Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 374/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. augusta 2020

predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť , ,

, zastúpeného advokátom Slavomírom Trnkócym, advokátska

kancelária, Záhradnícka 71, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 , ako aj Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 13. marca 2019, ako aj postupom Krajského súdu

v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 13. februára

2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a pre nedostatok právomoci

Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Argumentácia ústavnej sťažnosti

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júna 2020

elektronicky a 16. júna 2020 poštou doručená ústavná sťažnosť ,

, (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia a (ďalej len

„ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 13. marca 2019, ako aj

postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 13. februára 2020.

2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že rozsudkami okresného súdu č. k. -762

zo 4. mája 2015, ako aj č. k. -799 z 12. septembra 2016 bol sťažovateľ dvakrát

oslobodený spod obžaloby s tým, že jeho vina nebola dostatočným spôsobom preukázaná.

Oba tieto rozsudky okresného súdu boli krajským súdom zrušené bez toho, aby krajský súd

považoval za podstatné, že sťažovateľovi a obhajobe nebolo pred rozhodnutím krajského

súdu odôvodnenie odvolania prokurátora doručené.

3. V poradí tretím rozsudkom okresného súdu č. k. -944 z 13. marca

2019 bol sťažovateľ uznaný vinným zo zločinu sprenevery podľa § 213 ods. 1 a 3, ako aj

prečinu nebezpečného vyhrážania podľa a a .

4. Hneď po vyhlásení rozsudku na hlavnom pojednávaní sťažovateľ podal odvolanie,

ktorým napadol všetky výroky rozsudku, ako aj prípravné konanie, ktoré mu predchádzalo.

Odvolanie podal pre vecnú nesprávnosť, ako aj pre porušenie práva na obhajobu, keďže toto

právo mu bolo orgánmi činnými v trestnom konaní, ako aj súdom odopreté.

5. Rozsudkom krajského súdu č. k. -1006 z 13. februára 2020 bol

rozsudok okresného súdu vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu zrušený a sťažovateľovi

bol uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 3 rokov s podmienečným odkladom

na skúšobnú dobu s probačným dohľadom na 18 mesiacov. Zároveň mu bola uložená aj

povinnosť osobne sa ospravedlniť poškodenej Dr. B .

6. Sťažovateľ namieta, že okresný súd vo svojom treťom (odsudzujúcom) rozsudku

sa už nevenoval otázke zmeny v minulosti opakovane (dvakrát) vyjadreného záveru

vyplývajúceho z voľného hodnotenia dôkazov a právnu argumentáciu obhajoby

odignoroval. Postup okresného súdu pri vydaní posledného rozsudku, ale aj postup

krajského súdu „nielen vzhľadom na skutočnosť, že opakovane vo veci rozhodoval ten istý

senát, ale napriek tej skutočnosti, že sa pri svojej rozhodovacej činnosti, ktorou dvakrát

zrušil rozsudok okresného súdu, nevenoval otázke mojej viny alebo neviny, vyjadroval

k spôsobu voľného hodnotenia dôkazov, čo je neprípustné“.

7. Podľa názoru ústavného súdu odvolací súd nemôže obmedzenie vyplývajúce

z ustanovenia (podľa ktorého odvolací súd

nemôže sám uznať obžalovaného za vinného zo skutku, pre ktorý bol rozsudkom

prvostupňového súdu oslobodený) obchádzať vyslovením záväzného pokynu okresnému

súdu, k akým konkrétnym právnym záverom má na podklade určitého skutkového stavu

dospieť ().

8. Z obsahového hľadiska je rozsudok okresného súdu nesprávny aj v tom, že

v odôvodnení spomína ako dôkazy, o ktoré sa oprel, vyjadrenia, ktoré boli v skutočnosti

popreté a ich pravdivosť nebola preukázaná. Okresný súd sa vôbec nezaoberal dôkazmi

svedčiacimi o nevine sťažovateľa alebo aspoň v jeho prospech. Sťažovateľ rešpektuje právo

súdu na vlastnú úvahu pri hodnotení dôkazov, ale výsledky voľného hodnotenia nemôžu

byť v rozpore so skutočnosťou a logickou postupnosťou.

9. Rozhodnutie súdu v civilnom konaní nezakladá predpoklad pre rozhodnutie o vine

a treste. Odôvodnenie zistenia skutkového stavu s poukazom na platobný rozkaz hraničí

s neznalosťou platného právneho poriadku, keďže všeobecný súd v civilnom konaní

nezisťuje pravdivosť tvrdení a podkladov, ale z nich len vychádza pri rozhodovaní

skrátenou formou.

10. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že svedok R pripustil existenciu tej

skutočnosti, že bol za sťažovateľom s výsledkami hospodárenia za roky 2007 a 2008 a dal

mu podpísať rozhodnutie valného zhromaždenia. Vzhľadom na to, že sťažovateľ nemal už

reálny dopad na konanie spoločnosti, nemohol vedieť a ani nepredpokladal, že uznesenie

valného zhromaždenia, ktoré podpísal, nebude založené do zbierky listín. Orgány činné

v trestnom konaní sa nezaoberali skutočnosťou, že druhá konateľka a zástupkyňa údajne

poškodenej spoločnosti vybrala z účtu spoločnosti v danom období vyššiu sumu

a spoločnosti spôsobila vyššiu škodu. Týmto postupom orgánov činných v trestnom konaní

bolo porušené právo na účinné vyšetrovanie pri vznesení tzv. obhájiteľných tvrdení, pričom

sa postupovalo predpojato a nedôsledne.

11. Je zrejmé, že vlastnou dokazovacou činnosťou, resp. dokazovaním rozumieme

zákonom upravený postup orgánov činných v trestnom konaní a súdov, ktorého úlohou je

umožniť poznanie skutočností dôležitých pre rozhodovanie, teda vyhľadať dôkazy, vykonať

ich, preveriť a vyhodnotiť. Ak sa tento postup realizuje s predsudkami, predpojato, v záujme

dokázať sťažovateľovi vinu, a nie zistiť riadne skutkový stav, nie je to v súlade s platným

právnym poriadkom.

12. V rámci vykonaných dôkazov orgány činné v trestnom konaní nepostupovali

v zmysle , ale ani v zmysle zásad trestného konania ako súčasti

spravodlivého konania. Keď mal svedok R odovzdať podklady do spisu, uviedol, že

ich odovzdal svedkyni Dr. B , ktorá to poprela. Následne táto svedkyňa odovzdala

vyšetrovateľovi listiny, ktoré mali preukazovať vyjadrenia svedka R . Svedok R ,

ale ani svedkyňa Dr. B neboli vyzvaní na vydanie listín a dokumentov

požadovaných obhajobou, čo krajský súd považoval za akceptovateľné. Pritom Dr.

B vypovedala iba stručne a odmietala odpovedať na otázky obhajoby. Svedok

R uviedol, že postupoval v zmysle pokynov konateľa, no napriek tomu sťažovateľa

ako konateľa ignoroval a jeho pokyny neplnil. Hoci predložil listiny na dôkaz o údajnom

oznámení neuznania jeho odmeny ako zamestnanca, ale zaslanie a doručenie týchto listín

sťažovateľovi nepreukázal. Pritom práve na základe uvedeného je zrejmé, že vyplatením

odmeny a aj podielu na zisku nemal sťažovateľ v úmysle spoločnosť poškodiť alebo inak

porušiť platný právny poriadok. Krajský súd považoval zaslanie za preukázané na základe

podacieho lístka, a to aj napriek tomu, že sťažovateľ sa v danom období už v priestoroch

spoločnosti nenachádzal (nemal umožnené tam vstúpiť). Je preto zrejmé, že sťažovateľ

nemal možnosť výzvu prevziať a dozvedel sa o nej až v rámci trestného stíhania. Naopak,

z výpovede svedka R je možné dôvodne predpokladať, že práve sťažovateľ bol

uvedený do omylu, keď mu svedok R v marci 2009 predložil na podpis zápisnicu

s uznesením valného zhromaždenia spoločnosti o dosiahnutom zisku za roky 2007 a 2008

a jeho rozdelení. Sťažovateľ zápisnice podpísal a nemal dôvod pochybovať o tom, že budú

vnesené aj do zbierky listín, keď vedel, že aj druhý spoločník si z účtu vyberal prostriedky

značnej hodnoty, a to bez súhlasu valného zhromaždenia spoločnosti. Ani toto tvrdenie

sťažovateľa nebolo preverované a nebolo zisťované, z akých dôvodov a na aký účel sa

finančné prostriedky použili. Za konanie v rozpore so záujmami spoločnosti nebolo

považované ani to, keď jeden spoločník prevedie všetky aktíva na spoločnosť svojho

rodinného príslušníka, hoci to bola pre spoločnosť omnoho vyššia hodnota ako vyplatenie

podielu na zisku a odmena zamestnancovi. Argumentácia svedkyne, že tak urobila preto,

aby ochránila spoločnosť pred sťažovateľom, nemá žiadnu logiku, lebo k vyplateniu podielu

zo zisku a aj odmeny došlo až po prevode aktív spoločnosti. Jediné, čoho to mohlo byť

dôkazom, bola tá skutočnosť, že svedkyňa Dr. B nechcela sťažovateľovi umožniť,

aby sa ďalej podieľal na vedení spoločnosti a na prerozdelení zisku, prípadne

vyporiadacieho podielu na majetku spoločnosti. Toto konanie sa ale nepovažovalo za

úmyselné a protiprávne bez vysvetlenia dôvodu.

13. Pokiaľ ide o usvedčenie sťažovateľa z trestného činu nebezpečného vyhrážania

pred kinom, tak nielen samotnému obvineniu, ale aj obžalobe chýbajú priame, ale aj

nepriame dôkazy. Obžaloba uvádza iné znenie vyhrážania, ako mala uviesť poškodená

a údajná svedkyňa (príbuzná poškodenej) v prípravnom konaní. V konaní pred súdom tak

existujú tri rôzne znenia nebezpečných vyhrážok sťažovateľa poškodenej, ale pritom nebol

ustálený výrok, ktorým sa mal sťažovateľ vyhrážať, ale ani to, v akom jazyku tak mal

urobiť. Krajský súd napriek tomu vie, že to bolo v slovenskom jazyku. Krajský súd

ignoroval aj zásadu bezprostrednosti a priamosti, keď sa uspokojil so znením zápisnice

z výsluchu svedkyne aj napriek skutočnosti, že táto pred súdom uviedla, že žiada tlmočníka,

lebo slovenský jazyk dostatočne neovláda slovom a písmom, a žiada konať v jej rodnom

jazyku. Nie je zrejmé, z akého dôvodu uvedené krajskému súdu postačovalo. Pritom

z ustálenej rozhodovacej činnosti súdov vyplýva, že ak má byť rozhodnutie o vine založené

na výpovedi len jedného svedka priamo usvedčujúceho obžalovaných zo spáchania skutku,

a o to viac, ak je to len nepriame svedectvo, musia byť ostatné nepriame dôkazy tak ucelené

a navzájom previazané, aby nedávali najmenšiu pochybnosť o vierohodnosti jediného

usvedčujúceho dôkazu, pričom samotný tento dôkaz musí byť preverený všetkými

dostupnými prostriedkami, ktoré umožňuje. Napriek tomu sa však nebrala

do úvahy výpoveď svedkyne na hlavnom pojednávaní 15. apríla 2015, kde okrem iného

uviedla, že neovláda slovenský jazyk (preto mala tlmočníka) a že je možné, že počula

povedať aj niečo iné, ako vo svojej výpovedi uviedla. Hodnotenie výpovede prokurátorkou

je nemiestne, lebo zasiahla do procesného úkonu, ktorým mal byť zabezpečený jediný

dôkaz svedčiaci o sťažovateľovej vine, a keď z neho vyplynulo, že to tak, ako to prezentuje

obžaloba, nemuselo byť, nezákonným spôsobom do toho zasiahla. Napriek tomu okresný

súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že svedkyňa F vypovedala tak, že súd z jej

výpovede vychádzal, keď sťažovateľa uznal vinným zo spáchania trestného činu

nebezpečného vyhrážania.

14. Vo veci týkajúcej sa údajného ublíženia na zdraví maloletej je zrejmé, že sa

skutok nemohol stať tak, ako je opísaný v obžalobe. Aj z posudkov maloletej je zrejmé, že

mala silnú tendenciu pomáhať matke až tak, že si často prispôsobovala realitu vlastným

požiadavkám a záujmom. Nedôveryhodne pôsobí aj postavenie už nežijúcej osoby ako

svedka, ktorého tam nik iný ako poškodená a jej matka nevideli. Uspokojenie sa krajským

súdom s vyjadrením, že motorové vozidlo malo vzadu tmavé sklá, by mohlo pôsobiť ako

vtipné, keby nešlo o práva sťažovateľa a o činnosť súdov rozhodujúcich o jeho vine a treste.

Táto osoba mala byť stále v aute a všetko počuť, ale ďalšie osoby, ktoré stáli pri oproti

stojacom aute, túto osobu nevideli. To, že maloletá porušila platný právny poriadok a bez

akéhokoľvek povolenia vlastníka na jeho nehnuteľnosť vstupovala, sa tiež odignorovalo

a nebralo sa do úvahy ako možný dôvod preliezania plota, na ktorom sa poranila. Orgány

činné v trestnom konaní nemali záujem postupovať tak, aby sa náležitým spôsobom zistila

skutočnosť, a nemali záujem vykonať dôkazy svedčiace aj v prospech sťažovateľa.

15. Z prečítaných zápisníc z výsluchu poškodenej je zrejmé, že táto na otázky

obhajoby neodpovedala a vyšetrovateľ ani nemal záujem, aby odpovede na tieto otázky

odzneli. Takáto forma výsluchu z materiálneho hľadiska nenapĺňa znaky kontradiktórneho

konania a rovnosti zbraní. Sťažovateľ poukazuje v tejto súvislosti na judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva. Ak svedok, ktorý síce v prípravnom konaní vypovedal, ale

odpovedal len na otázky svedčiace v neprospech sťažovateľa a na otázky, ktoré by mohli

svedčiť v jeho prospech, odmietol vypovedať, jeho správanie napĺňalo znaky zaujatosti

a neobjektívnosti. V konečnom dôsledku ak takýto svedok pred súdom využil právo

na odmietnutie výpovede, nie je možné jeho výpovede z prípravného konania svedčiace

v neprospech sťažovateľa brať do úvahy.

16. Súčasťou práva na obhajobu je tiež právo vyžadovať od orgánov činných

v trestnom konaní taký postup, aby bol zistený skutkový stav, o ktorom nie sú dôvodné

pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie. Obsahuje tiež právo požadovať

od orgánov činných v trestnom konaní, aby objasňovali s rovnakou starostlivosťou tiež

všetky okolnosti svedčiace v prospech obvineného a vykonávali v tomto smere dôkazy, a to

aj bez návrhu.

17. Princíp kontradiktórnosti znamená, že všetky fakty musia byť podrobené debate,

obaja účastníci majú možnosť vyjadrovať sa k nim a práve z tohto stretu protichodných

názorov postupne vyplýva pravdivý obraz spornej skutočnosti. V tomto poňatí majú strany

priamy vplyv na tvorbu výsledného rozhodnutia, ktoré tak prestáva byť iba jednostranným

aktom sudcu, ale je dynamicky vytváraným procesom vnášania argumentov účastníkov

konania. Efektívnosť kontradiktórneho konania pomáha zabezpečovať predovšetkým zásada

rovnosti zbraní, ktorá spočíva v rovnosti prostriedkov k prezentácii a obhajobe vlastnej

pravdy.

18. Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva Sťažovateľa podľa v spojitosti s

Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

Rozsudkom Krajského súdu v Trnave č.k. -1006 z 13.02.2020 a Rozsudkom

Okresného súdu Dunajská Streda, č.k. -944 zo dňa 13.03.2019 porušené boli.

2. Rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. -1006 z 13.02.2020 zrušuje

a vec sa vracia Krajskému súdu na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastupovania vo výške 450,80 €,

ktorú je povinný Krajský súd v Trnave povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu

Sťažovateľa do mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Relevantná právna úprava a judikatúra

19. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

20. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len „“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje

inak.

21. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

22. Podľa dovolanie možno podať, ak

zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.

III.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

23. Na prerokovanie podanej ústavnej sťažnosti nie je daná právomoc ústavného

súdu.

24. Podľa ak o ochrane zákonných práv

a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný

súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie.

25. Proti rozsudku okresného súdu sp. zn. z 13. marca 2019 bolo

prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu

označeným právam sťažovateľa podľa a dohovoru mal krajský súd v rámci

odvolacieho konania. Tým je zároveň v uvedenom rozsahu vylúčená právomoc ústavného

súdu. Treba tiež poznamenať, že možnosť podania odvolania ako riadneho opravného

prostriedku sťažovateľ aj využil.

26. Obdobná je situácia vo vzťahu k namietanému postupu krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudku z 13. februára 2020.

27. Proti rozsudku krajského súdu bolo a ešte stále je prípustné dovolanie ako

mimoriadny opravný prostriedok ( druhá veta ), čo má za

následok, že právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa by mal mať

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v rámci dovolacieho konania.

28. Hoci prevažná časť argumentácie sťažovateľa je namietaním hodnotenia dôkazov

(a teda ustálenia skutkového stavu), čo ako dovolací dôvod je výslovne vylúčené [§ 371

ods. 1 písm. i) časť vety za bodkočiarkou ], sťažovateľ zároveň

na viacerých miestach v podanej ústavnej sťažnosti namieta porušenie jeho obhajobných

práv (pozri body 2, 4, 15, 16 a 17). Opodstatnenosť týchto námietok sťažovateľa (tak, ako

sú formulované) nemá ústavný súd v danom štádiu konania právomoc skúmať, pretože táto

právomoc prináleží najvyššiemu súdu v rámci dovolacieho konania. Pritom sťažovateľovi

nič nebráni, aby dovolanie, ktorého prípustnosť by sa opierala o ustanovenie § 371 ods. 1

písm. c) , v zákonnej trojročnej lehote podal.

29. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. augusta 2020

Ľuboš Szigeti

predseda senátu