Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 513/2020
PDF · 397.64 KB
No categories available
II. ÚS 513/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. novembra 2020
predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpeného spoločnosťou
AZARIOVÁ & RUŽBAŠÁN Law firm s. r. o., Kmeťova 26, Košice, v mene ktorej koná
konateľ a advokát JUDr. Róbert Ružbašán, vo veci namietaného porušenia jeho základného
práva podľa čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava III
sp. zn. 39 P 89/2020 z 22. apríla 2020 a uznesením Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 20 CoP 67/2020 z 8. júla 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
28. septembra 2020 doručená ústavná sťažnosť ,
26. septembra 1980, Auf der Matte 28/2, Bregenz, Rakúsko (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného spoločnosťou AZARIOVÁ & RUŽBAŠÁN Law firm s. r. o., Kmeťova 26,
Košice, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Róbert Ružbašán, vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva podľa čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava III
(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 39 P 89/2020 z 22. apríla 2020 (ďalej len „napadnuté
uznesenie okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 20 CoP 67/2020 z 8. júla 2020 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského
súdu“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na okresnom súde prebieha
pod sp. zn. 37 P 11/2020 konanie vo veci samej o návrhu sťažovateľa – otca maloletého
dieťaťa na zmenu úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletej,
v ktorom sa domáha zverenia maloletej do svojej osobnej starostlivosti. Návrhom
doručeným okresnému súdu 28. apríla 2020 vo veci vedenej pod sp. zn. 37 P 11/2020
sa sťažovateľ domáhal nariadenia neodkladného opatrenia, ktorým súd dočasne zverí
maloletú do jeho osobnej starostlivosti, pričom bude maloletú zastupovať v bežných veciach
a spravovať jej majetok do právoplatného skončenia konania o návrhu otca na zmenu
úpravy výkonu rodičovských práv a povinností vedeného pod sp. zn. 37 P 11/2020. Okresný
súd uznesením sp. zn. 37 P 11/2020 z 29. apríla 2020 vylúčil návrh sťažovateľa
na nariadenie neodkladného opatrenia na samostatné konanie. Veci bola pridelená spisová
značka 39 P 89/2020. Okresný súd napadnutým uznesením návrh sťažovateľa na nariadenie
neodkladného opatrenia zamietol. Po podaní odvolania sťažovateľom krajský súd
napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie.
3. Podľa názoru sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 41
ods. 4 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo tým, že všeobecné súdy dospeli
k nesprávnym skutkovým zisteniam, nesprávne vyhodnotili najlepší záujem maloletého
dieťaťa a v odôvodnení napadnutých uznesení sa nevysporiadali s tvrdeniami a dôkazmi
predloženými sťažovateľom. Sťažovateľ namieta nedostatočné odôvodnenie napadnutých
uznesení všeobecných súdov a považuje ich za „nezákonné“.
4. Sťažovateľ namieta, že tak okresný súd, ako i krajský súd vec nesprávne právne
posúdili, keď nevychádzali zo zásady, že je právom oboch rodičov v zásade rovnakou
mierou sa o dieťa starať a podieľať sa na jeho výchove, s čím korešponduje právo
samotného dieťaťa na starostlivosť oboch rodičov. V najlepšom záujme dieťaťa je také
usporiadanie vzťahov, keď je postulát rovnakej rodičovskej starostlivosti čo najviac
naplnený, pričom odchýlky od tohto princípu musia byť náležite odôvodnené ochranou
iného, dostatočne legitímneho záujmu. Sťažovateľ uvádza, že matka dlhodobo nerešpektuje
súdne rozhodnutia o úprave styku maloletej so sťažovateľom, neuznáva úlohu a dôležitosť
druhého rodiča v živote dieťaťa, a preto je podľa jeho názoru nevyhnutné zmeniť negatívne
výchovné prostredie, v ktorom maloletá vyrastá. Sťažovateľ poukázal aj na to, že matka
bráni i styku maloletej so starými rodičmi z otcovej strany, dokonca podala návrh na zákaz
styku starých rodičov s maloletou.
5. Sťažovateľ sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 5 000 €,
ktoré odôvodňuje tým, že v predmetnom konaní ide o „veľmi citlivú záležitosť- a to je vzťah
maloletého dieťaťa s jeho otcom, sféru rodinného života sťažovateľa, s čím súvisí
aj samotný psychický stav dieťaťa a jeho zdravý vývoj, cieľom ktorého má byť v budúcnosti
silný jedinec s nenarušenými sociálnymi väzbami s rodičmi, v tomto prípade s otcom“.
Uvádza, že „súdy zlyhali... a neposkytli žiadnu záruku ochrany jeho práva na rodinný život,
starostlivosť o maloletú dcéru a jej výchovu“.
6. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti sťažovateľ navrhuje,
aby ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (1950), základné právo na starostlivosť
a výchovu o deti podľa čl. 41 ods. 4 Ústavy SR rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 20 CoP/67/2020 a rozhodnutím Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 39 P/89/2020,
bolo porušené.
2. Rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 20 CoP/67/2020 a rozhodnutie
Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 39 P/89/2020 zrušuje, a vec vracia Okresnému súdu
Bratislava III na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 5.000,- €,
ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu
vyplatiť sťažovateľovi na účet právneho zástupcu sťažovateľa.
4. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške
450,28 € do 15 dni od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu...“
II.
Relevantná právna úprava
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov;
deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť
a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu
na základe zákona.
10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený.
11. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z.
(ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody
uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
12. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
13. Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť nie je prípustná,
ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu
jeho základných práv a slobôd.
14. Podľa § 132 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie
ústavnej sťažnosti pre jej neprípustnosť, ak sťažovateľ preukáže, že nevyčerpal právne
prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, z dôvodov
hodných osobitného zreteľa.
III.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci
ústavným súdom
III.1 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľova podľa čl. 41
ods. 4 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu
sp. zn. 39 P 89/2020 z 22. apríla 2020
15. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
16. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza
zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv
alebo slobôd môže domôcť a aj domáhal využitím jemu dostupných a účinných
prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť
pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
17. V danom prípade mal sťažovateľ k dispozícii opravný prostriedok,
ktorý mu zákon na ochranu jeho základných práv účinne poskytuje. Proti uzneseniu
okresného súdu z 22. apríla 2020 mohol podať odvolanie, o ktorom bol oprávnený
a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva,
že proti napadnutému rozsudku okresného súdu odvolanie podal a rozhodol o ňom krajský
súd uznesením sp. zn. 20 CoP 67/2020 z 8. júla 2020. Právomoc krajského súdu rozhodnúť
o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd
preto ústavnú sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu okresného súdu
odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci
ústavného súdu na jej prerokovanie.
III.2 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľova podľa čl. 41
ods. 4 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu
sp. zn. 20 CoP 67/2020 z 8. júla 2020
18. Ústavou vymedzená právomoc ústavnému súdu neumožňuje, aby nahrádzal
rozhodovaciu činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom
alebo na základe zákona. Ústavný súd môže uplatniť svoju právomoc až vtedy, ak fyzická
alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich
práv. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník
konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd.
Naopak, z čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne vyplýva, že sťažovateľ predtým ako požiada
o ústavnú ochranu ústavný súd musí vyčerpať všetky (iné) dostupné a účinné prostriedky
ochrany svojich práv. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavný súd nie je oprávnený
poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol (môže) domôcť
ochrany svojich práv v konaní pred všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a v danom
prípade Civilným sporovým poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi (I. ÚS 161/02,
19. Pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti ústavný súd zistil, že sťažovateľ
sa v súvislosti s namietaným porušením označeného základného práva podľa ústavy a práva
podľa dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu obrátil priamo na ústavný súd
bez toho, aby proti nemu podal dovolanie, pričom z odôvodnenia ústavnej sťažnosti
vyplýva, že porušenie označených práv namieta okrem iného i v súvislosti s nedostatočným
odôvodnením a arbitrárnosťou napadnutého uznesenia krajského súdu.
20. Ústavný súd zastáva názor, že napadnuté uznesenie krajského súdu mal
sťažovateľ napadnúť dovolaním podľa § 420 písm. f) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) v spojení s § 2
ods. 1 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok, pretože v okolnostiach
posudzovanej veci, po vylúčení návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia uznesením
okresného súdu sp. zn. 37 P 11/2020 z 29. apríla 2020 na samostatné konanie
ide o rozhodnutie, ktorým konanie končí a sťažovateľ v samotnej ústavnej sťažnosti namieta
predovšetkým porušenie svojho práva na spravodlivý proces.
21. Vychádzajúc z vlastnej ustálenej judikatúry, ústavný súd sa nemôže stotožniť
s argumentáciou sťažovateľa, že vyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon
na ochranu jeho základných práv a slobôd, pričom v posudzovanom prípade nenachádza
ani dôvod hodný osobitného zreteľa, ktorý by mu v ich vyčerpaní bránil.
22. Keďže sťažovateľ právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu
jeho práv, nevyčerpal a nepreukázal, že sa tak stalo z dôvodov hodných osobitného zreteľa,
ústavný súd sa meritórne nezaoberal podanou ústavnou sťažnosťou, ktorou namietal
porušenie svojho základného práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru,
ale túto pri predbežnom prerokovaní podľa zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú
podľa § 132 ods. 2 v spojení s § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde.
23. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok,
bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších návrhoch
sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. novembra 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu