Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 244/2020
PDF · 337.09 KB
No categories available
I. ÚS 244/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. mája 2020 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Ivana
Fiačana a Miloša Maďara prerokoval oznámenie sudcu Ústavného súdu Slovenskej
republiky Libora Duľu podľa § 49 ods. 4 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom
súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona
č. 413/2019 Z. z. o možných dôvodoch jeho vylúčenia v konaní o ústavnej sťažnosti
sťažovateľa , ,
, zastúpeného JUDr. Jozefom Zámožíkom, PhD., advokátom, Hlavná 31,
Trnava, vedenej Ústavným súdom Slovenskej republiky pod Rvp 1658/2019 a takto
rozhodol:
Sudca IV. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky Libor Duľa nie j e
v y l ú č e n ý z výkonu sudcovskej funkcie vo veci vedenej Ústavným súdom Slovenskej
republiky pod sp. zn. Rvp 1658/2019.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Oznámenie možných dôvodov vylúčenia a skutkový stav
1. Sudca IV. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“)
Libor Duľa listom z 18. mája 2020 podľa § 49 ods. 4 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom
súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona
č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) oznámil predsedovi ústavného súdu
možné dôvody svojho vylúčenia v zmysle § 49 ods. 1 zákona o ústavnom súde vo veci
ústavnej sťažnosti (ďalej len „sťažovateľ“). V oznámení sudca
IV. senátu ústavného súdu Libor Duľa uviedol, že sťažovateľa, ktorý bol vedúcim
kancelárie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), na ktorom on
vykonával funkciu sudcu až do svojho vymenovania za sudcu ústavného súdu 10. októbra
2019, osobne pozná a z pozície svojej funkcie predsedu trestnoprávneho kolégia s ním
v posledných rokoch prichádzal do každodenného kontaktu v rámci funkčnej súčinnosti
a ich vzájomný kontakt bol spojený aj s obvyklým kolegiálnym priateľstvom.
2. Pokynom predsedu Ústavného súdu Slovenskej republiky Ivana Fiačana z 19. mája
2020 bolo oznámenie v súlade s čl. IV bodom 1 písm. a) Rozvrhu práce Ústavného súdu
Slovenskej republiky na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 pridelené
na rozhodnutie podľa § 51 ods. 2 zákona o ústavnom súde do senátu I. ÚS ústavného súdu
v zložení Jana Baricová – predsedníčka senátu a Ivan Fiačan a Miloš Maďar – členovia
senátu (ďalej len „príslušný senát“).
II.
Relevantná právna úprava a jej východiská v judikatúre ústavného súdu
3. Zákon o ústavnom súde obsahuje výslovnú právnu úpravu o vylúčení sudcu
ústavného súdu z výkonu sudcovskej funkcie v ustanoveniach § 49 až § 52.
4. Podľa § 49 ods. 1 zákona o ústavnom súde sudca ústavného súdu je vylúčený
z konania a rozhodovania vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, účastníkom
konania, zúčastnenej osobe alebo ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho
nezaujatosti. Dôvodom na vylúčenie sudcu ústavného súdu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú
v postupe sudcu ústavného súdu v konaní o prerokúvanej veci alebo v jeho rozhodovaní
v iných veciach na ústavnom súde.
5. Podľa § 49 ods. 4 zákona o ústavnom súde dôvody vylúčenia podľa odseku 1 alebo
odseku 2 oznámi sudca ústavného súdu bezodkladne predsedovi ústavného súdu.
6. Podľa § 51 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak ide o rozhodovanie
v senáte ústavného súdu, o vylúčení sudcu ústavného súdu rozhoduje iný senát ústavného
súdu určený rozvrhom práce.
7. V zmysle § 49 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde, ako aj z pohľadu čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je nestrannosť sudcu obyčajne
definovaná ako absencia predsudku alebo zaujatosti, pričom ju možno posudzovať
na základe dvoch rôznych prístupov. Na jednej strane sa rozlišuje subjektívny prístup,
pri ktorom sa skúma stav mysle sudcu, teda to, čo si sudca v danej situácii myslel vo svojom
vnútornom vedomí, a objektívny prístup, pri ktorom sa skúma, či sudca poskytuje
dostatočné záruky, aby bola vylúčená každá pochybnosť o jeho nestrannosti. Objektívny
prístup spočíva v otázke, či nezávisle na osobnom správaní sudcu určité overiteľné
skutočnosti neumožňujú pochybovať o jeho nestrannosti. V tomto smere i zdanie môže byť
dôležité. Mal by byť vylúčený každý sudca, u ktorého sa možno oprávnene obávať, že mu
chýba nestrannosť. Ide o dôveru, ktorú musia mať súdy pri stranách v demokratickej
spoločnosti [Padovani v. Taliansko – rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj
„ESĽP“) z 26. 2. 1993]. Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti
zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba
rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú
nedostatok nestrannosti súdu (Pullar v. Spojené kráľovstvo) [m. m. III. ÚS 24/05].
8. Ústavný súd už vo svojej predošlej judikatúre konštatoval, že z pohľadu práva
na nestranného sudcu ako komponentu práva na spravodlivý proces vyvinul Európsky súd
pre ľudské práva dve previazané stránky nestrannosti a judikatúru k nim rozvíja už viac ako
30 rokov (porov. Piersack v. Belgicko, sťažnosť č. 8692/79, rozsudok ESĽP z 1. 10. 1982;
Pohoska v. Poľsko, sťažnosť č. 33530/06, rozsudok ESĽP z 10. 1. 2012). Ako je už aj
naznačené v bode 8, nestrannosť má stránku subjektívnu a stránku objektívnu, a tie sú
overované rovnomennými testami. Európsky súd pre ľudské práva zdôrazňuje význam
nestrannosti sudcu pre dôveru verejnosti v súdnictvo, a to jednak vo všeobecnosti (porov.
Olujić v. Chorvátsko, sťažnosť č. 22330/05, rozsudok ESĽP z 5. 2. 2005, bod 57), ale
osobitne pri objektívnom teste (porov. Kinský v. Česká republika, sťažnosť č. 42856/06,
rozsudok ESĽP z 9. 2. 2012, bod 87). Pri rozhodovaní o tom, či v danom prípade existuje
legitímny dôvod na obavy, že istý sudca nie je nestranný, hľadisko namietateľa je dôležité,
ale nie je rozhodujúce; rozhodujúce je, či tieto obavy môžu byť považované za objektívne
odôvodnené (porov. Thorgeir Thorgeirson v. Island, sťažnosť č. 13778/88, rozsudok ESĽP
z 25. 6. 1992, bod 51).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
9. Ústavný súd zdôrazňuje, že požiadavka nestrannosti sudcu sa dotýka samej
podstaty spravodlivosti a jej vnímania. Nestrannosť znamená absenciu zaujatosti
či predsudku, znamená, že sudca nemá žiaden osobný záujem na výsledku konania.
Rozhodovať nestranne nie je právom, výsadou či privilégiom sudcov. Ide o základnú
povinnosť sudcov, o štrukturálny prvok súdneho systému a jeho riadneho fungovania.
10. Sudca ústavného súdu Libor Duľa vo svojom oznámení z 18. mája 2020 uvádza,
že sťažovateľa osobne pozná a že v posledných rokoch ako predseda trestnoprávneho
kolégia najvyššieho súdu s ním ako s vedúcim kancelárie najvyššieho súdu prichádzal
do každodenného kontaktu v rámci funkčnej súčinnosti a ich vzájomný kontakt bol spojený
aj s obvyklým kolegiálnym priateľstvom.
11. V rámci dôvodov vylúčenia sudcu ústavného súdu ustanovených v § 49 ods. 1
zákona o ústavnom súde treba zdôrazniť, že predpokladom vylúčenia sudcu ústavného súdu
je „pomer k veci, účastníkom konania, zúčastnenej osobe alebo ich zástupcom“, ktorý v
prípade oznámenia sudcu ústavného súdu Libora Duľu v danej veci naplnený nie je.
Dotknutý sudca ústavného súdu, ako vyplýva z jeho oznámenia, nemá pomer k veci, nie je
v príbuzenskom vzťahu so sťažovateľom, ani nie je jeho blízkou osobou, ani nie je
v žiadnom vzťahu s jeho právnym zástupcom pred ústavným súdom alebo
pred všeobecnými súdmi.
12. Vychádzajúc z oznámenia sudcu ústavného súdu Libora Duľu treba poznamenať,
že pri stretávaní sa ľudí na jednom pracovisku obvyklé kolegiálne priateľstvo nemožno
vylúčiť, a to ani medzi sudcami navzájom a ani medzi sudcami a odborným
administratívnym aparátom. V celom rade prípadov je vzťah sudcov s ostatnými
zamestnancami súdu vzťahom založeným na formálnej aj neformálnej spolupráci.
Skutočnosť, že pri týchto príležitostiach môžu medzi sudcami a inými osobami vznikať
profesijné (kolegiálne) priateľstvá, nemožno samu osebe považovať za spôsobilú narušiť
nestrannosť sudcu pri prejednaní a rozhodovaní veci (pozri obdobne aj rozhodnutie
disciplinárneho senátu Najvyššieho správneho súdu Českej republiky vo veci sp. zn.
13. Z oznámenia sudcu ústavného súdu nevyplýva, že by jeho
„kontakty“ so sťažovateľom presiahli takú úroveň, že by bolo možné považovať ich
za spôsobilé narušiť jeho nestrannosť ako sudcu ústavného súdu, a to aj pri zohľadnení tzv.
teórie zdania uplatňovanej v judikatúre ESĽP, v zmysle ktorej môže k vylúčeniu sudcu
z prerokúvania a rozhodovania vo veci dôjsť iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho
vzťah k danej veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že
aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“,
teda nezávisle a nestranne.
14. Príslušný senát ústavného súdu I. ÚS po prerokovaní dôvodov uvedených
v oznámení sudcu IV. senátu ústavného súdu Libora Duľu vo veci vedenej ústavným súdom
pod sp. zn. Rvp 1658/2019 dospel k záveru, že v zmysle § 49 ods. 1 a ods. 2 zákona
o ústavnom súde tieto nie sú dostačujúce pre naplnenie predpokladov o vylúčení sudcu
Libora Duľu, a preto rozhodol o jeho nevylúčení z konania a rozhodovania v danej veci.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. mája 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu