Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 310/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. júna 2020

prerokoval vyhlásenie sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky Ivana Fiačana o jeho

zaujatosti v konaní vo veci ústavnej sťažnosti , ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Jiřím Martausom,

1. mája 113/19, Liptovský Mikuláš, vedenej Ústavným súdom Slovenskej republiky

pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sudca III. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky Ivan Fiačan

n i e j e v y l ú č e n ý z konania a rozhodovania vo veci vedenej na Ústavnom súde

Slovenskej republiky pod sp. zn. .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav a oznámenie možných dôvodov vylúčenia

1. Sudca III. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

Ivan Fiačan listom z 3. júna 2020 v súlade s

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

(ďalej len „“) vyhlásil podpredsedovi

ústavného súdu svoju zaujatosť vo veci sťažovateľa ,

, (ďalej aj „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátom JUDr. Jiřím Martausom, 1. mája 113/19, Liptovský Mikuláš (ďalej aj „právny

zástupca“), vedenej ústavným súdom pod sp. zn. . Sudca ústavného súdu

Ivan Fiačan v prvom rade uviedol, že sťažovateľa a ani jeho trestnú vec vedenú pred

všeobecnými súdmi nepozná, teda k sťažovateľovi a jeho veci nemá žiaden pomer. Pozná

však právneho zástupcu sťažovateľa advokáta so sídlom v Liptovskom Mikuláši, s ktorým

má osobitný priateľský vzťah. Tento priateľský vzťah vyplýva z toho, že spoločne pôsobili

ako justiční čakatelia a sudcovia na Okresnom súde Liptovský Mikuláš a následne spoločne

pôsobili v advokácii. Právny zástupca sťažovateľa bol jeho spolupracujúcim advokátom

a sídlo jeho advokátskej kancelárie bolo v rovnakých nebytových priestoroch, v akých bolo

aj sídlo jeho advokátskej kancelárie. S právnym zástupcom má osobitný priateľský vzťah,

tykajú si, sporadicky sa navštevujú a poznajú sa aj ich rodiny.

2. Tento ich vzťah presiahol pracovno-profesijnú úroveň. Uvedený pomer

k právnemu zástupcovi sťažovateľa vylučuje, aby konal ako sudca v tejto veci, preto

vyhlásil svoju zaujatosť a navrhuje, aby ho príslušný senát ústavného súdu vylúčil z konania

a rozhodovania v tejto veci. Zároveň tým bude zachované aj objektívne zdanie nezaujatosti

a nestrannosti konajúceho sudcu a súdu.

3. Pokynom podpredsedu ústavného súdu Ľuboša Szigetiho z 9. júna 2020 bolo

vyhlásenie v súlade s čl. IV bodom 1. písm. d) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej

republiky na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 v znení jeho dodatku č. 1

pridelené na rozhodnutie podľa do senátu

IV. ÚS ústavného súdu v zložení Miroslav Duriš – predseda senátu a Libor Duľa a Ladislav

Duditš – členovia senátu (ďalej len „príslušný senát“).

II.

Relevantná právna úprava

4. obsahuje výslovnú právnu úpravu o vylúčení sudcu

ústavného súdu z výkonu sudcovskej funkcie v § 49 až § 52.

5. Podľa sudca ústavného súdu je vylúčený

z konania a rozhodovania vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, účastníkom

konania, zúčastnenej osobe alebo ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho

nezaujatosti. Dôvodom na vylúčenie sudcu ústavného súdu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú

v postupe sudcu ústavného súdu v konaní o prerokúvanej veci alebo v jeho rozhodovaní

v iných veciach na ústavnom súde.

6. Podľa prvej vety sudca ústavného súdu môže

sám vyhlásiť svoju zaujatosť vo veci; musí tak urobiť písomne bezodkladne a uviesť jej

dôvody.

7. Podľa prvej vety ak ide o rozhodovanie

v senáte ústavného súdu, o vylúčení sudcu ústavného súdu rozhoduje iný senát ústavného

súdu určený rozvrhom práce.

8. Podľa sudca ústavného súdu je povinný

chrániť neporušiteľnosť prirodzených práv človeka, práv občana a princípy demokratického

a právneho štátu.

9. Podľa sudca ústavného súdu je pri výkone

svojej funkcie nezávislý a pri rozhodovaní je viazaný , ústavnými zákonmi

a medzinárodnými zmluvami, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené

spôsobom ustanoveným zákonom.

10. Podľa sudca ústavného súdu je povinný

vykonávať svoju funkciu svedomite a zdržať sa pri jej výkone i v občianskom živote

konania, ktoré môže narušiť alebo ohroziť vážnosť ústavného súdu, dôveru k ústavnému

súdu a vážnosť funkcie sudcu ústavného súdu.

11. Podľa sudca ústavného súdu je povinný

zdržať sa výkonu funkcie, zamestnania alebo činnosti nezlučiteľnej s výkonom funkcie

sudcu ústavného súdu (§ 20 ods. 1).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

12. Ústavný súd zdôrazňuje, že požiadavka nestrannosti sudcu sa dotýka samej

podstaty spravodlivosti a jej vnímania. Nestrannosť znamená absenciu zaujatosti

či predsudku, znamená, že sudca nemá žiaden osobný záujem na výsledku konania.

Rozhodovať nestranne nie je právom, výsadou či privilégiom sudcov. Ide o základnú

povinnosť sudcov, o štrukturálny prvok súdneho systému a jeho riadneho fungovania.

13. V zmysle , ako aj z pohľadu

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je nestrannosť sudcu obyčajne

definovaná ako absencia predsudku alebo zaujatosti, pričom ju možno posudzovať

na základe dvoch rôznych prístupov. Na jednej strane sa rozlišuje subjektívny prístup,

pri ktorom sa skúma stav mysle sudcu, teda to, čo si sudca v danej situácii myslel vo svojom

vnútornom fóre, a objektívny prístup, pri ktorom sa skúma, či sudca poskytuje dostatočné

záruky, aby bola vylúčená každá pochybnosť o jeho nestrannosti. V prípade subjektívneho

hľadiska nestrannosti sa nestrannosť sudcu predpokladá až do predloženia dôkazu opaku

[rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Piersack proti

Belgicku z 1. 10. 1982]. Objektívny prístup spočíva v otázke, či nezávisle na osobnom

správaní sudcu určité overiteľné skutočnosti neumožňujú pochybovať o jeho nestrannosti.

V tomto smere i zdanie môže byť dôležité. Mal by byť vylúčený každý sudca, u ktorého sa

možno oprávnene obávať, že mu chýba nestrannosť. Ide o dôveru, ktorú musia mať súdy

pri stranách v demokratickej spoločnosti (rozsudok ESĽP vo veci Padovani proti Taliansku

z 26. 2. 1993). Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti zákonného sudcu

je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom

jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok

nestrannosti súdu [(rozsudok ESĽP vo veci Pullar proti Spojenému kráľovstvu)

m. m. ].

14. Z citovaných ustanovení a je zrejmé, že sudca

ústavného súdu je v určitej miere obmedzený vo svojej slobode chovať sa podľa svojej

ľubovôle, nechať sa viesť svojimi emóciami a byť ovplyvnený vzťahmi k iným ľuďom.

Zmyslom a účelom takéhoto obmedzenia je na jednej strane dosiahnutie primeraného

odstupu sudcu ústavného súdu od vecí, o ktorých rozhoduje, a tiež i toho, že sa

rozhodovacia činnosť sudcov ústavného súdu bude javiť ako uvážlivá, nezaujatá, schopná

posúdiť vec bez stranenia niektorému z účastníkov.

15. V tomto smere ústavný súd poukazuje na právny názor disciplinárneho senátu

Najvyššieho správneho súdu Českej republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn.

z 24. mája 2017 uviedol, že sudca, a teda aj sudca ústavného súdu (napriek citovaným

zákonným povinnostiam, pozn.) „zostáva človekom z mäsa a kostí, s rozumom, ale i citom,

a nie subsumpčným automatom, ktorý je naprogramovaný na mechanické, emócií

a inklinácií zbavené rozhodovanie“. Sudca vrátane sudcu ústavného súdu „ako každý iný

človek žije v určitom vzťahovom a sociálnom prostredí tvorenom pradivom vzťahov

rodinných, priateľských, kolegiálnych či iných. Miluje i nenávidí, fandí, oškliví si, má bežné

ľudské predsudky. Prostredie, v ktorom sa pohybuje, i krátko a dobre jeho ľudská nátura ho

nepochybne určitým spôsobom hodnotovo formuje a ovplyvňuje, čo sa premieta aj v jeho

rozhodovacej činnosti

Predstava, že sa sudca uzavrie pred okolitým svetom vo všetkej jeho pestrosti

a zložitosti do akejsi klauzúry, a tým sa stane nestranným a nezávislým, je nepochybne

naivná. Už samotná skutočnosť, že sudcovská prax býva v jednej profesijnej pozícii a na

jednom mieste vykonávaná celý rad rokov, nevyhnutne nesie so sebou to, že sudca za túto

dobu spozná – v súvislosti so svojou činnosťou, ale aj inak – celý rad ľudí a nadviaže s nimi

viac či menej úzke vzťahy, často priateľské. V prostredí Českej republiky... je celkom bežné,

osobitne v rámci určitých špecializovaných agend a v určitých miestach či regiónoch, že sa

príslušníci právnickej komunity roky poznajú a udržujú spolu viac či menej úzke priateľské

či profesijne priateľské vzťahy.

V niektorých segmentoch právnickej praxe je celkom bežné, že sa tí istí ľudia, spolu

stretávajú opakovane v obdobných procesných roliach...

Skutočnosť, že z vyššie opísaných, ale aj z iných dôvodov (stretávanie sa na

školeniach a konferenciách, spoločná publikačná činnosť, dlhoročná známosť napríklad ako

spolužiakov z právnických štúdií... a pod.) môžu medzi sudcom a inými osobami vznikať

profesijné priateľstvá, nemožno samu o sebe považovať za porušenie povinnosti sudcu...

... za normálnych okolností, teda pokiaľ sudca disponuje dostatočnou mierou

zdravého sebavedomia, uvážlivosti, zdržanlivosti a je si vedomý profesijných štandardov,

ktoré treba zachovávať, profesijné priateľstvá prehlbujú povedomie sudcov o tom, ako

funguje prax v obore, v ktorom sa pohybujú, a rozširujú ich odborné znalosti.

Za normálnych okolností, pokiaľ ide o sudcu rovného a poctivého, vhodne fungujúcimi

vzťahmi profesijného priateľstva a vystupovaním v rámci odbornej komunity sudca zvyšuje,

a nijako neznižuje autoritu súdnej moci v odbornej komunite a v spoločnosti ako celku.

Vyššie opísané vzťahy, obzvlášť ak majú dlhodobú povahu, vedú nezriedka k menej

formálnemu styku medzi aktérmi. Výnimkou nie je tykanie, priateľské posedenie pri káve či

víne, spoločné obedy či večere, niekedy i spoločné aktivity (kultúra, šport a pod.).

Nebezpečenstvom sa takéto vzťahy stanú, pokiaľ sa v nich vyvinie závislosť, jednostrannosť,

či dokonca náznaky prospechárstva.“.

16. Obdobne z judikatúry ESĽP vyplýva, že osobitne je potrebné skúmať, či medzi

špecifikovanými osobami ide napr. o blízke priateľstvo, o vzťah finančnej závislosti,

prípadne vzťah nadriadenosti a podriadenosti (porovnaj rozsudok ESĽP vo veci Steck –

Risch proti Lichtenštajnsku z 19. 5. 2005).

17. Z vyplýva, že tri druhy vzťahov môžu

vyvolávať pochybnosti o nezaujatosti sudcu ústavného súdu – jeho pomer k veci,

k účastníkom konania, k zúčastnenej osobe alebo k ich zástupcom. Hoci to z právnej úpravy

explicitne nevyplýva, z povahy veci je zrejmé, že tieto vzťahy majú zostupnú tendenciu,

pokiaľ ide o spôsobilosť vyvolať pochybnosti o nezaujatosti sudcu ústavného súdu

s následkom jeho vylúčenia z konania a rozhodovania veci. Vzťah s najväčším potenciálom

vyvolať pochybnosti o nezaujatosti sudcu je pomer k veci, na opačnom konci spektra bude

nepochybne pomer k právnemu zástupcovi účastníka konania a napokon pomer k právnemu

zástupcovi zúčastnenej osoby (porovnaj uznesenia Ústavného súdu Českej republiky

sp. zn. z 26. augusta 2014, sp. zn. z 22. októbra 2014).

18. Z uvedenej hierarchie vzťahov logicky vyplýva, že pomer k veci by mal v zásade

vždy mať za následok vylúčenie sudcu z konania a rozhodovania o tejto veci, pomer

k účastníkom konania alebo k zúčastnenej osobe nemusí nevyhnutne viesť k jeho vylúčeniu.

Pomer k právnemu zástupcovi účastníka konania prípadne zúčastnenej osoby by spravidla

mal viesť k vylúčeniu sudcu len výnimočne, a to v závislosti od konkrétnych okolností

danej veci a pri dôslednom zohľadnení povahy a intenzity tohto vzťahu (porovnaj

NEMEŠKALOVÁ ROSINOVÁ, A. Objektívny test nestrannosti v prípadoch vzťahu sudcu

k účastníkom konania a ich zástupcom. In: Jurisprudence 6/2017, s. 35 – 36; porovnaj tiež

tam uvedené uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.

z 26. augusta 2014).

19. Tieto kritériá nemožno vnímať ako jediné kritériá, ktoré je potrebné zohľadniť

pri rozhodovaní o nezaujatosti sudcu ústavného súdu. V prípade ústavného súdu ako

(jediného) súdneho orgánu ochrany ústavnosti svojho druhu na území Slovenskej republiky

( ) je namieste zohľadňovať otázku spôsobilosti

ústavného súdu rozhodnúť vo veci v prípade vylúčenia niektorých z jeho sudcov. Súčasťou

rozhodovania o vylúčení sudcu ústavného súdu vzhľadom na povahu súdu, na ktorom

pôsobí, bude aj doktrína nevyhnutnosti (doctrine of necessity), ktorá je obsiahnutá aj v tzv.

Bangalórskych zásadách správania sudcov. Podľa bodu 2.5 Bangalórskych zásad správania

sudcov vylúčenie sudcu sa nevyžaduje, ak vo veci nemožno ustanoviť iný senát, ktorý by

vo veci konal, alebo z dôvodu naliehavých okolností, keď by nečinnosť mohla viesť

k vážnemu pochybeniu pri výkone spravodlivosti. Zohľadnenie týchto princípov by malo

nevyhnutne viesť k reštriktívnemu výkladu dôvodov, pre ktoré by sudca ústavného súdu mal

byť vylúčený z konania a rozhodovania v konkrétnej veci.

20. Tieto praktické hľadiská týkajúce sa výkonu spravodlivosti a otázky funkčnosti

konkrétneho súdu pri rozhodovaní o vylúčení sudcu zohľadnil aj ESĽP napr. v rozsudku

vo veci Ramljak proti Chorvátsku z 27. júna 2017, keď uviedol, že v prípade vylúčenia

sudcu odvolacieho súdu v Splite by nebol problém ho nahradiť iným sudcom, keďže

odvolací súd v Splite je jedným z najväčších v krajine, na ktorého civilnom úseku pôsobilo

v tom čase vyše 40 sudcov, prípadne aj v rozsudku vo veci Steck – Risch a ďalší proti

Lichtenštajnsku z 19. mája 2005, keď poukázal na rozlohu Lichtenštajnska a na fakt,

že sudcovia ústavného súdu vykonávajú túto funkciu popri inej právnickej činnosti, preto

väzby medzi sudcami ústavného súdu a inými právnickými profesionálmi sú prirodzené.

21. Napokon túto otázku je potrebné zohľadňovať aj pro futuro v tom zmysle, že ak

v neskoršej veci záujem zachovania spôsobilosti ústavného súdu rozhodnúť bude

vyžadovať, aby už skôr vylúčený sudca ústavného súdu v tejto veci rozhodoval (kde by

napr. bol účastník konania zastúpený tým istým právnym zástupcom), bolo by potrebné

dostatočne odôvodniť, prečo už skôr vylúčený sudca v tejto neskoršej veci nie je zaujatý

(porovnaj rozsudok ESĽP vo veci Harabin proti Slovenskej republike z 20. 11. 2012).

22. Sudca ústavného súdu Ivan Fiačan vo svojom vyhlásení zaujatosti špecificky

zdôraznil, že k veci samej alebo k sťažovateľovi ako účastníkovi konania nemá žiaden

pomer. Ide teda výlučne o tretí druh vzťahu, teda o jeho pomer k právnemu zástupcovi

sťažovateľa.

23. Pokiaľ ide o analýzu vzťahu sudcu ústavného súdu Ivana Fiačana s právnym

zástupcom sťažovateľa, vychádzajúc zo skutočností uvedených vo vyhlásení zaujatosti,

príslušný senát ústavného súdu dospel k záveru, že ide pôvodne o pracovný a profesijný

vzťah (spoločné pôsobenie na Okresnom súde Liptovský Mikuláš ako justiční čakatelia

a ako sudcovia a následne pôsobenie v advokácii). Z vyhlásenia zaujatosti vyplýva,

že advokáciu vykonávali v rozdielnych advokátskych kanceláriách, ktorých sídla boli

v rovnakých nebytových priestoroch. Uvedený vzťah prerástol túto profesijnú a pracovnú

úroveň, vzájomne si tykajú, sporadicky sa navštevujú a poznajú sa aj ich rodiny. Napriek

tejto už priateľskej úrovni vzťahu z vyhlásenia zaujatosti nevyplývajú také skutočnosti,

ktoré by naznačovali finančnú závislosť, jednostrannosť, vzťah nadriadenosti alebo

podriadenosti alebo iné skutočnosti, ktoré by vyvolávali pochybnosť o nezaujatosti sudcu

Ivana Fiačana, t. j. o jeho schopnosti rozhodovať sine ira et studio, teda nezávisle

a nestranne. Príslušný senát ústavného súdu aplikoval reštriktívny výklad § 49 ods. 1 zákona

o ústavnom súde a zohľadnil aj zásadu zachovania funkčnosti ústavného súdu, najmä

v kontexte pro futuro, keďže sudca ústavného súdu Ivan Fiačan by v zásade musel byť

vylúčený aj vo všetkých ďalších konaniach, v ktorých by uvedený právny zástupca

zastupoval iného sťažovateľa. Napokon nemožno vylúčiť, že podobný pracovný

a profesijný vzťah s presahom do priateľského vzťahu – vzhľadom na jeho doterajší výkon

advokácie – má sudca ústavného súdu Ivan Fiačan aj s inými právnickými profesionálmi

(napr. inými advokátmi, sudcami, prokurátormi a pod.), preto aj táto skutočnosť

odôvodňovala reštriktívny prístup pri skúmaní dôvodov jeho zaujatosti, ktorú deklaroval

vo svojom vyhlásení.

24. Vzhľadom na uvedené príslušný senát ústavného súdu dospel k záveru, že sudca

Ivan Fiačan neuviedol vo svojom vyhlásení zaujatosti také skutočnosti, ktoré by boli

spôsobilé vyvrátiť zo subjektívneho hľadiska domnienku jeho nezaujatosti. Napokon aj

pri aplikovaní objektívneho testu príslušný senát ústavného súdu dospel k záveru, že jeho

vzťah k právnemu zástupcovi sťažovateľa vo veci vedenej pod sp. zn.

nemá takú povahu a intenzitu, ktorá by aj pri použití tzv. teórie zdania mala vyvolávať

pochybnosti o jeho nezaujatosti.

25. Príslušný senát ústavného súdu po posúdení dôvodov uvedených vo vyhlásení

zaujatosti z 3. júna 2020 dospel k záveru, že v zmysle

nie sú tieto relevantné na vznik pochybnosti o nezaujatosti sudcu v danej veci, čím nie sú

splnené zákonné podmienky na vylúčenie sudcu ústavného súdu Ivana Fiačana

z prejednania a rozhodovania o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , zastúpeného

advokátom JUDr. Jiřím Martausom, vedenej pod sp. zn. .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2020

Miroslav Duriš predseda senátu