Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 288/2020
PDF · 442.76 KB
No categories available
II. ÚS 288/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. septembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej
a sudcu Petra Molnára (sudca spravodajca) o ústavnej sťažnosti ,
, , zastúpeného euroadvokátom JUDr. Lubomírom
Müllerom, Symfonická 1496/9, Praha, Česká republika, vo veci namietaného porušenia
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 142/2014 takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 142/2014
p o r u š e n é b o l i .
2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 500 € (slovom
päťsto eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. p r i z n á v a náhradu trov konania v sume 562,86 € (slovom
päťstošesťdesiatdva eur a osemdesiatšesť centov), ktoré j e Okresný súd Bratislava I
p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu euroadvokáta JUDr. Lubomíra
Müllera, Symfonická 1496/9, Praha, Česká republika, do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia sťažovateľa
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. II. ÚS 288/2020-9 z 23. júna 2020 prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť
, , (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právo
na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného Bratislava I
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 142/2014 (ďalej aj „napadnuté
konanie“).
2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že sa žalobou z 31. júla 2014 proti Slovenskej
republike domáhal spravodlivosti priznaním finančného zadosťučinenia za nezákonné
väznenie v sume 600 €. Okresný súd ako súd prvej inštancie o veci sťažovateľa rozhodol
rozsudkom sp. zn. 14 C 142/2014 z 26. apríla 2017 tak, že žalobu zamietol.
Proti označenému rozsudku súdu prvej inštancie podal sťažovateľ odvolanie 30. júna 2017.
Z priloženej odpovede podpredsedu krajského súdu vo veci sťažnosti sťažovateľa
na prieťahy v konaní sp. zn. 1 Spr 96/2020 z 21. apríla 2020 vyplýva, že odvolacie konanie
začalo na krajskom súde predložením súdneho spisu a odvolania 23. novembra 2018,
pričom podpredseda krajského súdu vyjadril predpoklad, že vec sťažovateľa bude
rozhodnutá v druhom štvrťroku 2020. Sťažovateľ namieta, že okresný súd nekoná plynulo
bez zbytočných prieťahov, v dôsledku čoho vec nie je ani po približne šiestich rokoch
právoplatne skončená.
3. Vychádzajúc z uvedeného, sťažovateľ je toho názoru, že v napadnutom konaní aj
naďalej dochádza k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušovaniu ich označených práv,
preto navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„I. Krajský soud Bratislava v řízení pod sp. zn. 4 Co/286/2018 a Okresní soud
Bratislava I. v řízení pod sp. zn. 14 C/142/2014 porušily stěžovatelovo právo na spravedlivý
proces podle čl. 6 odst. 1 Úmluvy a právo na projednání věci bez zbytečných průtahů podle
II. Krajskému soudu Bratislava se nařizuje, aby ve věci vedené pod sp. zn.
4 Co/286/2018 neprodleně konal.
III. Krajský soud Bratislava je povinen zaplatil stěžovateli do 2 měsíců od doručení
tohoto nálezu zadostiučinění ve výši 2.500 eur.
IV. Okresní soud Bratislava I. je povinen zaplatil stěžovateli do 2 měsíců od doručení
tohoto nálezu zadostiučinění ve výši 2.500 eur.
V. Stěžovateli se podle advokátního tarifu přiznává náhrada nákladů
právního zastupování, které je Krajský soud Bratislava povinen vyplatit na účet
právního zástupce stěžovatele u , č. účtu:
, do 30 dnů od doručení tohoto nálezu.“
II.
Vyjadrenie okresného súdu a ďalšie podania sťažovateľa
4. Ústavný súd 2. júla 2020 vyzval okresný súd na vyjadrenie sa k vecnej stránke
prijatej sťažnosti a oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej
sťažnosti.
5. Vyjadrenie okresného súdu bolo ústavnému súdu doručené 6. augusta 2020.
Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení vyjadril súhlas s upustením od ústneho
pojednávania o prijatej sťažnosti a v podstatnom uviedol, že v správnom denníku sťažností
neevidujú sťažnosť týkajúcu sa prieťahov v konaní, sú toho názoru, že ide o právne zložitú
vec, čo podľa ich názoru vyplýva zo samotného predmetu konania, ktorým je zaplatenie
sumy 600 € z titulu nemajetkovej ujmy, ako aj náhrady trov konania za nezákonné väznenie.
Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení tiež pripustil, že z prehľadu úkonov
v predmetnom konaní vyplýva, že okresný súd v napadnutom konaní nekonal plynule,
a „to v období od 29. 06. 2016 do 24. 01. 2017 a od 04. 09. 2017 do 23. 11. 2018“. Zároveň
poukázal na to, že sťažovateľom uplatnená suma primeraného finančného zadosťučinenia
viac ako „4-násobne prevyšuje hodnotu sporu“. K vyjadreniu okresného súdu bolo
priložené aj vyjadrenie zákonnej sudkyne s chronológiou úkonov okresného súdu, ako aj
strán sporu, z ktorej vyplývajú tieto relevantné skutočnosti:
„dňa 31. 7. 2014 napadla žaloba sp. zn. 14 C 142/2014 do oddelenia 14C a PZ
žalobcu spolu so žalobou predložil listinné dôkazy (č. l. 1-2, 3-6)...
dňa 7. 10. 2014 vyzval súd žalovanú, aby sa v lehote 15 dní podľa 114 ods. 3 O. s. p.
vyjadrila k žalobe a súd poučil o procesných právach a povinnostiach. Výzva bola doručená
dňa 13. 10. 2014 a lehota na vyjadrenie uplynula dňa 29. 10. 2014.
dňa 13. 1. 2015 podala žalovaná vyjadrenie a rozsudky (č. l. 11-52);
dňa 6. 5. 2015 súd doručil vyjadrenie PZ žalobcu ust. § 114 ods. 2 O. s. p., ktorý bol
PZ žalobcovi 30. 7. 2015; (53)
dňa 10. 8. 2015 podal PZ žalobca vyjadrenie (55)
dňa 7. 1. 2016 súd požiadal o zabezpečenie spisov z OS Prešov (56-60)
dňa 30. 12. 2016 podal PZ žalobca vyjadrenie (č. l. 62-65)
dňa 31. 3. 2017 podala žalovaná doplňujúce vyjadrenie (č. l. 67-89)
dňa 26. 4. 2017 sa konalo pojednávanie a bolo vo veci rozsudok a žalobu súd
zamietol;
dňa 3. 7. 2017 podal PZ žalobcu odvolanie (č. l. 96);
dňa 4. 9. 2017 súd vyzval žalovanú, aby sa v lehote 10 dní vyjadrila k odvolaniu
podľa § 373 ods. 3 CSP. Odvolanie bolo doručené žalovanej dňa 8. 9. 2017 a lehota
žalovanej uplynula dňa 19. 9. 2017 a v lehote sa nevyjadrila.
dňa 23. 11. 2018 bola vec predložená KS v BA na rozhodnutie. (č. l. 99)
od 23. 11. 2018 bol psi na KS v Bratislave;
dňa 27. 5. 2020 KS v BA rozhodol rozsudkom a napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa potvrdil a žalovanej nepriznal nárok na náhradu trov konania. Rozsudok bol
doručený na OS BA I dňa 30. 6. 2020 a dňa 7. 7. 2020 prevzala rozsudok žalovaná.“
6. Ústavný súd konštatuje, že citovaná chronológia úkonov okresného súdu a strán
sporu korešponduje z obsahom predloženého spisu, zároveň dopĺňa, že v predmetnom
súdnom spise sa nachádza aj doručenka adresovaná právnemu zástupcovi sťažovateľa,
z ktorej vyplýva, že rozsudok krajského súdu sp. zn. 4 Co 286/2018 z 27. mája 2020 bol
právnemu zástupcovi doručený 16. júla 2020.
7. Právny zástupca sťažovateľa sa k stanovisku okresného súdu vyjadril podaním
doručeným 25. augusta 2020, v ktorom ponechal na úvahu ústavného súdu, či nariadi ústne
pojednávanie vo veci, pričom v podstatnom poukázal na to, že okresný súd síce rozhodol
26. apríla 2017, lenže k predloženiu odvolania krajskému súdu okresným súdom došlo až
23. novembra 2018, teda z pohľadu sťažovateľa „věc ležela na Okresním soudu Bratislava I
déle než 4 a ¼ roku“. Rovnako vyjadril nesúhlas s názorom okresného súdu, že ide o právne
zložitú vec, pretože „Délka věznění ani jeho důvody nebyly předmětem sporu. V řízení
nebylo nutné složitě bádat v archivech, pořizovat rozsáhla soupisy majetku, obtížně shánět
svědky, pořizovat překlady listin, či obstarávat tlumočníky do neobvyklých jazyků a pod.“.
Taktiež poukázal na neodvodnenú nečinnosť okresného súdu od 29. októbra 2014
do 13. januára 2015, na neskoré vyžiadanie súdneho spisu z Okresného súdu Prešov
až 7. januára 2016, hoci od začiatku konania bolo zrejmé, že ho bude treba vyžiadať.
Takisto vytkol skutočnosť, že okresný súd toleroval nepredloženie tohto spisu Okresným
súdom Prešov približne pol roka. Vychádzajúc z uvedeného podľa názoru sťažovateľa
sťažnosť bola podaná dôvodne.
8. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil
v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ústavnou sťažnosťou,
stanoviskom okresného súdu, ako aj s obsahom spisu dospel k názoru, že od neho nemožno
očakávať ďalšie objasnenie veci.
III.
Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu
9. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
10. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného
práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v napadnutom konaní.
12. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
13. Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide
o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu
týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).
14. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
(i práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) je podľa ustálenej judikatúry
ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca
sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota
osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne
až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý
znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu
(IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).
15. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
16. Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z čl. 17 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), ktorý súdom prikazuje,
aby postupovali v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá,
predchádzali zbytočným prieťahom, konali hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného
zaťažovania strán sporu a iných osôb.
17. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom
v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02,
III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú
právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho
konania a postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje
aj povahu prerokúvanej veci.
IV.
Posúdenie veci ústavným súdom
18. Pokiaľ ide o zložitosť veci (právnu a skutkovú), teda žaloby o zaplatenie
sumy 600 € z titulu nemajetkovej ujmy a náhrady trov konania za nezákonné väznenie
podľa zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii v znení neskorších predpisov, ústavný
súd konštatuje, že z obsahu spisu ani zo samotného predmetu konania bez ďalšieho
nevyplýva, že by vykazovala skutkovú a právnu zložitosť, tak ako to tvrdil okresný súd
vo svojom vyjadrení. Navyše, zákonná sudkyňa bola toho názoru, že sťažovateľ mal podať
návrh na vydanie platobného rozkazu v predmetnej veci, čo svedčí o opaku. Vychádzajúc
z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že vec sťažovateľa nevykazovala skutkovú a právnu
zložitosť, ktorá mohla mať vplyv na doterajšiu dĺžku napadnutého konania.
19. Pri hodnotení správania sťažovateľa ako žalobcu v napadnutom konaní ústavný
súd dospel k záveru, že sťažovateľ neprispel k doterajšej dĺžke napadnutého konania.
20. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu označených práv sťažovateľa, bol postup samotného okresného súdu.
21. Ústavný súd zastáva názor, že zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené
nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou,
resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu
právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
22. Vychádzajúc z chronológie procesných úkonov (opísanej v bode 5 odôvodnenia
tohto nálezu, pozn.) vyplýva, že okresný súd nekonal sústredene a efektívne. Okresný súd
nekonal v primeraných lehotách a nevykonal úkony smerujúce k odstráneniu právnej
neistoty sťažovateľa napríklad aj tým, že nebol schopný účinne zabezpečiť podklady
nevyhnutné k rozhodnutiu o veci samej, teda nekonal dostatočne razantne a efektívne, čoho
dôkazom je aj samotná skutočnosť, že okresný súd mohol a rozhodol na prvom pojednávaní,
ktoré sa však uskutočnilo až po približne dvoch rokoch a deviatich mesiacoch od doručenia
žaloby. Ústavný súd ďalej konštatuje, že okresný súd sa dopustil zbytočných prieťahov
aj po vyhlásení rozhodnutia, keď odvolanie sťažovateľa proti rozsudku súdu prvej inštancie,
ktoré bolo doručené okresnému súdu 3. júla 2017, k predloženiu veci odvolaciemu súdu
na rozhodnutie o odvolaní došlo až po viac ako 16 mesiacoch (23. novembra 2018, pozn.)
od podania odvolania, pričom lehota žalovanej na vyjadrenie sa k odvolaniu márne uplynula
19. septembra 2017.
23. Vychádzajúc z uvedeného je nutné konštatovať, že konanie ako celok je
poznačené nesústredenou a neefektívnou činnosťou, ako aj zbytočnými prieťahmi, preto
ústavný súd dospel k záveru, že postup okresného súdu v napadnutom konaní nie je možné
považovať za súladný so základným právom sťažovateľa na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov a právom na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote.
Ústavný súd preto konštatuje, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
V.
Prikázanie vo veci konať a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
24. Ústavný súd na základe svojho zistenia, že vec bola právoplatne skončená
doručením rozsudku odvolacieho súdu vo veci poslednej zo strán sporu 16. júla 2020
(uvedená skutočnosť nakoniec vyplýva aj z vyznačenej doložky právoplatnosti na prvopise
rozsudku odvolacieho súdu, pozn.), okresnému súdu neprikázal, aby vo veci vedenej
pod sp. zn. 1 C 80/2012 konal bez zbytočných prieťahov, pretože označená vec bola v čase
rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľa právoplatne skončená.
25. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie. Podľa § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom súde, ak ústavný
súd ústavnej sťažnosti vyhovie, môže priznať sťažovateľovi primerané finančné
zadosťučinenie, ak o to požiadal.
26. Podľa § 123 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha
primeraného finančného zadosťučinenia, v ústavnej sťažnosti uvedie rozsah, ktorý požaduje,
a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 135 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný
súd prizná sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie, orgán verejnej moci,
ktorý porušil základné práva alebo slobody, je povinný sťažovateľovi primerané finančné
zadosťučinenie zaplatiť do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu. Ak ten, komu bolo uložené zaplatiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie,
v tejto lehote priznané finančné zadosťučinenie sťažovateľovi nezaplatí, v zmysle odseku 2
citovaného ustanovenia sa zvyšuje finančné zadosťučinenie priznané ústavným súdom
o 5 % za každý aj začatý rok omeškania až do jeho zaplatenia.
27. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie
v sume po 2 500 € z titulu majetkovej ujmy z dôvodu stavu právnej neistoty, ako aj
s poukazom na predmet sporu, ako aj na zásady spravodlivosti, z ktorých vychádza
Európsky súd pre ľudské práva.
28. Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal
zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva,
ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom
na konkrétne okolnosti prípadu.
29. Vzhľadom na dĺžku napadnutého konania vedeného okresným súdom, berúc
do úvahy predmet konania na okresnom súde, správanie sťažovateľa, zistené prieťahy
v konaní a nesústredenú činnosť okresného súdu a všetky okolnosti daného prípadu, ústavný
súd, majúc na pamäti to, že cieľom priznania primeraného finančného zadosťučinenia je len
zmiernenie ujmy pociťovanej z porušenia základných práv alebo slobôd zaručených
ústavou, resp. záväznou medzinárodnou zmluvou (nie majetkovej ujmy, pozn.), považoval
priznanie sumy 500 € sťažovateľovi za primerané finančné zadosťučinenie (bod 2 výroku
nálezu).
VI.
Trovy konania
30. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania. Právny
zástupca sťažovateľov si nárok na náhradu trov konania uplatnil ešte v samotnej sťažnosti.
31 Ústavný súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal z obsahu súdneho
spisu. Odmenu priznal za tri úkony právnej služby, t. j. prevzatie a prípravu zastupovania,
podanie sťažnosti, písomné podanie týkajúce sa veci samej (vykonané v roku 2020),
vychádzal pritom z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej
republiky za prvý polrok 2019, ktorá bola 1 062 €, keďže išlo o úkony právnej služby
vykonané v roku 2020. Odmena za jeden úkon právnej služby za rok 2020 v zmysle § 11
ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška“) predstavuje sumu 177 €. Takto stanovená odmena
spolu s režijným paušálom 10,62 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 187,62 €,
t. j. za tri úkony 562,86 €. Trovy právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom,
tak ako to vyplýva zo súdneho spisu, predstavujú sumu 562,86 €. Ústavný súd preto
úspešnému sťažovateľovi priznal náhradu trov konania v sume 562,86 € (bod 3 výroku
nálezu).
32. Toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia poslednému
z účastníkov konania (§ 70 ods. 1 zákona o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. septembra 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu