Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 393/2020
PDF · 477.3 KB
No categories available
III. ÚS 393/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. októbra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského a sudcov Petra Straku
(sudca spravodajca) a Roberta Šorla predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, zastúpeného advokátom
JUDr. Tomášom Jánošíkom, Hviezdoslavova 1018, Trebišov, vo veci namietaného
porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky uznesením Okresnej prokuratúry Trebišov č. k. 2 Pv 20/18/8811-54
z 25. septembra 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
26. novembra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,
, (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) uznesením Okresnej prokuratúry Trebišov (ďalej len „okresná
prokuratúra“) č. k. 2 Pv 20/18/8811-54 z 25. septembra 2019 (ďalej len „uznesenie okresnej
prokuratúry“).
2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva:
«Uznesením povereného príslušníka Okresného dopravného inšpektorátu Okresného
riaditeľstva Policajného zboru v Michalovciach sp. zn. ČVS:ORP-103/DI-MI-2017
z 27. júna 2077 bolo podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku začaté trestné stíhanie
pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 Trestného zákona...
Vyšetrovateľ odboru kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru
v Trebišove (ďalej len „vyšetrovateľ“) uznesením sp. zn. ORP-452/1-VYS-TV-2007
z 13. novembra 2017 (ďalej len „prvé uznesenie o vznesení obvinenia“) vzniesol
sťažovateľovi obvinenie pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 Trestného
zákona.
Uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 22. novembra 2017 a tento podal proti nemu
nasledujúci deň, t. j. v zákonnej lehote, sťažnosť s tým, že ju odôvodní ihneď, ako mu bude
umožnené nazretie do vyšetrovacieho spisu.
Sťažovateľ dňa 23.11.2017 uzavrel s advokátom JUDr. Tomášom Jánošíkom zmluvu
o poskytovaní právnych služieb a súčasne podpísal splnomocnenie, ktorým ho splnomocnil
na zastupovanie v trestnej veci prečinu ublíženia na zdraví podľa §157 ods. 1 Trestného
zákona vedenej na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru v Trebišove, odbor kriminálnej
polície pod číslom ČVS: ORP-452/1-VYS-TV-2017... Splnomocnenie bolo doručené
vyšetrovateľovi dňa 28.11.2017.
Zvolený obhajca 4. decembra 2017 odôvodnil v mene sťažovateľa sťažnosť proti
uzneseniu o vznesení obvinenia.
Prokurátor Okresnej prokuratúry Trebišov uznesením č. k. 2Pv 20/18/8811-6
z 25. januára 2018 podľa § 194 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku vyhovel sťažnosti
sťažovateľa a prvé uznesenie o vznesení obvinenia zrušil. Dôvodom bola predčasnosť
vydania prvého uznesenia o vznesení obvinenia a potreba vykonania ďalších dôkazov...
Uznesením vyšetrovateľa sp. zn. ORP-452/1-VYS-TV-2017 z 1. augusta 2018
(ďalej len „druhé uznesenie o vznesení obvinenia) bolo sťažovateľovi opäť vznesené
obvinenie pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 Trestného zákona.
Druhé uznesenie o vznesení obvinenia bolo sťažovateľovi doručené 9. augusta 2018
a jeho obhajcovi 23. augusta 2018.
Vyšetrovateľ však od obhajcu sťažovateľa žiadal ďalšie splnomocnenie, čo obhajca
sťažovateľa z opatrnosti splnil. Sťažovateľ tak 23. augusta 2018 znovu splnomocnil toho
istého obhajcu na svoje zastupovanie v tej istej trestnej veci...
Aj proti druhému uzneseniu o vznesení obvinenia podal obhajca v mene sťažovateľa
sťažnosť. Sťažnosť bola podaná 28. augusta 2018.
Prokurátor uznesením č. k. 2Pv 20/18/8811-22 z 2. októbra 2018... sťažnosť
sťažovateľa ako nedôvodnú zamietol.
Uznesenie o zamietnutí sťažnosti bolo doručené obhajcovi 3.októbra 2018.
Sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu adresoval 21. novembra 2018
Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) návrh
na zrušenie právoplatného druhého uznesenia o vznesení obvinenia.
Generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“)
uznesením č. k. IV Pz 321/18/1000-7 z 29. marca 2019... čiastočne vyhovel návrhu
sťažovateľa, pretože vyslovil, že uznesením prokurátora bol porušený zákon v neprospech
sťažovateľa v ustanoveniach § 176 ods. 2 a § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
Z tohto dôvodu zrušil uznesenie prokurátora o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa proti
druhému uznesenia o vznesení obvinenia. Podľa generálneho prokurátora bola dôvodom
jednak arbitrárnosť uznesenia prokurátora v kontexte s nedostatočne zisteným skutkovým
stavom a jednak absencia vysporiadania sa so včasnosťou podania opravného prostriedku
sťažovateľa proti druhému uzneseniu o vznesení obvinenia. Druhé uznesenie vyšetrovateľa
o vznesení obvinenia ostalo nedotknuté.
Uznesenie generálneho prokurátora bolo doručené obhajcovi 04.04.2019.
Prokurátor viazaný právny názorom generálneho prokurátora uznesením
č. k. 2Pv 20/18/8811-54 z 25. septembra 2019 sťažnosť sťažovateľa podanú prostredníctvom
zvoleného obhajcu podľa § 193 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku zamietol ako oneskorene
podanú. Argumentoval tým, že sťažovateľovi bolo druhé uznesenie o vznesení obvinenia
doručené dňa 8. augusta 2018 a lehota na podanie sťažnosti mu márne uplynula
14. augusta 2018. Sťažnosť podanú v mene sťažovateľa zvoleným obhajcom prokurátor
nepovažoval za včas podanú, nakoľko „sa nejednalo o nutnú obhajobu a obvinený
prostredníctvom obhajcu podal sťažnosť až po uplynutí lehoty plynúcej obvinenému a v tejto
sťažnosť nebola podaná, pričom obhajcovi samostatná lehota neplynula.“.»
2.1 K vyčerpaniu právnych prostriedkov na ochranu základných práv a slobôd
v zmysle § 132 ods. 2 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len
„zákon o ústavnom súde“) sťažovateľ uviedol: «Predmetom ústavnej sťažnosti
je právoplatné rozhodnutie prokurátora, ktorým bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľa proti
druhému uzneseniu o vznesení obvinenia. Je pravdou, že Trestný poriadok umožňuje
obvinenému, aby požiadal generálneho prokurátora o zrušenie právoplatného rozhodnutia
vydaného v prípravnom konaní (§ 363 až 367 Trestného poriadku). Nakoniec, sťažovateľ
túto zákonnú možnosť aj vo vzťahu k prvému uzneseniu o vznesení obvinenia využil.
V konečnom dôsledku však generálny prokurátor významne spochybnil včasnosť opravného
prostriedku sťažovateľa, čo sa prejavilo v napádanom rozhodnutí prokurátora.
Generálny prokurátor vo svojom rozhodnutí z 29. marca 2019 totiž uviedol, že:
„Zo spisového materiálu vyplýva, že uznesenie o vznesení obvinenia bolo doručené
obvinenému dňa 9. 8. 2018 a obhajcovi JUDr. Tomášovi Jánošíkovi dňa 23. 8. 2018.
Sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia podal obvinený prostredníctvom obhajcu
dňa 28. 8. 2018, teda po uplynutí zákonnej trojdňovej lehoty ustanovenej v § 187 ods. 1
Trestného poriadku a § 63 Trestného poriadku. S touto skutočnosťou sa prokurátor okresnej
prokuratúry nevysporiadal, keďže na rozhodnutie o podanej sťažnosti aplikoval postup
podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. “
Sťažovateľ si uvedomuje, že pred podaním ústavnej sťažnosti je povinný vyčerpať
všetky mu dostupné prostriedky nápravy. Práve z dôvodov uvedených v predchádzajúcom
bode má za to, že podanie návrhu generálnemu prokurátorovi na zrušenie právoplatného
uznesenia prokurátora vydaného v intenciách ním vysloveného právneho názoru by zjavne
nebolo úspešné. Aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sú sťažovatelia
povinní vyčerpať len tie prostriedky nápravy, ktoré sú v rozhodnej dobu dostupné ako
teoreticky, tak prakticky a ktoré môžu podať sami, teda také, ktoré sú dostupné, spôsobilé
poskytnúť nápravu vo vzťahu k ich námietkam a ktoré majú rozumné vyhliadky na úspech
[bližšie Sejdovič proti Taliansku (veľký senát), § 46; Paksas proti Litve (veľký senát), § 75].
Sťažovateľ má tak za to, že existujú osobitné okolnosti, ktoré ho oslobodzujú
od povinnosti vyčerpať vyššie uvedený prostriedok nápravy pred podaním ústavnej
sťažnosti.»
3. Namietané porušenie označených práv sťažovateľ odôvodňuje takto:
«Vznesenie obvinenia je nepochybne najdôležitejším procesným úkonom
v začiatočnej fáze trestného konania, ktorého zásadný význam spočíva v tom. že trestné
stíhanie sa začína viesť proti určitej osobe pre konkrétny trestný čin a zároveň sa definuje
jeho procesné postavenie ako obvineného. Od tohto okamihu možno proti tejto osobe použiť
trestnoprávne prostriedky proti obvinenému. Na druhej strane táto osoba môže uplatňovať
práva, ktoré jej zákon ako obvinenému poskytuje.
Jedným z týchto práv je právo na obhajobu. Aj sťažovateľ, neznalý postupov
trestného stíhania, ihneď po doručení prvého uznesenia o vznesení obvinenia uzavrel
s advokátom zmluvu o poskytovaní právnych služieb, ktorá doposiaľ nebola ukončená,
t. j. je naďalej platná. Splnomocnenie ako jednostranný právny úkon, ktorým sa navonok
preukazuje prehlásenie splnomocniteľa o splnomocnení splnomocnenca a o jeho rozsahu,
riadne predložil orgánom činný v trestnom konaní.
Obhajca poskytoval a poskytuje sťažovateľovi kvalifikovanú právnu pomoc.
Jej výsledkom je nielen zrušenie prvého uznesenia o vznesení obvinenia, ale aj čiastočný
úspech v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku, kedy generálny prokurátor zrušil
uznesenie prokurátora, ktorým zamietol jeho sťažnosť proti druhému uzneseniu o vznesení
obvinenia.
Tým, že orgány prokuratúry vyhodnotili, že sťažnosť proti druhému uzneseniu
o vznesení obvinenia nepodal sťažovateľ včas, formalisticky a ústavne nekonformným
prístupom znemožnili sťažovateľovi sa účinne v trestnom konaní obhajovať.
Sťažovateľ nedisponuje právnickým vzdelaním a ako obvinený brojí proti orgánom
štátu nadelenými významnými a donucovacími oprávneniami, ktoré môžu vyústiť až do jeho
odsúdenia. Je prirodzené, že si pre účely svojho trestného stíhania zvolil obhajcu.
Napriek tomu, že zo žiadneho ustanovenia nevyplýva skutočnosť, že zrušením uznesenia
o vznesení obvinenia dochádza automaticky k zániku jeho zastupovania zvoleným obhajcom
v trestnom konaní, vyšetrovateľ ho donútil, aby predložil v tej istej trestnej veci ďalšie
splnomocnenie. Takýto postoj orgánov činných v trestnom konaní predstavuje prehnaný
formalizmus, ktorý je v rozpore s naplnením ústavou garantovaného práva na obhajobu.
Orgány činné v trestnom konaní však samé nemajú dostatočne ujasnený postoj
k situácii, ktorá vo veci sťažovateľa nastala a ktorú Trestný poriadok expressis verbis
neupravuje. Vyplýva to z toho, že vyšetrovateľ po zrušení prvého obvinenia akceptoval
prítomnosť obhajcu sťažovateľa pri rekonštrukcii dopravnej nehody, umožnil mu nazerať
do spisu, doručoval písomností (napr. doplnok znaleckého posudku), riadne doručil druhé
uznesenie o vznesení obvinenia obhajcovi sťažovateľa a následne prokurátor akceptoval
obhajcom podanú sťažnosť v lehote odvíjajúcej sa od jeho prevzatia napádaného uznesenia,
čiže ju nezamietol ako oneskorene podanú.
Ak by sťažovateľ nebol zastúpený obhajcom a prevzal by druhé uznesenie o vznesení
obvinenia 9. augusta 2018 (štvrtok), posledným dňom na úspešné podanie opravného
prostriedku by bol 14. augusta 2018. Obhajca sťažovateľa však prevzal druhé uznesenie
o vznesení obvinenia 23. augusta 2018, čo znamená, že posledným dňom na úspešné
podanie opravného prostriedku bol 28. august 2018 (utorok).
Vyšetrovateľ považoval túto sťažnosť za podanú včas a predložil ju na rozhodnutie
prokurátorovi. Prokurátor po preskúmaní vyšetrovacieho spisu, ktorý obsahoval obe
splnomocnenia sťažovateľa, dospel k záveru, že sťažnosť bola podaná v zákonnej lehote,
avšak nie je dôvodná.
Až po zásahu generálneho prokurátora došlo k zmene postoja prokurátora Okresnej
prokuratúry Trebišov.
Sťažovateľ v zhode s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Czekala
proti Portugalsku, Bogumil proti Portugalsku) či Ústavného súdu Slovenskej republiky
(napr. rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 168/2013) tak zastáva názor, že cieľom ustanovení
garantujúcich právo na obhajobu, ako vyplýva z čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd či čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, nie je
ochrana teoretických či iluzórnych, ale konkrétnych a účinných práv.
Orgány činné v trestnom konaní a generálny prokurátor nevzali do úvahy
ustanovenie § 44 ods. 4 Trestného poriadku, podľa ktorého splnomocnenie zaniká
pri skončení trestného stíhania. V danom prípade trestné stíhanie nebolo ani jedným
zo zákonných spôsobov ukončené. Po zrušení prvého uznesenia o vznesení obvinenia boli
totiž len realizované dôkazy, ktoré navrhoval samotný sťažovateľ vo svojej sťažnosti.
Skutočnosť, že vyšetrovateľ požadoval od sťažovateľa predloženie ďalšieho
plnomocenstva, považoval sťažovateľ len za jeho nadštandardný úkon, ktorý nemá
s materiálnou podstatou výkonu práva na obhajobu nič spoločné.
Aj v legislatívnej činnosti Európskej únie v posledných rokoch dochádza k výraznému
posilňovaniu procesných práv nielen obvinených osôb v trestnom konaní, ale aj osôb
podozrivých. Jedným z konkrétnym legislatívnym opatrení v danej oblasti je smernica
Európskeho parlamentu a Rady 2013/48/EÚ z 22. októbra 2013 o práve na prístup
k obhajcovi v trestnom konaní a v konaní o európskom zatykači a o práve na informovanie
tretej osoby po pozbavení osobnej slobody a na komunikáciu s tretími osobami
a s konzulárnymi úradmi po pozbavení osobnej slobody. Znamená to, že Európska únia
významne posilňuje právo na obhajobu v trestnom konaní už osoby podozrivej, o to viac
musia orgány činné v trestnom konaní rešpektovať postavenie osoby obvinenej a jej právo
zvoliť si obhajcu. V žiadnom prípade nie je akceptovateľné, aby v neukončenom trestnom
konaní orgány činné v trestnom konaní vyžadovali od obvineného opakované
splnomocnenie.
V konečnom dôsledku sťažovateľovi bola pričítaná v jeho neprospech tá skutočnosť,
že vyhovel žiadosti vyšetrovateľa a predložil ďalšie splnomocnenie toho istého obhajcu v tej
istej trestnej veci. Neprospech spočíva v tom, že sťažnosť sťažovateľa bola zamietnutá ako
oneskorene podaná.
Sťažovateľ je presvedčený, že postupom prokurátora bolo skrátene jeho právo
na obhajobu, a to v procesnom postavení obvineného, v dôsledku čoho mu bolo zabránené
úspešne sa brániť proti uzneseniu o vznesení obvinenia. Aj podľa názoru Európskej komisie
prezentovanom v Zelenej knihe sa obvinená osoba (aj osoba podozrivá), ktorá má právneho
zástupcu (obhajcu) automaticky ocitá v lepšej pozícii, pokiaľ ide o uplatnenie a vymoženie
všetkých jej práv. Šance takejto osoby na získanie informácií alebo zmenu rozhodnutia sú
oveľa vyššie - okrem toho advokát plní aj úlohu akési dozorcu na náležitým rešpektovaním
práv zo strany príslušných orgánov.
Prokurátor Okresnej prokuratúry Trebišov v tomto konaní podľa názoru sťažovateľa
bol povinný akceptovať také podmienky konania, v dôsledku ktorých by boli zabezpečené
ústavou garantované právo na obhajobu, a tým realizované právo na spravodlivý proces.
Ak tak neučinil, porušil právo sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a právo na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy.
Ak by nedošlo k odstráneniu zásahu do označených práv sťažovateľa, je tým
významne a podstatne ohrozený výsledok celého trestného konania. Uvedené tvrdenie sa
opiera aj o závery uznesenia generálneho prokurátora, ktorý identifikoval viaceré vážne
nedostatky v skutkových zisteniach v danej trestnej veci. Aj tu platí výrok Lucia Annaaeusa
Senecu, že „qui statuit aliquid parte inaudita altera, aequum licet statuerit haud aequus
fuit“, teda sťažovateľ nebol vypočutý v konaní o jeho včas podanom opravnom
prostriedku.»
4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky uznesením Okresnej prokuratúry Trebišov č. k. 2Pv 20/18/8811-54
z 25. septembra 2019 porušené boli.
2. Uznesenie Okresnej prokuratúry Trebišov č. k. 2Pv 20/18/8811-54
z 25. septembra 2019 zrušuje a vec jej vracia na ďalšie konanie.
3. Okresná prokuratúra Trebišov je povinná zaplatiť primerané
finančné zadosťučinenie v sume 1 000,- eur.
4. Okresná prokuratúra Trebišov je povinná uhradiť trovy právneho zastúpenia
v sume 346,26 Eur (slovom tristoštyridsaťšesť eur, dvadsaťšesť centov) na účet právneho
zástupcu v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.“
II.
Relevantná právna úprava
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon o ústavnom
súde.
8. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
9. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť je neprípustná,
ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho
základných práv a slobôd.
11. Podľa § 363 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) generálny prokurátor zruší právoplatné
rozhodnutie prokurátora alebo policajta, ak takým rozhodnutím alebo v konaní,
ktorému predchádzalo, bol porušený zákon.
12. Podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku návrh na postup podľa § 363
ods. 1 môže podať do troch mesiacov od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia obvinený
vo svoj prospech.
13. Podľa § 366 ods. 1 Trestného poriadku ak generálny prokurátor zistí, že zákon
bol porušený, vysloví uznesením, že napadnutým rozhodnutím alebo jeho časťou,
alebo v konaní, ktoré rozhodnutiu predchádzalo, bol porušený zákon v prospech
alebo v neprospech obvineného.
14. Podľa § 366 ods. 2 Trestného poriadku ak bol zákon porušený, generálny
prokurátor súčasne s výrokom podľa odseku 1 zruší napadnuté rozhodnutie alebo jeho časť,
prípadne aj chybné konanie, ktoré mu predchádzalo. Ak je nezákonný len niektorý výrok
rozhodnutia a ak ho možno oddeliť od ostatných, zruší len tento výrok. Zruší aj ďalšie
rozhodnutia policajta a prokurátora, ktoré na zrušené rozhodnutie obsahovo nadväzujú,
ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.
15. Podľa § 367 ods. 1 Trestného poriadku po zrušení napadnutého rozhodnutia
alebo jeho časti generálny prokurátor
a) rozhodne vo veci sám, alebo
b) prikáže orgánu, o ktorého rozhodnutie spravidla ide, aby o veci znovu konal
a rozhodol.
16. Podľa § 367 ods. 3 Trestného poriadku orgán, ktorému vec bola prikázaná, je
povinný vykonať úkony, ktorých vykonanie generálny prokurátor nariadil, a je viazaný jeho
právnym názorom, ktorý vo veci vyslovil, okrem ak sa zmenili skutkové alebo právne
okolnosti, z ktorých právny názor generálneho prokurátora vychádzal.
III.
Predbežné prerokovanie návrhu
17. Hlavnou meritórnou námietkou sťažovateľa, na ktorej zakladá svoj návrh
na vyslovenie porušenia označených základných práv, je jeho právny názor o včasnosti
sťažnosti podanej podľa Trestného poriadku proti uzneseniu o vznesení obvinenia. Okresná
prokuratúra teda mala vyhodnotiť uvedenú spornú otázku spôsobom porušujúcim
sťažovateľove základné práva.
18. V rámci predbežného prerokovania, prv, než by ústavný súd zaujal akýkoľvek
postoj k dôvodnosti sťažnostných námietok vo veci samej, bolo nevyhnutné skúmať, či niet
dôvodov na odmietnutie ústavnej sťažnosti v zmysle § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
19. I samotný sťažovateľ v uvedenej súvislosti odhalil (citácia v bode 2.1
odôvodnenia tohto uznesenia), že problematickou môže byť prípustnosť ústavnej sťažnosti
z hľadiska § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde, keďže formálno-právne možno
proti právoplatnému rozhodnutiu prokurátora podať návrh na jeho zrušenie podľa § 363
a nasledujúcich Trestného poriadku.
20. Ústavný súd je toho názoru, že návrh na zrušenie právoplatných rozhodnutí
v prípravnom konaní predstavuje právny prostriedok, ktorý zákon (v tomto prípade Trestný
poriadok) sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd priznáva (§ 132 ods. 2
zákona o ústavnom súde). Jeho účinnosť dokumentujú procesné pravidlá v konaním o ňom
citované v bodoch 11 – 16 odôvodnenia tohto uznesenia.
21. Nebolo však možné opomenúť sťažovateľovo presvedčenie o zjavnej
bezúspešnosti jeho návrhu podaného podľa § 363 Trestného poriadku, ktorým by sa
domáhal prieskumu napadnutého uznesenia okresnej prokuratúry. Predmetná argumentácia
stavia na tvrdení, podľa ktorého pri rozhodovaní o skoršom sťažovateľovom návrhu
podanom podľa § 363 a nasledujúcich Trestného poriadku „generálny prokurátor významne
spochybnil včasnosť opravného prostriedku sťažovateľa“, teda toho opravného prostriedku
(sťažnosti podľa Trestného poriadku), o ktorom následne okresná prokuratúra rozhodla
uznesením napadnutým tu predbežne prerokúvanou ústavnou sťažnosťou. V okolnostiach
predmetnej veci teda podľa názoru sťažovateľa možno už vopred návrh na preskúmanie
právoplatného rozhodnutia okresnej prokuratúry považovať za právny prostriedok
nespôsobilý privodiť účinnú ochranu jeho základným právam.
22. Po preskúmaní uznesenia generálneho prokurátora Slovenskej republiky
(ďalej len „generálny prokurátor“) č. k. IV Pz 321/18/1000-7 z 29. marca 2019, ktorého
fotokópiu sťažovateľ priložil k ústavnej sťažnosti, ústavný súd zistil, že ním generálny
prokurátor podľa § 366 ods. 1 Trestného poriadku vyslovil, že bol porušený zákon
v neprospech sťažovateľa, a zároveň podľa § 366 ods. 2 Trestného poriadku zrušil skoršie
uznesenie okresnej prokuratúry ako porušujúce zákon v neprospech sťažovateľa.
