeho doplnení zdôraznil, že
jeho oznámenie nie je primárne zamerané na elimináciu nedostatku jeho nestrannosti, ale je
splnením povinnosti podľa § 49 ods. 4 zákona o ústavnom súde, či by vo vzťahu
k objektívnemu testu nezaujatosti, teda vo vzťahu k vonkajšiemu pohľadu na túto otázku
osobitne zo strany zúčastnenej osoby v konaní o ústavnej sťažnosti, t. j. protistrany
v súdnom konaní jeho pracovný vzťah s JUDr. Havlátom v skúšobnom senáte SAK mohol
z hľadiska § 49 ods. 1 zákona o ústavnom súde vyvolať pochybnosti o jeho zaujatosti.
21. V kontexte bodov 16 až 19 tohto uznesenia, ako aj z dôvodu oznámenia sudcu
v namietanom prípade členstvu a pravidelnej účasti sudcu ústavného súdu v skúšobnom
senáte SAK a z neho vyplývajúcemu pracovnému a „nadštandardnému“ vzťahu k jeho
predsedovi nemožno prikladať takú intenzitu a závažnosť, ktorá by založila pochybnosť
o nezaujatosti zákonného sudcu ústavného súdu. K vylúčeniu sudcu z prerokúvania
a rozhodovania vo veci môže dôjsť aj pri zohľadnení sudcom akcentovanej tzv. teórie
zdania uplatňovanej v judikatúre ESĽP iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah
k danej veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj
napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“,
teda nezávisle a nestranne.
22. Analýza skutočností uvádzaných sudcom IV. senátu ústavného súdu Liborom
Duľom v jeho oznámení zo 14. apríla 2020, ako aj v jeho doplnení z 21. apríla 2020 vo veci
však podľa názoru ústavného súdu v danom prípade prijatie takéhoto záveru neumožňuje.
23. Príslušný senát ústavného súdu I. ÚS po posúdení dôvodov možného vylúčenia
sudcu ústavného súdu z prejednávania a rozhodovania veci vedenej ústavným súdom
pod sp. zn. Rvp 707/2020 dospel k záveru, že v zmysle § 49 ods. 1 zákona o ústavnom súde
nie sú tieto relevantné na vznik pochybnosti o nezaujatosti sudcu v danej veci, čím nie sú
splnené zákonné podmienky na vylúčenie sudcu Libora Duľu z prejednania a rozhodovania
o ústavnej sťažnosti sťažovateľky , zastúpenej advokátom
.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. apríla 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu