Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 247/2020
PDF · 346.26 KB
No categories available
IV. ÚS 247/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava Duditša
(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti Česká
exportní banka, a. s., Vodičkova 34, Praha, Česká republika, IČO 63 078 333, zastúpenej
advokátskou kanceláriou Matejka Friedmannová s. r. o., Dunajská 48, Bratislava, v mene
ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Ondrej Matejka, vo veci namietaného porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 4 CoKR 27/2018 z 27. februára 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti Česká exportní banka, a. s., o d m i e t a
pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júna
2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti Česká exportní banka, a. s.,
Vodičkova 34, Praha, Česká republika, IČO 63 078 333 (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 4 CoKR 27/2018 z 27. februára 2019 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
2. Ústavná sťažnosť po jej doručení ústavnému súdu nebola pridelená sudcovi
spravodajcovi. Plénum ústavného súdu prijalo 16. októbra 2019 Dodatok č. 1 k Rozvrhu
práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra
2019 (ďalej len „rozvrh práce“). Podľa čl. X bodu 5 rozvrhu práce veci, ktoré neboli
v období od 17. februára 2019 do 16. októbra 2019 pridelené sudcom spravodajcom, boli
prerozdelené náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov
medzi sudcov menovaných do funkcie 10. októbra 2019. Ústavná sťažnosť bola pridelená
sudcovi spravodajcovi Ladislavovi Duditšovi a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu práce bola
prejednaná vo IV. senáte ústavného súdu, ktorý pracuje v zložení Miroslav Duriš (predseda
senátu), Libor Duľa a Ladislav Duditš (členovia senátu).
3. Podľa obsahu ústavnej sťažnosti a príloh sťažovateľka vystupuje na Okresnom
súde Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní pod sp. zn. 26 Cbi 6/2015 ako žalobkyňa
v spore o určenie popretej pohľadávky vo výške 166 176 852,24 € spolu s príslušnými
zabezpečovacími právami. Na strane žalovaného je medzi inými aj spoločnosť
(ďalej len
„úpadca“). Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu z 3. júla
2018, ktorým určil, že sťažovateľka je veriteľom uplatnenej pohľadávky s poradím
uspokojenia ako podriadená pohľadávka, a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Porušenie
označených práv vidí sťažovateľka v nedostatočnom, neospravedlniteľnom
a neudržateľnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia porušujúcom všeobecné zásady
a princípy ochrany subjektívnych práv v spravodlivom procese. Rozhodujúca právna norma
bola nesprávne interpretovaná a krajský súd sa odchýlil od zákonného znenia normy do tej
miery, že zásadne poprel jej účel a význam. Išlo o argumentáciu o porovnateľnosti
sťažovateľkou uplatňovaného vplyvu na riadenie úpadcu, ktorý mal zodpovedať podielu
predstavujúcemu aspoň 5 % na základnom imaní úpadcu. Krajský súd nevymedzil,
na základe akých kritérií porovnával tento vplyv sťažovateľky na riadenie úpadcu a akými
úvahami sa spravoval. Bez ďalšieho s poukazom na § 9 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z. z.
o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“) uzavrel, že sťažovateľka mala v spoločnosti
úpadcu kvalifikovanú účasť. Otázka porovnateľnosti pritom mala kruciálny význam
pre posúdenie veci a bez nej by nebolo možné dôvodne dospieť k záveru o kvalifikovanej
účasti ani o spriaznenosti sťažovateľky s úpadcom. Krajský súd preto nedostatočne vyložil
a zdôvodnil právnu argumentáciu, resp. nedostatočne zdôvodnil subsumpciu zisteného
skutkového stavu pod právnu normu obsiahnutú v § 9 ods. 3 zákona o konkurze.
4. Interpretácia citovaného ustanovenia krajským súdom je podľa sťažovateľky
ústavne nekonformná, ak bez ohľadu na účel a zmysel záložného práva uzavrel,
že dojednania záložnej zmluvy sú spôsobilé platne založiť pre záložného veriteľa možnosť
uplatňovania vplyvu na riadení inej osoby, ktorý je porovnateľný s vplyvom
zodpovedajúcim podielu predstavujúcemu aspoň 5 % na základnom imaní tejto osoby alebo
hlasovacích právach v nej. Právny vzťah záložného veriteľa k záložcovi nie je zakrytý
a záložný veriteľ nemá postavenie prijímateľa rozhodnutí. Ak niektoré právne úkony
záložcu s predmetom zálohu podľa záložnej zmluvy podliehajú súhlasu záložného veriteľa,
je tomu tak výhradne na účely zabezpečenia uspokojenia záložným právom zabezpečenej
pohľadávky. Podľa sťažovateľky treba prihliadnuť na účel právnej normy vyjadrenej v § 9
ods. 3 zákona o konkurze, ako aj na účel záložného práva. Následne možno za použitia
teleologickej redukcie argumentovať, že nemožno v prípade záložného veriteľa hovoriť
o možnosti uplatňovania porovnateľného vplyvu na riadení inej osoby, ak dojednania
záložnej zmluvy nevybočujú z rámca štandardných, všeobecne akceptovaných
a používaných zmluvných dojednaní a primárne sledujú naplnenie účelu záložného práva.
Medzi vplyvom záložného veriteľa na riadenie úpadcu a vplyvom osôb spriaznených
s úpadcom podľa zákona o konkurze je zásadný rozdiel a tento vplyv nemôže založiť
kvalifikovanú účasť záložného veriteľa v spoločnosti úpadcu a ani spriaznenosť záložného
veriteľa s úpadcom.
5. Sťažovateľka navrhla ústavnému súdu, aby jej ústavnej sťažnosti po predbežnom
prerokovaní a prijatí na ďalšie konanie vyhovel, vyslovil porušenie označených práv
napadnutým rozsudkom krajského súdu, zrušil napadnutý rozsudok a uložil krajskému súdu
povinnosť nahradiť jej trovy právneho zastúpenia vo výške 415,52 €.
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
6. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je od 1. marca 2019
zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
9. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v ustanovení § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu
ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v ustanovení § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný
súd môže na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť
návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných práv
a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný
súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
11. Ústavný súd pred predbežným prerokovaním návrhu zistil na okresnom súde,
že proti napadnutému rozsudku odvolacieho súdu podala sťažovateľka 4. júna 2019
dovolanie. Bez potreby bližších doktrinálnych záverov k označeným ústavným právam
sťažovateľky je preto potrebné konštatovať, že ústavnú sťažnosť je nutné odmietnuť
z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie ústavným súdom.
12. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity. Z princípu
subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam
a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné
súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza zo zásady, že ústava ukladá
všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
13. Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je
daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ústavný súd v systéme ochrany
základných práv a slobôd predstavuje ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa
uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa
na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu
subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 132 zákona o ústavnom
súde. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
14. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných práv
a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný
súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci
na prerokovanie.
15. V zmysle už popísaných východísk možno hodnotiť, že právny poriadok
Slovenskej republiky poskytuje sťažovateľke účinný právny prostriedok ochrany
základných práv a slobôd, ktorý sťažovateľka podľa zistenia ústavného súdu aj využila (t. j.
podal 4. júna 2019 dovolanie proti napadnutému rozsudku). Inak povedané, ústavná
sťažnosť podaná ústavnému súdu je tejto chvíli podaná predčasne, pretože existuje iný
orgán verejnej moci [Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)]
oprávnený poskytnúť ochranu základným právam a slobodám sťažovateľky.
16. Ústavný súd uzatvára, že prijatím ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie by došlo
k vzniku ústavne neakceptovateľného stavu, keď by v zásade o rovnakej veci rozhodovali
paralelne viaceré orgány súdneho typu – najvyšší súd a ústavný súd (m. m. II. ÚS 1/08,
II. ÚS 393/2014, III. ÚS 632/2014). Išlo by o taký stav, ktorý nie je v právnom štáte
aprobovateľný, pretože by mohol viesť k rozdielnym rozhodnutiam v rovnakej veci, čo by
malo negatívne (a len veľmi ťažko odstrániteľné) dôsledky na právnu istotu, ktorá tvorí
integrálnu súčasť princípov právneho štátu (m. m. II. ÚS 294/2018).
17. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa ústavný súd ústavnou sťažnosťou proti
napadnutému rozsudku krajského súdu meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio
temporis ju odmietol pre nedostatok právomoci v zmysle § 132 ods. 1 v spojení s § 56
ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá
ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľky v nej uplatnených
nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júna 2020
Miroslav Duriš predseda senátu