Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 511/2020
PDF · 453.65 KB
No categories available
II. ÚS 511/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. novembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej
a sudcu Petra Molnára (sudca spravodajca) prerokoval ústavnú sťažnosť
, , a , ,
obaja bytom , zastúpených advokátskou kanceláriou STEHURA
& partners, v. o. s., Fraňa Kráľa 2080, Čadca, v mene ktorej koná konateľ a advokát
JUDr. Stanislav Stehura, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 19
ods. 2, čl. 21 ods. 3 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6
ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského
súdu v Žiline sp. zn. 6 Co 156/2018 z 24. apríla 2019 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 6/2020 z 24. júna 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť a o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
bola 16. septembra 2020 doručená ústavná sťažnosť ,
(ďalej aj „sťažovateľka v 1. rade“), a ,
, obaja bytom (ďalej aj „sťažovateľ v 2. rade“, spolu
aj „sťažovatelia“), zastúpených advokátskou kanceláriou STEHURA & partners, v. o. s.,
Fraňa Kráľa 2080, Čadca, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Stanislav Stehura,
vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 21 ods. 3 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 156/2018 z 24. apríla 2019
(ďalej len „napadnutý rozsudok“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 6/2020 z 24. júna 2020 (ďalej len „napadnuté
uznesenie“).
2. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti uvádzajú, že im Okresný súd Martin rozsudkom
sp. zn 15 C 194/2016 zo 4. apríla 2018 uložil povinnosť vypratať byt a odovzdať
ho žalobcovi v lehote do troch mesiacov od právoplatnosti rozsudku, bez nároku na bytovú
náhradu. Súčasne súd žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
Po podaní odvolania žalovanou stranou krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil
rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v plnom rozsahu. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie
sťažovateľov proti napadnutému rozsudku krajského súdu odmietol.
3. Podľa názoru sťažovateľov došlo k porušeniu ich označených základných práv
podľa ústavy a práv podľa dohovoru tým, že krajský ani najvyšší súd sa nevysporiadali
dôsledne s ich argumentáciou uplatnenou v odvolaní a dovolaní. Sťažovatelia, poukazujúc
na svoje osobné, sociálne a majetkové pomery a predmet sporu, jeho význam
pre sťažovateľov, namietajú, že všeobecné súdy neuplatnili pri svojom rozhodovaní princíp
spravodlivosti a spravodlivého riešenia sporu, s tým súvisiaci princíp humánnosti, princíp
výkladu právnych noriem v súlade s dobrými mravmi a so zmyslom a účelom zákonov.
4. V ďalšej časti ústavnej sťažnosti sťažovatelia namietajú, že krajský súd ich vec
nesprávne právne posúdil, keď dospel k záveru o zániku nájmu (spoločného nájmu
sťažovateľov) ako dôsledku (spoločne s ďalšími podmienkami) účinného doručenia
výpovede z nájmu obom nájomcom. Sťažovatelia argumentujú, že sťažovateľovi v 2. rade
nebola výpoveď z nájmu riadne doručená, pretože podľa ich názoru mu mala byť
doručovaná prostredníctvom sťažovateľky v 1. rade, nie oznámením o jej uložení na pošte,
keďže ide o prípad, keď sťažovateľ v 2. rade ako adresát nebol zastihnutý, ale v mieste
doručenia sa zdržuje. Sťažovatelia uvádzajú, že právna fikcia doručenia nemohla v prípade
sťažovateľa v 2. rade nastať, keďže neboli splnené všetky predpoklady, pretože žalobca
nepreukázal, že by bol vykonal aspoň jeden pokus o doručenie inej dospelej osobe
bývajúcej v tom istom dome alebo byte, ochotnej obstarať odovzdanie písomnosti.
Sťažovatelia tiež považujú „v rozpore so zákonom“ doručovanie do vlastných rúk
podľa § 47 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), pretože § 713
ods. 3 Občianskeho zákonníka predpokladá pre doručovanie výpovede z nájmu bytu
primerané použitie § 46 OSP. Podľa názoru sťažovateľov týmto „arbitrárnym
a protiústavným postupom“ krajského súdu došlo i k porušeniu ich práva na ochranu
rodinného a súkromného života a k zásahu do základného práva na ochranu obydlia, pričom
poukazujú na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva.
5. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti sťažovatelia navrhujú,
aby ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„I. Základné právo sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na ochranu súkromia
a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, právo
na nedotknuteľnosť obydlia podľa čl. 21 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Žiline č. 6 Co/156/2018 zo dňa 24. 04. 2019 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky č. 6 Cdo 6/2020 zo dňa 24. 06. 2020 porušené boli.
II. Rozsudok Krajského súdu v Žiline č. 6 Co/156/2018 zo dňa 24. 04. 2019
a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 6 Cdo 6/2020 zo dňa 24. 06. 2020
zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie a rozhodnutie.
III. Krajský súd v Žiline a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinní uhradiť
sťažovateľom všetky trovy konania do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia
na účet ich právneho zástupcu advokátskej kancelárie STEHURA & partners, v. o. s.,
so sídlom Fraňa Kráľa 2080, 022 01 Čadca.“
II.
Relevantná právna úprava
6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.
9. Podľa čl. 21 ods. 3 ústavy iné zásahy do nedotknuteľnosti obydlia možno zákonom
dovoliť iba vtedy, keď je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu života,
zdravia alebo majetku osôb, na ochranu práv a slobôd iných alebo na odvrátenie závažného
ohrozenia verejného poriadku.
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
11. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený.
12. Podľa čl. 8 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného
a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva
zasahovať s výnimkou prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné
v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti,
hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom alebo zločinnosti, ochrany
zdravia alebo morálky alebo na ochranu práv a slobôd iných.
13. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z.
(ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody
uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
14. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci
ústavným súdom
III.1 K namietanému porušeniu základných práva podľa čl. 19 ods. 2, čl. 21
ods. 3 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 dohovoru napadnutým
rozsudkom krajského súdu
15. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
16. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza
zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv
alebo slobôd môže domôcť a aj domáhal využitím jemu dostupných a účinných
prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť
pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
17. V danom prípade mali sťažovatelia k dispozícii opravný prostriedok,
ktorý im zákon na ochranu ich základných práv účinne poskytuje. Proti rozsudku krajského
súdu sp. zn. 6 Co 156/2018 z 24. apríla 2019 mohli podať sťažovatelia dovolanie,
o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Z obsahu ústavnej sťažnosti
a jej príloh vyplýva, že proti napadnutému rozsudku krajského súdu podali sťažovatelia
dovolanie, pričom uplatnili dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“) a podľa § 421
ods. 1 písm. b) CSP.
18. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Cdo 6/2020 z 24. júna 2020 dovolanie odmietol
ako procesne neprípustné. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o dovolaní sťažovateľov
v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu, pretože argumentácia uplatnená
v ústavnej sťažnosti je totožná s argumentáciu uvedenou v dovolaní. Ústavný súd
preto ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom
súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.
III.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 21
ods. 3 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 dohovoru napadnutým
uznesením najvyššieho súdu
19. Z § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
20. Právo na súdnu ochranu sa v civilnom sporovom konaní účinne zaručuje
len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých civilný súd
môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred súdom vrátane
dovolacích konaní, v ktorých sa (popri všeobecných procesných podmienkach) uplatňujú
aj ďalšie, osobitné procesné podmienky dovolacieho konania.
21. V nadväznosti na uvedené východiská ústavný súd, poukazujúc na svoju
doterajšiu judikatúru, považuje za potrebné zdôrazniť, že otázka posúdenia, či sú splnené
podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci
dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia
súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy)
vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší
súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
22. Z týchto právnych názorov ústavný súd vychádzal aj pri predbežnom prerokovaní
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľov.
23. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovatelia
vyvodzovali prípustnosť svojho dovolania z § 420 písm. f) CSP, pretože podľa ich názoru
odvolací súd svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil a nevysporiadal sa s ich odvolacími
námietkami. K uplatnenému dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b)
CSP sťažovatelia argumentovali nesprávnym právnym posúdením veci krajským súdom,
avšak v dovolaní nie je špecifikovaná žiadna právna otázka, od ktorej záviselo rozhodnutie
odvolacieho súdu a ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.
24. Ústavný súd z odôvodnenia napadnutého uznesenia zistil, že najvyšší súd
po preskúmaní uplatneného dovolacieho dôvodu tzv. vady zmätočnosti dospel k záveru
o nedôvodnosti námietky sťažovateľov o nedostatočnom odôvodnení posudzovaného
rozsudku a v súvislosti s argumentáciou sťažovateľov, že sa krajský súd nevysporiadal
s ich odvolacími námietkami, poukázal na to, čo bolo ústavným súdom, ako i Európskym
súdom pre ľudské práva opakovane judikované, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Na základe uvedeného
odmietol dovolanie sťažovateľov podľa § 447 písm. c) ako neprípustné.
25. V súvislosti s posudzovaním dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b)
CSP najvyšší súd v relevantnej časti svojho rozhodnutia uvádza:
«Dovolatelia v dovolaní namietali nesprávne „právne posúdenie“ otázky
náhradného doručenia výpovede z nájmu bytu žalovanému 2/, a v dôsledku toho namietali,
že nemohlo dôjsť k zániku nájmu bytu. Dovolací súd poukazuje na to, že súdy
pri rozhodovaní vychádzali zo skutočnosti, že žalovaný 2/ nebol zastihnutý v mieste
doručenia, hoci sa v ňom zdržiaval, písomnosť nebolo možné doručiť inej osobe bývajúcej
v tom istom byte, v dôsledku čoho bola uložená na pošte a žalovaný 2/ si ju neprevzal
v odbernej lehote. Z vykonaného dokazovania tak mali súdy za preukázané, že došlo
k náhradnému doručeniu písomnosti fikciou podľa § 46 O. s. p. Ak dovolatelia tvrdia,
že písomnosť bolo možné doručiť inej osobe bývajúcej vtom istom byte, konkrétnej žalovanej
1/, takáto argumentácia predstavuje iba polemiku s rozhodnutím odvolacieho súdu,
resp. ide o námietky, ktoré sa týkajú spochybňovania správnosti skutkových zistení.
Nesprávnym zistením skutkového stavu, prípadne len samou polemikou s rozhodnutím súdu
nie je možné podľa C. s. p. vymedziť dovolací dôvod, ktorým je nesprávne právne posúdenie
veci. Uplatnenie tohto dovolacieho dôvodu predpokladá spochybnenie správnosti riešenia
právnych otázok odvolacím súdom (nie otázok skutkových). Podľa dovolacieho súdu takáto
argumentácia v dovolaní dovolateľov absentuje. Dovolatelia sa de facto domáhajú
opätovného právneho posúdenia nimi tvrdeného skutkového stavu v ich prospech. Takéto
tvrdenia nemožno považovať za právne otázky vymedzené zákonom predpokladaným
spôsobom.
Pokiaľ ide o otázku doručovania výpovede z nájmu bytu do vlastných rúk podľa § 47
O. s. p., hoci ustanovenie § 710 ods. 3 OZ predpokladá primerané použitie ustanovenia § 46
O. s. p., dovolací súd zdôrazňuje, že nejde o otázku, od vyriešenia ktorej záviselo
rozhodnutie odvolacieho súdu, keďže odvolací súd sa predmetnou otázkou v napadnutom
rozhodnutí nezaoberal a nebola ani obsiahnutá v odvolaní žalovaných podanom
proti napadnutému rozhodnutiu krajského (okresného, pozn.) súdu.»
26. V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia dovolací súd uviedol,
že rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 17/2005, na ktoré poukázali dovolatelia,
nie je možné aplikovať na prejednávaný spor z dôvodu rozdielneho skutkového stavu,
a uzavrel, že dovolatelia síce formálne uplatnili aj dovolací dôvodí podľa § 421
ods. 1 písm. b) CSP, avšak z obsahu dovolania je zrejmé, že v ňom nie je špecifikovaná
žiadna právna otázka, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu
a ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, preto dovolací súd
odmietol dovolanie ako neprípustné podľa § 447 písm. f) CSP.
27. V nadväznosti na uvedené a citované časti napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku
uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno
bez ďalšieho považovať za porušenie ním označeného základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili
možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania
vôbec boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Civilný sporový
poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol
znamenať odoprenie prístupu sťažovateľov k súdnej ochrane v konaní o dovolaní.
28. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia možno vyvodiť, že najvyšší súd
odmietnutie dovolania sťažovateľov primeraným spôsobom odôvodnil, pričom jeho záver
nemožno považovať za arbitrárny. Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého uznesenia
nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup dovolacieho súdu
(v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.), t. j. postup, ktorý by nemal oporu
v zákone. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že najvyšší súd sa ústavne
akceptovateľným spôsobom zaoberal a aj vysporiadal so všetkými namietanými dovolacími
dôvodmi sťažovateľov, vysvetlil, prečo sa nestotožnil s ich názorom, že odvolacie
rozhodnutie nie je náležite odôvodnené, pričom zdôraznil, že prvoinštančné a odvolacie
konanie tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným
rozsudkom súdu prvej inštancie vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu
a takto je potrebné napadnutý rozsudok i posudzovať. Dovolanie sťažovateľov
preto vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP odmietol ako neprípustné
podľa § 447 písm. c) CSP a vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b)
CSP podľa § 447 písm. f) CSP bez toho, aby skúmal vecnú správnosť napadnutého
rozsudku, keďže sťažovatelia v dovolaní nevymedzili dovolací dôvod spôsobom,
ktorý vyžaduje procesný predpis (absentuje formulácia relevantnej právnej otázky).
29. Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu
a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
ktorých porušenie sťažovatelia namietajú, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe
ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí ústavnej sťažností na ďalšie konanie reálne
mohol dospieť k záveru o ich porušení.
30. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je podľa názoru ústavného súdu
z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné, a preto ústavnú sťažnosť pri predbežnom
prerokovaní odmietol v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde
z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
31. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 21
ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 8 dohovoru ústavný súd konštatuje, že ich porušenie
sťažovatelia namietajú v priamej príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým uznesením
najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 46
ods. 1 ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v konkrétnych okolnostiach
posudzovanej veci nemohlo dôjsť ani k porušeniu uvedených práv. Ústavný súd
preto aj túto časť ústavnej sťažnosti odmietol pri predbežnom prerokovaní podľa § 56
ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
32. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie
o ďalších procesných návrhoch sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie,
a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. novembra 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu