Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 374/2020
PDF · 198.66 KB
No categories available
II. ÚS 374/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. augusta 2020
predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť , ,
, zastúpeného advokátom Slavomírom Trnkócym, advokátska
kancelária, Záhradnícka 71, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod
sp. zn. 4 T 83/2014 a jeho rozsudkom z 13. marca 2019, ako aj postupom Krajského súdu
v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 125/2019 a jeho rozsudkom z 13. februára
2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a pre nedostatok právomoci
Ústavného súdu Slovenskej republiky.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Argumentácia ústavnej sťažnosti
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júna 2020
elektronicky a 16. júna 2020 poštou doručená ústavná sťažnosť ,
, (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) postupom Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 83/2014 a jeho rozsudkom z 13. marca 2019, ako aj
postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
3 To 125/2019 a jeho rozsudkom z 13. februára 2020.
2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že rozsudkami okresného súdu č. k. 4 T 83/2014-762
zo 4. mája 2015, ako aj č. k. 4 T 83/2014-799 z 12. septembra 2016 bol sťažovateľ dvakrát
oslobodený spod obžaloby s tým, že jeho vina nebola dostatočným spôsobom preukázaná.
Oba tieto rozsudky okresného súdu boli krajským súdom zrušené bez toho, aby krajský súd
považoval za podstatné, že sťažovateľovi a obhajobe nebolo pred rozhodnutím krajského
súdu odôvodnenie odvolania prokurátora doručené.
3. V poradí tretím rozsudkom okresného súdu č. k. 4 T 83/2014-944 z 13. marca
2019 bol sťažovateľ uznaný vinným zo zločinu sprenevery podľa § 213 ods. 1 a 3, ako aj
prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 a 2 písm. a) a b) Trestného zákona.
4. Hneď po vyhlásení rozsudku na hlavnom pojednávaní sťažovateľ podal odvolanie,
ktorým napadol všetky výroky rozsudku, ako aj prípravné konanie, ktoré mu predchádzalo.
Odvolanie podal pre vecnú nesprávnosť, ako aj pre porušenie práva na obhajobu, keďže toto
právo mu bolo orgánmi činnými v trestnom konaní, ako aj súdom odopreté.
5. Rozsudkom krajského súdu č. k. 3 To 125/2019-1006 z 13. februára 2020 bol
rozsudok okresného súdu vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu zrušený a sťažovateľovi
bol uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 3 rokov s podmienečným odkladom
na skúšobnú dobu s probačným dohľadom na 18 mesiacov. Zároveň mu bola uložená aj
povinnosť osobne sa ospravedlniť poškodenej Dr. B .
6. Sťažovateľ namieta, že okresný súd vo svojom treťom (odsudzujúcom) rozsudku
sa už nevenoval otázke zmeny v minulosti opakovane (dvakrát) vyjadreného záveru
vyplývajúceho z voľného hodnotenia dôkazov a právnu argumentáciu obhajoby
odignoroval. Postup okresného súdu pri vydaní posledného rozsudku, ale aj postup
krajského súdu „nielen vzhľadom na skutočnosť, že opakovane vo veci rozhodoval ten istý
senát, ale napriek tej skutočnosti, že sa pri svojej rozhodovacej činnosti, ktorou dvakrát
zrušil rozsudok okresného súdu, nevenoval otázke mojej viny alebo neviny, vyjadroval
k spôsobu voľného hodnotenia dôkazov, čo je neprípustné“.
7. Podľa názoru ústavného súdu odvolací súd nemôže obmedzenie vyplývajúce
z ustanovenia § 322 ods. 4 písm. a) Trestného poriadku (podľa ktorého odvolací súd
nemôže sám uznať obžalovaného za vinného zo skutku, pre ktorý bol rozsudkom
prvostupňového súdu oslobodený) obchádzať vyslovením záväzného pokynu okresnému
súdu, k akým konkrétnym právnym záverom má na podklade určitého skutkového stavu
dospieť (IV. ÚS 558/2018).
8. Z obsahového hľadiska je rozsudok okresného súdu nesprávny aj v tom, že
v odôvodnení spomína ako dôkazy, o ktoré sa oprel, vyjadrenia, ktoré boli v skutočnosti
popreté a ich pravdivosť nebola preukázaná. Okresný súd sa vôbec nezaoberal dôkazmi
svedčiacimi o nevine sťažovateľa alebo aspoň v jeho prospech. Sťažovateľ rešpektuje právo
súdu na vlastnú úvahu pri hodnotení dôkazov, ale výsledky voľného hodnotenia nemôžu
byť v rozpore so skutočnosťou a logickou postupnosťou.
9. Rozhodnutie súdu v civilnom konaní nezakladá predpoklad pre rozhodnutie o vine
a treste. Odôvodnenie zistenia skutkového stavu s poukazom na platobný rozkaz hraničí
s neznalosťou platného právneho poriadku, keďže všeobecný súd v civilnom konaní
nezisťuje pravdivosť tvrdení a podkladov, ale z nich len vychádza pri rozhodovaní
skrátenou formou.
10. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že svedok R pripustil existenciu tej
skutočnosti, že bol za sťažovateľom s výsledkami hospodárenia za roky 2007 a 2008 a dal
mu podpísať rozhodnutie valného zhromaždenia. Vzhľadom na to, že sťažovateľ nemal už
reálny dopad na konanie spoločnosti, nemohol vedieť a ani nepredpokladal, že uznesenie
valného zhromaždenia, ktoré podpísal, nebude založené do zbierky listín. Orgány činné
v trestnom konaní sa nezaoberali skutočnosťou, že druhá konateľka a zástupkyňa údajne
poškodenej spoločnosti vybrala z účtu spoločnosti v danom období vyššiu sumu
a spoločnosti spôsobila vyššiu škodu. Týmto postupom orgánov činných v trestnom konaní
bolo porušené právo na účinné vyšetrovanie pri vznesení tzv. obhájiteľných tvrdení, pričom
sa postupovalo predpojato a nedôsledne.
11. Je zrejmé, že vlastnou dokazovacou činnosťou, resp. dokazovaním rozumieme
zákonom upravený postup orgánov činných v trestnom konaní a súdov, ktorého úlohou je
umožniť poznanie skutočností dôležitých pre rozhodovanie, teda vyhľadať dôkazy, vykonať
ich, preveriť a vyhodnotiť. Ak sa tento postup realizuje s predsudkami, predpojato, v záujme
dokázať sťažovateľovi vinu, a nie zistiť riadne skutkový stav, nie je to v súlade s platným
právnym poriadkom.
12. V rámci vykonaných dôkazov orgány činné v trestnom konaní nepostupovali
v zmysle Trestného poriadku, ale ani v zmysle zásad trestného konania ako súčasti
spravodlivého konania. Keď mal svedok R odovzdať podklady do spisu, uviedol, že
ich odovzdal svedkyni Dr. B , ktorá to poprela. Následne táto svedkyňa odovzdala
vyšetrovateľovi listiny, ktoré mali preukazovať vyjadrenia svedka R . Svedok R ,
ale ani svedkyňa Dr. B neboli vyzvaní na vydanie listín a dokumentov
požadovaných obhajobou, čo krajský súd považoval za akceptovateľné. Pritom Dr.
B vypovedala iba stručne a odmietala odpovedať na otázky obhajoby. Svedok
R uviedol, že postupoval v zmysle pokynov konateľa, no napriek tomu sťažovateľa
ako konateľa ignoroval a jeho pokyny neplnil. Hoci predložil listiny na dôkaz o údajnom
oznámení neuznania jeho odmeny ako zamestnanca, ale zaslanie a doručenie týchto listín
sťažovateľovi nepreukázal. Pritom práve na základe uvedeného je zrejmé, že vyplatením
odmeny a aj podielu na zisku nemal sťažovateľ v úmysle spoločnosť poškodiť alebo inak
porušiť platný právny poriadok. Krajský súd považoval zaslanie za preukázané na základe
podacieho lístka, a to aj napriek tomu, že sťažovateľ sa v danom období už v priestoroch
spoločnosti nenachádzal (nemal umožnené tam vstúpiť). Je preto zrejmé, že sťažovateľ
nemal možnosť výzvu prevziať a dozvedel sa o nej až v rámci trestného stíhania. Naopak,
z výpovede svedka R je možné dôvodne predpokladať, že práve sťažovateľ bol
uvedený do omylu, keď mu svedok R v marci 2009 predložil na podpis zápisnicu
s uznesením valného zhromaždenia spoločnosti o dosiahnutom zisku za roky 2007 a 2008
a jeho rozdelení. Sťažovateľ zápisnice podpísal a nemal dôvod pochybovať o tom, že budú
vnesené aj do zbierky listín, keď vedel, že aj druhý spoločník si z účtu vyberal prostriedky
značnej hodnoty, a to bez súhlasu valného zhromaždenia spoločnosti. Ani toto tvrdenie
sťažovateľa nebolo preverované a nebolo zisťované, z akých dôvodov a na aký účel sa
finančné prostriedky použili. Za konanie v rozpore so záujmami spoločnosti nebolo
považované ani to, keď jeden spoločník prevedie všetky aktíva na spoločnosť svojho
rodinného príslušníka, hoci to bola pre spoločnosť omnoho vyššia hodnota ako vyplatenie
podielu na zisku a odmena zamestnancovi. Argumentácia svedkyne, že tak urobila preto,
aby ochránila spoločnosť pred sťažovateľom, nemá žiadnu logiku, lebo k vyplateniu podielu
zo zisku a aj odmeny došlo až po prevode aktív spoločnosti. Jediné, čoho to mohlo byť
dôkazom, bola tá skutočnosť, že svedkyňa Dr. B nechcela sťažovateľovi umožniť,
aby sa ďalej podieľal na vedení spoločnosti a na prerozdelení zisku, prípadne
vyporiadacieho podielu na majetku spoločnosti. Toto konanie sa ale nepovažovalo za
úmyselné a protiprávne bez vysvetlenia dôvodu.
13. Pokiaľ ide o usvedčenie sťažovateľa z trestného činu nebezpečného vyhrážania
pred kinom, tak nielen samotnému obvineniu, ale aj obžalobe chýbajú priame, ale aj
nepriame dôkazy. Obžaloba uvádza iné znenie vyhrážania, ako mala uviesť poškodená
a údajná svedkyňa (príbuzná poškodenej) v prípravnom konaní. V konaní pred súdom tak
existujú tri rôzne znenia nebezpečných vyhrážok sťažovateľa poškodenej, ale pritom nebol
ustálený výrok, ktorým sa mal sťažovateľ vyhrážať, ale ani to, v akom jazyku tak mal
urobiť. Krajský súd napriek tomu vie, že to bolo v slovenskom jazyku. Krajský súd
ignoroval aj zásadu bezprostrednosti a priamosti, keď sa uspokojil so znením zápisnice
z výsluchu svedkyne aj napriek skutočnosti, že táto pred súdom uviedla, že žiada tlmočníka,
lebo slovenský jazyk dostatočne neovláda slovom a písmom, a žiada konať v jej rodnom
jazyku. Nie je zrejmé, z akého dôvodu uvedené krajskému súdu postačovalo. Pritom
z ustálenej rozhodovacej činnosti súdov vyplýva, že ak má byť rozhodnutie o vine založené
na výpovedi len jedného svedka priamo usvedčujúceho obžalovaných zo spáchania skutku,
a o to viac, ak je to len nepriame svedectvo, musia byť ostatné nepriame dôkazy tak ucelené
a navzájom previazané, aby nedávali najmenšiu pochybnosť o vierohodnosti jediného
usvedčujúceho dôkazu, pričom samotný tento dôkaz musí byť preverený všetkými
dostupnými prostriedkami, ktoré Trestný poriadok umožňuje. Napriek tomu sa však nebrala
do úvahy výpoveď svedkyne na hlavnom pojednávaní 15. apríla 2015, kde okrem iného
uviedla, že neovláda slovenský jazyk (preto mala tlmočníka) a že je možné, že počula
povedať aj niečo iné, ako vo svojej výpovedi uviedla. Hodnotenie výpovede prokurátorkou
je nemiestne, lebo zasiahla do procesného úkonu, ktorým mal byť zabezpečený jediný
dôkaz svedčiaci o sťažovateľovej vine, a keď z neho vyplynulo, že to tak, ako to prezentuje
obžaloba, nemuselo byť, nezákonným spôsobom do toho zasiahla. Napriek tomu okresný
súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že svedkyňa F vypovedala tak, že súd z jej
výpovede vychádzal, keď sťažovateľa uznal vinným zo spáchania trestného činu
nebezpečného vyhrážania.
14. Vo veci týkajúcej sa údajného ublíženia na zdraví maloletej je zrejmé, že sa
skutok nemohol stať tak, ako je opísaný v obžalobe. Aj z posudkov maloletej je zrejmé, že
mala silnú tendenciu pomáhať matke až tak, že si často prispôsobovala realitu vlastným
požiadavkám a záujmom. Nedôveryhodne pôsobí aj postavenie už nežijúcej osoby ako
svedka, ktorého tam nik iný ako poškodená a jej matka nevideli. Uspokojenie sa krajským
súdom s vyjadrením, že motorové vozidlo malo vzadu tmavé sklá, by mohlo pôsobiť ako
vtipné, keby nešlo o práva sťažovateľa a o činnosť súdov rozhodujúcich o jeho vine a treste.
Táto osoba mala byť stále v aute a všetko počuť, ale ďalšie osoby, ktoré stáli pri oproti
stojacom aute, túto osobu nevideli. To, že maloletá porušila platný právny poriadok a bez
akéhokoľvek povolenia vlastníka na jeho nehnuteľnosť vstupovala, sa tiež odignorovalo
a nebralo sa do úvahy ako možný dôvod preliezania plota, na ktorom sa poranila. Orgány
činné v trestnom konaní nemali záujem postupovať tak, aby sa náležitým spôsobom zistila
skutočnosť, a nemali záujem vykonať dôkazy svedčiace aj v prospech sťažovateľa.
15. Z prečítaných zápisníc z výsluchu poškodenej je zrejmé, že táto na otázky
obhajoby neodpovedala a vyšetrovateľ ani nemal záujem, aby odpovede na tieto otázky
odzneli. Takáto forma výsluchu z materiálneho hľadiska nenapĺňa znaky kontradiktórneho
konania a rovnosti zbraní. Sťažovateľ poukazuje v tejto súvislosti na judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva. Ak svedok, ktorý síce v prípravnom konaní vypovedal, ale
odpovedal len na otázky svedčiace v neprospech sťažovateľa a na otázky, ktoré by mohli
svedčiť v jeho prospech, odmietol vypovedať, jeho správanie napĺňalo znaky zaujatosti
a neobjektívnosti. V konečnom dôsledku ak takýto svedok pred súdom využil právo
na odmietnutie výpovede, nie je možné jeho výpovede z prípravného konania svedčiace
v neprospech sťažovateľa brať do úvahy.
16. Súčasťou práva na obhajobu je tiež právo vyžadovať od orgánov činných
v trestnom konaní taký postup, aby bol zistený skutkový stav, o ktorom nie sú dôvodné
pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie. Obsahuje tiež právo požadovať
od orgánov činných v trestnom konaní, aby objasňovali s rovnakou starostlivosťou tiež
všetky okolnosti svedčiace v prospech obvineného a vykonávali v tomto smere dôkazy, a to
aj bez návrhu.
17. Princíp kontradiktórnosti znamená, že všetky fakty musia byť podrobené debate,
obaja účastníci majú možnosť vyjadrovať sa k nim a práve z tohto stretu protichodných
názorov postupne vyplýva pravdivý obraz spornej skutočnosti. V tomto poňatí majú strany
priamy vplyv na tvorbu výsledného rozhodnutia, ktoré tak prestáva byť iba jednostranným
aktom sudcu, ale je dynamicky vytváraným procesom vnášania argumentov účastníkov
konania. Efektívnosť kontradiktórneho konania pomáha zabezpečovať predovšetkým zásada
rovnosti zbraní, ktorá spočíva v rovnosti prostriedkov k prezentácii a obhajobe vlastnej
pravdy.
18. Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Základné práva Sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 v spojitosti s čl. 1 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
Rozsudkom Krajského súdu v Trnave č.k. 3To/125/2019-1006 z 13.02.2020 a Rozsudkom
Okresného súdu Dunajská Streda, č.k. 4T/83/2014-944 zo dňa 13.03.2019 porušené boli.
2. Rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. 3To/125/2019-1006 z 13.02.2020 zrušuje
a vec sa vracia Krajskému súdu na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastupovania vo výške 450,80 €,
ktorú je povinný Krajský súd v Trnave povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu
Sťažovateľa do mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Relevantná právna úprava a judikatúra
19. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
20. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje
inak.
21. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
22. Podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak
zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.
III.
Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
23. Na prerokovanie podanej ústavnej sťažnosti nie je daná právomoc ústavného
súdu.
24. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane zákonných práv
a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný
súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie.
25. Proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 4 T 83/2014 z 13. marca 2019 bolo
prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu
označeným právam sťažovateľa podľa ústavy a dohovoru mal krajský súd v rámci
odvolacieho konania. Tým je zároveň v uvedenom rozsahu vylúčená právomoc ústavného
súdu. Treba tiež poznamenať, že možnosť podania odvolania ako riadneho opravného
prostriedku sťažovateľ aj využil.
26. Obdobná je situácia vo vzťahu k namietanému postupu krajského súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 To 125/2019 a jeho rozsudku z 13. februára 2020.
27. Proti rozsudku krajského súdu bolo a ešte stále je prípustné dovolanie ako
mimoriadny opravný prostriedok (§ 370 ods. 1 druhá veta Trestného poriadku), čo má za
následok, že právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa by mal mať
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v rámci dovolacieho konania.
28. Hoci prevažná časť argumentácie sťažovateľa je namietaním hodnotenia dôkazov
(a teda ustálenia skutkového stavu), čo ako dovolací dôvod je výslovne vylúčené [§ 371
ods. 1 písm. i) časť vety za bodkočiarkou Trestného poriadku], sťažovateľ zároveň
na viacerých miestach v podanej ústavnej sťažnosti namieta porušenie jeho obhajobných
práv (pozri body 2, 4, 15, 16 a 17). Opodstatnenosť týchto námietok sťažovateľa (tak, ako
sú formulované) nemá ústavný súd v danom štádiu konania právomoc skúmať, pretože táto
právomoc prináleží najvyššiemu súdu v rámci dovolacieho konania. Pritom sťažovateľovi
nič nebráni, aby dovolanie, ktorého prípustnosť by sa opierala o ustanovenie § 371 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku, v zákonnej trojročnej lehote podal.
29. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. augusta 2020
Ľuboš Szigeti
predseda senátu