Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 511/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. novembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej

a sudcu Petra Molnára (sudca spravodajca) prerokoval ústavnú sťažnosť

, , a , ,

obaja bytom , zastúpených advokátskou kanceláriou STEHURA

& partners, v. o. s., Fraňa Kráľa 2080, Čadca, v mene ktorej koná konateľ a advokát

JUDr. Stanislav Stehura, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 19

ods. 2, a a práv podľa

ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Žiline sp. zn. z 24. apríla 2019 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 24. júna 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť a o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

bola 16. septembra 2020 doručená ústavná sťažnosť ,

(ďalej aj „sťažovateľka v 1. rade“), a ,

, obaja bytom (ďalej aj „sťažovateľ v 2. rade“, spolu

aj „sťažovatelia“), zastúpených advokátskou kanceláriou STEHURA & partners, v. o. s.,

Fraňa Kráľa 2080, Čadca, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Stanislav Stehura,

vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 21 ods. 3 a čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práv podľa a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 24. apríla 2019

(ďalej len „napadnutý rozsudok“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 24. júna 2020 (ďalej len „napadnuté

uznesenie“).

2. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti uvádzajú, že im Okresný súd Martin rozsudkom

sp. zn zo 4. apríla 2018 uložil povinnosť vypratať byt a odovzdať

ho žalobcovi v lehote do troch mesiacov od právoplatnosti rozsudku, bez nároku na bytovú

náhradu. Súčasne súd žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

Po podaní odvolania žalovanou stranou krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil

rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov

odvolacieho konania v plnom rozsahu. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie

sťažovateľov proti napadnutému rozsudku krajského súdu odmietol.

3. Podľa názoru sťažovateľov došlo k porušeniu ich označených základných práv

podľa a práv podľa dohovoru tým, že krajský ani najvyšší súd sa nevysporiadali

dôsledne s ich argumentáciou uplatnenou v odvolaní a dovolaní. Sťažovatelia, poukazujúc

na svoje osobné, sociálne a majetkové pomery a predmet sporu, jeho význam

pre sťažovateľov, namietajú, že všeobecné súdy neuplatnili pri svojom rozhodovaní princíp

spravodlivosti a spravodlivého riešenia sporu, s tým súvisiaci princíp humánnosti, princíp

výkladu právnych noriem v súlade s dobrými mravmi a so zmyslom a účelom zákonov.

4. V ďalšej časti ústavnej sťažnosti sťažovatelia namietajú, že krajský súd ich vec

nesprávne právne posúdil, keď dospel k záveru o zániku nájmu (spoločného nájmu

sťažovateľov) ako dôsledku (spoločne s ďalšími podmienkami) účinného doručenia

výpovede z nájmu obom nájomcom. Sťažovatelia argumentujú, že sťažovateľovi v 2. rade

nebola výpoveď z nájmu riadne doručená, pretože podľa ich názoru mu mala byť

doručovaná prostredníctvom sťažovateľky v 1. rade, nie oznámením o jej uložení na pošte,

keďže ide o prípad, keď sťažovateľ v 2. rade ako adresát nebol zastihnutý, ale v mieste

doručenia sa zdržuje. Sťažovatelia uvádzajú, že právna fikcia doručenia nemohla v prípade

sťažovateľa v 2. rade nastať, keďže neboli splnené všetky predpoklady, pretože žalobca

nepreukázal, že by bol vykonal aspoň jeden pokus o doručenie inej dospelej osobe

bývajúcej v tom istom dome alebo byte, ochotnej obstarať odovzdanie písomnosti.

Sťažovatelia tiež považujú „v rozpore so zákonom“ doručovanie do vlastných rúk

podľa (ďalej len „OSP“), pretože

ods. 3 predpokladá pre doručovanie výpovede z nájmu bytu

primerané použitie . Podľa názoru sťažovateľov týmto „arbitrárnym

a protiústavným postupom“ krajského súdu došlo i k porušeniu ich práva na ochranu

rodinného a súkromného života a k zásahu do základného práva na ochranu obydlia, pričom

poukazujú na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva.

5. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti sťažovatelia navrhujú,

aby ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„I. Základné právo sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na ochranu súkromia

a rodinného života podľa , právo

na nedotknuteľnosť obydlia podľa a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Žiline č. zo dňa 24. 04. 2019 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky č. zo dňa 24. 06. 2020 porušené boli.

II. Rozsudok Krajského súdu v Žiline č. zo dňa 24. 04. 2019

a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. zo dňa 24. 06. 2020

zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie a rozhodnutie.

III. Krajský súd v Žiline a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinní uhradiť

sťažovateľom všetky trovy konania do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia

na účet ich právneho zástupcu advokátskej kancelárie STEHURA & partners, v. o. s.,

so sídlom Fraňa Kráľa 2080, 022 01 Čadca.“

II.

Relevantná právna úprava

6. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

9. Podľa iné zásahy do nedotknuteľnosti obydlia možno zákonom

dovoliť iba vtedy, keď je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu života,

zdravia alebo majetku osôb, na ochranu práv a slobôd iných alebo na odvrátenie závažného

ohrozenia verejného poriadku.

10. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

11. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

12. Podľa čl. 8 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva

zasahovať s výnimkou prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné

v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti,

hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom alebo zločinnosti, ochrany

zdravia alebo morálky alebo na ochranu práv a slobôd iných.

13. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

14. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci

ústavným súdom

III.1 K namietanému porušeniu základných práva podľa čl. 19 ods. 2, čl. 21

ods. 3 a a práv podľa a dohovoru napadnutým

rozsudkom krajského súdu

15. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

16. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv

alebo slobôd môže domôcť a aj domáhal využitím jemu dostupných a účinných

prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť

pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

17. V danom prípade mali sťažovatelia k dispozícii opravný prostriedok,

ktorý im zákon na ochranu ich základných práv účinne poskytuje. Proti rozsudku krajského

súdu sp. zn. z 24. apríla 2019 mohli podať sťažovatelia dovolanie,

o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Z obsahu ústavnej sťažnosti

a jej príloh vyplýva, že proti napadnutému rozsudku krajského súdu podali sťažovatelia

dovolanie, pričom uplatnili dovolací dôvod podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“) a podľa

ods. 1 písm. b) .

18. Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 24. júna 2020 dovolanie odmietol

ako procesne neprípustné. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o dovolaní sťažovateľov

v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu, pretože argumentácia uplatnená

v ústavnej sťažnosti je totožná s argumentáciu uvedenou v dovolaní. Ústavný súd

preto ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom

súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

III.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 21

ods. 3 a a práv podľa a dohovoru napadnutým

uznesením najvyššieho súdu

19. Z vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

20. Právo na súdnu ochranu sa v civilnom sporovom konaní účinne zaručuje

len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých civilný súd

môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred súdom vrátane

dovolacích konaní, v ktorých sa (popri všeobecných procesných podmienkach) uplatňujú

aj ďalšie, osobitné procesné podmienky dovolacieho konania.

21. V nadväznosti na uvedené východiská ústavný súd, poukazujúc na svoju

doterajšiu judikatúru, považuje za potrebné zdôrazniť, že otázka posúdenia, či sú splnené

podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci

dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia

súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy ( a )

vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší

súd (m. m. , ).

22. Z týchto právnych názorov ústavný súd vychádzal aj pri predbežnom prerokovaní

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľov.

23. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovatelia

vyvodzovali prípustnosť svojho dovolania z , pretože podľa ich názoru

odvolací súd svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil a nevysporiadal sa s ich odvolacími

námietkami. K uplatnenému dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b)

sťažovatelia argumentovali nesprávnym právnym posúdením veci krajským súdom,

avšak v dovolaní nie je špecifikovaná žiadna právna otázka, od ktorej záviselo rozhodnutie

odvolacieho súdu a ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.

24. Ústavný súd z odôvodnenia napadnutého uznesenia zistil, že najvyšší súd

po preskúmaní uplatneného dovolacieho dôvodu tzv. vady zmätočnosti dospel k záveru

o nedôvodnosti námietky sťažovateľov o nedostatočnom odôvodnení posudzovaného

rozsudku a v súvislosti s argumentáciou sťažovateľov, že sa krajský súd nevysporiadal

s ich odvolacími námietkami, poukázal na to, čo bolo ústavným súdom, ako i Európskym

súdom pre ľudské práva opakovane judikované, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,

aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Na základe uvedeného

odmietol dovolanie sťažovateľov podľa § 447 písm. c) ako neprípustné.

25. V súvislosti s posudzovaním dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b)

najvyšší súd v relevantnej časti svojho rozhodnutia uvádza:

«Dovolatelia v dovolaní namietali nesprávne „právne posúdenie“ otázky

náhradného doručenia výpovede z nájmu bytu žalovanému 2/, a v dôsledku toho namietali,

že nemohlo dôjsť k zániku nájmu bytu. Dovolací súd poukazuje na to, že súdy

pri rozhodovaní vychádzali zo skutočnosti, že žalovaný 2/ nebol zastihnutý v mieste

doručenia, hoci sa v ňom zdržiaval, písomnosť nebolo možné doručiť inej osobe bývajúcej

v tom istom byte, v dôsledku čoho bola uložená na pošte a žalovaný 2/ si ju neprevzal

v odbernej lehote. Z vykonaného dokazovania tak mali súdy za preukázané, že došlo

k náhradnému doručeniu písomnosti fikciou podľa Ak dovolatelia tvrdia,

že písomnosť bolo možné doručiť inej osobe bývajúcej vtom istom byte, konkrétnej žalovanej

1/, takáto argumentácia predstavuje iba polemiku s rozhodnutím odvolacieho súdu,

resp. ide o námietky, ktoré sa týkajú spochybňovania správnosti skutkových zistení.

Nesprávnym zistením skutkového stavu, prípadne len samou polemikou s rozhodnutím súdu

nie je možné podľa vymedziť dovolací dôvod, ktorým je nesprávne právne posúdenie

veci. Uplatnenie tohto dovolacieho dôvodu predpokladá spochybnenie správnosti riešenia

právnych otázok odvolacím súdom (nie otázok skutkových). Podľa dovolacieho súdu takáto

argumentácia v dovolaní dovolateľov absentuje. Dovolatelia sa de facto domáhajú

opätovného právneho posúdenia nimi tvrdeného skutkového stavu v ich prospech. Takéto

tvrdenia nemožno považovať za právne otázky vymedzené zákonom predpokladaným

spôsobom.

Pokiaľ ide o otázku doručovania výpovede z nájmu bytu do vlastných rúk podľa § 47

, hoci ustanovenie predpokladá primerané použitie ustanovenia

, dovolací súd zdôrazňuje, že nejde o otázku, od vyriešenia ktorej záviselo

rozhodnutie odvolacieho súdu, keďže odvolací súd sa predmetnou otázkou v napadnutom

rozhodnutí nezaoberal a nebola ani obsiahnutá v odvolaní žalovaných podanom

proti napadnutému rozhodnutiu krajského (okresného, pozn.) súdu.»

26. V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia dovolací súd uviedol,

že rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. , na ktoré poukázali dovolatelia,

nie je možné aplikovať na prejednávaný spor z dôvodu rozdielneho skutkového stavu,

a uzavrel, že dovolatelia síce formálne uplatnili aj dovolací dôvodí podľa § 421

ods. 1 písm. b) , avšak z obsahu dovolania je zrejmé, že v ňom nie je špecifikovaná

žiadna právna otázka, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu

a ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, preto dovolací súd

odmietol dovolanie ako neprípustné podľa .

27. V nadväznosti na uvedené a citované časti napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku

uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno

bez ďalšieho považovať za porušenie ním označeného základného práva podľa čl. 46

ods. 1 ani práva podľa dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili

možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania

vôbec boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Civilný sporový

poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol

znamenať odoprenie prístupu sťažovateľov k súdnej ochrane v konaní o dovolaní.

28. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia možno vyvodiť, že najvyšší súd

odmietnutie dovolania sťažovateľov primeraným spôsobom odôvodnil, pričom jeho záver

nemožno považovať za arbitrárny. Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého uznesenia

nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup dovolacieho súdu

(v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.), t. j. postup, ktorý by nemal oporu

v zákone. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že najvyšší súd sa ústavne

akceptovateľným spôsobom zaoberal a aj vysporiadal so všetkými namietanými dovolacími

dôvodmi sťažovateľov, vysvetlil, prečo sa nestotožnil s ich názorom, že odvolacie

rozhodnutie nie je náležite odôvodnené, pričom zdôraznil, že prvoinštančné a odvolacie

konanie tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným

rozsudkom súdu prvej inštancie vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu

a takto je potrebné napadnutý rozsudok i posudzovať. Dovolanie sťažovateľov

preto vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa odmietol ako neprípustné

podľa a vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa

podľa bez toho, aby skúmal vecnú správnosť napadnutého

rozsudku, keďže sťažovatelia v dovolaní nevymedzili dovolací dôvod spôsobom,

ktorý vyžaduje procesný predpis (absentuje formulácia relevantnej právnej otázky).

29. Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu

a základným právom podľa a právom podľa dohovoru,

ktorých porušenie sťažovatelia namietajú, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe

ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí ústavnej sťažností na ďalšie konanie reálne

mohol dospieť k záveru o ich porušení.

30. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je podľa názoru ústavného súdu

z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné, a preto ústavnú sťažnosť pri predbežnom

prerokovaní odmietol v tejto časti podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

31. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 21

ods. 3 a práva podľa dohovoru ústavný súd konštatuje, že ich porušenie

sťažovatelia namietajú v priamej príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým uznesením

najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 46

ods. 1 ani práva podľa dohovoru, v konkrétnych okolnostiach

posudzovanej veci nemohlo dôjsť ani k porušeniu uvedených práv. Ústavný súd

preto aj túto časť ústavnej sťažnosti odmietol pri predbežnom prerokovaní podľa § 56

ods. 2 písm. g) ako zjavne neopodstatnenú.

32. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie

o ďalších procesných návrhoch sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie,

a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. novembra 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu