Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 170/2020
PDF · 156.08 KB
No categories available
II. ÚS 170/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2020
predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť mesta Dolný Kubín, Hviezdoslavovo
námestie 1651/2, Dolný Kubín, IČO 00 314 463, zastúpeného advokátskou kanceláriou
ALTER IURIS, s. r. o., Tolstého 9, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát
JUDr. Martin Kucbel, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Žiline sp. zn. 6 Co 179/2019 z 23. augusta 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť mesta Dolný Kubín o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
10. decembra 2019 doručená ústavná sťažnosť mesta Dolný Kubín, Hviezdoslavovo
námestie 1651/2, Dolný Kubín, IČO 00 314 463 (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
advokátskou kanceláriou ALTER IURIS, s. r. o., Tolstého 9, Bratislava, v mene ktorej koná
konateľ a advokát JUDr. Martin Kucbel, vo veci namietaného porušenia jeho základného
práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Žiline
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 179/2019 z 23. augusta 2019 (ďalej len „napadnuté
uznesenie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ podal 31. júla
2018 na Okresnom súde Banská Bystrica návrh na začatie konania v upomínacom konaní
podľa zákona č. 307/2016 Z. z. o upomínacom konaní a doplnení niektorých zákonov.
Sťažovateľ sa v tomto konaní vedenom pod sp. zn. 35 Up 273/2018 domáhal zaplatenia
istiny spolu s príslušenstvom z titulu zmluvnej pokuty, ako i náhrady trov konania. Keďže
sa platobný rozkaz vydaný v tomto konaní nepodarilo doručiť protistrane do vlastných rúk,
došlo k postúpeniu veci z Okresného súdu Banská Bystrica na Okresný súd Dolný Kubín
(ďalej len „okresný súd“) ako na súd príslušný na prejednanie veci podľa § 14 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“).
3. Okresný súd uznesením sp. zn. 5 C 14/2019 z 28. marca 2019 konanie zastavil
s odôvodnením, že na majetok protistrany bol uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn.
8 OdK 87/2017 z 18. septembra 2017 vyhlásený konkurz, pričom uvedené uznesenie bolo
25. septembra 2017 zverejnené v Obchodnom vestníku č. 182/2017. V uznesení o zastavení
konania okresný súd uviedol svoj právny názor, podľa ktorého k porušeniu povinnosti, ktorá
zakladá právo sťažovateľa na zmluvnú pokutu, došlo pred dňom vyhlásenia konkurzu
na majetok protistrany. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie. Krajský súd
napadnutým uznesením potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie a žalovanému nepriznal
náhradu trov odvolacieho konania.
4. Podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu jeho základných práv podľa ústavy
a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu tým, že krajský súd sa v napadnutom
uznesení „žiadnym relevantným spôsobom nevyjadril k tvrdeniam Sťažovateľa v podanom
odvolaní a len sa v celom rozsahu stotožnil a prevzal názory súdu prvej inštancie“.
5. Sťažovateľ ďalej uvádza, že krajský súd v napadnutom uznesení „v rámci
právneho posúdenia veci nesprávne aplikoval ustanovenia všeobecne záväzných právnych
predpisov vzťahujúcich sa na vec... a to bez hlbšieho a podrobnejšieho vysvetlenia svojich
právnych úvah a záverov...“.
6. Sťažovateľ namieta, že ak sa krajský súd v napadnutom uznesení „stotožnil
s právnymi a skutkovými závermi súdu prvej inštancie, s tým, že k porušeniu povinnosti,
zakladajúcej nárok Sťažovateľa na zmluvnú pokutu, došlo pred rozhodujúcim dňom, t. j.
pred dňom uverejnenia uznesenia o vyhlásení konkurzu na majetok Dlžníka, na základe
čoho považoval v zmysle § 166 od s. 1 písm. d) zákona o konkurze a reštrukturalizácii
uvedenú pohľadávku Sťažovateľa za nevymáhateľnú“, porušil tým jeho základné práva
a práva špecifikované v bode 1 ústavnej sťažnosti.
7. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby
ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„I. Uznesením Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 6 Co/179/2019 zo dňa 23. 08. 2019
bolo porušené základné právo Sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
spočívajúce v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, spočívajúce v práve vlastniť majetok, základné právo
Sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
spočívajúce v práve na spravodlivé súdne konanie a základné právo Sťažovateľa podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
spočívajúce v práve na ochranu majetku.
II. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Žiline,
sp. zn. 6 Co/179/2019 zo dňa 23. 08. 2019 a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie
konanie.
III. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva Sťažovateľovi náhradu trov právneho
zastúpenia vo výške 415,50 Eur, ktorú je povinný uhradiť Krajský súd v Žiline do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu Sťažovateľa ALTER
IURIS, s. r. o.“
II.
Relevantná právna úprava
8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený.
13. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za
nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili
platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.
14. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom
prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
15. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci
ústavným súdom
16. Ústavou vymedzená právomoc ústavnému súdu neumožňuje, aby nahrádzal
rozhodovaciu činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo
na základe zákona. Ústavný súd môže uplatniť svoju právomoc až vtedy, ak fyzická osoba
alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich
práv. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník
konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd.
Naopak, z čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne vyplýva, že sťažovateľ predtým ako požiada
o ústavnú ochranu ústavný súd musí vyčerpať všetky (iné) dostupné a účinné prostriedky
ochrany svojich práv. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavný súd nie je oprávnený
poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol (môže) domôcť
ochrany svojich práv v konaní pred všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a v danom
prípade Civilným sporovým poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi (I. ÚS 161/02,
17. Pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti ústavný súd zistil, že sťažovateľ
sa v súvislosti s namietaným porušením označených základných práv podľa ústavy a práv
podľa dohovoru a dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu obrátil
priamo na ústavný súd bez toho, aby proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podal
dovolanie. V okolnostiach posudzovanej veci pritom ide o rozhodnutie, proti ktorému
prichádza do úvahy prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, keďže ide
o rozhodnutie, ktorým sa konanie končí a sťažovateľ v samotnej ústavnej sťažnosti namieta
i tzv. vady zmätočnosti konania.
18. Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť nie je prípustná, ak
sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho
základných práv a slobôd.
19. Podľa § 132 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie
ústavnej sťažnosti pre jej neprípustnosť, ak sťažovateľ preukáže, že nevyčerpal právne
prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, z dôvodov
hodných osobitného zreteľa.
20. Keďže sťažovateľ právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho
práv nevyčerpal a nepreukázal, že sa tak stalo z dôvodov hodných osobitného zreteľa,
ústavný súd sa meritórne nezaoberal podanou ústavnou sťažnosťou, ktorou namietal
porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práv
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ale túto pri predbežnom
prerokovaní podľa zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú (predčasne podanú)
podľa § 132 ods. 2 v spojení s § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde.
21. V tejto súvislosti už ústavný súd opakovane vyslovil názor, že v prípadoch
uplatnenia dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku spôsobilého zabezpečiť
ochranu práv sťažovateľa, následne však odmietnutého dovolacím súdom pre neprípustnosť,
je lehota na podanie ústavnej sťažnosti ustanovená § 124 zákona o ústavnom súde v zásade
zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu
(m. m. III. ÚS 674/2014, pozri aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11.
2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53
a 54).
22. Po odmietnutí ústavnej sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. apríla 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu