Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 424/2020
PDF · 308.68 KB
No categories available
IV. ÚS 424/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. septembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava
Duditša (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, zastúpeného advokátom Mgr. Reném
Nguyenom, Moyzesova 1, Partizánske, vo veci namietaného porušenia základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k.
6 Co 19/2018-234 z 24. septembra 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a pre nesplnenie zákonom
ustanovených náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. januára
2020 doručená ústavná sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského
súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co 19/2018-234 z 24. septembra 2018
(ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa v konaní vedenom
na Okresnom súde Trenčín (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 11 C 38/2009 svojou
žalobou domáhal proti žalovanej (Slovenská republika, za ktorú koná Úrad geodézie,
kartografie a katastra Slovenskej republiky) náhrady škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom vo výške 413,93 € s príslušenstvom. Škodu predstavujú náklady
vynaložené sťažovateľom v súvislosti s vyhotovením a použitím geometrického plánu
č. z 11. júla 2001 na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností,
ku ktorému nedošlo pre zamietnutie návrhu sťažovateľa ešte v roku 2003. Nesprávny
úradný postup mal spočívať v neopravení chyby v katastrálnom operáte orgánmi na úseku
katastra (geodézie) napriek žiadostiam sťažovateľa a napriek zákonnému príkazu odstrániť
ju. Chyba spočívala v nesprávnom zakreslení vlastníckych hraníc v katastrálnej mape medzi
parcelami nehnuteľností a vznikla premietnutím chyby v meraní z geometrického plánu
č. .
3. Okresný súd rozsudkom z 22. decembra 2016 žalobu sťažovateľa zamietol,
rozhodol o náhrade trov konania a o trovách štátu. Považoval za preukázané nesplnenie
podmienky nesprávneho úradného postupu, podmienky príčinnej súvislosti medzi vznikom
škody a konaním žalovanej i podmienky vzniku škody. Zistil aj dôvodnosť vznesenej
námietky premlčania. Krajský súd na základe odvolania sťažovateľa napadnutým
rozhodnutím potvrdil zamietajúci rozsudok okresného súdu. Dovolanie sťažovateľa bolo
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 133/2019 z 25. septembra
2019 odmietnuté.
4. Sťažovateľ poukázal na to, že nikdy nepovedal (ako uvádza krajský súd
v odôvodnení), že si v konaní uplatňuje nárok na náhradu škody v súvislosti s úradným
postupom, ku ktorému malo dôjsť tým spôsobom, že orgán bývalej Geodézie n. p.
Bratislava v Trenčíne úradne overil 23. októbra 1981 geometrický plán č.
napriek jeho chybe po technickej stránke. Ide o ničím nepodložený názor okresného
súdu. Krajský súd poprel splnenie prvej podmienky priznania nároku na odškodnenie,
k čomu účelovo použil zákon č. 173/2004 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej
rady Slovenskej republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych
a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov, účinný
od 15. apríla 2004 a uveril klamstvu štátu, že sa susedia súdia, a preto nebolo možné chybné
hranice v katastrálnej mape opraviť. Neopravením chybne zakreslených hraníc
v katastrálnej mape orgánom štátu do doby vyhotovenia geometrického plánu z 11. júla
2001 tak sťažovateľ mal dokázané splnenie podmienky nesprávneho úradného postupu.
Splnenie podmienky existencie škody považoval sťažovateľ za preukázané okresnému súdu
predloženými pokladničnými dôkazmi a nemožnosťou použitia geometrického plánu
z 11. júla 2001. K chybnej evidencii pristúpil nesprávny úradný postup (nečinnosť –
neopravenie chýb v katastrálnom operáte), čo podľa sťažovateľa bolo priamou príčinou
škody (nepoužiteľný geometrický plán z 11. júla 2001, pretože hranice nezodpovedali
skutočnosti).
5. Krajský súd porušil ústavnosť garantovanú čl. 46 ods. 3 ústavy, preto sťažovateľ
žiadal o posúdenie neústavnosti napadnutého rozhodnutia. Vyčerpal opravné prostriedky
na ochranu jeho základných práv a slobôd, na použitie ktorých je oprávnený. Lehotu
na podanie ústavnej sťažnosti považoval za dodržanú s poukazom na prevzatie uznesenia
dovolacieho súdu 24. októbra 2019 a na podanie ústavnej sťažnosti na poštovú prepravu
27. decembra 2019.
6. Domáhanie sa primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodnil
spôsobenými ťažkosťami pri dokazovaní vlastníckeho práva, nezákonným konaním,
šikanovaním, trvalým stresom a nedočkaním sa do dnešného dňa opravy chýb
v katastrálnom operáte.
7. Sťažovateľ navrhol ústavnému súdu prijať rozhodnutie, že 1. napadnutým
rozhodnutím boli porušené jeho práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru,
2. napadnutým rozhodnutím bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 3 ústavy
na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom a že napadnuté rozhodnutie
je neústavné, 3. zrušuje napadnuté rozhodnutie a vracia vec na ďalšie konanie krajskému
súdu, 4. sťažovateľovi priznáva ústavný súd primerané finančné zadosťučinenie vo výške
3 000 € a náhradu trov konania.
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8.1 Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. V súlade s čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“).
10. Podľa § 123 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť musí okrem
všeobecných náležitostí návrhu na začatie konania podľa § 43 obsahovať a) označenie toho,
kto podľa sťažovateľa porušil jeho základné práva a slobody, b) označenie právoplatného
rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým podľa sťažovateľa boli porušené jeho
základné práva a slobody, c) označenie základných práv a slobôd, ktorých porušenie
sťažovateľ tvrdí, d) konkrétne skutkové a právne dôvody, pre ktoré malo podľa sťažovateľa
dôjsť k porušeniu jeho základných práv a slobôd.
10.1 Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
10.2 V súlade s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže
na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh
na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne.
11.1 Podľa čl. 46 ods. 3 ústavy každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo
nesprávnym úradným postupom.
11.2 Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
12. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská,
na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom
označeným právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).
13. Z ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov
a ústavného súdu v Slovenskej republike (princíp subsidiarity) vyplýva, že ústavný súd nie
je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy
všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových
a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010).
Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
14. Z § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď
namietaným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej
moci alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa
namietalo, prípadne z iných dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy,
ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05,
II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
III.1 Posúdenie náležitostí ústavnej sťažnosti a k namietanému porušeniu
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
15. Ústavný súd na úvod konštatuje, že podanie sťažovateľa je ústavnou sťažnosťou
v zmysle čl. 127 ústavy v spojení s § 42 ods. 2 písm. f), § 122 a nasl. zákona o ústavnom
súde. Ústavný súd v rámci prípravy na predbežné prerokovanie zameranej na splnenie
zákonom ustanovených podmienok konania pred ústavným súdom zistil, že ústavnú
sťažnosť podala oprávnená osoba – sťažovateľ ako žalobca v civilnom súdnom spore (§ 122
zákona o ústavnom súde) v zákonnej lehote (§ 124 zákona o ústavnom súde) a návrh je
prípustný (§ 55 zákona o ústavnom súde). Sťažovateľ je v konaní zastúpený advokátom
(§ 34 ods. 1 zákona o ústavnom súde) na základe predloženého plnomocenstva výslovne
udeleného na zastupovanie pred ústavným súdom. Ústavný súd zistil, že ústavná sťažnosť
sťažovateľa obsahuje všeobecné náležitosti podania (§ 39 zákona o ústavnom súde), všetky
všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania (§ 43 zákona o ústavnom súde),
ale neobsahuje všetky osobitné náležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123 zákona o ústavnom
súde).
16. V ústavnej sťažnosti chýbajú akékoľvek právne a skutkové dôvody v podobe
relevantnej ústavnoprávnej argumentácie týkajúcej sa porušenia práv sťažovateľa. Jeho
argumentáciu možno zhrnúť tak, že napadnuté rozhodnutie je neústavné, pretože podľa jeho
názoru boli splnené podmienky na priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom. Odôvodnenie ústavnej sťažnosti je podstatnou (osobitnou) náležitosťou
ústavnej sťažnosti a od jeho kvality sa v podstate odvíja možnosť prieskumu ústavného
súdu. Dôvody ústavnej sťažnosti by mali byť prispôsobené namietaným porušeniam
základných práv alebo slobôd. V danom prípade je sťažovateľ zastúpený advokátom ako
kvalifikovaným právnym zástupcom, no napriek tomu zákonná náležitosť ústavnej sťažnosti
absentuje.
17. Následkom uvedeného nedostatku zostala ústavná sťažnosť sťažovateľa v rovine
vyjadrenia nespokojnosti s rozhodnutiami všeobecných súdov a polemizovania s ich
závermi. Uvedené by ústavný súd aj v prípade, že by neodmietol podanie pre nedostatok
náležitostí, viedlo pri zameraní sa na úroveň odôvodnenia rozhodnutia nutne k záveru,
že ústavná sťažnosť je zjavne neopodstatnená. Prakticky sa sťažovateľ ústavnou sťažnosťou
domáha ďalšieho preskúmania správnosti rozhodnutia krajského súdu, ktoré pritom už bolo
predmetom prieskumu aj zo strany dovolacieho súdu. Predložená sťažnostná argumentácia
sťažovateľa však nie je spôsobilá spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu.
Účelom konania pred ústavným súdom je totiž ochrana ústavnosti, a nie poskytnutie
ďalšieho opravného prostriedku umožňujúceho prehodnocovať správnosť záverov
všeobecných súdov.
18. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných
zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich
do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym
orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je
prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými
súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového
stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto
súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci
nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy
spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom,
že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne
a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr.
II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv
a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným
súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom,
medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).
19. Za uvedenej situácie nie je možné uvažovať o výzve sťažovateľovi podľa § 56
ods. 3 zákona o ústavnom súde na odstránenie uvedeného nesúladu. Ide totiž
o neodstrániteľný nedostatok ústavnej sťažnosti, čo viedlo ústavný súd k jej odmietnutiu
podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde z dôvodu, že nemá náležitosti
(konkrétne skutkové a právne dôvody, pre ktoré malo podľa sťažovateľa dôjsť k porušeniu
jeho základných práv a slobôd) ustanovené v § 123 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. septembra 2020
Miroslav DURIŠ predseda senátu