Takto formulovaný enunciát predstavujúci záväzný úsudok generálneho prokurátora
o sťažovateľovom návrhu podanom podľa § 363 a nasledujúcich Trestného poriadku bol
následne v odôvodnení uznesenia generálneho prokurátora založený na kritike hodnotenia
dôkazov okresnou prokuratúrou i nedostatočnosťou odôvodnenia jej skoršieho napadnutého
uznesenia.
23. Podľa názoru ústavného súdu iba takto popísaná matéria uznesenia generálneho
prokurátora predstavovala záväzný kompaktný celok (výrok a jeho odôvodnenie)
adresovaný okresnej prokuratúre. Nemožno doň zaradiť právny názor generálneho
prokurátora o oneskorenosti sťažovateľovej sťažnosti podanej podľa Trestného poriadku,
ktorý bol podľa názoru ústavného súdu vyslovený ako obiter dictum. Ak by názor
generálneho prokurátora o oneskorenosti sťažnosti sťažovateľa podanej proti skoršiemu
uzneseniu okresnej prokuratúry mal tvoriť ratio decidendi, a tým aj zaväzovať okresnú
prokuratúru v ďalšom rozhodovaní, potom by generálny prokurátor nemohol vo výroku
svojho uznesenia vysloviť, že zákon bol porušený v neprospech sťažovateľa. Nesprávne
posúdenie opravného prostriedku sťažovateľa ako včas podaného, hoci bol podaný
oneskorene, totiž predstavuje porušenie zákona v jeho prospech, nie v jeho neprospech.
24. Napokon predostretému hodnoteniu zo strany ústavného súdu napovedá
aj odôvodnenie ústavnou sťažnosťou napadnutého uznesenia okresnej prokuratúry,
ktorá v ňom explicitne nezakladá svoj záver o oneskorenosti sťažovateľovej sťažnosti
podanej podľa Trestného poriadku na viazanosti právnym názorom generálneho
prokurátora, ale na vlastných zisteniach o časových súvislostiach medzi doručovaním
obvinenia sťažovateľovi a podaním sťažnosti obhajcom sťažovateľa.
25. Za týchto okolností je podľa názoru ústavného súdu sťažovateľovo presvedčenie
o absencii rozumnej vyhliadky úspešnosti prípadného návrhu na prieskum napadnutého
uznesenia okresnej prokuratúry generálnym prokurátorom skôr v polohe dohadu
než relevantného skutkového a právneho argumentu v prospech vyhodnotenia jeho ústavnej
sťažnosti ako prípustnej. Napokon, aj keby sa v opätovnom rozhodnutí o návrhu
na prieskum právoplatného rozhodnutia okresnej prokuratúry sťažovateľove obavy
potvrdili, nič by mu nebránilo presadzovať vlastné právne názory v neskoršej ústavnej
sťažnosti podanej proti rozhodnutiu generálneho prokurátora.
26. Sťažovateľ preto podľa názoru ústavného súdu mal proti uzneseniu okresnej
prokuratúry využiť právny prostriedok podľa § 363 a nasledujúcich Trestného poriadku.
Keďže tak neurobil, ústavný súd odmietol jeho ústavnú sťažnosť podľa § 56 ods. 2 písm. d)
v spojení s § 55 písm. d) a § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.
27. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa formulovanými v petite jeho ústavnej sťažnosti
(zrušenie napadnutého uznesenia okresnej prokuratúry, priznanie finančného
zadosťučinenia a náhrady trov právneho zastúpenia).
Podľa § 67 zákona o ústavnom súde pripája k výroku i odôvodneniu tohto
rozhodnutia odlišné stanovisko sudca Peter Straka.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok
V Košiciach 20. októbra 2020
Martin Vernarský predseda senátu