Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 11 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (16)IV. ÚS 310/2020
PDF · 407.87 KB
No categories available
IV. ÚS 310/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. júna 2020
prerokoval vyhlásenie sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky Ivana Fiačana o jeho
zaujatosti v konaní vo veci ústavnej sťažnosti , ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Jiřím Martausom,
1. mája 113/19, Liptovský Mikuláš, vedenej Ústavným súdom Slovenskej republiky
pod sp. zn. III. ÚS 129/2020 a takto
rozhodol:
Sudca III. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky Ivan Fiačan
n i e j e v y l ú č e n ý z konania a rozhodovania vo veci vedenej na Ústavnom súde
Slovenskej republiky pod sp. zn. III. ÚS 129/2020.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav a oznámenie možných dôvodov vylúčenia
1. Sudca III. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
Ivan Fiačan listom z 3. júna 2020 v súlade s § 50 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z.
o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) vyhlásil podpredsedovi
ústavného súdu svoju zaujatosť vo veci sťažovateľa ,
, (ďalej aj „sťažovateľ“), zastúpeného
advokátom JUDr. Jiřím Martausom, 1. mája 113/19, Liptovský Mikuláš (ďalej aj „právny
zástupca“), vedenej ústavným súdom pod sp. zn. III. ÚS 129/2020. Sudca ústavného súdu
Ivan Fiačan v prvom rade uviedol, že sťažovateľa a ani jeho trestnú vec vedenú pred
všeobecnými súdmi nepozná, teda k sťažovateľovi a jeho veci nemá žiaden pomer. Pozná
však právneho zástupcu sťažovateľa advokáta so sídlom v Liptovskom Mikuláši, s ktorým
má osobitný priateľský vzťah. Tento priateľský vzťah vyplýva z toho, že spoločne pôsobili
ako justiční čakatelia a sudcovia na Okresnom súde Liptovský Mikuláš a následne spoločne
pôsobili v advokácii. Právny zástupca sťažovateľa bol jeho spolupracujúcim advokátom
a sídlo jeho advokátskej kancelárie bolo v rovnakých nebytových priestoroch, v akých bolo
aj sídlo jeho advokátskej kancelárie. S právnym zástupcom má osobitný priateľský vzťah,
tykajú si, sporadicky sa navštevujú a poznajú sa aj ich rodiny.
2. Tento ich vzťah presiahol pracovno-profesijnú úroveň. Uvedený pomer
k právnemu zástupcovi sťažovateľa vylučuje, aby konal ako sudca v tejto veci, preto
vyhlásil svoju zaujatosť a navrhuje, aby ho príslušný senát ústavného súdu vylúčil z konania
a rozhodovania v tejto veci. Zároveň tým bude zachované aj objektívne zdanie nezaujatosti
a nestrannosti konajúceho sudcu a súdu.
3. Pokynom podpredsedu ústavného súdu Ľuboša Szigetiho z 9. júna 2020 bolo
vyhlásenie v súlade s čl. IV bodom 1. písm. d) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej
republiky na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 v znení jeho dodatku č. 1
pridelené na rozhodnutie podľa § 51 ods. 2 zákona o ústavnom súde do senátu
IV. ÚS ústavného súdu v zložení Miroslav Duriš – predseda senátu a Libor Duľa a Ladislav
Duditš – členovia senátu (ďalej len „príslušný senát“).
II.
Relevantná právna úprava
4. Zákon o ústavnom súde obsahuje výslovnú právnu úpravu o vylúčení sudcu
ústavného súdu z výkonu sudcovskej funkcie v § 49 až § 52.
5. Podľa § 49 ods. 1 zákona o ústavnom súde sudca ústavného súdu je vylúčený
z konania a rozhodovania vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, účastníkom
konania, zúčastnenej osobe alebo ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho
nezaujatosti. Dôvodom na vylúčenie sudcu ústavného súdu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú
v postupe sudcu ústavného súdu v konaní o prerokúvanej veci alebo v jeho rozhodovaní
v iných veciach na ústavnom súde.
6. Podľa § 50 ods. 1 prvej vety zákona o ústavnom súde sudca ústavného súdu môže
sám vyhlásiť svoju zaujatosť vo veci; musí tak urobiť písomne bezodkladne a uviesť jej
dôvody.
7. Podľa § 51 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak ide o rozhodovanie
v senáte ústavného súdu, o vylúčení sudcu ústavného súdu rozhoduje iný senát ústavného
súdu určený rozvrhom práce.
8. Podľa § 22 ods. 1 zákona o ústavnom súde sudca ústavného súdu je povinný
chrániť neporušiteľnosť prirodzených práv človeka, práv občana a princípy demokratického
a právneho štátu.
9. Podľa § 22 ods. 2 zákona o ústavnom súde sudca ústavného súdu je pri výkone
svojej funkcie nezávislý a pri rozhodovaní je viazaný ústavou, ústavnými zákonmi
a medzinárodnými zmluvami, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené
spôsobom ustanoveným zákonom.
10. Podľa § 23 ods. 1 zákona o ústavnom súde sudca ústavného súdu je povinný
vykonávať svoju funkciu svedomite a zdržať sa pri jej výkone i v občianskom živote
konania, ktoré môže narušiť alebo ohroziť vážnosť ústavného súdu, dôveru k ústavnému
súdu a vážnosť funkcie sudcu ústavného súdu.
11. Podľa § 22 ods. 1 zákona o ústavnom súde sudca ústavného súdu je povinný
zdržať sa výkonu funkcie, zamestnania alebo činnosti nezlučiteľnej s výkonom funkcie
sudcu ústavného súdu (§ 20 ods. 1).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
12. Ústavný súd zdôrazňuje, že požiadavka nestrannosti sudcu sa dotýka samej
podstaty spravodlivosti a jej vnímania. Nestrannosť znamená absenciu zaujatosti
či predsudku, znamená, že sudca nemá žiaden osobný záujem na výsledku konania.
Rozhodovať nestranne nie je právom, výsadou či privilégiom sudcov. Ide o základnú
povinnosť sudcov, o štrukturálny prvok súdneho systému a jeho riadneho fungovania.
13. V zmysle § 49 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ako aj z pohľadu čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je nestrannosť sudcu obyčajne
definovaná ako absencia predsudku alebo zaujatosti, pričom ju možno posudzovať
na základe dvoch rôznych prístupov. Na jednej strane sa rozlišuje subjektívny prístup,
pri ktorom sa skúma stav mysle sudcu, teda to, čo si sudca v danej situácii myslel vo svojom
vnútornom fóre, a objektívny prístup, pri ktorom sa skúma, či sudca poskytuje dostatočné
záruky, aby bola vylúčená každá pochybnosť o jeho nestrannosti. V prípade subjektívneho
hľadiska nestrannosti sa nestrannosť sudcu predpokladá až do predloženia dôkazu opaku
[rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Piersack proti
Belgicku z 1. 10. 1982]. Objektívny prístup spočíva v otázke, či nezávisle na osobnom
správaní sudcu určité overiteľné skutočnosti neumožňujú pochybovať o jeho nestrannosti.
V tomto smere i zdanie môže byť dôležité. Mal by byť vylúčený každý sudca, u ktorého sa
možno oprávnene obávať, že mu chýba nestrannosť. Ide o dôveru, ktorú musia mať súdy
pri stranách v demokratickej spoločnosti (rozsudok ESĽP vo veci Padovani proti Taliansku
z 26. 2. 1993). Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti zákonného sudcu
je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom
jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok
nestrannosti súdu [(rozsudok ESĽP vo veci Pullar proti Spojenému kráľovstvu)
m. m. III. ÚS 24/05].
14. Z citovaných ustanovení § 22 a § 23 zákona o ústavnom súde je zrejmé, že sudca
ústavného súdu je v určitej miere obmedzený vo svojej slobode chovať sa podľa svojej
ľubovôle, nechať sa viesť svojimi emóciami a byť ovplyvnený vzťahmi k iným ľuďom.
Zmyslom a účelom takéhoto obmedzenia je na jednej strane dosiahnutie primeraného
odstupu sudcu ústavného súdu od vecí, o ktorých rozhoduje, a tiež i toho, že sa
rozhodovacia činnosť sudcov ústavného súdu bude javiť ako uvážlivá, nezaujatá, schopná
posúdiť vec bez stranenia niektorému z účastníkov.
15. V tomto smere ústavný súd poukazuje na právny názor disciplinárneho senátu
Najvyššieho správneho súdu Českej republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn. 16 Kss 1/2017
z 24. mája 2017 uviedol, že sudca, a teda aj sudca ústavného súdu (napriek citovaným
zákonným povinnostiam, pozn.) „zostáva človekom z mäsa a kostí, s rozumom, ale i citom,
a nie subsumpčným automatom, ktorý je naprogramovaný na mechanické, emócií
a inklinácií zbavené rozhodovanie“. Sudca vrátane sudcu ústavného súdu „ako každý iný
človek žije v určitom vzťahovom a sociálnom prostredí tvorenom pradivom vzťahov
rodinných, priateľských, kolegiálnych či iných. Miluje i nenávidí, fandí, oškliví si, má bežné
ľudské predsudky. Prostredie, v ktorom sa pohybuje, i krátko a dobre jeho ľudská nátura ho
nepochybne určitým spôsobom hodnotovo formuje a ovplyvňuje, čo sa premieta aj v jeho
rozhodovacej činnosti
Predstava, že sa sudca uzavrie pred okolitým svetom vo všetkej jeho pestrosti
a zložitosti do akejsi klauzúry, a tým sa stane nestranným a nezávislým, je nepochybne
naivná. Už samotná skutočnosť, že sudcovská prax býva v jednej profesijnej pozícii a na
jednom mieste vykonávaná celý rad rokov, nevyhnutne nesie so sebou to, že sudca za túto
dobu spozná – v súvislosti so svojou činnosťou, ale aj inak – celý rad ľudí a nadviaže s nimi
viac či menej úzke vzťahy, často priateľské. V prostredí Českej republiky... je celkom bežné,
osobitne v rámci určitých špecializovaných agend a v určitých miestach či regiónoch, že sa
príslušníci právnickej komunity roky poznajú a udržujú spolu viac či menej úzke priateľské
či profesijne priateľské vzťahy.
V niektorých segmentoch právnickej praxe je celkom bežné, že sa tí istí ľudia, spolu
stretávajú opakovane v obdobných procesných roliach...
Skutočnosť, že z vyššie opísaných, ale aj z iných dôvodov (stretávanie sa na
školeniach a konferenciách, spoločná publikačná činnosť, dlhoročná známosť napríklad ako
spolužiakov z právnických štúdií... a pod.) môžu medzi sudcom a inými osobami vznikať
profesijné priateľstvá, nemožno samu o sebe považovať za porušenie povinnosti sudcu...
... za normálnych okolností, teda pokiaľ sudca disponuje dostatočnou mierou
zdravého sebavedomia, uvážlivosti, zdržanlivosti a je si vedomý profesijných štandardov,
ktoré treba zachovávať, profesijné priateľstvá prehlbujú povedomie sudcov o tom, ako
funguje prax v obore, v ktorom sa pohybujú, a rozširujú ich odborné znalosti.
Za normálnych okolností, pokiaľ ide o sudcu rovného a poctivého, vhodne fungujúcimi
vzťahmi profesijného priateľstva a vystupovaním v rámci odbornej komunity sudca zvyšuje,
a nijako neznižuje autoritu súdnej moci v odbornej komunite a v spoločnosti ako celku.
Vyššie opísané vzťahy, obzvlášť ak majú dlhodobú povahu, vedú nezriedka k menej
formálnemu styku medzi aktérmi. Výnimkou nie je tykanie, priateľské posedenie pri káve či
víne, spoločné obedy či večere, niekedy i spoločné aktivity (kultúra, šport a pod.).
Nebezpečenstvom sa takéto vzťahy stanú, pokiaľ sa v nich vyvinie závislosť, jednostrannosť,
či dokonca náznaky prospechárstva.“.
16. Obdobne z judikatúry ESĽP vyplýva, že osobitne je potrebné skúmať, či medzi
špecifikovanými osobami ide napr. o blízke priateľstvo, o vzťah finančnej závislosti,
prípadne vzťah nadriadenosti a podriadenosti (porovnaj rozsudok ESĽP vo veci Steck –
Risch proti Lichtenštajnsku z 19. 5. 2005).
17. Z § 49 ods. 1 zákona o ústavnom súde vyplýva, že tri druhy vzťahov môžu
vyvolávať pochybnosti o nezaujatosti sudcu ústavného súdu – jeho pomer k veci,
k účastníkom konania, k zúčastnenej osobe alebo k ich zástupcom. Hoci to z právnej úpravy
explicitne nevyplýva, z povahy veci je zrejmé, že tieto vzťahy majú zostupnú tendenciu,
pokiaľ ide o spôsobilosť vyvolať pochybnosti o nezaujatosti sudcu ústavného súdu
s následkom jeho vylúčenia z konania a rozhodovania veci. Vzťah s najväčším potenciálom
vyvolať pochybnosti o nezaujatosti sudcu je pomer k veci, na opačnom konci spektra bude
nepochybne pomer k právnemu zástupcovi účastníka konania a napokon pomer k právnemu
zástupcovi zúčastnenej osoby (porovnaj uznesenia Ústavného súdu Českej republiky
sp. zn. II. ÚS 808/2013 z 26. augusta 2014, sp. zn. II. ÚS 2127/2014 z 22. októbra 2014).
18. Z uvedenej hierarchie vzťahov logicky vyplýva, že pomer k veci by mal v zásade
vždy mať za následok vylúčenie sudcu z konania a rozhodovania o tejto veci, pomer
k účastníkom konania alebo k zúčastnenej osobe nemusí nevyhnutne viesť k jeho vylúčeniu.
Pomer k právnemu zástupcovi účastníka konania prípadne zúčastnenej osoby by spravidla
mal viesť k vylúčeniu sudcu len výnimočne, a to v závislosti od konkrétnych okolností
danej veci a pri dôslednom zohľadnení povahy a intenzity tohto vzťahu (porovnaj
NEMEŠKALOVÁ ROSINOVÁ, A. Objektívny test nestrannosti v prípadoch vzťahu sudcu
k účastníkom konania a ich zástupcom. In: Jurisprudence 6/2017, s. 35 – 36; porovnaj tiež
tam uvedené uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 808/2013
z 26. augusta 2014).
19. Tieto kritériá nemožno vnímať ako jediné kritériá, ktoré je potrebné zohľadniť
pri rozhodovaní o nezaujatosti sudcu ústavného súdu. V prípade ústavného súdu ako
(jediného) súdneho orgánu ochrany ústavnosti svojho druhu na území Slovenskej republiky
(čl. 124 Ústavy Slovenskej republiky) je namieste zohľadňovať otázku spôsobilosti
ústavného súdu rozhodnúť vo veci v prípade vylúčenia niektorých z jeho sudcov. Súčasťou
rozhodovania o vylúčení sudcu ústavného súdu vzhľadom na povahu súdu, na ktorom
pôsobí, bude aj doktrína nevyhnutnosti (doctrine of necessity), ktorá je obsiahnutá aj v tzv.
Bangalórskych zásadách správania sudcov. Podľa bodu 2.5 Bangalórskych zásad správania
sudcov vylúčenie sudcu sa nevyžaduje, ak vo veci nemožno ustanoviť iný senát, ktorý by
vo veci konal, alebo z dôvodu naliehavých okolností, keď by nečinnosť mohla viesť
k vážnemu pochybeniu pri výkone spravodlivosti. Zohľadnenie týchto princípov by malo
nevyhnutne viesť k reštriktívnemu výkladu dôvodov, pre ktoré by sudca ústavného súdu mal
byť vylúčený z konania a rozhodovania v konkrétnej veci.
20. Tieto praktické hľadiská týkajúce sa výkonu spravodlivosti a otázky funkčnosti
konkrétneho súdu pri rozhodovaní o vylúčení sudcu zohľadnil aj ESĽP napr. v rozsudku
vo veci Ramljak proti Chorvátsku z 27. júna 2017, keď uviedol, že v prípade vylúčenia
sudcu odvolacieho súdu v Splite by nebol problém ho nahradiť iným sudcom, keďže
odvolací súd v Splite je jedným z najväčších v krajine, na ktorého civilnom úseku pôsobilo
v tom čase vyše 40 sudcov, prípadne aj v rozsudku vo veci Steck – Risch a ďalší proti
Lichtenštajnsku z 19. mája 2005, keď poukázal na rozlohu Lichtenštajnska a na fakt,
že sudcovia ústavného súdu vykonávajú túto funkciu popri inej právnickej činnosti, preto
väzby medzi sudcami ústavného súdu a inými právnickými profesionálmi sú prirodzené.
21. Napokon túto otázku je potrebné zohľadňovať aj pro futuro v tom zmysle, že ak
v neskoršej veci záujem zachovania spôsobilosti ústavného súdu rozhodnúť bude
vyžadovať, aby už skôr vylúčený sudca ústavného súdu v tejto veci rozhodoval (kde by
napr. bol účastník konania zastúpený tým istým právnym zástupcom), bolo by potrebné
dostatočne odôvodniť, prečo už skôr vylúčený sudca v tejto neskoršej veci nie je zaujatý
(porovnaj rozsudok ESĽP vo veci Harabin proti Slovenskej republike z 20. 11. 2012).
22. Sudca ústavného súdu Ivan Fiačan vo svojom vyhlásení zaujatosti špecificky
zdôraznil, že k veci samej alebo k sťažovateľovi ako účastníkovi konania nemá žiaden
pomer. Ide teda výlučne o tretí druh vzťahu, teda o jeho pomer k právnemu zástupcovi
sťažovateľa.
23. Pokiaľ ide o analýzu vzťahu sudcu ústavného súdu Ivana Fiačana s právnym
zástupcom sťažovateľa, vychádzajúc zo skutočností uvedených vo vyhlásení zaujatosti,
príslušný senát ústavného súdu dospel k záveru, že ide pôvodne o pracovný a profesijný
vzťah (spoločné pôsobenie na Okresnom súde Liptovský Mikuláš ako justiční čakatelia
a ako sudcovia a následne pôsobenie v advokácii). Z vyhlásenia zaujatosti vyplýva,
že advokáciu vykonávali v rozdielnych advokátskych kanceláriách, ktorých sídla boli
v rovnakých nebytových priestoroch. Uvedený vzťah prerástol túto profesijnú a pracovnú
úroveň, vzájomne si tykajú, sporadicky sa navštevujú a poznajú sa aj ich rodiny. Napriek
tejto už priateľskej úrovni vzťahu z vyhlásenia zaujatosti nevyplývajú také skutočnosti,
ktoré by naznačovali finančnú závislosť, jednostrannosť, vzťah nadriadenosti alebo
podriadenosti alebo iné skutočnosti, ktoré by vyvolávali pochybnosť o nezaujatosti sudcu
Ivana Fiačana, t. j. o jeho schopnosti rozhodovať sine ira et studio, teda nezávisle
a nestranne. Príslušný senát ústavného súdu aplikoval reštriktívny výklad § 49 ods. 1 zákona
o ústavnom súde a zohľadnil aj zásadu zachovania funkčnosti ústavného súdu, najmä
v kontexte pro futuro, keďže sudca ústavného súdu Ivan Fiačan by v zásade musel byť
vylúčený aj vo všetkých ďalších konaniach, v ktorých by uvedený právny zástupca
zastupoval iného sťažovateľa. Napokon nemožno vylúčiť, že podobný pracovný
a profesijný vzťah s presahom do priateľského vzťahu – vzhľadom na jeho doterajší výkon
advokácie – má sudca ústavného súdu Ivan Fiačan aj s inými právnickými profesionálmi
(napr. inými advokátmi, sudcami, prokurátormi a pod.), preto aj táto skutočnosť
odôvodňovala reštriktívny prístup pri skúmaní dôvodov jeho zaujatosti, ktorú deklaroval
vo svojom vyhlásení.
24. Vzhľadom na uvedené príslušný senát ústavného súdu dospel k záveru, že sudca
Ivan Fiačan neuviedol vo svojom vyhlásení zaujatosti také skutočnosti, ktoré by boli
spôsobilé vyvrátiť zo subjektívneho hľadiska domnienku jeho nezaujatosti. Napokon aj
pri aplikovaní objektívneho testu príslušný senát ústavného súdu dospel k záveru, že jeho
vzťah k právnemu zástupcovi sťažovateľa vo veci vedenej pod sp. zn. III. ÚS 129/2020
nemá takú povahu a intenzitu, ktorá by aj pri použití tzv. teórie zdania mala vyvolávať
pochybnosti o jeho nezaujatosti.
25. Príslušný senát ústavného súdu po posúdení dôvodov uvedených vo vyhlásení
zaujatosti z 3. júna 2020 dospel k záveru, že v zmysle § 49 ods. 1 zákona o ústavnom súde
nie sú tieto relevantné na vznik pochybnosti o nezaujatosti sudcu v danej veci, čím nie sú
splnené zákonné podmienky na vylúčenie sudcu ústavného súdu Ivana Fiačana
z prejednania a rozhodovania o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , zastúpeného
advokátom JUDr. Jiřím Martausom, vedenej pod sp. zn. III. ÚS 129/2020.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. júna 2020
Miroslav Duriš predseda senátu