Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 425/2020
PDF · 386.49 KB
No categories available
III. ÚS 425/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. novembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského a zo sudcov Petra Straku
a Roberta Šorla (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody
, zastúpeného advokátom JUDr. Šimonom Cibulkom,
Hodžova 53, Trenčín, vo veci namietaného porušenia základného práva na ochranu pred
opakovaným stíhaním podľa čl. 50 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresnej
prokuratúry Nové Mesto nad Váhom sp. zn. Pv 201/19/3304-22 z 23. apríla 2019
a uznesením povereného príslušníka Obvodného oddelenia Policajného zboru Nové Mesto
nad Váhom sp. zn. ČVS: ORP-120/NM-NM-2019 z 21. marca 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
17. decembra 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
, t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Šimonom Cibulkom, Hodžova 53,
Trenčín, vo veci namietaného porušenia základného práva na ochranu pred opakovaným
stíhaním podľa čl. 50 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením
Okresnej prokuratúry Nové Mesto nad Váhom sp. zn. Pv 201/19/3304-22 z 23. apríla 2019
(ďalej len „napadnuté uznesenie prokuratúry“) a uznesením povereného príslušníka
Obvodného oddelenia Policajného zboru Nové Mesto nad Váhom sp. zn. ČVS: ORP-
120/NM-NM-2019 z 21. marca 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie povereného
príslušníka“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že 21. marca 2019 bolo napadnutým
uznesením povereného príslušníka sťažovateľovi vznesené obvinenie pre prečin
nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 a 2 písm. b) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný
zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) s poukazom na § 139 ods. 1
písm. c) Trestného zákona, pre prečin nebezpečného prenasledovania podľa § 360a ods. 1
písm. a), b) a c) ods. 2 písm. a) a b) s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) a § 138 písm. b)
Trestného zákona a pre prečin marenia výkonu súdneho rozhodnutia podľa § 348 ods. 1
písm. i) Trestného zákona. Proti uzneseniu o vznesení obvinenia podal sťažovateľ sťažnosť,
ktorá bola napadnutým uznesením prokuratúry zamietnutá ako nedôvodná. Obvinenie bolo
vznesené pre skutok, že sťažovateľ od presne nezisteného obdobia približne po dobu tri
a pol roka vulgárne, či už slovom, prostredníctvom SMS správ, alebo telefonicky uráža
svoju bývalú družku a matku ich spoločného syna (ďalej len
„poškodená“), od januára 2019 sa jej začal aj vyhrážať, že ju psychicky zničí, napísal jej, že
je sledovaná, poslal jej fotografiu jej motorového vozidla, a to aj napriek tomu, že 1. marca
2019 bolo Okresným súdom Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.
11 P 6/2019 vydané rozhodnutie, ktorým okresný súd okrem iného sťažovateľovi zakázal
kontaktovať poškodenú s výnimkou kontaktovania nevyhnutného na realizáciu súdom
upraveného styku s maloletým synom, v dôsledku čoho vzbudil u poškodenej dôvodnú
obavu o jej život a zdravie, spočívajúcu v tom, že sa bojí, že jej môže ublížiť, keďže ju už
v minulosti fyzicky napadol, a taktiež má z takéhoto konania zdravotné problémy, zvýšený
krvný tlak v dôsledku stresu.
3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti zdôvodňuje nezákonnosť vzneseného obvinenia
porušením zásady res iudicata, keď poukazuje na rozkaz Okresného úradu Nové Mesto
nad Váhom o uložení sankcie za priestupok z 22. februára 2019 (ďalej len „rozkaz“). Týmto
rozkazom bol sťažovateľ uznaný za vinného zo spáchania priestupku proti občianskemu
spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d) zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990
Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o priestupkoch“),
ktorého sa dopustil úmyselným narušením občianskeho spolunažívania iným hrubým
správaním na tom skutkovom základe, že od presne nezisteného dňa v decembri 2018
do 28. januára 2019 v Novom Meste nad Váhom zasielal poškodenej SMS správy, v ktorých
uvádzal na jej adresu vulgárne nadávky. Za tento priestupok mu bola uložená pokuta
vo výške 20 eur.
4. Sťažovateľ namieta, že je v súčasnosti stíhaný za skutok, za ktorý už bol
právoplatne odsúdený a potrestaný v priestupkovom konaní, čo priamo odporuje zásade
res iudicata vyjadrenej v § 2 ods. 8 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) a čl. 50 ods. 5 ústavy, ako aj § 9 ods. 1
písm. g) Trestného poriadku v spojení s čl. 154c ods. 1 ústavy a čl. 4 protokolu č. 7
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).
Výkladom uvedených uznesení možno podľa sťažovateľa dôjsť k záveru, že osobe nesmie
byť vznesené obvinenie, pokiaľ existuje iné rozhodnutie (v trestnom alebo priestupkovom
konaní) za totožný skutok, resp. pokiaľ toto rozhodnutie nebolo zrušené prostredníctvom
mimoriadneho opravného prostriedku. Rozkaz v priestupkovom konaní bol právoplatný
15. marca 2019, t. j. pred vznesením obvinenia 21. marca 2019. V tejto súvislosti sťažovateľ
poukazuje na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) Lauko
proti Slovenskej republike, z ktorého vyplýva, že konanie podľa zákona o priestupkoch má
trestnú povahu v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru. A teda právoplatné rozhodnutie o tom istom
skutku v priestupkovom konaní vytvára prekážku rozhodnutej veci aj vo vzťahu k trestnému
konaniu. Uvedené si podľa sťažovateľa uvedomil aj orgán činný v trestnom konaní, keď
na jeho podnet podal prokurátor na správnom úseku okresnej prokuratúry protest, ktorým sa
domáhal zrušenia rozkazu o uložení sankcie za priestupok. Protestu prokurátora bolo
rozhodnutím prvostupňového orgánu vyhovené a rozkaz o uložení sankcie za priestupok bol
zrušený. Na základe odvolania sťažovateľa Okresný úrad Trenčín protestu prokurátora
nevyhovel. Rozkaz okresného úradu je stále právoplatný.
5. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uviedol, že aj keď prekážka res iudicata, resp.
ne bis in idem nebola namietaná v sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia,
prokurátor mal dbať o to, aby sťažovateľ nebol stíhaný (obvinený) za skutok, pre ktorý bol
už postihnutý v priestupkovom konaní, a to z úradnej povinnosti. Z uvedeného dôvodu mala
podľa sťažovateľa okresná prokuratúra zrušiť uznesenie o vznesení obvinenia. Sťažovateľ
sa vo verejnom záujme snaží docieliť, aby ústavný súd vyslovil právny záver, že postup
prokuratúry spočívajúci v odstraňovaní prekážky res iudicata, resp. ne bis in idem až po
vznesení obvinenia pre totožnosť skutku, je v rozpore s Trestným poriadkom a s ústavou.
Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uvádza aj okolnosti jeho vzatia do väzby, no vzhľadom
na formuláciu jeho sťažnosti a najmä petitu ústavný súd nepovažoval za nevyhnutné ich
bližšie konkretizovať.
6. Z uvedených dôvodov sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil
porušenie svojho práva podľa čl. 50 ods. 5 ústavy napadnutým uznesením okresnej
prokuratúry a napadnutým uznesením povereného príslušníka, napadnuté uznesenie
okresnej prokuratúry zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a priznal sťažovateľovi primerané
finančné zadosťučinenie v sume 500 €, ako aj náhradu trov konania.
II.
Relevantná právna úprava
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len
„zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje
inak.
9. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných práv
a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný
súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie.
11. Podľa čl. 50 ods. 5 ústavy nikoho nemožno trestne stíhať za čin, za ktorý bol už
právoplatne odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby. Táto zásada nevylučuje uplatnenie
mimoriadnych opravných prostriedkov v súlade so zákonom.
III.
Predbežné prerokovanie návrhu
12. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľa je tvrdené porušenie jeho základného
práva na ochranu pred opakovaným stíhaním podľa čl. 50 ods. 5 ústavy napadnutým
uznesením okresnej prokuratúry, ktorým bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľa proti
napadnutému uzneseniu povereného príslušníka o vznesení obvinenia. Podľa sťažovateľa
prebiehajúce trestné konanie znamená porušenie zásady ne bis in idem, keďže mu
za totožný skutok bola už uložená sankcia v konaní o priestupku.
13. Ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy,
podľa ktorého môže ústavný súd konať o namietanom porušení sťažovateľových práv
a vecne sa zaoberať jeho ústavnou sťažnosťou, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany
svojich práv pred iným súdom, resp. iným orgánom verejnej moci prostredníctvom iných
právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Zmysel a účel uvedeného princípu
subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže
byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci
im zverených kompetencií. Orgány činné v trestnom konaní a všeobecné súdy, ktoré
sú v trestnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad
v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy,
sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava
alebo medzinárodná zmluva dotknutým právnickým osobám alebo fyzickým osobám
zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.
14. Ústavný súd zásadne nie je oprávnený prijať sťažnosť na ďalšie konanie, ak
existuje všeobecný súd, ktorý v súlade so všeobecnou právomocou podľa čl. 142 ods. 1
ústavy má aj zákonom vymedzenú právomoc konať o ochrane konkrétneho základného
práva alebo slobody. Prijatie takej sťažnosti vylučuje nedostatok právomoci ústavného súdu
vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 130/02).
15. Zásah pre účely ochrany ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv môže ústavný súd urobiť až vtedy, ak ostatné orgány verejnej moci
nie sú schopné protiústavný stav napraviť. Ústavný súd taktiež stabilne judikuje, že
základné práva na súdnu ochranu (siedmy oddiel ústavy) „sú výsledkové“, čo znamená, že
im musí zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude
spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia orgánov verejnej moci –
osobitne všeobecných súdov.
16. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vo vzťahu k namietanému
porušeniu práva sťažovateľa napadnutým uznesením povereného príslušníka využil jemu
dostupné právne prostriedky, na použitie ktorých bol oprávnený podľa ustanovení Trestného
poriadku. Proti uzneseniu o vznesení obvinenia podal sťažnosť, o ktorej rozhodovala
okresná prokuratúra. Oprávnením, ale aj povinnosťou okresnej prokuratúry vo vzťahu
k uzneseniu o vznesení obvinenia bolo v prípade zistenia zásahu orgánu činného v trestnom
konaní nižšieho stupňa do základných práv sťažovateľa týmto základným právam poskytnúť
primeranú ochranu. V danej veci teda existoval orgán verejnej moci, ktorého právomoc
poskytnúť základným právam sťažovateľa individuálnu ochranu predchádzala právomoci
ústavného súdu.
17. Okrem toho sťažovateľ proti rozhodnutiu okresnej prokuratúry mohol postupovať
podľa 364 ods. 1 písm. a) v spojení s § 363 Trestného poriadku, podľa ktorých generálny
prokurátor Slovenskej republiky zruší právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta,
ak takým rozhodnutím bol porušený zákon, pričom návrh na takéto rozhodnutie môže podať
obvinený do troch mesiacov od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia. Týmto postupom
mohol sťažovateľ podľa § 366 ods. 1 a 2 Trestného poriadku dosiahnuť zrušenie
rozhodnutia o vznesení obvinenia. Z tvrdení sťažovateľa použitie tohto prostriedku nápravy
nevyplýva.
18. V súvislosti s namietaným porušením práva sťažovateľa napadnutým uznesením
prokuratúry ústavný súd prihliadal na skutočnosť, že sa dotknutá trestná vec sťažovateľa
v decembri 2019 v čase podania ústavnej sťažnosti nachádzala v štádiu prípravného
konania. Podľa zistení ústavného súdu je sťažovateľova trestná vec v čase predbežného
prerokovania ústavnej sťažnosti vedená na okresnom súde pod sp. zn. 1 T 4/2020 po podaní
obžaloby, termín hlavného pojednávania bol odročený na 18. január 2021.
19. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že trestné konanie je od svojho začiatku
až do konca proces, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie
garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní
a súdov naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení
možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenie práv a slobôd
označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ak tieto pochybenia neboli odstránené v priebehu
samotného trestného konania. Pokiaľ by ústavný súd na túto skutočnosť neprihliadal, poprel
by účel a zmysel opravných prostriedkov v trestnom konaní, ktorým je okrem iného
aj náprava pochybení vo veci konajúcich orgánov verejnej moci (orgánov činných
v trestnom konaní a súdov). V zmysle platnej právnej úpravy tak sťažovateľ má
v nasledujúcich štádiách trestného konania možnosť domáhať sa právne účinným spôsobom
ochrany svojich označených práv, a to na hlavnom pojednávaní, prípadne prostredníctvom
riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov. V tejto súvislosti ústavný súd
upozorňuje na znenie ustanovenia § 281 ods. 2 v spojení s § 215 ods. 2 písm. b) Trestného
poriadku, podľa ktorého súd môže zastaviť trestné stíhanie aj vtedy, ak zistí na hlavnom
pojednávaní, že o skutku obvineného bolo už právoplatne rozhodnuté disciplinárne iným
orgánom alebo orgánom príslušným na konanie o priestupku alebo o inom správnom
delikte, cudzozemským súdom alebo iným cudzozemským orgánom príslušným na konanie
o trestnom čine, priestupku alebo o inom správnom delikte a toto rozhodnutie možno
považovať za dostačujúce.
20. Ústavný súd tak dospel k záveru, že systém trestného konania poskytuje
sťažovateľovi právne prostriedky, ktorými sa môže účinne domáhať ochrany svojich
označených práv. Za týchto okolností nie je daný dôvod, aby ústavný súd vstupoval v danej
fáze do prebiehajúceho trestného konania a neprípustne si tak predčasne uzurpoval
právomoc sudcu všeobecného súdu, ktorý je primárne oprávnený a povinný korigovať
prípadné pochybenia aktuálneho procesného postupu orgánov činných v trestnom konaní
a poskytnúť tak ochranu právam sťažovateľa. Sťažovateľ sa s prípadnou ústavnou
sťažnosťou môže na ústavný súd obrátiť až po vyčerpaní označených opravných
prostriedkov, teda až vo fáze právoplatného skončenia vedeného trestného konania.
21. Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť
sťažovateľa v časti namietaného porušenia základného práva podľa čl. 50 ods. 5 ústavy
napadnutým uznesením povereného príslušníka, ako aj napadnutým uznesením prokuratúry
odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) v spojení s § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde
z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.
22. Nad rámec uvedeného nemožno prehliadnuť, že prekážka res iudicata, resp.
ne bis in idem nebola namietaná v sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia.
Sťažovateľ tvrdí, že prokuratúra mala dbať na to, aby sťažovateľ nebol stíhaný za skutok,
pre ktorý bol už postihnutý v priestupkovom konaní z úradnej povinnosti. V tejto súvislosti
ústavný súd pripomína, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi musí sťažovateľ
ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej uplatniť
najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom. Inak povedané,
pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred
ústavným súdom zásadnú argumentáciu, ktorú mohol predniesť už pred všeobecnými
súdmi, avšak tieto nepredniesol, treba vychádzať z toho, že materiálne nevyčerpal opravné
prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv
a slobôd účinne poskytuje (pozri napr. I. ÚS 353/06).
23. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutého uznesenia
prokuratúry a vrátenie veci na ďalšie konanie, návrhu na priznanie finančného
zadosťučinenia a náhrady trov právneho zastúpenia).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. novembra 2020
Martin Vernarský
predseda senátu